Keď sa dvojročné dieťa bojí ľudí: Hlbšie pochopenie a cesty k pomoci

Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Pre rodičov dvojročného dieťaťa, ktoré prejavuje výrazné obavy zo stretnutí s inými ľuďmi, je táto hranica medzi prirodzenou plachosťou a potenciálne narúšajúcou úzkosťou často nejasná. Pochopiť, kedy je strach len prechodnou fázou a kedy si vyžaduje zvýšenú pozornosť či dokonca odbornú pomoc, je pre zdravý vývoj dieťaťa kľúčové. Tento článok sa ponára do problematiky detských strachov, so zvláštnym dôrazom na obavy z ľudí u batoliat, a ponúka komplexný pohľad na prejavy, príčiny a účinné stratégie, ako dieťaťu pomôcť.

Strach v detskom vývoji: Medzi ochranou a prekážkou

Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Tento druh strachu signalizuje pokrok v jeho kognitívnom a emocionálnom vývoji, kedy si dieťa aktívne buduje mentálne modely reality. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená, a postupne, časom a skúsenosťami, samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Prirodzený strach máme v genetickej výbave ešte po našich predkoch z obdobia praveku, pomohol im prežiť a napríklad skryť sa pred nebezpečným zvieraťom. Potlačovať v deťoch strach sa nevypláca, pretože strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život.

Avšak, strach môže spôsobiť veľa trápenia, a to nielen deťom a dospievajúcim, ale, samozrejme, aj ich rodičom. Niektoré deti a mládež prežívajú intenzívnejší a rušivejší strach, čo môže byť v konečnom dôsledku poškodzujúce pre ich psychiku. Zdesenie a paniku u dieťaťa môže spôsobiť aj na prvý pohľad úplne banálna záležitosť, stačí, ak je citlivejšie alebo má zlú skúsenosť. Napríklad dieťa, ktoré sa bojí balónov, prežíva pri prasknutí balóna desivú paniku. Je to hrozný pocit, našťastie rýchlo prejde a malý tvor sa postupne naučí hrať s balónom tak, aby nepraskol. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu, ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť a naučiť sa s nimi žiť.

Vekovo špecifické strachy a prelomové body vo vývoji

Strach u malých detí je prirodzenou súčasťou ich vývoja a objavuje sa v rôznych fázach, často spojený s novými vývojovými míľnikmi. Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Neskôr sa objavujú špecifickejšie obavy:

• Od 6 až 8 mesiacov: Vo veku 6 až 8 mesiacov začnú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta, a to nielen podľa toho, ako vyzeráte, alebo podľa zvuku vášho hlasu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte. V tomto období sa často prejavuje separačná úzkosť a úzkosť z cudzieho človeka.
• Od 8. mesiaca: Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým „si myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete.
• Okolo prvého roku života: Keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím. V tomto veku sa môžu objaviť strachy z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel, pretože to nedokážu ovplyvniť.
• Druhý rok života (1-2 roky): Kľúčové obdobie pre strach z ľudí
  • Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu. Toto obdobie je často spojené so silnou dvojicou: separačná úzkosť a úzkosť z cudzieho človeka.
  • Nastáva obdobie druhej separačnej úzkosti, ktoré súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí. Navyše, uvedomujú si, že ľuďom, ktorých milujú, sa môžu stať zlé veci, čo pre nich predstavuje zdrvujúci pocit.
  • Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu. Z toho pramení aj strach z kostýmov, duchov, čarodejníc, príšer žijúcich pod posteľou, zlodejov, či tmy. Rovnako sa môžu báť niečoho, čo videli v televízii, vo filme.
  • Strach byť sám doma sa tiež prejavuje, keďže deti v tomto veku sa stále len učia dôverovať okolitému svetu a svojej schopnosti vyrovnať sa s časom stráveným bez rodičov.
  • Strach z hlasných zvukov a zo všetkého, čo môže preťažiť ich citlivé zmysly, ako búrka, vysávač, mixér, fén, prasknutie balónov, siréna, prudký pohyb alebo príliš rýchle položenie, je taktiež bežný.
  • Čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé (napríklad aj strýko, ktorý sa objaví s novou bradou, či nová farba vlasov tety).

Keď sa dvojročné dieťa bojí ľudí: Pohľad do praxe a rodičovské skúsenosti

V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb, a aj bežné vývojové fázy môžu byť pre niektoré deti náročnejšie. Príkladom je situácia rodiča, ktorého syn vo veku 2 rokov a 3 mesiacov prejavuje silné obavy z iných ľudí:

• „Syn má 2 roky a 3 mesiace a už dlho pozorujeme, že má obavy z iných ľudí. Je na mňa ako matku veľmi naviazaný, ani od svojho otca (môjho muža) sa veľakrát nenechá obliecť, dať na nočník, či nakŕmiť. A ani s ním neostane sám doma, alebo nejde s ním von. Všade musím byť aj ja.“
• „Ale vonku je to horšie. Doslova sa bojí ujov. Keď niekde stojí ujo, ani tam nejde. Aj keby veľmi chcel ísť napríklad na trampolínu, proste radšej nejde, lebo je tam ujo.“
• „Ženy a deti prijíma lepšie, ale keď ide na šmýkaľku a lezie za ním iné dieťa, radšej zlezie dole. Keď je v pieskovisku a vojde tam iné dieťa, tiež ide odtiaľ preč, aj keď si ho to dieťa vôbec nevšíma. Keď sa húpe na húpačke a príde nejaký otecko blízko ku nám, aj keď sa naň ani nepozrie, chce ísť dole.“
• „Keď príde návšteva k nám, alebo my ideme na návštevu, tak polovicu času ho musím mať na rukách a druhú polovicu s ním všade chodiť. Nedávno som s ním skúsila ísť na detské cvičenie a bolo tam pár maminiek s deťmi. Všetky krásne spolupracovali a môj bol celú dobu na rukách a chcel ísť preč. Trvá to už relatívne dlho, pozorujem to pár mesiacov.“

Tieto pocity sú zdrvujúce nielen pre dieťa, ktoré prežíva pravdepodobne to isté, čo prežívajú dospelí, keď sú bez osoby, ktorú nadovšetko milujú, ale aj pre rodičov, ktorí sú obmedzovaní v každodennom živote.

Pozitívnou správou je, že pri dlhšej expozícii sa dieťa postupne adaptuje: „Keď sme však niekde dlho, napr. na návšteve už 2 hodiny, tak sa postupne oťuká, aj keď ujov nevyhľadáva, vie sa pohrať napríklad s deťmi. Keď niekoho dobre spozná, napríklad má obľúbeného kamaráta, tak sa na neho teší, pýta sa na neho, behajú spolu.“

Podobné skúsenosti potvrdzujú aj iní rodičia: „Nas to mal tiež, no len zo starších, chytil neutíšiteľný plač a štveral sa na ruky. Mal približne 2r vtedy a neprišli sme na to, čo to spustilo. Postupne to prešlo, no stále, keď sa mu niekto cudzí prihovorí tak sa tvári, že ho nevidí a nič nepovie.“ Tento rodič tiež poznamenáva, že pôvodne brali dieťa na ruky a mojkali ho, čo však nepomáhalo. Neskôr zmenili prístup: „Vela sme vysvetlovali ked sa upokojil, casom sme sekli bravanie na ruky, len sme sa objali a postupne to odislo.“ Strach z detí na ihrisku tiež časom prešiel: „Deti na ihriku sa bal tiez, no bez placu, ale vzdy ked niekto prisiel na smykalku, radsej odisiel a bol v panike. Casom to preslo.“

Rozlišovanie plachosti od sociálnej úzkosti

To, či sa dieťa v predškolskom veku správa k neznámym ľuďom otvorene alebo je hanblivé, závisí od jeho povahy. Máme doma dvoch potomkov a každý je iný. Naša slečna sa pustí do reči s kýmkoľvek, ochotne odpovedá na otázky. Na rozdiel od syna, ktorý cudzích moc nemusí a je veľmi veľmi opatrný. Ako rodičia by sme v podstate mali hanblivosť a opatrnosť našich detí oceniť, pretože je to pre nich v istom smere ochrana. Na druhej strane však treba opatrným a bojazlivým deťom pomôcť, aby sa neuzatvárali extrémne.

Je však dôležité rozlišovať medzi bežnou plachosťou a sociálnou úzkostnou poruchou, často nazývanou sociálna fóbia. Sociálna úzkostná porucha je druh úzkosti, ktorý môže u detí vyvolať extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú alebo potrebujú. Odmietnu rozprávať sa so spolužiakmi, so vzdialenejšími príbuznými alebo jesť v reštaurácii, pretože sa boja toho, čo by si o nich mohli myslieť. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. rokom života, ale jeho zárodky sa môžu objaviť aj skôr.

Ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. Pozor - veľmi často súvisí aj so šikanovaním. V takom prípade je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. Naopak, ak sa dieťa len hanbí, netreba sa báť, väčšinou z toho vyrastie a možno bude len prirodzene introvertom.

Kedy strach prerastá do vážnejšej úzkosti alebo fóbie?

Hoci je strach prirodzený, existujú situácie, kedy by rodičia mali spozornieť. O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny. To sa môže prejaviť problémami so spánkom, odmietaním rodinných výletov, neochotou chodiť do školy, zmenami v stravovaní či ťažkosťami pri nadväzovaní priateľstiev.

Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. U detí je identifikácia týchto problémov ešte ťažšia, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach.

Typické prejavy psychických ťažkostí u detí a adolescentov

Duševné poruchy u detí sa môžu prejavovať rôznorodo, a preto je často problém identifikovať ich. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov, ktoré môžu prejsť do širších psychických problémov. Pedopsychiatri, teda detskí psychiatri, sa stretávajú s viacerými psychickými ťažkosťami u detí - od malých detí po adolescentov.

Medzi všeobecné príznaky, ktoré by mali rodičov upozorniť, patria:

• Psychické príznaky: Strach, úzkosť, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou. Dieťa často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu.
• Telesné príznaky: Závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela.

Okrem bežných strachov a úzkostí sa u detí a mladistvých môžu rozvinúť aj vážnejšie poruchy:

• Úzkosti u detí: Zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. V posledných rokoch výrazne rastie počet mladých ľudí so sociálnou fóbiou alebo s agorafóbiou.
• Poruchy príjmu potravy: Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu.
• Depresívna porucha: Je dieťa neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania.
• Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky. Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav.
• Bipolárna afektívna porucha (BAP): Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.

Príčiny psychických ťažkostí u detí

Na vzniku psychických ťažkostí u detí sa podieľa komplex faktorov. V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb, ktoré môžu citlivé úzkostlivé dieťa urobiť náchylnejším na vznik určitých strachov a porúch.

• Genetická predispozícia: Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Genetika hrá významnú úlohu pri prenose náchylnosti na určité psychické stavy.
• Prostredie a rodinná dynamika: Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Stresujúce alebo nestabilné domáce prostredie môže výrazne prispieť k rozvoju úzkostí a iných duševných problémov u detí.
• Neurobiologické faktory: Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia medzi nervovými bunkami. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy.
• Fyzické traumy a zranenia: Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy, ovplyvňujúce kognitívne funkcie, emočnú reguláciu a správanie.

Porozumenie týmto faktorom je prvým krokom k adekvátnej podpore a prípadnej liečbe. Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte. Dôležité je konať uvážene a vyhľadať odbornú pomoc.

Ako rodičia reagovať na strach: Podpora a hranice

Reakcia rodičov na strach dieťaťa je kľúčová pre jeho schopnosť strach spracovať a prekonať. Správny prístup dokáže posilniť dôveru dieťaťa vo svet, zatiaľ čo nevhodné reakcie môžu strach prehlbovať.

Čo robiť a ako efektívne pomôcť:

• Potvrďte pocity dieťaťa: Určite je dôležité potvrdiť, čo vaše dieťa cíti, naučiť ho stotožniť sa s týmto pocitom a ukázať mu, že ho chápete. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono?
• Vysvetlite a pomenujte: Pomenujte, čo vidíte, a udalosť vysvetlite. Ak sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a pod.
• Buďte bezpečným prístavom: Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi.
• Rozlúčenie a uistenie: Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite.
• Práca s predstavivosťou: V prvom rade verme nášmu dieťaťu, že má vo svojej izbe strašidlo. Dlhé presviedčania o tom, prečo strašidlá neexistujú vzhľadom na vývinové charakteristiky daného veku nebudú účinné. Pomenujme pocit strachu nášho dieťaťa. Vyzvime ho, aby to strašidlo čo najdetailnejšie popísalo, ideálne nakreslilo či inak znázornilo. Toho škaredého desivého tvora môže prerobiť do milšej alebo smiešnejšej verzie. Môžeme spolu hľadať aj spôsoby na jeho zneškodnenie - urobme to, čo dieťa vymyslelo a preverme, či to fungovalo a strašidlo je preč.
• Svetielko ako záchrana: Najviac „bubákov“ objavujú deti v tme. Vtedy naozaj stačí odstrániť tento problém a bude sa im večer zaspávať jednoduchšie. Vyriešiť to môžete malou lampou, ktorú budú mať pri postieľke a s tlmeným osvetlením im môže svietiť celú noc. Niekedy pomôže aj zasvietené svetlo v chodbičke, aby mali istotu, že sa v prípade núdze dostanú rýchlo ku vám. Ak máte väčší dom a vaše izby nie sú blízko seba, dajte im ku posteli detskú vysielačku, cez ktorú vás môžu zavolať kedykoľvek v noci. Alebo vymyslite niečo štýlové, čo im zároveň zamestná fantáziu. V obchodoch nájdete svetielka, ktoré vykúzlia v izbe hviezdnu oblohu, alebo premietnu na stenu rôzne obrazce, takže namiesto hľadania strašidiel môžu pozorovať takéto zaujímavosti.
• Trpezlivosť a vysvetlenie: Ako so všetkým, i s detským strachom je nutné mať veľkú trpezlivosť. Najúčinnejšia rada znie - začnite im všetko vyvracať. Keď sa budú strachovať z toho, že je niečo v skrini, celú ju preskúmajte. Ak budú počuť odniekadiaľ divné zvuky, choďte sa tam spolu pozrieť. Vysvetlite im, že nábytok v noci pracuje a občas puká, pretože trebárs rastie ako oni a potrebuje väčší priestor. Premeňte to na niečo pozitívne.
• Socializácia a vzory: Správajme sa napríklad otvorene k susedom a známym, lebo takto dávame najavo, že vzťahy sú dôležité aj mimo rodiny. Zároveň by bolo fajn, keby sa dieťa učilo, že k dobrému vzťahu patria aj konflikty, ktoré sa dajú riešiť a môžu naše vzťahy posunúť v pozitívnom smere. Ak sa s deťmi chystáme na nové miesto, popíšme, čo môže očakávať.
• Komunikácia: Komunikujte s dieťaťom. Od veku dvoch rokov dokáže väčšina detí už jasne pomenovať stovky vecí, pocitov a procesov. Pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí, aké má pri tom pocity a čo by mu pomohlo strach prekonať. V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním.
• Vysvetlenie nadprirodzených javov: Keď sa im dostanú do života „duchovia“, vysvetlite im, že v tomto prípade sa nemajú čoho strachovať. Ak by existovali duchovia, boli by to len duše tých, ktorí nám boli kedysi blízki a nemusíme sa ich báť. Tak ako nás chránili počas života, chránia nás aj teraz a namiesto hrôzy by nám mali dodať pocit istoty. Niekedy práve to, že nechceme o podobných veciach s deťmi hovoriť, robí situáciu ešte horšou. Keď nedostanú vysvetlenie od vás, tak si nejaké musia vytvoriť v hlavičke, aby tam nezostala prázdna diera. No a vtedy prichádzajú na rad aj obavy z toho, že keď niečo nepoznáme, môže to byť strašidelné a desivé a vyhnať nám posledné čriepky istoty z nášho podvedomia.

Čoho sa vyvarovať:

• Nepreháňajte reakcie: Dôležité je, aby ste na strach nereagovali prehnane. Prehnanou reakciou a vydesenou tvárou len a len neúmyselne posilníte strach.
• Netrestajte ani nezosmiešňujte: V žiadnom prípade však dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte a nesnažte sa ho zľahčovať.
• Nestrašte a neklaďte falošné uistenia: Opačný extrém sú rodičia, ktorí si myslia, že strašiť deti je zábava alebo ich klamstvami utešujú aj vtedy, keď je skutočne problém. Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni. Nevhodné je deti strašiť tým, že im Mikuláš nič neprinesie do čižmičky, alebo ich vezme čert, keď nebudú poslúchať. Vyhrážanie sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú je tiež neefektívne. Malé deti do troch rokov sú ešte značne egocentrické, impulzívne a nedokážu sa ovládať. Mikuláš, čert, ľudia v rôznych kostýmoch na vystúpeniach, v kostoloch, v meste alebo počas „halloweenu“ môžu deti vystrašiť, pretože masky môžu pôsobiť príliš realisticky a strašidelne.
• Dávajte pozor na médiá a staršie deti: Jednoznačne najčastejším spúšťačom sú rozprávky alebo televízia. Istotne nemôžete neustále striehnuť na to, čo sa bude v ktorom programe diať, aby to na dieťati nezanechalo takéto následky. Navyše ani nemôžete predpokladať, aká maličkosť a niekedy i nevinná postavička zrazu vyvolá v ich hlavičke negatívne myšlienky, ktoré odštartujú bojazlivé obdobie. Napriek tomu však môžete aspoň predvídať. Ak poznáte niektorú rozprávku, ktorá má príliš drastické sekvencie, zbytočne tým dieťa nestrašte. Taktiež striehnite na to, aby sa pred večerným zaspávaním nepozabudlo v obývačke pri filme, ktorý pozerá taktiež pozabudnutý otecko a skúška nervov vášho drobca je už na svete. Častými záškodníkmi bývajú aj staršie deti. Ich ešte veľmi baví rozprávať všelijaké strašidelné historky tým mladším, najmä ak vidia ich prestrašené reakcie. Ak sa už dostane váš potomok do podobnej situácie, snažte sa ju najskôr zľahčiť. S úsmevom mu povedzte, že sú to len také hlúposti a v skutočnosti také niečo neexistuje. Odpútajte ich pozornosť, zamestnajte im myseľ niečim príjemnejším a uvidíte, že to budú lepšie zvládať.

Praktické hry a techniky na prekonanie strachu z ľudí a neznáma

Okrem už spomenutých prístupov existujú aj konkrétne hry a aktivity, ktoré môžu hanblivým a bojazlivým deťom pomôcť prekonať strach z ľudí a neznámych situácií. Dožičme dieťaťu čas a pomôžme mu aj týmito hrami.

• Popoludnie plné hier: Hanblivému dieťaťu pomôžeme zblížiť sa s inými deťmi, ak zorganizujeme napr. popoludnie, na ktoré pozveme deti z okolia a od susedov. Spolu s dieťaťom pouvažujeme na tým, ako by sme sa mohli hrať, čo by sme mohli robiť, kresliť. Dôležité je, aby hry navrhovalo dieťa, najmä také, ktoré pozná a cíti sa pri nich isto. V dôvernom prostredí by sa dieťa malo cítiť istejšie, než napr. v materskom centre alebo u známych, kam bežne nechodí.
• Pocity vpísané do tváre: Zoberme staré časopisy, nožnice a spolu s dieťaťom vystrihujme ľudí s rôznym výrazom v tvári. Staré i mladé, veselé i smutné. Ku každej tvári si niečo povedzme. Napr. ten pán má vlasy ako starý otec alebo toto dievča sa podobá na našu Katku. Opýtajme sa vždy najprv dieťaťa, čo mu zíde na um pri jednotlivých tvárach. Keď si prezrieme všetky vystrihnuté tváre, nech ich dieťa rozdelí na sympatické a nesympatické. Pri týchto druhých sa pristavíme, pýtame sa, čo si dieťa o nich myslí. Prečo sa ten človek mračí, alebo čo si myslím, že sa tomu človeku mohlo stať. Takto vznikajú celkom zaujímavé príbehy a nejedna nesympatická tvár sa po čase môže zdať sympatickou. A strach pomaly odíde.
• Hlasno a ticho: Nesmelé deti často rozprávajú potichu. Na hlasný krik iných detí reagujú vystrašene. Priblížme im, že je dôležité, ako niečo povieme a precvičujeme rozličné tóny reči. Povieme vetu, ako keď pradie spokojná mačka. Na otázku odpovedajme ticho, ako keď piští myška. Povedzme vetu štekavo ako brechajúci pes. Rozhorčene sa vykričme, ako keď reve lev. Nájdime spolu aj iné príklady. Motivujme dieťa, aby si vyberalo „väčšie“ zvieratká a aby sa tak presadzovalo voči iným takýmto hlasnejším zvukom. Ďalšie tipy nájdete v knihe 55 rád, keď sa dieťa bojí.
• Postupné zoznamovanie a vizualizácia: Lekár vám odporučí jednoduché postupy, pomocou ktorých dieťa zoznámite s vecami, ktorých sa bojí bezpečnou a kontrolovanou formou - ukážte mu vec, ktorej sa bojí, napríklad v detskej knižke, kde nepôsobí tak hrôzostrašne ako v skutočnom živote. Okrem postupného zoznamovania a vysvetľovania môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a ďalšie zdroje. Ak dieťa uvidí, že na nejakom videu iné deti napríklad hladkajú spomínaného psíka, postupne pochopí, že sa nemusí báť.
• Využitie kolektívu: Veľmi dobrou pomôckou je aj kolektív - keď niečo zvládnu ostatné deti v partií, skúsi to aj to, ktoré sa bojí, len aby sa mu nesmiali alebo aby sa nestal outsiderom.

Kedy vyhľadať odbornú pomoc a možnosti terapie

Ak sa dieťa bojí len trochu, často stačí trpezlivosť a láskavé vedenie rodičov. Ak sa však situácia nezlepšuje, prípadne sa zhoršuje, je dôležité vedieť, kedy sa rozhodnúť pre návštevu odborníka.

Kedy vyhľadať pomoc:

• Ak strach ovplyvňuje každodenný život: Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra.
• Pri prejavoch sociálnej fóbie: Ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. V takom prípade vyhľadajte odbornú pomoc.
• Ak sa dieťa bojí „všetkého“: Ak sa dieťa bojí naozaj všetkého a neviete prečo, možno bude lepšie konzultovať tento problém s detským lekárom a nehľadať odpovede na blogoch alebo fórach pre mamičky. Odborník posúdi situáciu a odporučí ďalší postup.
• Pri nejasných príznakoch: Nemusí vám ako rodičovi byť jasné, z čoho má dieťa extrémny strach, ale pri vyššie spomenutých psychických a telesných príznakoch spozornite a vyhľadajte odborníka.

Možnosti odbornej pomoci:

Na Slovensku máme zazmluvnené stovky psychiatrických a psychologických ambulancií, ktoré sú pripravené pomôcť.

• Psychoterapia: Je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania.
• Farmakoterapia: Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky v prípadoch, keď je to medicínsky nevyhnutné a podporené psychoterapiou.

Odbornú kontrolu zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka, viceprezidentka Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti, predsedníčka Psychofarmakologickej sekcie SPsS SLS, krajská odborníčka MZ SR pre psychiatriu, členka CPT Rady Európy za SR, členka Rady vlády SR pre duševné zdravie, výkonná riaditeľka ODOS, o. Autorka článku: Silvia Nováková, vyštudovaná psychologička, poradkyňa, mama, lektorka filiálnej terapie. Ich práca zdôrazňuje, že rodičia majú príležitosť podporiť odvahu a dôveru detí vo svet tým, že ich obavy pochopia a správne na ne zareagujú.

tags: #2 #rocne #dieta #sa #boji #ludi

Populárne príspevky:

• Vývin a stravovanie 11-mesačného bábätka
• Ako sa komplexne pripraviť na pôrod
• čestné prehlásenie k daňovému bonusu
• Tehotenstvo po orálnom sexe
• riešenia pre odmietanie príkrmov u detí