Výchova detí je jednou z najzložitejších a najnáročnejších úloh v živote človeka. Rodičia sa často ocitajú v situáciách, kedy majú pocit, že ich snaha zlyháva, dieťa je nezvládnuteľné a bežné metódy neprinášajú očakávaný pokoj. Pre rodičov, ktorí sa cítia bezradní, je dôležité pochopiť, že správanie dieťaťa nie je útokom na ich osobu, ale prejavom jeho vývoja, hľadania identity a snahy o komunikáciu so svetom, ktorému ešte celkom nerozumie.
Rozumieť správaniu dieťaťa: Frustrácia nie je neposlušnosť
Prvým krokom k zmene je zistenie, prečo dieťa bije alebo prejavuje hnev. Ak toto správanie nasleduje po zákaze, neúspechu alebo vo vypätej situácii, je to jednoducho len prejav jeho frustrácie. Asi tak, ako keď frustrovaný rodič na dieťa zvýši hlas alebo frustrovaný šofér ukáže prostredník. Keď bude za to bitie trestané, naučí sa, že je to nevhodný prejav. Čo sa už ale nenaučí je to, aký prejav je teda vhodný. Lebo vypnúť akúkoľvek frustráciu sa fakt nedá, o tom predsa každý dospelý dobre vie. To, že detské frustrácie sú z pohľadu dospelého častokrát absurdné, ešte neznamená, že nie sú veku primerané. Ako povedal Carl Gustav Jung: „Všetko, čo by sme chceli zmeniť na deťoch, by sme mali najprv pozorne preskúmať, či sa nejedná o niečo, čo by bolo lepšie zmeniť na nás.“
Mýtus telesných trestov
Telesné tresty sú ešte stále vo výchove hojne používané. Rodičia sa k nim uchyľujú, ak dieťa vyvádza, neposlúcha ani na piaty raz a ospravedlňujú to slovami: „Veď aj mňa rodičia raz za čas pľasli a som v poriadku“. Či si vyberiete výchovu s telesným trestom, alebo bez neho, je čisto na vás, skúste sa však začítať do nasledujúcich riadkov a pozrieť sa, čo prežíva dieťa a aké následky sprevádza výchovných päť a dvadsať na zadok. V roku 2001 prijal Výbor OSN za práva dieťaťa túto definíciu telesného trestu: „Telesným trestom dieťaťa je každý trest, kde je použitá telesná sila spôsobujúca bolesť či len nepatrný diskomfort dieťaťa.“
Psychologička Elizabeth Thompson Gershoffová zasvätila svoj život dlhoročnému výskumu dopadu telesných trestov na život detí. 88 štúdií a 62 rokov ukázalo spojitosť telesných trestov s nižšou morálnou internalizáciou, vyššou agresivitou u dieťaťa, delikvenciou, antisociálnym chovaním, znížením kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a znížením psychického zdravia. Odborníci varujú, že fyzický trest nie je nič iné než výchovné zlyhanie rodiča, pretože nevzťahuje ruku na deti pre ich vlastné dobro, ale kvôli svojim vlastným potrebám.
Prečo sa rodičia uchyľujú k fyzickému trestu?
Každá štúdia začína počiatočným momentom skúmaného problému, v tomto prípade - kedy rodič zdvihne ruku s úmyslom fyzického trestu. Či už pokladáte poplieskanie na zadok za nevinný akt, iný za rovnako výchovný a nevinný pokladá facku či sácanie dieťaťa. Hlavné dôvody sa opakujú. Veľa rodičov priznalo, že zdvihne na svoje dieťa ruku jedine vtedy, keď sú bezradní, keď už nič iné nefunguje. Ďalší to berú ako normálny výchovný moment, pretože sami boli v detstve fyzicky trestaní. Tretia veľká skupina potvrdila, že si spája telesný trest s potvrdením svojej autority.
Detský pohľad na fyzický trest
Rodičia sú presvedčení, že tým zaistia deťom ponaučenie, ľútosť nad nevhodným správaním a budúcu poslušnosť. Pravdou však je, že deti cítia poníženie, nespravodlivosť, zlosť, vzdor a niekedy až chuť pomstiť sa rodičovi. Plesnúť dieťaťu po zadku sa síce môže zdať efektívne na zastavenie nesprávneho chovania, avšak funguje to len dočasne. Dieťa sa nezameria na eliminovanie neschváleného chovania, ale naučí sa ho robiť v neprítomnosti rodiča. Ak sa bude dieťa trestať často, začne byť imúnne, čo môže mať za následok zvýšenie sily fyzického trestu, pretože pôvodné jedno plesnutie po zadku na neho už neplatí, tak rodič musí pridať ďalšie a ďalšie.
Budovanie autority: Strach vs. Rešpekt
Mnoho rodičov si fyzickým trestom posilňuje autoritu. Ale je rozdiel medzi autoritou „Bojím sa ťa“ a „Rešpektujem ťa“. Autorita, ktorú si rodič vyvolá strachom, nie je v skutočnosti rešpekt. Nie je to nič iné ako strach, ktorý dieťa pociťuje, v dôsledku čoho začne rodičovi klamať, skrývať, len aby nedošlo k bitke. Priepasť v komunikácii sa môže rozširovať a dieťa sa naučí byť vo vzťahu rodič - potomok neúprimné. Navyše rodič týmto modelom učí, že dosiahnuť „rešpekt“ vie jedine strachom a bitkou, čo dieťa zopakuje na slabšom jedincovi.
Zručnosti zvládania pre deti - Zvládanie pocitov a emócií pre základnú a strednú školu | Sebaregulácia
Čo dieťaťu spôsobí telesný trest do budúcna?
Všetky výskumy sa zhodujú v tom, že v prvom rade utrpí vzťah rodič - dieťa. Dieťa sa rodiča bojí, nedôveruje mu, uzavrie sa pred ním, pretože v ňom nevidí ochrancu, ktorým by mal byť. Naučí sa problém, konflikt a negatívne emócie riešiť fyzickou formou - buď ublíži druhému alebo sebe. Preberie vzorec naučenej poslušnosti - nepýtať sa a počúvať autoritu. Primitívne tresty navyše zatláčajú dieťa k primitívnej reakcii a brzdia vývoj jeho osobnosti, narušujú integritu a vyvolávajú negatívne emócie ako stres, poníženie, narušenie sebaúcty.
Stanovenie hraníc bez ublíženia
Cieľom nie je kontrolovať dieťa na 200 %, ale naučiť ho kontrolovať sa a tiež naučiť ho istým hraniciam každodenného života. Neposlušnosť je do istej miery dobrým znakom. Je dôkazom toho, že dieťa je zvedavé a plné entuziazmu, a teda rozvíja svoje schopnosti, vie nadviazať kamarátstva a vníma nové pocity. To však neznamená, že jeho neposlušnosť treba ignorovať.
- Láska ako základ: Láska, ktorú vášmu dieťaťu prejavujete, garantuje jeho zdravý vývoj. Dieťa potrebuje podporu. Nájdite si čas porozprávať im rozprávku, zahrať si karty, alebo spolu si sadnúť za stôl. Keď treba dieťa pokarhať, nezabudnite na rozvážny postoj.
- Pravidlá sa menia s vekom: Hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi.
- Komunikácia: Hovorte rozhodne, ale potichu. Krik vyvoláva iba krik. Keď sa spoľahnite na to, že vaše dieťa bude s vami spolupracovať, máte väčšie šance na úspech.
- Buďte príkladom: Ak sa vy správate nedisciplinovane, neočakávajte od dieťaťa, že bude lepšie ako vy. Ak nie ste poriadkumilovní, ťažko takým bude vaše dieťa. Rovnako je to aj so slušnosťou.
Ako riešiť konkrétne situácie s dieťaťom
Keď dieťa odmieta jesť alebo pchať si všetko do úst, netreba sa uchyľovať k násiliu. Využite hravosť. „Fíha, ja v tvojej puse vidím špinky. Fíha, vidím tam špagetové špinky, jalbkové špinky… čo si ešte dnes jedla?“ Ak je dieťa tvrdohlavé na prechádzke, vysvetľujte trpezlivo a dôsledne. Dieťa nemusí mať dobrý pojem o čase. Ak mu oznámite „o 10 minút ťa chcem vidieť v posteli“, dáte mu ešte čas na to, aby dopozeralo rozprávku.
Nikdy deti netrestajme prácou, ako napríklad, že týždeň budú vynášať smeti. Taká vec by mala byť samozrejmosťou, a nie niečím, čím sa trestá. A hlavne, trest by mal byť adekvátny veku. Psychológovia upozorňujú, že vzťah rodič - dieťa by nemal byť bojiskom „kto z koho“, ale rozumným rozhovorom a rozborom, prečo niektoré veci dieťa robí, s čím nie je spokojné, čo mu na rodičoch prekáža. Tí mu musia povedať, čo očakávajú a čo ich znepokojuje.
Alternatívy k trestom: Pozitívna disciplína
Pozitívna disciplína je rodičovstvo bez násilia, s väčšou dôverou, porozumením a podporou medzi dieťaťom a rodičmi. Namiesto trestov existuje mnoho iných nástrojov:
- Krátke a zrozumiteľné vysvetlenia: Deti lepšie reagujú na krátke, jasné a zrozumiteľné pokyny.
- Prirodzené následky: Nechajte dieťa zažiť prirodzené následky svojho správania. Ak si nechce dať kabát, nech ide von bez neho a pocíti chlad.
- Možnosť výberu: Ak je nejaké správanie nevhodné, dajte dieťaťu možnosť zvoliť si z dvoch vhodných alternatív.
- Zapojenie do aktivít: Namiesto kriku a trestov ponúknite dieťaťu možnosť zapojiť sa do činnosti, ktorá mu dodá pocit dôležitosti.
Klinická psychologička Christine Raches upozorňuje, že je prirodzené, ak sa deti správajú trochu tvrdohlavým a rebelským spôsobom. Patrí to k zdravému vývoju ich identity. Dieťa v tomto prípade zisťuje, že je osoba, nezávislá od matky, a je teda veľmi natešené skúmať hranice a experimentovať so svojou nezávislosťou. Trestať ho za to, že sa snaží osamostatniť, je preto veľmi nebezpečné pre zdravý vývoj jeho osobnosti.
Jednotný prístup a stabilita
V tomto veku je dôležité, aby výchovné pôsobenie zúčastnených osôb bolo jednotné. Presne určte hranice skôr, ako budete vyžadovať ich dodržiavanie - dieťa by malo vedieť, čo je prijateľné a čo neprijateľné, skôr ako bude za plnenie týchto pravidiel zodpovedné. Dôležité je naučiť dieťa sa upokojiť (upriamiť jeho pozornosť na iné aktivity, z ktorých má radosť) a porozprávať sa s ním o jeho hneve. Treba dieťaťu povoliť ventilovať negatívne pocity, bez podpory násilného, neúctivého a manipulujúceho správania.
Ak sa rodič snaží o dohovor dieťaťu v čase, keď je v afekte a bije súrodenca, logicky neuspeje. Rodič musí do danej situácie vstúpiť tým, že dieťa chytí, klesne očami na jeho úroveň a dôrazne mu povie, že stačilo, že to už robiť nesmie, lebo súrodenca to bolí. Samozrejme, následne treba vyčkať, kým sa dieťa emočne upokojí, a potom s ním treba podrobne prediskutovať všetko, čo sa udialo.
Vždy sa treba snažiť porozumieť tomu, čo sa vlastne stalo, čo predchádzalo danej situácii, prečo dieťa začalo udierať niekoho iného. Nie v zmysle detektívneho pátrania, ale v zmysle toho, aby ste pochopili, prečo sa dieťa nahnevalo, prečo bolo nešťastné a začalo udierať niekoho iného. Deti, ktoré žijú v dobrom a bezpečnom prostredí, kde ich rodičia majú radi, vyrastajú v zdravých jedincov. Ak nahlas nepovieme, že bitie nie je dobrým prostriedkom komunikácie s deťmi, že to nie je bezpečný spôsob výchovy, mnoho rodičov nikdy nepochopí, že existuje istý limit. A ten limit musí byť stanovený pre existenciu obrovského množstva detí, ktorých rodičia mlátia často, opakovane a dlhodobo.
tags: #3 #rocne #dieta #a #trest