V spoločnosti, v ktorej sa pohybujeme, sa rokmi stalo nepísaným pravidlom, že rodič, ktorému súd po rozpade rodiny zverí dieťa do osobnej starostlivosti, žije v presvedčení, že nad svojim potomkom získal absolútnu právomoc a že môže určovať režim stretávania sa s druhým rodičom alebo dokonca to, či sa vôbec s druhým rodičom dieťa stýkať bude. Je to fatálny omyl. Škodí dieťaťu a spôsobuje na jeho psychike často nenapraviteľné chyby, ktoré sa - žiaľ - prejavia až oveľa neskôr. Vo forme rôznych psychosomatických porúch alebo psychosociálnych anomálií.
Dobrý rodič dbá o to, aby dieťa malo dostatočný vzťah s tým druhým, ktorý dieťa nemal zverené do osobnej starostlivosti. Znie to možno paradoxne, ale tá matka, ktorá pestuje dobrý vzťah dieťaťa k otcovi, si vytvára u svojho potomka veľmi silnú lásku k sebe samej. Nebezpečným predsudkom je prax, podľa ktorej si mnohí styk, vymedzený súdom, interpretujú ako situáciu, že mimo vymedzený čas druhý rodič nemá právo byť s dieťaťom. To však nie je nijaká pravda! Aj druhý rodič má všetky práva a povinnosti, len s tým rozdielom, že sa o dieťa osobne nestará, nemá ho stále pri sebe. Inak môže za ním chodiť domov, do školy a inde, kde sa dieťa práve nachádza.
Judikatúra a ústavnoprávny rámec ochrany dieťaťa
Pri výklade zákonov a práv detí na kontakt s rodičmi sa súdy opierajú o judikáty, teda precedentné súdne rozhodnutia. Judikát R 96/1967 (s. 235 - 236) jasne hovorí: „Rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, uplatňuje pri styku s ním svoju úlohu vo výchove dieťaťa danú mu v ustanovení § 26 zákona o rodine.“
Nález Ústavného súdu SR z 18. 10. 2006, č. k. PL. ÚS 12/05, zdôrazňuje, že ochrana v súvislosti s odlúčením maloletých detí od rodičov je ochranou poskytovanou pre maloleté deti. Z ústavnoprávneho pohľadu nie je možné nadraďovať modely fungovania vzťahov medzi oddelenými rodičmi a neplnoletými deťmi, ktoré majú orgány verejnej moci vžité, nad záujem dieťaťa. Úloha oboch rodičov je v živote maloletého dieťaťa nezastupiteľná. Záujmom dieťaťa je nepochybne, aby bolo v starostlivosti toho z rodičov, ktorý uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že i ten druhý rodič je dobrým rodičom.
Najdôležitejšia rodičovská stratégia | Becky Kennedy | TED
Fenomén manipulácie a psychologické aspekty
V odbornej diskusii sa často skloňuje syndróm zavrhnutého rodiča (z angl. Parental Alienation Syndrome), ktorý vytvoril americký psychiater Richard A. Gardner. Ide o situáciu, kedy je dieťa manipulované a neopodstatnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Takéto konanie zásadným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa.
Z hľadiska psychologického posúdenia je potrebné vnímať aj emócie dieťaťa, ktoré môže pri stretnutí s manipulovaným rodičom pociťovať veľmi negatívne napätie. V extrémnom prípade to môže viesť až k psychosomatickým prejavom, ako napr. že dieťa začne vyvolávať dávenie. Pomsta „cez dieťa“ je vždy tá najničivejšia. Páchatelia, ktorí zneužívajú vlastné dieťa na trestanie druhého rodiča, často podliehajú trestnoprávnej zodpovednosti, pričom takéto konanie musí byť subsumované pod hypotézu právnej normy v ust. § 208 Trestného zákona o týraní blízkej osoby a zverenej osoby.
Postavenie starých rodičov v živote dieťaťa
V praxi sa vyskytujú situácie, kedy je jedným z rodičov dieťaťa bezdôvodne a neoprávnene bránené v stretávaní sa starých rodičov s dieťaťom (vnukom). Novela zákona o rodine č. 175/2015 Z.z. posilnila postavenie starých rodičov. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.
Starí rodičia sú prirodzene blízkymi osobami dieťaťa. Súd môže upraviť styk dieťaťa so starými rodičmi len za splnenia oboch podmienok súčasne: musí to byť v záujme dieťaťa a zároveň to musia vyžadovať pomery v rodine. Práva starých rodičov sa rozšírili aj v prípade zverenia dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti. Zákonodarca favorizuje starých rodičov ako osoby, ktorým možno dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti zveriť, z dôvodu, že sa jedná o priameho príbuzného dieťaťa.
Informačná povinnosť rodičov
Mnoho rodičov, ktorým nebolo dieťa zverené do starostlivosti, sa pýta: Má rodič právo na informácie o dieťati? Podľa § 24 ods. 5 zákona o rodine súd pri rozhodovaní dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati.
Ak rodič v osobnej starostlivosti odmieta informovať druhého rodiča, je možné podať návrh na súd. Informačná povinnosť býva niekedy priamo súčasťou súdnych konaní. Matka (alebo rodič v starostlivosti) môže byť povinná písomne informovať druhého rodiča o dôležitých otázkach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, a to v pravidelných mesačných intervaloch.
Striedavá osobná starostlivosť ako alternatíva
Novela Zákona o rodine č. 217/2010 Z.z. zaviedla tzv. striedavú osobnú starostlivosť. Základné predpoklady sú jednoduché: obaja rodičia musia byť spôsobilí dieťa vychovávať a musia mať o osobnú starostlivosť záujem.
Záujem dieťaťa v prípade striedavej starostlivosti má široký rozmer. Rodinný stereotyp alebo doterajšia starostlivosť každého rodiča o dieťa samostatne predurčujú schopnosť dieťaťa prispôsobiť sa zmenám. Ak sa obaja rodičia primerane podieľali na bežnej starostlivosti, je dobrý predpoklad, že sa o dieťa dokážu postarať aj v striedavke. Komfort dieťaťa pri striedavke možno docieliť len tak, že dieťa bude mať plnohodnotný domov ako u matky, tak u otca.
V striedavke je kľúčové pravidlo „dvoch domovov“. To znamená, že je potrebné mať plne zariadené domácnosti pre potreby dieťaťa u oboch rodičov tak, aby dieťa považovalo obe domácnosti za svoj domov. Výsledkom má byť stav, kedy dieťa pri odchode k druhému rodičovi necestuje s kufrom vecí, ale len s tými, ktoré nie je možné mať dvojmo.
Súdne konanie a záujmy dieťaťa
Konanie, v ktorom súd rozhoduje o striedavej starostlivosti, je konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu. Súd v prvom rade vypočuje rodičov na pojednávaní a vykoná nevyhnutné dokazovanie. Často sa realizuje zisťovanie názoru dieťaťa, pričom sa prihliada na jeho vek a vyspelosť.
Je dôležité zdôrazniť, že ohrozenie vývinu a výchovy dieťaťa nemusí znamenať len to, že rodič zneužíva svoje rodičovské práva. V rodine, kde napríklad muž pácha násilie na žene, čím ohrozuje aj vývin a výchovu detí, je potrebné upraviť práva a povinnosti rodičov k deťom, najmä rozhodnúť o zverení dieťaťa do výchovy jedného rodiča. Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom. Toto právo možno obmedziť alebo odňať, len ak existujú závažné dôvody. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona a trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Súdne konanie o určení výživného pre dieťa do 18 rokov sa môže začať aj bez návrhu, ex offo, čo podčiarkuje ochranu, ktorú štát poskytuje maloletým.
tags: #ak #dieta #vychovava #babka