Parentifikácia predstavuje jav, pri ktorom dieťa v rodine preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny, teda svojich rodičov alebo mladších súrodencov. Tento proces sa vo veľkej miere odohráva v nefunkčnom rodinnom prostredí, kde nie sú jasne definované roly a úlohy rodičov a detí. Pojem parentifikácia bol zavedený do praxe v roku 1973 (Boszormenyi-Nagy & Spark) a reprezentuje formu emocionálneho, sociálneho a často aj ekonomického zanedbania dieťaťa.
Typológia a prejavy parentifikácie
Podľa americkej odborníčky na psychopatológiu Lisy M. a na základe toho, aké potreby dieťa rodičovi naplňuje, odborná literatúra rozlišuje dva hlavné typy parentifikácie. Tieto typy sa v praxi môžu prelínať, pričom každý z nich prináša špecifické riziká pre psychický vývin jednotlivca.
Emocionálna parentifikácia
Emocionálna parentifikácia prebieha v momente, keď dieťa napĺňa emocionálne či psychické potreby rodiča, čo vedie k obráteniu rolí. Dieťa je v takomto prípade dôverníkom svojho rodiča či rodičov - rodič je zvyčajne ten, kto žiada o radu, vyžaduje od dieťaťa prijatie, pochopenie, neadekvátne s ním zdieľa vlastné pocity a prežívanie, a využíva ho na ventiláciu svojich emócií.
V tomto modeli nemá dieťa priestor na rozoberanie vlastných tém. Rodič si pri tomto type parentifikácie tému rozhovoru nevyberá podľa toho, čo chce riešiť dieťa, respektíve čo sa týka dieťaťa, ako je napríklad jeho smútok, sklamanie alebo radosť v súvislosti so školou či kamarátmi. Dieťa slúži rodičovi ako emočná podpora a útecha, je poslucháčom rodičovských hádok, mediátorom medzi rodičmi pri utišovaní sporov alebo je zatiahnuté do diskusií o témach, ktoré sú pre vývin dieťaťa nevhodné.
Inštrumentálna parentifikácia
Inštrumentálna parentifikácia sa vzťahuje na prideľovanie funkčných povinností, ktoré spadajú do rodičovskej roly. Pri spomenutých činnostiach je dôležité zohľadňovať intenzitu a primeranosť vo vzťahu k vývinovému obdobiu dieťaťa. Napríklad je v poriadku poveriť sedemročné dieťa podieľaním sa na poriadku v domácnosti, ako je upratovanie svojej detskej izby (povysávať, utrieť prach na týždennej báze) či vypratávaním po domácom zvieratku na dennej báze.
K inštrumentálnej parentifikácii dochádza vtedy, keď dieťa na seba preberá zodpovednosť, ktorá ďaleko presahuje bežné domáce práce. Patrí sem starostlivosť o rodiča alebo súrodencov, pretože rodič toho nie je schopný, vykonávanie všetkých domácich prác (varenie, pranie, nakupovanie), ktoré zaberajú dieťaťu všetok čas na úkor školy či hry, alebo dokonca platenie účtov.
Rizikové faktory a rodinné prostredie
Autor knihy Lost Childhoods: The Plight of the Parentified Child, Gregory J. Jurkovic, uvádza, že existujú životné situácie, s ktorými sa spája vyššie riziko pre vznik parentifikácie dieťaťa rodičom. Rodičia, ktorí boli sami v detstve parentifikovaní, mnohokrát vychovávajú rovnako aj svoje deti, pretože to považujú za jediný a správny druh výchovy.
Ďalšou ohrozenou skupinou sú deti, ktoré žijú iba s jedným rodičom, ktorý z nejakého dôvodu nemá vytvorený partnerský vzťah. Dôvodom je, že starosť o emočné potreby rodiča predstavuje neporovnateľne väčšiu záťaž ako zabezpečovanie denných potrieb domácnosti. Medzi ďalšie faktory patria:
- Rozvod alebo osamelosť rodiča.
- Smrť rodiča alebo úmrtie v rodine.
- Alkoholizmus alebo drogová závislosť rodiča.
- Vážne ochorenie rodiča alebo súrodenca.
- Duševná choroba rodiča, depresia alebo emocionálna neprístupnosť.
- Fyzické násilie alebo sexuálne zneužívanie.
- Zlá ekonomická situácia v rodine.
Dopady na psychické zdravie a dospelosť
Dieťa, na ktoré sú denne rodičmi kladené veku neprimerané požiadavky a na ktoré je prenášaná rodičovská zodpovednosť, môže prežívať stres, pocity neúspechu, zlyhania, nedostatočnosti a emocionálneho preťaženia. Dlhodobá parentifikácia nepriaznivo ovplyvňuje vývin emocionálnej inteligencie. Ovplyvňuje aj vývoj sebavedomia, keďže hodnota dieťaťa prevažne spočíva iba v tom, čo môže poskytnúť iným.
Štúdia pod vedením Jonesa a Wellsa z roku 1996 zistila, že deti, ktoré museli priskoro dospieť, vykazovali charakteristické správanie vyznačujúce sa nadmerným vychádzaním v ústrety druhým ľuďom, potláčaním vlastných potrieb a nezdravou potrebou byť pre druhých dôležitým. U parentifikovaných detí ďalej významne narastá riziko nervozity, úzkosti, depresie, obsedantno-kompulzívnej poruchy, sebapoškodzovania, anorexie a bulímie.
Následky sa častokrát vo veľkej miere vynárajú práve vo veku od 30 rokov. Typickými znakmi sú opakujúce sa pocity strachu z opustenia, hnevu a odporu. Vo vzťahu k potrebám svojho okolia môže byť takýto človek až hypersenzitívny, navonok vysoko empatický, no vnútorne vyčerpaný. Pomerne často sa u takto nastavených ľudí vyskytujú závislé vzťahy. Za životného partnera si napríklad vyberajú človeka, o ktorého sa môžu starať - často je to alkoholik či inak závislý jedinec. Typickým spoločným znakom parentifikovaných dospelých je takisto neschopnosť delegovať zodpovednosť a požiadať o pomoc.
Cesta k uzdraveniu
Uzdravenie z parentifikácie zahŕňa najmä uvedomenie si, že detstvo nebolo také, ako malo byť. Prvým krokom k uzdraveniu je uznanie a pripustenie skutočnosti, že sa to jednoducho stalo a pochopenie všetkých následkov. Kľúčovým je uznanie, že ste boli ako dieťa v role dospelej osoby.
Náročnou výzvou pre ľudí, ktorí zažili parentifikáciu, je stanovenie a udržiavanie zdravých hraníc. Naučiť sa stanoviť si hranice znamená rozpoznanie vlastných potrieb a obmedzení a precvičovanie asertivity. Stojí za to vynaložiť úsilie, aby sme zistili, čo pre nás znamenajú hranice. Je potrebné pochopiť, že dieťa by nikdy nemalo mať pocit, že ono je zodpovedné za šťastie rodiča alebo za fungovanie rodiny či domácnosti.
Právny rámec rodičovských práv a povinností
V zásade každému rodičovi dieťaťa (bez ohľadu na to, či sú rodičia rozvedení alebo manželia, či žijú spolu ako druh a družka, alebo spolu nežijú) patria zo zákona rodičovské práva a povinnosti (článok 4 zákona o rodine). K nim patrí aj právo byť informovaný o svojom dieťati. Rozvod manželov ich nezbavuje ich rodičovských práv a povinností voči ich maloletým deťom. Aj napriek rozvodu manželstva stále platí, že rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia a pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine).
Právny základ rodičovských práv a povinností nájdeme upravený v § 28 a nasledujúcich Zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine. Väčšina z týchto práv a povinností (napríklad zastupovanie dieťaťa, správa jeho majetku, starostlivosť o jeho výživu) majú rodičia do okamihu, kým ich dieťa dosiahne plnoletosť. Naopak, vyživovacia povinnosť nie je ohraničená vekom dieťaťa, ale až jeho schopnosťou samé sa živiť (§ 62 ods. 2 ZR).
To, že rozsudkom o rozvode a úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ešte neznamená, že druhý rodič stratil svoje rodičovské práva. Rodiča je možné rodičovských práv pozbaviť alebo obmedziť len na základe rozhodnutia súdu (§ 38, § 39 zákona o rodine). Súd pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov dbá na právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati (§ 25 ods. 4).
Informačná povinnosť a ochrana dieťaťa
V prípadoch, keď jeden z rodičov zastupuje dieťa v bežných veciach, nie je nevyhnutné vyjadrenie druhého rodiča. Ak však ide o podstatnú vec, treba sa spýtať druhého rodiča, či s prejavom zastupujúceho rodiča súhlasí. Zmena školy, ktorú maloleté dieťa navštevuje, je nepochybne dôležitou udalosťou v živote dieťaťa, ktorá sa výrazne podpíše na jeho budúcom živote. Pokiaľ by druhý rodič vyslovil nesúhlas, boli by dané podmienky na postup podľa § 35 zákona o rodine.
Dohovor o právach dieťaťa, prijatý v New Yorku 20. novembra 1989, zdôrazňuje, že rodina ako základná jednotka spoločnosti musí mať nárok na potrebnú ochranu, aby mohla bezo zbytku plniť svoju úlohu. Článok 3 Dohovoru jasne uvádza, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi alebo správnymi orgánmi.
Štátne oznamovacie povinnosti a sociálna podpora
Ak poberáte prídavok na dieťa, máte osobitnú oznamovaciu povinnosť voči úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Ide o povinnosť oznámiť, kto je poskytovateľom starostlivosti o trojročné dieťa - či ste s ním doma ako rodič, alebo dieťa chodí do škôlky, či sa o neho stará starý rodič alebo súkromná opatrovateľka.
Ohlasovacia povinnosť sa vzťahuje na to, že dieťa dovŕši tri roky. Oznamuje ten, kto poberá prídavok na dieťa. Akúkoľvek zmenu údajov, ktoré ste uviedli v tlačive, je potrebné oznámiť úradu do 8 dní. Napríklad, ak zmeníte škôlku alebo svoj trvalý pobyt. Takouto zmenou nie je to, keď je dieťa na prázdninách u starých rodičov. Ak poberáte materské alebo rodičovský príspevok na mladšie dieťa, ohlasovacia povinnosť sa na vás nevzťahuje.
Resocializačné programy a návrat do spoločnosti
Existujú projekty ako „Šanca na návrat“, ktorých cieľom je tvorba mostov medzi životom vo väzení a životom po prepustení. Realizácia projektu prebieha hlavne vo výstupných oddieloch, kde sa odsúdení, ktorí boli vo výkone trestu viac ako 3 roky, pripravujú na prepustenie. Základný resocializačný a výchovný vzdelávací program je zameraný na 7 oblastí, ktoré tvoria skupinu významných rizikových kriminogénnych faktorov: závislosti, právne povedomie, rodina, komunikácia, sebapoznanie, finančná gramotnosť a zamestnanosť.
Tento proces ukazuje, že aj v dospelosti je možné pracovať na náprave vzťahových vzorcov, ktoré boli narušené v detstve, a to prostredníctvom edukácie a podpory pri budovaní zdravých sociálnych väzieb. Rovnako ako v prípade parentifikácie, aj tu je kľúčom k zmene uvedomenie si vlastných limitov a zodpovednosti za svoj ďalší životný smer.