Vidieť svoje dieťa, ako bije, kope alebo ťahá za vlasy iné deti nie je pre rodiča nič príjemné. Ťažko tomu uveriť, ale agresívne správanie a záchvaty hnevu sú normálnou súčasťou vývoja vášho batoľaťa. Učí sa tak vysporiadať sa so svojimi pocitmi. Jeho rozvíjajúce sa jazykové zručnosti, túžba presadiť sa a byť nezávislý môžu niekedy viesť k frustrácii a hnevu. Neznamená to však, že by ste to mali ignorovať.
Porozumenie agresívnemu správaniu a jeho korekcia
Ak vaše dieťa na ihrisku niekoho poškriabe, buchne po hlave alebo pohryzie, okamžite reagujte. Odtiahnite ho od detí a položte si ho na kolená. Pokojne mu vysvetlite, že to, čo spravil nie je správne, a že biť deti sa nemá. Nesnažte sa ísť na dieťa príliš sofistikovane napríklad otázkou: „Ako by sa ti páčilo, ak by chlapček udrel teba?“ Batoľatá ešte nie sú schopné vcítiť sa do pocitov iných alebo zmeniť svoje správanie na základe rozumovej úvahy. Tieto schopnosti získajú až v štyroch alebo piatich rokoch. Mladšie deti však vedia pochopiť dôsledky a teda, že za zlé správanie nasleduje trest.
Krik, bitka alebo príliš veľa moralizovania vaše dieťa neprinútia k zmene jeho správania. Bude ešte viac podráždený a naučí sa od vás „nové spôsoby“ riešenia konfliktov, ktoré bude chcieť uplatniť. Zvládnutie svojho temperamentu je prvým krokom k zmene správania vášho dieťaťa. Po vysvetlení, že deti biť nemôže, dieťaťu pohrozte, že ak sa to bude opakovať, odídete z detského ihriska. Ak opäť niekomu ublíži, naozaj ho zoberte a odíďte. Dieťa si tento nepriaznivý dôsledok bude pamätať.
Posilniť očakávané správanie pomôže aj to, že sa dieťaťa po jeho agresívnom excese opýtate: „Aké je pravidlo? Že deti biť nemôžeš!“ Je to účinnejšie ako od neho požadovať často neúprimné ospravedlnenie. Nedajte sa odradiť, ak dieťa svoje agresívne správanie na druhý deň zopakuje. Opäť reagujte rovnako. Môžete pridať aj ďalšie tresty ako je zákaz hrať sa s obľúbeným autíčkom alebo, že nedostane sladkosť.
Techniky zvládania hnevu pre deti – stratégie na upokojenie, keď sa váš hnev zvýši
Pomenovanie pocitov a budovanie pozitívneho prístupu
Pomôžte pomenovať svojmu dieťaťu jeho pocity, pýtajte sa ho, čo ho nahnevalo, prečo niekoho kopol alebo udrel. Primerane k veku mu vysvetlite, že je normálne, ak sa niekedy hnevá, ale že sa to dá riešiť aj inak. Napríklad o tom kamarátovi povedať alebo požiadať o pomoc dospelého. Rozprávky, kde sa kreslené postavičky bijú, kopú a robia si zle určite vášmu problémovému dieťaťu nepomôžu. Naopak môžu ešte viac uškodiť, ak to bude chcieť napodobňovať. Vyberte mu skôr náučné detské programy, kde sa hravou formou poukazuje na rôzne typy správania a vysvetľuje sa, čo je a čo nie je správne.
Snažte sa ho preto vysiliť iným spôsobom, ako napríklad nechať ho najprv vyšantiť sa samého na odrážadle alebo na preliezkach. Zmeniť postrach ihriska na kamarátske dieťa si vyžaduje okrem kritiky aj pochvalu. Nemôžete si dieťa všímať len vtedy, ak robí niečo zle, ale aj vtedy, ak sa správa pekne. Nešetrite chválou a povzbudzovaním, ak požičia svoju hračku, ak prepustí iné dieťa na hojdačku, ak sa s niekým rozdelí so sladkosťami. Pomáha to dieťaťu budovať si sebadôveru a mať zo seba dobrý pocit. A v neposlednom rade si postupne uvedomí, že správať sa slušne sa oplatí.
Učenie sa z vlastných chýb a rastové myslenie
Robiť chyby znamená učiť sa. Ten, kto menej robí, menej pokazí, ale tiež sa menej naučí. Keď dieťa vie, že smie robiť chyby, je odvážnejšie, kladie si vyššie ciele, púšťa sa do náročnejších úloh a verí si, lebo vie, že ho nikto za jeho prípadné zlyhania nebude hrešiť, ponižovať ani zosmiešňovať. Naučí sa, že chyby sú len spätná väzba, aby nabudúce urobilo niečo lepšie alebo inak.
Ak sa má dieťa naučiť vnímať pozitívnu stránku svojich zlyhaní, potrebuje počuť o zlyhaniach dospelých. Potrebuje zažiť, že ani rodičia nie sú dokonalí, že aj oni robia chyby, vedia si ich priznať aj sa za ne ospravedlniť. Dospelý, ktorý si nevie priznať chybu, sa stavia do pozície dokonalého, neomylného a týmto prístupom stráca dôveru dieťaťa. Každý životaschopný vzťah je postavený na dôvere. Je nevyhnutné, aby dospelí rešpektovali dieťa, zaujímali sa o jeho pohľad na vec a ospravedlnili sa, ak si uvedomili, že spravili chybu.
Úlohou rodičov je naučiť sa rozpoznať, kedy ich dieťa potrebuje a kedy je načase nechať ho konať samostatne. Dieťa sa tak postupne naučí preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a teda aj za rozhodnutia, ktoré ho privedú do problémov. Akceptovať detské chyby neznamená, že by sme ich mali prehliadať alebo zľahčovať. Úprimná spätná väzba je pre dieťa cenná, aj keď preňho nemusí byť príjemné. Rodič by sa mal zamerať na úspechy svojho dieťaťa radšej než na jeho chyby, pomôcť mu byť zodpovedný, usilovný a trpezlivý.
Identifikácia špecifických porúch a odborná pomoc
Rodičia robia mnohé rozhodnutia inštinktívne. Je však dôležité vedieť, kde hľadať pomoc, ak máte pocit, že sa vaše dieťa nevyvíja správnym spôsobom alebo správnym tempom. Včasne diagnostikovaná hyperaktivita, dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia, autizmus, poruchy kognitívneho vývinu alebo pohybové problémy sa dajú veľmi dobre liečiť pomocou špecializovaných vývinových prístupov.
Špecifické poruchy učenia sú poruchy, ktoré spôsobujú ťažkosti v oblastiach, ktoré sú nevyhnutné na učenie: hovorenie, písanie, čítanie a počítanie. Porucha učenia spôsobuje, že dieťa zaostáva za ostatnými a sťažuje mu plnenie školských povinností. Neúspech v škole má negatívny vplyv na sebavedomie dieťaťa a dieťa sa začne brániť ďalšiemu neúspechu. Ide o prirodzené reakcie dieťaťa, keď objavuje svoje vlastné deficity a s nimi aj spätnú väzbu od svojho okolia. Je dôležité pochopiť, že sú v neustálom strese, často sa cítia sklamané samé zo seba a beznádejné.
Ak chcú rodičia svojmu dieťaťu pomôcť, musia čo najskôr identifikovať poruchu a jej typ. To si vyžaduje úzku spoluprácu medzi rodičom, dieťaťom, učiteľmi a ďalšími odborníkmi. Najdôležitejšou úlohou dospelých v takýchto prípadoch je pomôcť obnoviť sebavedomie a sebadôveru postihnutého dieťaťa. To si vyžaduje empatiu. V súčasnosti existuje mnoho rôznych spôsobov, ako zlepšiť kognitívne schopnosti detí s poruchami učenia alebo správania: pohybová terapia, dramatoterapia, arteterapia a muzikoterapia.
Komunikácia ako základ partnerského prístupu k výchove
Deti potrebujú pevných a stabilných vodcov. Aj keď plačú. Mám povolenie robiť rozhodnutia dôležité pre seba, nastavovať hranice, napĺňať si vlastné potreby a - pozor - môj syn, moje dieťa má zase dovolené sa na to hnevať. Jeho pocity hnevu a krivdy ale neznamenajú, že robím zlé rozhodnutie. Ak vám doma odvráva dieťa a pretáča očami, ak je s vami v konflikte a buduje si vlastné miesto na zemi, tak je to indikátor k tomu, že máte doma zdravé dieťa.
Bez ohľadu na to, ako staré máte doma dieťa, existujú spôsoby, ako odpovedať na drzosť a odvrávanie svojich detí, ktoré pomôžu deeskalovať situáciu a napätie. „Počujem ťa. A musíš byť poriadne nahnevaný/á, keď mi hovoríš niečo takéto.“ „Pozri, to, čo chcem povedať, je, že viem, že si dobré dieťa. Dokonca aj keď mi hovoríš niečo takéto nie dobré.“ „Viem, že existuje aj iný spôsob, akým by si mi mohol/a toto povedať. Chcel/a by si to skúsiť?“
My musíme byť v tomto tí dospelí. Naše deti budú spolupracovať s väčšou pravdepodobnosťou, keď si zvyknú, že práve doma sa môžu cítiť aj napriek tomu, čo prežívajú, napriek impulzívnym reakciám, rešpektovaní, vypočutí, videní. Dieťa hľadá mantinely svojho správania a tieto mantinely si vytvára podľa toho, ako mu ich určíte vy. Vy musíte dieťaťu ukázať hranice, ale s množstvom lásky. Rodičia musia postupovať jednotne - len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné.
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporúčila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
tags: #ako #dieta #odnaucit #robit #zle