V dnešnej uponáhľanej dobe, keď sa zdá, že čas je neustále nedostatkovým tovarom, sa často zabúdame zastaviť a skutočne vnímať to najcennejšie, čo máme - naše deti. Rodičovstvo je proces, ktorý sa odohráva v reálnom čase a vyžaduje si plnú prítomnosť, nielen fyzickú, ale predovšetkým emocionálnu a mentálnu. Deti sú citlivé bytosti, ktoré dokážu vycítiť, keď ich rodičia nie sú plne pri nich. Táto neprítomnosť mysle môže viesť k ich nespokojnosti, nervozite a pocitu neistoty. Skutočné trávenie času s dieťaťom znamená oveľa viac než len zdieľanie spoločného priestoru; znamená to aktívne sa zapojiť do ich sveta, zdieľať ich radosť aj starosti a byť im emocionálnou oporou.
Dôležitosť aktívnej prítomnosti rodiča
Deti sú od prírody nastavené tak, aby vyhľadávali pozornosť dospelých. Sú majstrami v nadväzovaní kontaktu - či už ponukou hry, vtipným komentárom, alebo v krajnom prípade záchvatom hnevu. Všetky tieto prejavy slúžia jednému účelu: získať pozornosť rodiča. Keď rodičia nie sú „mysľou pri nich“, deti to vnímajú a ich správanie sa stáva odrazom tejto neuspokojenej potreby. Nie je to o tom, či sú rodičia fyzicky prítomní, ale o tom, ako sú k deťom citovo pripútaní. Tento aspekt si mnohí ľudia neuvedomujú, a preto ho nepovažujú za problém. Výskumy však jasne ukazujú, že deti, ktorým rodičia venujú aktívnu pozornosť, dosahujú lepšie výsledky v škole aj v osobnom živote a sú celkovo šťastnejšie.
Aj keď deti milujú nové hračky a často si ich žiadajú, ich najväčšou túžbou je tráviť čas so svojimi rodičmi. Venovať im čas, energiu, lásku a svoju plnú prítomnosť znamená pre nich oveľa viac než akýkoľvek hmotný dar. Keď sú deti dlhodobo ignorované, môžu sa uchýliť k úplnému vzdaniu sa snahy o získanie pozornosti, čo naznačujú aj smutné poznatky z výskumov z detských ústavov. Aby boli spoločné chvíle s dieťaťom naplnené a šťastné, je nevyhnutný kompromis. Rodičia by nemali zabúdať na vlastné sny a potreby, ale zároveň by sa mali vedieť aktívne ponoriť do sveta svojho dieťaťa.
Budovanie pevného vzťahu ako základ výchovy
Hlavným dôvodom, prečo deti s rodičmi spolupracujú, sa s nimi hrajú a rady trávia čas, je láska a túžba po prijatí. Z toho vyplýva, že základom každej úspešnej výchovy je dobrý vzťah s dieťaťom. Keď máte s dieťaťom vybudovaný pevný vzťah, máte naňho aj vplyv. Dieťa nič neposilňuje viac ako autentický vzťah s rodičmi. Preto je nevyhnutné hlboko poznať svet svojho dieťaťa, vnímať ho nielen očami, ale aj srdcom. Rodičovský prístup by sa mal meniť spolu s dieťaťom. To, čo fungovalo včera, nemusí fungovať dnes.
Paulo Coelho múdro poznamenal, že deti nás môžu naučiť tri veci: byť bezdôvodne spokojné, vždy sa čímsi zaoberať a celou silou si žiadať to, čo chcú. V skutočnosti sa od nich môžeme naučiť oveľa viac. Deti rýchlo rastú a je dôležité naladiť sa na ich vlnu, aby sme si spoločné chvíle skutočne užili a vytvorili si tak nezabudnuteľné spomienky. Odborníci tvrdia, že každé dieťa je pre rodiča dokonalým učiteľom, ktorý mu ukazuje, čo sa má naučiť. Kľúčom je vnímať prítomný okamih, keď sme s dieťaťom. Vďaka našej plnej prítomnosti dieťa vyrastá s vedomím, že je milované a schopné milovať. Vie, že rodičom na ňom záleží a chce, aby sa mu darilo. Na dosiahnutie týchto pocitov nie sú potrebné žiadne špeciálne bohatstvo ani peniaze.
Ako byť viac prítomný v živote svojho dieťaťa?
Ak máte pocit, že nemáte čas byť prítomní v živote svojho dieťaťa, je čas prehodnotiť svoje priority. Nielen dieťa, ale aj vy si uvedomíte mnohé dôležité veci. Zmena postoja vám pomôže uvedomiť si krásu milujúceho rodičovstva a zbaví vás zbytočného stresu a tlaku. Životný štýl je individuálny, a preto to, čo funguje v jednej rodine, nemusí fungovať v druhej.
Pýtajte sa a počúvajte
Hoci je dôležité počúvať svoje dieťa, kľúčové je aj kladenie otázok. Otázky stimulujú konverzáciu, pomáhajú lepšie pochopiť, čo dieťa robí, a odhaľujú jeho myšlienky a pocity. Dôležité je klásť otvorené otázky, ktoré rozhovor otvárajú a bez ohľadu na konkrétnu otázku prinášajú rôznorodé odpovede. Otvorené otázky otvárajú priestor na diskusiu, pomáhajú rozprúdiť rozhovor a dokážu vtiahnuť do komunikácie aj deti, ktoré sú prirodzene tichšie.
Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré môžete pre svoje dieťa urobiť, je počúvať ho. Deti potrebujú vedieť, že sú videné a vypočuté. Pomáha im to budovať ich vlastnú sebadôveru, či už ide o nekonečný príbeh zo škôlky alebo opis obľúbeného autíčka. Dívajte sa na dieťa a prejavte mu rešpekt aktívnym počúvaním. Pre neho to znamená veľa. Vie, že je prijaté a cíti, že máte naňho čas. Schopnosť aktívneho počúvania znamená prijímať informácie od dieťaťa tak, aby cítilo, že ho rodič chápe, zdieľa s ním jeho problém a má záujem pomôcť mu ho riešiť. Znamená to hlavne to, že dokážete deťom jasne dať najavo, že sú pre vás rovnocennými partnermi v dialógu, že vás ich názory, postoje, úspechy i neúspechy zaujímajú.
Neporovnávajte dieťa s ostatnými
Nespochybňujte svoje dieťa, ktoré ešte nerozpráva, zatiaľ čo dcéra vašej kamarátky už áno. Dívajte sa na dieťa ako na celok so všetkým, čo k nemu patrí. Dôležitý nie je len jeho vek, ale aj temperament. Ak je dieťa prirodzene plaché a tiché, nemusí mať potrebu rozprávať sa tak často. Zamerajte sa na jeho individuálne tempo a potreby.
Zamerajte sa na zmysly a spoločné aktivity
Ak sa vám zdá, že nemôžete zostať v duchu prítomní so svojimi deťmi, chvíľka na opätovné zameranie vám môže pomôcť. Aktivita vnímania piatich zmyslov vám pomôže prijať prítomnosť v živote vášho dieťaťa. Urobte zmeny v dennom režime - ak nemáte čas na to, aby ste boli so svojimi deťmi, musíte urobiť zmenu. Nechajte aktivity, ktoré vám už neslúžia, a prispôsobte si rozvrh dňa tak, aby vyhovoval vášmu rodinnému životu. Nájdite si čas na čítanie, tvorenie, hry, športovanie, pobyt v prírode so svojimi deťmi. Vytvorte si tiež priestor na spomalenie a vychutnávajte si každú chvíľku, ktorú s deťmi prežívate.
Robenie domácich prác spolu vám pomôže sústrediť sa na prítomnosť. Zameranie duševnej a fyzickej energie na každú úlohu vám pomôže zabrániť tomu, aby ste sa rozptyľovali alebo stratili v myšlienkach. Nezabúdajte na fyzické kontakty. Fyzický dotyk od milovanej osoby je pre deti silný. Ich potreba kontaktu je veľmi silná. Ako vaše dieťa vyrastá, stále vás potrebuje a túži po tom, aby ste ho milovali a vychovávali. Fyzický dotyk zlepšuje vývoj mozgu a chráni vaše dieťa pred pocitom odlúčenia. Maznajte sa so svojím dieťaťom, nechajte ho sedieť na kolenách a veľa ho objímajte.
Všímajte si maličkosti aj veľké veci
Deti chcú nielen to, aby ste si ich všímali pri hre alebo pri športe, ale túžia aj po tom, aby ste si všímali ich úsmev, radosť, smiech, smútok. Okrem toho chcú, aby ste boli aktívni v nepríjemných chvíľach, keď potrebujú vašu pomoc. Buďte flexibilní. Každé dieťa je iné a všetci sa časom meníme. Výchovná taktika, ktorú používate na svoje 2-ročné dieťa, nemusí fungovať na dieťati v puberte. Ako sa vaše dieťa mení, budete musieť postupne meniť aj svoj výchovný štýl.
Mnohí odborníci tvrdia, že rodičia síce trávia s deťmi viac času ako v minulosti, ale často nie sú na deti emocionálne napojení. Myšlienkami sú niekde inde, pozerajú do mobilu alebo snívajú o niečom, čo budú robiť, keď dieťa napríklad zaspí. Mnohí sa tešia, že si sadnú k počítaču, kde nájdu množstvo podnetov na premýšľanie, alebo sa pripoja na nejakú sociálnu sieť, kde sa s niekým porozprávajú. Deti cítia, keď rodičia nie sú mysľou pri nich, a práve preto sú niekedy nespokojné a nervózne.
Vzory a ich vplyv na formovanie osobnosti
Vzory sú veľmi dôležité pre každého človeka, ale aj pre spoločnosť ako takú. Prezentujú sumár hodnôt a modelov správania sa, ktoré sú významné pre príjemcu. Spoločnosť prostredníctvom verejne prezentovaných a podporovaných vzorov nastavuje hodnoty, normy a očakávané správanie sa pre rôzne situácie a roly. Človek vníma vzory počas celého života, no význam, ktorý im pripisuje, je v jednotlivých etapách života rôzny. Najvýznamnejšie sú v období detstva a puberty, ako aj na začiatku dospelosti.
Vzory plnia rôzne funkcie. Prvou je vzdelávacia - človek sa od vzoru učí, preberá od neho postoje, pohľady na život a riešenie situácií, spôsob myslenia a konania. Druhou je varovná funkcia, keď reakcie a správanie sa vzoru vyhodnocuje príjemca ako negatívne či nežiaduce. V dôsledku uvedomenia si možných následkov sa takémuto správaniu/reakciám snaží vyhýbať. Treťou funkciou je vzbudenie odporu, keď pozorované správanie sa/reakcie vníma ako nepekné až odporné. Občas sa stáva, že príjemca akoby v zápornej činnosti svojho vzoru videl vlastné správanie. A keďže je to pre neho nepríjemné, snaží sa ho zmeniť. Poslednou funkciou je funkcia podporná, ktorá je veľmi významná najmä v krízových situáciách.
Naše vzory môžu byť reálne alebo fiktívne. Človek sa s nimi môže stretnúť priamo, alebo vnímame takzvané zobrazené vzory - ponúkajú ich rôzne médiá (rozprávky, filmy, knihy, počítačové hry, reklamy, sociálne siete). Prostredníctvom nich si osvojujeme normy, vzorce správania sa a hodnoty. Najvýraznejší vplyv majú vzory v detstve a dospievaní.
Prvými a v ranných štádiách života dieťaťa najdôležitejšími vzormi sú rodičia, prípadne súrodenci. Tých dieťa neuvedomelo a nekriticky napodobňuje a identifikuje sa s nimi. Berie si od nich to dobré, aj to zlé. Postupne sa okruh kontaktov rozširuje a pribúdajú ďalší vzory, vrátane tých zobrazovaných. To, čo dieťa zaujme, s čím sa identifikuje a čo bude napodobňovať, závisí od viacerých faktorov - od povahy dieťaťa, prostredia, v ktorom sa vyvíja, ale aj od aktuálnych módnych trendov.
Deti v mladšom veku si vzory vyberajú intuitívne. Najprv sú to vzory priamo z rodiny. Rodina by mala tvoriť pre dieťa bezpečný mikrosvet, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať a ako riešiť najrôznejšie situácie. Tieto základné modely fungovania si neskôr prenáša do „veľkého sveta“.
Keďže deti v rannom štádiu nevedia oddeliť fikciu od reality, intenzívne vnímajú konanie postáv z rozprávok a považujú ho za skutočné. Preto je veľmi dôležité, aby hlavne v mladšom veku dostávali kvalitný mediálny obsah a aby rodičia vedeli, čo dieťaťu púšťajú v televízii alebo v mobile. Dieťa sa učí veľmi rýchlo, odzeraním (imitáciou) a intuitívnym učením sa (pokus - omyl), je to taká „malá špongia“, ktorá nasáva všetky podnety, ktoré sú okolo neho. Preto je veľmi dôležité, aby dieťa nenechávali dlhé hodiny bez dozoru, aby častejšie kontrolovali, čo pozerá a či sa nepreplo, nepreklikalo niekde inde. A veľmi dôležité je, aby sa o tom, čo deti sledujú, s nimi rozprávali. Jedine tak môžu rodičia zistiť, aké vzory si dieťa vyberá, aké postavičky a konanie sa mu páči a či ide o tie „správne“ vzory. Ak sa rodič rozpráva, vie dieťa usmerniť, skorigovať a dovysvetliť to, čo možno v príbehu nebolo ukázané alebo dopovedané (napríklad dôsledky nejakého konania) a tým usmerniť vnímanie dieťaťa.
V období puberty dieťa intenzívne prežíva rôzne fyziologické, hormonálne a v dôsledku toho aj intenzívne emocionálne zmeny. Hľadá samé seba, svoju identitu. S tým je spojený veľmi silný odpor voči všetkému, v čom doteraz žilo a čo fungovalo. Vzory sú tu veľmi dôležité. Z psychologického hľadiska dochádza k popretiu primárnych vzorov (dieťa spochybňuje doterajšie autority) a hľadá si nové. Veľmi často podlieha skupinovému tlaku (vzorom je ten, koho uznáva partia) alebo módnym trendom. V súčasnej dobe sú pre tínedžerov primárnym priestorom sociálne siete a internet. Speváci a youtuberi patria k najsledovanejším.
Tínedžeri otvorene hovoria o vplyve sociálnych médií na ich životy
V období dospievania sú zbytočné striktné zákazy, lebo dieťa si vždy nájde cestu, aby dosiahlo svoje. Omnoho významnejšie je navodenie úvah otázkami, ktoré však nesmú byť vyčítavé, ale skôr prejavujúce záujem a „ľahko“ poukazujúce aj na iné aspekty a dôsledky správania sa jeho vzoru. Takéto dialógy je však možné viesť len v prípade, ak bol predtým vybudovaný pozitívny vzťah s dieťaťom, ktorý stavia na láske a dôvere. Ak sú v rodine porušené, zlé vzťahy, vyhráva partia a jej vzory a rodič sa často o nich ani nedozvie.
Vzory ovplyvňujú najmä život detí a mládeže, ale môžu aj život celej spoločnosti. Príkladom je prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá významne ovplyvnila pohľad spoločnosti na správanie sa k životnému prostrediu či domácemu násiliu, alebo príbeh Petra Sagana či ďalších športovcov, ktorí ovplyvňujú postoj k športovaniu najmä u detí a mladých ľudí.
Niektoré deti sú náchylnejšie obdivovať niekoho, mať ho za vzor, oproti iným. Vzory pre deti sú úspešní, známi ľudia - speváci, tanečníci, youtuberi, moderátori, herci, ale aj rôzne rýchlo spopularizované telebrity a celebrity. Vzormi sú aj reálni ďalší ľudia - kamaráti z partie, školy a môžu byť nimi aj osobnosti - odborníci. V dnešnej dobe sú na televíznej obrazovke okrem úspešných športovcov prezentované aj úspechy lekárov, vedcov, architektov, manažérov a ďalších osobností.
Ak má dieťa dostatočné sebavedomie, menej podlieha nekritickému prebratiu správania sa vzoru a jeho stopercentnému napodobňovaniu. Skôr sú pre neho inšpirujúce vlastnosti alebo správanie sa vzoru, ktoré sa následne transformujú do osobitých a špecifických vlastností a schopností dieťaťa. Deti s menším sebavedomím, hoci to nemusia dávať priamo najavo, majú tendenciu absolútne napodobňovať svoj vzor, aj keď nemajú na to vlohy. Vtedy môže dôjsť napr. k rôznym trápnym situáciám, ktoré sa môžu neskôr stať obsahom šikany. Niekedy, ak takéto deti nemôžu uspieť s pozitívnym hodnotením správania sa, kvôli túžbe po pozornosti a ocenení začnú napodobňovať negatívne vzory a hľadať podporu a úspech u kamarátov, ktorí sú podobne orientovaní.
V dnešnej dobe sa stretávame aj s tým, že deti/tínedžeri odpovedia, že oni sú sami sebe vzorom. Nadmerná orientácia na seba a podpora sebastrednosti a narcizmu je výsledkom nesprávnych spoločenských vzorov a mediálnej produkcie. Prevaha programov, kde je namiesto spolupráce ukazované individuálne predvádzanie sa, veľký priestor pre osoby, ktoré rýchlo vzišli z rôznych reality šou len pre to, že je to podľa tvorcov ľahký spôsob výroby zábavy, to vytvára silné podhubie pre nesprávny výber vzorov a silný, neúnosný tlak naplniť očakávania. Dôsledkom sú rôzne psychické poruchy a neschopnosť zvládať situácie života.
Hlavná úloha rodičov je rozprávať sa s deťmi už od malička, budovať dôveru. V takom prípade možno potom ovplyvňovať ich výber prezentovaním pozitív a korigovaním negatív. A tiež je veľmi dôležité, aby sa vzormi pre dieťa v prvotnom období stali samotní rodičia. Teda, aby konali pozitívne, dodržiavali sľuby, aby dieťaťu vysvetľovali rôzne situácie, s ktorými sa postupne stretáva (príčiny a dôsledky konania), aby mu svojím správaním ukazovali, aké sú očakávané štandardy na rolu matky, otca, pracovníka, kamaráta, nakupujúceho, občana, voliča atď. Dieťa nemôže dôverovať rodičovi, ktorý jedno hovorí a iné koná. Problémom býva, ak dieťa vyrastá v nefunkčnej rodine. Vtedy mu môžu niektoré vzory chýbať. Ešte väčším negatívom je, ak si od rodičov osvojí správanie, ktoré spoločnosť považuje za nežiaduce.
Tradičná rodina verzus moderné rodinné formy
V dnešnej spoločnosti sa stretávame s komplexnou problematikou rodiny, ktorá sa dotýka rôznych oblastí života. Tradičné vnímanie rodiny ako zväzku založeného na manželstve a morálnych imperatívoch sa mení a nahrádza ho pluralita rodinných foriem. V kontexte Slovenska by sme mali pojem rodina vnímať cez rôzne podoby a formy, ktoré existovali a existujú. Dnešná debata však nehovorí o tradičných rodinách rurálneho typu, ktoré boli typické pre naše územia ešte aj v prvej polovici 20. storočia. Dnes si pod tradičnou rodinou predstavíme rodiny, ktoré majú určité charakteristické črty. Ich základným znakom napríklad je, že musia byť založené na manželstve ako posvätnom zväzku. Keďže ide o zväzok manželský, tak podľa konzervatívneho chápania logicky ide o heterosexuálne partnerstvo. Ďalším znakom môže byť napríklad spolužitie viacerých generácií, teda život v rozšírenej rodine. Častou predstavou tiež je, že taká rodina žije v širšej príbuzenskej sieti a dobre fungujúcom spoločenstve a že spolužitie partnerov a rodinných príslušníkov je plné lásky, porozumenia a je bezkonfliktné. To je práve jedna zo spomínaných idealizovaných predstáv o tradičnej slovenskej rodine.
A všetko, čo sa od tejto predstavy líši, je vnímané ako suboptimálne alebo dokonca deviantné. Lenže nezamýšľaným dôsledkom otvorenia témy tradičnej rodiny je aj to, že sa stále častejšie diskutuje o odlišných formách rodiny. Preto čoraz viac hovoríme o širokom diapazóne a výraznej rôznorodosti rodinných a partnerských foriem, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou vývoja moderných a postmoderných spoločností. Veľkú časť z nich tvoria porozvodové kohabitácie (nemanželské spolužitie). Ide o ľudí, ktorí po rozvode žijú s novým partnerom, no už nechcú druhýkrát vstúpiť do tej istej rieky. Ďalším typom je predmanželské spolužitie, ktoré môžeme vnímať ako testovanie manželstva. A treťou formou je kohabitácia ako plnohodnotná alternatíva k manželstvu.
Väčšina respondentov súhlasila s názorom, že ľudia, ktorí sa chcú stať rodičmi, by mali uzavrieť manželstvo. Aj výskumy, ktoré porovnávali, ako sa menili hodnoty od 90. rokov do roku 2017, ukazujú, že manželstvo má u nás ešte stále veľmi vysokú hodnotu. Dá sa to vysvetliť aj zaužívanou predstavou, že manželské partnerstvá sú stabilnejšie a znamenajú aj určitú ochranu pre deti aj partnerov. No zase je pravda, že mladší ľudia už častejšie vnímajú manželstvo ako zastaranú inštitúciu. Všeobecne mladí ľudia sú v týchto otázkach menej konzervatívni a oveľa tolerantnejší.
Sociologické výskumy opakovane ukazujú, že názory ľudí často nekorešpondujú s ich reálnym správaním. Za názorom, že poslaním muža je zarábať peniaze a poslaním ženy je starať sa o domov a rodinu, sa môže skrývať rodovo-stereotypná predstava o rolách muža a ženy, tradícia, ktorá sa dedila z generácie na generáciu.
Posledné roky sa hovorí aj o klesajúcej pôrodnosti. Z ekonomického hľadiska je dnes dieťa vnímané skôr ako záťaž - jeho výchova niečo stojí, berie čas a energiu. Uvažuje sa pritom o priamych a nepriamych nákladoch. Tými priamymi sú finančné prostriedky, ktoré musíte vynaložiť na starostlivosť o dieťa a jeho výchovu, a nepriamymi napríklad to, že vám ujde kariéra, nebudete sa môcť naplno venovať práci alebo vlastným záujmom. Aj preto je dôležité nastaviť sociálnu politiku tak, aby ľudia vedeli nájsť ten správny balans.
Prechod do dospelosti sa dnes posúva do čoraz vyššieho veku. V roku 2011 až 47 percent mužov starších ako 30 rokov žilo v jednej domácnosti so svojimi rodičmi. Myslíme si, že áno, aj keď cesta k dospelosti má dnes celkom odlišné kontúry a je oveľa zložitejšia ako kedysi. Mohli by sme to nazvať aj predlžujúcim sa dospievaním. Niektorí vedci dokonca poukazujú na to, že je to samostatná etapa v životných dráhach, a nazývajú ju postadolescencia, vynárajúca sa dospelosť alebo neskorá mladosť. Pre sociológov je dospelosť sociálnou konštrukciou, ktorú charakterizujú určité rodinné a mimorodinné prechody. Ďalším mimorodinným míľnikom je zamestnanie, ktoré prináša mladým ľuďom ekonomickú sebestačnosť. Stála práca väčšinou prichádza na rad až po dokončení vzdelania. Ďalším bodom je bytové osamostatnenie. Tu ide hlavne o nájdenie stáleho partnera, čo pri súčasných očakávaniach nemusí byť vôbec jednoduché. A, samozrejme, ide aj o rodičovstvo.
Psychológovia pritom upozorňujú na to, že mladí ľudia dnes viac skúšajú, experimentujú a dlhšie hľadajú svoju identitu. Majú obrovské možnosti výberu, aj preto je to pre nich čoraz zložitejšie a ťažšie. Ako poukazujú psychológovia, takíto mladí ľudia môžu byť menej samostatní. V západnej Európe, kde sa o neskorej mladosti debatuje od 70. rokov, už dnes hovoria o generácii jojo - mladí ľudia sa neustále vracajú k svojim rodičom.
Vek sobášov a prvého pôrodu sa u nás od revolúcie postupne zvyšoval. Pri rodičovstve ten strop určite existuje, lebo biologické hodiny nepustia. No v prípade rodičovstva môžeme už dnes pomôcť prírode - cez asistovanú reprodukciu, prípadne uvažovať o adopcii. Mať deti bolo v 70. a 80. rokoch aj ekonomicky výhodné.
Poruchy pozornosti a hyperaktivity (ADD a ADHD)
V dnešnej dobe čoraz viac rodičov a učiteľov zápasí s deťmi, ktoré majú problémy s pozornosťou a sústredením. Literatúra rozlišuje dva typy porúch v tejto oblasti: ADD (porucha pozornosti) a ADHD (porucha pozornosti s hyperaktivitou). Žiaci s ADHD majú problémy so sústredením, impulzivitou a sú hyperaktívni. V porovnaní s nimi sa žiaci s ADD javia ako pomalí, dokonca výrazne pomalí, a ich práca si vyžaduje dlhší čas. Chýba hyperaktivita, ale pretrvávajú problémy s pozornosťou, sústredením a impulzivitou. Väčšinou ale nevyrušujú a ticho sedia.
ADD je pre žiaka závažný problém, pretože zhoršuje jeho prospech a je príčinou nízkeho sebavedomia. Žiak s ADD sa môže javiť ako lajdák alebo leňoch. Dôležité je si uvedomiť, že ADD a ADHD nie sú dôsledkom nesprávnej výchovy. Ide o narušenie, ktoré môže mať biologickú príčinu. Nesprávne vedenie pri liečbe alebo neliečenie môže mať vážne následky. Niekedy pritom stačí málo: vedieť, v ktorých smeroch dieťa podporovať.
ADHD má preukázateľne biologické príčiny, ktorých prepuknutie sa vysvetľuje interakciou vplyvov genetických, neurobiologických a vplyvov vonkajšieho prostredia. Rozdiely medzi ADHD a ADD sú najmä v tom, že dieťa s ADD je skôr pasívne, má pomalé pracovné tempo, je letargické, málo impulzívne, dezorientované a býva outsiderom skupiny. Dominuje deficit pozornosti a nevyskytuje sa pohybová hyperaktivita. Naopak, deti s ADHD sú nepozorné, živé a dynamické.
Ak sa u dieťaťa vyskytujú viaceré z vymenovaných prejavov (nepokoj, rýchle reakcie, záchvaty hnevu, roztržitosť, náladovosť, strata pozornosti, problémy v učení), je potrebné začať s diagnostikou a stanovením komplexného programu. Diagnostika poruchy pozornosti u detí sa robí prostredníctvom kombinácie dôkladnej anamnézy, klinického vyšetrenia, psychologických testov a pozorovania správania dieťaťa. Diagnostiku vykonáva lekár - neurológ v spolupráci s klinickým psychológom alebo psychiatrom.
Osvojte si metódu „med a bič“. Dieťa potrebuje mať istotu, že ho dospelý chápe a má ho rád, no zároveň je dôležité postaviť dieťaťu pevné hranice a jednoznačne mu dať najavo, čo si môže dovoliť a čo musí spraviť. Pri nesplnení úloh musí vedieť, že bude znášať následky. Dôsledne dbajte na dodržiavanie pravidiel a návykov.
Hra je najmenej násilná forma výchovy. Pre deti s ADHD je vhodné organizovať hry v prírode, kde majú čo najväčšie možnosti pohybu. Každá hra má mať aj výchovný cieľ. Pred jej realizáciou si premyslite, ako dlho chcete, aby sa deti hrali, a kto bude mať aké roly. Pri hre veľmi dbajte aj na slušný spôsob komunikácie medzi hráčmi.
Emocionálne napojenie a jeho vplyv na vývoj
Chýbajúce napojenie a pozornosť sú pre vývoj dieťaťa deštruktívnejšie, než sme predpokladali. Emocionálne napojenie je jazyk lásky, ktorému dieťa rozumie. Vďaka rodičovskému záujmu, pozornosti a empatii sa cíti bezpečne a isto. Dieťa potrebuje vedieť, že akékoľvek jeho pochybenie neohrozí lásku rodiča. Potrebuje cítiť, že je milované za to, kým je a nie kým rodič chce, aby bolo.
Pokiaľ nemáme ako deti pocit, že rodič vníma a berie vážne naše myšlienky, potreby a túžby, naša sebaúcta a hodnota klesá. Podvedome sa snažíme získať emocionálne spojenie s rodičom, a činíme tak rôznymi spôsobmi. Túto snahu však rodič častokrát trestá, čoho dôsledkom je ešte silnejšia úzkosť, ktorú sa snažíme zahnať ešte intenzívnejšou snahou o napojenie. Vzniká začarovaný kruh, ktorý však môže prerušiť jedine rodič.
Dieťa intuitívne vycíti rozdiel medzi skutočným a hraným záujmom a pocitmi. Ak sa ho snažíme presvedčiť, že je všetko v poriadku a pritom prežívame silnú úzkosť, na podvedomej úrovni vie, že niečo nesedí a jeho telo reaguje stresom. Hoci sa s ním hráme a odpovedáme mu, jeho nervová sústava si uvedomuje, že v skutočnosti prítomní nie sme a nevenujeme mu pozornosť, akú potrebuje.
Nedostatočnú pozornosť, ktorá by viedla k emocionálnemu napojeniu, si dieťa začne vyžadovať rôznym spôsobom: neustále si vynucuje pozornosť, aj tú negatívnu; žiarli, chce vás len pre seba; drží sa vás ako kliešť, nedokáže byť samostatné; nedokáže sa emocionálne ovládať, aj keď by podľa veku už malo. Každé vyvádzanie je spôsob dieťaťa ako vyjadriť, že sa cíti rodičom nepochopené a nevypočuté. Vyjadruje, že mu chýba spojenie, vďaka ktorému by malo istotu, že mu rodič rozumie, skutočne ho vidí a počuje jeho nespokojnosť.
Je potrebné, aby sme deťom venovali pozornosť, akú potrebujú, nie takú, akú si vynucujú. Ak si ju dieťa vynucuje, znamená to nedostatočne silné puto. Rodič by mu mal dávať najavo, že s ním túži tráviť čas - prísť za ním bez vyzvania, kresliť si alebo sa s ním hrať z vlastnej iniciatívy, nech vidí, že vás nemusí o pozornosť prosiť.
Bez tejto istoty sa dieťa necíti bezpečne na to, aby sa mohlo vyvíjať ďalej - to znamená vývoj seberegulačných okruhov mozgu a kognitívnych schopností typu logické uvažovanie, plánovanie a dosahovanie cieľov.
Autorita a rešpekt vo výchove
V dnešnej spoločnosti sa stretávame s komplexnou problematikou autority, ktorá sa dotýka rôznych oblastí života, vrátane výchovy detí. Tradičné vnímanie autority ako mocenského nástroja sa mení a nahrádza ho prístup založený na rešpekte, komunikácii a vzájomnom porozumení. Kedysi bola autorita rodičov neotrasiteľná. Deti sa museli podriadiť nielen rodičom, ale aj dospelým vo všeobecnosti. Citový odstup medzi rodičmi a deťmi bol väčší a tresty, vrátane fyzických, boli bežnou súčasťou výchovy. Neskôr sa však pohľad na výchovu začal meniť. Odborníci poukazovali na dôležitosť efektívnej komunikácie a vzájomného porozumenia.
Dnes vnímame veľký problém pochopiť, čo znamená „autorita“. Rodičia chcú dávať dieťaťu čo najmenej príkazov a dieťa má všetko rozvinúť samo. Ak to dieťa nechce, tak to treba akceptovať. Každé dieťa u dospelých niečo hľadá - pomoc, návod, istotu v tom, ako ono môže uskutočniť svoju cestu do života. Ak dieťa zažije, že my sami to nevieme, že nevieme, ako máme viesť svoj vlastný život, keď sme prišli o prácu a nevieme, či získame novú - všetko je pre nás neisté.
Existujú rôzne výchovné štýly: autoritatívny (diktátorský), permisívny (zhovievavý) a nezúčastnený. Najefektívnejším sa javí rešpektujúci štýl, ktorý je založený na vzájomnom rešpekte. Rodičia nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané.
Pri výchove je dôležité zamerať sa na niekoľko kľúčových princípov: vyhnúť sa extrémom, poskytovať lásku bez podmienok, stanoviť disciplínu a hranice, zamerať sa na správanie, nie na osobnosť, vyhnúť sa nekalým praktikám, prejavovať rešpekt bez ohľadu na vek, nezaťažovať dieťa rodičovskými problémami.
Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Je dôležité, aby rodičia a starí rodičia spolu komunikovali a dohodli sa na spoločnom postupe vo výchove. Kamarátstva hrajú v živote dieťaťa dôležitú úlohu. Je dôležité, aby si dieťa vyberalo kamarátov, ktorí ho budú pozitívne ovplyvňovať.
Rešpekt k autoritám je základom fungovania v spoločnosti. Deti, ktoré rozumejú hraniciam, vedia, kedy počúvať, spolupracovať a prijať vedenie. Buďte dobrým vzorom, buďte pevní a zároveň vnímaví, reagujte konzistentne. Hovorte o tom, čo autorita znamená a prečo je rešpekt dôležitý. Naučte dieťa, že rešpekt nie je poslušnosť zo strachu, ale keď vidí spravodlivosť, dôslednosť a záujem o jeho dobro.
Rodičovská autorita je dar a zodpovednosť. Uplatňovanie rodičovskej autority nie je vždy jednoduché a musí sa „znižovať“ k veľmi špecifickým aspektom každodenného života. Ak sa pri výchove detí „neuplatňujú normy správania a pravidlá konania aj v tých malých každodenných záležitostiach, potom sa ani neformuje charakter a mladý človek nebude pripravený čeliť skúškam, ktoré sa v budúcnosti vyskytnú.
Etymologicky slovo autorita pochádza z latinského slova augere, čo znamená „nechať rásť“, „rozvíjať“. Kto uznáva autoritu, vlastne sa tak predovšetkým pridŕža hodnôt a právd, ktoré ona reprezentuje. „Vychovávateľ je tak svedkom pravdy a dobra“. Na druhej strane tí, ktorí sú vychovávaní, majú dôverovať svojim vychovávateľom.
Rodičia majú ukazovať deťom príklad Krista, ktorý objal drevo Kríža z lásky k nám. Uplatňovanie autority znamená poskytovať deťom už od raného detstva prostriedky, ktoré budú potrebovať, aby mohli osobnostne rásť. To najdôležitejšie je dávať im dobrý príklad svojím vlastným životom.
Súčasťou rodičovskej autority je aj pomáhať deťom pochopiť hodnoty, ktoré im chcú odovzdávať, pričom vždy rešpektujú ich nezávislosť a samostatnosť a ich osobitný štýl. Vyžaduje si to predovšetkým, aby deti cítili, že ich rodičia ich bezpodmienečne milujú, že majú s nimi harmonické vzťahy, poznajú ich a dôverujú im.
tags: #ako #je #vnimane #dieta #v #spolocnosti