Šikanovanie sa môže prihodiť úplne každému dieťaťu. Hocikto sa môže stať jeho obeťou. Ak niekto šikanuje vaše dieťa, nie je to jeho vina. Nikto nemá právo ubližovať mu. Šikanovanie je nežiaduce agresívne správanie, ktoré vyplýva z nerovnováhy síl. Dieťa (alebo aj skupina detí), ktoré sa cíti nadradené, ponižuje či ubližuje ostatným. Takéto správanie sa často opakuje alebo má tendenciu opakovať sa. Pri šikane teda ide o nevhodné prejavy agresívneho správania, ktoré niekomu ubližujú a obeť šikanovania sa voči nim nevie alebo nemôže účinne brániť. V konečnom dôsledku trpia nielen samotné deti, ktoré sa stali obeťou šikany, ale aj deti, ktoré šikanujú, pretože ich správanie je znakom hlbšieho problému.
Šikanovanie medzi deťmi a mladými ľuďmi nie je hra ani zábava. Šikana sa môže týkať všetkých vekových kategórií. Stretávame sa s ňou v rôznych kolektívoch: na školách, krúžkoch, na praxi či stáži, brigáde či v prvom zamestnaní. Častými formami šikany sú fyzické šikanovanie - bitky, kopance, potkýnania, facky či iné násilné a agresívne prejavy správania, verbálne šikanovanie - urážky, nadávky, vydieranie, posmievanie sa, vulgárne vyjadrovanie sa o niekom, zastrašovanie, sociálne šikanovanie - nahováranie na to, aby niekoho vylúčili z kolektívu alebo ho ignorovali, zámerné prehliadanie človeka, poškodzovanie niekoho dobrého mena alebo jeho reputácie a sexuálne šikanovanie - nevhodné dotyky, sexuálne narážky, komentovanie vzhľadu, urážlivé gestá či posielanie a preposielanie pornografického obsahu.
Identifikácia varovných signálov
K čomu ďalšiemu mám byť ešte pozorný? Sledujte poškodené veci a školské pomôcky v zlom stave (potrhané či počmárané zošity, natrhnutá mikina, špinavé oblečenie), častejšie strácanie vecí a školských pomôcok (učebnice, prezuvky, perá, oblečenie na telesnú), drobné úrazy dieťaťa (modriny, odreniny, škrabance, začervenané fľaky na koži) alebo ak si dieťa pýta viac peňazí či iné druhy potravín na desiatu.
Prvá pomoc a komunikácia s dieťaťom
Ak máte podozrenie alebo ste sa dozvedeli, že vaše dieťa niekto šikanuje, je potrebné začať situáciu aktívne riešiť. Uvedomte si, že to, čo sa deje, nie je vaša vina a nie je to ani vina dieťaťa. Keď rodič zistí, že jeho dieťaťu je alebo bolo ubližované, spravidla to so sebou prináša množstvo nepríjemných emócií a pocitov. Najčastejšie sú to hnev, strach, ľútosť, pocity krivdy, bezmocnosti a výnimkou nie je ani to, že sa cítime dotknuto či ponížene. Pre dobro vášho dieťaťa a vyriešenie situácie ich ale musíte odsunúť a začať problém riešiť aktívne a s chladnou hlavou.
Ak sa vám dieťa zdôverilo, potrebuje vašu pomoc a pocit bezpečia. Rozrušený, kričiaci či plačlivý rodič dieťaťu nevie poskytnúť pocit bezpečia. Preto najlepšie, čo môžete urobiť, je to, že sa upokojíte. Niekedy je pre dieťa náročné hovoriť o tom, čo sa mu stalo, priamo. Často sa deti viac otvoria pri spoločnej aktivite - pri varení, počas jazdy autom a pod. Doprajte dieťaťu dostatok času a priestoru na to, aby vám o problémoch porozprávalo. Keď si vás dieťa vybralo za osobu, ktorej sa chce zveriť, rešpektujte to. Nevolajte hneď k rozhovoru partnera či súrodencov dieťaťa.
Ako hovoriť s deťmi o šikanovaní | Rodičia
Ak niečomu nerozumiete, dopýtajte sa. Dieťaťu však neskáčte do reči a nerobte unáhlené závery. V prvej fáze je lepšie viac počúvať ako hovoriť. Otázky na dieťa voľte citlivo a pokiaľ možno všeobecnejšie: „Stalo sa ešte niečo iné, o čom by si mi mal/a povedať? Je ešte niečo, čo by som o tom mal/a vedieť? Čo sa dialo potom? Kto iný tam ešte bol? Ako by si chcel/a, aby sme situáciu riešili?“ Veľa detí má strach z toho, že sa pre ne situácia po zásahu dospelých zhorší. Dieťa upokojte a vysvetlite mu, že sa mu pokúsite pomôcť. Nikoho neobviňujte, nie je to chyba dieťaťa, školy ani vás. Pochváľte dieťa za to, že našlo odvahu sa vám zdôveriť.
Spolupráca so školou a odborníkmi
Zaznačte si informácie, ktoré vám dieťa poskytlo. Ak o šikane existujú nejaké dôkazy (zranenia, zničené veci, správy v telefóne), odložte si ich. Ak sa šikanovanie týka školy či spolužiakov dieťaťa, oslovte triednu učiteľku. Triedny učiteľ by mal deti poznať najlepšie a nie je vhodné ho obchádzať. V komunikácii so školou či s učiteľom trvajte na riešení situácie, ale zostaňte pokojný, slušný a vecný. Pokiaľ o šikane existujú nejaké dôkazy, predložte ich učiteľovi. Učiteľ by mal celú situáciu medzi deťmi preveriť a začať ju riešiť. Preverte, aké postupy riešení problémov so šikanovaním má škola - pridŕža sa smernice MŠ? Má vypracované vlastné postupy? Má škola zavedený preventívny program? Ak ani po čase nevidíte zmenu, dohodnite si ďalšie stretnutie s vyučujúcim či s vedením školy a hľadajte spoločne riešenia. Ak bolo vaše dieťa šikanované, je vhodné poradiť sa s detským alebo školským psychológom. Nemusí ísť hneď o terapiu, ale pomôžu vám napríklad v tom, ako s dieťaťom komunikovať či ako mu pomôcť spravovať negatívne zážitky a pocity.
Prevencia sexuálneho zneužívania
„Mne sa to nemôže stať, veď na ňu dávam stále pozor.“ Všetci si myslíme, že sa nám to nemôže stať. Poznáme dobre svoju rodinu, príbuzných, priateľov. A stane sa to, alebo môže stať, pretože naň nedozeráme 24 hodín denne 7 dní v týždni. Ba čo je horšie, stane sa to rovno pred naším nosom, pretože páchateľom je niekto, koho dobre poznáme. Tieto rady sú ako „helma pri bicyklovaní“ a týkajú sa „bezpečnosti vlastného tela“ našich detí.
- Naučme deti nazývať správne partie svojho tela. Vagína ani penis sa nevolajú „tam dole“. Pedofili vedia vo svoj prospech zneužiť aj zmätok ohľadne názvu súkromných partií.
- Naučme deti, že vagína a penis sú súkromné partie. Znamená to, že nik okrem maminky a ocinka ich vidieť nemôže.
- Naučme deti „hraniciam tela“. Naučme ich určiť si hranice, ktoré nesmie nikto prekročiť. Nik sa ich na súkromných miestach nesmie dotýkať, ani ich požiadať, aby sa niekoho iného dotýkali na súkromných partiách.
- Žiadne tajomstvá ohľadne súkromných partií. Deťom treba vysvetliť, že nik ich nesmie požiadať, aby uchovali o dotykoch tajomstvo.
- Nik si nesmie fotografovať partie ich tela. Deti učme, že nik si nikdy a za žiadnych okolností nesmie fotografovať, vyhotovovať obrázky ich tela alebo súkromných partií.
- Ako sa z nepríjemnej situácie dostať. Naučme deti, že ak sa v takejto situácii ocitnú, nech sa vypýtajú na záchod a zamieria rovno za rodičmi.
- Vytvorme si s deťmi kódové slovo. Práve toto slovo vám môžu napísať do SMS-ky, zavolať do telefónu, alebo ho vysloviť, aby ste pochopili, že sa niečo deje.
- Deti uistime, že za tajomstvá nebudú potrestaní. Uistime naše deti, že za žiadne takéto tajomstvo im trest nehrozí.
- Nie dobrý alebo zlý dotyk, ale dotyk na súkromnej partii. Ak deti naučíme o dotykoch hovoriť ako o zlých a dobrých, môže ich to miasť.
- Tieto rady platia pre všetkých bez rozdielov. Nikto, nech by ním bol ktokoľvek okrem maminky a ocinka, sa ich nesmie dotýkať na súkromných partiách.
Psychológia obete a útočníka
V kriminológii a v psychológii je odbor „viktimológia“, ktorý sa venuje spôsobom správania obete. Vzťah „páchateľ - obeť“ má svoje zákonitosti. Páchateľ si podvedome vyberá takú obeť, od ktorej očakáva najmenší odpor. Vie to odhadnúť podľa chôdze, pohľadu, rečového prejavu, celkového vyžarovania. Šikanovaného (obeť) a šikanujúceho (páchateľa) spája strach a nedostatok sebaistoty. Okrem toho sa vzájomne zrkadlia, útočiaci (páchateľ) vidí v správaní obete svoj skrytý strach a slabosť, ktorú maskuje svojou agresivitou, a obeť vidí v správaní útočiaceho silu a energiu, ktorá mu chýba a ktorej sa bojí. Ten, ktorý šikanuje, má silný inštinkt boja a útoku a ten, ktorý sa dá šikanovať, má vyvinutý inštinkt úteku. Rozdiel medzi nimi je iba v spôsobe reagovania na strach. Obeť reaguje únikom, pasivitou, útekom a útočník reaguje útokom, verbálnou alebo fyzickou agresivitou. Šikanovaný (obeť) nemá vrodený inštinkt boja a útoku, preto je zbytočné dieťaťu hovoriť - „vráť mu to, zbi ho“.
Budovanie vnútornej sily a odvahy
Prijatie šikany vám dáva možnosť vidieť niečo, čo ste ako rodičia nevideli, a uvedomiť si, že „moje dieťa potrebuje získať odvahu a silu na prekonávanie prekážok“. A to je riešenie pre celý jeho život. Prejav a sebavyjadrenie každého človeka je koncentrované v troch hlavných oblastiach: pohyb, hlas a oči. Pohyb - výrazná reč tela, vzpriamené držanie hlavy, dlhé a rozhodné kroky, ale aj hlas je prejavom sebaistoty. Prirodzeným detským prejavom protestu je napríklad dupanie nohami. Trénujte to spolu s vyjadrením „a dosť“. Uvoľnite energiu dieťaťa boxovaním, mlátením, dupaním, kričaním. Je dobré vedieť inštinktívne používať ruky, nohy a hlas - je to prejavom celého tela.
Samostatnou kapitolou sú zvieratá. Napríklad kone - naučiť deti jazdiť a ovládať koňa je cesta k ich odvahe a sebadôvere ale aj uvedomeniu si vlastnej sily. Hlas - to je krik, tento sa inak prejavuje ak prežívame strach a smútok a inak ak sme nahnevaní a zúriví. K rečovému prejavu patrí smiech a spev, preto sa smejte a spievajte so svojimi deťmi. Každé dieťa sa rodí so schopnosťou kričať silne a hlasno. Znovu naučte svoje dieťa prejaviť tento inštinktívny krik.
Mlčanie - kedy je dôležitý tento prejav. Deti sú veľmi citlivé na verbálne ubližovanie, ponižovanie. Vedieť mlčať a nereagovať je prejav sebaistoty, odvahy ale aj mentálnej prevahy. Ako ho trénovať? Hrajte doma hru - postavte sa proti sebe, pohľad do očí a hovorte mu napríklad „si máš jednu nohu, máš krivé zuby, si hlúpa sova“. Dieťa by nemalo reagovať a iba sa usmievať. Oči - očný kontakt je najsilnejší komunikačný kanál, odráža energetické procesy v tele a vyžaruje silu nášho „JA“. Platí tu ale aj pravidlo 1:7, čiže jeden negatívny zážitok dieťaťa môže byť „anulovaný“ siedmymi úspešnými zážitkami, v ktorých dieťa zažije svoju schopnosť brániť sa a presadiť.
Asertivita ako cesta k sebaobrane
Asertivita je schopnosť človeka primeraným spôsobom vyjadrovať svoje potreby, názory či pocity v komunikácii s ostatnými. Asertívny človek má v úcte seba, ale rovnako aj ostatných. Základné prvky asertivity sú vyjadrovanie vlastných pocitov primeranou formou, schopnosť požiadať o to, čo potrebujeme, schopnosť povedať áno, ak chceme povedať nie, prijatie odmietnutia bez pocitu urážky a schopnosť vedieť vyjadriť kritiku aj pochvalu.
Asertívne jednanie si môžeme predstaviť ako opak arogantného jednania. Je to štýl prejavu a komunikácie človeka, ktorý vie podať veci tak, aby nikoho neurazil, či nezranil. Je si vedomý svojich pozitív, či pravdy, no nepotrebuje si to dokazovať výhrou nad ostatnými. Benefity asertivity sú vzájomný rešpekt, efektívna komunikácia, lepšie zvládanie konfliktov, menej stresu a nervozity, úspešné vedenie a pozitívny vplyv na zdravie.
Základné princípy asertívneho správania sú empatia, schopnosť povedať nie, hľadanie kompromisov, priamosť a pokoj, rozvážnosť. Techniky a aktivity na rozvoj asertivity zahŕňajú techniku obohranej platne, techniku voľných informácií, techniku vyžadovania otázok, techniku otvorených dverí, techniku negatívneho opytovania sa a techniku kompromisov. Ako učiť asertivite deti? Komunikujte s deťmi rešpektujúco a otvorene, hľadajte kompromisy a dohody, rozprávajte sa s deťmi o rôznych spôsoboch komunikácie a buďte pre deti vzorom.
Prístup k agresívnym rovesníkom
Niekedy nastávajú situácie, že vaše dieťa je pokojné, pekne sa hrá, ale zrazu sa okolo neho vyskytnú iné deti, ktoré sa prejavujú agresívne. Agresivita je energia vytvárajúca určitú dispozíciu reagovať, resp. správať sa agresívne. Ak agresivita má charakter útočného správania sa voči niečomu alebo niekomu s cieľom deštrukcie alebo ublíženia, ide o nežiaduce správanie.
- Uistite vaše dieťa, že ho ochránite. Otočte sa ku svojmu dieťaťu a povedzte: „Fíha, tento chlapček pôsobí veľmi nahnevane. Neboj sa, ja sa postarám o to, aby sa na pieskovisku nikomu nič nestalo.“
- Uznajte to, čo bolo povedané, pokým je to aspoň trochu bezpečné. Keď dáte dieťaťu najavo, že rozumiete jeho obavám, začne sa cítiť menej ohrozene, a preto začína menej ohrozovať aj ostatné deti.
- Ak je to nutné, predveďte aj svoju fyzickú silu. Ak iné dieťa povie vášmu dieťaťu napríklad, že pieskovisko je len jeho, je potrebné, aby ste aj vy predviedli silu, pomocou ktorej môžete ochrániť svoje dieťa tým, že vstúpite medzi nich dvoch.
- Motivujte svoje dieťa k tomu, aby sa dokázalo aj samo brániť. Ak sa stane, že iné dieťa ho chce biť alebo mu vezme hračku, môžete svojmu dieťaťu dať povolenie, že sa môže samo seba zastať. Môžete jemne povedať: „Súhlasíš s tým? Môžeš povedať: Nestrkaj do mňa! Ja sa hrám s touto hračkou.“
- Obráťte sa na dospelého, ktorý má na starosti iné dieťa. Usmejte sa a priamo povedzte dotyčnému dospelému: „Zdá sa, že vaše dievčatko má pieskoviská veľmi rado a asi bude potrebovať svoje vlastné. My sme sem prišli skôr a teraz sa tu hrajú naše deti.“
- Pomôžte svojmu dieťaťu spracovať emócie. Keď dieťa z pieskoviska odíde, povedzte: „To bolo trochu ťažké. To dievčatko asi malo ťažký deň. Čo myslíš?“
Zodpovednosť za správanie vlastného dieťaťa
Pokiaľ ste zistili, že vaše dieťa niekoho šikanuje alebo šikanovalo, je potrebné sa k situácii postaviť zodpovedne. Porozprávajte sa s dieťaťom, vypočujte si jeho názor na situáciu. Dohovorte dieťaťu a snažte sa, aby so šikanovaním ihneď prestalo. Buďte svojmu dieťaťu pozitívnym vzorom - bitky, krik, výčitky či zastrašovanie nie sú správna cesta, aj keď urobilo niečo zlé či nesprávne. Zvoľte primeraný trest a pokúste sa ospravedlniť šikanovanému dieťaťu či jeho rodičom. Vysvetlite dieťaťu, čo je to šikanovanie a objasnite mu, že pokiaľ niekomu ubližuje, nie je to hra či zábava. Šikanovanie ako činnosť odsúďte a vyjadrite k nej negatívny postoj a nulovú toleranciu. Vysvetlite dieťaťu, aké sú jej riziká - pre toho, kto je šikanovaný, a zároveň aj pre toho, kto šikanuje. Učte dieťa pracovať so svojimi emóciami.
Výchova v agresívnom svete
Neodporúčam odplácať agresiu agresiou, avšak ani pasívne prijímať rany a trpieť. Deti treba vychovať tak, aby sa cítili bezpečne a dokázali sa o seba postarať. Rodičia svojím každodenným správaním predstavujú pre deti modely. Deti správanie dospelých vnímajú a interpretujú, a tým sa učia, ako treba komunikovať, ako sa majú riešiť problémy. Ak sa dospelí nesprávajú k sebe s rešpektom, je pravdepodobné, že vychovajú dieťa, ktoré bude agresorom alebo obeťou. Deti sa potrebujú naučiť, ako nadväzovať vzťahy s rovesníkmi a iné životné zručnosti. Patrí medzi ne aj empatia a láskavosť k inm, ale i rešpekt k sebe a vedomie vlastnej hodnoty. Tieto zručnosti nemôžeme deťom diktovať ani veľmi vysvetľovať - potrebujú sa ich naučiť na základe zážitkov a dôsledkov z týchto zážitkov. Tak sa budujú skúsenosti, ktoré sa spájajú do schém - vzorcov. Dieťa, ktoré je sebavedomé a odvážne, sa nestane obeťou. Dokáže sa obrániť a vykomunikovať sociálne záťažové situácie. Rodičia potrebujú deti „imunizovať“ voči škodlivým vplyvom prostredia tým, že ich budú v malej miere vystavovať nepriaznivým situáciám, komunikovať s nimi o tom a posilňovať ich v uvedomovaní si vlastných schopností pri ich zvládaní. Zlo nemáme vracať, ale nemáme zlu ani ustupovať. Našou primeranou obranou môže byť niekedy konštatovanie „Nechaj ma na pokoji! Ak ma nenecháš oznámim to…“, inokedy to môže byť priamy fyzický odpor. Vychovávať do dnešného sveta neznamená, že máme podporovať deti v agresívnom sebapresadzovaní sa, mali by sme ich však podporovať v tom, aby dokázali primerane zvládať konfliktné situácie.
tags: #ako #naucit #dieta #branit #sa