Pre väčšinu rodičov je doslova výchovným rébusom, ako nastavovať hranice, keď je dieťa v emóciách. Ešte horšie je, ak pritom dieťa svojim správaním spúšťa v nás hnev. Možno to tiež zažívate. Malé deti nedokážu ovládnuť svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Táto schopnosť sa postupne rozvíja s vývinom nervovej sústavy. V zásade môžete počítať s tým, že pokiaľ dieťa do 6 rokov podľahne frustrácii, vybuchne do hnevu, čo je úplne normálna reakcia. Agresívne správanie a záchvaty hnevu sú prirodzenou súčasťou vývoja batoľaťa. Učí sa tak vysporiadať sa so svojimi pocitmi. Jeho rozvíjajúce sa jazykové zručnosti, túžba presadiť sa a byť nezávislý môžu niekedy viesť k frustrácii a hnevu. Neznamená to však, že by ste to mali ignorovať. Je dôležité pochopiť, že v tomto veku ide často o bežnú fázu vývoja, ktorá neznamená, že z dieťaťa vyrastie agresor. Dôležité je však túto situáciu neignorovať a aktívne pracovať na tom, aby sa agresívne správanie nezafixovalo.
Prečo malé deti bijú, hryzú a kopú? Hlbšie príčiny agresívneho správania
Agresívne správanie u malých detí, ako je bitie, je pre rodičov často stresujúce a znepokojujúce. Okolo troch rokov je agresívne správanie u detí obzvlášť bežné. Žijú v akomsi svete fyzickej komunikácie, kde často chýbajú slová. Keď dieťa dosiahne vek 4 až 7 rokov, je tiež často viditeľné správanie s agresívnymi prvkami. Deti prežívajú denne koktail rôznych pocitov - dobrých i zlých. Občas ale nemajú slová na to, ako vyjadriť, čo cítia. Namiesto toho, aby nazvali veci pravým menom vo chvíľach, keď sa im niečo nepáči, sú unavené, chcú viac pozornosti alebo majú niečoho práve dosť, použijú päste. Snažia sa tak dať najavo, čo chcú alebo potrebujú.
Existuje niekoľko kľúčových dôvodov, prečo deti v predškolskom veku bijú iné deti alebo dospelých:
- Nezrelosť nervovej sústavy a nedostatočná kontrola nad emóciami: Malé deti nedokážu ovládať svoje správanie, keď sú pod vplyvom silných emócií. Ich mozog sa stále vyvíja, a preto centrá zodpovedné za sebakontrolu nie sú ešte úplne prepojené. Ak je dieťa pod nadvládou takzvaného plazieho mozgu, kde sídlia primitívne impulzy smerujúce k nášmu prežitiu, nebude vnímať vaše argumenty a vysvetľovanie. Keď dieťa zažije frustráciu alebo hnev, nevie ich efektívne spracovať a prejaví ich telesne, či už bitím, strkaním, alebo inými fyzickými prejavmi.
- Nerozvinutá verbálna komunikácia a nedostatok jazykových zručností: Dieťa si zvyčajne približne od druhého roku života plne uvedomuje vlastnú osobnosť a jeho prejavy voči okoliu začínajú byť čoraz výraznejšie. V tomto veku sa začína naplno rozvíjať jeho túžba po samostatnosti a potreba byť vnímaný ako človek s rovnocennými požiadavkami. Dieťa sa učí vysloviť prvé slová a postupne z nich tvorí vety. Začína rozumieť aj komplikovanejším rozhovorom. Ešte stále však nie je schopné ovládať svoje emócie a potrebuje k tomu pomoc rodičov. Naliehavé túžby, ktoré má, zatiaľ nedokáže adekvátne vyjadriť slovami. Práve vtedy môže prísť na rad riešenie situácií bitím. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: "Hnevám sa na teba"; "Si pri mne príliš blízko"; "Veľmi sa teším"; "Chcem sa s tebou hrať."
- Túžba po samostatnosti a testovanie hraníc: Dieťa je v zápale hry, sústredené na niečo úplne odlišné. Povie rodičovi, svojim vlastným spôsobom, že danú vec nechce práve vykonať. Rodič však na tom trvá a neváha dieťa vytrhnúť z momentálnej aktivity a žiadať od neho niečo iné. Dieťa prirodzene reaguje hnevom, pretože má pocit krivdy a nerešpektovania jeho potrieb. Deti vo veku do troch rokov si neustále skúšajú, čo môžu a čo nie. Bitím môžu zisťovať, aká bude reakcia rodičov, opatrovateľov alebo druhého dieťaťa.
- Prestimulácia prostredia: Dieťa je prestimulované nadmerným hlukom, svetlom alebo aktivitou. Môže to byť aj príliš veľa hračiek, farieb alebo vzruchov.
- Základné fyziologické potreby a fyzická nepohoda: Agresívne správanie môže súvisieť s tým, že dieťa je unavené, hladné, smädné, prerezávajú sa mu zúbky alebo je choré. Tieto faktory výrazne znižujú jeho schopnosť sebaregulácie.
- Strach a úzkosť: „Možno to znie neuveriteľne, ale deti často bijú ostatných, pretože sa boja.“ Ich strach zvyčajne pramení z dávnych zážitkov, ktoré ich nejakým spôsobom vystrašili. To, že sa tieto deti boja, vôbec nemusí byť zjavné. Dieťa sa so svojím strachom vyrovná jednoducho tak, že reaguje agresívne na akékoľvek podnety, ktoré v ňom vyvolávajú napätie. Úzkosť sa môže prezliecť do mnohých podôb. Dieťa vtedy často nemá inú možnosť než pod vplyvom silného hnevu vybuchnúť, udrieť, polámať. Pod vplyvom úzkosti ich mozog produkuje chemické látky a vybudí tak telo k veľkému nabudeniu. Úzkosť, aj keď často neuvedomovaná, signalizuje, že prichádza nebezpečenstvo. Telo je potrebné pripraviť na BOJ alebo ÚTEK. Ak organizmus reaguje na situáciu bojom, ktorá nie je nebezpečná a ohrozujúca, bude sa toto dieťa javiť ako agresívne, aj tam, kde nemusí.
- Nepochopenie situácie alebo prejav iných emócií: Nie vždy ide o prejav agresie. Je možné, že vaše dieťa vysiela úplne inú emóciu. Je nahnevané, frustrované alebo sa usmieva a chce sa iba hrať.
- Napodobňovanie správania dospelých: Dieťa v tomto veku vstrebáva naozaj všetko aj vtedy, keď si myslíme, že nás nesleduje, nevníma a nepočúva. Ak dieťa vidí, že dospelí v jeho okolí riešia konflikty zvýšeným hlasom alebo fyzickou silou, môže si myslieť, že je to normálny spôsob komunikácie.
- Životné zmeny: Zamyslite sa, či zmena správania nesúvisí so zmenou v živote - napríklad sťahovanie, zhoršená rodinná situácia alebo prerezávanie zúbkov či choroba.
- Túžba po pozornosti: Dieťa sa môže začať udierať schválne, aby upútalo pozornosť rodiča, pretože hocijaká pozornosť, aj negatívna, je preň lepšia ako žiadna.
Agresia u detí - príčiny a ako sa s ňou vysporiadať
Okamžitá reakcia na agresívne správanie: Keď dieťa udrie
Zostať pokojný v situácii, keď vám dieťa zámerne udrie po hlave autíčkom, kopne vás do členku alebo uhryzne do ruky, nie je úplne jednoduché. Bolesť nám vysiela signál, že sa máme nahnevať, zaútočiť fyzicky alebo zvýšiť hlas a brániť sa. Akákoľvek z reakcií však nie je v danom momente dobrá ani pre jedného z nás. Je takmer isté, že situácia by nabrala ešte rýchlejší spád a končila násilím. Dobré je pripomenúť si, že dieťa vám to nerobí naschvál. Že samo prežíva náročné chvíle a nevie si poradiť s emóciami, ktoré zaplavili jeho telo. Potrebuje pomoc a vedenie od vás. Dôležité je zachovať pokoj a reagovať s rozvahou. Krik alebo trest dieťa síce môže na chvíľu zastaviť, ale skôr zo strachu ako z porozumenia.
Pri okamžitej reakcii na bitie alebo hryzenie postupujte nasledovne:
- Ihneď zasiahnite, ale bez hnevu a s kľudom: Najlepší spôsob, ako nastaviť dieťaťu v prípade útoku hranicu, je nastaviť ju fyzicky. Pretože hranica nie je niečo, čo ja poviem dieťaťu, aby urobilo (alebo nerobilo). Moju hranicu vymedzujem tým, čo JA urobím. Takže ja zachytím dieťaťu ruku, ktorá ma ide udrieť. Pokojne a s porozumením dieťa odvedieme trochu ďalej na pokojné miesto. Ak vaše dieťa na ihrisku niekoho poškriabe, buchne po hlave alebo pohryzie, okamžite reagujte. Odtiahnite ho od detí a položte si ho na kolená.
- Použite krátke a jasné posolstvo: Ak chcete vyslať k nemu nejakú informáciu, urobte to čo najprimitívnejším spôsobom. To znamená, použite maximálne tri slová, ktoré jasne hovoria to úplne najdôležitejšie posolstvo: „STOP. Bolí. Nie.“ Ideálne je, ak zvládnete vymedziť hranicu s kľudom ale zároveň so sebaistotou, že situáciu máte pod kontrolou.
- Pomenujte, čo vidíte a uznajte emócie dieťaťa: Pomenujte, čo práve vidíte. Dajte dieťaťu pri tom slovne jasne najavo, že vás to bolí a dôrazne ho upozornite, že ľudí nebijeme za žiadnych okolností. „Peťko, vidím, že si nahnevaný, no neviem, prečo ma udieraš. Bolí ma to a nepáči sa mi to.“ Dieťaťu uznáme jeho pocity a pomenujeme ich, hnevá sa, je smutné, frustrované, lebo niečo nie je podľa jeho predstáv. Pomáhate mu tým porozumieť vlastným pocitom a učíte ho, že hnev je v poriadku, ale bitie nie.
- Zabezpečte bezpečné prostredie: Ak sa dieťa búcha o zem, podložíme pod dieťa vankúš. Ak sa dieťa hryzie, vložíme mu do úst alebo do ruky nejaké hryzátko. Môžeme mu jemne chytiť ruku, povedať mu, že bitie bolí.
- Buďte prítomní a ponúknite bezpečie: Pod náporom náročných emócií dieťa potrebuje predovšetkým obnoviť pocit bezpečia, aby sa zase mohlo začať správať „normálne“. Ideálna je pre to vaša prítomnosť. Očakávať, že sa dieťa samo ukľudní a ešte si bude spytovať svedomie za nevhodné správanie, je scestné. Od dieťaťa neodchádzame, nenechávame ho s pocitmi osamote. Dovoľte mu, nech sa vyplače. S výbuchom sa znižuje aj pravdepodobnosť, že dieťa opäť udrie.
- Upokojte ublížené dieťa: Vo väčšine prípadov je prítomný ďalší dospelý, ktorý zbité dieťa utíši a postará sa oň. „Veľmi nás mrzí, že ti Zuzka (alebo ako sa už vaše dieťa volá) ublížila. Bola rozčúlená a zabudla používať slová.“ Ukážte svojmu dieťaťu, že dôležité je aj opraviť chybu. Nenúťte dieťa ospravedlniť sa, ak ešte nechápe význam slov "prepáč". Skôr mu ukážte, ako prejaviť empatiu.
- Sami sa upokojte a ovládnite svoj hnev: Na svoj hnev sa môžete bližšie pozrieť v minikurze Zvládni svoj hnev na deti, v ktorom sa naučíte s ním zdravo pracovať a osvojíte si stratégie, ako predchádzať výbuchom hnevu. Ak musíte zo situácie odísť, lebo ostať by bolo nebezpečné či už pre vás, alebo pre dieťa (ak hrozí, že vám rupnú nervy a na dieťa vyštartujete vy), radšej odíďte. Skúste to urobiť tak, aby bolo jasné, že neodchádzate s úmyslom dieťa ignorovať alebo odmietať. Ale že to robíte s úmyslom ochrániť seba či získať odstup a zregulovať svoje emócie. Svoj odchod môžete komentovať slovami: „Nenechám ťa, aby si do mňa kopal. Sadnem si tu vedľa a som tu pre teba, keď sa budeš potrebovať potúliť.“
Dlhodobé stratégie a prevencia agresívneho správania
Predchádzanie agresívnym prejavom a učenie alternatívnych spôsobov vyjadrovania emócií je kľúčové pre zdravý vývoj dieťaťa.
Výchova k emocionálnej inteligencii a pomenovanie emócií
Ak venujete pozornosť výchove k emocionálnej inteligencii, pravdepodobne uznávate deťom právo na emócie, pomenuvávate ich, rozprávate sa o nich, modelujete svojim príkladom zvládanie náročných emócií, možno používate emočné kartičky či iné pomôcky. To všetko je skvelé. Mnohým záchvatom hnevu sa dá predísť tak, že uznávame dieťaťu jeho pohľad na situáciu a právo na hnev. Pri výchove denne narážame na situácie, kedy dieťaťu niektoré veci nechceme dovoliť a vyvolá to uňho nespokojnosť. Tá potom vedie k frustrácii a tá ľahko vyústi do hnevu. Ak mu ale hranice určujeme pevne, a zároveň s pochopením a uznaním jeho pocitov, emócie dieťaťa nemajú tendenciu vybublať do veľkých záchvatov hnevu. Sú totiž uznané, a to je to hlavné, čo emócia potrebuje. Byť videná, prejsť telom.
Po odznení divokých prejavov hnevu dieťa najviac potrebuje naše prijatie. Prijatie môžeme vyjadriť svojou prítomnosťou, mlčaním, ponúknutím objatia, či zrkadlením jeho prežívania. Tu neexistuje univerzálny recept. Každé dieťa potrebuje iný dôkaz nášho prijímajúceho postoja. Jeden záchvat odoznel a prevencia ďalšieho záchvatu hnevu nastáva práve v tomto okamihu. Uchopte ho a porozprávajte si s dieťaťom príbeh. Príbeh o tom, čo sa práve odohralo medzi vami dvoma. Do príbehu vsuňte aj „hranicu“, ak ju považujete za nutné pripomenúť. A vsuňte doňho aj návod, ako nabudúce lepšie zvládnuť podobný hnev. Napríklad: „Ty si ešte chcel pokračovať v hre a ja som už nemohla. Bolo ti ľúto, že už končí. Až tak moc, že ťa to naštvalo, je to tak? Bol si tak strašne naštvaný, že tvoje telo chcelo búchať a kopať okolo seba. To ti ale nesmiem dovoliť. To ma bolí. Nechcem, aby si mi ubližoval. Keď cítiš tak veľký hnev, že sa ti chce okolo seba kopať, čo môžeš namiesto toho urobiť, aby si nikomu neublížil? Áno, môžeš dupať ako slon.“
Agresia u detí - príčiny a ako sa s ňou vysporiadať
Tento krok bude ešte účinnejší, ak u neho využijete nejakú vizuálnu pomôcku, napríklad sadu plagátov na prácu s emóciami - Môj kľudný kútik. Pracujte na rozširovaní slovnej zásoby dieťaťa, aby mohlo vyjadriť svoje pocity slovami namiesto fyzickej agresie.
Dôležitosť empatie a budovanie sociálnych zručností
Empatia je laicky povedané schopnosť vidieť, cítiť a počuť to isté, čo vidí, cíti a počuje druhá osoba. Znamená to chápať pocity druhého. Keď dieťa bije iné dieťa alebo vás, povedzte mu, prečo to nie je správne. Veďte ho k tomu, aby sa zamyslelo nad tým, ako sa asi človek oproti nemu cíti a čo prežíva. „Páčilo by sa ti, ak by ťa Janko vždy uhryzol do ruky, keď si zoberieš jeho hračku?“ Empatia je vlastnosť, ktorú dieťa bohato využije aj v dospelosti. No čím skôr sa uňho začne budovať, tým lepšie. Pri deťoch so sklonmi k agresivite je práca na empatii ešte dôležitejšia.
Čím viac sa dieťa stretáva s rovesníkmi, tým lepšie sa naučí riešiť konflikty bez fyzického útoku. Agresívne správanie u malých detí nie je znakom zlého charakteru, ale prirodzenou súčasťou ich vývinu. Deti v tomto veku začínajú objavovať svoje vlastné hranice a testovať ich v interakcii s ostatnými. Malé deti ešte len začínajú rozumieť a zvládať svoje emócie. Agresia môže byť jedným zo spôsobov, ako vyjadrujú frustráciu alebo nespokojnosť, pretože ešte nemajú dostatočné jazykové schopnosti na vyjadrenie toho, čo cítia. Keď sa deti oťukávajú a niekedy bijú, učia sa, ako sa správať v skupine.
Nastavovanie jasných hraníc a konzistentnosť
Stanovte jasné hranice: Je dôležité, aby deti vedeli, čo je prijateľné a čo nie. Buďte konzistentní v tom, že agresívne správanie nie je vhodné. Vysvetlite, prečo je dôležité, aby neubližovali ostatným a ani sebe. Ak naopak neuznávame pohľad dieťaťa a zákazy mu komunikujeme štýlom „takto to bude a nerev kvôli tomu, lebo ti dám dôvod“, tak emócie potláčame a dieťa sa s tým bude vyrovnávať dvoma najčastejšími cestami: vzdorom (ku ktorému patrí aj to, že nám ten hnev bude ukazovať v tej najsilnejšej podobe) alebo potláčaním.
Pomôžte dieťaťu nájsť iné spôsoby, ako vyjadriť svoje emócie. Ukážte alternatívy. Ak dieťa opäť niekomu ublíži, naozaj ho zoberte a odíďte. Dieťa si tento nepriaznivý dôsledok bude pamätať. Posilniť očakávané správanie pomôže aj to, že sa dieťaťa po jeho agresívnom excese opýtate: „Aké je pravidlo? Že deti biť nemôžeš!“ Je to účinnejšie ako od neho požadovať často neúprimné ospravedlnenie. Nedajte sa odradiť, ak dieťa svoje agresívne správanie na druhý deň zopakuje. Opäť reagujte rovnako. Odtiahnite ho od detí, vysvetlite mu, že deti sa biť, hrýzť alebo kopať nesmú. Dajte mu šancu vrátiť sa do kolektívu a keď opäť niekomu ublíži, odíďte. Môžete pridať aj ďalšie tresty ako je zákaz hrať sa s obľúbeným autíčkom alebo, že nedostane sladkosť.
Alternatívne spôsoby uvoľnenia frustrácie a hnevu
Dajte dieťaťu napríklad vankúš a povedzte mu, že pokiaľ si chce vybiť svoju zlosť, nech udrie do neho a nie do vás alebo súrodenca či iných detí naokolo. Prípadne nech poriadne dupe. Keď poskytnete dieťaťu alternatívu, vytvoríte tak bezpečie pre vás i deti naokolo. Samozrejme, dieťa by si nemalo na podobné alternatívy zvykať. Malo by sa postupne hnev naučiť regulovať konštruktívnym spôsobom.
Ďalšie možnosti pre uvoľnenie energie a emócií:
- Napodobňovanie zvierat: Hrajte sa na zvieratá, ako je skákanie ako žaba alebo chôdza ako medveď, čo umožňuje deťom vybiť energiu hravou formou.
- Búchanie do vankúšov alebo figurín: Umožnite deťom búchať do vankúšov alebo mäkkých hračiek, čo im pomôže vybiť agresiu bez toho, aby niekomu ublížili.
- Bubny a tamburíny: Nechajte deti hrať na detské hudobné nástroje, ako sú bubny alebo tamburíny.
- Striekanie vody: Nechajte deti hrať sa s vodou, napríklad striekať vodu z malých fľašiek alebo sa hrať v malom bazéniku. Kontakt s vodou môže mať upokojujúci účinok a pomáha uvoľniť napätie.
- Hry s pieskom: Deti môžu kopať, stavať alebo sa len hrať s pieskom, čo im pomáha vybiť energiu a upokojiť sa. Pomáha im pochopiť svoje hranice, učiť sa sociálne interakcie a vyjadrovať emócie.
- Vybitie prebytočnej energie: Agresívne správanie niekedy súvisí aj s tým, že vaše dieťa si takto vybíja svoju prebytočnú energiu. Snažte sa ho preto vysiliť iným spôsobom, ako napríklad nechať ho najprv vyšantiť sa samého na odrážadle alebo na preliezkach.
Montessori prístup k agresívnemu správaniu
Montessori pedagogika je skvelým nástrojom aj v prípade agresívneho správania. Podľa Montessori pedagogiky je obdobie od narodenia do 6 rokov známe ako obdobie „absorbujúcej mysle“. Deti si intenzívne osvojujú svet okolo seba a učia sa prostredníctvom svojich zmyslov. Prechádzajú obdobím intenzívneho rozvoja reči a komunikácie, pričom ale nedokážu plne vyjadriť svoje potreby slovami. Maria Montessori zdôrazňovala, že deti potrebujú pripravené prostredie, ktoré im poskytuje možnosť vyjadriť svoje potreby a realizovať svoju vnútornú energiu. Ak tieto potreby nie sú naplnené, dieťa môže reagovať nahnevane alebo agresívne.
Montessori prístup kladie dôraz na pochopenie potrieb dieťaťa a vytvorenie prostredia, ktoré podporuje jeho rozvoj. Keď sa dieťa správa agresívne, dôležité je nereagovať hnevom alebo trestami. Namiesto toho sa snažte pochopiť, čo dieťa potrebuje. Napríklad povedzte: „Vidím, že si nahnevaný, ale kopanie nie je prijateľné.“ Pomôžte dieťaťu naučiť sa, ako vyjadriť svoje emócie. Montessori prostredie by malo byť zorganizované tak, aby dieťa malo možnosť samostatne si vybrať aktivity, ktoré ho zaujímajú a stimulujú. To znižuje frustráciu a pomáha rozvoju. V prostredí je vhodné nechať len aktivity, ktoré podporujú rozvoj v danom veku. Montessori aktivity, ako je prenášanie vody, práca s hlinou alebo triedenie predmetov, pomáhajú deťom utíšiť sa a získať vnútorný pokoj.
Vzorové správanie rodiča a pozitívna spätná väzba
Buďte vzorom: Deti sa učia pozorovaním. Ukážte im, ako zvládať hnev a frustráciu konštruktívne. Zvládnutie svojho temperamentu je prvým krokom k zmene správania vášho dieťaťa. Je takmer isté, že situácia by nabrala ešte rýchlejší spád a končila násilím. Klinická psychologička Laura Markham hovorí, že detská agresia pochádza zo strachu. Hoci sa zdá, že sa dieťa nemá čoho v daný moment báť, dieťa nám ukazuje jeho strach. Ak odpovieme agresiou, tento strach len vystupňujeme. Preto je dôležité, aby sme sa naučili, ako v danej situácii reagovať a nechať hnev odísť. Aby sme sa aj my sami naučili vybrať si vždy lásku a láskavo, hoci rázne, aj reagovali.
Zmeniť postrach ihriska na kamarátske dieťa si vyžaduje okrem kritiky aj pochvalu. Nemôžete si dieťa všímať len vtedy, ak robí niečo zle, ale aj vtedy, ak sa správa pekne. Nešetrite chválou a povzbudzovaním, ak požičia svoju hračku, ak prepustí iné dieťa na hojdačku, ak sa s niekým rozdelí so sladkosťami. Pomáha to dieťaťu budovať si sebadôveru a mať zo seba dobrý pocit. A v neposlednom rade si postupne uvedomí, že správať sa slušne sa oplatí.
Vplyv rodičovských obáv na správanie dieťaťa
Mnohí rodičia majú obavy, ak ich na verejnosti vlastné dieťa začne biť, alebo začne biť samo seba. Avšak sú to obavy z toho, čo povie okolie. Či si nebudú cudzí ľudia myslieť, že oni bijú svoje dieťa, keď ono reaguje plačom, krikom a udieraním okolo seba. Keď naša ratolesť zbije druhé dieťa, väčšina z nás sa ide od hanby prepadnúť pod zem. Agresivita vlastných detí v nás vyvolá reakciu „útok alebo útek“ a naše dieťa začíname vnímať ako nepriateľa. Tým, že potrestáte dieťa, ktoré niekoho udrelo, sa však nič nezmení. Dieťa bude ostatných udierať aj naďalej.
Vaše dieťa je len malý človiečik, ktorý si ešte nevie v tomto veľkom svete poradiť. Býva prestimulované a niekedy má pocit, že ste na míle ďaleko. Alebo v ňom prežíva strach z nejakého dávneho zážitku z minulosti a v tejto novej, nepoznanej situácii nezvláda pocity úzkosti. Ak má rodič strach, dieťa to cíti a stáva sa ešte napätejším. Vnútri sa obáva, že je pre nás sklamaním a že je nejakým spôsobom „zlé“. Vy nemôžete za to, že vaše dieťa bije ostatných a nie ste zodpovedný ani za jeho pocity. Bojovné dieťa hľadá BEZPEČIE, PRIJATIE, SPOJENIE. Je potrebné naučiť dieťa ako zvládať svoje pocity, popisovať ich, naučiť ich stratégie, ako svoju neistotu zvládnuť a to všetko primerane veku. Chcieť po štvorročnom, aby sa emočne kontrolovalo je science fiction. V tomto veku ním emócie lomcujú a aj samé je často vyľakané zo svojich reakcií. Dieťa je jednoducho vo vývinovom štádiu, ktorým musí prejsť.
Špecifiká hryzenia u detí
Hryzenie je ďalšia forma agresívneho správania, ktorá sa u malých detí vyskytuje. Odborníci zosumarizovali najčastejšie dôvody, pre ktoré dieťa hryzie:
- Nedostatok jazykových zručností: Dieťa potrebuje na vyjadrenie svojich potrieb a silných pocitov, ako sú hnev, frustrácia, radosť. Dieťa hryzením komunikuje, hovorí napríklad: „Hnevám sa na teba“; „Si pri mne príliš blízko“; „Veľmi sa teším“; „Chcem sa s tebou hrať.“ Doktorka Laura Markhamová hovorí, že hryzenie je pre deti prirodzená forma komunikácie. Dieťa sa svet učí spoznávať všetkými zmyslami a to aj ústami.
- Prestimulácia: Nadmerný hluk, svetlo alebo aktivita môžu viesť k preťaženiu, ktoré sa prejaví hryzením.
- Experimentovanie: So zubami a zaujímajú ho reakcie. Deti často testujú, aké dôsledky má ich správanie.
- Nuda: Potrebuje viac hry a stimulácie.
- Únava: Rovnako ako pri bití, unavené dieťa je náchylnejšie k impulzívnym prejavom.
- Rast zubov: Hryzenie môže byť aj spôsobom, ako si uľaviť od bolesti pri prerezávaní zúbkov.
Ak dieťa hryzie, je dôležité reagovať podobne ako pri bití:
- Zastaviť správanie: Jemne, ale pevne odtiahnite dieťa a povedzte mu, že hryzenie bolí a nie je dovolené.
- Pomenovať emóciu: „Vidím, že si nahnevaný, ale hryzenie nie je správne.“
- Ponúknuť alternatívu: „Ak si nahnevaný, môžeš mi to povedať.“ Ak je problém v raste zubov, ponúknite hryzátko.
- Monitorovať a predchádzať: Ak viete, že dieťa hryzie v určitých situáciách, snažte sa im predchádzať alebo ho v týchto situáciách viac sledovať. Ak nie je s dieťaťom rodič, jeho opatrovník alebo učiteľ v škôlke by mal byť oboznámený, že dieťa reaguje na stres týmto spôsobom. Ten by si mal dieťa viac všímať a snažiť sa predchádzať jeho útokom. Ak vidí, že dieťa sa dostáva do nepohodlnej situácie, mal by mu pomôcť verbalizovať jeho požiadavky.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc
Vidieť svoje dieťa, ako bije, kope alebo ťahá za vlasy iné deti, nie je pre rodiča nič príjemné. Psychologicky sa potom pracuje nielen s dieťaťom, ale hlavne s rodičom. Ak dieťa bije iné deti opakovane, silno a zdá sa, že neprejavuje empatiu ani po viacerých pokusoch o nápravu, môže byť vhodné konzultovať situáciu s detským psychológom. Detská psychologička Penelope Leach, zakladateľka Svetovej asociácie detského mentálneho zdravia, zdôrazňuje, aké je dôležité si uvedomiť, kedy dieťa začalo s ubližovaním si. Ak je rodič schopný špecifikovať, kedy sa dieťa začalo udierať, je jednoduchšie eliminovať vyvolávajúce stresory v jeho živote. Napríklad, ak sa dieťa hnevalo a rodič ho za prejavené emócie potrestal, slovne alebo fyzicky, dieťa získalo pocit, že nie je hodné lásky a musí sa za výbuch hnevu udrieť. Nesprávne zvládnuté agresívne správanie môže v prípade senzitívneho dieťaťa neskôr vyústiť do sebapoškodzovania. Dieťa môže neskôr prestať biť rodiča, ale začne biť samo seba. Časté je búchanie sa do hlavy, búchanie hlavou o stenu alebo o zem, hryzenie sa.
Ak rodič odsleduje správanie dieťaťa a citlivo ho navedie k vhodnejším prejavom silných emócií, hryzenie a bitie sa by malo časom prestať. Ak chcete zabrániť ďalším bitkám, musíte pomôcť dieťaťu správne pomenovať pocity, ktoré v ňom vyvolávajú napätie a nútia ho udrieť. Agresívne správanie u malých detí nie je znakom zlého charakteru, ale prirodzenou súčasťou ich vývinu. To, že sú tieto prejavy normálne, však neznamená, že nevyžadujú externú reguláciu. Tento adaptívny prvok má svoje špeciálne využitie v ranom detstve, no neskôr sa už stáva škodlivým pre seba samého, ale aj okolie.
Agresia u detí - príčiny a ako sa s ňou vysporiadať
tags: #ako #odnaucit #3 #rocne #dieta #bit