Strata nenarodeného dieťaťa, či už prostredníctvom spontánneho potratu, predčasného pôrodu s úmrtím dieťaťa, mimomaternicového tehotenstva alebo rozhodnutím pre umelé prerušenie tehotenstva, predstavuje hlboko traumatickú udalosť. Tieto situácie zasahujú nielen ženu, ktorá nimi prechádza, ale aj jej partnera a celú rodinu. Psychologické dôsledky potratu môžu byť rozsiahle a dlhodobé, pričom sa prejavujú rôznymi spôsobmi. V spoločnosti sa o týchto témach často málo hovorí a píše, čo vedie k pocitu izolácie a nepochopenia pre tých, ktorí touto bolesťou prechádzajú. Je dôležité si uvedomiť, že v utrpení nie sú sami a existujú odborníci a organizácie, ktoré im vedia poskytnúť potrebnú pomoc a podporu.
Neplánované tehotenstvo a náročné rozhodnutia
Neplánované tehotenstvo stavia ženy pred závažné rozhodnutie: podstúpiť interrupciu alebo si dieťa ponechať. Častokrát si dieťa nechať vyslovene chcú, majú však pocit, že to bez pomoci nezvládnu, že na všetko zostanú samé. Veľmi často sa rozhodujú pod tlakom iných ľudí alebo pod vplyvom momentálnych strachov. Medzi najčastejšie dôvody, ktoré ženy uvádzajú pri rozhodovaní o potrate, patria ekonomické dôvody, rozchod s otcom dieťaťa ešte pred narodením, narušenie životných plánov, zdravotné problémy matky alebo dieťatka a tlak partnera. Ženy, ktoré sa rozhodujú pre potrat, chcú vedieť, aké riziká pre nich potrat predstavuje po fyzickej aj psychickej stránke. Často bojujú na viacerých frontoch naraz - majú finančné problémy, partnerské problémy, zdravotné problémy, riešia bytovú otázku a podobne.
Muži majú v otázke interrupcie často väčší vplyv, ako si sami myslia. Partner môže ženu zatlačiť do kúta, manipulovať ju a nútiť k interrupcii. Mnohé ženy podľahnú tlaku, podstúpia interrupciu a potom to ľutujú. Na druhej strane sú muži často pasívni vo vzťahu k osudu svojho dieťaťa, zbavujú sa zodpovednosti a ženu v rozhodovaní nechajú samu bez podpory. Skúsenosti poradkýň totiž hovoria o tom, že rozhodnutie ženy je často také, aké je rozhodnutie muža. Aj keď majú gynekológovia povinnosť ženu informovať o možnostiach poradenstva pri rozhodovaní sa o potrate, málo žien sa k poradenstvu dostane práve cez svojho gynekológa. Podľa skúseností poradkýň nemajú gynekológovia na to čas a dokonca sa stretávajú aj s prípadmi, keď k potratu ženu privedie práve jej gynekológ.
V situácii, keď žena zistí tehotenstvo príliš neskoro na interrupciu, alebo si z iných dôvodov neželá dieťa vychovávať, no nechce podstúpiť potrat, existuje možnosť takzvaného utajovaného pôrodu. V tomto prípade dieťa porodí v nemocnici, s tým, že jej identita bude utajená. Utajený pôrod je možné podstúpiť v ktorejkoľvek nemocnici; stačí, ak po prijatí na oddelenie žena vypíše žiadosť o utajenie pôrodu. V nemocnici bude vedená iba pod číslom a vedie sa osobitná zdravotná dokumentácia, ktorá je nemocnicou zapečatená. Tieto údaje zo zdravotnej dokumentácie nemožno ani sprístupniť či poskytnúť, a to dokonca ani súdu. Po narodení sa dieťa okamžite zoberie preč, matka ho ani neuvidí, ani nebude mať o ňom žiadne informácie, ako napríklad či je to chlapec alebo dievča, či je zdravé alebo postihnuté, či je živé alebo mŕtve a podobne. Po utajovanom pôrode dieťa pôjde na adopciu. Po pôrode sa môžu zmeniť okolnosti a matka môže v lehote šiestich týždňov od pôrodu písomne odvolať žiadosť o utajenie svojej osoby. Po uplynutí tejto lehoty si už situáciu nemôže rozmyslieť a navždy sa tak vzdáva dieťaťa. Následne sa zdravotná dokumentácia matky presúva na ministerstvo zdravotníctva, kde je uschovaná. V prípade, že by žena nezvolila túto možnosť, pripadá do úvahy takzvané hniezdo záchrany, kde je po narodení možné dieťa uložiť vo vybraných nemocniciach do inkubátorov.
Ako sa vysporiadať s prekvapivým tehotenstvom?: Všetko, čo potrebujete vedieť
Téma utajenia potratu pred partnerom je extrémne citlivá a často vyvoláva silné reakcie v spoločnosti. Ak žena už partnerovi oznámila tehotenstvo a on sa na dieťa teší, následné rozhodnutie pre interrupciu a jej utajenie prináša vážne etické a vzťahové dilemy. Mnohí ľudia v takýchto situáciách považujú konanie za "hrozné" a "hlúpe", keďže podmienky na dieťa si žena uvedomovala už pri nechránenom sexe, prípadne v momente oznámenia tehotenstva. Vyvstáva otázka, prečo žena partnerovi priamo nepovie, že sa necíti na dieťa a nechce s ním byť. Predstierať potrat môže časom vyvolať "drby" a narušiť dôveru. Namiesto klamstva je odporúčané povedať partnerovi na rovinu, že dieťa teraz mať nemôže z rôznych dôvodov, napríklad kvôli nedostatočnému zázemiu alebo neschopnosti predstaviť si spoločný život. Niektorí odporúčajú partnera informovať, že žena chce vzťah ukončiť a o dieťa nemá záujem, a opýtať sa, či by sa on nepostaral o dieťa ako slobodný otecko. Je dôležité si uvedomiť, že každé "hovno raz vypláva na hladinu" a úprimnosť je vo vzťahu k partnerovi často najlepšou cestou, hoci bolestivou.
Prežívanie spontánneho potratu a straty dieťaťa
V inej, no rovnako bolestivej situácii sú ženy, ktoré o vytúžené dieťa prišli pri spontánnom potrate, mimomaternicovom tehotenstve alebo narodení mŕtveho bábätka. Táto strata je hlbokou ranou, pričom mnohokrát sa nikdy nedozvieme, prečo sa to stalo, a mnoho žien má tendenciu sa za to obviňovať. Obzvlášť intenzívne to prežívajú tie, ktoré sa otehotnieť pokúšali dlhší čas. Osobná skúsenosť s mimomaternicovým tehotenstvom, po siedmich rokoch pokusov o otehotnenie, potvrdzuje, že bolesť je intenzívna a pretrvávajúca. V čase straty sa prežíva iba strata, bolesť, zúfalstvo a veľké nepochopenie. Dnes už možno tú bolesť vnímať ako lásku, ktorú nebolo možné dať dieťatku. Ženy v takejto situácii potrebujú výraznú podporu od svojho manžela či partnera, aj keď spoločnosť často očakáva, že smútok prejde oveľa rýchlejšie, ako je to v skutočnosti.
Smútok za strateným dieťaťom je v našej spoločnosti stále veľkým tabu. Väčšina to prežíva veľmi súkromne a ľudia nevedia, ako na túto situáciu reagovať, mnohí ani netušia, ako veľmi to bolí. V skutočnosti je veľmi individuálne, ako svoju bolesť človek prežíva, a preto si netreba nechať nikým hovoriť, ako sa s tým vyrovnať. Smútok je láska, ktorú chcete dať, ale už nemôžete; všetka tá láska sa hromadí v hrudi, ako hrča v krku, ako bolesť v bruchu. Odtabuizovanie tejto témy by pomohlo ženám, ktoré si v dávnej či nedávnej minulosti spontánnym potratom prešli, cítiť sa viac pochopené. Potrat musí vyjsť z tieňa a prestať byť malým súkromným tajomstvom, aby sa spoločnosť vedela viac vcítiť do tohto utrpenia a vedela lepšie reagovať.
Prežívanie straty nenarodeného dieťaťa sa u žien prejavuje ako smútenie vo vlnách. Zo začiatku sa smútkom cítia úplne zaplavené a vnímajú len svoju stratu a bolesť. Pomaličky však prichádzajú chvíle, kedy sa vedia z tejto vlny vynoriť a nadýchnuť a od smútku sa tak odpútať. Časom sú vlny smútku menej časté a menej intenzívne a to je znak, že sa človek so svojou stratou vyrovnáva. Cieľom nie je, aby človek na svoju stratu zabudol, ale aby sa s ňou naučil žiť. Psychologické aspekty straty nenarodeného dieťaťa hovoria, že je to moment, ktorý spúšťa ďalšie problémy - zdravotné komplikácie, depresiu, pocit viny atď. V prvom rade je dôležité si uvedomiť, že strata nenarodeného dieťaťa je krízová situácia a akékoľvek reakcie na ňu sú normálne. Už len vedomie, že mám právo plakať aj sa hnevať, prináša žene úľavu. Je tiež dôležité, aby si to uvedomila nielen samotná žena, ale aj jej blízki. Nemusia ju chápať, ale mali by akceptovať, čo prežíva.
Faktory ovplyvňujúce vyrovnanie sa so stratou sú rôzne. Najvýznamnejšia premenná je v tom, aký má žena vzťah k nenarodenému dieťaťu, či je to pre ňu len zhluk buniek alebo ľudská bytosť. Tie ženy, ktoré to od začiatku berú tak, že čakajú dieťa, to potom prežívajú ťažšie. Viera môže prispieť k tomu, či žena považuje nenarodené dieťa za dieťa alebo nie, a určite pôsobí negatívne, keď sa žena obáva Božieho trestu. Trauma súvisí aj s tým, v akom štádiu tehotenstva bolo tehotenstvo ukončené.
Ženy po umelom potrate často cítia väčšie výčitky a dostávajú sa do izolácie, obávajú sa odsúdenia. Hoci neexistuje jednotne uznávaný "postabortívny syndróm", mnoho žien sa s potratom nevie vyrovnať ľahko a prežívajú pocity, ktoré môžu mať rôznu intenzitu a prejavy. Patrí sem napríklad strata úcty k sebe samej, depresie, problémy v sexuálnom živote, úzkostlivá snaha opäť otehotnieť, spánkové poruchy a mnohé ďalšie. Sú aj ženy, ktoré to aj niekoľko rokov dusia v sebe a až potom vyhľadajú odborníkov. Aj žena, ktorá je po spontánnom potrate, rieši, či urobila niečo zle, či zanedbala stravu, alebo sa nejako inak rizikovo správala. Pomáha jej vedomie, že nemala zlý úmysel, často jej pomáha aj postoj okolia, u príbuzných nachádza väčšinou oporu.
Podpora v partnerstve a prekonávanie bolesti spoločne
Hoci feminizmus niekedy odsúva muža na vedľajšiu koľaj, v praxi ženy od mužov očakávajú podporu a spolurozhodovanie, najmä po strate dieťaťa. Strata nenarodeného dieťaťa je krízová situácia a v tomto momente je dôležité, aby sa žena necítila, že je v tom sama. Podpora z vonku jej môže dodať chuť ísť ďalej. Vedomie, že náročnosť týchto dní má s kým zdieľať, jej môže pomôcť rozhodnúť sa tak, aby bola so svojim rozhodnutím čo najviac spokojná, alebo aby svoju stratu prežila s čo najväčšou mierou prijatia. Najdôležitejšie je akceptovať prežívanie iného, aj keď ho nechápeme. Žena má po strate nenarodeného dieťaťa právo plakať a smútiť. Partner jej môže pomôcť od jednoduchých praktických vecí, ako sú starostlivosť o domácnosť, až po vypočutie jej pocitov, poskytnutie útechy a súcitu. Partner môže byť mostom, ktorý ju opäť postupne prepojí späť do bežného života a vzťahov, napríklad tak, že spolu strávia čas v prírode, na výlete, v spoločnosti priateľov.
Muž, od ktorého sa vždy očakáva, že si so všetkým poradí a všetkých zachráni, sa zrazu po potrate cíti bezmocný v situácii, keď ide o život - a dokonca život jeho vlastného dieťaťa. Muž sa po zákroku neraz trápi, vyčíta si, či nemal niečo urobiť inak, má pocit, že zlyhal, a samozrejme, smúti za svojím zomrelým dieťaťom. Veľký problém, samozrejme, prichádza aj do jeho vzťahu s matkou dieťaťa. Nepochybne sa takýto muž môže po interrupcii trápiť tak veľmi ako žena. Pri spontánnom potrate chceného dieťatka, aspoň podľa niektorých skúseností, muži zvyčajne túto skúsenosť spracujú rýchlejšie ako ženy. Tým nechceme povedať, že by sa po strate nenarodeného dieťatka netrápili. Ale aj keď sa na dieťa tešili, neprežívali tehotenstvo vo vlastnom tele. Pre muža je nenarodené dieťa často ešte akoby abstraktné, ešte mu tak celkom nedochádza, že to dieťa už reálne má. V takom prípade sa aj ľahšie nastaví naspäť na život bez dieťatka. Toto však nemusí platiť vždy a rozhodne to neznamená, že je niečo slabošské alebo nezdravé, ak sa muž po strate nenarodeného dieťaťa trápi rovnako ako jeho partnerka.
Hlavné je nezaseknúť sa v predstave: „Ja to musím zvládnuť, musím potlačiť svoje pocity, ja o svojom smútku nemôžem hovoriť, lebo som chlap.“ Ak sa odhodlajú otvoriť sa napríklad pred svojimi kamarátmi, zistia, že potrat vôbec nie je nejaká raritná situácia, ale že si takouto skúsenosťou, žiaľ, prešli mnohé rodiny. Takto môže otec zomrelého dieťatka ľahko zistiť, že podobne, ako táto strata bolela jeho, bolela aj iných mužov, že nie je v niečom „čudný“ ani to so svojím prežívaním nepreháňa. Ďalšou vecou je hovoriť o svojom prežívaní s manželkou. Muž sa zvyčajne nepotrebuje zo svojich pocitov vyrozprávať tak dopodrobna a často ako žena, a je to tak v poriadku. Na druhej strane, v prípade, že takú potrebu má, často ho blokuje to, že si myslí, že tým bude ešte viac jatriť jej rany. Predpokladá, že tým poskytne smútiacej žene oporu - ale vôbec to nemusí byť to, čo ona potrebuje. Zvyčajne to, po čom túži ona, je viac porozumenia, zdieľania sa. Navyše, žena môže mať pocit, že keď muž už navonok nesmúti, dieťa preňho nemá takú hodnotu ako pre ňu - akoby jej tým nepriamo dával pocítiť, že ani ona už nemá právo trápiť sa alebo hovoriť o tom, ako jej dieťatko chýba. Ak aj muž nemá potrebu hovoriť o svojich pocitoch kvôli sebe samému, oplatí sa to urobiť kvôli zlepšeniu vzájomnej komunikácie a na posilnenie vzťahu s manželkou - takže tak či tak to má prínos aj preňho. Aj bolestivá skúsenosť straty nenarodeného dieťatka sa môže stať niečím, čo vzťah jeho rodičov ešte viac utuží a prehĺbi. Je dôležité nebáť sa skúmať sám v sebe, čo by pomohlo, a aktívne hľadať aj svoje vlastné spôsoby, inak hrozí, že svoj smútok skôr potlačia, než skutočne spracujú. Môže ísť napríklad o zasadenie stromu v záhrade na jeho pamiatku, keďže zvyčajne nemá vlastné hrobové miesto, alebo vytvorenie niečoho, čo bude dieťatko pripomínať v domácnosti, napríklad rámik na fotografiu z ultrazvuku, prípadne iný obrázok, ktorý dieťa bude pripomínať. Každý muž je na niečo šikovný a každý si určite nájde svoj vlastný spôsob. Podporu by si partneri mali poskytnúť navzájom, lebo najhoršie je, keď je človek v utrpení sám.
Odborná pomoc a dostupné zdroje podpory
Ženy a muži zasiahnutí potratom nemusia zostať vo svojom utrpení sami. Existujú organizácie a projekty, ktoré ponúkajú emocionálnu, psychologickú a duchovnú podporu. Pomáha, keď sa žena konečne môže niekomu vyrozprávať. Pomáha, keď rozoberá, kto a ako ju ovplyvnil pri rozhodovaní, ale aj to, čo ľutuje na svojich vlastných vtedajších postojoch. Tiež pomáha prijať realitu, že to bolo jej dieťa, ktoré má brať ako súčasť svojho života. Má právo spomínať naň a hovoriť o ňom. Pri ženách po spontánnom potrate niekedy stačí urobiť pár symbolických vecí, napríklad dať dieťaťu meno, zorganizovať rozlúčku s ním. Pri žene, ktorá mala spontánny potrat, je to prakticky rovnaký smútkový proces ako pri úmrtí inej, už narodenej blízkej osoby. Málo žien vie, že si môžu vyžiadať pozostatky dieťaťa a pochovať ich, čo tiež pomáha vyrovnať sa s tým, čo sa stalo. V prípade, že sa dieťa už dlhšie neúspešne snažíte, o to viac je profesionálna psychologická pomoc odporúčaná.
Jednou z organizácií je Poradňa Alexis, ktorá poskytuje poradenstvo nielen v prípade neželaného tehotenstva, ale aj pre tých, ktorí trpia následkom spontánneho či umelého potratu. Poradenstvo je anonymné a bezplatné, aby sa pomoc dostala ku každej žene, ktorá ju potrebuje. Poradňa ALEXIS začala aj svojpomocné podporné skupiny pre ženy po spontánnom potrate, ktoré sú realizované aj online. Ich práca s neplánovane tehotnými ženami a ženami po spontánnom či umelom potrate trvá už trinásty rok. Vypočujú si ženy, vedia im poskytnúť psychologické a sociálne poradenstvo. V závislosti od situácie vedia pomôcť skontaktovať sa s inými odborníkmi - gynekológom, právnikom a pod. Ak to bude potrebné, vedia pomôcť s materiálnym a finančným zabezpečením alebo s bývaním. V neposlednom rade priblížia všetky možnosti, ktoré žena vo svojej situácii má, aby dokázala urobiť pre ňu najlepšie rozhodnutie. Pokiaľ má priateľka pocit, že by sa sama neodvážila ozvať do poradne, môžete jej ponúknuť, že budete pri nej. Môžete sa, samozrejme, ozvať aj vy. Rozhodnutie, ktoré vaša priateľka urobí, musí byť jej slobodným rozhodnutím. Poradňa ju môže na tejto ceste sprevádzať.
Ďalším dôležitým zdrojom podpory je Projekt Ráchelina vinica, ktorý poskytuje emocionálne a duchovné uzdravenie pre ženy a mužov, ktorí prežili skúsenosť potratu - spontánneho aj umelého. Tento projekt zahŕňa poradcov, psychológov, sociálnych poradcov, lekárov a duchovných otcov, ktorí sú školení v tejto problematike. Trauma spôsobená potratom zanecháva veľa zranení, výčitiek a bolesti, ale Ráchelina vinica ponúka nádej na uzdravenie. Terapeutický program Ráchelina vinica má korene v roku 1994, keď Theresa Karminski Burke, PhD., doktorka psychológie, zostavila publikáciu Ráchelina vinica: Psychologická a duchovná cesta pre postinterrupčné uzdravenie, ktorá zahŕňa konkrétny obsah pre poradcov a formát pre víkendové duchovné obnovy. Program je určený matkám, otcom, súrodencom, príbuzným a zdravotníkom poznačeným bolesťou zo smrti dieťaťa (detí) spôsobenej potratom, pričom prepája duchovný a psychologický aspekt.
Centrum konkrétnej pomoci Femina poskytuje okrem iného aj pomoc pri realite umelého potratu a nasmerovanie na odborné sociálne, psychologické či ďalšie poradenstvo. Ponúkajú aj anonymné poradenstvo cez chat na svojej webovej stránke.
Vplyv okolia a odtabuizovanie témy
Keď žena spontánne potratí alebo jej zomrie dieťa pri pôrode, okolie sa jej snaží čo najviac pomôcť. Často sa však zameriava skôr na svoj postoj vo vzťahu k žene, ako na skutočné potreby ženy samotnej. Blízke okolie niekedy chce žene pomôcť, ale nevie ako. Utrpenie iného spôsobuje nepohodlie, a tak nemáme odvahu doň vstúpiť s útechou. Priatelia, rodina a najbližšie okolie často nevedia, ako komunikovať so zranenou ženou. V najlepšom úmysle často vyslovia vety, ktoré jej ešte viac ublížia alebo ju urazia. Ak sa rodina alebo priatelia necítia komfortne rozprávať sa so ženou o tom, čo zažila, je postačujúce, ak ju budú len počúvať. Dokonca je to v mnohých prípadoch nápomocnejšie, ako dávanie nevhodných rád.
Spontánny potrat je v spoločnosti stále veľkým tabu. Existujú viaceré mýty, prečo by žena po spontánnom potrate nemala „až tak“ trpieť. Často je to o vnútornej aj celospoločenskej dileme, či to bolo dieťa alebo len nejaký zhluk buniek. Práve táto rozpačitosť, či idem oplakávať svoje dieťa alebo len nejaký plod bez ľudskej dôstojnosti, spôsobuje, že ľudia sa na to pozerajú rôzne a nie sú na jednej vlnovej dĺžke. Keď vidíme, že niekto trpí, mnohokrát nemáme odvahu vstúpiť útechou do jeho utrpenia, prípadne nemáme trpezlivosť, keď to už trvá dlhšie. Keď žena smúti za niekým, koho nevidela a nepoznala - nestihla porodiť, okolie nevie, čo na to povedať. Prípadne sú presvedčení, že deti, ktoré má doma, jej dokážu jej stratu nahradiť. Dôsledky tabuizácie sú, že ženy, ktoré potratili, potrebujú získať väčšiu podporu a viac porozumenia k ich bolesti a utrpeniu spôsobujúcemu stratou. Odtabuizovanie tejto témy by pomohlo ženám, ktoré si v dávnej či nedávnej minulosti spontánnym potratom prešli, cítiť sa viac pochopené. Je ľúto, že v minulosti neboli možnosti psychologickej podpory dostatočné.
V rámci prevencie neplánovaného tehotenstva je dôležité budovať zdravé vzťahy založené na komunikácii a vzájomnom rešpekte. Rozoberať rozdiel medzi zaľúbenosťou a skutočnou láskou a vyvracať bežné mýty o vzťahoch a sexualite.
tags: #ako #prekonat #potrat #v #partnerstve