Úvod: Prvé kroky dieťaťa v rodinnom mikrosvete
Dieťa získava najdôležitejšie základy pre budúcnosť počas prvých troch rokov jeho života. Je to veľmi dôležité obdobie, kedy si dieťa začína formovať postoj k dobru a zlu. Začína prejavovať súcit k iným osobám, k hračkám. U batoliat sa objavujú pozitívne a negatívne reakcie a strach u dieťaťa môže vyvolať aj krik, hádka a náhla zmena situácie. Už v tomto ranom veku si dieťa vytvára silný citový vzťah k matke, k otcovi, prípadne k starým rodičom a bezvýhradne im dôveruje. Rodina je pre dieťa prvým vzorom spoločenského života, mikrosvetom, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať a ako riešiť najrôznejšie situácie. V rodine si dieťa osvojuje vzorce správania, ktoré sa stávajú súčasťou jeho identity. Na názornom príklade jemu najbližších sa učí chápať, že v spoločnosti vládne istý poriadok.
Rodina je spoločensky schválená forma spolužitia rodičov a detí. Je to prirodzené spoločenstvo, ktoré je tajomstvom lásky: manželskej, materinskej, otcovskej, detskej, bratskej, starých rodičov a vnúčat a vnúčat k starým rodičom. Táto láska stmeľuje rodinu. Z pohľadu sociológov možno hovoriť o rodine ako o malej sociálnej skupine, z pohľadu psychológov o kolektívnej bunke, v ktorej jedinec nájde uspokojenie svojej základnej sociálnej potreby - nebyť osamelý, mať spoločnosť. Z pohľadu lekárov hovoríme o biologicko-reprodukčnej jednotke určenej pre vlastnú reprodukciu, a z pohľadu ekonómov o organizovanej inštitúcii pre materiálne zabezpečenie. Rodina je dynamický systém, ktorý plní viacero kľúčových úloh, poskytuje svojim členom potrebné zázemie, uspokojuje ich potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať mimo rodinu.
Mnohorozmerné Funkcie Rodiny a ich Hlboký Význam
Rodina je dôležitou jednotkou spoločnosti, ktorá od nej vyžaduje zabezpečenie optimálneho vývinu jednotlivcov. To znamená, že rodina plní určité úlohy, a to jednak voči sebe samej, jednak voči spoločnosti. Tieto úlohy sa označujú pojmom funkcie rodiny. K najdôležitejším znakom funkčného rodinného systému patrí plnenie všetkých týchto funkcií voči svojim členom a uspokojovanie potrieb všetkých svojich členov.
Medzi základné funkcie rodiny patria:
- Biologicko-reprodukčná funkcia: Táto funkcia zabezpečuje udržanie života počatím a narodením nového človeka. Okrem samotného narodenia dieťaťa zahŕňa aj starostlivosť o jeho zdravie a zabezpečenie potravy pre všetkých členov rodiny. Je to najzákladnejšia úloha rodiny - zabezpečiť pokračovanie rodu.
- Ekonomicko-zabezpečovacia funkcia: Rodina funguje aj ako ekonomická jednotka. Zabezpečuje materiálne a sociálne istoty pre svojich členov. Zahŕňa zabezpečenie bývania, stravy, oblečenia, vzdelania a všetkých potrieb, ktoré umožňujú členom rodiny viesť dôstojný život. V súčasnosti sa stala rodina spotrebnou jednotkou, závislou od výrobnej činnosti spoločnosti.
- Emocionálna funkcia: Každý človek potrebuje cítiť prijatie, lásku a porozumenie. Emocionálna funkcia rodiny zabezpečuje práve toto. Stabilný emocionálny vzťah rodičov a detí je základom utvárania osobnosti dieťaťa. Od kvality tohto vzťahu závisí, či z dieťaťa vyrastie vyrovnaná osobnosť. Harmonická rodina s dobrými citovými väzbami, s atmosférou vzájomnej dôvery a úcty vzbudzuje u členov rodiny pocit istoty a bezpečia. V rodine sa učíme, ako vyjadrovať emócie, ako zvládať konflikty a ako budovať zdravé vzťahy.
- Socializačno-výchovná funkcia: Rodina je prvé prostredie, v ktorom sa dieťa učí chápať svet, budovať vzťahy a rozvíjať svoju osobnosť. Táto funkcia zabezpečuje formovanie osobnosti dieťaťa a jeho prípravu na život v spoločnosti. Zahŕňa učenie základných návykov, rozvoj sociálnych zručností, formovanie charakteru a odovzdávanie hodnôt. Rodina je prostriedkom kontinuity od minulosti cez súčasnosť do budúcnosti, zabezpečuje medzigeneračné prepojenie a vytvára nenahraditeľné prostredie pre deti. Okrem uspokojovania fyzických, psychických a sociálnych potrieb poskytuje zázemie, potrebné ku spoločenskej sebarealizácii.
Cieľom ochrannej funkcie rodiny je vytvoriť pre dieťa bezpečné miesto, kde sa cíti chránené pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta a kde nájde útočisko na riešenie svojich ťažkostí. Táto funkcia je významná v útlom veku dieťaťa, ale nestráca na význame ani v neskorších rokoch. Keď je matka dostatočne nežná, láskavá, potešujúca a povzbudzujúca, vytvára trvalé citové puto matka - dieťa. Bez tohto emocionálneho puta dieťa prejavuje znaky citovej deprivácie s dôsledkami na správaní po celý život. Funkcia matky a otca je nezastupiteľná, uspokojujú potreby bezpečia a istoty dieťaťa.
Rodina ako Zrkadlo Detského Správania a Hodnôt
Rodičia sú prví a hlavní učitelia svojich detí. Sú ich najväčším vzorom, predkladajú im dobré alebo zlé príklady. Deti dokonale napodobňujú svojich rodičov. Často podobne komunikujú, majú podobné názory, podobne sa socializujú. Obzvlášť malé deti nasávajú všetko, čo robia rodičia. Aj keď si to nepripúšťame, malé deti nás nepretržite pozorujú. Sú naším zrkadlom. Rodičia fungujú ako modely, ktoré je možné napodobňovať, resp. sa s nimi identifikovať. Dieťa si takto osvojuje mnoho pozitívnych i negatívnych vlastností a vzorcov správania pre rolu muža, ženy, matky, otca, dospelého pracujúceho, suseda, priateľa a pod. V tomto zmysle je pre dieťa rodina mikrosvetom, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať, ako riešiť najrôznejšie situácie. Súčasťou osvojovania si rolí je aj osvojovanie si noriem, vzorcov, hodnôt.
Ideálne je, keď je rodič prosociálny, empatický a asertívny. Potom tieto spôsoby správania automaticky učí aj deti. V opačnom prípade, napríklad agresívni rodičia, majú väčšinou aj agresívne deti. Rodinné prostredie má silný vplyv na správanie dieťaťa. Výchovné postupy, atmosféra v rodine, vzájomné vzťahy medzi rodičmi, rodičmi a dieťaťom, stupeň a spôsob uspokojovania potrieb dieťaťa, morálne hodnoty, sociálne väzby rodiny, to všetko ovplyvňuje správanie dieťaťa. V rodine sa utvára vlastná hierarchia hodnôt, ktorá vzniká ňou prijatých a uznávaných ideí a noriem a je mierou spoločenskej kvality a integrácie rodiny. I tieto hodnoty sa dieťa v rodine učí poznávať a osvojovať si ich. Rodina je teda dôležitým činiteľom v procese vývoja a výchove dieťaťa. Formami vlastného spoločenského života dáva dieťaťu aj vzor, ako sa správa otec k matke a naopak, ako vyžadujú, aby sa deti správali k sebe navzájom, ako sa oni ako dospelí správajú k deťom, k svojim rodičom, to všetko si predškolské dieťa vrýva do svojej pamäti, a to všetko funguje pri utváraní jeho osobnosti ako vzor, ktorý je pevnejší a účinnejší, o čo dôvernejšie a silnejšie sú citové vzťahy dieťaťa ku všetkým členom rodiny. Rovnako tak silne pôsobí špecifický vzor otca a matky v ich rodinnom živote. Ako plní otec svoje povinnosti mužského elementu v rodine, svoju úlohu otca a manžela, ako plní svoje špecifické úlohy matka, ako si navzájom pomáhajú, vážia si jeden druhého, ovplyvňuje dieťa a dáva mu príklad na celý život.
Výchovné Prístupy a ich Dopad na Dieťa
Výchova v každej rodine je rozdielna a využíva rôzne štýly. Medzi základné štýly výchovy patria:
- Autoritatívna výchova: Kombinuje jasne stanovené hranice s láskou, rešpektom a podporou. Rodičia sú dôslední, ale zároveň počúvajú názory dieťaťa a vedú ho k samostatnosti. Za najefektívnejšiu sa považuje autoritatívna výchova, ktorá pomáha deťom rozvíjať zdravé sebavedomie a samostatnosť.
- Autoritárska výchova: Založená na prísnych pravidlách, vysokých nárokoch a nízkej miere citovej podpory. Rodičia očakávajú poslušnosť bez diskusie a často používajú tresty.
- Permisívna výchova: Charakteristická veľkou voľnosťou a nedostatkom hraníc. Rodičia sú láskaví a podporujúci, ale nekladú deťom jasné požiadavky a pravidlá.
- Zanedbávajúca výchova: Charakterizovaná nízkou mierou kontroly aj citovej podpory. Rodičia môžu byť emocionálne alebo fyzicky neprítomní.
Pre správnu výchovu je podstatné, aby sa dieťa naučilo pochopiť, čo znamená ÁNO a čo NIE. Situácia, kedy sa rodičia nevedia zhodnúť na jednom spôsobe výchovy, kde matka tvrdí jedno, otec zasa druhé, spôsobuje u dieťaťa nerozhodnosť. Nevie koho má poslúchať a upadá do obrovského smútku. Výchova je ako keď sa k stromu priviaže z jednej aj z druhej strany palica. Obidve sú dôležité, aby mohol strom začať rásť rovno. Pri výchove je jedna palica nahradená láskou a druhá trestom. Ani bez jednej palice nemôže byť človek správne vychovaný. Ak by sa vychovával bez lásky, vyrastie z dieťaťa bezcitný človek. Ak zasa bez trestu, môže z neho vyrásť človek, ktorý si nikdy nič v živote nebude vážiť.
Moderné výskumy ukazujú, že určité prístupy k výchove významne podporujú zdravý emocionálny, sociálny a intelektuálny vývin dieťaťa. Medzi ne patria:
- Rešpektujúca výchova: Podporuje vzájomné porozumenie a spoluprácu medzi rodičmi a dieťaťom. Berie do úvahy názor dieťaťa, podporuje jeho samostatnosť a zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
- Hra: Umožňuje deťom experimentovať, skúmať a učiť sa na vlastných skúsenostiach. Kreatívne aktivity pomáhajú rozvíjať kognitívne schopnosti, jemnú motoriku aj emocionálnu inteligenciu.
- Pozitívne posilňovanie: Pochvala a uznanie za dobré správanie, povzbudzovanie a vedenie k náprave chýb bez ponižovania. Podporuje motiváciu, sebadôveru a schopnosť učiť sa z vlastných skúseností.
- Emočná podpora: Pomáha dieťaťu rozvíjať odolnosť voči stresu, schopnosť zvládať emócie a budovať si zdravé vzťahy s ostatnými. Dôležité je tiež vytvárať priestor na otvorenú komunikáciu, kde sa dieťa cíti vypočuté a prijaté.
Komunikácia je základným pilierom vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Buduje dôveru, formuje emocionálnu inteligenciu a pomáha pri nastavovaní hraníc. Jasné a konzistentné pravidlá, vysvetlené primeraným spôsobom, pomáhajú dieťaťu pochopiť, čo sa od neho očakáva.
Medzi najčastejšie chyby vo výchove patria:
- Nadmerná kontrola a ochrana: Dieťa si nevybuduje potrebné zručnosti na riešenie problémov.
- Nedostatok hraníc a pravidiel: Dieťa môže mať problémy s disciplínou, rešpektovaním autorít a sebareguláciou.
- Kritizovanie namiesto povzbudzovania: Dieťa si môže vybudovať pocit menejcennosti a strach zo zlyhania.
- Porovnávanie s inými deťmi: Dieťa môže nadobudnúť pocit, že nie je dosť dobré.
- Nedostatok času a pozornosti: Dieťa sa môže cítiť prehliadané a hľadať pozornosť inde.
- Tresty namiesto výchovy: Dieťa môže viesť k strachu a pocitu nespravodlivosti.
- Nesprávne vzory správania: Dieťa sa učí hlavne napodobňovaním.
Obrovské výchovné problémy pramenia aj z nerealistických očakávaní rodičov. Keď napríklad malé dieťa nezvláda to, čo rodič očakával, rodičia sa hnevajú. Svoju frustráciu si vybíjajú na dieťati. Často ho ponižujú, urážajú, obviňujú, trestajú alebo ho prestanú povzbudzovať. Je dobré, keď má rodič realistické očakávania, vďaka ktorým môže svojim deťom zabezpečiť dobré podmienky na správny rozvoj.
Rodina v Kríze: Prežívanie Rozpadu Rodiny v Rôznych Vývinových Fázach
Keď rodičia prvýkrát počujú slovo rozchod, zostanú veľmi prekvapení. Snažia sa tomu neprikladať význam. Odmietajú skutočnosť, že práve ich rodina nemá budúcnosť. Veď predsa hádky sú v každej rodine, napriek tomu sa na problémy nedokážu pozerať racionálne. Telesne tento moment odborníci porovnávajú s fyzickou bolesťou. Jelenová, Ocisková a Praško (2015) vo svojej štúdii popisujú pocity, akoby nám z vnútra malo roztrhať hrudník, silné zovieranie žalúdka, hlboké vzdychanie, ochabovanie svalstva, pocit prázdnoty a pod. Žiaľ, takmer vo všetkých vysoko sporových rodinných konfliktoch sa rodičia zaoberajú výlučne sebou a orientujú sa na partnera v konflikte. Kým predtým sa všetko „točilo“ okolo detí, v konflikte už rodičia vôbec nezohľadňujú potreby svojich detí. Nesnažia sa ich od konfliktu ochrániť, ale často deti do konfliktu zapájajú. Nútia ich zaujať pozíciu voči jednému z rodičov. Pre deti sú už samotné hádky, ktorým veľakrát nerozumejú, veľkým utrpením. Prežívajú tzv. konflikt lojality. Stoja pred rozhodnutím vybrať si jedného z rodičov, napriek tomu, že ich milujú oboch. Pre deti celé toto obdobie je veľmi traumatizujúce. Prežívajú strach zo straty, smútok, pocit ohrozenia, hnev, ale aj hanbu pred kamarátmi, či pocit menejcennosti. Neraz obviňujú samých seba za rozpad rodiny.
V príspevku sa venujeme pocitom žiaka, s ktorými sa potrebuje vyrovnať v situácii, kedy si jeho rodina prechádza krízou. Opisujeme vývinové fázy a uvádzame rozdiely v prežívaní konfliktu v závislosti od pohlavia detí.
Rané detstvo (prvé tri roky života): Citové Väzby a Prvé Obavy
Ako už bolo spomenuté, dieťa získava najdôležitejšie základy pre budúcnosť počas prvých troch rokov jeho života. Je to veľmi dôležité obdobie, kedy si dieťa začína formovať postoj k dobru a zlu. Začína prejavovať súcit k iným osobám, k hračkám. U batoliat sa objavujú pozitívne a negatívne reakcie a strach u dieťaťa môže vyvolať aj krik, hádka a náhla zmena situácie. Končeková (2014) hovorí, že batoľa je aktívne zamerané na dospelých, vyhľadáva ich prítomnosť a k dospelým si vytvára veľmi intenzívne citové väzby. V tomto veku má dieťa silný citový vzťah k matke, k otcovi, prípadne k starým rodičom a bezvýhradne im dôveruje. Španhelová (2010) odporúča, aby sme deti sledovali pri hre. Nepokojný spánok, zlosť a vzdor u detí sú tiež signálom, že sa s nimi niečo deje. Úloha otca a matky má pre dieťa v tomto veku veľký význam.
Predškolský vek: Formovanie Individuality a Konflikt Lojality
Deti v predškolskom veku reagujú na problémy v rodine veľmi citlivo. Záleží od temperamentu dieťaťa, či sa bude hnevať, alebo bude veľmi smutné. V tomto období sa dieťa formuje ako osobnosť, individualita s vlastnými potrebami a sebauvedomovaním. Ustaľujú sa uňho a vyhraňujú už konkrétne vlastnosti osobnosti, charakter, temperament a záujmy. Dieťa dokáže odlišovať niekoľko základných emócií a snaží sa identifikovať s jedným z rodičov, ktorému prikladá „menšie zlo“. Na druhej strane je aj „ochrancom“ toho rodiča, ktorému sa ubližuje. Dieťa je v tomto veku ovplyvnené rodičom, blízkou osobou, má veľkú fantáziu a nedokáže vyhodnotiť informácie. Treba sa s dieťaťom rozprávať a uisťovať ho o tom, že ho rodičia ľúbia. Deti sú značne neisté. Primárna reakcia detí na problémy v tomto veku sa prejavuje smútkom a plačlivosťou. Teyber (2007) porovnáva dokonca reakcie detí na rozvod z pohľadu pohlavia. Chlapci trpia viac ako dievčatá. Túžia po rodičovi, ktorý odišiel. Chlapcom veľmi chýba otec, prežívajú pocit odmietnutia rodičom. Majú zníženú sebaúctu, objavujú sa depresie, prudké zhoršenie prospechu. Deti sa všemožne snažia zabrániť rodičom, aby sa rozišli.
Mladší školský vek (obdobie malej puberty): Hnev, Strata Istoty a Potreba Pochopenia
Dôležité a náročné obdobie pre dieťa v tomto veku je prechod z materskej školy do základnej školy. Deti majú nové školské povinnosti, musia sa začleniť do nového kolektívu, pribudnú im povinnosti vo forme krúžku. Ak sa rodičia rozídu a uvažujú nad úpravou styku s dieťaťom, ktoré nastúpilo do školy, mali by zvážiť, aký to bude mať dopad na dieťa. Ak by sa k tomu pridali ešte aj dve domácnosti, mohlo by to spôsobiť veľkú emocionálnu a psychickú záťaž pre dieťa. Dieťa sa musí zároveň adaptovať na novú domácnosť a keď v domácnosti žije rodič aj s partnerom alebo aj inými členmi, je náročné preň nájsť si svoje miesto. Zaujímavé je, že učiteľ je pre dieťa v tomto období väčšou autoritou ako rodičia.
Vzťah dieťaťa je vo vzťahu k rodičovi stále veľmi silný. Pociťuje lásku, úctu a rešpekt. Stotožňuje sa s nimi. Chce byť ako oni, pracovať v rovnakom zamestnaní a pripisuje si rovnaké vlastnosti, aké majú jeho rodičia. Podľa Vágnerovej (2014, str. 160) rola otca nadobúda väčší význam. Otec je modelom mužskej roly ako pre chlapcov, tak aj pre dievčatá. Rozpad rodiny v tomto období predstavuje pre nich záťaž aj v tom, že strácajú pocit bezpečia a istoty z rodinného prostredia. Deti sú dezorientované a nevedia, komu majú veriť. Zhoršujú sa vzťahy aj s partnermi rodičov.
Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa obdobie malej puberty vyznačuje hnevom a zlosťou, ktorý sa prejavuje navonok voči svojmu okoliu. Prevládajú negatívne emócie nad pozitívnymi. Intenzívne vo vnútri však dieťa prežíva hlboký smútok, strach a cíti sa osamelé a nemilované. Typickým pocitom je pocit bezmocnosti. Dieťa má problém aj so svojimi rovesníkmi a prichádza s nimi do konfliktov. Potrebuje poznať fakty, pravdu a všetko mať vysvetlené. Veľmi reálne vníma, čo sa v rodine deje. Sprievodnými prejavmi tohto obdobia sú vety: „Ste hrozní, nenávidím vás“. Hnevajú sa na rodičov, že sa rozchádzajú, najmä na toho, kto dal podnet k rozchodu. Dieťa sa aktívne zapája do deštruktívnych konfliktov rodičov. Odmieta tráviť čas s rodičom, ktorý odišiel. Hnev a obavy sa miešajú so smútkom. Smúti za rodičom, ktorý odišiel a objavujú sa zvýšené somatické problémy - bolesti hlavy, brucha (Tragalová, D. 2016). Štatisticky v tomto veku detí sa rodičia rozvádzajú najmenej.
Pubertálny a dospievajúci vek: Hľadanie Identity a Vzťah k Nezávislosti
Pubertálny vek je obdobím hľadania samého seba, dospievajúci sú citovo nestabilní. Rozpad rodiny v období puberty deti vnímajú ako zradu rodičov. Najväčšie obavy majú z vlastnej budúcnosti. Dištancujú sa od problémov rodičov, alebo rýchlo dospievajú, preberajú role odídeného rodiča. Reakcie adolescentov sa veľmi líšia. Práve orientácia a zameranie sa na seba samého im pomáha zvládať rozchod rodičov ľahšie. Deti sa snažia tráviť doma čo najmenej času. V puberte častejšie vyhľadávajú rovesnícke skupiny a tie vždy nemusia byť len pozitívne. Konflikty v rodine tak dieťa môže riešiť delikventným správaním.
Končeková (2014) v období dospievania hodnotí vzťah pubescentov a dospelých ako vzťah napodobňovania dospelých. Dospievajúce deti sa stavajú voči dospelým ako k rovnocenným partnerom či súperom. Snažia sa o nezávislosť a odmietajú plniť povinnosti a bezvýhradne rešpektovať príkazy dospelých. Poznajú aj svoje práva a snažia sa ich všemožne uplatniť. Dospievajúcim deťom nevyhovuje, že sa rodičia snažia rozhodovať za nich, s kým budú tráviť svoj voľný čas. Preto pri starších deťoch, ak rodičia dokážu aspoň minimálne komunikovať, navrhujeme rodičom v mediácii neupravovať striktne plán stretávania sa rodičov s dieťaťom. Dospievajúce deti si žiadajú slobodu rozhodovania o svojom čase, o tom, s kým sa budú stretávať. Postoj rodičov k ich dospievajúcim deťom je častokrát skreslený. Vnímajú ich stále ako malé deti. Z toho potom plynú rôzne výchovné problémy, o ktorých sa rodičia snažia porozprávať s deťmi občas aj v mediácii. Rodičom odporúčame prečítať si literatúru o vývinovej psychológii, aby lepšie poznali, ako sa dieťa postupne mení a vyvíja. Dokážu tak lepšie pochopiť zmeny v správaní dieťaťa aj v bežnej rodine, kde nie je konflikt rodičov.
Konflikt Lojality a Manipulácia Rodičov: Skryté Formy Násilia
Konflikt lojality radíme medzi intrapersonálne konflikty spojené s vnútorným prežívaním konfliktu. Vždy sa dieťa dostáva do konfliktu lojality, ak si má vybrať, ktorý z rodičov je „lepším“ rodičom. Môže dať prednosť rodičovi, ktorý si ho dokáže lepšie „kúpiť“ tým, že mu bude tolerovať jeho nevhodné správanie, nebude striktne dbať na plnení povinnosti, či nadmieru ho materiálne podporovať. Iné dieťa môže uprednostniť rodiča, ktorý potrebuje ochranu a z pocitu viny, aby mu neublížil, sa nechá citovo vydierať.
Môže nastať aj ten najhorší variant manipulácie s názorom dieťaťa v teórii a medzi psychológmi označovaný ako syndróm zavrhnutého rodiča. Neustálym presvedčovaním, vytrvalým očierňovaním jedného rodiča a idealizovaním toho druhého môže dôjsť k trvalému poškodeniu psychického vývoja dieťaťa. Výpoveď takého dieťaťa je veľmi racionálna a emocionálne veľmi presvedčivá, aj keď je dieťa veľmi malé.
Násilie páchané na deťoch je definované najmä ako týranie, sexuálne zneužívanie a zanedbávanie. Podľa nášho názoru o násilí páchanom na dieťati možno hovoriť aj v prípadoch, ak je dieťa vystavované psychickému nátlaku rodičov, konfliktu lojality a zámerne alebo z ľahostajnosti voči duševnému vývoju dieťaťa ho vystavujeme pasívnemu násiliu páchanému na jednom z rodičov.
Rodičovská Zodpovednosť a Úloha Vzorov
Rodičia by si mali uvedomiť, že problémy s rozpadom vzťahu sú ich problémom a nemali by svoje deti oberať o detstvo. K dobrej adaptácii detí na novú porozchodovú situáciu prispieva, keď obaja rodičia citovo podporujú svoje deti a ubezpečujú ich o svojej láske. Žijeme v období, keď to deti majú v škole mimoriadne náročné. Deti v súčasnosti veľmi potrebujú žiť v harmonickom a pokojnom rodinnom prostredí, vďaka ktorému dokážu byť šťastné, spokojné a majú aj väčšiu chuť učiť sa.
Na Slovensku platí, že súd zveruje dieťa vo väčšine prípadov do starostlivosti matke. Dohodou rodičov o výkone rodičovských práv a povinností zväčša dochádza k dohode rodičov o tom, že deti budú žiť prevažne v domácnosti matky. Aj keď existujú organizácie podporujúce otcov a ich práva, treba si priznať, že slovenskí otcovia striedavú starostlivosť o dieťa odmietajú.
Pre šťastie rodiny sú zodpovední všetci. Rodinu netreba vnímať ako samozrejmosť. Je to vaše veľké spoločné dielo, ktoré je potrebné neustále zdokonaľovať a pracovať na ňom. A láska v rodine mala, má a bude mať vždy tú najväčšiu silu a moc. Venujte veľa času voľným rozhovorom. Dôležité sú aj premyslené, cielené rozhovory, keď sa v rodine vyskytne problém, nepochopenie alebo zlé pocity. Dôležité sú však aj voľné rozhovory, v ktorých sa prejavuje záujem o prežívanie a pocity iného člena rodiny. Len vtedy, keď sa rodičia dokážu s deťmi porozprávať o bežných veciach, môžu sa s nimi rozprávať aj na chúlostivé témy, ako sú vzťahy, sexualita, drogy a podobne. Deti majú veľa problémov so vzťahmi v triede a veľmi rady sa s vami o tom porozprávajú.
Životnou potrebou všetkých ľudí je cítiť aj ocenenie a úctu. V šťastných rodinách je stupeň vzájomnej úcty veľmi vysoký. Rodičia v šťastných rodinách každý večer prídu do detskej izby ku svojim deťom, vyobjímajú ich, pobozkajú a povedia, že sú radi, že majú také šikovné a dobré deti a že ich majú veľmi radi. Nezabúdajte, že deti nerobia to, čo im rodičia povedia, ale robia to, čo vidia, že rodičia robia. Ak urobíte chybu, priznajte si ju. Ani jeden rodič nie je stopercentne dokonalý. Každý sa občas pomýli a urobí chybu. Občasné zlyhanie neznamená úplnú katastrofu, a to v prípade, že ak rodičia urobia chybu alebo sa nesprávne zachovajú, chybu si priznajú, ospravedlnia sa, napravia, čo sa dá a život ide ďalej správnym smerom.
Aktívne dieťa počúvajte. Ak si chcete udržať blízky a pozitívny vzťah s dieťaťom, musíte zabezpečiť, aby sa cítilo vo vzťahu pohodlne a dôverovalo vám. Teda vedelo, že sa vám môže zveriť, kedykoľvek len bude chcieť. Je dôležité, aby vás chápalo ako osobu, za ktorou môže kedykoľvek prísť a môže jej čokoľvek povedať. Dieťa bude šťastné, keď ho vypočujete, povzbudíte, pochválite alebo ponúknete múdru radu. Povzbudzujte svoje dieťa pri rozprávaní, dávajte mu ďalšie doplňujúce otázky. Krásny vzťah rodičov dáva deťom silu žiť a radovať sa. Keď dieťa žije v prostredí, v ktorom vládne dôvera, spolupráca, tolerancia a vernosť, bude sa aj ono v dospelosti snažiť o vytvorenie podobného vzťahu. Keď dieťa žije v rodine, v ktorej je harmonický vzťah medzi otcom a mamou, tak toto dieťa býva málokedy smutné. Pocit, že ho doma čakajú spokojní rodičia, je pre dieťa obrovskou silou a energiou počas celej školskej dochádzky. V škole či na krúžku ho môže čokoľvek nahnevať, sklamať, niečo sa nemusí vydariť. Ale keď si spomenie na rodičov, ktorí ľúbia nielen seba, ale aj svoje deti, tak toto je tá najväčšia sila, ktorá môže do dieťaťa vstúpiť. Snažte sa vytvárať v rodine pozitívne vzťahy.
Spoznávajte spolu skutočný svet. Mnoho ľudí dnes väčšinu času strávi v práci a mnohí si prácu nosia aj domov. Dlho do noci sú pri počítačoch. Keď to vidia deti, robia to isté. Ako ubieha deň za dňom, rodina sa čoraz viac dostáva z reality do virtuálneho prostredia. Existuje veľa rodín, v ktorých deti i rodičia večery trávia pri svojich počítačoch. Pokúste sa aspoň na hodinu denne vkĺznuť do reálneho prostredia, ktoré je okolo vás. Snažte sa dostať von z bytu. Vonku je šanca rozvíjať a udržiavať skutočné priateľské vzťahy, ktoré deťom pomáhajú zlepšovať sa. Deti, ktoré žijú viac vonku, majú obrovský náskok v spoločenských zručnostiach, rozvíjajú si emocionálnu inteligenciu a tvorivosť. Aj keby to mala byť len hodina na detskom ihrisku alebo v parku, dajte hlavne malému dieťaťu príležitosť poznávať skutočný svet a skutočný život.
Veľa sa spolu hrajte. Vďaka hrám sa deti rozvíjajú vo viacerých oblastiach. Psychológovia odporúčajú hlavne kontaktné hry. Keď dieťa žije v pozitívnom rodinnom prostredí, formujú sa u neho pozitívne emócie, radosť, šťastie, pozitívny obraz o sebe, chuť robiť stále nové veci. Rodina by mala byť v dnešnom svete oázou pokoja a šťastia. Keď nás sklame a opustí celý svet, rodina by mala byť tým miestom, kde v bezpečí môžeme načerpať novú energiu a kde môžeme nájsť novú nádej a silu.
Dysfunkčné Rodiny a Náhradná Starostlivosť
Rodina je základnou sociálnou skupinou, ktorá zohráva kľúčovú úlohu vo vývoji dieťaťa. Uspokojuje fyzické, psychické a sociálne potreby jednotlivca a formuje jeho osobnosť a správanie. Avšak, nie všetky rodiny sú schopné plniť túto úlohu efektívne. V niektorých prípadoch sa rodina môže stať zdrojom psychických problémov a sociálnopatologických javov, ktoré negatívne ovplyvňujú psychosociálny vývoj detí. V takom prípade hovoríme o dysfunkčnej rodine. Dysfunkcia rodiny vedie k tomu, že dieťa si buď neosvojí príslušné roly (napríklad aj preto, že rodina nie je úplná), alebo si osvojí roly, hodnoty a normy, ktoré spoločnosť považuje za nežiaduce.
Rodiny možno rozdeliť do rôznych typov podľa rôznych hľadísk. Medzi základné typy patria funkčná, problémová a afunkčná rodina. Funkčná rodina zabezpečuje dobrý vývoj dieťaťa a jeho prospech. Problémová rodina má závažnejšie poruchy niektorých alebo všetkých funkcií, ktoré však vážnejšie neohrozujú rodinný systém alebo vývoj dieťaťa. Afunkčná rodina má poruchy takého veľkého rozsahu, že prestáva plniť svoju základnú úlohu a dieťaťu závažným spôsobom škodí alebo ho dokonca ohrozuje v samotnej existencii. Podľa úplnosti členov možno rodiny deliť na úplné (obaja rodičia a aspoň jedno dieťa) a neúplné (jeden rodič s dieťaťom alebo viacerými deťmi). Úplné rodiny sa ďalej delia na harmonické, konsolidované a disharmonické.
Rodinné prostredie môže mať na dieťa aj negatívny vplyv. Medzi najzávažnejšie faktory patria:
- Narušené vzťahy medzi rodičmi: Časté hádky a napäté vzťahy medzi rodičmi môžu viesť k rozvodu, ktorý býva pre dieťa v duševnom dozrievaní často výrazným problémom. Dochádza k rozpadu dôverne známeho prostredia, bezpečia a istoty práve v období jeho vývoja, keď túto istotu nadmerne potrebuje.
- Psychická deprivácia: Nedostatok v uspokojovaní potrieb, predovšetkým v oblasti citovej a emocionálnej, môže viesť k psychickej deprivácii. Deti z dysfunkčných rodín sa preto veľmi často stretávajú s pocitom psychickej deprivácie a vyznačujú sa niektorými psychickými zvláštnosťami, niekedy až poruchami negatívne ovplyvňujúcimi ich postupné zaraďovanie do spoločnosti.
- Alkoholizmus v rodine: Alkoholizmus brutálne narúša manželské a rodinné vzťahy, ničí lásku manželských partnerov, vzájomnú dôveru a rodinný súlad, vyvoláva manželské rozvraty a je hlavnou príčinou krízy rodinného života.
- Citová nezrelosť rodičov: Deti, ktorých rodičia sú citovo nezrelí, berú drogy, sú neustále deprimovaní alebo rozčúlení alebo žijú chaotickým životom, sú najviac ohrozené. Takíto rodičia nedokážu spravidla poskytnúť dieťaťu potrebnú starostlivosť, nehovoriac o ich vnímavosti k citovým potrebám dieťaťa.
- Nevšímavosť rodičov: Nevšímavosť rodičov je pre dieťa taktiež stresujúci faktor, ktorý sa často prehliada. Sledovanie detí z rizikových rodín odhalilo, že prehliadané deti boli navyše úzkostné, nesústredené a apatické, striedavo agresívne a uzatvorené do seba.
V prípade, že rodina neplní svoje funkcie a nie je schopná starať sa o deti alebo rodina sa rozpadla, existujú rôzne formy náhradnej rodinnej starostlivosti. Tieto formy poskytujú deťom potrebné zázemie a starostlivosť, ak ich vlastná rodina z rôznych dôvodov zlyháva:
- Ústavná starostlivosť: Táto forma starostlivosti sa poskytuje v centrách pre deti a rodiny, bežne známych ako detské domovy. Dieťa je umiestnené v inštitucionálnom prostredí, kde má zabezpečené základné životné potreby, vzdelanie a zdravotnú starostlivosť.
- Pestúnska starostlivosť: V rámci pestúnskej starostlivosti je dieťa umiestnené do rodinného prostredia, kde sa oň starajú pestúni. Títo ľudia sa stávajú jeho náhradnými rodičmi a poskytujú mu domov, lásku a výchovu. Vyživovaciu povinnosť má biologický rodič alebo štát.
- Náhradná osobná starostlivosť: V tomto prípade sa o dieťa starajú príbuzní, napríklad starí rodičia, tety či strýkovia. Ide o prirodzené rozšírenie rodinnej siete, kde dieťa zostáva v kontakte s príbuznými a má možnosť udržiavať rodinné väzby.
- Osvojenie dieťaťa (adopcia): Osvojenie je trvalá forma náhradnej starostlivosti, ktorá vytvára medzi osvojiteľmi a osvojencom rovnaký rodinno-právny vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Osvojené dieťa sa stáva plnohodnotným členom rodiny s rovnakými právami a povinnosťami.
Rola Profesionálov a Spoločnosti
Poznatky mediátora, rodičov, pedagogických a odborných zamestnancov školy o prežívaní rozchodu rodičov v jednotlivých vývinových etapách dieťaťa sú dôležité pre hľadanie najlepšieho porozchodového modelu úpravy styku s dieťaťom, ale aj pre pochopenie správania sa žiaka v školskom prostredí v procese rozpadu rodiny. Pedagogický, ale aj odborný zamestnanec je ten, kto prichádza do kontaktu so žiakmi denne. Mal by mať dostatočné znalosti o vývinových štádiách detí a byť vždy pozorný k zmenám v správaní sa jeho žiakov, pretože neraz to môže byť signál, že dieťa prežíva ťažké obdobie a neraz sa obáva zdôveriť najbližším so svojimi pocitmi.
Rodina je základný kameň ľudskej spoločnosti. Žijeme v náročnej dobe, v ktorej potrebujeme veľa energie na to, aby sme zvládli všetky povinnosti, ktoré musíme plniť v rodine, pri výchove detí, v práci, v medziľudských vzťahoch. Človek často nevie, čo urobiť skôr. Ak máte malé deti, myslite aj na to, ako im vytvoriť v rodine čo najlepšiu atmosféru. Rodina by mala byť v dnešnom svete oázou pokoja a šťastia. Keď nás sklame a opustí celý svet, rodina by mala byť tým miestom, kde v bezpečí môžeme načerpať novú energiu a kde môžeme nájsť novú nádej a silu. Mnohé deti sú v týchto dňoch smutné. Nemajú to ľahké. Mnohým veciam, ktoré sa okolo nich dejú, poriadne nerozumejú. Všímajú si reakcie dospelých a často cítia úzkosť.
tags: #ako #vplyva #rodina #na #dieta