Výchova dieťaťa je cesta plná výziev a objavov, pričom jednou z oblastí, ktorá môže rodičov značne zaťažovať, je bojazlivosť či úzkosť u ich potomkov. Mnohí rodičia si kladú otázku, či ich vlastná úzkostná povaha nemôže prispievať k plachosti ich dieťaťa. Predstava, že by sme svoje obavy mohli prenášať na svojho syna alebo dcéru, je celkom prirodzená a často sa s ňou stretávame. Je pravdou, že úzkosť rodičov sa často prenáša na deti, a to okrem iného cez našu verbálnu aj neverbálnu komunikáciu. Záleží na tom, čo a ako im hovoríme, ako sa pri tom tvárime, ako reagujeme v rôznych situáciách a podobne. Keď dieťa má šesť rokov a na ihrisku si dáva vždy veľký pozor, medzi inými deťmi je skôr utiahnuté a dlho sa rozhliada, kým sa s niekým začne rozprávať, je dôležité pochopiť, čo sa za tým skrýva. Je dobré odlíšiť, či je dieťa napríklad uzavreté a pomalšie v sociálnom kontakte, pretože je introvertné a takto je to preň v poriadku, alebo či vidíme, že je v nepohode a zápasí samo so sebou. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na strach u detí, jeho príčiny, prejavy a stratégie, ako s ním efektívne pracovať, aby ste mohli svojmu dieťaťu pomôcť prekonať bojazlivosť a rozvinúť zdravú sebadôveru.
Pochopenie Detkých Obáv a Bojazlivosti
Bojazlivosť nie je vrodená, ale je to len určitý model chovania. Keď je dieťa malé, plachosť sa nám môže javiť ako niečo roztomilé, ale v neskoršom veku je to niečo, čo pôsobí skôr ako prekážka. Psychológovia tvrdia, že strach je prirodzenou súčasťou normálneho vývinu dieťaťa a je reakciou organizmu na hroziace nebezpečenstvo. Pre človeka je celkom prirodzené báť sa, aby sa chránil a vedel v prípade nutnosti bojovať či utiecť. Mnohí vedci riešili a riešia otázku, čo vyvoláva strach, prečo sa niekto bojí toho a iný zase iného, aj bez nepríjemnej skúsenosti z minulosti. Privádza ich to k odpovedi, že strach môže byť vrodený, prípadne sa naučíme báť sa určitých zvierat, vecí alebo situácií, pretože sme to odpozorovali od rodičov. Je veľmi pravdepodobné, že ak mama uteká pred hmyzom, naučí aj dieťa, aby sa ho bálo. Deti sa väčšinou boja niečoho, čo nepoznajú, alebo s čím majú nejakú zlú skúsenosť. Strach koniec-koncov funguje ako prirodzený obranný mechanizmus. Keď potom dieťa objaví, že nie je dôvod sa báť, strach ho prejde. Len čo si totiž dieťa raz začne iracionálne strachy vytvárať, hrozí, že sa jeho bojazlivosť bude rýchlo šíriť na ďalšie nové situácie, osoby alebo predmety.
Vývinové Strachy Podľa Veku Dieťaťa
Dieťa sa vyvíja a s tým aj jeho pohľad na svet. V každom veku sa raduje z niečoho iného, rovnako tak sa mení jeho strach. Všetky veľké vývinové pokroky sú u detí sprevádzané strachom, ale platí, že po ich úspešnom zvládnutí je dieťa otvorenejšie a bojí sa menej. Často je za strachom u detí neschopnosť spracovať určitú situáciu či podnet. Strachom poukazuje na všetko nové a neznáme, pričom to môžu byť skutočné alebo vymyslené nebezpečenstvá. Preto nie je ničím neobvyklým, ak sa dieťa zrazu obáva vecí, ktorých sa dovtedy nebálo.
Strach v prvom roku života dieťaťa: Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Už po narodení, čelí novorodenec najrannejšej forme strachu, strachu zo straty fyzického kontaktu. Okolo 7. až 9. mesiaca sa u detí rozvinie strach z cudzích ľudí. Ide o reakciu dieťaťa na jeho rastúcu schopnosť rozlišovať známe tváre od neznámych. Dieťa môže v tomto veku lipnúť na rodičovi a plakať, keď k nemu pristúpi pre neho neznáma osoba. Tento strach zvyčajne vymizne do konca prvého roka. Podobnou úzkosťou ako strach z cudzích ľudí je separačná úzkosť. Zvykne sa objavovať okolo 8. mesiaca dieťaťa. Separačná úzkosť patrí k zdravému citovému vývinu dieťaťa. Dieťa má v tomto veku silnú citovú väzbu na matku (alebo iného hlavného opatrovateľa). S ním sa cíti bezpečne a pociťuje istotu. Preto dieťa prepuká v plač ako náhle sa táto osoba od neho vzdiali alebo ju nevidí. Zlom môže nastať aj zo dňa na deň. Separačná úzkosť opustí väčšinu detí do konca materskej školy. V rannom veku môže dieťa pociťovať aj strach z hlasných zvukov alebo náhlych pohybov, z veľkých predmetov a zo zmien v dome. Bojazlivosť prejavujú najčastejšie plačom a túžbou byť v maminom náručí.
Obavy dieťaťa v druhom roku: V druhom roku života dieťaťa sa pridružujú ďalšie obavy - strach z tmy, zo smrti, strach zo zvierat a neznámych vecí, osôb. Je toho dosť, čoho sa malé dieťa obáva. Reakcie sú podobné - dieťa plače a hľadá istotu a bezpečie u mamy. Rozdiel je v tom, že staršie dieťa sa snaží tváriť, že sa nebojí a pôvodcom strachu sa vyhýba. Pomôcť môže obľúbená hračka či veselá pesnička. Vo veku 2 až 3 roky môže dieťa vystrašiť neznámy zvuk alebo obraz, ktorý zachytia. Dieťa sa môže zľaknúť neznámeho zvieraťa, ktoré sa priblíži príliš blízko alebo ohlušujúcej sirény. Deti sa zvyknú báť aj bežných vecí, napr. vysávača, odtekajúcej vody z vane, splachujúceho záchodu. Je to kvôli tomu, že aj keď dieťaťu prostredie alebo daná vec známa, tak ešte nerozumie všetkému, čo sa v tomto prostredí deje. Mnohé z týchto strachov môžu dospelým pripadať iracionálne. Dieťa tak napr. môže vedieť, že vysávač nasáva špinu, ale nie je si isté, či nenasaje aj jeho.
Čoho sa bojí trojročné dieťa a predškoláci: Od troch rokov majú deti strach predovšetkým z cudzích ľudí, zvierat, boja sa strašidiel, duchov a tmy - boja sa, že je niekto schovaný pod posteľou, v pivnici alebo v skrini, čo je často sprevádzané nočnými morami. Taktiež má mnoho detí v tomto veku strach z vody a z odlúčenia od rodiča. Mieša sa u nich reálny a fantazijný strach. Dôvodom sú veľké vývinové zmeny, ktorými dieťa prechádza. Deti vo veku 3 - 6 rokov sa snažia rozlíšiť to, čo je skutočné a čo nie. Pokým toto nezvládnu rozlíšiť, môžu pociťovať strach z toho, čo vidia alebo im prebleskne v ich predstavivosti. Často sa preto objavuje strach z ľudí v kostýmoch (napr. čert), duchov a z nadprirodzených bytostí. Predškoláci často pociťujú strach aj z toho, čo by sa mohlo stať. Preto často bojujú so strachom z tmy, z pivníc, zo skríň a priestormi pod posteľou, ako aj zo zvukov, ktoré počuť v noci alebo za tmy. Niet sa čomu diviť, že práve v predškolskom veku vrcholia u detí nočné mory. Vzhľadom k tomu, že nevedia rozlíšiť skutočnosť od fantázie, tak desivé nočné sny pociťujú ako reálne. Ak sa však naučia tieto strachy a obavy prekonať a budú vedieť s vekom rozlišovať realitu od fantázie, posilní sa aj ich schopnosť samostatného spania.
Strach v školskom veku: Staršie deti si uvedomujú, že zlé veci sa občas stávajú. Čo však nedokážu pochopiť je pravdepodobnosť s akou sa takéto desivé veci môžu prihodiť. Často však o nich počujú od priateľov, vidí ich v správach alebo v novinách. Dieťa sa preto môže obávať prírodných katastrof, vojny, rozvodu rodičov, zlodeja, ktorý sa dostane do jeho izbičky, výstrelov alebo choroby. Vzhľadom k socializácii dieťaťa v škole objavujú sa u detí v školskom veku aj obavy z neúspechu alebo z učiteľa. V puberte sa do popredia dostáva aj sociálny status a potreba sociálnej akceptácie, ktoré môžu tiež vyvolať u dieťaťa obavy. V tomto veku sa tiež objavuje strach z ochorenia, či smrti (7-12r).
Strachy dospievajúcich: Ak máte dospievajúce ratolesti, okrem iných hormonálnych búrok si môžete všimnúť aj viaceré bežné strachy, pozor však, aby neprerástli do škodlivých pocitov. Toto obdobie je mimoriadne háklivé. Strach z neúspechu. Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne. Strach zo správ. Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy). Strach, že niečo zmešká. Hovoríme mu aj syndróm FOMO. Dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.
Ako Rozoznať Úzkosť, Strach a Fóbiu
Je kľúčové vedieť rozlišovať medzi týmito tromi stavmi, aby sme mohli dieťaťu adekvátne pomôcť.
Strach: Strach vychádza z určitého predmetu alebo situácie. Dieťa pocíti strach napríklad vtedy, ak na neho vybehne zúrivý pes. Je to myšlienkový (kognitívny) proces a intelektové zhodnotenie hroziacej situácie. Strach je odkazom na niečo, čo sa má prihodiť v budúcnosti a aktivuje sa, ak je dieťa psychicky, alebo fyzicky vystavené určitej situácii. Strach môže byť reálny alebo nereálny.
Úzkosť: Úzkosť je nepríjemný duševný stav. Dieťa prežíva obavu bez zjavnej príčiny. Je úzkostlivé, nepretržite sa bojí a hlavne všetkého. Úzkostlivé dieťa je často impulzívne a rozrušené, aj keď nie je priamo pred objektom svojho strachu. Úzkosť je emotívny proces, citová reakcia, osobnostná črta a citové zhodnotenie hroziacej situácie. Úzkosť sa objavuje už len pri pomyslení na hroziacu situáciu. Je to emocionálna reakcia, nie intelektová, a často sa prejavuje psychosomatickými problémami ako búšenie srdca, potenie, bolesti žalúdka a hlavy. Môže viesť aj k problémom so zaspávaním, či neurotickým ťažkostiam, ako je časté žmurkanie očí, mimické trhanie alebo nutkavá potreba hrania sa s prstami.
Fóbia: Fóbia je charakterizovaná ako strach z dôsledkov. Vedie k tomu, že sa dieťa snaží za každú cenu vyhnúť situáciám, kedy by sa mohlo ocitnúť v blízkosti predmetu, alebo javu, z ktorého má paralyzujúci strach. Fóbia sa obvykle nemení s vekom dieťaťa. Prejavy môžu byť tak intenzívne do takej miery, že dieťa nie je schopné akejkoľvek inej činnosti. Napríklad ak dieťa trpí fóbiou z predstavy, že bude pohryzené psom a nie z predstavy samotného psa. Fóbiu nevieme dieťaťu vysvetliť tak, aby si ju vedelo zracionalizovať a ovládať svojou vôľou.
Kedy Rozpoznať, že Dieťa Bojuje s Úzkosťou
Existujú konkrétne znaky, ktoré môžu naznačovať, že vaše dieťa prežíva viac než len bežný strach, a že by mohlo trpieť úzkosťou:
- Dieťa je plačlivé, reaguje prehnane citlivo.
- Je mrzuté, alebo nahnevané bez zjavnej príčiny.
- Obáva sa urobiť aj najmenšiu chybu.
- Má záchvaty paniky (alebo má strach z panického záchvatu).
- Trpí fóbiami (zo psov, včiel apod.) a svoje strachy preháňa (napríklad že príde živelná pohroma apod.).
- Obáva sa vecí, ktoré sú v ďalekej budúcnosti (napríklad ako pôjde zase do školy).
- Obáva sa, ostať osamote bez rodičov.
- Má pravidelné nočné mory o strate a ťažkostiach, čo prežíva.
- Z hry ho vyrušia jeho obavy a strachy.
- Má obsesívne (vtieravé) myšlienky a kompulzívne správanie (klepká prstami, umýva si ruky apod.).
- Začínajú sa objavovať kolapsy a jeho obavy sa horšia.
- Neustále sa pýta „čo ak?“ („Čo ak budem chorý alebo ty? Čo sa to deje?“).
- Odmieta účasť na aktivitách, hlavne ak sa očakáva, že bude spolupracovať.
- Neustále vyhľadáva súhlas od ostatných, od rodičov.
- Často vraví „Ja to nedokážem.“ bez ozajstného dôvodu.
Vnímajte, či sa vám syn zdá úzkostlivosťou zaťažený a či obmedzuje jeho každodenný život, prípadne či ho pripravuje o určité príležitosti. Ak áno, je fajn sa ísť poradiť, prípadne si s niekým konkrétne overiť, ako ďalej postupovať. Otázka, či navštíviť detského psychológa alebo to nie je nutné, často nemá jednoznačnú odpoveď.
Úloha Rodičov Pri Budovaní Odvahy Dieťaťa
Rodičia sú pre svoje deti najdôležitejšími vzormi a ich správanie, komunikácia a spôsob zvládania vlastných emócií má priamy vplyv na emocionálny vývoj dieťaťa. Aby ste mohli svojmu dieťaťu pomôcť zbaviť sa bojazlivosti, je kľúčové začať od seba.
Zvládanie Vlastnej Úzkosti Rodiča
V prvom rade je dobré naučiť sa zaobchádzať so svojou úzkosťou - či už cez cielenú prácu na sebe napríklad cez psychoterapiu, alebo cez upokojovanie sa pomocou dychových cvičení, meditácie a podobne. Bude sa vám potom ľahšie reagovať s pokojom smerom k synovi. Vaše dieťatko veľmi dobre vníma, že s vami niečo nie je v poriadku. Reagovať potom môže napríklad aj prehnaným strachom. Vy ste tými, komu vaše dieťa najviac verí, a preto mu môžete pomôcť strach prekonať.
Rodič ako Vzor a Bezpečný Prístav
Deti sa učia napodobňovaním. Ak sa teda sama bojíte psov alebo pavúkov, zrejme nebudete v tomto prípade ideálnym učiteľom. Dieťa sa neupokojí, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou.“ Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi. Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite.
Jednotný Prístup Rodičov a Nastavovanie Hraníc
Rodičia musia postupovať spoločne. Len ťažko zabránite chvíľam vzdoru, ak bude každý rodič hovoriť niečo iné. Určite pevné hranice - keď poviete áno, bude to znamenať áno, nie niečo medzi tým. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Napríklad, „môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu.“ Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Ako pomôcť dieťaťu s úzkosťou: Prístup zameraný na rodiča k zvládaniu detskej úzkosti, 1. časť/4
Budovanie Sociálnej Dôvery a Prekonávanie Plachosti
Pre plaché dieťa je socializácia výzvou, no je to nevyhnutná súčasť jeho vývoja. Je dôležité viesť svoje deti k tomu, aby boli spoločenské. Nie je to vždy jednoduché, pretože niekto z nás je prirodzene introvert a niekto extrovert. Jeden má spoločnosť ľudí rád a ten druhý zase menej. Vysvetlite však svojim deťom, že celý život budeme prichádzať do situácií, kedy aj napriek tomu, že sa cítime lepšie sami, budeme musieť s ľuďmi komunikovať.
Tréning Základných Spoločenských Zručností
Keď k deťom niekto hovorí alebo ich pozdraví, základné pravidlá spoločenského správania by nemali ignorovať. Mali by sa: na dotyčnú osobu dívať, pozdraviť sa, a keď je dieťa staršie, môže k pozdravu pripojiť aj oslovenie predstavovanej osoby. Od určitého veku môžete dieťaťu osoby predstavovať takto: „Toto je Peter, pozdrav ho, prosím.“ Dieťa sa naňho pozrie a povie: „Ahoj, Peter. Alebo. Dobrý deň, Peter.“ Pre deti do štyroch rokov to postačí, pretože v tomto veku by deti nemali byť stredom pozornosti dlhšiu dobu, pretože by ich to viedlo k tomu, že sa začnú správať neprirodzene. V tomto veku stačí pozdraviť a nadviazať očný kontakt. Je to prvý krok, ktorý je potrebné deti naučiť zvládnuť.
Trvajte na tom, aby dieťa trénovalo. Ak dieťa doteraz nezdravilo, bude možno zo začiatku odporovať vašej požiadavke. Trvajte však na tom, aby pozdravilo a nadviazalo zrakový kontakt. Austrálsky klinický psychológ a rodinný terapeut Steve Biddulph vo svojej knihe Proč jsou šťastné děti šťastné uvádza napríklad tento príbeh dievčatka: O trojročnej Lucii si rodičia mysleli, že je plachá. Mávali často návštevy a hoci za iných okolností Lucia rada rozprávala, keď prišla návšteva, nič nepovedala a skrývala sa za mamu. Neskôr sa tak začala správať aj k iným deťom. Doktor Biddulph im poradil, aby jej dali jasné inštrukcie o tom, ako sa treba správať k hosťom. Keď prišla na návštevu matkina kamarátka, opäť bola ticho, a tak ju podľa inštrukcií doktora poslali do vedľajšej miestnosti, kde mala popremýšľať o tom, či na niečo nezabudla. Samozrejme, zo začiatku Lucia vbehla do miestnosti s rodičmi a návštevou a nepovedala opäť nič, a tak ju znova rodičia poslali naspäť. Zo začiatku to bolo naozaj náročné. Po určitej dobe však prišla do miestnosti a pozdravila sa. Potom sa išla spokojne hrať. O niekoľko minút prišla k matkinej kamarátke opäť, ukázala jej svoju hračku a povedala aj pár viet. Či bude dieťa spoločenské alebo bojazlivé v kontakte s ľuďmi, záleží len na tom, ako sa naučí nadväzovať kontakt s ľuďmi. Keď naučíte dieťa pozdraviť sa, pozerať sa ľuďom do očí a predstaviť sa, bude jednoduchším spôsobom získavať priateľov, bude sa medzi deťmi aj dospelými cítiť sebaisto a jeho spoločenské správanie sa bude zdokonaľovať.
Emočný Koučing: Učenie Detí Spracovať Pocity
Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Reakcie Rodičov na Hnev Dieťaťa
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
Zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje - hnevaj sa, zlosť a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu.
Empatické Počúvanie a Spolupráca
Aké je riešenie? Neústúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa upokojí. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte (nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy upokojili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Keď sa dieťa aspoň čiastočne upokojí, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
Riešenie Špecifických Obáv: Strach z Tmy a Zaspávania
Mnohí rodičia zažívajú situácie, keď sa deti dožadujú ich prítomnosti na spánok. Často zahlási, že chce piť alebo cikať. Rodičia sú unavení, že sa tešia na moment, kedy dieťa zaspí, ale dieťa nás začne práve vtedy dožadovať rôznymi spôsobmi. Prečo to deti robia? Ako vytvoriť príjemné prostredie, aby bolo zaspávanie bez bojov? Súvisí to so strachom z tmy a tmavých priestorov?
Prečo je pre Dieťa Zaspávanie Výzvou
Úzkosť je definovaná ako reakcia na hrozbu, ale bez zjavnej príčiny. Dieťa nie je schopné povedať, čoho sa obáva. Niekedy úzkosť prechádza do strachu a naopak. Dieťaťu rýchlo bije srdce, pretože sa začne niečoho báť. Strach sa stupňuje. V hlave mu víri príbeh, ktorý v škôlke hovoril jeho kamarát alebo niečo videlo v televízii… Používa fantáziu a predstavivosť. Tieto sú ich vývinové strachy. Prečo je pre dieťa tak zložité zaspávanie a samota? Spája si zaspávanie a samotu s nebezpečenstvom? Zaspávanie je spojené s napätím. Dieťa má potrebu kontaktu s blízkou osobou (rodičmi). Ono nevie prečo, ale vstane a beží za nami. Nám sa to nepáči. Reagujeme podráždene, ako keď nám dieťa oznámi, že sa bojí. A ono s týmito pocitmi musí bojovať samé. Rodič by mal byť jeho bezpečný prístav, ktorý znižuje napätie.
Ako Pracovať so Strachom z Tmy
Strach z tmy nastupuje u detí v období 4-5 rokov a je to normálny vývinový strach. V prvom rade treba dieťaťu primerane veku vysvetliť, že strach má ochrannú funkciu. Nehovorte dieťaťu, že sa nemá báť. Len to zhoršuje. To dieťa strach či úzkosť cíti a potrebuje vašu blízkosť. Najdesivejšie je pre dieťa to, že ho necháte samé s pocitmi. Učte ho tolerovať dané pocity. Strach sa zmierni tým, že dieťa získa väčší pokoj. To, že sa dieťa bojí, je v poriadku. Keď sa vám zdôveruje, nepoučujte ho, ani ho neprerušujte. Odložte telefón a užite si okamih maximálnej dôvery, ktorú vo vás dieťa má.
Ako pomôcť dieťaťu s úzkosťou: Prístup zameraný na rodiča k zvládaniu detskej úzkosti, 1. časť/4
Nepoužívajte vety typu: „Nechoď tam, tam je strašidlo.“ Takýmto spôsobom vytvárame strachy. Miesto toho skúste povedať: „Viem, že máš strach.“ Spýtajte sa: „Povedz mi, ako sa cítiš, keď ideš spať.“ A ponúknite vysvetlenie: „Takže, keď niekam ideš, kde je tma, začneš sa báť. Tma je strašidelná, pretože v nej nič nevidíme. Môže desiť, keď nevieme, čo je okolo nás.“ Potom dajte najavo svoje pochopenie: „Som tak rada, že sa o tom zhovárame. Je to dôležité.“ Dieťa sa otvorí, cíti sa pochopené. Povedzte mu, že je v poriadku, že je nervózne, a uistite ho, že je v bezpečí, pretože rodičia sú nablízku.
Kreatívne a Praktické Riešenia pre Nočné Obavy
Ak sa vaše dieťatko bojí napríklad tmy, skúste spoločne preskúmať tento strach. Dajte mu pocítiť, že v tom nie je samo. Preskúmajte izbu, keď v nej svieti svetlo. Potom zhasnite, chyťte sa za ruky a ukážte dieťaťu, že sa nemusí ničoho báť. Možno mu pomôže, keď mu prezradíte, ako ste vy samy bojovali so strachom z tmy. Niekedy rodičia v snahe pomôcť dieťaťu narobia viac škody, než úžitku. Snažia sa vyburcovať svoj poklad k prekonaniu strachu tým, že sa mu vysmievajú. Prinútia ho vykonať nejakú činnosť len preto, že „predsa nie je žiaden bojko“. Takáto šoková terapia má však chabý účinok. Najlepším liekom na akýkoľvek strach je predsa vzájomná dôvera, ktorá pramení z lásky.
Existujú rôzne kreatívne prístupy. Môžete napríklad vytvoriť "sprej proti strašidlám" (do fľaštičky s rozprašovačom dajte vodu, pridajte pár kvapiek esenciálneho oleja, napr. levanduľa na ukľudnenie, harmanček, mätu, eukalyptus na vyčistenie mysle) a dieťa môže "sprej proti strašidlám" použiť. Môže si tiež nakresliť alebo nakresliť obrázok, ktorý ho bude cez noc ochraňovať. Môžete ho vyzvať, aby nakreslilo strašidlo, potom ho môžete spoločne roztrhať, zahodiť alebo spáliť. Pretože s papierom odišiel aj strach. Nakreslené dobré strašidlo ako plagát na stene, môže poslúžiť ako ochrana pred bytosťami, duchmi, či strašidlami. Dôležité je, že dieťa tomu uverí. Môžete tiež spoločne vyrobiť talizman na ochranu pred všetkým zlým. Poskytnite dieťaťu vašu blízkosť. Je to mostík, ktorý znižuje napätie a zmenšuje strach. Neospravedlňujte sa za to, že ho má, pretože tým si sypeme na hlavu popol. Rozprávaním, ako sme prekonali strach, dávame príklad. Strach sa nemení zo dňa na deň a preto najdôležitejšia je naša trpezlivosť.
Praktické Stratégie pre Prekonávanie Akéhokoľvek Strachu
Je dôležité, aby rodičia nepodceňovali strach u detí, hoci ide mnohokrát o vtipné a nelogické dôvody, prečo sa boja. Aj keď dieťa celkom strachu nezbavíme, vieme ho naučiť pracovať s obavami a viesť ho k tomu, aby vedelo strach rozlišovať a prekonávať. Buďme mu oporou, poskytnime mu útechu a pocit istoty.
Legitimovanie a Pomenovanie Strachu
Vnímajme strach dieťaťa a neznižujme jeho dôležitosť. Bagatelizovanie obáv v žiadnom prípade nepomáha. Strach je prítomný a dieťa potrebuje, aby ho mohlo s niekým zdieľať. Je dôležité naozaj prejaviť úprimný záujem a dieťa si vypočuť. Pomenujme pocit dieťaťa. V krátkej oznamovacej vete oslovíme strach dieťaťa („zľaklo si sa“, „bojíš sa“, „si vystrašené“). Vyjadríme tým to, že mu rozumieme a chápeme ho. Uznáme, že sa cíti naozaj vystrašene. Ak chceme svoje dieťa podporiť, mali by sme sa vžiť do jeho kože (empatia), malo by cítiť našu blízkosť a úprimný záujem byť mu oporou. Pomenovanie pocitu pomôže dieťaťu zvládnuť nepríjemný pocit a zmierniť ho. Hovoríme teda o tom, čo sa deje s naším telom, keď sa bojíme, napríklad, ako to cítime v bruchu a zároveň sa nedokážeme nadýchnuť. S výdychom dávate strach preč.
Rozprávanie a Konfrontácia so Strachom
Hovorme pokojne a empaticky so svojím dieťaťom o tom, čo ho vystrašilo - ako sa v danom momente cítilo a čo videlo. Tým, že so svojím dieťaťom hovoríme o strachu, pomáhame mu prekonať ho. V prípade pomenovania emócie strachu aj v prípade rozprávania sa o hrôzostrašnej situácii pomáhame svojmu dieťaťu upokojiť sa. V jeho mozgu totiž práve vďaka nám budú pravá a ľavá hemisféra spolu komunikovať a „racionálny mozog“ presvedčí „emocionálny mozog“, že sa nemá čoho báť. Postupné konfrontovanie so zdrojom strachu je účinná metóda. Ak je pôvodcom detského strachu skutočný predmet, osoba alebo situácia, snažte sa ho odbúrať krok po kroku. Ak sa napríklad vaše dieťa bojí psov, začnite tým, že si budete prezerať knižku o psoch. Až sa dieťa vyrovná s obrázkami, vezmite ho, nech sa pozrie, ako vy alebo jeho starší súrodenec psíka hladíte. Ďalším krokom môže byť pohladiť psíkovi chrbát a tak ďalej. Autorka knihy Som rodič a čo s tým? radí, neupriamovať sa na strachy. Napríklad ak sa dieťa bojí psov, neprechádzať na druhú stranu ulice iba preto, aby ste sa mu vyhli. Tak len utvrdíte dieťa v jeho strachu, že psov sa treba skutočne báť.
Práca s Telesnými Prejavmi a Myšlienkami
Ak dieťa náhle prepadne strachu a nevie sa upokojiť a plače, môžeme reagovať napríklad nasledovne: „Vidím, že ti to naozaj robí starosti.“ Môžeme sa dieťaťa spýtať, kde ten strach v tele cíti a kde mu ten veľký ťažký chumáč sedí. Je dobré si pomáhať metaforami a snažiť sa strach opísať ako konkrétny objekt. Dieťa si ho tak bude môcť zhmotniť a zachádzať s ním ako s konkrétnou vecou. Potom ho vyzveme, aby si zatvorilo oči, aby sa sústredilo na dané miesto v tele a poriadne sa nadýchlo. Môžeme sa spoločne hlasno nadychovať spolu s ním, aby pri cvičení malo parťáka. Ďalej ho požiadame, aby strach z tohto miesta úplne vyfúklo a odfúklo ho ďaleko preč. Namiesto vetičky „Nemysli na to, je to len v tvojej hlave!“ môžeme vyskúšať radšej vetu: „Zdá sa, že tvoja hlava je preplnená myšlienkami.“ Vetičkami, ktoré deťom ponúkame, mu vždy dávame najavo, že sme tam pri ňom a s ním. Učíme teda dieťa aj to, že nie sme v strachu bezmocní, ale sami ho vieme korigovať. Dodávame dieťaťu odvahu a povzbudzujeme ho, aby sa strachu nepoddávalo.
Terapeutické Príbehy a Kreatívne Metódy
Terapeutické príbehy sú jednoduchou možnosťou ako dieťaťu uľaviť. Terapeutka Mária Tóthová Šimčáková radí naučiť dieťa hodnotiť svoj strach na stupnici od 1-10, menšie detiformou odstupňovania po kolená, po bruško. Možno nabudúce povie, že sa bojí menej ako predtým. Rozprávajte mu príbehy o odvážnom dieťati, alebo mu ponúknite spomienky z vlastného detstva. Máme zažité, že deti postupne cez postavy objavujú komplikovanosť emócií. Niekedy sa k príbehu vrátia a povedia: „Jej, aj ja som sa kedysi bál ako psíček či Odvážny bojko Greg.“ Kresba je často terapeutická pomôcka aj pre rodičov. Nakreslenie na papier toho, čoho sa dieťa najviac bojí a zároveň pokrčenie a vyhodenie, môže mať užitočný efekt. Ak sa deti boja niektorých zo zvierat, kúpte mu zvieraciu encyklopédiu a predstavujte im zvieratká v rozprávkovej forme. Takto si živočícha môže pozrieť zblízka. Vytvoríte tak priestor pre pochopenie, že nie sú až také nebezpečné, alebo že možno práve oni majú väčší strach z ľudí.
Čoho sa Vyvarovať Pri Prekonávaní Strachu
Nepovedzte dieťaťu: „Nemáš sa čoho báť.“ Toto je veľmi častá veta. Vždy s tým strachom buďte. Nedávajte mu prehnané výstrahy typu „Buď opatrné!“ alebo „Ublížiš si.“ V dieťati to môže vyvolávať prehnanú bojazlivosť. Tiež nie sú nápomocné vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni. Vyhýbajte sa vyhrážaniu sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú. Malé deti do troch rokov sú ešte značne egocentrické, impulzívne a nedokážu sa ovládať. Mikuláš, čert, ľudia v rôznych kostýmoch na vystúpeniach, v kostoloch, v meste alebo počas „halloweenu“ môžu deti vystrašiť, pretože masky môžu pôsobiť príliš realisticky a strašidelne. Ak sa s deťmi chystáme na nové miesto, popíšme, čo môže očakávať.
Je dôležité, aby rodičia pri práci s bojazlivosťou dieťaťa postupovali s láskou a trpezlivosťou. Trpezlivosť väčšinou nepatrí medzi silné stránky detí. Je úplne normálne, že dieťa bude potrebovať na prekonanie svojho strachu dostatok času. Ak chcete dieťatko, ktoré sa bojí, podporiť, akceptujte jeho tempo. Pozitívna motivácia dokáže zázraky. Každé dieťa má svoje silné stránky, ktoré mu pomôžu prekonať strach.
Osobitné Úvahy v Náročných Časoch
Nevyhnutnou súčasťou opatrení okolo nás, spojených s domácou karanténou, je zvýšená starostlivosť o naše deti a ich prežívanie. Na vás rodičov sú kladené veľké nároky. Ak máte pocit, že je situácia nad vaše sily, obráťte sa na odborníkov. Úzkosť je spojená s neistotou a strachom z neznámych ohrození. Rodič môže pomôcť tým, že prostredie bude predvídateľným. Hľadajte s deťmi to, čo im pomôže. Tomu dieťa získava kontrolu, napr. "to bolo zlé len poobede".
Význam Rutiny a Predvídateľnosti
Je dôležité, aby sa dieťa cítilo v bezpečí a s istotou, že vie, čo sa bude diať. Pravidelná denná rutina, hoci sa môže zdať nudná, je pre deti upokojujúca. Majte preto jasne stanovené časy na spánok, jedlo a hranie. Dôležitá je tiež hygiena, oblečenie sa a umytie. Ak deti vedia, čo ich čaká, znižuje to úzkosť vášho dieťaťa. Deti často cez neustále otázky získavajú pocit istoty. Ak im otázky nenaplníte, môžu sa začať báť neznámych vecí. Je vhodné si rozdeliť čas na čas otázok a čas bez otázok. Dĺžku času bez otázok nastavujte podľa dieťaťa a postupne ho predlžujte, aby dieťa čas bez otázok zvládlo. Takýto čas slúži dospelému na získanie stratenej energie. Je vhodné robiť malé kroky a postupovať pomaly.
Spolupráca a Podpora
Neustále sa pýtajte otázky: Čoho sa bojíš? Čo sa môže stať? Rozhodne nie je vhodné nútiť dieťa počúvať príbehy o strachu. Snažte sa tiež neponáhľať a na dieťa nekričať! Treba si tiež uvedomiť, že veľa záchvatov zlosti je spôsobených tým, že dieťa veľmi súrite a vo všeobecnosti sa stále ponáhľate - nemáte čas sa s dieťaťom porozprávať, často naň kričíte. Záchvaty vzdoru sú najčastejšie u detí, ktorých rodičia sú prehnane úzkostliví, a to preto, že deti zbytočne chránia a strážia. V takejto situácii je kľúčové vnímať, čo pomáha, aby sa dieťa necítilo zle a hľadať riešenie spolu s dieťaťom. Dôležité je legitimizovať strach a povedať, že je to normálne. V tomto smere je potrebná veľká citlivosť. Informácie by mali prichádzať skôr po kvapkách. Ak máte obavy a hovoríte o nich s pocitu, prenášate na dieťa vlastné strachy. S trpezlivosťou a trochou cviku môžete svojmu dieťaťu pomôcť zbaviť sa detských "strašiakov".
tags: #ako #zbavit #dieta #bojazlivosti