Pravdou je, že každý sa niečoho bojíme, ale prečo sa boja malé deti? Či už máme strach z pavúkov, výšky alebo plazov, natíska sa otázka, čo tieto obavy vyvoláva. Je to genetická záležitosť, prirodzená ochrana pred nebezpečenstvom či naučené reakcie? Strach je reakciou organizmu na hroziace nebezpečenstvo. Pre človeka je celkom prirodzené báť sa, aby sa chránil a vedel v prípade nutnosti bojovať či utiecť. Avšak sú situácie, kedy sa bojíme zdanlivo nezmyselne, bezdôvodne a v situáciách, ktoré nie sú život ohrozujúce. Výskumy u dojčiat zistili, ako to so strachom u nich je, prečo vzniká, čoho sa boja najviac aj ako je možné to prekonať.
Mnohí vedci riešili a riešia otázku, čo vyvoláva strach, prečo sa niekto bojí toho a iný zase iného, aj bez nepríjemnej skúsenosti z minulosti. Privádza ich to k odpovedi, že strach môže byť vrodený, prípadne sa naučíme báť sa určitých zvierat, vecí alebo situácií, pretože sme to odpozorovali od rodičov. Je veľmi pravdepodobné, že ak mama uteká pred hmyzom, naučí aj dieťa, aby sa ho bálo. Strach u detí nepodceňujme, pretože ide o rôznorodé obavy a fóbie, pričom niektoré sú vyvolané fantáziou dieťaťa, kým iné strachy sú reálne a plnia ochrannú funkciu.
Podstata detského strachu a jeho vývinové korene
Strach u detí súvisí s budovaním samostatnosti a postupným odpútavaním sa od rodiča. Zrazu sa musia spoliehať samy na seba - v škôlke, škole, jednoducho naučiť sa fungovať vo svete bez neustálej prítomnosti a ochrany najbližšej osoby. Je dôležité, aby rodičia nepodceňovali tento strach u detí, hoci ide mnohokrát o vtipné a nelogické dôvody, prečo sa boja. Aj keď dieťa celkom strachu nezbavíme, vieme ho naučiť pracovať s obavami a viesť ho k tomu, aby vedelo strach rozlišovať a prekonávať. Dieťa sa vyvíja a s tým aj jeho pohľad na svet. V každom veku sa raduje z niečoho iného, rovnako tak sa mení jeho strach.
Všetky veľké vývinové pokroky sú u detí sprevádzané strachom, ale platí, že po ich úspešnom zvládnutí je dieťa otvorenejšie a bojí sa menej. Často je za strachom u detí neschopnosť spracovať určitú situáciu či podnet. Strachom poukazuje na všetko nové a neznáme, pričom to môžu byť skutočné alebo vymyslené nebezpečenstvá. Preto nie je ničím neobvyklým, ak sa dieťa zrazu obáva vecí, ktorých sa dovtedy nebálo. Je za tým posun vo vývine, staršie dieťa viac pozoruje, premýšľa a uvedomuje si možné dôsledky.
Strach v pozitívnom zmysle je znak toho, že dieťa začína chápať svet a spôsob, akým funguje. Snaží sa pochopiť, čo to preň znamená. Časom a skúsenosťami samo príde na to, že veci, ktoré sa zdajú strašidelné, nakoniec také strašidelné nie sú. Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov. Hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono?
Premeny strachu v závislosti od veku dieťaťa
Prvý rok života dieťaťa prináša tzv. separačný strach - dieťa sa bojí odlúčenia od najbližšej osoby. Objavuje sa v prvom polroku života dieťaťa, neskôr sa k nemu pridruží strach z neznámeho, najmä z cudzích ľudí v jeho blízkosti. Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým „si myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete. Okrem toho vyvolávajú u detí v prvom roku života strach nečakané hlasné zvuky, bolesť, hromy a blesky. Bojazlivosť prejavujú najčastejšie plačom a túžbou byť v maminom náručí. Vo veku 6 až 8 mesiacov začnú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta nielen podľa vzhľadu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte.
V druhom roku života dieťaťa sa pridružujú ďalšie obavy - strach z tmy, zo smrti, strach zo zvierat a neznámych vecí či osôb. Dieťa plače a hľadá istotu a bezpečie u mamy. Rozdiel je v tom, že staršie dieťa sa snaží tváriť, že sa nebojí a pôvodcom strachu sa vyhýba. Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu. Okolo prvého roku života, keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím. Strach z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel, sa stupňuje.
Od troch rokov majú deti strach predovšetkým z cudzích ľudí, zvierat, boja sa strašidiel, duchov a tmy - boja sa, že je niekto schovaný pod posteľou, v pivnici alebo v skrini, čo je často sprevádzané nočnými morami. Taktiež má mnoho detí v tomto veku strach z vody a z odlúčenia od rodiča. Mieša sa u nich reálny a fantazijný strach. Dôvodom sú veľké vývinové zmeny, ktorými dieťa prechádza. Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu. Čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé - napríklad aj strýko s novou bradou.
Strach u starších detí a adolescentov
U detí vo veku 4 až 6 rokov je predstavivosť úžasne bohatá. Niekedy majú problém rozoznať rozdiel medzi fantáziou a realitou. Rovnako sa môžu báť niečoho, čo videli v televízii alebo vo filme. Temnota v tomto veku pôsobí desivo. Predstavivosť sa rozbieha na plné obrátky a k zvláštnym nočným zvukom alebo tieňom si deti pridávajú vlastné vysvetlenia. Nastáva obdobie druhej separačnej úzkosti, ktoré súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí. Uvedomujú si, že ľuďom, ktorých milujú, sa môžu stať zlé veci.
Deti vo veku 7 až 12 rokov sa stále len učia dôverovať okolitému svetu a svojej schopnosti vyrovnať sa s časom stráveným bez vás. „Prvostupniari“ začínajú chápať, že smrť v určitom okamihu postihne každého a že je trvalá. Môžu sa obávať, že sa im alebo vám, prípadne domácim miláčikom, niečo stane. Prejavuje sa aj strach z odmietnutia rovesníkmi. Hoci sa objavuje v akomkoľvek veku, najväčšie obavy mávajú 10 až 11-ročné deti. Je to príprava na dospievanie.
Dospievajúci čelia špecifickým strachom. Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy alebo zlyhajú v zamestnaní. Čokoľvek, čo mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov, ako sú vojna, terorizmus, únosy či prírodné katastrofy. Objavuje sa aj syndróm FOMO - dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti.
Rozdiel medzi strachom a úzkosťou: Dvojvaječné dvojičky
Mám pocit, že strach a úzkosť sú si v mnohom podobné a pritom sú úplne iné. Ako dvojvaječné dvojičky. Úzkosť i strach sú prirodzené ľudské emócie. Hlavnou úlohou strachu i úzkosti je reagovať na nebezpečenstvo alebo ohrozenie. Prežívanie strachu a úzkosti slúži na zabezpečenie zvládnutia nepriaznivej alebo neočakávanej situácie. Podobne ako hnev i strach ľudstvu slúži na zabezpečenie prežitia. Strach je inštinktívna reakcia na konkrétne nebezpečenstvo. Väčšinou vieme, čoho konkrétne sa dieťa bojí a strach prežíva "tu a teraz". Oproti tomu úzkosť je všeobecná reakcia na neznámu hrozbu. Pozadie úzkosti je často nejasné.
Podľa odborníkov sú strach a úzkosť síce odlišnými emocionálnymi stavmi, ale zároveň sa pri ich prežívaní aktivizujú rovnaké mechanizmy fungovania mozgu a vzorce správania sa. Úzkosť sa javí ako komplikovanejšia forma strachu. Úzkosť sa formuje počas vývinu a vytvára sa na základe našich skúseností so strachom. Situácia, kedy nás strach ochráni pred uhryznutím zúrivého psa, sa akoby "zrecykluje" a vytvorí nový systém ochrany, ktorý nás má chrániť pred neznámymi hrozbami. Úzkosť je rozptýlený, nepríjemný a neurčitý pocit obavy a jeho základom je neistota.
Psychologička Táňa Klempová úzkosť opisuje ako pocit neistoty a nedostatok konkrétnych predstáv o tom, ako dobre by sa situácia mohla vyvíjať. Dieťa sa nebojí novej pani učiteľky preto, že sa obáva, že ho bude biť, ale preto, že vôbec nevie, čo od nej môže očakávať. Dôležitou súčasťou nových situácií je aj pocit straty. Dieťa stráca niečo známe a na miesto poznaného ide v ústrety niečomu neznámu. Rôzne predstavy o nebezpečenstvách ovplyvňujú aj úzkostné pocity detí pri prvej návšteve krúžku či náhlom odchode rodiča.
Faktory ovplyvňujúce vznik úzkosti u detí
Pri vzniku úzkosti zohrávajú význam nasledujúce oblasti: niektoré deti majú jednoducho väčšiu tendenciu mať strach alebo prežívať úzkosť oproti druhým deťom. Svoju rolu tu môže zohrávať genetika či biochemické procesy v mozgu. Deti často vnímajú zmeny ako niečo náročné. Pre niektoré deti sú zmeny natoľko náročné, že pociťujú úzkosť. Deti, ktoré zažili stresujúce alebo traumatické udalosti ako napríklad autonehoda, požiar či smrť blízkych, môžu následne po takej udalosti trpieť úzkosťou. Rodinné hádky a konflikty môžu zanechať v deťoch pocit neistoty a úzkosti.
Rodičia môžu vlastné úzkostné prežívanie "preniesť" na svoje deti a naučiť ich úzkostným reakciám na udalosti. Odborníci upozorňujú aj na spúšťače úzkosti, ktorými môžu byť napríklad narodenie súrodenca, nástup matky do práce, sťahovanie sa, nástup do škôlky alebo školy, choroba či rozvod rodičov. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu, ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť. Strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život.
Riziká prehnaných rodičovských obáv
Leto je poriadnou skúškou rodičovských nervov. Deti sú často z domu, u babičiek a na táboroch. Ak niečo charakterizuje takmer všetkých súčasných rodičov, je to určite veľký strach o deti. V pozadí je obava, aby sa im niečo zlé nestalo. Spomeňte si ale, ako ste trávili svoje vlastné detstvo. S najväčšou pravdepodobnosťou ste lietali vonku s kamarátmi a rodičia ani len netušili, kde sa nachádzate. Verili vám, že sa o seba dokážete postarať. Prehnané obavy prinášajú viac komplikácií ako úžitku. Rodičov aj ich potomkov citeľne obmedzujú a škodia aj ich vzájomným vzťahom.
Nadmerné obavy môžu byť úplne kontraproduktívne. Batoľa, ktoré pri lezení na preliezačkách stále istíme a doma mu prostredie vypolstrujeme, sa nenaučí odhadovať bežné rizika a bez našej pomoci si naozaj ublíži. Tým len potvrdí našu predstavu o užitočnosti prehnaných opatrení. Pubertálne dieťa, ktorého rodičia majú panickú hrôzu z drog a nikam ho nepúšťajú, bude mať o to silnejšiu túžbu zbaviť sa rodičovskej kontroly. Deti strácajú zodpovednosť za seba do tej miery, v akej ju za ne preberáme my.
Ako možno zmierniť rodičovské obavy? Začnite deťom viac veriť. Súčasní rodičia deťom absolútne neveria a deti to cítia. Od rodičov dostávajú informáciu, že sa o seba nedokážu postarať. Túto predstavu potom prijmú za svoju. Je nutné tento kruh pretnúť. Dajte im príležitosť ukázať vlastné schopnosti. Musíte im dať dostatok príležitostí, aby si v praxi mohli vyskúšať svoje sily. Ak zistia, že dokážu ísť samé do školy, zorientovať sa na neznámom mieste či samé nakúpiť, vzrastie ich sebavedomie.
Praktické stratégie pre rodičov: Ako budovať istotu
Vybavte deti informáciami. Lepšie, než sa trápiť, čo všetko by sa deťom mohlo stať, je poskytnúť im informácie, ako sa majú správať, aby minimalizovali riziko. Čo robiť, keď sa stratia v dave? Ako prejsť rušnú križovatku? Čo sa dá, to si s deťmi aj prakticky nacvičte. Čo sa dá ovplyvniť, to ovplyvnite. Iné neriešte. Ak sa napríklad bojíte, že dieťa zraní elektrický prúd, môžete zaslepiť zásuvky. Takéto konanie zabráni riziku a vám sa uľaví. Ak sa však obávate, že dieťaťu niekto raz ublíži, takým strachom sa môžete len utrápiť.
Zvažujte veľkosť rizika, to malé povoľte. Rozlišujte medzi situáciami, v ktorých hrozí dieťaťu veľké riziko a kde naopak len malé. Tam, kde je riziko malé, odporúčame nebáť sa. Dieťa si rozbije koleno - je to síce nepríjemné, ale zároveň ide o cennú skúsenosť. Neberte im radosť z behania z kopca. Buďme dieťaťu vzorom. Strach vzniká často opakovaním a napodobňovaním. Ak sa sama bojíte psov alebo pavúkov, zrejme nebudete v tomto prípade ideálnym učiteľom.
Využívajte „Čas otázok“. Úzkostlivé deti sú schopné stále dookola pýtať sa tú istú otázku. Deti cez neustále otázky získavajú pocit istoty. Potrebujú sa ich pýtať, aby získali istotu, že ich strach sa nenaplní. Vymyslite si čas otázok a čas bez otázok. Keď už vo vás rastie hnev, povedzte: "Teraz ti ešte odpoviem a potom si dáme čas bez otázok." Dĺžku času bez otázok nastavujte podľa dieťaťa, začínajte malinkou chvíľkou. Neskôr boli chvíľky ohraničené činnosťou, ako napríklad prípravou raňajok.
Komunikácia a emocionálna podpora
Uznajte hodnotu strachu. Je dôležité potvrdiť, čo vaše dieťa cíti, naučiť ho stotožniť sa s týmto pocitom a ukázať mu, že ho chápete. Keď povieme, že každý sa občas bojí a že je to normálne, dieťa sa otvorí a cíti sa pochopené. Rozprávali sme sa o tom, že sa bojím aj ako veľká. V tomto smere je potrebná veľká citlivosť, aby ste na dieťa neprenášali vlastné strachy. Ak sa takéto rozhovory vymknú z rúk, miesto legitimizovania pocitu prenášate na dieťa vlastné obavy.
Spoznajte, čo o úzkosti hovorí telo. Rozprávali sme sa o tom, čo sa deje s naším telom, keď sa bojíme. Zistili sme, že to cítime v brušku a zároveň sa nedokážeme nadýchnuť. Učili sme sa vedome hlboko dýchať. S výdychom sme dávali strach preč. Mali sme takú mantru "s nádychom berieme do seba silu a s výdychom dávame strach preč." Dych pomáhal najmä v situáciách, keď dieťa premkla nekontrolovateľná úzkosť. Zameranie na dýchanie znamenalo, že sa nemohlo v hlave zaoberať strachom.
Nájdite oporné body, ako čeliť strachu. Cieľom je vkladať kontrolu do rúk dieťaťa. Chceme vybudovať pocit bezpečia a robiť svet predvídateľným. Hľadajte s deťmi to, čo im pomôže. Čokoľvek, čo im uľaví a dokážu samé zrealizovať. Vďaka tomu dieťa získava kontrolu. Konkretizujte strach. Hovorte o situáciách a porovnávajte, ktoré boli najhoršie a ktoré sa dali zvládnuť. Robili sme jednoduchú formu škálovania, aby sa územie "neznáma" zmenšilo na malinký ostrov.
Kreatívne nástroje na zneškodnenie „strašiakov“
Vymyslite so svojím drobčekom, ako pôvodcu strachu úspešne zahnať. Najmä v prípade rôznych bubákov alebo strašidiel často pomáhajú rituály, ako sú spev, riekanka alebo rozsvietenie malého svetielka. Odbúrať strach ale môžete tiež vtipom. Urobte z desivého škriatka malého nešiku, ktorý sa schováva, pretože sa hanbí. Ak je pôvodcom strachu skutočný predmet, snažte sa ho odbúrať krok po kroku. Ak sa dieťa bojí psov, začnite prezerať knižku o psoch, neskôr nech sa pozrie, ako psíka hladíte vy.
Môžete vyrobiť „sprej proti strašidlám“. Do fľaštičky s rozprašovačom dajte vodu a pár kvapiek esenciálneho oleja. Dieťa môže „sprej proti strašidlám“ použiť pred spaním. Tiež pomáha nakresliť obrázok strašidla, ktorý ho bude cez noc ochraňovať. Toho škaredého desivého tvora môže dieťa prerobiť do milšej alebo smiešnejšej verzie. Môžete spolu hľadať aj spôsoby na jeho zneškodnenie - urobte to, čo dieťa vymyslelo, a preverme, či to fungovalo. Nakoniec obrázok môžete roztrhať, zahodiť alebo spáliť.
Terapeutický príbeh je ďalšou skvelou možnosťou. Jeho výhodou je, že si ho môžete jednoducho vymyslieť sami a našiť na tému vášho dieťaťa. Je to príbeh o probléme, ktorý trápi aj vaše dieťa. Hlavnými hrdinami sú zvieratká, čo zabezpečuje dieťaťu bezpečný odstup. Príbeh končí šťastne a hlavný hrdina svoj problém vyrieši. Je to možnosť ukázať dieťaťu nejaké riešenie, ktoré môže pomôcť v reálnom živote i jemu. V príbehu sa popisujú emócie - opisuje sa strach, ale i odvaha.
Čomu sa pri výchove vyhýbať
Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja. Existujú frázy, ktorým by sme sa mali vyhnúť, pretože môžu zhoršovať úzkosť dieťaťa. Vyhýbajte sa vetám ako: "Nie je to nič, čoho by si sa mal báť," "Nikto iný sa nebojí, iba ty!", "Pozri sa na ostatné deti," alebo "Si ako malé decko."
Nie je vhodné deti strašiť tým, že im Mikuláš nič neprinesie, alebo ich vezme čert, keď nebudú poslúchať. Vyhrážanie sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú, je neefektívne. Týmto postupom len zbytočne zvyšujeme úzkosť detí a oslabujeme pocit bezpečia. Malé deti do troch rokov sú ešte značne egocentrické a impulzívne. Mikuláš, čert či ľudia v kostýmoch môžu deti vystrašiť, pretože masky môžu pôsobiť príliš realisticky a strašidelne.
Stáva sa, že dieťa vzdoruje na ulici a cudzí ľudia v snahe pomôcť mu povedia: „Vezmem si ťa so sebou“. Týmto sa len zvyšuje úzkosť a znižuje dôvera v nás. Radšej buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Pomenujte pocit strachu svojho dieťaťa. Vyzvime ho, aby to strašidlo čo najdetailnejšie popísalo. Dlhé presviedčania o tom, prečo strašidlá neexistujú, nebudú účinné vzhľadom na vývinové charakteristiky daného veku.
Identifikácia vážnych príznakov úzkosti
Ako spoznať, kedy sú signály úzkosti vážne? Rozdiel medzi bežnými obavami a úzkosťou je v závažnosti prejavov správania. Ak je úzkosť neprimeraná situácii, dlhotrvajúca (dlhšie ako 6 mesiacov) alebo zasahuje do života dieťaťa, je vhodné osloviť odborníkov. Medzi príklady neprimeraného správania patria poruchy spánku, nočné mory či pomočovanie. Dieťa nie je schopné kvôli obavám rozprávať sa či hrať sa s rovesníkmi, nemôžete chodiť do nových priestorov alebo dieťa sa vyhýba udalostiam, z ktorých má obavy.
Spozornieť treba aj vtedy, ak si dieťa sťažuje na bolesti hlavy alebo bruška, keď má čeliť obávaným situáciám. O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje každodenný život rodiny - spánok, rodinné výlety, chodenie do školy či priateľstvá. Niektoré deti prežívajú intenzívnejší strach, čo môže byť poškodzujúce pre ich psychiku. Dieťa, ktoré nechce byť bez matky, prežíva to isté, čo dospelí, keď sú bez osoby, ktorú milujú. Tieto pocity sú zdrvujúce.
Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav. U nich je odborná pomoc nevyhnutná. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik strachov, ale našou úlohou je pomôcť mu ich zvládnuť. Strach je súčasťou rastu. Dieťa sa cez strach učí, čo je bezpečné a čo nie. Každý strach dieťaťa je volaním po istote.
Psychické a telesné prejavy úzkosti
Pri identifikácii problému sa zamerajte na psychické príznaky: strach, nervozita, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmerná bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou. Dieťa môže byť mrzuté alebo nahnevané bez zjavnej príčiny, obáva sa urobiť aj najmenšiu chybu alebo má záchvaty paniky. Z hry ho vyrušia jeho obavy, má obsesívne (vtieravé) myšlienky a kompulzívne správanie, ako je klepkanie prstami či neustále umývanie rúk.
Telesné príznaky sú rovnako dôležité: závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním. Búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie. Tiež sa môžu objaviť nepríjemné pocity v žalúdku, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť. Návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, mravčenie či tŕpnutie v končatinách.
V posledných rokoch výrazne rastie počet mladých ľudí so sociálnou fóbiou. Sociálna úzkostná porucha vyvoláva extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú. Odmietnu rozprávať sa so spolužiakmi alebo jesť v reštaurácii, pretože sa boja toho, čo by si o nich mohli myslieť. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. rokom života. Veľmi často súvisí aj so šikanovaním, preto je dôležité vyhľadať odbornú pomoc.
Cesta k uvoľnenému rodičovstvu
Ambíciou je podeliť sa o skúsenosť, čo môžete ako rodičia spraviť, aby sa vám uľavilo. Strach je prirodzená emócia, ktorá nás chráni a u detí to platí dvojnásobne. Detský strach je prejav vyvíjajúceho sa mozgu a ich schopnosti uvedomovať si riziká, ktoré ešte nevedia správne vyhodnotiť. Niektoré strachy sú typické pre určitý vek a ich prekonanie dieťa posilňuje. Netrvajte na hrdinstve - niekedy dieťa potrebuje len čas a vašu blízkosť.
Návšteva psychológa a odborná pomoc je vítaná v momente, ak je dieťa prehnane bojazlivé a jeho strach pretrváva dlhodobo. Ak ste skúsili všetko, ale obavy nie a nie zmiznúť, práve naopak, menia sa na paniku, neváhajte. Zbystriť pozornosť je dobré aj v opačnom prípade - keď sa dieťa nebojí absolútne ničoho. Sami si pomôcť môžete tak, že zhodnotíte, kedy je váš strach užitočný a kedy už škodí všetkým zúčastneným. Len silní a pokojní rodičia môžu byť dieťaťu skutočnou oporou.
S trpezlivosťou a trochou cviku môžete svojmu dieťaťu pomôcť zbaviť sa detských "strašiakov". Naučiť dieťa aktívne čeliť strachu je oveľa lepšie, než len hovoriť a presviedčať, že sa nie je čoho báť. Vaše dieťatko veľmi dobre vníma, ak s vami niečo nie je v poriadku. Vy ste tými, komu vaše dieťa najviac verí, a preto mu môžete pomôcť strach prekonať. Pamätajte, že dieťa sa cez strach učí porozumieť svetu a hľadať v ňom svoje bezpečné miesto.
tags: #ako #zbavit #dieta #strachu