Detstvo je obdobie, ktoré formuje našu osobnosť a vnímanie sveta. Negatívne zážitky, ako sú posmešky a urážky, môžu mať dlhodobý dopad na sebavedomie a psychickú pohodu. Ak si kladiete otázku, či ste boli "škaredé dieťa", je dôležité preskúmať, ako sa s týmito pocitmi vysporiadať a ako budovať zdravý vzťah k sebe samému. Často sa totiž za označením „škaredé dieťa“ neskrýva fyzický vzhľad, ale hlbší pocit nedostatočnosti, „zlosti“ či nepochopenia, ktorý si dieťa internalizuje z okolia. Tento článok sa ponára do rôznych aspektov, ktoré môžu viesť k tomu, že sa dieťa cíti zle, nepochopené alebo "škaredé" vo svojom vnútornom svete, a ako tieto skúsenosti ovplyvňujú jeho budúcnosť.
Vplyv detských zážitkov na sebavedomie a vnímanie seba samého
To, ako sa vnímame v dospelosti, má často korene v našich detských zážitkoch a spôsobe, akým s nami komunikovali dospelí, najmä rodičia. Deti všetko napodobňujú, bohužiaľ aj tie zlé veci. Detské nadávky môžu vyvolať pohoršenie, úsmev ale aj rozpaky. V dnešnej dobe sa deti bez problémov dostanú k akýmkoľvek informáciám a rovnako rýchlo sa môžu dostať aj k vulgarizmom. S nadávkami sa nemusia stretnúť nevyhnutne doma, ale nájdu si ich vonku, v pesničkách či v rôznych videách od influencerov. A keďže naši najmenší nasávajú z okolia všetky informácie ako špongia, tak sa na nich môžu ľahko nalepiť aj neslušné slová. Je ale úlohou rodičov, aby v takej situácii zasiahli.
Mnohé deti nadávky považujú za vtipné. Pre dospelých je používanie nadávok určitou formou uvoľnenia napätia, ale deti to majú inak. Vulgarizmy vnímajú v rôznych vývojových štádiách po svojom. Ak sa objaví niekto, kto použije nevhodné slovo, dieťa chce tiež použiť to, čo počulo. Často sa chcú v kolektíve predviesť, pritiahnuť na seba pozornosť alebo zaujať tým, že poznajú „super nové“ slovo, hoci situácii úplne nerozumejú a často ho použijú nesprávne. Alebo nadávku povedia zo srandy či naschvál, lebo vedia, že je to zakázané ovocie.
Dôležitým aspektom je aj vplyv rodičovského postoja na vnímanie vlastného tela u detí. Výskum dokázal, že postoj matky k svojmu telu a výzoru výrazne ovplyvňuje postoj dcéry k jej telu. Pokiaľ teda chcete, aby mala dcérka k sebe zdravý postoj, je načase zmeniť ten svoj. Matka určuje spôsob, akým dcérka bude nazerať na svoj výzor. V našej spoločnosti je normálne nebyť so sebou spokojná, naopak nie je normálne mať rada svoje telo a výzor celkovo. Spoločnosť je nastavená zle, dala nám pocítiť, že kritizovať sa je v poriadku. Marketing, reklamy, modelingová scéna a sociálne siete nám dokazujú, že nie sme (a nikdy nebudeme) dokonalé a spokojné. Vždy budeme kriticky pozerať na svoj väčší nos, nesúmernú tvár, zaoblenú postavu a nedokonalú pleť. Toto nastavenie však výdatne podporujú samotné ženy, ktoré slepo nasledujú trend za trendom. Tento nonsens sledujú naše dcéry, a neustále zaoberanie sa vzhľadom a nasledovaním trendov ich učí jedinému - zamerať sa viac na to, čo chce spoločnosť, než aby sa zamerali na vlastnú spokojnosť so svojím telom.
Matky idú v postoji voči vlastnému vzhľadu príkladom. Učíme ich, že kritizovať sa a nenávidieť je normálne. Rodičia ovplyvňujú deti v spôsobe uvažovania nad vzhľadom. „Zahŕňa to pocity, postoje a konverzácie, ktoré rodičia majú voči svojim telám a vonkajšku.“ Kritizovať svoj zjav pred dievčatkami (aj chlapcami) sa vám môže zdať neškodné, pretože ho nesmerujete priamo na dieťa, ale na seba. Dievčatá si to však preložia a zvnútornia vaše vyjadrovanie sa voči sebe. Preberú spôsob, akým so sebou rozprávate a jednáte - jednoducho preto, lebo ste mama, ktorej sa chcú podobať a nespochybňujú vaše konanie, pokladajú ho za správne. Preto začnú myslieť a hovoriť podobné veci ako vy voči sebe. O tom svedčí aj výskum, ktorý zistil, že až 80 percent desaťročných dievčat už držalo diétu. Kritickými slovami na svoj vzhľad predávajú matky dcéram nezdravý postoj k sebe samej. Výsledok je len jeden - večná nespokojnosť. Hoci by boli dcérky (i vy) dostatočne štíhle, vyšportované, nikdy by nepocítili tú vnútornú spokojnosť, nikdy by sa nevedeli pozrieť do zrkadla a ľúbiť sa za svoju prirodzenosť. Každý jeden deň sa budú porovnávať s niekým krajším, štíhlejším, vyšportovanejším - a vždy sa taká osoba nájde. Vždy budú venovať obrovské množstvo času a energie vzhľadu, cítiac úzkosť, ak nevyjdú upravené z domu. Dcérkam svojim kritickým postojom k sebe predávame spôsob náhľadu na svet. Učíme ich, že na vzhľade záleží, a je dôležitejší než charakter. Vštepujeme im, že hodnota ich telíčok spočíva v tom ako vyzerajú (štíhlosť, dlhé nohy, útly pás….), a mali by sa za ne hanbiť. Dávame im najavo, že je normálne chcieť byť iná (chcieť rovné vlasy, modré oči, útlejšie stehná …), a že ak nevyzerajú určitým spôsobom, ich hodnota sa znižuje. Navyše si zvnútornia, že odmietať jedlo je dobré, a že fyzická aktivita je trest, ktorá slúži len na chudnutie (nie je účel zdravia, sily a vitality).
"Zlé" správanie detí ako forma komunikácie: Prečo sa deti cítia "škaredé" alebo "zlé"
Rodičia majú bežne takú mylnú predstavu, píše dr. Siggie. Keď sa naše deti „nesprávajú dobre“ (staršie generácie by povedali, že sú deti zlé, neposlušné, či „škaredé,“), automaticky to označujeme za vzdor, tvrdohlavosť, manipuláciu (skáče ti po hlave). Často sa ponáhľame toto správanie ihneď napraviť. Vďaka tomu dokážeme pochopiť, že zlé správanie nie je len správanie. Často si nevhodné, nežiaduce správanie našich detí berieme osobne - vytáčajú nás - a v jednej sekunde sa vrhneme na to, aby sme tomu spravili koniec. Niekedy v nás také správanie vyvoláva pochybnosti, že s naším dieťaťom, s nami alebo s našou výchovou niečo nie je v poriadku. Podľa psychologičky dr. Siggie by sme však mali mať na pamäti to, že keď sa naše deti „nesprávajú dobre,“ je to komunikácia. Mozog frustrovaného dieťaťa prepne do emočného režimu.
Dieťa často nevie pomenovať, čo cíti - iba cíti. Vzdor alebo papuľovanie sú detskými pokusmi vyjadriť nesúhlas, únavu, bolesť, smútok, strach. Potreba samostatnosti vs. Vzdor je spôsob, ako si skúša vlastné hranice a silu. Zároveň testuje, či sa na rodiča môže spoľahnúť. Za „zlým“ správaním sa často skrýva túžba po spojení - dieťa si nevie vypýtať pozornosť, blízkosť, pomoc iným spôsobom, a tak si ju vypýta za akúkoľvek cenu.
Vaše dieťa to pravdepodobne nebude schopné povedať nahlas. Deti sa nesnažia byť „zlé“. Nechcú sa správať zle. Žiadne dieťa nechce byť „zlé“. Je však veľmi ľahké brať si ich správanie osobne. Vlastné podráždenie často prichádza z predošlých skúseností z vlastného detstva. „Keď som neposlúchal, považovali ma za zlého.“ „Keď som ako dieťa zvýšil hlas, rodič ma odmietol.“ Tieto vzorce sa automaticky spúšťajú, bez toho, aby sme si ich uvedomili. Ale môžu sa aj zmeniť. Rovnako automaticky sa veľmi často pri takomto správaní sústredíme sa na nápravu a následky. Ideálne okamžite. Keď vaše dieťa treskne dvermi, niečo hodí cez izbu, bude vrieskať… najlepšie je - keď si dovolíte zastaviť sa. Keď si dovolíte venovať sa svojim vlastným emóciám.
Keď si na chvíľu dovolíte „nerobiť nič, iba sa zastaviť,“ nerobíte to preto, aby ste ignorovali alebo dovolili takéto správanie. Toto nemá nič spoločné s toleranciou nevhodného správania. Môžete si stanoviť jasné hranice, byť pevným lídrom, brať svoje dieťa na zodpovednosť a zároveň byť súcitní. Nemusíte to robiť dokonale - nikto to nerobí. Ale keď sa snažíte uznať aj pocit, ktorý sa skrýva za správaním, pomáhate svojmu dieťaťu naučiť sa robiť to isté. Tam začína emocionálna regulácia. Takto sa buduje vnútorná dôvera. A to premieňa tieto ťažké chvíle na trvalé puto a učenie. Neopravujete len správanie - učíte svoje dieťa, ako pochopiť a vyjadriť to, čo sa v ňom skutočne deje.
Výchova dieťaťa nie sú preteky: Nároky a preťaženie
V súčasnosti hlavne kvôli porovnávaniu, sa mnohé rodiny dostávajú do stresu. Už od narodenia zisťujú, či sa dieťa presne vyvíja podľa určitých tabuliek a mamičky podrobne sledujú, či ich dieťatko náhodou neurobilo niečo neskôr ako iné deti na pieskovisku alebo v materskom centre. Odborníci tvrdia, že výchova sa nemá stať veľkou súťažou o najlepšie, najmúdrejšie, najtvorivejšie a najnadanejšie dieťa. Odporúčajú rodičom, aby sa dokázali radovať z maličkostí, zo vzájomnej lásky a spoločne prežitých chvíľ, ktoré sú v dnešnom svete obrovskou vzácnosťou. Mnohé deti sú nešťastné, lebo denne sa zobúdzajú s pocitom, že nezvládnu splniť vysoké nároky rodičov. Ak sú rodičia veľmi nároční a chcú od dieťaťa v každej oblasti stopercentný výkon, dieťa sa takýchto podmienok môže zľaknúť až do takej miery, že sa prestane učiť úplne. Je to jeho obrana a zároveň prejav strachu. Veľmi ťažké to majú niekedy deti veľmi úspešných rodičov. Tí majú vysoké nároky na seba a aj na deti. Ak dieťa nedokáže plniť všetky sny svojich rodičov, má to náročné. Jeho pokojné detstvo v takomto prípade dokáže zachrániť to, keď rodičia pochopia, že ich dieťa je jedinečné a možno bude úspešné v niečom inom, ako si to oni predstavovali.
V súčasnosti niektoré deti majú naozaj priveľa povinností. Je to hlavne vtedy, keď majú každý deň okrem školy ešte nejaký krúžok, jazykovú školu alebo tréning. Rodičia chcú svojim deťom poskytnúť čo najviac podnetov, zážitkov a čo najviac možností pre ich rozvoj. Možností je dnes oveľa viac ako v minulosti. Existuje veľké množstvo zariadení, tréningových stredísk, tanečných či jazykových škôl. Mnoho rodičov si však začína uvedomovať, že ani jeden extrém nie je dobrý a chcú svojim deťom dopriať aj voľný čas, v rámci ktorého by mohli len tak leňošiť a hrať sa s kamarátmi. Nájsť rovnováhu medzi aktivitami a voľným časom dieťaťa nie je až také jednoduché. Okrem toho ide vždy o individuálnu záležitosť, pretože každé dieťa je iné. Problémom sa stáva aj rýchle životné tempo a nedostatok času u rodičov. Niektoré deti navštevujú veľké množstvo krúžkov aj preto, lebo rodičia nemajú čas sa im venovať. Keď ich dajú na krúžok, tak s istotou vedia, že je o ne postarané a deti sa nenudia. Uvedomujú si, že keď nemajú čas byť s dieťaťom popoludní doma, vždy je pre nich lepšou alternatívou krúžok, lebo vedia, že dieťa by skončilo pri počítači alebo s mobilom v ruke.
Krúžky by si ale malo dieťa vyberať samo. Malo by sa venovať hlavne tomu, čo mu robí skutočnú radosť a kde je šťastné. Nebyť ich súčasťou v dôsledku tlaku rodičov, ktorí si chcú prostredníctvom detí plniť svoje sny a potom nútia deti do niečoho, čo ich vôbec nebaví. Dôležité je pozerať sa na dieťa reálne. Nie je na tom nič zlé, keď niektoré aktivity v určitom období nebude robiť vôbec. Možno sa k nim dostane neskôr. Občas majú rodičia jasnú predstavu, v čom má byť ich dieťa výnimočné, ale život to zariadi ináč. Možno bude dobré v tom, na čo ani nepomysleli.
Primerané množstvo mimoškolských aktivít deťom prospieva. Skupina psychológov z neziskovej organizácie Child Trends vydala v roku 2008 správu The Overscheduling Myth, v ktorej zdôrazňujú, že ak sa deti zúčastňujú v rozumnej miere voľnočasových aktivít, má to pre ne niekoľko benefitov. Ak si chcete byť istí, či nie je vaše dieťa preťažené, napíšte si na papier jeho program každý deň v týždni. Každý deň by sa mal objaviť aj čas, keď bude mať dieťa čas len pre seba a ktorý nebude vyplnený organizovanými aktivitami. Nemajte strach z nevyplneného času počas dňa. Naopak. Je to dobrý signál. A nebojte sa toho, keď dieťa pár hodín počas dňa nerobí vôbec nič. Aj počas tohto času premýšľa, fantazíruje, plánuje. A tiež mnoho psychológov tvrdí, že nuda je naozaj veľmi potrebná. Práve pocit nudy vedie ku kreativite. Dieťa sa takto učí zabaviť samo seba a nečaká len na dospelých, ktorí mu niečo ponúknu. Ak má neustále všetko naplánované, nenúti ho to premýšľať nad vlastným plánovaním času a aktivít. Tiež dbajte na to, aby dieťa malo dostatok spánku. Nedostatok spánku môže mať závažné dôsledky. Nevyspaté deti nedokážu udržať pozornosť, majú problémy s pamäťou, nevedia sa sústrediť, spomaľujú sa im reakcie a podobne. Je potrebné aj na túto skutočnosť dávať pozor, a to preto, lebo nedostatok spánku nie je len problémom dospelých, ale už aj starších detí. Hrozí to hlavne tým deťom, ktoré ešte aj vo večerných hodinách komunikujú na sociálnej sieti alebo hrajú rôzne hry. Ak vidíte, že dieťa má aktivít veľmi veľa, porozprávajte sa spolu o tom, ktoré aktivity by bolo dobré ukončiť. Ak zistíte, že dieťa sa napríklad dlho pripravuje na vyučovanie a dlho si píše domáce úlohy, skúste ho zoznámiť s efektívnejšími metódami učenia, ktoré by dieťaťu ušetrili čas. Možno zistíte, že vaše dieťa nemá čas na seba aj preto, lebo trávi veľa času na sociálnych sieťach. Porozprávajte sa o tom a čas skráťte. Je naozaj dobré všetko si podrobne napísať, problémové veci farebne vyznačiť a ukázať aj dieťaťu.
Detstvo ako obdobie vzdoru: Hľadanie hraníc a identity
Detský vzdor sa väčšinou vyskytuje v období od 1,5 roka veku dieťaťa do 3 rokov života, u niektorých detí aj trochu dlhšie. Súvisí s rozvojom osobnosti dieťaťa. Je to obdobie budovania si osobných hraníc a poznania prvotnej identity - „Kto som a čo všetko ja môžem?“. V psychológii sa nazýva toto obdobie obdobím separácie, alebo autonómie. Buduje sa prvotná osobnosť dieťaťa a dieťa v tomto období získava odpovede na otázky - „Kam až môžem zájsť? Čo si môžem dovoliť? Kde sú moje hranice?“, a svojím správaním si tie hranice testuje. Je dobré, keď v tomto období rodičia vedia dávať dieťaťu jasnú spätnú väzbu a zároveň vedia hranice zdravo utvrdzovať. Istým spôsobom môžu podporovať aj prejavy osobnostného zrenia dieťaťa tým, že mu dávajú na výber, teda má možnosť o niektorých veciach rozhodovať. To, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, sa môže prejavovať rôzne. Kým u niektorých detí rodičia sotva postrehnú, že sa čosi deje, u iných detí sú prejavy vzdoru také silné a negatívne, že celá rodina je každý deň v napätí z toho, čo sa zase bude diať. K základným prejavom detského vzdoru, patrí typické detské - „Nie!“ V období vzdoru si dieťa to svoje „Nie!“ doslova užíva a rodič sa z toho môže tešiť, lebo je to znamenie, že dieťa sa vyvíja dobre.
Môžu sa však objavovať aj také prejavy vzdoru, ktoré rodičov zaskočia, a to je obyčajne dlhodobé kričanie až vrieskanie, prípadne hádzanie sa o zem. Tieto prejavy môžu byť podmienené temperamentom dieťaťa i nápodobou iných detí. Keď totiž dieťa zistí, že hodenie sa o zem funguje u iných detí, že tým dosiahnu, čo chcú, tak to skúša napodobovať a potom záleží aj od reakcie rodičov, či sa to udeje len raz, alebo sa to spevní. Ak sa rodič takého prejavu zľakne a ustúpi dieťaťu, tak sa to spevňuje a potom má dieťa tendenciu hádzať sa o zem vždy, keď chce niečo dosiahnuť. Niektoré deti v období vzdoru kopú do vecí alebo do ľudí okolo seba, prípadne hádžu rôzne predmety o zem a rozbíjajú ich. Takéto prejavy sa objavujú viac-menej u detí, ktoré majú buď veľmi silný temperament a prípadne mali rodičov, ktorí sa ako deti tiež takto prejavovali, alebo sú hyperaktívne. Hyperaktívne deti sú vo všeobecnosti emocionálne labilnejšie, takže môžu silnejšie reagovať na rôzne podnety.
Prvý výbuch zlosti dieťaťa rodiča vždy prekvapí a často ani len netuší, ako správne zareagovať. Obzvlášť, keď je sám unavený, vystresovaný, trápi ho zlá nálada. Rodičia potom majú tendencie problém vyriešiť buď „jednou výchovnou po zadku“, krikom, ktorý prehluší aj vresk dieťaťa, alebo sa, naopak, snažia dieťaťu rýchlo vyhovieť, len aby už prestalo zúriť. Ako by sme však mali správne postupovať pri výbuchoch zlosti? V prvom rade by sme mali vždy zistiť, čo výbuch zlosti vyvolalo a keď sa takéto prejavy opakujú častejšie, tak čo ich udržiava. Stáva sa napríklad, že dieťa sa hádže o zem len pred matkou, lebo vie, že ona skôr povolí. Raz to skúsilo a zistilo, že keď bude ležať na zemi a vytrvalo kričať, mama sa poddá a ustúpi. Taktiež ale vie, že u otca to neplatí, tak to naňho ani neskúša. Preto je vždy dobré pozrieť sa na správanie dieťaťa akoby z diaľky, z nadhľadu, a odsledovať, čo udržiava vzdor. Niekedy pomôže aj to, keď rodič jednoducho vie, že dieťa práve prechádza obdobím vzdoru, že je to typické obdobie pre jeho vek a treba to len vydržať.
Keď sa dieťa správa neprimerane na ihrisku, napríklad hádže do druhých detí piesok, treba mu dôrazne povedať, že to robiť nesmie a keď sa to bude opakovať, ideme domov. A v prípade, že dieťa napriek upozorneniu rodiča neprestane, naozaj treba zbaliť všetky formičky a napriek protestom dieťaťa z ihriska odísť. Tak si dieťa v hlave spojí: „Keď robím toto, stane sa toto…“. Samozrejme, najväčší problém je, keď sa výbuch zlosti objaví na verejnosti. Rodičia sa potom neraz snažia dieťaťu vyhovieť, len aby sa už nehádzalo o zem, lebo všetci ľudia sa pozerajú… Lenže práve toto je chyba. Dieťa veľmi rýchlo zistí, čo kde funguje. A keď si v obchode veľkým krikom, alebo hodením sa o zem vydupe čokoládku, tak to bude používať veľmi často. Našťastie, väčšina rodičov sa naučí ako zareagovať a vie, že v takomto prípade treba dieťa jednoducho vziať a čo najrýchlejšie odísť z obchodu.
Dôležité je neupevňovať negatívne správanie dieťaťa. Od začiatku musíme dbať na to, aby sme ho nenaučili, že keď na verejnosti zakričí, alebo si ľahne na zem, tak dosiahne svoje. Keď si totiž na to zvykne, potom sa to oveľa ťažšie odúča. A dieťa sa to naučí naozaj rýchlo, už na základe jednej skúsenosti. Tiež platí, že ak zistí, že niečo funguje v obchode alebo na verejnosti, bude to skúšať aj doma. Vhodným správaním a konaním môžu rodičia negatívne prejavy vzdoru u detí minimalizovať. Rovnako ale nevhodným správaním ich môžu aj posilňovať. Najhoršie je, keď rodičia nie sú dôslední a tak sa stáva, že jeden deň dieťaťu niečo zakážeme a na druhý deň mu to dovolíme. Prípadne to, čo je bežne zakázané, dieťaťu dovolíme v okamihu, keď vzdoruje. Tým dieťa zneisťujeme, frustrujeme a zároveň si robíme sami zle, lebo to bude využívať a bude dochádzať k častejším stretom. Je preto dobré, keď sa rodič dokáže v ťažkých situáciách upokojiť a zvláda vzdor dieťaťa tak trochu s nadhľadom. Najviac chýb sa rodičia dopúšťajú v časovom strese. Najmä ráno, keď rodičia vyžadujú, aby sa dieťa rýchlo oblieklo, najedlo a utekalo s nimi do škôlky, je preň ideálny priestor na vzdorovanie a preskúšanie si pocitu moci. Preto je dobré, keď s tým rodičia vopred rátajú, keď vedia, že časový stres je živná pôda na konflikty s dieťaťom, a vytvoria si nejakú časovú rezervu. Dieťa si jednoducho potrebuje prejsť obdobím vzdoru, potrebuje si odskúšať protest a zistiť, čo môže a aké má postavenie v sociálnej skupine, v rodine. Dieťa veľmi často reaguje vzdorom aj vtedy, keď je unavené, chce sa mu spať, nevládze chodiť… Unavené dieťa nie je fyzicky v pohode, preto je viac plačlivé, nervózne, intenzívnejšie reaguje na podnety.
Reakcie na nevhodné správanie: Od nadávok po agresivitu
Mnohé deti sa v období vzdoru začnú prejavovať agresívne. Keď si chcú presadiť svoje, bijú mamu, alebo súrodenca, kopú iné deti, alebo ich hryzú. Rodičia sú z toho zúfalí. Obzvlášť, keď dieťa už chodí do jaslí, či škôlky, učiteľky, či rodičia ostatných detí sa naň neustále ponosujú. Tu treba rozlíšiť, o čo vlastne ide. Jedna možnosť je, že dieťa je naučené frustráciu odreagúvať agresivitou a druhá možnosť, že dieťa sa uchyľuje k agresivite, keď je na vrchole afektu. V prvom prípade ide skôr o naučené správanie. Zrejme sa niekde stala chyba, rodičia dieťaťu vo výchove nedali pevné hranice: „Toto nesmieš, toto neprijímam a dosť!“ Dieťa musí dostať jasnú spätnú väzbu a jasnú hranicu, že bitie druhých je niečo, čo sa robiť nesmie. Preto keď sa dieťa začne správať agresívne a napríklad začne niekoho biť, okamžite ho treba chytiť za ruky a nedovoliť mu to. V podstate je obdobie vzdoru obdobím, kedy rodičia môžu deťom ukazovať, ako svet funguje, aké pravidlá fungujú v rodine, čo je dobré a čo zle.
Vždy zachovajte chladnú hlavu. Konajte rýchlo a odstráňte zdroj vzdoru, napr. Niektoré druhy nevhodného správania je najlepšie ignorovať, najmä ak si chce dieťa vydobyť svoje vytrvalým plačom, snažte si to nevšímať a robte si svoje. Ak sa už nedá inak, potrestajte ho. Nie však bitím, facka je známkou toho, že si už neviete dať rady. Neúčinná je aj hrozba do budúcnosti, ktorej dieťa v tomto veku nemôže rozumieť (napr. „počkaj, keď príde ocko, vyhreší ťa“, „už ti nikdy nekúpim sladkosť“ a pod.). Ak je dieťa agresívne k druhým deťom, vždy zasiahnite! Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa. Odpútajte pozornosť, ale neustúpte. Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné. Vysvetľujte do nemoty! Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči. Hovorte s ním ako so seberovným. Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Nebuďte prísnejší alebo benevolentnejší napríklad v obchode, na návšteve či u starých rodičov. Netrestajte dieťa, hlavne nie fyzicky. Zhoršuje to situáciu a nič sa nevyrieši. Vzdor nemá žiadny účel. Nie je cielený, nejde o mocenský boj. Uplatňujte logický dôsledok. Netrestajte dieťa spôsobom, že večer mu nepustíte rozprávku, lebo dopoludnia kopalo deti v piesku. Dieťa je ešte malé aj na to, aby si to spojilo, to dokáže dieťa vo veku 5 rokov. V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre. Ak chce v noci spávať s vami, dovoľte mu to. Nehovorte mu, že je zlé, nevychované.
Maminky, prosím o Váš názor. Máme takmer 3 ročného syna, ktorý má obdobie vzdoru, také normálne by som povedala. Snaží sa presadiť si svoje. Niekedy mu to umožňujeme ak je to opodstatnené ak nie tak usmerňujeme. Je to náročné ale snažíme sa. Moja mama si myslí, že sme naňho mäkkí a vraj by sme mu mali povedať, že je zlý keď sa správa tvrdohlavo alebo keď proste robí zle. Máme mu povedať "Ty si zlý chlapec". Ja sa s tým nestotožňujem, preto ma zaujíma aj názor iných. Ja mu väčšinou poviem, že toto sa mi nepáči, alebo tvoje správanie sa mi nepáči, nepáči sa mi keď kričíš alebo takto. A ešte prosím o radu, ako ste zvládali vy usmerňovať Vaše ratolesti keď na všetko bolo NIE. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu? B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu , čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa.
Naučte deti ospravedlniť sa. Keď vaše dieťa už s určitosťou chápe významu použitých neslušných slov aj tomu, že je to nevhodné správanie, mal by sa vedieť za svoje činy aj ospravedlniť. „Dieťa v prvom rade potrebuje vidieť, že to, čo rodič od neho žiada, tak aj robí. Ak rodič žiada ospravedlnenie, tak aj on sa musí vedieť ospravedlniť. Ak sa aj rodič na dieťa nahnevá a po čase príde za ním a ospravedlní sa mu, tak dieťa učí, čo má robiť v prípade, ak ho niečo mrzí. Ak to rodič nerobí, tak ten proces vytvorenia návyku je oveľa zdĺhavejší. Ale ospravedlnenie je na mieste, lebo je to forma vyjadrenia rešpektu.“
Kedy spozornieť: Prvé príznaky duševných problémov
Prvé príznaky duševných problémov u detí rodičia neraz bagatelizujú, čo je veľmi nebezpečné. Samozrejme, netreba sa hneď strachovať, ale dôležité je vedieť, kedy spozornieť, v akých situáciách a kde hľadať pomoc. Príznaky duševných porúch sú rôzne, a preto je často problém identifikovať ich. U detí je to ešte ťažšie, pretože majú obmedzené možnosti vyjadrovania a veľkú časť dňa trávia v školách či v škôlkach. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Ak si všimnete na dcére alebo synovi zmeny správania a máte podozrenie, že trpí duševnou poruchou, nepanikárte.
Medzi najznámejšie signály preťaženosti dieťaťa, ktoré môžu prerásť do vážnejších problémov, patria tieto: Dieťa nemá čas len pre seba. Sťažuje sa na bolesti hlavy, brucha alebo iné bolesti. Chce sa mu aj cez deň spať a hovorí, že je unavené. Je nervózne, podráždené, cíti úzkosť. Nestretáva sa s kamarátmi. Nechce sa zúčastňovať niektorých aktivít. Nevie sa samo hrať, neustále potrebuje, aby ste mu vymýšľali program. Je nesústredené a začínajú sa mu zhoršovať známky v škole. Nemá chuť učiť sa, lebo sa bojí, že nesplní očakávania rodičov a zlyhá. Niekedy na veľký tlak zo strany rodičov reagujú prejedaním sa. Začnú sa prejavovať návaly zlosti. Zvýši sa počet konfliktov so súrodencami. Môže mať problémy s autoritami, pretože ho nebaví celé dni počúvať ich príkazy a zákazy. Okrem toho, zmeny v správaní sú často prvými signálmi, ktoré dieťa vysiela, keď prežíva stres, úzkosť alebo iné problémy. Vnútorný nepokoj výrazne narúša schopnosť sústrediť sa. Môže začať odmietať chodiť do školy.
Špecifické typy duševných porúch a ich príznaky:
- Úzkostné poruchy: Zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách. Často plače - na prvý pohľad bez jasného dôvodu. Dieťa môže byť príliš priľnavé, vyhýbať sa sociálnym interakciám alebo mať extrémny strach z odlúčenia.
- Poruchy príjmu potravy: Existuje viacero typov porúch príjmu potravy. Typická býva posadnutosť ideálnym telom a mierami, neustále myšlienky na hmotnosť a možnosti jej úbytku a chorí sú pre to schopní urobiť čokoľvek. Často držia hladovky či nebezpečné diéty. Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu. Tak prehnané odmietanie jedla, ako aj prejedanie sa, či náhle nezvyčajné zmeny v preferenciách jedla, môže byť jeden z príznakov zlého vnútorného stavu dieťaťa.
- Depresívne poruchy: Je neustále smutné? Nebavia ho aktivity, ktoré predtým zbožňovalo? Izoluje sa? Nechce vstať z postele? Ignoruje kamarátov či blízkych? To sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Pri depresii majú deti problémy dokončiť bežné školské práce alebo sa spoločensky začleniť. Keď sa stav zhorší, môže sa objaviť riskantné správanie vrátane sebapoškodzovania. Prejaví sa apatia a niekdajšie záujmy ho už nebavia. Cíti extrémnej únavy z vnútorného napätia.
- Posttraumatická stresová porucha (PTSD): Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky. Dieťa sa často v noci budí s plačom alebo má opakujúce sa nočné mory.
- Bipolárna afektívna porucha (BAP): Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Pravdepodobne sa objavia aj fyzické prejavy bez zjavnej príčiny, ako sú bolesti hlavy, nevoľnosť alebo hnačky. Môžu sa objaviť zlozvyky, kedy dieťa nevedome hľadá spôsob, ako uvoľniť vnútorné napätie, napríklad žmolenie oblečenia. Ak sa vo vašej rodine vyskytuje duševná porucha, je možné, že ňou bude trpieť aj dieťa. Úlohu zohráva nielen genetická predispozícia, ale tiež prostredie v akom dieťa vyrastá, a správanie rodičov, ktoré môže byť poznačené psychickou poruchou. Niektoré duševné poruchy sa priamo spájajú so špecifickými chemickými látkami uvoľňovanými mozgom. Hovorí sa im neurotransmitery a ich primárnym účelom je komunikácia. Ak sa tieto chemické látky vychýlia z rovnováhy, môže sa to prejaviť príznakmi psychickej poruchy. Aj vážne poranenie mozgu môže mať za následok vznik duševnej poruchy. Odbornú kontrolu zabezpečila MUDr. Dagmar Breznoščáková, PhD., psychiatrička, psychoterapeutka.
Budovanie odolnosti a sebalásky: Cesta k zdravému dospelosti
Ak si spomínate na situácie, keď ste boli terčom posmeškov kvôli svojmu vzhľadu, je dôležité si uvedomiť, že tieto názory neboli objektívne a nemusia odrážať realitu. Deti často napodobňujú správanie dospelých alebo sa snažia zapadnúť do kolektívu, a preto môžu používať urážlivé slová bez toho, aby si uvedomovali ich dopad. Prvým krokom je identifikácia a pomenovanie emócií, ktoré tieto spomienky vyvolávajú. Môže ísť o smútok, hnev, úzkosť alebo pocit menejcennosti. Dôležité je dať si priestor na prežívanie týchto emócií bez toho, aby ste ich potláčali alebo sa za ne hanbili.
Skúste sa na tieto spomienky pozrieť z inej perspektívy. Premýšľajte o tom, čo mohlo viesť k tomu, že vás iné deti urážali. Mohlo ísť o ich vlastné komplexy, snahu o dominanciu alebo jednoducho o nedostatok empatie. Uvedomte si, že ich správanie nehovorí nič o vašej hodnote ako človeka.
Sebavedomie a sebaláska sú kľúčové pre prekonanie negatívnych zážitkov z minulosti. Zamerajte sa na svoje silné stránky, talent a úspechy. Starajte sa o seba fyzicky aj psychicky - doprajte si zdravú stravu, dostatok spánku, pohyb a aktivity, ktoré vás bavia. Ak sa vám nedarí spracovať tieto zážitky sami, vyhľadajte pomoc psychológa alebo terapeuta. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.
Láska k sebe a starostlivosť o seba: Mali by sme sa k telu správať ako k posvätnej veci, ktorú ctíme a ľúbime - a presne to by sme mali učiť aj naše dievčatá. Aby nepodliehali trendom a ideálom krásy, ale zamerali sa radšej na vlastné zdravie a spokojnosť, je cesta k zdravému postoju k sebe. Naša psychika trpí, ak sa kritizujeme a nadávame si; podvedome dostáva signál, že telo je zlé, nehodné a neľúbené. Predstavte si rovnaké narážky, aké k sebe smerujete, z úst iného človeka - najlepšie človeka, ktorého celým srdcom milujete - zabolelo by vás to, však? A presne rovnakú bolesť cíti aj duša, keď k sebe prehovárate podobnými slovami.
Pre deti, ktoré prežívajú úzkosť, je posilnenie sebadôvery kľúčové. Nechajte dieťaťu možnosť voľby. Napríklad, nechajte ich vybrať si, či si dnes dajú jogurt alebo ovocie na raňajky, alebo aké oblečenie si oblečú. Stanovujte dosiahnuteľné ciele, a chváľte ich za úsilie, nie len za výsledok. Pozorujte, čo konkrétne spúšťa úzkosť alebo stres u vášho dieťaťa. Môže to byť určitá situácia, prostredie, alebo dokonca rozhovory dospelých. Pokúste sa minimalizovať tieto spúšťače, alebo pripravte dieťa na ne vopred. Deti spracovávajú zložité emócie prostredníctvom príbehov a kreativity. Vyzvite ich, aby vyjadrili svoje pocity kresbou, hrou alebo písaním. Toto im pomôže spracovať prežívanie a nájsť riešenia. Naučte ich, že je v poriadku cítiť rôzne emócie a že existujú spôsoby, ako sa s nimi vyrovnať. Dajte im priestor na otvorenú komunikáciu a ubezpečte ich, že im vždy veríte. Je dôležité komunikovať s učiteľmi a vychovávateľmi, aby ste zaistili, že sa s dieťaťom zaobchádza citlivo aj mimo domova a že sa sledujú zmeny v správaní dieťaťa v kolektíve. Pomôcť dieťaťu prekonať pocit „škaredosti“ či „zlosti“ je proces, ktorý si vyžaduje citlivosť a pochopenie. Tie menšie, nemusia vždy vedieť pomenovať svoje pocity slovami. Venujte pozornosť reči ich tela, výrazu tváre, tónu hlasu a zmenám v správaní. Toto môžu byť znaky úzkosti, ktoré vám pomôžu začať rozhovor. Môžete sa spýtať, či je niečo, čo ho trápi, a dať mu priestor na to, aby o nich hovorilo.
Na záver ešte jedna informácia - ak sa vám dieťa ešte len narodilo, no už teraz máte obavy z obdobia vzdoru, máte šancu najväčším problémom sa vyhnúť. A to vtedy, keď budete dbať na primárnu väzbu, ktorú si dieťa utvára od okamihu narodenia k osobe (najčastejšie je to matka), ktorá mu zabezpečuje všetky základné potreby, vrátane potreby pocitu istoty a bezpečia. V rodinách, kde je narušená primárna väzba, dieťa má často celú škálu prejavov porúch správania a v tomto rannom období dieťaťa sa to môže prejavovať aj silnejším oponovaním, vzdorom, alebo agresivitou. Stiefenhofer, M.: 55 rád… Spracovala: Mgr.
tags: #ako #zistis #ze #si #bol #skarede