Výchova detí je jednou z najkrajších, no zároveň najnáročnejších úloh v živote. Mnohí rodičia si kladú otázku, prečo práve oni majú nezvládnuteľné dieťa, ktoré nerešpektuje príkazy a na ktoré sa sťažujú aj učiteľky. Pocit výchovnej bezmocnosti, nešťastia a neistoty je v súčasnosti prekvapivo častý. Uznávaná psychologička Eva Reichelová potvrdzuje, že skutočne pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne bezradní a nevedia, čo majú robiť. V ich otázke „Čo mám robiť?“ sa často zachytáva nielen zlosť, ale aj pocity viny, sklamanie, bezradnosť a naliehavá potreba nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Tento článok sa zameriava na hlbšie pochopenie tohto fenoménu a ponúka praktické stratégie, ako s láskou a dôslednosťou zvládnuť neposlušnosť a podporiť zdravý vývoj detí.
Nárast pocitu bezmocnosti rodičov a definícia "nezvládnuteľného" dieťaťa
V kontexte súčasnej spoločnosti sa zdá, že sťažnosti rodičov na nezvládnuteľné deti narastajú. Rodičia často prichádzajú k odborníkom s pocitom, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča a očakávajú "malý zázrak", ktorý vyrieši ich výchovné problémy. Často dlho pozorne počúvame o tom, aké je ich dieťa „zlé“, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a uniká požiadavkám svojich rodičov v bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní.
Čo vlastne v praxi znamená „nezvládnuteľné“ dieťa? V jednom extrémnom prípade to môže byť dieťa, ktoré nie je ochotné ani na chvíľu urobiť to, čo od neho dospelý chce, aj keď ide o jednoduché požiadavky ako „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“ alebo „Skús neskákať s topánkami po sedačke“. Takéto dieťa nejaví záujem o hrové podnety, ktoré by si samo zvolilo, a neustále svojím správaním obsadzuje vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, nie však školákovi, ktorý je telesne zdravý a normálne inteligentný. Z odborného pohľadu „nezvládnuteľné“ dieťa znamená, že nie je vývinovo zrelé. Takéto dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné a často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúvalo. Takéto správanie je v podstate „výkrikom dieťaťa do prázdna“, provokáciou a hlučným, neutíšiteľným hľadaním blízkosti rodičovskej osoby.
Význam dôverného vzťahu a vývinová zrelosť dieťaťa
Babky hovoria, že dnešné deti si k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli ony, a pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali. Hranice tolerancie sa skutočne posúvajú, ale dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože sa pre nich a ich deti otvára veľmi veľa možností. Závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Dieťa nesplní požiadavky dospelého len preto, že je závislé od svojho počítača, je to oveľa zložitejší problém. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, už od raného veku. Prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku v rámci tzv. separačno-individuačného procesu. V tomto období si dieťa najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego. Následne, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na takzvané superego, teda výchovné požiadavky svojich rodičov.
Prehľad psychiatrie: Proces separácie a individualizácie, Margaret Mahler
Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Jednoducho povedané, rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti. Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu.
Sú, samozrejme, vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších. Britský psychoanalytik Donald Winnicott opakovane tvrdil, že „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa. Tento princíp zdôrazňuje, že dokonalosť nie je cieľom, ale skôr schopnosť rodiča citlivo reagovať na potreby dieťaťa a zároveň ho pripravovať na realitu života s jeho výzvami a hranicami.
Vplyv mediálnej kultúry a "kultu dieťaťa"
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Znepokojivá je situácia, keď sa rodičia stávajú svedkami toho, ako nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné. Toto je len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. To však nie je jediná príčina nárastu počtu nezvládnuteľných detí. Problém je zložitejší a týka sa celkového prístupu k výchove v dnešnej spoločnosti.
Mnohí vidia mladých ľudí, ktorí sedia vedľa seba, ale sú vnímaví len voči tomu, čo sa odohráva na ich displeji. V psychologickej praxi sa stretávame aj s rozvinutou závislosťou od počítačových hier. Napriek tomu prevláda názor, že zdravý ľudský rozum zvíťazí. Rodičia sa začínajú zaujímať o možné následky takto tráveného času, hľadajú možnosti, ako sa deťom venovať a emočne sa približovať.
Existuje tiež určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyznievajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.
Prílišná zaujatosť dieťaťom môže obsadiť jeho vnútornú realitu a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba. To môže viesť k úzkostným stavom, ak má dieťa vstúpiť samostatne do života. Ak si rodičia vážia svoje dieťa, venujú sa mu a tešia sa z jeho vývinových prejavov, je to žiaduce. Je však dôležité mať na pamäti, že dieťa potrebuje priestor na vlastné objavovanie a rozhodovanie, aby sa v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Prečo deti potrebujú hranice: Cesta k zrelej slobode
Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice. Ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, mu vlastne ubližujú. Malé dieťa napríklad nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Príkladom môže byť chlapec s príliš benevolentnou výchovou, ktorého rodičia sa pýtali, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali. Nevedomým spôsobom toto dieťa jasne naznačovalo, že potrebuje blízkosť a fyzické hranice svojej matky, aby si mohlo vychutnávať ostatný svet.
Hranice, ktoré dieťaťu stanovíte, ho uisťujú a zvyšujú jeho dôveru vo vás. Ak nemá určené žiadne hranice, znamená to pre neho nedostatok istoty zo strany dospelého a dokonca istú formu nezáujmu o jeho osobu. Je dôležité pamätať, že hranice dieťaťa sa menia z roka na rok. Každé dieťa skúša, pokiaľ siahajú tie jeho. Malé dieťa odmieta nechať sa uložiť do postieľky, neskôr prichádza obdobie domácich úloh, v puberte sa nevie dočkať, kedy bude samo rozhodovať o svojom živote. Buďte priateľskí a spravodliví rodičia. Dôverujte vášmu dieťaťu s prihliadaním na jeho vek. Určite sa bude hnevať a ohŕňať nosom, ale zároveň si uvedomí, že ho máte radi, napriek tomu, že to niekedy (a možno nikdy) nedá najavo.
Obdobie vzdoru: Fáza samostatnosti a budovania identity
Detské vzdorovanie a neposlušnosť sú prirodzenou súčasťou vývoja, najmä okolo druhého roku života, keď sa deti snažia formovať svoju identitu. Mnohí rodičia sa nevedia dočkať, kedy ich dieťatko začne chodiť a rozprávať, no keď to príde, jeho kroky smerujú iným smerom, ako očakávajú, a miesto pekných slov zrazu z jeho úst počuť: „Nie, nechcem. Nejdem!“ Rozplače sa kvôli drobnostiam, zrazu má návaly hnevu a zlosti kvôli maličkostiam a chce o všetkom rozhodovať. U dieťatka sa začína fáza samostatnosti, ktorú poznáme aj pod pojmom VZDOR.
Prehľad psychiatrie: Proces separácie a individualizácie, Margaret Mahler
Táto fáza sa začína už vo veku 2 rokov, pričom mnohí rodičia zaznamenávajú jej začiatky už po prvom roku dieťaťa. Všímajú si, že ich deti mávajú návaly hnevu a zlosti kvôli drobnostiam. Skutočná potreba tohto obdobia nie je odporovať, ale ODLIŠOVAŤ SA. Detský hnev a odmietanie je snaha dieťa
tags: #ako #zvladnut #neposlusne #dieta