Alexander Veľký, často nazývaný aj Alexander III. Macedónsky, je nepochybne jednou z najznámejších a najfascinujúcejších postáv starovekej histórie, s ktorou sa stretneme už na základnej škole. Bol mimoriadne dobrým stratégom a veľkým dobyvateľom, ktorý počas svojho krátkeho života vytvoril jednu z najväčších ríš v dejinách. Jeho výboje, ktoré sa tiahli od Grécka až po Indiu, pomohli zmiešať kultúry a nápady, formovali vývoj západných a blízkovýchodných civilizácií a ovplyvňovali jazyk, umenie a vedu po celé storočia. Bol prvým Európanom, ktorý založil ríšu, ktorá sa tiahla od Stredozemného mora cez celý dovtedy známy svet až po Indiu.
Narodenie a rané detstvo uprostred mýtov
Alexander III. Macedónsky sa narodil v hlavnom meste Macedónie, v meste Pella, niekedy medzi 20. a 30. júlom 356 pred naším letopočtom. Bol synom Filipa II., kráľa Macedónie, a jeho ženy Olympiady z Epiru. Geograficky sa Pella nachádzala na území dnešného Grécka.
Jeho matka Olympiada pochádzala z Epiru, ďalšieho gréckeho štátu na kraji klasickej gréckej civilizácie na severozápade gréckeho polostrova. Matka Alexandrovej matky Olympiady vraj navyše pochádzala priamo od legendárneho Achilla, hrdinu trójskej vojny. Veľa podrobností jeho života, najmä jeho detstva, neskôr ľudia prehnali a stali sa legendou. Napríklad Plútarchos (Alexander 3.1, 3) tvrdí, že Alexandrovým skutočným otcom bol sám Zeus, nie Filip, ktorý sa bál manželky Olympiady a jej sklonu spať s hadmi. Podľa rovnakého zdroja (Alexander 2.2-3), Olympiada aj Filip mali sny, ktoré im veštec Aristander z Talmessu vyložil tak, že ich čaká narodenie dieťaťa s charakterom leva. Olympii sa snívalo o hlasnom hrome a blesku udierajúcom do jej lona, zatiaľ čo Filipovi, že zapečaťuje jej lono pečaťou leva. Práve počas hromobitia a strašnej búrky, v čase jeho narodenia, sa neskôr tvrdilo, že jeho skutočným otcom bol boh Zeus, sídliaci na vrchole Olympu. Tieto božské konotácie boli vždy prítomné v živote Alexandra, a jeho matka Olympia mu neustále dodávala až božské sebavedomie, vštepovala mu, že je nadčlovekom pochádzajúcim od bohov a dodávala mu neskutočnú vieru v seba.
O Alexandrovom detstve okrem týchto legiend nie je veľa známe. Vtedajšia Macedónia, štát na sever od starovekého Grécka, bola mnohými osobnosťami klasického Grécka neúctivo označovaná ako barbarská krajina, keďže Macedónčania hovorili odlišným gréckym nárečím a v predchádzajúcich storočiach nesplodili známych filozofov a básnikov. Tento postoj však nezabránil kráľovi Filipovi II. v jeho ambíciách a v zabezpečení najlepšieho vzdelania pre svojho syna.
Vzdelanie pod taktovkou Aristotela a mladícke sny
Ak rozmýšľate, či zaplatiť deťom drahú a dobrú školu, Alexander je dôkazom, že sa to oplatí. Už ako 13-ročného ho začal učiť slávny Aristoteles, jeden z antických filozofov, ktorého meno poznáme dodnes. Filip II. angažoval Aristotela, aby vyučoval Alexandra a rovnako starých mladých ľudí v macedónskom hlavnom meste Pelly.
Aristoteles, ktorého kráľ Phillip II najal ako súkromného lektora, v Alexandrovi vzbudil záujem o filozofiu, medicínu a vedu, a vštepil mu do srdca lásku ku gréckemu umeniu a kultúre. Počas troch rokov Aristoteles učil Alexandra nielen štátnické záležitosti, ale aj grécku drámu, geografiu, vedy, literatúru a filozofiu. Rozprávali sa o Iliade a Odysei o veľkých hrdinoch. Z Alexandra vyrástol racionálny človek, no práve humanitné vedy mu dali ten obrovský rozlet. Vzdelanie bez prostriedkov, odvahy riskovať a konca koncov bez ambícií vyhrať sa nemusí vždy rentovať, no v tomto prípade sa najlepšie vzdelanie sveta osvedčilo.
Mladý Alexander bol v mladosti spomínaný ako uletený, podivín. Vôbec na ňom nebolo vidieť vodcovské schopnosti. Nebol tým silným mačom ako jeho otec, ale bol tichší a evidentne viac intelektuálnejší. Filip mu jeho introvertnosť vyčítal, chcel bojovníka, ktorý vyhráva zápasenie, intelektuáli mu boli podozriví. Alexander býval sám a sníval o veľkých hrdinoch. Najviac sa mu páčil Achilles, hrdina, ktorý dobyl Tróju, a Alexander chcel byť ako on. Achilles si mohol vybrať medzi dlhým a pohodlným životom, alebo krátkym s večnou slávou. Alexander sa rozhodol ísť cestou Achilla a riskovať všetko.
Podľa (asi takisto čiastočne vybájeného) príbehu od Plútarcha vraj Alexander v mladosti skrotil svojho koňa Bukefala, ktorý ho neskôr sprevádzal až do Indie, hoci ho nikto iný nedokázal skrotiť. Koňa sa mu vraj podarilo skrotiť, pretože si všimol, že mal strach zo svojho tieňa, a tak ho presunul čelom k Slnku. Potom mu vraj Filip povedal: „Choď, syn môj, nájdi si vhodné kráľovstvo, ktoré ťa je hodné. Macedónia pre teba nie je dosť veľká.“ To bolo prorocké vyhlásenie o budúcej vláde mladého princa.
Filip II., macedónska falanga a ríša na vzostupe
Macedónia, krajina severne od starovekého Grécka, nebola vždy dominantnou mocnosťou. Jej otec Filip premenil Macedóniu z bezvýznamného roľníckeho štátu na najdôležitejšiu vojenskú mocnosť Grécka. Dobyl Thesáliu a Thrákiu a všetky grécke mestské štáty s výnimkou Sparty prinútil vytvoriť spolok pod jeho vedením.
Hlavným prvkom vojenského úspechu sa pritom ukázala byť macedónska falanga. Alexandrovo vojsko tvorili zväčša pešiaci vyzbrojení dlhými kopijami a veľkými štítmi. Bojovali v zovretom šíku, falange, ktorý mal 8-16, niekedy až 20 radov, pričom v jednom rade bolo okolo 1000-2000 mužov. Z bokov zabezpečovalo falangu ľahké jazdectvo. Už na týchto vojenských výpravách sa zúčastňoval aj Alexander, napríklad v bitke pri Chaironeii (338 pred Kr.), v ktorej boli podmanené grécke mestá pod vedením Atén. V tejto bitke, na ktorej sa zúčastnil spolu s otcom proti spojenému gréckemu vojsku, velil ľavému krídlu s jazdou a rozhodol o víťazstve v prospech Macedónie.
Vzťah medzi otcom a synom nebol v žiadnom prípade bezkonfliktný, a to práve pokiaľ ide o ľúbostné epizódy otca. Roku 337 (alebo 339) pred Kr. sa Filip rozviedol s Olympiadou. Pretože sa obával, že ho vylúčia z následníctva na trón, utiekol Alexander so svojou matkou cez Epirus do Ilýrie. Pretože bolo jeho následníctvo naďalej neisté, vrátil sa čoskoro potom do Pelly. Krátko pred svojou smrťou si Filip vzal neter svojho generála Attala.
Vražda Filipa II. a nástup Alexandra na trón
Filipa zavraždili roku 336 pred Kr. počas svadby jeho dcéry. Pozadie jeho vraždy a nakoľko do nej boli zamiešaní Olympiada a Alexander ostali neznáme. Vrahom bol možno bývalý kráľov milenec, nespokojný mladý šľachtic Pausanias, ktorý bol na kráľa nahnevaný, pretože predtým zamietol jednu jeho sťažnosť. Kedysi sa myslelo, že vo vražde bol zapletený Alexander alebo Olympiada, ale v posledných rokoch sa to spochybňuje a existujú dôvody domnievať sa, že vraždu inicioval Dareios III., vtedy nový kráľ Perzie. Mnoho ľudí špekulovalo, že v tom mala prsty Alexandrova matka Olympia, ba dokonca samotný Alexander.
V roku 336 pred Kr. sa dvadsaťročný Alexander stal nástupcom svojho otca na tróne. To, že nebolo žiadneho podstatného odporu, je zrejme zásluha Antipatrosa, ktorý primäl vojsko k tomu, aby uznalo Alexandra ako kráľa. Alexander sa ako 20-ročný ujíma vlády. Jeho prvé činy boli kruté a nekompromisne zabil všetkých svojich odporcov a dal popraviť členov dvora, ktorí rozširovali klebetu, že Alexander mal čosi spoločné so zavraždením svojho otca. Potom sa obrátil proti svojmu úhlavnému nepriateľovi Attalovi, ktorý bol na úteku, ktorého však zavraždil jeho príbuzný Parmenion. Tak Antipatros, ako aj Parmenion boli pre ich činy dlhý čas v Alexandrovej zvláštnej priazni. Aj keď ho učil demokrat, vedel, že ak chce skutočne pohnúť svoju krajinu vpred, musí mať skutočnú moc.
Konsolidácia gréckych štátov a potlačenie vzbúr
Po Filipovej smrti sa zdvihla vlna odporu proti Macedónii. Po roku 336 Alexandrovi v Korinte grécke mestá prisľúbili poslušnosť. Napriek tomu sa ľudia v Thrákii a Ilýrii snažili využiť situáciu a striasť sa macedónskej nadvlády. Alexander roku 335 pred Kr. tiahol s 15000 mužmi na sever do dnešného Bulharska a Rumunska, prekročil Dunaj a porazil thrácku vzburu. Počas jeho neprítomnosti sa rozšírila správa, že zahynul, a v Tébach vypuklo povstanie proti macedónskej posádke. Gréci na juhu sa rozhodli odtrhnúť od Macedónie. Ich hovorcom bol Démosthenes, ktorý sa snažil presvedčiť Grékov o tom, že Alexander v Ilýrii padol a Macedónia ostala bez vladára.
Ako prví sa vzbúrili obyvatelia Téb a vyhnali macedónskych okupačných vojakov z mesta. Alexander reagoval bleskovo a pochodoval priamo zo svojej ilýrskej výpravy na juh do Téb. Falanga jeho generála Perdikka dobyla mesto, kde Alexander za trest dal zničiť všetky budovy s výnimkou chrámov a obytného domu básnika Pindara. Šesťtisíc obyvateľov zabili, zvyšných 30000 bolo predaných do otroctva. Mesto Téby prestalo existovať a postavili ho znova až o dvadsať rokov neskôr, hoci už nikdy nenadobudlo svoj bývalý význam. Od roku 335 p.n.l., kedy Alexander toto nádherné mesto zrovnal so zemou, sa už na nohy nepostavilo. Vystrašené Alexandrovým trestným súdom prerušili ostatné grécke mestá vzburu a vzdali sa. Na sneme gréckych štátov v Korinte sa dal zvoliť za nového hegemóna spolku a vodcu spojených macedónsko-gréckych vojsk v boji proti Perzskej ríši.
Výprava proti Perzskej ríši: Vstup do Malej Ázie
Grécko malo na východe ohromného nepriateľa menom Perzia. Peržania sa tlačili do Európy a zdalo sa, že niet šance ubrániť sa. Pred 150 rokmi bolo Grécko tesne pred úplným debaklom a zánikom, a keby Gréci prehrali, Európa by vyzerala dnes úplne inak. Teraz sa vojská Dareia zgrupovali a vedelo sa, že skôr či neskôr zaútočia na Európu opäť. Alexandrovo otcovo ťaženie na Grécko, o ktorom sníval už jeho otec, pokračovalo s novou razanciou. Alexander išiel na neriešiteľný problém s Perziou svojsky, povedal, že napadne obra a urobí niečo, čo nikdy nikto nečakal. Alexander spojil rozdrobenú grécku armádu, no tá mala celá asi 36 000 mužov. Alexander vsadil do tohto boja všetko, ako keď v rulete vsadíte celý svoj majetok na jedno jediné číslo.
Už Alexandrov otec mal plány na útok proti Peržanom. Armáda vedená Parmeniom už prešla cez Hellespont do Ázie, Peržania ju však zatlačili späť. Na jar 334 pred n. l. začal Alexander na čele 5-tisíc jazdcov, 30-tisíc ťažkoodencov a oddielov ľahkej pechoty vojenskú výpravu proti Perzskej ríši. Alexander prekročil Hellespont v máji 334 s armádou pozostávajúcou z asi 35000 Macedóncov a Grékov, aby zasiahol do bojov. Prekročili Helespont (dnes Dardanely) a postúpili k riečke Granikos, kde porazili vojsko perzských satrapov. Misia bola jasná: oslobodiť grécke kolónie od perzskej nadvlády.
Staroveké ríše: Alexander Veľký vpáda do Indie | Exkluzívne | História
Prvá cesta viedla do Tróje, základného dejiska Iliady a Odysey. Alexander, fascinovaný Achillom od detstva, sa vyzliekol donaha, natrel olejom a bežal sa pokloniť svojmu hrdinovi. V bitke pri Graniku došlo k prvému stretnutiu s perzskými bojovými silami pod vedením žoldnierskeho vodcu Memnona, ktorý pochádzal z ostrova Rhodos. Víťazstvo umožnilo oslobodiť mestá Iónie, čo Alexander uviedol ako motiváciu pre svoju výpravu. Odchode za svojím snom zjednotiť Východ so Západom, a do svojej vlasti sa už nikdy nevrátil. Oslobodil grécke mestá v Iónii, kde ustanovil demokratické vlády. Perzský dvor podcenil malého nájazdníka Alexandra a nevyslal proti nemu svoje vojsko, ale poslal iba platených žoldnierov. Sľúbil mestám, že ak sa vzdajú bez boja, zabezpečí im demokraciu podľa vzoru Atén. No gréckych žoldnierov, ktorí bojovali proti nemu, dal nemilosrdne popraviť.
Na pochode obsadil Sardy a Efez. Efez bol jedným z najznámejších miest staroveku vďaka obrovskému chrámu bohyne Artemis, ktorý patril medzi sedem divov starovekého sveta. V Lýdii Alexander bez boja vtiahol do Sárd. Miestny chrám zasvätil Diovi a využil bohatstvá mesta na zaplatenie svojich mužov. Potom tiahol ďalej do Milétu, najväčšieho mesta na západnom pobreží Malej Ázie. Miestny satrap ako jediný nekapituloval, pretože mu prisľúbili príchod perzskej pomocnej flotily pozostávajúcej zo 400 lodí. Pretože aj Alexander o tejto flotile počul, nariadil Nikanorovi, bratovi Parmenia, aby so 160 loďami zatarasil vjazd do milétskeho zálivu. Potom sa mu Milét podarilo dobyť.
Peržania, ktorí ešte stále podliehali príkazom Memnona, sa teraz zhromaždili v Halikarnasse, hlavnom meste Kárie, a pripravovali mesto na obliehanie. Alexander v bojoch utrpel veľké straty. Počas bojov dokonca dohodol prímerie, aby skryl macedónskych zajatcov, čo bolo niečo, čo nikdy predtým, ani nikdy potom už neurobil. Keď napokon prerazil múry, utiekol Memnon s väčšinou vojakov na lodiach z mesta. Tým, že kárskej dcére satrapa, Ade, prisľúbil vládu nad Halikarnassom, zabezpečil si spojenectvo s ľudom Kárie. Pôvodný cieľ výpravy proti Perzii, dobytie západného pobrežia, bol týmto dosiahnutý. Napriek tomu sa Alexander rozhodol vo výprave pokračovať.
Pozdĺž pobreží Lýkie a Pamfýlie sa macedónske vojsko nestretlo s významnejším odporom. Mesto po meste sa vzdávalo bez boja. Alexander vymenoval svojho priateľa Nearcha za miestodržiteľa Lýkie a Pamfýlie. V lete roku 334/333 pred Kr. dobyl Alexander anatolské vnútrozemie. Alexander postupoval z juhu, jeho generál Parmenion od Sárd na západe. Obidve armády sa stretli v Gordione, hlavnom meste perzskej satrapie Frýgia. Tu v chráme objavil kráľovský voz, na ktorom bol známy „Gordický uzol.“ Hovorilo sa, že kto rozviaže tento uzol, dobyje celú Áziu. Neuveriteľne náročne pozaväzovaný uzol bez zjavného začiatku a konca nebolo možné rozuzliť. Tu vraj Alexander Veľký podľa legendy preťal svojím mečom gordický uzol, o ktorom orákulum predpovedalo, že len ten, kto tento uzol uvoľní, získa vládu nad Áziou. Alexander nezaváhal, vytiahol meč a uzol rozsekol. Je zrejmé, že toto je legenda, ale zároveň išlo o skvelú propagandu. „Rozťať gordický uzol“ používame do dnešných dní, ak sa snažíme vyriešiť neriešiteľný problém.
V tomto čase zomrel v auguste 333 pred Kr. perzský veliteľ Memnon na chorobu. Za jeho nástupcu vymenovali Farnabaza, a pretože sa Peržania medzitým znova sformovali, Alexander sa znova proti nim vypravil. V Gordione zanechal svojho generála Antigona ako miestodržiteľa Frýgie a dal mu za úlohu podmaniť si sever Anatólie a zabezpečiť cesty pre dopĺňanie zásob.
Bitka pri Isse a oslobodenie Sýrie
Cez Kappadókiu vpochodovalo Alexandrovo vojsko do Cilicie (Kilikie). V Tarse sa Alexander dozvedel, že Dareios III. hrozbu konečne vzal natoľko vážne, že sám viedol vojsko z jadra perzskej ríše na západ. Perzská ríša bola v Alexandrovej dobe najväčšou teritoriálnou mocnosťou Zeme. Perzskí králi v predchádzajúcich storočia dobyli Palestínu, Mezopotámiu, Egypt a Anatóliu (dnešné ázijské Turecko) a podnikli viacero pokusov o dobytie Grécka. Keď sa Alexander roku 334 pred Kr. pustil do Perzskej ríše, vládol jej už spomínaný Dareios III. z dynastie Achajmenovcov. Podľa Plútarcha toto perzské vojsko malo 600000 mužov, čo je údaj, ktorý je asi značne prehnaný. Alexander mal obyčajne menej vojakov ako protivník, jeho armáda bola výborne vycvičená a vyzbrojená.
Dareiovi sa podarilo obísť Alexandrovu armádu na severe a obsadiť Issos (Issus), čím zablokoval cesty pre zásobovania. V októbri 333 pred n. l. sa stretol s Dareiom III. a v bitke pri meste Issos porazil jeho niekoľkonásobne väčšie vojsko. Alexander bol vojenský génius a miesto vybral tak, že Peržania nevedeli využiť svoju 2,5- až 3-násobnú prevahu. „Vyhráme, alebo zahynieme. Ústup nie je možný,“ zneli Alexandrovi slová. „Nebuďte oslepení luxusom a veľkoleposťou našich nepriateľov," kričal Alexander smerom k svojmu vojsku. „Podceňujú nás a to je naša výhoda. Toto nie je po prvý raz čo bojujeme proti presile." Ohromná odvaha Macedóncov zaskočila Dareia a keď sa dostali do jeho bezprostrednej blízkosti, Dareios sa zvrtol a utiekol a s ním aj ostatné vojsko. Alexandrovi vojaci ich ešte chvíľu naháňali a pobrali im mnoho kvalitnej výzbroje. Macedónci mali 450 mŕtvych a 4000 zranených. Neznáme sú perzské straty, boli však asi oveľa vyššie.
Po bitke Parmenion utekajúceho perzského kráľa sledoval až do Damasku. Tam mesto prekvapil, dobyl ho a vyčerpal jeho bohatstvo. Na 7000 ťažných zvieratách doniesol zlato a striebro na západ do Issu, aby ho rozdal Alexandrovým mužom. Medzi zajatcov, ktorí padli do rúk Macedóncov patrila matka Dareia, jeho žena Statira, päťročný syn a dve dcéry. Alexander s nimi zaobchádzal s rešpektom. Okrem toho bola zajatá Barsine, vdova Memnona. Medzi Alexandrom a Barsine vznikla ľúbostná aféra, z ktorej neskôr vznikol syn, ktorého nazvali Herakles. Macedónci následne vtiahli do Damasku, kde ukradli 90 ton perzských pokladov a Alexander zatkol celú Dareiovú rodinu. Sýria bola v tej dobe bezpečnou kultivovanou a sekulárnou krajinou a pripadala rozvinutejšia než jej susedia.
Po bitke Alexander založil prvé mesto v Ázii, ktoré pomenoval po sebe: Alexandria, dnešné Iskanderun. Tu usídlil 4000 zranených z bitky. Dareios poslal Alexandrovi posla, ktorý mu sľúbil všetky krajiny na západ od Eufratu výmenou za rukojemníkov a koniec výpravy. Alexander však odmietol prijať výzvy Dareia na mier a pokračoval v ťažení na východ.
Dobývanie Stredomoria: Fenícia a Egypt
Po bitke pri Isse ostali Alexandrovi dve možnosti: Prenasledovať Dareia do jadra Perzskej ríše alebo dobyť stredomorské pobrežia pod perzskou nadvládou. Pod vedením Farnabaza naďalej operovala perzská flotila so 400 loďami, ktoré mohli kedykoľvek zaútočiť, keď by Alexandrova armáda bola ďalej vo vnútrozemí. Alexander sa preto rozhodol, že dobyje perzské prístavy v Fenícii a Egypte. Gréci vítali Alexandra ako osloboditeľa.
Vo Fenícii dobyl Alexander bez odporu prístavy Tripolis, Byblos, Bejrút a Sidón. Iba v meste Tyros narazil Alexander na odpor. Tyros síce ponúkol rokovania, no Alexandrovi zamietol právo podávať obete v chráme mestského boha Melkarta, ktorého Gréci stotožňovali s Heraklom. Pretože sa Alexander cítil urazený a na tomto práve trval, došlo k obliehaniu miest, ktoré ležalo na ostrove a zo všetkých strán bolo obklopené morom. Obliehanie Tyrosu sa začalo v januári 332 pred Kr. a trvalo šesť mesiacov, až kým flotila z macedónskych a spojeneckých fénických lodí nezlomila odpor. V bojoch v uliciach Tyru umreli ďalšie stovky macedónskych vojakov. V zlosti dal Alexander usmrtiť všetkých mužských obyvateľov; posledných dve tisíc preživších dal pribiť na kríže pozdĺž pobrežia. Ženy a deti z Tyru boli predané do otroctva. Pádom Tyru sa domovské prístavy všetkých perzských lodí dostali do rúk Macedónie. Prístavné mestá zavolali lode do prístavov, čím zbavili Peržanov ich flotily.
Alexander potom tiahol ďalej na juh a v Gaze narazil na ďalšie mesto, ktoré sa mu postavilo na odpor. Aj tu obliehanie trvalo tri mesiace a skončilo sa zavraždením celého mužského obyvateľstva. Perzského veliteľa mesta, muža menom Batis, dal Alexander zaživa pripútať na vojenský voz a uťahať po zemi k smrti, čo bola imitácia správania Achilla pred Trójou (s rozdielom, že Hektor už bol mŕtvy). Alexander vraj tiež navštívil v Palestíne Jeruzalem, no možno aj tu ide o legendu. Niektoré zdroje tvrdia, že prešiel len okolo Jeruzalemu, ale v meste nebol.
Staroveký Egypt bol pre Alexandra ľahkou korisťou. Už v Pelusiu (dnes Port Said) mu prišiel v ústrety perzský satrap Mazakes a vyhlásil kapituláciu. Teraz už nebolo vojenských dôvodov viesť armádu do Egypta, ostali však symbolické dôvody. Macedónci tiahli do Heliopolu, kde sa Alexander dal vyhlásiť faraónom Egypta a synom boha Ré. Antické pramene informujú, že Grékov po ceste všade oslavovali ako osloboditeľov. Je naozaj možné, že tomu tak bolo, pretože Egypt stratil svoju nezávislosť v prospech Perzie iba 11 rokov predtým. Aby si Egypťanov získal na svoju stranu, dal Alexander skoro všetky vládne funkcie obsadiť domácimi. Alexander tiahol pozdĺž Nílu a v januári 331 pred Kr. založil pri pobreží Stredozemného mora ďalšiu Alexandriu, najdôležitejšie z miest, ktoré založil. Alexandria sa stala hlavným mestom Egypta a bola ním 1000 rokov až do 10. storočia. Alexander takto založil 10 miest so svojim menom, no egyptská Alexandria ostala tým najdôležitejším. Je neuveriteľné, akú víziu mal tento mladík. Nebol to krvilačný bojovník, bol to štátnik, ktorý rozpoznal potenciál Afriky, Blízkeho Východu, ktorý práve dobyl, a chcel ho loďami spojiť s rodným Gréckom.
V marci Alexander tiahol 400 km na západ cez púšť k orákulu Amona v oáze Síva v Lýbijskej púšti. Legendy hovoria o jeho putovaní na juh Egypta, kde sa mal dostať k orákulu a radiť sa s bohmi o úspechu svojej výpravy. Alexander prišiel do Egypta s historkou, že jeho skutočným otcom je faraón Nektanebos II., posledný vládca tridsiatej dynastie, ktorý pred Peržanmi utiekol na dvor jeho otca Filipa II. Macedónskeho. Alexander putoval do veštiarne a so svojou družinou sa stratili v púšti a mali zjavenie. Aké posolstvá sa tam dozvedel, nie je známe. Antické pramene informujú, že sa tam vraj dozvedel, že je synom Dia; napríklad najvyšší kňaz ho vraj pozdravil ako „syna Dia“. Plutarchos to upresňuje tak (Alexander 2.1), že jeho otec pochádzal z Herakla cez Carana a jeho matka Aeaca cez Neoptolema a Achilla. V skutočnosti sa však Alexander už predtým označoval ako Diov syn. Tak vznikli mýty o tom, že bol synom Dia, najvyššieho boha gréckej mytológie. Ide však, samozrejme, len o legendy. Alexandrovu podobu následne vytesali do skaly na viacerých miestach Egypta.
Pri prechádzaní najväčšou stĺpovou sálou v Karnaku, ktorou musel ísť aj Alexander, možno vnímať históriu. Miestnosť Víťazstva (Akhminoun) faraóna Alexandra je až úplne vzadu. Pôvodne išlo o miestnosť Thutmosesa III. (1479 p.n.l. - 1425 p.n.l.), ktorý je akýmsi krstným otcom Alexandra. Ak veštica priradila Alexandrovi takto úspešného bojovníka akým bol Thutmoses III. za krstného otca, bolo jasné, akú budúcnosť mu predpovedá.
Srdce Perzie: Mezopotámia a Bitka pri Gaugamele
Na jar roku 331 pred Kristom začali prípravy na postup do Mezopotámie. Miesto toho, aby sa plavil do Babylonu po rieke, zvolil peší postup. Putoval spoločne s armádou popri rieke Tigris. Alexandrove vojská, ktoré mali teraz okolo 40 000 bojovníkov, prekročili túto rieku dva roky po bitke pri Isse. Alexander prekročil Eufrat a prechádzal Mezopotámiou, bývalou Asýrskou ríšou.
Dareios III. mal okrem 200 bojových vozov, kde bol každý ťahaný 4 koňmi, aj bojové slony. Bol tu výber tých najlepších vojakov z celej jeho ríše. Dareiovi vojaci dlho upravovali terén a vyhladili ho, odstránili kamene, aby sa bojovým vozom dobre jazdilo. Takú armádu ešte nikdy nikto nevidel, bola omnoho väčšia než pri Isse a vojsko sa ťahalo do dĺžky vyše 5 kilometrov. Generáli a hlavne ten najstarší a najskúsenejší Parmenion radili Alexandrovi zaútočiť v noci a hocijako inak získať aspoň akú takú výhodu proti jasnej presile.
Rozhodujúca bitka sa odohrala koncom októbra toho roku pri meste Erbil, na planine blízko malej dedinky Gaugamela. V októbri 331 pred n. l. pri Gaugamele v tretej bitke s Dareiom III. Alexander zvíťazil, Dareios však znova unikol. Keď to videli Alexandrovi kumpáni, začali sa pýtať, o čo Alexandrovi ide. „Veď Dareios ti sľúbil pôdu a obrovské bohatstvo, však?" A tu Alexander vraj vyslovil ďalšiu pamätnú vetu: „A aj by som to prijal, keby som bol Parmenion, ale ja som ALEXANDER!“ Ostalo nedopovedané, ale jasné. Macedónsky kráľ obsadil aj mesto Babylon a vlastne celú provinciu. Mezopotámia sa vzdala pomerne rýchlo.
Babylon, Súzy i hlavné mesto ríše Perzepolis sa vzdali bez odporu. Alexander osobne vstúpil do Perzepolisu, ktorý potom vypálil.
Prenasledovanie Dareia a koniec perzskej dynastie
Do roku 330 pred n. l. stihol Alexander znova napadnúť Perziu a vypáliť Xerxov palác. Alexander začína prenasledovať kráľa Dareiosa III. Aj napriek tomu, že Perzia už patrí jemu, kráľ je na úteku. Dareia prenasledoval až do Ekbatany, ale stále mu unikal, až ho vlastní satrapovia zosadili a zabili (330 pred n. l.). Ten sa napokon ukryl k príbuznému Bessosovi, ktorý ho však zajal a chcel s Alexandrom vyjednávať, zrejme o vlastný život.
Tento hlúpy krok Alexander využil na to, aby získal nielen perzské územie, ale aj priazeň ľudu. Využil vraždu Dareiosa a poštval Peržanov proti Bessosovi. Ten utiekol do mesta Baktria, ktoré však onedlho padlo a Alexander nariadil Bessosa zbičovať. Po potlačení sprisahania macedónskych šľachticov a poprave perzského generála Bessa, ktorý dal zavraždiť Dareia, sa výprava proti Perzii mohla považovať za skončenú. Od tej chvíle mu udelili titul „Veľký“.
Alexander sa stal nástupcom a vládcom Perzskej ríše. Vymenoval mnohé mestá za seba ako formu propagandy a nazval sa Šahanshah, perzský titul, ktorý znamená "kráľ kráľov".
Výpravy na východ: Ázia a rieka Indus
Po kompletnom obsadení Perzie sa Alexander rozhodol svoju ríšu rozšíriť ďalej na východ. India sa v tých časoch rozprestierala od územia dnešného Afganistanu. Pre Európanov išlo o mýtickú krajinu, o ktorej nič nevedeli. On však stále nebol spokojný s tým, čo dosiahol.
Pripravil ďalšiu výpravu, s ktorou tiahol na východ. Pokračoval ďalej na severovýchod až ku Kaspickému moru, ovládol Hyrkániu a Baktriu. V roku 329 prekonal so svojím vojskom pohorie Hindukúš a podrobil si Baktriu a Sogdianu. Roku 327 sa oženil s dcérou sogdianského kniežaťa Roxanou, čo malo priniesť mier medzi Grékmi a Orientom. V Baktrii sa oženil s Roxanou, dcérou baktrijského aristokrata Oxyarta.
Alexander prekročil rieky Oxos (Amudarja) a Iaxartés (aj Jaxartes, Syrdarja), dobyl Sogdianu a prenikol až k rieke Indus, ktorú prekročil, a miestni vládcovia sa pridali na jeho stranu. Prvý útok prišiel začiatkom roka 326 pred n. l., keď armáda prenikla do Kábulu (vtedy súčasť Indie). Kvôli nepriazni tunajšieho počasia však nedokázal dobyť celé územie vtedajšej Indie.
Zlomový bod nastal pri rieke Hydaspes, kde síce Indovia prehrali, no o život údajne prišiel aj Alexandrov kôň Bukefalos. Kráľ chcel postupovať na východ, no jeho vyčerpané vojsko, ktoré od odchodu z vlasti prešlo cez 18 000 km, sa vzbúrilo a odmietalo ísť ďalej. Alexandrov plán na prekročenie rieky Ganges bol zastavený, keď sa jeho vojská vzbúrili. Alexander bol síce frustrovaný, no napokon dal povel na návrat do Perzie.
Návrat a posledné roky: Cesta späť a organizačné reformy
Na spiatočnej ceste cez Gedroskú púšť sa návrat zmenil na boj o prežitie a zahinulo pri tom 90 000 mužov. Alexandrova armáda sa postupom na západ postupne rozpadá, keďže kráľ dovolil svojim druhom vrátiť sa do Grécka. Počas výpravy späť bol Alexander zasiahnutý šípom pri Multane. Aj keď prežil, následky tohto zranenia ho trápili až do smrti. Vysilené zvyšky vojska sa roku 324 dostali do Susy a neskôr do Babylonu.
Po návrate do hlavného mesta sa venoval organizácii ríše. Zachoval starý systém satrapií, do čela ktorých dosádzal predovšetkým verných Macedóncov. Sám prijímal kráľovské pocty (proskynéza - padanie na kolená, diadém) a podľa vzoru egyptských faraónov a perzských kráľov sa dal uctievať ako boh. Usiloval sa o zblíženie macedónskeho (gréckeho) a perzského obyvateľstva. Roku 324 pred n. l. zorganizoval obrovskú svadbu svojich dôstojníkov a vojakov s perzskými ženami, on sám si zobral za druhú manželku Dareiovu dcéru Stateiru. V Susách Alexander zorganizoval veľkú svadbu, kde zosobášil desaťtisíc macedónskych šľachticov so šľachtickými Peržankami a sám si vzal za ženu najstaršiu dcéru Dareia III. Cieľom tejto akcie bolo zmierenie Macedónie s Peržanmi a vznik novej vládnucej vrstvy. Bezprostredným následkom bolo sprisahanie macedónskych veteránov v pevnosti Opis. Alexander musel sľúbiť, že zachová samostatnosť Macedónskeho kráľovstva a zabezpečí prednosť Macedónčanov pred Peržanmi.
V hospodárstve sa usiloval o posilnenie gréckeho vplyvu, zakladal mestá (viac ako tridsať Alexandrií), v ktorých dominovali grécki obchodníci a remeselníci. Alexander sa pustil do upevňovania svojho mnohonárodného výtvoru.
Po návrate do Susy v roku 324 Alexander utrpel veľké straty a čelil iným otázkam vrátane integrácie svojich macedónskych a perzských jednotiek, nájdenie rovnováhy medzi gréckymi a perzskými zvykmi. V roku 324 pred Kristom zomiera Hefaistion, podľa mnohých zdrojov Alexandrov dlhoročný milenec, čo bola pre Alexandra veľká osobná tragédia. Na začiatku roka 323 sa macedónsky kráľ vracia do Babylonu, aby tu prežil posledné mesiace svojho života.
Smrť Alexandra Veľkého a jeho odkaz
Jeho plány však 13. júna 323 náhle prerušila smrť. Alexander Veľký zomrel nečakane vo veku 33 rokov v Babylone. Mal nalomené zdravie a pred smrťou dal vymenovať svojho priateľa za poloboha. Nasledujúci deň vážne ochorel na horúčku a 10. júna 323 pred n. l. zomrel. Jeho plán na rozšírenie svojej ríše bol skrátený, keď Alexander zomrel v Babylone v júni 323 pred nl po tom, ako trpel desať dní horúčkou. O jeho smrti kolujú mnohé reči. Najrozšírenejšia je smrť zapríčinená spomínanou chorobou, malarickou horúčkou a vyčerpaním organizmu, prípadne zápalom pľúc. Skutočná príčina jeho horúčky je neistá, aj keď existujú mnohé teórie. Mnohí však hovoria, že mohlo ísť aj o neskoršie následky malárie, ktorú pred desiatimi rokmi prekonal, otravu v jedle alebo víne, či dokonca vraždu.
Alexander bol pochovaný v sarkofágu a jeho hrob údajne navštívil aj sám Cézar. Jeho telo bolo prevezené do Egypta a údajne pochované v Alexandrii, no hrobku sa dosiaľ nepodarilo objaviť. Po jeho smrti sa však táto násilím udržiavaná ríša rozpadla na nástupnícke kráľovstvá. Niekoľko mesiacov po jeho smrti sa narodila Roxane syn a budúci dedič Alexander IV. (*323 pred n. l., †309 pred n. l.), ten bol ale zavraždený ešte v detskom veku.
Alexandrove výboje znamenali začiatok novej epochy starovekých dejín, známej ako helenizmus. Jeho životopis písali už súčasníci, napr. budúci vládca Egypta Ptolemaios I. Sótér, ale zachovali sa až životopisy neskorších autorov, napr. Plutarcha, Curtia Rufa, Arriana (Alexandrova výprava). Populárne bolo najmä dielo anonymného autora z 3. stor. n. l.
Staroveké ríše: Alexander Veľký vpáda do Indie | Exkluzívne | História
Aj po bezmála 2 400 rokov od svojho narodenia Alexander stále vyvoláva neuveriteľné vášne a diskusie o tom, kde jeho noha stúpila, kde nie a kde bolo v skutočnosti centrum jeho ríše. Alexander Veľký je známy a bol nazývaný "veľkým" za jeho vojenskú zdatnosť, dobývanie väčšiny známeho sveta svojho času a šírenie gréckej kultúry a jazyka po celom východnom svete. Je dôležitý, pretože jeho výboje pomohli zmiešať kultúry a nápady, formovali vývoj západných a blízkovýchodných civilizácií a ovplyvňovali jazyk, umenie a vedu po celé storočia. Jeho dedičstvo je trvalé a jeho príbeh inšpiruje a fascinuje dodnes.
tags: #alexander #velky #narodenie