Anton Srholec, slovenský rímskokatolícky kňaz a salezián, politický väzeň, charitatívny pracovník, filantrop, spisovateľ a obhajca ľudských práv, zasvätil svoj život boju za demokraciu a starostlivosť o ľudí v núdzi. Jeho životný príbeh je svedectvom nezlomnej vôle a hlbokej viery v človeka, ktoré neprelomil ani krutý komunistický režim. Srholec sa stal symbolom boja za náboženskú slobodu, ľudskú dôstojnosť a práva, predstavujúc skutočného hrdinu srdca a ducha.
Rané roky a kňazské povolanie
Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 v Skalici v chudobnej rodine maloroľníka. Bol jediný zo siedmich detí, ktorý sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu. S cieľom venovať sa výchove chudobnej mládeže vstúpil už v roku 1946 ako sedemnásťročný do saleziánskej spoločnosti. Túžba stať sa kňazom ho viedla na blízke saleziánske Gymnázium v Šaštíne, kde však jeho študijné plány radikálne prerušila celoštátna akcia komunistického režimu proti reholiam - akcia K (Kláštory), ktorá ho zastihla v apríli 1950.
Perzekúcie a pokus o útek za slobodou
Po násilnom obsadení saleziánskeho domu v Šaštíne putoval Anton Srholec spolu s ostatnými spolužiakmi a kňazmi do sústreďovacieho kláštora v Podolínci a neskôr na Priehradu mládeže. Tieto kroky boli súčasťou vládnej snahy o ich „prevýchovu“ v duchu marxisticko-leninskej ideológie. Keďže toto úsilie komunistického režimu stroskotalo, mladých študentov nakoniec prepustili a Anton si tak mohol dokončiť maturitu v roku 1951, spolu s tzv. reparatistami.
Napriek maturitnej skúške mu však nebolo umožnené študovať teológiu. Preto sa v roku 1951 rozhodol pokúsiť o emigráciu, aby v cudzine mohol realizovať svoj sen o kňazstve. „Prišli ku mne niekedy v marci, že je možné utiecť za hranicu, už utiekli asi dve skupiny,“ spomínal Anton Srholec. Cesta k slobode sa mala uskutočniť prostredníctvom rehole saleziánov, ktorá mala úzke kontakty v zahraničí. Dostal sa do skupiny, ktorá sa v apríli 1951 pokúsila o útek cez rieku Moravu. Ponuku s vďakou prijal.
V noci z 8. na 9. apríla sa vlakom v podvečer odviezol do Šaštína, kde bola rodina, z ktorej pochádzal jeden z jeho starších spolužiakov. V tej rodine už našiel okolo dvadsať spolužiakov, starších kňazov, ktorých komunistický režim prenasledoval, niektorí sa skrývali. Túto skupinu, ktorá čítala dvadsaťtri kňazov a študentov, dali dohromady dvaja sprievodcovia: Ferdinand Totka, ktorý bol profesionálny prevádzač, a dôstojný pán Titus Zeman, salezián.
Skupina sa vybrala skoro ráno 8. apríla z domu Hercogových v Šaštíne. Cesta viedla cez les smerom k hraniciam, pričom prešli železnicu. „Omšu sme tam na kufroch odslúžili, don Pavlík, ak sa nemýlim, a neviem ktorí tam boli, Sandtner a Dermek,“ pripomínal si Srholec atmosféru putovania. Večer skupina pokračovala, prešla cestu prvej triedy, spojnicu medzi Brnom a Bratislavou, blízko Moravy, v blízkosti Závodu a Levár. Anton Srholec spomínal na napäté chvíle: „z diaľky už sme videli, že išlo nejaké auto, ktoré kosilo reflektorom po okolí a vtedy nám zavelili, už sme boli tak asi sto metrov od tej cesty: ‚K zemi! Ľahnite si! Urobte nejaké útvary ako kôpky hnoja alebo niečo takého.‘ Tak sme zaľahli, a my sme ten reflektor videli, svietil na nás, ale on nás nezbadal.“
K brehu Moravy však dorazili až o tretej, či štvrtej nadránom, unavení a zodratí. Niektorých starších pánov museli niesť. Don Zeman a Ferdiš Totka išli vopred preveriť situáciu. Prevod cez hranice bol riskantný, pretože rieka Morava bola veľmi skoro v apríli rozvodnená. Situáciu navyše urýchlil fakt, že Totka a Zeman sa už vrátili z Viedne alebo z Rakúska cez hranicu, ale na hranici, na našej strane, ich chytili dvaja pohraniční strážcovia. Tí ich zviazali a zavreli do búdky, pričom jeden strážil a druhý utekal na veliteľstvo do Malých Levár po posily. Totkovi a Zemanovi sa však podarilo rozviazať, vojaka prepadli, hoci zbraň nepoužili ani nezobrali. Niesli so sebou dva gumové člny, ktorými mali previesť skupinu. Jeden čln tam nechali, len jeden čln zobrali a zviazaného vojaka nechali pri strome a utekali do vnútrozemia už len s jedným nafukovacím, gumovým člnom. Kvôli rozvodnenému toku sa museli vrátiť.
Uväznenie a skúška nezlomnej vôle
Cestou späť takmer celú skupinu zaistili vojaci, ktorí na nich už čakali. Antona Srholca smeroval najprv na Bratislavský hrad, neskôr ku Dvom levom a následne do Leopoldova, kde strávil mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Tajný proces s celou skupinou sa konal pred Štátnym súdom v Bratislave vo februári 1952. Mladík, ktorý nemal iný záujem, len študovať, si tu vypočul ortieľ - dvanásť rokov väzenia za pokus o nepovolené prekročenie štátnych hraníc.
Vo väzení strávil Anton Srholec desať rokov. V rýchlom slede za sebou vystriedal väznice v Ilave, Olomouci, na Pankráci, no cieľom a „domovom“ na takmer celé desaťročie sa mu stal Jáchymov, kde strávil prevažnú časť trestu v obávaných uránových baniach, akými boli Dvanáctka, Rovnost, Bytíz a Tmavý důl. „Čo sa odohráva v človeku, keď ho zavrú? Prvé, je to šokujúce, to je jasné, to je situácia, s ktorou nikto neráta a ja som s ňou najmenej rátal,“ opisoval svoje pocity. Vo svojej naivite, ako sám hovoril, si myslel, že „sa z toho dostaneme, to sa vysvetlí, to sa vyjasní.“ Ale keď sa mu všetko zosypalo, stále mal presvedčenie, že „toto je len nedorozumenie, toto nemôže takto byť, však predsa ja som v živote nikomu neublížil a teda s takým pocitom.“
Podmienky v Jáchymove boli neznesiteľné. Antona ničili natoľko, až sa jeho zdravotný stav dostal do štádia, keď sa takmer nemohol hýbať, no v práci musel pokračovať. „Všade sme chodili so zaviazanými očami, uterák previazaný vzadu a vodili nás ako týchto,“ spomínal na prvé dni v Leopoldove. Cela, do ktorej ho dali, bola taká úzka, že „som roztiahol ruky a dotýkal sa stien. To bol môj telocvik, rozťahovať ruky a dotýkať sa stien. A päť krokov sem a päť krokov k oknu, okno vysoko a dvere.“ Naučil sa väzenský poriadok: „Pane, keď sa otvoria dvere, tak budete stáť v hentom kúte čelom k stene. A keď vám povieme otočte sa, tak sa otočíte a zahlásite sa potrestaný alebo vyšetrovaný… Anton Srholec, väzeň Anton Srholec, izba číslo stodvanásť… hlásim na izbe je všetko v poriadku, bez závad.“
Anton svedčil o brutálnom zaobchádzaní s inými väzňami. „Tam je tichučko a dovliekli ho a teda šuchotalo to, otvorili dvere, zatiahli vrece, ako vrece zemiakov keby ste ťahali po zemi a buchli na celu a tým to zhaslo. Áno a bolo ticho a teda tam ticho ležal a rozprával ako ho vozili na tej deke, ako ho tak dobili, až stratil vedomie a utýrali ho.“ Počas vyšetrovania púšťali hlasnú hudbu z platní, aby prekryli výkriky bitých ľudí. „Janku Guzovú som počúval do zblbnutia. Každý deň, keď sa vyšetrovalo, Janka Guzová letela, alebo počuli dozorcovia, tak museli pustiť muziku.“
Deprivácia vo väzení bola obrovská: „človek už nevie, kde je, že existuje svet a je v takej studni, sám a sám.“ Jedlo mu podávali nohou do cely. „Nemožnosť vysloviť to, čo prežívaš a keď to povieš, niekto to prekrúti a už je z toho niečo iného, teda to tam platilo veľmi prísne. Zásada, že kde sú dvaja, to je ešte rada, kde sú traja, tam už je zrada.“
Srholec nikdy neveril, že odsedí celý trest. „Keď som dostal tých dvanásť rokov, to bolo viac ako tretina môjho života. Zo začiatku som neveril, že to odsedím, ale už keď sa to blížilo k tomu desiatemu roku, so zaistením a s tým predchádzajúcim to je presne desať rokov, tak to je tretina môjho života.“
Návrat domov a robotnícka dekáda
V „poslednej chvíli“ ho v roku 1960, 12. mája, zachránilo vyhlásenie amnestie prezidenta A. Novotného z 9. mája 1960, ktorá sa týkala aj politických väzňov. „Amnestia, to je vízia, to je sen, to je rozprávka pre všetkých väzňov, o inom sa nerozprávalo, ale vždycky prišla amnestia a nevzťahovala sa na nás, na politických väzňov, až v šesťdesiatom roku.“ Amnestiu privítal „až neuveriteľne, sa mi nechcelo veriť, že pôjdem domov a už som si tak zvykol v tom väzení, že som myslel, že ja už teda aspoň tých dvanásť rokov dotiahnem.“
Po amnestii sa Anton Srholec vrátil k rodičom, no dlho si nemohol nájsť žiadne zamestnanie. Nasledujúcich desať rokov pracoval ako nekvalifikovaný robotník. Štátna bezpečnosť ho zo zreteľa nepúšťala. Už v septembri 1965 sa o Srholca začala opäť intenzívne zaujímať Štátna bezpečnosť v Ostrave, ktorá spustila na neho akciu s krycím menom „TONDA“ a založila naňho signálny zväzok. Pracoval na stavbách, v továrni na výrobu betónových prefabrikátov a v rokoch 1965 - 1968 vo Vítkoviciach pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach.
Aj počas väznenia a robotníckej práce Anton Srholec neúnavne študoval, predovšetkým teológiu a jazyky. Využil svoje jazykové znalosti, ktoré nadobudol ešte vo väzení a v krátkom čase si spravil štátne skúšky z anglického a nemeckého jazyka v Ostrave. To mu pomohlo získať miesto vo Výskumnom ústave hydinárskeho priemyslu. Napriek tomu, že sa dva razy hlásil do kňazského seminára v Bratislave, neprijali ho tam a nedostal ani len odpoveď.
Kňazská vysviacka v Ríme a návrat do vlasti
V roku 1969, počas Dubčekovej éry, si Anton Srholec zaobstaral povolenie na trojmesačný pobyt v Taliansku. Tento pobyt využil naplno a v septembri 1969 začal štúdium na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne. Keďže od štátu nedostal dostatočne dlhé povolenie pobytu, pobyt si predĺžil o rok, aby mohol dokončiť teologické štúdiá. Namiesto vysviacky v Turíne v roku 1970 odišiel do Ríma, kde ho 17. mája 1970 vysvätil za kňaza samotný pápež Pavol VI.
V dobe, keď desaťtisíce ľudí z Česko-Slovenska emigrovali, Anton Srholec sa napriek všetkému rozhodol vrátiť domov v presvedčení, že tu môže byť osožnejší. Bol síce kňazom, ale nemohol pôsobiť v duchovnej službe.
Kňazská služba pod drobnohľadom ŠtB
Po návrate na Slovensko sa Anton Srholec zamestnal ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave. Tamojší dekan mu neskôr vybavil od štátnej správy povolenie vypomáhať i v kňazských činnostiach. Anton Srholec kládol hlavný dôraz na pastoračnú prácu, osobitne na kultúru slova a na prácu s mládežou. Svojimi kázňami oslovil tisíce mladých ľudí, ktorí spomínajú na jeho pôsobenie ako na legendu. Kostol Blumentál sa v čase jeho pôsobenia stal oázou v normalizujúcej sa Bratislave. Podporoval a písal aj do samizdatových časopisov a mal možnosť spoznať a podporovať mládežnícke skupiny a samizdatovú činnosť.
Jeho činnosť bola však režimu krajne nevyhovujúca a neustále sledovaná Štátnou bezpečnosťou (ŠtB). ŠtB dlhodobo sledovala Srholcove aktivity. Medzi jej materiálmi sa nachádza aj Srholcov zväzok ako jej tajného spolupracovníka, ktorý bol založený 24. júna 1971 s krycím menom „SKALA“. Záverečná správa však napokon konštatuje: „TS SKALA nezodpovedá požiadavkám agentúrno-operatívnej práce“, a navrhuje ukončenie tejto pomerne neúspešnej snahy o spoluprácu, dôvodiac „stratou dôvery a spoľahlivosti.“ 9. apríla 1984 založila Štátna bezpečnosť na Antona Srholca osobný zväzok spravodajského rozpracovania, pričom mu ponechala krycie meno „SKALA“.
Kvôli svojej pastoračnej práci bol Srholec neskôr preradený. Najprv mu odobrali súhlas pre Bratislavu a biskup ho s vedomím štátnej správy poslal za správcu farnosti v Perneku. Tu napísal prvú dvojdielnu zbierku kázni „Slová pre veriacich i neveriacich“, ktorá sa mnohokrát rozmnožovala technikou kópií na písacom stroji. Nakoľko do Perneka chodilo veľa veriacich priateľov, po troch rokoch ho preložili do Veľkého Zálužia a nakoniec doslova na trestné miesto do Záhorskej Vsi.
Anton Srholec sa zapájal aj do aktivít tajnej cirkvi a v roku 1985 sa zúčastnil legendárnej púte vo Velehrade, kde organizoval mládežnícky program, ktorý sa nepáčil komunistickému režimu. V tom istom roku mu bol odobraný i štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej službe z dôvodov, že jeho činnosť sa nezhodovala s predstavami Úradu pre veci cirkevné. Bol vyšetrovaný pre jeho aktívnu účasť na slávnostiach na Velehrade.
Veriaci z menovaných farností si dodnes spomínajú na nezabudnuteľné vzťahy a slávnosti, ktoré s ním spolu prežili, a pokladajú ho za svojho farára. V Záhorskej Vsi, kde bolo veľa rómskych občanov, sa stal ich obhajcom a ochrancom ich práv.
Po odobraní štátneho súhlasu mohol Anton Srholec pracovať opäť len ako robotník a skladník v Doprastave, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1989. Posledné štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade v Ružinovskej nemocnici v Bratislave a potom v Doprastave.
Ponovembrová činnosť a filantropia
Ponovembrovú zmenu a nástup demokratického zriadenia vnímal Anton Srholec veľmi pozitívne. Ako človek, ktorého komunistický režim nezlomil, vedel, čo znamená sloboda. Už ako dôchodca bol činný okrem iného aj v Slovenskom Helsinskom výbore pre práva menšín, v slovenskej sekcii Spoločnosti pre vedu a umenie, bol členom rady Konta nádeje, pôsobil v Konfederácii politických väzňov a v iných spoločenských a sociálnych organizáciách. Od roku 2008 bol predsedom Konfederácie politických väzňov Slovenska. Bol členom Medzinárodného ekumenického združenia (IEF), Teologického fóra a spolupracoval s rôznymi spoločenskými a sociálnymi organizáciami, zúčastňoval sa teologických seminárov v Nemecku. Podporoval pokrok teologického výskumu ako príspevok k obrode nášho národa a duchovnej obnove, čím sa snažil prispieť k uskutočneniu zásad II. Vatikánskeho Koncilu v našej Cirkvi na Slovensku. Nakoľko ovládal nemecký jazyk, občas chodil na zastupovanie do Rakúska a na teologické semináre do Nemecka, kde mal veľa vzácnych priateľov. Delil sa s nimi o naše skúsenosti so životom podľa viery v skromnejších ekonomických podmienkach.
Anton Srholec sa neúnavne venoval aj konkrétnej pomoci ľuďom. Jeho srdce patrilo tým, ktorí sa strácali na okraji spoločnosti, a neúnavne bojoval za ich práva a dôstojnosť. Od roku 1992 sa venuje bezdomovcom, pre ktorých zriadil domov v Podunajských Biskupiciach, za ktorý niesol zodpovednosť. Založil domov pre bezdomovcov v Bratislave, v ktorom pomáhali tým najzraniteľnejším členom spoločnosti. Vytvoril neziskovú organizáciu s názvom RESOTY, ktorá im poskytovala útočisko a možnosť znovu sa postaviť na nohy. V domove zvanom RESOTA je ubytovaných 60 bezdomovcov a 40 ich dochádza ambulantne. Je to neštátne občianske združenie, ktoré žije zo sociálnych príspevkov bezdomovcov a pomocou dobrodincov. Otec Srholec sa staral o dôstojné bývanie marginálnych ľudí a stále viac sa k nemu hlásili i tí, ktorí boli na okraji v spoločnosti, v cirkvi, alebo inakšie postihnutí občania.
Popri sociálnej činnosti sa Anton Srholec venoval aj publicistike. Prispieval do rôznych periodík, venoval sa prednáškovej a poradenskej činnosti pri sociálnych projektoch, hlavne, čo sa týka bezdomovcov. Je autorom mnohých statí, príhovorov a prednášok.
Literárna tvorba
Anton Srholec zanechal po sebe aj významné literárne dielo, ktoré reflektuje jeho životné skúsenosti a hlboké presvedčenie. Medzi jeho šesť vydaných kníh patria:
- Experiment lásky, Nová rodina v novom svete (1989)
- Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (1991): Táto kniha, vydaná tiež v roku 1996 Vydavateľstvom Michala Vaška v Prešove, je silným svedectvom o prežitých útrapách v uránových baniach.
- Každodenné zamyslenia (1995): Kniha vyšla v Prešove, Vydavateľstvom Michala Vaška.
- Ako čerstvý chlieb (2008): Vydané tiež v roku 2009 Vydavateľstvom Michala Vaška v Prešove.
- Sviatočné pozdravy
- Slová pre veriacich i neveriacich: Dvojdielna zbierka kázní, ktorá vznikla počas jeho pôsobenia v Perneku ako samizdat.
Ocenenia a uznania
Život Antona Srholca, ktorý žil podľa kréda „Želal by som si, aby v tomto relatívne a stále tvrdím bohatom svete v teple a istom sociálnom, zdravotnom zabezpečení, aby pribúdalo ľudí, ktorí nežijú len pre to, aby mali, ale aby sa stávali priateľmi, budovali mosty, aby si podávali ruky,“ získal rozsiahle uznanie. V roku 2014 v rozhovore pre TASR ďalej dodal, že v našej spoločnosti je veľa rán a je dôležité, aby sme sa s citom a s láskou týchto rán dotýkali.
Za svoju prácu v sociálnej sfére, aktivity v oblasti ľudských práv počas komunistického režimu a celoživotné dielo mu bolo udelených mnoho významných ocenení:
- 1995, 1999, 2002, 2003: Laureát ocenenia Dar roka, Slovenská humanitná rada (hlavný laureát v roku 2001).
- 1999: Titul Dr.h.c. za prácu v sociálnej sfére, Trnavská univerzita v Trnave.
- 1999: Čestné občianstvo mesta Skalica.
- 1999: Cena kardinála Königa za prácu pre vieru a slobodu, Konferencia biskupov Rakúska.
- 2003: Štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
- 2004: Cyrilometodská medaila, Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie.
- 2012: Filantrop roka, Fórum Donorov.
- 2014: Cena Pamäti Národa v Národním Divadle v Prahe, Post Bellum.
- 2015: Krištáľové krídlo - mimoriadna cena za celoživotné dielo.
- 2015: Cena Leopolda Kunschaka za prácu v sociálnej oblasti a aktivitu v oblasti ľudských práv počas komunistického režimu, Viedeň.
- 2015: Ocenenie Biela vrana.
Je držiteľom čestných doktorátov Trnavskej univerzity a Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Viacero miest a obcí na Slovensku mu udelilo čestné občianstvo. V celonárodnej ankete „Najväčší Slovák“, ktorú vyhlásila RTVS na jeseň 2018, sa Anton Srholec umiestnil na treťom mieste.
Odkaz a úmrtie
Anton Srholec zomrel v Bratislave 7. januára 2016 vo veku 86 rokov. Pred vyvrcholením ankety Najväčší Slovák uviedla RTVS 3. marca 2019 portrétny film „Anton Srholec“. Spomienkové podujatia pri príležitosti jeho nedožitých 90. narodenín, ako napríklad spomienka na cintoríne a slávnostné podujatie v Jezuitskom kostole v Skalici, sa uskutočnili 9. júna 2019 a pripravila ich Nadácia Antona Srholca António v spolupráci s partnermi.
Kňaz, salezián, publicista a charitatívny pracovník sa roky aktívne angažoval v oblasti charity, sociálnej práce a ľudských práv. V Bratislave viedol od roku 1992 domov pre ľudí bez domova Resoty, kde poskytli pomoc a prístrešie takmer tisícke odkázaných občanov. Jeho životný príbeh je inšpiráciou pre mnohých a pripomína, že ani v tých najťažších časoch sa nemožno vzdať nádeje a služby blížnemu. Jeho odkaz zostáva živý v srdciach tých, ktorým pomohol, aj v pamäti národa, ktorý si váži jeho nezlomnú odvahu a filantropiu.
tags: #anton #srhokec #narodenie