Asistovaná reprodukcia (ART) je lekársky postup, pri ktorom sa v laboratórnych podmienkach spájajú spermie a vajíčko, čo umožňuje neplodným párom počať dieťa mimo pohlavného styku. Táto technológia ponúka nádej neplodným párom, ale zároveň vyvoláva rozsiahlu diskusiu o etických a morálnych aspektoch, pričom sa dotýka katolíckeho učenia a kresťanského pohľadu na život. Rozhodnutie Najvyššieho súdu v Alabame, ktoré klasifikovalo embryá vytvorené umelým oplodnením ako „deti“, len nedávno znovu rozprúdilo túto debatu. Táto komplexná téma zahŕňa vedecké, etické, náboženské a spoločenské aspekty, ktoré si vyžadujú hlboké zamyslenie a citlivý prístup.
Asistovaná Reprodukcia: Medicínske Postupy a Realita Neplodnosti
Umelé oplodnenie, známe aj ako asistovaná reprodukcia (AR), je medicínsky zásah ovplyvňujúci ľudskú reprodukciu, pri ktorom dochádza k manipulácii s ľudskými pohlavnými bunkami (spermiami a vajíčkom) a ľudským zárodkom (embryom). Metódy AR sa vyvinuli na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. Prvé „dieťa zo skúmavky“ prišlo na svet 25. júla 1978. Odvtedy sa obdobným spôsobom narodilo odhadom viac ako šesť miliónov detí po celom svete. Na Slovensku sa tento trend dostal do praxe v roku 1991. Tieto techniky zahŕňajú farmakologické postupy, chirurgické techniky a intervencie, ktoré uľahčujú priebeh fyziologických generatívnych procesov, alebo ich dokonca celkom nahrádzajú.
V súčasnosti neplodnosť nepredstavuje iba okrajový problém, ale jej výskyt v populácii sa v rozvinutých krajinách pohybuje okolo 3,5 - 16,7 %, v tých menej rozvinutých krajinách v intervale 6,9 - 9,3 %. Medicína považuje pár za neplodný, ak nie je schopný počať dieťa po roku nechráneného pohlavného styku. Príčiny neplodnosti sú rôznorodé a často sa na nich podieľa viacero faktorov, ako sú nevhodná strava, extrémne diéty, alkohol, fajčenie, prekonané ochorenia, vplyvy vonkajšieho prostredia, stres a mnohé ďalšie. V minulosti sa skôr žene prisudzoval hlavný podiel viny na vzniku bezdetného manželstva, a v prípade problémov s otehotnením vyhľadávala lekársku pomoc ako prvá. Anovulácia, cervikálna neplodnosť, nepriechodnosť vajíčkovodov, maternicové zrasty či vrodené anomálie pohlavných orgánov sú najčastejšou príčinou neplodnosti u ženy. Každý pár túžiaci po dieťatku prežíva osobnú drámu. Neschopnosť počať dieťa prirodzeným spôsobom sprevádza vnútorná bolesť, pocit osobného zlyhania i pocit viny.
Najpoužívanejšou technikou AR je tzv. metóda IVF-ET (in vitro fertilization and embryo transfer), ktorú v jednotlivých krokoch reprezentuje sled viacerých úkonov. Patrí k nim hormonálna stimulácia vaječníkov, pri ktorej sa žene podá liek na uvoľnenie väčšieho počtu vajíčok počas jedného cyklu, tzv. hyperovulácia. Následne prebieha odber vajíčok a odber spermií. Tieto sa potom spoja v laboratórnych podmienkach, čím dôjde k vlastnému mimotelovému oplodneniu. Počas procesu sa vytvorí niekoľko ľudských embryí, ktoré sa potom triedia podľa kvality buniek. Po oplodnení sa preskúma zdravotný stav embrya, či nevykazuje znaky niektorého zo sledovaných ochorení, t. j. vykoná sa tzv. predimplantačná genetická diagnostika. Ďalšie kroky spočívajú vo výbere „najlepších“ embryí (selekcia), ich prenos (transfer) do maternice a sledovanie (monitoring) očakávaného tehotenstva. Nadbytočné embryá sa zmrazia a uchovávajú na ďalšie použitie pri predchádzajúcom neúspechu, alebo sa - v prípade vykazovania nevyhovujúcej kvality - likvidujú. Asistovaná reprodukcia teda v konečnom dôsledku využíva umelé prostriedky na dosiahnutie tehotenstva mimo manželského aktu.
Existujú rôzne formy umelého oplodnenia. Ak sa použijú spermie a vajíčka manželov (alebo páru), hovoríme o homológnej asistovanej reprodukcii. Ak sa v procese oplodnenia použijú gaméty darcu/darkyne, ide o heterológnu asistovanú reprodukciu. Ak v procese umelého oplodnenia padne rozhodnutie použiť metódu ICSI (intracytoplazmatická injekcia spermie), lekári vyberú jednu pokiaľ možno najkvalitnejšiu spermiu a vpichnú ju do vajíčka.
Katolícky Pohľad na Asistovanú Reprodukciu: Dôstojnosť Života a Manželstva
Od úplných počiatkov sa metóda umelého oplodnenia stretávala so silnou kritikou Katolíckej cirkvi. Katolícka cirkev sa stavia kriticky k asistovanej reprodukcii, pričom argumentuje, že nahrádza manželský akt laboratórnym úkonom a uráža dôstojnosť počatého dieťaťa. Dokument Donum Vitae prirovnáva asistovanú reprodukciu k interrupcii a uvádza, že prostredníctvom týchto zásahov sa život a smrť podriaďujú rozhodnutiu osoby, ktorá sa tak stáva do úlohy darcu života a smrti. Podľa katolíckeho učenia sa pri asistovanej reprodukcii s dieťaťom zaobchádza ako s produktom, keďže sa v podstate vyrábajú deti takmer v priemyselnom meradle.
Kľúčovou otázkou v diskusii o umelom oplodnení je definícia počiatku ľudského života. Doktorka Maureen Condice sa vo svojej práci zaoberá práve touto otázkou. Na základe rozlíšenia definícií buniek a organizmu a ich špecifických schopností v závere svojho bádania uvádza, že nezávisle na náboženskom či inom svetonázore, veda musí uznať, že splynutím spermie a vajíčka a následným delením vzniká nový organizmus - ľudská bytosť. Ján Pavol II. tvrdil, že k takémuto záveru môže prísť každý človek na základe svojho vlastného poznávania. Zdôraznil, že „napriek mnohým ťažkostiam a neistotám každý človek, úprimne otvorený pravde a dobru, môže pomocou svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom zákone, vpísanom do srdca, spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho konca a získa presvedčenie, že každá ľudská bytosť má právo na to, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej základné právo.“ V momente oplodnenia teda vzniká nová ľudská bytosť - dieťa, ktoré by malo mať prirodzene rovnaké práva ako každá iná ľudská bytosť na svete.
Katolícke učenie o IVF
Pápež Pavol VI. vo svojej encyklike Humanae Vitae ešte pred Jánom Pavlom II. zdôraznil, že každé dieťa má právo byť počaté prirodzeným spôsobom v láskyplnom manželskom vzťahu, keďže rodinu, ktorú tvoria otec, mama a deti, stále považujeme za najlepšie možné prostredie pre výchovu dieťaťa. Kongregácia pre vieroučné otázky v inštrukcii Donum Vitae píše jasne: „Každé dieťa, ktoré prichádza na svet, má byť prijaté ako živý dar Božej dobroty a má byť vychovávané s láskou.“ Zároveň však ďalej pokračuje: „Odovzdávanie ľudského života v súlade s dôstojnosťou osoby je možné iba vtedy, keď sa rešpektuje zväzok, ktorý existuje medzi významami manželského aktu, a keď sa rešpektuje jednota ľudskej bytosti. Pre svoj jedinečný a neopakovateľný pôvod sa má dieťa rešpektovať a uznávať ako rovnocenné v osobnej dôstojnosti s tými, čo mu dávajú život. Ľudská osoba má byť prijatá v znamení jednoty a lásky svojich rodičov.“
Cirkev nebráni manželom mať deti a ani nikdy nebránila. Ba naopak, vždy zdôrazňovala - a i dnes, keď to nie je práve populárny názor, zdôrazňuje, že manželský akt má mať vždy plodivý a spojivý charakter. Plodivý v zmysle toho, že sa nebráni umelými metódami (prezervatív, antikoncepcia, vnútromaternicové teliesko) potenciálnemu počatiu života, a spojivý v zmysle úplný (muž vždy vyvrcholí v pošve ženy). Ján Viglaš, morálny teológ, vysvetľuje, že „človek je oveľa viac než len spojenie dvoch buniek a ľudské plodenie je oveľa viac ako len biologická reprodukcia, hoci medicína to takto nazýva.“ Ľudské odovzdávanie života je mimoriadne originálne, odovzdávajú ho dve osoby, muž a žena, nie dva živočíchy. U ľudí má ísť vždy o slobodné a vedomé rozhodnutie, ktoré predpokladá jedinečný vzťah. David Prentis, zakladateľ Ligy pár páru v Čechách, trefne vyjadril, že ak je možný sex bez detí, čo umožňuje antikoncepcia, tak budú možné aj deti bez sexu.
Ďalšou otázkou je „právo na dieťa“. Hoci všetci vieme, že existujú určité práva dieťaťa, je dieťa Boží dar, nie právo. I vedci zaoberajúci sa reprodukciou môžu potvrdiť, že sa stáva, že hoci majú k dispozícii dokonalú spermiu a dokonalé vajíčko, k oplodneniu skrátka nedôjde, život sa nezačne. Hoci sa veda dokáže „hrať na Boha“ v otázke plodenia života, stále je to dotyk Stvoriteľa, ktorý určuje, či sa bunky začnú, alebo nezačnú deliť. Pri spojení spermie a vajíčka sa generuje akýsi svetelný záblesk - vzniká nový život!
Morálne a Etické Dilemy Spojené s Asistovanou Reprodukciou
Morálne hodnotenie techník umelého oplodnenia spočíva v posúdení okolností a dôsledkov, ktoré prinášajú, vzhľadom na nevyhnutné rešpektovanie ľudského zárodku. Zavádzanie umelého oplodnenia in vitro do praxe si vyžiadalo nesmierne množstvo oplodnení a zničení ľudských embryí.
Osud Nadbytočných Embryí a Predimplantačná Diagnostika
Pri asistovanej reprodukcii sa vytvorí niekoľko ľudských embryí, ktoré sa potom triedia podľa kvality buniek. Podľa Centra pre genetiku a spoločnosť sa takmer polovica ľudských embryí vytvorených v rámci asistovanej reprodukcie počas procesu vyradí. Zvyčajne sa nie všetky prenášajú do pohlavných orgánov ženy; niektoré zárodky - bežne označované ako „nadpočetné“ - sa zničia, alebo zmrazia. Občas sa niektoré embryá, ktoré sa už zahniezdili v maternici, zničia, a to z rôznych eugenických, ekonomických alebo psychologických dôvodov. Kliniky IVF ponúkajú predimplantačné genetické testovanie, ktoré v praxi znamená identifikáciu geneticky postihnutých embryí, ktoré sa majú zabiť, aby sa do maternice implantovali len tie „zdravé“ alebo „geneticky zdatné“. Také úmyselné usmrcovanie ľudských bytostí alebo ich používanie na rozličné účely, na úkor ich celistvosti a života, je v rozpore s učením, ktoré Cirkev pripomína v súvislosti s umelým potratom. Cirkev jednoznačne odsudzuje akékoľvek pokusy a výskumy na embryách v akomkoľvek štádiu. Morálny problém je jasný - dochádza k cielenej eugenickej selekcii a následnému zničeniu ľudských embryí.
Problém zamrazených embryí je natoľko veľký a komplikovaný, že v tomto štádiu už neexistuje žiadne morálne čisté riešenie. Ján Viglaš upozorňuje, že veľkým zlom v celom procese je aj zamrazovanie prebytočných embryí. Keď ich už ženy z rôznych dôvodov nemôžu prijať, mnohé z nich sa dostávajú do ťažkej vnútornej dilemy, ktorá však nemá morálne dobré riešenie. Celé zlo nastalo už vtedy, keď to dieťa vzniklo ako embryo mimo tela ženy, kdesi v skúmavke, in vitro. Od prvého momentu existencie takéhoto nového ľudského života sa s ním zaobchádza ako s predmetom, nie ako s človekom, ako s objektom, nie ako so subjektom, ako s niečím, nie ako s niekým. Následné zamrazenie embrya je ďalší útok na ľudskú dôstojnosť, pretože v prvých momentoch jeho existencie zamedzíme jeho ďalšiemu vývinu.
Kongregácia pre náuku viery v inštrukcii Dignitas Personae z roku 2008 uviedla, že tisíce odložených embryí vytvárajú fakticky nenapraviteľnú situáciu nespravodlivosti. V nej je deklarované, že umiestnenie embryí do stavu kryokonzervácie predstavuje porušenie ich ľudskej dôstojnosti, pretože sú tak vystavené riziku smrti či poškodenia ich fyzickej integrity, sú prinajmenšalom dočasne zbavené svojho prirodzeného materského prostredia a nie sú chránené pred ďalšími možnými manipuláciami. Dr. Irene Alexandrová z Univerzity v Dallase upozorňuje, že udržanie embryí pri živote je hlavným dôvodom, pre ktorý sa výber tejto alternatívy zdá byť prijateľný. Tento postoj však berie do úvahy len holú existenciu konzervovaných bytostí a prehliada skutočnosť, že ľudský život, dokonca ani v jeho počiatočných štádiách, nemožno obmedziť len na základné prežitie. Ľudský život je v každej svojej fáze dynamický a je prirodzene zameraný na rozvoj svojich príslušných potencialít. Zmrazením embryí sa ich spontánny vývoj zastavuje, čím sa im odoberá prirodzené právo na autentický priebeh života. Osoby zodpovedné za tento stav sa previňujú proti prirodzenému poriadku ľudského života a páchajú na ňom odsúdeniahodný atentát. Preto je úplne zavádzajúce, keď sa predlžovanie takejto existencie embryí považuje za povinnú starostlivosť zo strany ich rodičov. Je tvrdé to povedať, ale v skutočnosti nielenže nejde o dobrý skutok, ale priam o zločin proti človeku.
Viacerí teológovia sa tak prikláňajú k tomu, že najmenej zlým riešením sa javí nechať tie embryá v pokoji zomrieť. Neexistuje iný spôsob, ako túto tragickú situáciu vyriešiť, a jediné, čo možno urobiť, je čo najrýchlejšie ukončiť útok, ktorý je vedený v každom okamihu kryokonzervácie proti ľudským bytostiam zbaveným akejkoľvek pozitívnej životnej perspektívy. Predtým, než rozmrazené ľudské embryá zahynú, je nutné sa postarať, aby ich odchod do večnosti nesprevádzali podobné chyby, s ktorými bol spojený ich príchod na tento svet. Ján Viglaš radí, že ak sa na neho žena obráti s otázkou, čo robiť so zamrazenými embryami, hľadajú spolu riešenie, pokiaľ možno, tak aj spolu s jej manželom. Zvyčajne tak dospejú k riešeniu, aby si tie embryá na základe zmluvy s centrom vyžiadali a potom niekde na cintoríne dôstojne uložili, či už sami, alebo s kňazom, ktorý bol svedkom ich bolesti.
Heterológne Oplodnenie a Náhradné Materstvo
Pri homogénnom oplodnení sa k páru pristupuje spôsobom zákazník - produkt. Ak však pri vyšetreniach mohlo ukázať, že napríklad Adam má slabé spermie, nízky počet, skrátka, zlý „genetický materiál“, prípadne až žiadny, lekár ponúkne manželom alternatívu - použije vajíčko Evy a spermiu od neznámeho darcu. Dieťa tak bude mať 50 % genetického materiálu od Evy a bude s ňou biologicky spríbuznené. Obdobný zdravotný problém môže nastať u matky - v našom prípade u Evy. Ak má nekvalitné vajíčka a nič sa s tým nedá robiť, lekári opäť ponúkajú riešenie - darovanie vajíčok inej ženy, ktoré oplodnia manželovými, v tomto prípade Adamovými spermiami. Tu však nastáva ešte zložitejší problém - Eva bude nosiť dieťa, ktoré geneticky nebude jej, ale jej telo bude mať na jeho vývoj špecifický vplyv. Porušenie manželskej výlučnosti tým, že do procesu plodenia vstupuje tretí človek - darca, môže mať negatívny vplyv i na samotné manželstvo a samotné počaté dieťa.
Náhradné materstvo (surogácia), našťastie, nie je v našich končinách povolené, no sú známe prípady, keď sú páry ochotné vycestovať za touto „službou“ do krajín, kde to dovolené je (napríklad do USA, Indie alebo na Ukrajinu). Náhradná matka to môže urobiť pro bono, respektíve iba za uhradené náklady spojené so zdravotnou starostlivosťou, alebo si pár nájde matku, ktorej za túto službu zaplatí (najmä chudobnejšie ženy v Indii a na Ukrajine často ponúkajú túto „službu“). Treba si však uvedomiť, že aj keby sme nejakým spôsobom tieto komplikované situácie zjednodušili, náhradné materstvo je objektívnym popretím záväzkov, ktoré vyplývajú z materskej lásky, manželskej vernosti a zodpovedného materstva. Uráža dôstojnosť a právo dieťaťa, aby bolo počaté, nosené v matkinom lone, prinesené na svet a vychovávané vlastnými rodičmi. Charta práv rodiny, ktorú vydala Svätá stolica, opäť zdôraznila: „Ľudský život treba rešpektovať a chrániť absolútnym spôsobom od okamihu oplodnenia.“ Dr. Alexandrová dodáva, že „umelá maternica predstavuje posledný krok v technologickom ovládnutí ľudskej sexuality.“
"Vločkové Bábätká" a Adopcia Embryí
„Vločkové bábätká“ (snowflake babies) sú zmrazené embryá, ktorých sa rodičia rozhodli vzdať, no zároveň si neprajú, aby boli venované na výskum, alebo zničené. Manželom, ktorí nemajú zdravé pohlavné bunky, ponúkajú lekári túto možnosť často ako poslednú. Po celom svete sa nachádzajú tisícky zmrazených detí čakajúcich na svojich adoptívnych rodičov. Adoptovať si embryo je možné vtedy, keď je matka schopná vynosiť dieťa. Neexistuje však k tomu oficiálne právne stanovisko, keďže v náleze Ústavného súdu SR je zakotvené, že nasciturus (t. j. počaté, ale nie narodené dieťa) nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život, môže sa ním však stať pod podmienkou, že sa narodí živý. V prípade Slovenskej republiky bol stanovený moment viability plodu na 24. týždeň tehotenstva. Nejde teda o „klasickú adopciu“ a znamená to, že dieťa sa nikdy nedozvie, kto boli jeho biologickí rodičia. Rovnako neexistuje k tejto otázke (zatiaľ) ani oficiálna inštrukcia od Kongregácie pre vieroučné otázky alebo oficiálne morálne stanovisko.
Osobná Dilema Veriacich Párov a Rôznorodosť Pohľadov
Príbehy veriacich párov, ktorí sa rozhodli podstúpiť umelé oplodnenie, ilustrujú komplexnosť tejto dilemy. Mladý veriaci pár, bojujúci s neplodnosťou, sa rozhodol vzoprieť oficiálnemu názoru cirkvi a podstúpil umelé oplodnenie, vďaka čomu majú vlastné zdravé dieťa. Ich rodičia, takisto veriaci, sa s týmto rozhodnutím nevedia zmieriť, pričom babička dieťaťa splodeného „v skúmavke“ v tom vidí hriech a hľadá rozhrešenie. Osobná dilema: viera verzus túžba po dieťati je často taká silná, že rodičia nevenujú dostatočnú pozornosť celému kontextu procesu umelého oplodnenia. Nevedia, neinformujú sa, alebo nevnímajú problematickosť jeho jednotlivých krokov. Etické problémy v asistovanej reprodukcii sú z verejného priestoru vytesňované a ostávajú nepovšimnuté.
Osobné skúsenosti veriacich s IVF sa rôznia. Niektorí to berú ako zdravotný problém, nie ako problém viery, a stretávajú sa s pochopením zo strany kňazov. Jeden pár, ktorý mal vďaka IVF dvojičky, dnes už dospelé, dostal od dekana odpoveď: "Ak by pánboh nechcel, deti by sa nenarodili. Pustite to z hlavy. Ničím ste sa ani vy, ani deti neprevinili." Iní odmietajú umelé oplodnenie pre vieru a neuvažujú ani o adopcii, čo vedie k zatrpknutosti a nešťastiu. Ďalší pár, ktorý nemohol mať deti, sa po dlhom trápení dočkal nádherného bábätka vďaka umelému oplodneniu a berie to ako veľký dar a požehnanie. Jenny Vaughnová, katolícka žena, sa podelila o svoj príbeh konverzie po procedúrach IVF, ktoré s manželom podstúpili. Z 31 embryí vytvorených v laboratóriu prežilo len jedno.
Boh vyjadruje pochopenie pre túžbu po dieťati a naznačuje, že nemá nič proti tomu, aby ľudia využívali svoj rozum a vedecké poznatky na prekonanie prekážok v plodení. Zároveň zdôrazňuje, že cieľom umelého oplodnenia je vytvoriť nový život, nie zabíjať embryá, a že motiváciou je utrpenie a túžba po dieťati, čo je dobré. Boh tiež upozorňuje na pokrytectvo v spoločnosti, ktorá sa zaoberá vykonštruovanými morálnymi otázkami, zatiaľ čo tisíce detí trpia chorobami, hladom a sú zavrhnuté spoločnosťou. Zdôrazňuje, že dôležitý je aspekt počatia nového života z lásky muža a ženy, a že deti počaté in vitro nie sú očakávané s menšou láskou ako tie, čo sú počaté prirodzene.
Morálny teológ Ján Viglaš sa domnieva, že vysvetlení v tejto oblasti zo strany Cirkvi i kresťanských médií nie je málo, no problémom je, že ak sa tento problém ľudí nedotýka priamo, tak postoj Cirkvi nezaregistrujú, akoby to šlo pomimo nich. Keď sa ich to nejakým spôsobom začne dotýkať a keď zistia, koľko je s tým spojených rizík a ďalších problémov, tí istí ľudia zrazu reagujú, prečo o tom Cirkev nehovorí viac. Ako širší problém vníma aj to, že veľa ľudí sa o tom, čo Cirkev učí, dozvedá predovšetkým z titulkov mienkotvorných a bulvárnych médií, kde nastáva neraz prvé skreslenie. Hoci v osnovách vyučovania náboženstva táto téma je, dospievajúci riešia predovšetkým predmanželskú čistotu a momentálne ešte genderové témy a LGBTI. Umelé oplodnenie je im dosť vzdialené.
Alternatívy k Umelému Oplodneniu: Prirodzené Metódy Liečby Neplodnosti
Z pohľadu Cirkvi je prijateľná akákoľvek medicínska intervencia, ktorá napomáha prirodzené splodenie nového života prostredníctvom pohlavného spojenia muža a ženy. Čokoľvek, čo nahrádza manželský akt, je neprípustné. Teda ak sa medicína snaží odstrániť príčiny neplodnosti u muža alebo u ženy, alebo u oboch, aby mohli prirodzene počať, je to nielen v poriadku, ale to treba aj oceniť. Ak však medicína nepotrebuje pohlavný akt, dokonca ani samotných manželov, len ich pohlavné bunky, tak sa reprodukcia dehumanizuje a plodenie redukuje na výrobu a biznis.
Pre kresťanov, ktorí si cenia a chránia život od momentu počatia, existujú alternatívne spôsoby liečby neplodnosti, ktoré sú v súlade s ich vierou. NaPro technológia je na Slovensku len zopár rokov, no rozdiel oproti IVF je najmä v tom, že pár sa naučí spoznávať svoju plodnosť. Často pomôže už len správne načasovanie pohlavného styku, no NaPro neostáva iba pri tom. Lieči neplodnosť - neponúka dieťa ako produkt, ale snaží sa nájsť problém v tele ženy alebo muža a odstrániť ho. Táto metóda predstavuje komplexné riešenie problému, vylučujúc manipuláciu s ľudskými pohlavnými bunkami a embryami, a bez umelého oplodnenia. Základ metódy spočíva v porozumení prirodzenej plodnosti páru pomocou symptotermálnej metódy (STM) a v rešpektovaní poznatkov, predovšetkým v poznaní reálneho priebehu ovulácie. Vyšetrenia sú exaktne datované, viazané na príslušné dni cyklu a uskutočňujú sa v súlade s informáciami získanými pomocou STM. Hormonálna liečba sa nasadí zásadne v súlade so skutočne prebiehajúcou ovuláciou, a nie paušálne. Ich cieľom je pomocou správne načasovaných diagnostických testov odhaliť podstatu a príčinu zdravotných problémov a následne liečiť tak, aby mohlo dôjsť k prirodzenému počatiu. Využíva prácu celého tímu medicínskych odborníkov.
Berúc do úvahy všetkých pacientov, diagnózy, pravdepodobnosť počatia a porodenia dieťaťa, je miera úspešnosti 50 % v najlepších európskych NaPro centrách. Môže byť úspešná i v liečbe neplodnosti u párov, ktoré absolvovali IVF, a má 40 - 50 % mieru úspešnosti pri liečbe neplodnosti žien, ktoré majú viac ako 35 rokov. Čo sa týka finančnej stránky, okrem osobných konzultácií s lekárom náklady plne hradí zdravotná poisťovňa poistenca. Metódy NAPROHELP i NaProTechnology nesľubujú „zázraky na počkanie a nemožné do troch dní“. Naopak, vyžadujú trpezlivosť a spoluprácu. Ich ekonomická náročnosť je však podstatne nižšia (pri výsledkoch porovnateľných s IVF), čo je fakt, ktorý mal už dávno vzbudiť pozornosť na príslušných kompetentných miestach.
CrMS (Creighton Model) vznikol v 70. rokoch na univerzite v Creightone, USA. Cieľom bolo vyvinúť spoľahlivú, vedecky dokázanú prirodzenú metódu s ohľadom na ženskú individualitu. Takto sa vytvoril jednotný medzinárodný jazyk značenia ženského cyklu. Ide o systém značenia ženskej plodnosti. Pár takýmto spôsobom dostane informáciu o plodných a neplodných dňoch v cykle.
Politické a Právne Aspekty Asistovanej Reprodukcie
Asistovaná reprodukcia prináša nádej pre páry, ktoré z akéhokoľvek dôvodu nie sú schopné počať dieťa prirodzenou cestou, s jej praktickým výkonom však súvisí celý rad problémov, ktoré je potrebné riešiť a v ideálnom prípade tiež legislatívne upraviť v záujme dosiahnutia jednotného postupu všetkých subjektov zúčastnených na tomto procese. Donald Trump vyjadril podporu dostupnosti IVF pre páry, ktoré sa snažia mať dieťa, a vyzval alabamský zákonodarný orgán, aby rýchlo konal a našiel okamžité riešenie na zachovanie dostupnosti IVF v Amerike. Tento postoj je však v rozpore s pro-life hnutím, ktoré odmieta potraty aj IVF, pretože obe praktiky zabíjajú nespočetné množstvo detí. V slovenskom parlamente sa v minulosti objavili návrhy zákonov, ktoré by trestali ženy za podstúpenie umelého oplodnenia. Tieto návrhy však neboli schválené.
Jedným z najčastejších problémov, ktoré so sebou prináša praktický výkon asistovanej reprodukcie, sú viacpočetné tehotenstvá, ktorých pravdepodobnosť výskytu je pri umelom oplodnení výrazne vyššia, ako pri prirodzenom počatí. Dôvodom je najmä skutočnosť, že v záujme zvýšenia pravdepodobnosti úspešnosti zákroku umelého oplodnenia sú do maternice ženy podstupujúcej tento zákrok zväčša vnášané viaceré embryá súčasne. Toto pravidlo našlo medzičasom svoje legislatívne uplatnenie v právnych úpravách asistovanej reprodukcie viacerých krajinách sveta. Ako príklad možno uviesť španielsky zákon č. 14/2006 z 26. mája o technikách asistovanej reprodukcie ľudí, ktorý nahrádzal skorší zákon o technikách asistovanej reprodukcie. Podľa čl. 3 ods. 2 zákona č. 14/2006 môže dôjsť v rámci jedného cyklu umelého oplodnenia metódou in vitro k transferu najviac troch embryí do maternice ženy a prípadné nadbytočné embryá, ktoré neboli vnesené, môžu byť následne zmrazené a uskladnené v autorizovaných embryobankách a v prípade potreby použiteľné v ďalšom cykle tejto ženy. Za zákonom stanovených podmienok môže tiež dôjsť k ich darovaniu alebo použitiu na iné účely ustanovené zákonom.
Otázke viacpočetných tehotenstiev je tiež venovaná zvýšená pozornosť na nadnárodnej úrovni, a to predovšetkým na pôde Európskej spoločnosti pre ľudskú reprodukciu a embryológiu (European Society of Human Reproduction and Embryology, ESHRE) so sídlom v Belgicku, ktorá bola založená ešte v roku 1985, a ktorej hlavnou úlohou je práve podpora štúdia a výskumu v oblasti reprodukčnej medicíny a vedy. V súvislosti so snahou riešiť tento problém asistovanej reprodukcie bola na schôdzi ESHRE venovanej rizikám a komplikáciám spojených s využitím techník asistovanej reprodukcie, ktorá sa konala v máji roku 2002 v Maastrichte, prezentovaná koncepcia tzv. eSET (elective Single Embryo Transfer). Podstata tejto koncepcie spočíva v prenesení výlučne jedného embrya do maternice ženy v rámci jedného cyklu umelého oplodnenia. Sprievodným javom viacpočetných tehotenstiev je totiž zvýšená chorobnosť či dokonca úmrtnosť matiek, ako aj detí po pôrode pre ich nižšiu váhu v porovnaní s bežným tehotenstvom, kedy sa v tele ženy vyvíja výlučne jeden plod, ako aj pre častejšie komplikácie v priebehu tehotenstva ženy. Medzi ďalšie problémy, ktoré súvisia s realizáciou umelého oplodnenia, možno zaradiť najmä problematiku s ňou súvisiacich selektívnych interrupcií, otázku sex selekcie či potenciálnu hrozbu tzv. eutelegenézy.
Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska (SpB TK KBS) sa zaoberala problémom „darcovstva“ ľudských pohlavných buniek (gamét; čiže ľudských vajíčok a spermií), ktoré slúži na umelé plodenie detí, kde je aspoň jeden z rodičov nahradený cudzou osobou (heterológne umelé oplodnenie). Subkomisia konštatovala, že pri etickom hodnotení tohto problému je potrebné vychádzať z rešpektovania ľudskej dôstojnosti a prirodzených práv počatého dieťaťa, ako aj z pravdivého hodnotenia podstaty a poslania manželstva. Subkomisia zdôraznila, že každé dieťa má právo byť počaté prostredníctvom znakov vyjadrujúcich manželskú lásku medzi mužom a ženou, nosené v lone vlastnej matky, porodené vlastnou matkou a byť vychovávané v rodine založenej na manželstve.
Hlbší Teologický Rozmer Ľudského Plodenia
Katolícka cirkev uznáva oprávnenosť nenaplnenej túžby manželov po vlastnom dieťati a má pre nich porozumenie. Upozorňuje však, že z morálneho hľadiska nikoho neoprávňuje akceptovať a využívať mravne neprijateľné prostriedky na jej naplnenie. V liečbe neplodnosti dovoľuje akceptovať iba také zásahy, ktoré sú zamerané na odstránenie prekážok a ktorých cieľom je navodiť stav, ktorý povedie k prirodzenej plodnosti. Ján Viglaš vysvetľuje, prečo sú metódy asistovanej reprodukcie pre Katolícku cirkev neprijateľné. Hoci Cirkev podporuje niektoré spôsoby liečby neplodnosti pre páry, ktoré sa snažia mať deti, asistovaná reprodukcia je v rozpore s katolíckym učením.
Lekári pracujúci v centrách asistovanej reprodukcie sa v médiách viackrát vyjadrili, že oni život netvoria, aj keď spoja to najkvalitnejšie vajíčko s najkvalitnejšou spermiou, nemusí sa to podariť, je tam potrebná „vyššia sila“. Samozrejme, že potom menia rétoriku, aj preto, že veľa žien, ktorým takýmto spôsobom vzniklo viacero embryí a majú ich zamrazené, sa neskôr trápi, čo s nimi. A potom aj preto, že aj v odborných medicínskych článkoch, keď sa hovorí o etických otázkach a legislatívnych limitoch, sa neraz objavuje argument, že sa hráme na Boha. Čítali sa mnohé otázky, či sme už nezašli priďaleko, ak umožňujeme stať sa matkami aj ženám dávno po menopauze, osamelým ženám alebo rovnakopohlavným párom, ak pohlavné bunky môžeme odobrať aj do niekoľkých hodín po smrti, ak matka vynosí dieťa pre svoju dcéru alebo dokonca dcéra pre svoju matku, ak krížime ľudské pohlavné bunky so zvieracími alebo ak zasahujeme v embryu priamo do ľudského genómu a tak ďalej. Títo lekári tvrdia, že Cirkev ide proti modernej medicíne, a keď je asistovaná reprodukcia zlá, tak nech neliečime ani rakovinu, pretože aj pri jej liečbe zabíjame vlastné bunky, ktoré telo vytvorilo, hoci sú patologické. Pokiaľ vieme pomôcť bezdetným manželom liečbou, tak s tým predsa nemáme žiadny problém. Lenže techniky asistovanej reprodukcie nie sú skutočnosti liečbou neplodnosti, hoci ich medicína tak nazýva, ale jej obídením. Problém s plodnosťou, či už u muža, alebo u ženy, alebo u obidvoch, neraz ďalej pretrváva. A ak je tam genetická príčina, tak sa môže preniesť aj na dieťa, ktoré zas bude odkázané len na asistovanú reprodukciu.
Ján Viglaš pripomína, že „etická hodnota biomedicínskych vied sa meria tak vzhľadom na bezpodmienečný rešpekt každej ľudskej bytosti, ako aj vzhľadom na špecifickosť úkonu, ktorým sa ľudský život odovzdáva. Na dieťa nie je možné si uplatňovať nárok.“ Odmietnuť metódy AR sa kresťanskí manželia nemusia zdráhať, pretože okrem etických výhrad je aj ich úspešnosť nízka. Cirkev to vtedy uzavrela tým, že treba zastaviť takúto produkciu ľudských embryí, lebo nemáme morálne dovolené riešenie ich osudu.
Teologicky povedané, ľudský život je Boží dar, ktorý prišiel na svet vďaka spolupráci manželov na odovzdávaní života, ich podielom na stvoriteľskom akte Boha. Nie sme schopní život stvoriť, sme schopní ho len odovzdávať. Teológia opakovane zdôrazňuje dokonca aj to, že nevieme empiricky dokázať jestvovanie duše. Nevieme teda presne ani to, v ktorom okamihu vzniká ľudská duša, lebo aj počatie je určitý proces. Preto Cirkev nástojí na tom, že s každým novým ľudským životom musíme zaobchádzať ako s ľudskou osobou, či je ten život len vo forme zygoty, alebo rozvíjajúceho sa embrya, alebo plodu v tele matky, alebo už narodeného dieťaťa. Legislatíva si začiatok života a tým aj jeho ochrany určuje zákonmi alebo spoločenskou dohodou a vidíme rôzne podoby legislatívy. Aj preto sa mnohým zdá, že Cirkev tvrdohlavo bazíruje na detailoch.
tags: #asistovana #reprodukcia #a #cirkev