Surogátne, alebo náhradné materstvo znamená, že dieťa vynosí a porodí iná žena než tá, ktorá ho má vychovávať. Najčastejšie ide o prípady, keď biologickí rodičia nemôžu mať dieťa zo zdravotných dôvodov a obrátia sa na tzv. náhradnú matku. Tento inštitút predstavuje alternatívne riešenie neplodnosti, avšak v súčasnosti je stále viac právnym než etickým problémom, pri ktorého riešení nie je v jednotlivých štátoch konsenzus.
Ústavný zákaz verzus status quo na Slovensku
Donosenie dieťaťa náhradnou matkou (surogácia) nebolo na Slovensku nikdy legálne upravené ani povolené. Už pred ústavnou zmenou platilo, že matkou dieťaťa je výlučne žena, ktorá ho porodila, a akékoľvek dohody, ktoré by túto zásadu obchádzali, boli podľa zákona o rodine neplatné. Inými slovami - zmluva, ktorou by sa žena vopred vzdala dieťaťa v prospech iných osôb, nemala právnu účinnosť.
V septembri 2025 však parlament schválil ústavný zákon, ktorým došlo k explicitnému zákazu náhradného materstva priamo v Ústave SR. Ústava bola doplnená o ustanovenie, že „dohoda o porodení dieťaťa pre iného sa zakazuje“. Zároveň pribudla definícia, že rodičmi dieťaťa sú matka (žena) a otec (muž). Praktický rozdiel je teda v právnej sile a jasnosti zákazu: kým predtým vyplýval zákaz skôr nepriamo a bolo polemizované, či náš právny poriadok surogáciu de iure zakazuje, dnes je postoj štátu jednoznačný - náhradné materstvo je zakázané na najvyššej právnej úrovni.
Zakotvenie zákazu priamo v ústave má najmä symbolický a preventívny význam. Znamená to, že bežným zákonom nemožno náhradné materstvo zaviesť ani legalizovať, pokiaľ by sa nezmenila samotná ústava. Štát tým deklaruje hodnotový postoj, že surogácia je neprípustná. Na druhej strane, odborníci upozorňujú, že samotný ústavný zákaz bez ďalších krokov nemusí mať výrazné praktické účinky, ak nebude sprevádzaný podrobnou úpravou v bežných zákonoch.
Trestnoprávne aspekty a riziká
Ústavné zakotvenie zákazu neznamená automaticky zavedenie nového trestného činu. V súčasnosti neexistuje v Trestnom zákone priama skutková podstata s názvom „náhradné materstvo“. To značí, že žena, ktorá by vynosila dieťa pre inú rodinu, ani objednávateľský pár, nie sú stíhaní za osobitný trestný čin len na základe tejto skutočnosti. Sankcie zatiaľ nie sú výslovne ustanovené - odborná obec dokonca upozorňuje, že samotný ústavný zákaz bez zavedenia podrobných mechanizmov v bežných zákonoch nezabráni pokračovaniu neformálnych či zahraničných foriem surogácie.
Hoci nový „delikt náhradného materstva“ nebol zavedený, situácie okolo surogácie môžu kolidovať s ustanoveniami trestného práva. Trestný zákon obsahuje viaceré skutkové podstaty, ktoré by sa dali aplikovať, ak by správanie účastníkov naplnilo ich znaky - typicky ide o oblasť obchodovania s ľuďmi alebo neoprávnených adopcií. Ak by napríklad došlo k komerčnej dohode (platba za dieťa) alebo by sa pri náhradnom materstve vyskytol prvok zneužitia ženy v núdzi, mohlo by sa to posudzovať ako trestný čin obchodovania s ľuďmi (§ 179 TZ).
Ide o jeden z najzávažnejších trestných činov, ktorý postihuje „moderné otroctvo“ v rôznych formách. Ak ide o dieťa (osobu mladšiu ako 18 rokov), zákon nevyžaduje na naplnenie skutkovej podstaty použitie hrozby, násilia či podvodu - už samotné „získanie“ dieťaťa na účely obchodovania je trestné. Tým sa pokrývajú aj prípady tzv. „predaja detí“.
Ďalším relevantným ustanovením je trestný čin zverenia dieťaťa do moci iného (§ 180 TZ). Ide o špecifický trestný čin, ktorý trestá nezákonné nakladanie s deťmi v kontexte osvojenia. V kontexte náhradného materstva by § 180 mohol dopadať napr. na situáciu, ak by náhradná matka odovzdala dieťa objednávateľom mimo riadneho súdneho procesu osvojenia, najmä ak by za to dostala zaplatené.
Právne komplikácie pri návrate zo zahraničia
Mnohé slovenské páry vzhľadom na domáce obmedzenia hľadajú pomoc v zahraničí - v štátoch, kde je náhradné materstvo legálne alebo tolerované (často sa spomína Česko či Ukrajina). Tu je dôležité zdôrazniť, že samotné absolvovanie surogačného programu v cudzine nie je trestným činom pre slovenských občanov. Žiadny zákon vyslovene nesankcionuje návrat s dieťaťom narodeným náhradnou matkou v cudzine.
Najväčšou komplikáciou je však právne postavenie dieťaťa narodeného cez náhradnú matku v cudzine po príchode na Slovensko. Slovenské právo trvá na tom, že matkou je žena, ktorá porodila. V tomto ohľade nezáleží na genetickej príbuznosti - ak dieťa porodila napr. Ukrajinka či Češka, podľa slovenského práva by práve ona bola matkou, nie objednávateľka. Nastáva tak kolízia medzi zahraničnými dokumentmi a naším verejným poriadkom. Slovenská matrika môže odmietnuť zapísať taký údaj s odkazom na rozpor s verejným poriadkom SR.
V praxi slovenské páry často musia podstúpiť dodatočné právne kroky, aby ich rodičovstvo bolo uznané. Typický scenár je nasledovný: Biologický otec (objednávateľ) je zväčša aj genetickým otcom dieťaťa, preto môže na Slovensku uznať otcovstvo. Matka (objednávateľka) však dieťa neporodila, takže ju slovenské právo neuznáva. Riešením býva osvojenie (adopcia): objednávateľka si svoje biologické dieťa musí osvojiť, aby sa stala jeho zákonnou matkou. Tento proces však nie je automatický ani rýchly. V konaní sa skúma najlepší záujem dieťaťa a tiež to, či sú splnené podmienky na osvojenie.
Situácia v Českej republike: Šedá zóna
Česká republika nemá osobitný zákon o náhradnom materstve, avšak jej platné právo vylučuje právne uznanie surogácie nepriamo. Občiansky zákonník ČR neumožňuje uzavrieť platnú zmluvu o náhradnom materstve - taká dohoda nie je právne vymáhateľná a považuje sa za neplatnú, pretože odporuje zásade určenia matky podľa pôrodu. Napriek neexistencii legálnej zmluvy sa v Česku náhradné materstvo v obmedzenej miere praktizuje formou súkromných dohôd.
V Česku sa predpokladá, že ak už k náhradnému materstvu dôjde, tak na altruistickom základe alebo s úhradou nevyhnutných nákladov (napr. zdravotné výdavky, ušlý zárobok, tehotenské oblečenie). V praxi však existujú aj prípady, keď dochádza k nelegálnym dohodám s finančnou odmenou - ide však o čiernu zónu, ktorú môže riešiť polícia. Česká polícia v tejto súvislosti zdôraznila, že „v Česku nie je možné odnosiť za úplatu dieťa a následne ho zveriť do péče za účelem adopce. To by se jednalo o trestný čin“.
Etické dilemy a motívy
Myšlienku surogácie mnohí nepovažujú za novú a spájajú s ňou najmä biblický príbeh Sáry a Abraháma, ktorý hovorí o tom, ako neplodná Sára ponúkla svoju egyptskú otrokyňu Hagar ako náhradnú matku. Trh so surogáciou je dnes veľmi lukratívny, má totiž ročný rast (CAGR) 24,53 % podľa správy spoločnosti Precedence Research.
Zistenie, že nemôžete mať so svojím partnerom alebo partnerkou vlastné dieťa, je bezpochybne bolestivým momentom. Mnoho neplodných párov prechádza cestou plnou smútku, frustrácie, izolácie. Bezdetnosť je stále v spoločnosti vnímaná ako deviantná a patologická, ako uvádza sociologická štúdia Problematické tranzice k mateřství. Spoločenské normy stále silno ovplyvňujú individuálne rozhodnutia ľudí po celom svete.
Túžba mať dieťa je prirodzená. Rovnako je prirodzená aj bolesť, keď človek dieťa nemôže z akéhokoľvek dôvodu mať. Avšak, ako uvádzajú kritici, ľudia trpiaci neplodnosťou majú právo na súcit, rešpekt, ochranu, pomoc a náležitú liečbu, nie však na dieťa a na využitie čohokoľvek a kohokoľvek na jeho zabezpečenie. Existuje právo na rodinu, ktoré je zakotvené vo viacerých medzinárodných dohovoroch, ako je Všeobecná deklarácia ľudských práv či Európsky dohovor o ľudských právach, kde sa však chápe ako právo na ochranu existujúcich rodinných väzieb - nie ako nárok stať sa rodičom.
Surogátne matky: Práca alebo nezištná pomoc?
Aj keď sa často používa terminológia ako darovanie vajíčok alebo pomoc neplodným párom, v skutočnosti Debora Spar v knihe The Baby Business poukazuje na to, že ide o komerčné transakcie, kde sa deti a reprodukčné služby stávajú predmetom trhu. Motivácie matiek sú najčastejšie finančná podpora, osobná sebarealizácia a altruizmus.
Zatiaľ čo surogátne matky len málokedy priznávajú finančnú motiváciu, zamýšľaní rodičia sa transakčným rozmerom surogácie netaja a považujú ju za racionálnu cestu k rodičovstvu s jasne stanovenými pravidlami, zmluvami a rozpočtom. „Robia pre vás niečo, čo im zásadne zmení život, a na oplátku za to dostanú sumu, ktorá im tiež zásadne zmení život,“ hovorí jedna z rodičiek.
Na druhej strane, správy z terénu ukazujú temnú realitu mnohých surogátnych matiek - ženy z chudobných pomerov, často unikajúce z násilných vzťahov, ktoré tehotenstvo podstupujú ako jediný spôsob obživy. „Tvoje telo nevie, že je to pre niekoho iného,“ hovorí jedna z nich, zatiaľ čo iná počúva ňou práve porodené plačúce dieťa osamotené v kolíske. Surogátne matky sú často vystavené tlaku, prísnym zmluvným podmienkam a niekedy aj izolácii od vlastnej rodiny počas celého obdobia tehotenstva.
Medzinárodný kontext a judikatúra
Ukrajina predstavuje už dlhodobo jedno z popredných svetových centier pre náhradné materstvo. Jasná a prísne presadzovaná reprodukčná legislatíva, vysoká úroveň reprodukčnej medicíny a rozumné ceny robia z Ukrajiny spoľahlivú možnosť pre páry, ktoré hľadajú náhradnú matku. Ukrajinský Zákon o rodine obsahuje čl. 123, ktorého predmetom úpravy je regulácia určenia materstva a otcovstva v prípadoch, kedy dochádza k umelému oplodneniu.
Naopak, vo Francúzsku je surogátne materstvo od roku 1991 zakázané rozhodnutím francúzskeho Najvyššieho súdu. Problém nastáva v podobe uznávania týchto detí za francúzskych štátnych príslušníkov, ak sa narodia v zahraničí. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) sa viackrát zaoberal otázkou porušenia práv na súkromný a rodinný život v prípadoch, keď štáty odmietali uznať rodičovstvo založené na surogácii. V prípade Paradiso a Campanelli proti Taliansku však Veľká komora ESĽP dospela k záveru, že nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru, pričom sa odvolala na ochranu verejného poriadku a suverenitu vnútroštátneho práva.
Záverečné úvahy o budúcnosti
Surogátne materstvo otvára pandorinu skrinku rôznych etických dilem, rizík a tém, ktoré s ním bytostne súvisia. Zatiaľ čo technológie umožňujú čoraz pokročilejšie metódy asistovanej reprodukcie, právne systémy štátov sa snažia vyrovnať s otázkami, kde končí slobodná vôľa jednotlivca a kde začína ochrana ľudskej dôstojnosti a práv dieťaťa.
Rozdiely medzi štátmi, kde je surogácia legálna a finančne regulovaná, a štátmi, kde je prísne zakázaná, vytvárajú priestor pre „surogačný turizmus“. Tento fenomén spôsobuje, že právne statusy detí a rodičov sú v medzinárodnom priestore často nejasné a nestabilné. Z pohľadu mnohých etikov a právnikov zostáva najväčšou výzvou zabezpečiť, aby dieťa nebolo vnímané ako komodita, ale ako subjekt s právami, ktoré musia byť chránené bez ohľadu na okolnosti jeho počatia a narodenia.
Budúci vývoj legislatívy bude pravdepodobne závisieť od schopnosti štátov nájsť rovnováhu medzi rešpektovaním individuálnych túžob po rodičovstve a ochranou zraniteľných osôb - či už sú to surogátne matky v zložitej finančnej situácii, alebo deti, ktoré sa narodia do právneho vákua. Debata o surogácii tak zostáva jednou z najintenzívnejších diskusií v oblasti bioetiky a rodinného práva súčasnosti.
tags: #ciastocne #a #uplne #surogatne #materstvo