Svet rozprávok spestruje detský svet snáď už od nepamäti, pričom predstavuje neobyčajne účinný prostriedok pre výchovu a rozvoj. Tieto prastaré príbehy slúžia ako spôsob, ako naučiť deti rozoznať dobro a zlo, ale aj rozvíjať ich fantáziu a predstavivosť. Pri čítaní rozprávok sú deti nútené k pozornosti, čo zároveň rozvíja ich emócie a prináša im zábavu. Deti sa stotožňujú s postavami, ako aj s dejom, a prenášajú tieto skúsenosti do reality. Práve preto je táto výchovná metóda od nepamäti považovaná za najúčinnejšiu. Veď kto by nepoznal rozprávku Vlk a sedem kozliatok? Práve vďaka takýmto príbehom deti vedia, že cudzím ľuďom otvárať dvere sa nesmie, pretože poznajú následky, ktoré postihli kozliatka. Rozprávky tak prinášajú dôležité životné lekcie, často skryté za fantastickými zápletkami.
Výhody a výzvy čítania rozprávok
Čítanie rozprávok prináša množstvo nesporných výhod pre rozvoj dieťaťa. V prvom rade si deti musia zo slov vytvoriť vo svojich predstavách prostredie rozprávky. Musia si predstaviť krásne šaty Popolušky, krásneho princa na bielom koni, ale aj babu ježibabu a zlých čarodejníkov. Tento proces aktívnej vizualizácie výrazne stimuluje ich kognitívne schopnosti a kreativitu. Ďalšou významnou výhodou je rozvíjanie slovnej zásoby, pretože v každej rozprávke sa nachádza mnoho slov, ktoré deti nepoznajú. Svojou vnímavosťou a zvedavosťou však pochopia význam slova v kontexte príbehu, čím si prirodzene obohacujú svoj jazykový prejav. Zároveň si deti pri spoločnom čítaní upevňujú vzťah s učiteľom alebo rodičom a budujú si spolu nezabudnuteľné chvíle, ktoré budú patriť len im. Tento emocionálny a sociálny aspekt je pre ich vývoj rovnako dôležitý ako kognitívny.
Avšak, aj čítanie rozprávok má svoje špecifické výzvy. Snáď jedinou nevýhodou je to, že ak je rozprávka zdĺhavá, deti začínajú svoju pozornosť obracať na iné veci a prestávajú sa sústrediť a koncentrovať. Preto je potrebné vybrať čo najzaujímavejšie príbehy a samozrejme ich pútavo a zaujímavo predniesť deťom, aby sa udržala ich pozornosť a záujem po celú dobu. Dynamický prejav a interakcia s deťmi môžu pomôcť prekonať túto potenciálnu prekážku.
Reprodukcia textu: Kľúč k hlbšiemu porozumeniu
Porozumenie ako reprodukcia textu predstavuje dôležitú čitateľskú a jazykovú zručnosť. Reprodukcia textu v širšom zmysle znamená verné zhotovenie kópie umeleckého diela, napríklad obrazu, sochy alebo grafiky, a proces rozmnožovania, vytvárania nových jedincov rovnakého druhu. Slovo reprodukcia pochádza z latinského slova „reproductio“, ktoré je odvodené od slovesa „reproducere“ (znovu vytvoriť, obnoviť), skladá sa z predpony „re-“ (znovu) a slovesa „producere“ (vytvoriť, vyprodukovať). V kontexte literárneho diela, a obzvlášť rozprávok, reprodukcia textu značí porozumenie prečítanému textu, ktoré si overujeme tým, že ho dokážeme prerozprávať vlastnými slovami. Nejde o presné opakovanie viet, ale o zachytenie hlavných myšlienok, deja a významu textu.
Cieľom reprodukcie textu je ukázať, že sme textu porozumeli, vieme rozlíšiť podstatné informácie od menej dôležitých a dokážeme ich logicky a zrozumiteľne vyjadriť vlastnými slovami. Pri reprodukcii sa sústreďujeme najmä na dej, postavy, prostredie a záver príbehu. Pre efektívny postup pri reprodukcii textu je najskôr potrebné text pozorne prečítať, ideálne aj viackrát. Následne premýšľame nad tým, o čom text je, čo sa v ňom stalo, kto v ňom vystupuje a ako sa príbeh skončil. Pomáha, ak si v mysli alebo na papieri urobíme jednoduchú osnovu deja, ktorá pomôže usporiadať myšlienky a informácie.
Pôvod a vývoj rozprávok: Homo Narrans - človek rozprávajúci
Etnologička PhDr. Gabriela Kiliánová, CSc. z Ústavu etnológie SAV v Bratislave tvrdí, že „to, čo dnes chápeme ako rozprávky, to sú odovzdané staré príbehy.“ Ľudia si rozprávali príbehy odkedy sú ľuďmi. Mnohé z týchto príbehov boli práve tým, čo dnes chápeme ako rozprávky. Rozprávanie je v skutočnosti najstaršia literatúra sveta, pretože písmo má v porovnaní s rečou a schopnosťou odovzdávať informácie, žarty alebo vtipy krátku históriu. Táto schopnosť je základnou vlastnosťou homo narrans - človeka rozprávajúceho. Jedna z vedeckých folkloristických teórií hovorí, že tak ako je človek hrajúci sa tvor - homo ludens, takisto existuje aj homo narrans - ten, ktorý má schopnosť rozprávať príbehy. V skutočnosti boli tí, ktorí kedysi dávno pri ohni rozprávali príbehy, možno aj chorobní klamári, ktorí si vymýšľali a šírili rôzne klebety. To, čo dnes chápeme ako rozprávky, sú v mnohých prípadoch odovzdané staré príbehy, ktoré sú vlastne pokope rôzne žánre.
Na jednej strane sú rozprávky, ktoré sa približujú k mýtom, vysvetľujúce, ako čo vzniklo - svet, nejaké zviera, rastlina. Potom máme rozprávky, ktoré rozprávajú o nadprirodzených bytostiach, o bosorkách. Dokonca i dnes, nielen na vidieku, ale aj v mestách, sú ľudia, ktorí veria, že existujú ženy alebo i muži s nadprirodzenými schopnosťami. Keď rozprávky vznikali, boli takíto ľudia pre vtedajších poslucháčov reálne bytosti. Ale potom sú tam ďalšie bytosti, o ktorých rozprávali ako o neskutočných. Pre etnológov je rozprávka príbeh, o ktorom si aj ten, čo ho rozpráva, a aj ten, čo ho počúva, myslí, že je neskutočný. Že je to niečo fantastické a čarodejné a odohráva sa to niekde inde, v inom svete a v inom čase. Veď rozprávka sa predsa začína: Kde bolo, tam bolo, čiže pred dávnymi časmi. Kde sa voda sypala a piesok lial, čiže v inej krajine. Takže sa v duchu prenesieme niekam úplne inde. V podstate sú to akoby čarovné legendy. Rozprávky majú svoje pokračovania. To, čo máme zafixované ako napríklad Dobšinského rozprávky, to sú kanonické texty, ony však žijú ďalej. Moderná literatúra fantasy do veľkej miery čerpá z princípu rozprávky: dobro - zlo, hrdinovia - netvori a čary do toho. Moderné urbárne legendy rovnako nadväzujú na staré motívy. Etnológovia skúmajú aj tieto príbehy súčasných ľudí a sú schopní identifikovať, že napríklad určitý motív sa vyskytol už v renesancii a jednoducho sa opakuje, pretože je pre ľudí pravdepodobne zaujímavý a zodpovedá ich strachom, túžbam a želaniam.
Pri legendách je však časť založená na pravde, hrdina príbehu skutočne žil, akurát niektoré okolnosti sú neuveriteľné a často sa nevie, čo je pravda a čo fikcia. Keď hovoríme o povesti a legende ako o protiklade k rozprávkam, rozlišujú sa tieto dva druhy ústneho rozprávania práve v tom, že rozprávke a priori neveríme, hneď si povieme - aha, toto je vymyslené. O povesti vravíme - no, môže v nej byť kus pravdy. Napríklad počúvame príbeh - náš „stareček“ mi rozprávali, že tam bola kedysi studňa, ale ju zasypalo a s ňou aj poklad. A prečo by to nemohla byť pravda, keď to rozprávali náš „stareček“? Čiže povesti na rozdiel od rozprávky spravidla viac verí aj ten, kto ju rozpráva, aj ten, ktorý ju počúva. A naozaj je to tak, mnoho povestí sa viaže na skutočné udalosti a na konkrétne, historicky doložené postavy.
Internacionálny charakter a šírenie rozprávok
Rozprávky, ktoré zozbieral a upravil Pavol Dobšinský, pochádzajú z nášho územia, lebo si ich tu ľudia rozprávali, no v slovenských rozprávkach nájdeme aj prvky, ktoré čítame rovnako v severských alebo orientálnych rozprávkach. S týmto fenoménom sa etnológovia boria už dlho, pretože záujem o rozprávky siaha do renesancie, keď sa začalo spisovať, čo si ľudia rozprávajú. Hlavný prúd zapisovania rozprávok v európskej histórii je spojený s romantizmom, konkrétne s koncom 18. a prvou polovicou 19. storočia, u nás najmä 19. storočím. Romantizmus bol spojený s národnou ideou, predpokladalo sa, že folklór je zároveň obrazom ducha slovenského národa. Pátralo sa po tom, kde vznikla Popoluška. V Taliansku a my sme si ju len požičali? Jedna z teórií tvrdí, že áno. No proti tomu je priveľa argumentov, pretože motív Popolušky sa vyskytuje aj mimo Európy, napríklad u ázijských národov. Skôr je to kombinácia rôznych okolností. Motív odstrkovanej siroty v novom manželskom zväzku je totiž taký univerzálny, že v mnohom platí pre rôzne kultúry a ľudí. Ide o teóriu samovzniku, že určité typy rozprávaní sa reprodukujú hocikde medzi ľuďmi, lebo sú všeobecné. Niečo podobné sa hovorí o Shakespearových hrách, ktoré sú zaujímavé ako pre Japoncov, tak aj pre nás, pretože sa v nich rieši nevera, žiarlivosť, láska, to, čo zaujíma každého človeka, či žije v Ázii, alebo v Anglicku.
Rozprávky určite nepoznajú hranice - ani jazykové, ani teritoriálne. Existovala celá škola zvaná fínska, ktorá neustále porovnávala, kde a kedy sa aká rozprávka prvýkrát vyskytla, kde je jej pôvod. Napokon vedci dospeli k tomu, že im prvý písomný záznam nepomôže, pretože nevedia, ako dlho si ľudia konkrétnu rozprávku rozprávali a či si ju inde nerozprávali skôr. To, že sa niečo zapísalo napríklad na Slovensku v 19. storočí, ešte vôbec nič neznamená, ak sa to už rozprávalo trebárs päťsto rokov predtým. Ich šíreniu pomáhalo všeličo, trebárs aj tí, ktorí niekam vycestovali, počuli zaujímavý príbeh a po návrate domov ho vyrozprávali. A už sa to šírilo ďalej. Existuje katalóg, ktorý na začiatku 20. storočia zostavil fínsky bádateľ Antti Aarne, neskôr rozšíril americký vedec Stith Thompson a nedávno doplnil nemecký folklorista Hans-Jörg Uther. V súčasnosti je v ňom zapísaných vyše dvetisíc rozprávkových motívov. V Nemecku fungovalo päťdesiat rokov centrum pre encyklopédiu rozprávok, ktoré nedávno skončilo činnosť. Výsledkom je pätnásťzväzková encyklopédia, v ktorej sú zaznamenané všetky doteraz známe motívy aj ich varianty, vrátane arabských, indických, afrických a amerických rozprávok, čím predstavuje medzinárodnú databázu rozprávok.
Keď začala PhDr. Kiliánová robiť výskumy po Slovensku, narazila na rozprávačov, ktorí jej rozprávali ešte rozprávky, čo sa naučili z ústneho podania, nie z Dobšinského. Na Kysuciach napríklad bolo zvykom v minulosti, že ak niekto prenocoval pocestného, ten sa mohol odmeniť rozprávaním. Veľa príbehov sa šírilo ústne. Na konci 19. storočia chcel nemecký orientalista Theodor Benfey odvodiť čarovné rozprávky od orientálneho základu, konkrétne indického. Ale jeho teória stroskotala, nedá sa to potvrdiť dostatočným materiálom. Väčšinu motívov, ktoré sú dnes zachytené v medzinárodnom katalógu rozprávok, nájdete aj v literatúre, napríklad v Boccacciovom Dekamerone. To znamená, že odkedy existuje literatúra, šli ústna a literárna tradícia vždy vedľa seba a neustále sa krížili, vzájomne ovplyvňovali. Kde vznikli Rómeo a Júlia? V Taliansku. Shakespeare si zrejme prečítal preloženú taliansku poviedku a inšpiroval sa ňou. Stredoveké písomníctvo nerešpektovalo autorský zákon, tam bolo prelínanie úplne prirodzené a bez problémov.
„Podeťťšenie“ rozprávok a ich cenzúra
Rozprávky boli pôvodne aj strašidelné príbehy pre dospelých, ale ich „podeťťšenie“ má na svedomí najmä romantizmus. Záujem učencov o rozprávky vznikol v čase, keď sa začali obracať k duchu národa, keď začali vidieť v ľude nejaký zdroj poznania. Zberatelia ako Dobšinský, ktorí nielen sami zbierali príbehy, ale mali aj svojich pomocníkov a spolupracovníkov, dostávali texty, ktoré boli rozprávané pre zmiešané publikum - deti i dospelých, alebo, napríklad v krčme, najmä mužské. Je pochopiteľné, že si muži pri hraní kariet nebudú rozprávať o princeznách, ale skôr vtipy a anekdoty trebárs o zvieratách, ale s erotickým podtónom. A to nebolo vhodné pre deti. Tak Dobšinský i iní zberatelia texty často upravovali.
Práve z toho dôvodu, že sa z rozprávaní stala literatúra pre deti, nesmeli tam byť erotické motívy, krutosť, škaredé typy správania. Ak tam boli, museli byť potrestané a všetko sa muselo dobre skončiť. V ústavnom archíve sa nachádza takzvaná Wollmanova zbierka z medzivojnového obdobia, v ktorej sú zozbierané doslova z úst ľudu rôzne príbehy z 230 obcí Slovenska, obsahujúce vyše 2 200 záznamov. A tam sú aj rozprávky, ktoré neskončili dobre. Sú to príbehy, ktoré si rozprávali dospelí, niektoré z nich sú naozaj kruté. V romantizme v Nemecku bratia Grimmovci, na Slovensku Pavol Dobšinský, František Šujanský a iní urobili cenzúru, rozprávky zbierali, upravovali, vylepšovali a často do nich dávali aj výchovné motívy, aby na konci bolo poučenie. Niekedy to urobili dosť neobratne, úplne prvoplánovo, ako František Šujanský. Takáto rozprávka nie je zlá, ale je iná, ako bol pôvodný príbeh.
Pôvodné rozprávky boli v niektorých prípadoch tak kruté a plné násilia, že by sa dali prirovnať k policajnej zvodke. V záznamoch rozprávok z 19. storočia, ktoré sú uložené v Matici slovenskej, sa nájdu veľmi kruté veci, ako sú ľudia potrestaní odseknutím rúk, nôh, spálením, alebo uvarením v mlieku. Čo odráža historickú realitu, keď boli ľudia napríklad pod útrpným právom vypočúvaní na súde. Až do začiatku novoveku boli na našom území bežné kruté telesné tresty. Mnohé pôvodné rozprávky vznikli zo skutočných príbehov, pretože keď ľudia rozprávali príbeh, vkladali do neho to, čo poznali. Aby sa niekto upútal, porozprávalo sa mu buď niečo strašné, šokujúce, smiešne alebo neuveriteľné. To sú kritériá, ktorými sa naisto pritiahne pozornosť ľudí. Ďalším je opakovanie. Mnoho rozprávok sa rozprávalo preto, lebo ich ľudia chceli opakovane počuť. Ak sa rozpráva príbeh, musí sa zasadiť do istého kontextu. Musia v ňom byť živí ľudia, akási príroda, akési mestá, akési dediny. A čo si navymýšľať? Popíše sa neraz aj to, čo sa pozná a vidí. Rozprávači z konkrétnych regiónov, kde sa robil výskum, vkladali do rozprávky popisy prírody alebo okolia tak, ako to oni videli a poznali. Zasadenie deja môže byť aj reálne.
V každom národe nájdete veľmi kruté rozprávky, čo však spravidla nenájdete, je, že by boli vydávané. Musíte ich hľadať v archívoch. Cenzúra proti krutosti začala vo Francúzsku skôr ako u nás - Charles Perrault vydal svoju zbierku rozprávok už na konci 17. storočia, zlé motívy boli vylúčené. Keď písaná rozprávka prešla viacerými generáciami, mnoho Francúzov si pomyslelo, aké majú pekné rozprávky. A to si myslíme aj my, Slováci. Tieto rozprávky cenzúrou nezanikli úplne, viaceré rozprávky paralelne ďalej fungovali ústne, tak ako u nás. Ale Dobšinského, rovnako ako Perraultove vydania vo Francúzsku a bratov Grimmovcov v Nemecku, začali fungovať ako vzor. A ústnu tradíciu ovplyvnili tak, že vytvorili kánon - vzor, podľa ktorého sa rozprávali. Zmenil sa aj vzťah ľudí ku krutosti. Ak niekto takéto rozprávky pozná, tak ich asi hocikde nerozpráva, pretože nie sú vhodné do salónu. Krutosť sa však šíri, veď mnohé sa scvrkli do krátkych anekdot a tie vedia byť, žiaľ, neuveriteľne kruté. Korene mnohých vtipov pochádzajú isteže aj z rozprávok, napríklad tento, čo poznáme z rozprávok o hlúpej žene. Žene (v dnešných vtipoch sa rozpráva často Cigánke) sa narodí zdravé dieťa. Lekár ju poučí, že má dieťa kúpať a dbať o hygienu. V lete je to jednoduché. No čo v zime? Ale keď hygiena, tak hygiena. Žena urobí dieru na zamrznutom potoku a kúpe dieťa. Dieťa kričí a žena sa naňho osopí: „Čo vreštíš? Však nie je horúca!“
Rozprávači rozprávok: Umenie ústneho podania a ich repertoár
Rozprávkárka „ňanička Žofka" (Farkas Andrásné Drágos Zsófia) patrí nesporne k pozoruhodným zjavom súčasnej prozaickej tradície. Predovšetkým zaujme, že väčšinu svojich príbehov vie reprodukovať v dvoch jazykových verziách, slovensky a maďarsky, a že ju teda možno radiť medzi výrazných reprezentantov bilingvistických nositeľov ústneho podania, ktorí hrajú dôležitú úlohu pri transfere rozprávaní od jedného etnika k druhému. Ďalej ju možno kvalifikovať ako slovesne, literárne nadanú informátorku, ktorá vie príbeh podať živo, so zmyslom pre dialógy a ktorá má vždy dostatok invencie, aby dobudovala epizódu či motív všade tam, kde jej pamäť - inak ostatne výborná - trochu zlyhala a v mysli sa jej uchovali iba zlomky alebo obrysy detailu či dejového článku. Z hľadiska rozprávačských druhov ju možno označiť za komplexný typ, ktorý sa neobmedzuje iba na určitý žáner, ale pozná a, s výnimkou rozprávok o zvieratách, všetky ostatné: čarovné (magické), legendárne a novelistické. Podstatnú časť jej repertoáru tvoria rozprávky žartovné a vedľa nich kratšie humorné príbehy alebo vtipy, ktoré sú mnohokrát podané veľmi osobité a pre ktoré nie vždy nájdeme blízke obdoby. Naproti tomu iné rozprávky, i keď ich sama nečítala, ale prevzala od svojej matky, majú často svoj základ v tlačených textoch, ako ostatne upozorňujeme v príslušných poznámkach.
Zvláštnu kapitolu by tvoril rozbor jazyka oboch verzií, slovenských i maďarských. Čo sa týka slovenského znenia, je zaujímavé si všimnúť niektoré maďarské výrazy, pričom napr. slovko „hát" patrí k tým pomocným slovám, ktoré sme mali na mysli. Zdá sa, že toto výplňkové slovo je vôbec charakteristické pre slovenských rozprávačov žijúcich v Maďarsku alebo vo vnútri maďarského etnika na Slovensku. Tieto formuly poväčšine sú internacionálne, resp. nachádzame ich obdoby u rôznych národov. Naproti tomu formuly typu „spraviľi svadbu bohatú, zabiľi kravu rohatú, na tej krave zvončok, už je hátki kon-čok" majú medzinárodne menšiu frekvenciu, pretože svojimi rýmami sa viažu na špecifické črty slovenčiny, či iných slovanských jazykov. Nie je nezaujímavé si všimnúť, v ktorých prípadoch rozprávkárka formuly používa. Nemožno tu stanoviť absolútne pravidlo bez výnimky, ale v podstate možno povedať, že štandardnými úvodmi alebo závermi naznačuje informátorka svoj vzťah k rozprávkovým látkam. To znamená, že absenciou formulovitého začiatku alebo záveru akoby napovedala, že príhoda sa stala, alebo mohla stať, zatiaľ čo formula, zvlášť výrazná, signalizuje určitý odstup od interpretovanej látky ako fikcie. Pritom folkloristické triedenie nemusí byť ešte totožné s postojom interpretky. Napr. legendárna rozprávka „Chudobní človek, čo mau siná kňaza" (č. 4) má úvodnú i záverečnú formulu, avšak legendy, ktoré môžu nejako súvisieť so svetonázorom rozprávkárky, a ktorým teda pravdepodobne verí, nemajú úvodné ani záverečné formuly (č. 16, 17). Podobne najmä záverečné formuly nemá poverové podanie alebo aj čarovná rozprávka zasiahnutá démonologickými prvkami. Naproti tomu „klasické" formuly poukazujú, že rozprávkárka svoje podanie nestotožňuje s príbehom, ktorý sa skutočne stal. To platí o úvode typu „bolo vo sveťe, ďe nebolo", rovnako ako o závere buď typu „aj teraz ešťe žijú, ak nezomreľi" alebo o svadbe bohatej a krave rohátej. S tými začiatkami alebo koncami sa stretávame u rozprávkárky dosť často. Uvedená začiatočná formula sa v drobných variáciách vyskytuje osemkrát (č. 1, 4, 7, 9, 10, 12, 15, 21), zmienené záverečné formuly celkovo šesťkrát (č. 1, 3, 7, 10, 12, 15), z toho v jednom prípade sa oba závery spájajú (č. 12). Nižší stupeň formuly predstavuje začiatok typu „bou edon" (č, 2, 3, 5, 8, 18, 25) a čo sa týka záverečných formúl možno do približne rovnakej roviny položiť typ „už je hátki koniec", opäť v určitých variáciách (č. 2, 4, 6, 8, 9, 11, 26). O ešte oslabenejšej formule možno hovoriť, keď sa začína rozprávať slovom „edon, ena, eni " (č. 11, 20, 23, 24, 26) a za ktorým nasleduje príslušné substantívum. Treba ešte dodať, že funkciu úvodnej formuly zastupuje niekedy v reminiscencii alebo v zmienke obraz priadok.
Rozprávačov alebo rozprávačiek, ktorí boli schopní rozprávať dlhý príbeh, nebolo ani v minulosti veľa. Vyžaduje si to talent, dobrú pamäť a niekoho, od koho sa príbeh naučili, ak si ho neprečítali v Dobšinskom. Pri výskume na Kysuciach v osemdesiatych rokoch bolo overené to, čo viacerí bádatelia predtým, že existuje do istej miery mužský, ženský a zmiešaný repertoár. Bolo tam napríklad veľa rozprávaní o personifikovanej Smrti. Ľudia mali doslova špecialistov na jednotlivé motívy. Humoristické rozprávanie bolo viac doménou mužov, ženy sa skôr venovali poverovému rozprávaniu, kde bolo aké strašidlo, kôň bez škrane. Aj keď sa našli aj ženy - výborné rozprávačky vtipov. Niektoré veci muži spravidla ženám neporozprávali, čo je dôležitý aspekt etnografického výskumu.
Najväčší rozdiel v regiónoch Slovenska je vo vplyvoch modernizácie. Motívy nájdete podobné, no rozdielny je postoj rozprávačov. Na Kysuciach sa našlo pomerne veľa ľudí, ktorí bez zábran a akýchkoľvek pochybností rozprávali o strašidlách. Opatrnejší sú už trebárs na západnom Slovensku, kde je vplyv modernizácie oveľa silnejší a ľudia majú obavu takéto veci hovoriť, lebo si myslia, že sa im vysmejete. Nedá sa však povedať, že na severe sú poverčivejší, ľudia sú poverčiví všade, ale na severe Slovenska sú otvorenejší. Avšak, už aj oni boli omnoho opatrnejší pri výskumoch v deväťdesiatych rokoch.
Konkrétne príklady a adaptácie rozprávok
Recepcia a adaptácia rozprávok je zložitý proces, pri ktorom sa ústne a tlačené tradície neustále prelínajú. Rozprávka „hádku“, ktorú rozprávačka uvádza, že ju počula od svojej matky, a pravdepodobne ju predtým nečítala, je bezpečne recepciou českej rozprávky Boženy Němcovej „O zlatých zámkach" (I, 274-286). Odchýlky sú len nepatrné, napr. u B. Němcovej zabíja hrdina obra, v našom teste draka. V závere je podanie u nás kratšie ako v predlohe. Táto recepcia nie je ojedinelá. Už v starších záznamoch máme o tom doklad v rukopisnom texte, ktorý mal k dispozícii Pavol Dobšinský. Svojimi motivickými prvkami prináleží rozprávka k typu, ktorý patrí v Európe, a teda aj na Slovensku k najznámejším. V slovenskej literatúre je nazvaný „Tri princezné unesené pod zem a oslobodené". Uvedené varianty tvoria súčasť verzie, ktorá podľa slov Jifího Polívku má obdoby na slovanskom juhu, v Slavónii.
Variant rozšírenej látky o službe dobrej a zlej dievčiny zapadá do fondu slovenských rozprávok. Snáď najbližšia je textu publikovanému u P. Dobšinského „Pamodaj šťastia, lavička" (111, 267-276). Rozprávkárka postupovala samostatne, porovnaj napr. motív troch sudov - u Dobšinského v jednej kadi sú července, v druhej striebro a v tretej zlato, v našom texte je v jednom sude zlato, v druhom striebro, v treťom diamant a na rozdiel od Dobšinského skočila do všetkých troch sudov, čím obraz dievčiny získal na pôsobivosti, lebo nebola iba celá zlatá, ale mala zlaté šaty, strieborné vlasy a diamantové črievičky. Na druhej strane však fabulu zjednodušila a niektoré detaily sú iba formálnym ornamentom bez funkčného opodstatnenia (nespomína sa pri spiatočnej ceste prekážka s jabloňou a hruškou, druhá dievčina neprišla k studni pri ceste tam). Samostatný postup môžeme vidieť aj v koncepcii jednotlivých postáv.
Text je názorným príkladom, že pôsobenie tlačeného slova na ústne podanie nemusí vždy prebiehať priamočiaro. Ako ukazuje už sám názov, rozprávkárka sa opiera o štylizáciu publikovanú u Dobšinského, konkrétne o rozprávku „Zlatá priadka" (I, 399-405), v ktorej malý chlapík má rovnaké meno; okrem toho časť veršovanej vložky sa v oboch prípadoch kryje a tak isto aj sám obraz Martinka Klingáča, ktorý behal okolo stola s fúrikom pred sebou. Motív prezradenia je však založený odchylne - vo variantoch známych takmer všade na svete, má dievčina uhádnuť meno nadprirodzeného pomocníka, spravidla on sám nikdy svoje meno hneď na začiatku neprezradí. Ďalšou zvláštnosťou recepcie prostredníctvom tlače je obmedzenie alebo zoslabenie tohto vplyvu a pre väčšiu pôsobivosť bolo treba teda siahnuť v úvode k inej látke o tzv. bielej a čiernej neveste (vlastnej a nevlastnej dcére) a tejto látke sa musel prispôsobiť i zmienený hlavný typ: Dievčina, keď po umytí tváre vyliala vodu na strechu, pokryla sa strecha zlatom, a odtiaľ sa potom prešlo k motívu spradenia množstva ľanu na zlato.
Medzinárodnú legendárnu látku nazývanú v slovenskej odbornej literatúre „Putovanie do pekla pre úpis (Mátaj)" rozviedla rozprávkárka do veľkých podrobností, čím sa stalo, že niektoré detaily pre zložitosť výstavby interpretovala dodatočne, resp. k niektorej epizóde (motívu) sa vrátila. Variant je vcelku v súlade s mnohými slovenskými textami, možno teda predpokladať jeho pôvodnú slovenskú provenienciu. Najbližšia je textu u Dobšinského (II, 359-370), takže možno predpokladať jeho priame pôsobenie. Ešte bližší tejto predlohe - tu napr. i motív šable od Mataja -, i keď na druhej strane v zjednodušenej výstavbe, je variant pochádzajúci od inej slovenskej interpretky v Maďarsku Márie Jánskej (Lami, 72-76). Toto oboje prevzatie svedčí rovnako ako aj v ďalších prípadoch, o obľúbenosti rozprávok publikovaných P. Dobšinským. Pre motív zapredania chlapca, ktorý sa stane kňazom a zachráni sa (MI K 218.3), sú tiež zaznamenané paralely.
Východiskom rozprávky o udatnom krajčírovi je všeobecne známa látka o domnelom hrdinovi, presnejšie prvé dva dejové články, z ktorých druhý je obmedzený na epizódu o domnelom prenesení studne. Táto epizóda v starších slovenských záznamoch sa vyskytuje ako súčasť látky o domnelom hrdinovi ojedinelé, z novších zápisov existuje však väčší počet záznamov. V ďalšom príbehu ženích vystupuje podobne ako aj v iných slovenských variantoch ako čert. Svojou pravou podstatou - požiera v kostole človečie mäso alebo mŕtvoly - je však upírom. Táto medzinárodná látka o upírovi v početných starších slovenských záznamoch nikdy nevystupuje osamotene, ale vždy v spojení s typom pomenovaným u nás „Dievča-kvetina" (AaTh 407B), ktorá kombinácia sa obvykle označuje ako „Ľalia"; rovnaký názov majú aj niektoré konkrétne slovenské rozprávky. Zvláštnosťou nášho variantu nie je len samostatné a veľmi podrobné spracovanie jedného typu za asistencie démonologických prvkov. Vo všeobecnej schéme dievčina o podstate upíra hovorí vtedy, keď sa jej zjaví v podobe blízkeho človeka, otca alebo matky, a potom ju roztrhá. V slovenských variantoch štruktúry „Ľalia" prezradí nakoniec dievčina sama, ako upíra videla na cintoríne (v kostole). Tak aj v našom texte, avšak s tým rozdielom, že tu vystupuje predtým zvláštny obraz starej matky, ktorá nechtiac vysloví meno Antony, a tým ju prezradí. Okrem toho, čo je najdôležitejšie, neobsahuje príbeh, i keď je pochmúrne, baladicky ladený, tragické prvky.
Z klasifikácie medzinárodného katalógu (AaTh 621 + 900 +) vidieť, že tematická výstavba rozprávky o pyšnej princeznej nie je príliš jednoduchá. Napriek tomu táto štruktúra nie je ojedinelá a hlavne vo vzťahu k prvým dvom typom možno k nej položiť celý rad paralel i z medzinárodného hľadiska. Akcent spočíva na type označovanom v literatúre podľa rozprávky bratov Grimmovcov „König Droselbart" (King Thrushbeard). Tento typ býva neraz uvádzaný látkou o koži zo vši (Thelouse-Skin). Pri určení stavby celej fabuly treba prihliadnuť aj k motívu, obdobu ktorého môžeme nájsť v látke o kocúrovi v čižmách. Napriek tomu, že rozprávka teda i svojou zložitou štruktúrou nevybočuje z radu variantov, možno pozorovať jednu výraznú odchýlku, a to v obraze hrdinky. Obvykle totiž ide o pyšnú princeznú, ktorá je nakoniec pokorená (porov. aj zaradenie do cyklu AaTh 900-904 The Shrewish Wife is Reformed). V našom variante je princezná vylíčená inakšie. Nie je hrdá, neodmieta nápadníkov, medzi nimi sa jej najviac páči Červenkrál a nevidí na ňom žiadnu chybu. Názov Červenkráľ pripomína rozprávku publikovanú u Dobšinského s rozšíreným titulom „Červenkrál a Žltovláska" (II, 317-324). Tým akoby sa do protikladu postavili obrazy oboch protagonistov. Meno Žltovláska naznačuje krásu princeznej a naproti tomu Červenkráľ mal bradu ako plameň červenú a kedykoľvek princezná na ňu pozrela, vždy jej všetka chuť odpadla zaňho ísť. Napriek tomu aj tu bol obraz pyšnej princeznej zoslabený, lebo i keď jej jeho brada nebola po vôli, bol Červenkráľ jediný medzi všetkými pytačmi, ktorý sa jej páčil.
Porovnanie textu u P. Dobšinského s textom rozprávkárky vedie k dôležitejším záverom, než sú rozdiely vo vykreslení oboch postáv, hlavne pokiaľ ide o nuansy týkajúce sa Červenkráľa. V rozprávke chýba moment prekvapenia, už od tretieho dejového článku (podľa AaTh) sa v príslušných spojitostiach prezentuje Červenkráľ ako cigán. Tým je do značnej miery zotreté napätie, ktorým môže rozprávka pôsobiť na poslucháča, ale na druhej strane vyniká interpretácia rozprávkárky väčšou plastickosťou, ktorá sa dosahuje na nejednom mieste informátorkiným zmyslom pre drobnokresbu. Možno to pozorovať predovšetkým v pasážach o hádaní, z čoho je črievička urobená, a o pokorovaní princeznej počas jej pobytu s domnelým cigánom v chlieve. Cigán (u Dobšinského žobrák) je predstavený plasticky aj odlišnosťami v jeho reči; tieto zvláštnosti sú však naznačené inak než v rozprávkach o cigánoch zapísaných na Slovensku - tam cigán spravidla šušle. Iná zaujímavá konkrétnosť je štrnásť „vačkov", ktoré cigán-Červenkráľ prišil na „gecefu" pre jednotlivé jedlá; u Dobšinského si priviazala Žltovláska pod zásterku len jeden hrnček na polievku. Aj keď teda rozprávkárka reprodukovala verne štruktúru tlačenej rozprávky, v jej konkretizácii a tu aj miestami s použitím iných dialógov, vytvorila rozprávku dosť odlišnú. Naproti tomu vernejšie zachováva predlohu rozprávka Márie Jánskej.
Ohlas tlače, ktorá je typická predovšetkým pre nemeckú literatúru 18. storočia a ktorá spracovávala tematiku dobrodružnú (rytiersku), je zrejmý. Motív oslobodenia mŕtvych, ktorí zo sveta zišli neprirodzenou smrťou, spadá do sféry povestí a čiastočne sa objavuje v okruhu rozprávok o nebojácnom hrdinovi (AaTh 326 a podtypy). Nie je vylúčené, že ide o rovnaký prameň ako pri variante, ktorý bol v súčasnosti zapísaný v Podkrkonoší. Zaujímavé spojenie dvoch látok predstavuje text (AaTh 1458 + (event. porov. 327+1536A, resp. 1537); Polívka V, 82nn.), prvej menej rozšírenej o dievčine, ktorá domnelé neje a druhej obecne, medzinárodne známej o putujúcej mŕtvole (viackrát zabitej mŕtvole). Prechod medzi obidvoma látkami tvorí motív, ktorý sa obvykle vyskytuje nie v žartovných, ale v čarovných rozprávkach: hrdina predstiera, že nevie, ako nastrčiť hlavu do slučky, v ktorej ho má obluda obesiť a žiada, aby mu to ukázala (AaTh 327 If).
Humoristické rozprávanie (AaTh 1450+1384+1204** (presnejšie Kovács-Maróti MNK 1284*1)+1326 + 1245+1281) začína látkou o hlúpej dievke a jej hlúpych rodičoch, ktorých nastraší zavesená sekera (inokedy hútajú o tom, ako sa bude volať prvonarodené dieťa). Rámcom ďalšieho deja je hľadanie hlúpejších ľudí než dievka, ktorá sa mu páči. Tu za sebou nasledujú epizódy kocúrkovského charakteru o potrestaní kvočky, ktorá nechce dať kurencom cicať, ďalej o domnelom posúvaní kostola cez položenú časť odevu, o stavaní bieleho kostola a o kocúrovi (domnelom čertovi), ktorý požiera myši a ktorého sa hlúpi ľudia nakoniec boja. Táto alebo podobná konštrukcia všeobecne rozšírených látok je známa u rôznych národov a korešponduje tiež so slovenskou tradíciou. V stvárňovaní jednotlivých látok (epizód) sa však prejavujú v našom prípade niektoré zvláštnosti, predovšetkým tieto: Až keď hlúpi ľudia plačú nad zavesenou sekerou, vstúpi do domu muž, ktorý si hľadá ženu, a dcéra sa mu zapáči i keď vidí, že nevyniká múdrosťou: žena nepotrestá kvočku, keď nedá kurencom cicať; neobvyklý je motív, že ľudia jedia myši a tiež neobvyklá je motivácia, že sa chcú zbaviť kocúra, lebo sa boja, že on požerie všetky myši a oni sami nebudú mať čo jesť. Tým sa tiež líši od svojej tlačenej predlohy, ktorou je opäť rozprávka publikovaná P. Dobšinským pod názvom „Múdry Maťko a blázni" (III. 445-449). Rozprávkárka trochu dej zjednodušila, vypustila niektoré epizódy. V publikovanej rozprávke je štruktúra zložitejšia.
Súčasné rozprávky a ich trvalá hodnota
Kníhkupectvá sú plné novodobých rozprávok, pričom ich kvalitu a trvalú hodnotu pretriedi čas. Rozprávky, aké napísal Josef Čapek, sa budú, veríme, čítať aj o dvadsať či štyridsať rokov. A čítať sa budú aj Hevierove a Feldekove, pretože sú to majstrovské kúsky. Dnes, keď sa vrátite k Ľudmile Podjavorinskej, tak niektoré veci už podľa nášho názoru nie sú atraktívne, lebo sú príliš poučujúce, čo bol duch doby. Ale existujú večné motívy, ktoré majú vždy šancu prežiť. Medzi ne patria neobyčajné úlohy, komplexné vzťahy k ľuďom a večné hľadanie partnera alebo zmyslu života. Tieto univerzálne témy zabezpečujú rozprávkam ich nesmrteľnosť a relevanciu pre každú generáciu.
tags: #citanie #a #reprodukcia #rozpravky