Rodičovstvo je nádherná, no zároveň búrlivá životná zmena, ktorá preverí aj tie najsilnejšie vzťahy. Partneri, ktorí si kedysi rozumeli a nachádzali spoločnú reč, zrazu čelia neustálemu napätiu, hádkam a pocitu, že sa navzájom vzďaľujú. Táto premena, sprevádzaná príchodom nového člena rodiny, predstavuje komplexnú výzvu, ktorá sa odráža nielen v individuálnych životoch párov, ale má aj hlboký dopad na širšiu spoločnosť a jej demografický vývoj. Odborníci i osobné príbehy poukazujú na to, že za týmito konfliktmi a pocitmi často skrýva stres a strata vzájomného pocitu bezpečia, čo si vyžaduje systémové aj individuálne prístupy k riešeniu.
Rodičovstvo ako skúška vzťahu: Od stresu k odcudzeniu
Príchod dieťaťa zásadne mení dynamiku partnerského vzťahu. Zmena ako taká prirodzene prináša stres, avšak stres nemusí nutne znamenať niečo negatívne. Stres je v podstate zvýšená energia, ktorá prichádza s prechodom od zabehnutej rutiny, očakávaní a známeho prostredia k niečomu úplne novému. S novou výzvou sa objavuje zvýšená energia, ktorá nám prúdi cez mozog, telo, emócie a myšlienky v snahe „vrátiť sa“ do známeho a bezpečného prostredia. Ak dáme priechod tomuto stresu bez adekvátneho spracovania, je takmer nemožné priblížiť sa partnerovi s cieľom spoločne vyriešiť problém a zastaviť cyklus uviaznutej komunikácie.
Konflikt je prirodzenou súčasťou každej ľudskej interakcie. Vždy keď sa stretnú dvaja ľudia s odlišnými skúsenosťami a spôsobom, ako reagujú na stres, prirodzene vznikne konflikt. Avšak, v kontexte vyčerpávajúceho rodičovstva môže tento typ konfliktu byť neproduktívny a naznačuje, že ani jeden z partnerov nie je v správnom mentálnom rozpoložení, aby sa dokázal priblížiť tomu druhému. Poradenskí psychológovia Erin a Stephen Mitchellovci, autori knihy Od konfliktu k blízkosti, ukazujú, že za týmito napätiami sa často skrýva práve spomínaný stres a strata vzájomného pocitu bezpečia.
Typickým príkladom sú Sasha a Alex, ktorí sa na odborníkov obrátili s prosbou o pomoc a vyslovili to, čo často počúvajú aj od iných párov: „Predtým než sa nám narodili deti, sme spolu skvele vychádzali. Jasné, že naša komunikácia nebola dokonalá a občas sa vyskytli konflikty, no dokázali sme ich vyriešiť bez veľkého úsilia. Odkedy však máme deti, akoby sme už nedokázali komunikovať.“ Sasha a Alex boli spolu päť rokov a vždy hovorili o deťoch. Potom sa im narodila dcéra Sofia a všetko sa zmenilo. Alex povedal: „Prvých pár týždňov bolo naozaj dobrých. Boli sme zaľúbení do Sofie.“ Potom však obaja začali mať pocit, akoby si nedokázali dať potrebnú oporu; každý z nich si myslel, že robí viac než druhý. Sasha pracuje z domu ako grafická dizajnérka a často sa pristihne pri tom, že sa popri práci stará o Sofiu, o domácnosť a pripravuje večeru. Takže keď Sasha vyjadrila presvedčenie, že je na všetko sama, Alex ju síce počúval, no zároveň tvrdil, že už nevie viac urobiť. Má pocit, že ho Sasha vykresľuje ako povaľača, ktorý očakáva teplé večere. Sasha má zasa pocit, akoby hádzala hrach na stenu.
Je to desivá skúsenosť, ktorú prežívajú mnohé páry. Dlhé prebdené noci s dieťaťom, keď partner spí, alebo keď na vás niekto vyštekne, že „nikdy nič neurobíte“, bez ohľadu na to, čo máte na pleciach vy, začnú podrývať základy vzťahu, pocit nádeje a blízkosti. Predtým než sa Sofia narodila, Sasha a Alex si nevedeli predstaviť, že by sa rozišli, ba verili, že narodenie Sofie ich ešte zblíži. Spočiatku to tak aj bolo, no ten pocit nevydržal. V tomto momente sa cítia skôr ako cudzinci.
Je dôležité pochopiť, čo spôsobuje stres u partnerov, ktorí sú zároveň rodičmi. Každá ľudská bytosť má vlastný spôsob reakcie na stres, ktorý nám pomáha veci zvládať a orientovať sa v časoch neistoty, nebezpečenstva, chaosu a nestability. Sympatický nervový systém sa v momente stresu aktivuje, aby nám pomohol prežiť, čo znamená, že sa zapne poplašná signalizácia útok - útek - zamrznutie - podvolenie. Samozrejme, rodičovstvo nie je to isté ako prenasledovanie levom, ale v každodennom živote rodičov je tento systém reakcie na stres stále aktivovaný. Takže keď Sasha vyštekne na Alexa, že zase prišiel neskoro z práce a nechal ju, aby sa postarala o prípravu večere, upratovanie a ukladanie Sofie do postele, prežíva stresovú reakciu útoku. Cíti sa ochromene, a tak vybafne štipľavý komentár a zaútočí na vnímanú hrozbu, ktorou je Alex a jeho meškanie. Na druhej strane, Alex je prekvapený, vystrašený a destabilizovaný Sashiným hnevom a zvýšeným tónom hlasu, čo znamená, že aj uňho sa aktivuje systém reakcie na stres. Mlčí a odchádza do spálne. Základnou myšlienkou systému reakcie na stres je: Musím zastaviť to, čo sa deje, pretože je to desivé, alebo sa cítim tak zle, že to najlepšie, čo môžem urobiť, je útok/útek/zamrznutie/podvolenie. Keď je systém reakcie na stres aktivovaný, ostatné systémy od biopsychosociálnych až po duchovné sú vypnuté. V danom momente je najdôležitejšie prekonať hrozbu. Prefrontálna kôra, čo je časť mozgu súvisiaca s racionálnym myslením, prejde do offline režimu; koniec koncov v stresovej situácii nepremýšľame o zmysle života.
Keď pominie moment ohrozenia, v ideálnom prípade zasiahne parasympatický nervový systém, ktorý pomáha aktivovať vypnuté systémy, čím nás vracia do stavu regulácie a vyváženosti. Keď Alex vyjde zo spálne, Sasha môže ďalej zúriť, ale namiesto toho, aby sa uchyľovala k ďalším sarkastickým komentárom, môže vyjsť von, aby sa nadýchla čerstvého vzduchu. Keď stojí vonku, jej dýchanie sa spomalí a fyzický pohyb po terase ju trochu upokojí. Kým sa vráti dovnútra, je schopná prehodnotiť svoje reakcie voči Alexovi a povedať si: Stále sa hnevám, ale takto som nechcela komunikovať. Medzitým Alex vyjde rozrušene z izby. Sashin hnev ho vystrašil a jeho mozog ostal prázdny, akoby nemohol nájsť správne slová. Musel sa vypariť do spálne, lebo nevedel, čo má urobiť. Keď kráča po schodoch, aby zo seba zhodil pracovný odev, začína sa upokojovať. Jeho tep sa spomalí a zmätok v hlave začne byť menej chaotický. V tejto chvíli si môže povedať: Nepáči sa mi, keď na mňa Sasha takto kričí. Zároveň viem, že som prišiel domov neskoro, a uvedomujem si, ako ochromene sa musela cítiť z toho, že je na všetko sama. Takéto vzorce správania vedú k tomu, že páry sú v ustavičnom strese a stratili kapacitu čokoľvek prijímať, čo je vyčerpávajúce. Partnerský vzťah sa tak stáva zdrojom stresu a nezhôd, a dokonca už len predstava nesúladu okamžite aktivuje systém reakcie na stres. Sasha s Alexom sa nechceli zhovárať len o frekvencii svojich hádok - konflikty boli totiž také intenzívne, že ich nútili neprestávať a cítili sa hlboko zranení. Alex povedal: „Je to, akoby som Sashu už ani nespoznával. Keď som nahnevaný, pozerám na ňu a mám pocit, že je krutá a ľahostajná. Občas ani nechcem byť v jej blízkosti.“ Sasha sa vyjadrila takto: „Alex býval pozorný a ohľaduplný, no teraz mám dojem, že od nás uteká a vôbec ho nezaujíma náš život.“ Alex a Sasha sa cítia hlboko zranení a sklamaní z toho, že ich hnev je výrazne intenzívnejší, než bol pred príchodom detí. Konajú a správajú sa spôsobom, ktorý sa im nepáči. Niekedy si dokonca kladú otázku, či to ako pár a rodinná jednotka vôbec zvládnu. Zmeny ich zaslepujú a spôsobujú, že nevedia, ako sa dostať do bodu, v ktorom boli pred príchodom detí, keď cítili, že ich vzťah je zdravší a bezpečnejší.
Vplyv vzťahovej väzby na partnerskú dynamiku
Za týmito vyostrenými emóciami a zmenami v partnerskej komunikácii sa však ukrýva hlbšia príčina, ktorá je často spojená so vzťahovou väzbou. Keď prídu na scénu deti, konflikty medzi partnermi sa môžu zintenzívniť, pretože vzťahová väzba oboch partnerov je odlišná. Teória vzťahovej väzby, ktorú podporili rozsiahle výskumy v oblasti neurovied, je založená na myšlienke, že každá ľudská bytosť hľadá, vytvára si a udržiava putá s blízkymi ľuďmi. Všetky ľudské bytosti disponujú systémom pripútavania, ktorého vývoj sa začína už v maternici a pokračuje počas celého života.
Základným predpokladom teórie vzťahovej väzby je, že ľudské bytosti sa chcú a potrebujú cítiť bezpečne fyzicky, emocionálne a psychologicky. Keď sa v týchto oblastiach cítime bezpečne, môžeme slobodne skúmať a učiť sa o sebe, o druhých a o svete okolo nás s tým, že môžeme druhým dôverovať. Najjednoduchším príkladom je situácia, keď dieťa plače. Keď bábätká plačú, dokážu sa upokojiť, keď sa k nim niekto fyzicky priblíži, dotkne sa ich, zoberie na ruky alebo kolíše, čo znamená, že druhý človek reaguje na ich stres. Je to, akoby im povedal: „Vidím a počujem ťa. Mám pocit, že sa hneváš.“ Keď má človek skúsenosť s pravidelnou (nie nevyhnutne dokonalou, ale konzistentnou) blízkosťou a reakciou na svoje potreby, dokáže druhým ponúknuť rovnaký typ vzťahu, vďaka čomu si buduje pevné medziľudské vzťahy. Naopak, tí, ktorí nemajú konzistentnú skúsenosť s blízkosťou a vnímavosťou, sú vo svojich vzťahoch neistí a majú problém vybudovať si zdravé vzťahy s druhými ľuďmi.
To, ako vás vychovávali, vytvára základnú stratégiu toho, ako si budujete vzťahy k druhým ľuďom, a ovplyvňuje vás po celý zvyšok života. Výchova môže mať vplyv na výber partnera a v konečnom dôsledku aj na to, akým rodičom ste.Tieto rané skúsenosti s formovaním vzťahovej väzby môžu byť niekedy drastické a zanechávajú hlboké stopy. Existujú prípady, kedy sa dieťa okamžite po narodení musí od matky odobrať do dojčenského ústavu. Takéto zážitky, hoci si ich človek vedome nespomína v detailoch, formujú podvedomé vnímanie bezpečia a blízkosti. Je fascinujúce, ako sa niektorí ľudia domnievajú, že si pamätajú aj prvé okamihy života, ako napríklad pokusy o dojčenie, hoci ich pocity môžu byť vtedy nepríjemné a chaotické. Nedostatok rodičovskej prítomnosti, napríklad neprítomnosť otca, môže ešte viac prehĺbiť pocit neistoty v najranejšom detstve. Aj napriek takýmto raným traumám však človek dokáže v sebe rozpoznať "silu lásky" a pochopiť "čo je láska medzi rodičmi a deckami", hoci sa s ňou možno nestretol v jej ideálnej podobe. Toto pochopenie poukazuje na univerzálnu ľudskú potrebu putá a snahu o ich naplnenie, a to aj v dospelosti, čo podčiarkuje celoživotný význam ranej vzťahovej väzby.
Teória pripútanosti je veda o láske | Anne Power | TEDxWaldegrave Road
Demografické zmeny na Slovensku: Klesajúca pôrodnosť a starnutie prvorodičiek
Spoločenské zmeny a individuálne rozhodnutia rodičov majú hlboký dopad aj na demografickú štruktúru krajiny. Vlani sa na Slovensku narodilo rekordne málo detí - v prepočte na 100-tisíc obyvateľov sme dosiahli historicky najnižšie hodnoty za posledných sto rokov. Táto klesajúca tendencia, ktorá podľa prognóz bude pokračovať aj nasledujúce desaťročia, bude mať na Slovensko zásadný dosah. Odborníci varujú, že „tridsať rokov sme viac-menej premrhali, už to nezachránime.“ Keby sa stalo demografické starnutie prioritou, mohli sme tento proces aspoň trochu zmierniť.
Historicky sa počet detí od 50. rokov minulého storočia na Slovensku postupne zvyšoval, až dosiahol vrchol v 70. rokoch, v období tzv. „husákových detí“. Vtedajší totalitný režim nedával mladým ľuďom veľký priestor na realizáciu inde než v rodine, čo demografi vysvetľujú ako príčinu vtedajšieho generačného boomu. Sobáš tesne po škole a hneď na to deti - to bol bežný model. Deti v tom čase neboli pre ľudí taký zásadný zásah do životnej úrovne ako dnes. Štát podporoval zakladanie rodín, čím nepriamo vytláčal obyvateľov z verejného života. Odvtedy počet novorodencov stabilne klesal, pričom najrapídnejší pokles nastal v 90. rokoch minulého storočia a zastavil sa až po roku 2001. Po prelome milénií sa situácia mierne ustálila a mnohé páry sa rozhodli, že už to nemusia ďalej odkladať, čo viedlo k miernemu nárastu pôrodnosti až do roku 2010. Zatiaľ čo v časoch komunistického režimu bolo bezdetných zhruba sedem až desať percent žien, dnes sa toto číslo blíži k pätnástim percentám, a demografi neočakávajú, že by sa zásadne zvyšovalo.
Graf pôrodnosti zaznamenal rapídny pokles aj v rokoch 2011 až 2012, čo je čiastočne vysvetlené zmenou metodiky - do štatistík sa prestali zarátavať deti narodené v zahraničí ženám s trvalým pobytom na Slovensku. Tieto deti štát eviduje až po prihlásení trvalého pobytu na Slovensku, kedy sa rátajú ako prisťahovaní občania. Od roku 2020 počet narodených detí stabilne klesá, pričom pandémia podľa odborníkov nemala zásadný vplyv na pôrodnosť. Najzásadnejšou príčinou rekordne nízkeho počtu narodených detí vlani je fakt, že silná generácia žien zo 70. a 80. rokov minulého storočia má už dnes vyše 40 až 50 rokov. Naopak, do obdobia najvyššej plodnosti teraz vstupujú málo početné ročníky narodené v 90. rokoch.
Pre lepšie pochopenie prírastku nových slovenských občanov sú dôležité dva údaje: pôrodnosť (počet detí narodených za jeden rok) a plodnosť (priemerný počet detí pripadajúci na jednu ženu). Aktuálne je plodnosť na úrovni 1,5 dieťaťa na ženu, čo je viac v porovnaní s rokom 2000, keď bola na historickom minime 1,2 dieťaťa na ženu. Hoci plodnosť žien v posledných rokoch ostáva stabilná a demografi predpokladajú, že by nemala klesať ani v budúcnosti, vzhľadom na to, že do reprodukčného veku bude prichádzať menej žien, narodených detí bude ubúdať. „Čaká nás obdobie zhruba desiatich rokov, keď na Slovensku budeme mať každý rok menej detí.“ Aby sa slovenská populácia začala zvyšovať, rodiny by museli mať viac ako jedno či dve deti, čo demografi neočakávajú. Slovenská spoločnosť je podľa nich väčšinovo nastavená aspoň na jedno dieťa a partneri už nechcú mať tri deti, pretože je to pre nich priveľa.
Demografi vytvorili aj pravdepodobné scenáre vývoja slovenskej populácie až do roku 2100. Najpravdepodobnejší scenár ráta s tým, že počet obyvateľov klesne o 763-tisíc osôb, teda o 14 percent. Počet obyvateľov by mal stabilne klesať až do roku 2080, potom by sa mal pokles zmierniť, pričom demografi rátajú s nárastom plodnosti žien na 1,8 dieťaťa na ženu. V ďalšom scenári sa predpovedá prirodzený prírastok do roku 2100 - ide o rozdiel medzi počtom narodených a zomretých ľudí. Prírastok obyvateľstva by mal podľa najpravdepodobnejšieho scenára do roku 2035 klesať, a potom stagnovať až do roku 2060. V druhej polovici 21. storočia by sa však mal trend otočiť - obyvateľov by malo pribúdať, za čím je najmä postupné vymieranie silných ročníkov z 80. rokov. Demografi majú aj pesimistické scenáre, a to ak by sa plodnosť žien nezvýšila, ale klesla, čo by v kombinácii s málo početnou generáciou matiek viedlo k zásadnejšiemu poklesu populácie v nasledujúcich desaťročiach.
S klesajúcou krivkou pôrodnosti zároveň stúpa vek prvorodičiek. Priemerný vek žien, ktoré vlani porodili svoje prvé dieťa, bol viac ako 28 rokov. To je výrazný rozdiel oproti minulosti, napríklad na začiatku 90. rokov bol priemerný vek prvorodičiek 22,5 roka. Tento trend sa odráža aj v príbehu Marty, ktorá mala 37 rokov, keď si od gynekologičky vypočula vetu, ktorá znela ako verdikt: „Nebudete môcť mať deti.“ Test ukázal, že má už veľmi málo kvalitných vajíčok, a síce sa môže o dieťa pokúšať, bol by však zázrak, ak by sa to podarilo. Keďže sa k tomu pridali aj gynekologické problémy, začala to byť naliehavá otázka - buď teraz, alebo nikdy. Marta materstvo neodkladala pre kariéru, vždy si ho priala, no problém bol v tom, že „mala romantickú predstavu, že chlap príde a povie - poďme mať dieťa. Nechcela som nikoho tlačiť, a preto som čakala a čakala.“ S jedným priateľom bola vyše desať rokov a tému dieťaťa neotvorila, mysliac si, že chlap by mal požiadať o ruku a navrhnúť debatu o deťoch. Až správa od gynekologičky ju prinútila prejaviť sa vo vzťahu. „Nestretlo sa to s veľkým nadšením, ale ani s odsúdením. Začali sme to proste riešiť,“ hovorí. Pre Martu to znamenalo umelé oplodnenie, ktoré na Slovensku môže podstúpiť žena iba s partnerom, pričom obaja sú potom zapísaní v rodnom liste dieťaťa. Napokon si medzičasom našla nového priateľa, ktorému už rovno na prvom rande povedala, že chce mať deti a nechce toto rozhodnutie odkladať. Partner súhlasil, oplodnenie sa podarilo na štvrtýkrát a Marta porodila ako 40-ročná. Dnes necíti, že by bola „stará“, hoci jej mame v 32 rokoch to tak hovorili. Medzi matkami, s ktorými chodí so synom na rôzne cvičenia v Bratislave, pozoruje podobný vek. „Hovorili mi, že ma lekári budú volať geriatrická matka alebo ma tlačiť na cisársky. Nestalo sa tak.“ Marta si všímala, že mnohé ženy po tridsiatke ešte stále nad deťmi nepremýšľajú s tým, že na to majú čas. „Mám dojem, že okolie oveľa menej rieši to, prečo ešte 35-ročná žena nemá dieťa. Ženám to ani nenapadne riešiť,“ hovorí a dodáva: „Nevedela som, že počet vajíčok klesá. Netvoria sa mi znova ako spermie? Ešte aj v 34 rokoch som si hovorila, že mám kopec času.“
Regionálne disparity a sociálno-ekonomické faktory
Slovensko je krajinou, ktorá je charakterizovaná výraznými regionálnymi rozdielmi nielen v ekonomike, ale aj v demografii. V praxi to znamená, že kým vek prvorodičiek v mestách bol vlani 29 rokov, v ostatných obciach to bolo 27 rokov. Najvyšší vek majú prvorodičky v Bratislave, a to 32 rokov. Na druhej strane, v okresoch na strednom a východnom Slovensku je vek žien pri prvom dieťati oveľa nižší - v Námestove, Brezne či Bardejove je to 26 rokov, ešte menej je to v Kežmarku, Medzilaborciach či vo Vranove nad Topľou. Najnižší vek dosahujú prvorodičky v okrese Gelnica, a to menej ako 23 rokov. Demografi uvádzajú, že stupeň urbanizácie, etnické zloženie a religiozita sú podľa demografa tri hlavné dôvody regionálnych rozdielov v reprodukčnom a rodinnom správaní. Istú rolu hrá aj životná úroveň. Výrazne nižší vek majú prvorodičky aj v okresoch s vyšším podielom ľudí žijúcich v sociálne vylúčených komunitách.
Tento trend potvrdzuje aj Katarína Šiňanská, ktorá pracuje v organizácii Cesta von a na Katedre sociálnej práce Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, vo svojom pozorovaní v Kecerovciach v okrese Košice-okolie, kde žije veľká komunita takmer štyritisíc Rómov. „Je to len moje pozorovanie, ale všímam si, že pôrodnosť určite klesá a aj vek ženy pri prvom dieťati sa posúva vyššie,“ hovorí Šiňanská. Za nižšou pôrodnosťou vidí najmä to, že si prácu nachádzajú nielen otcovia, ale aj matky. „Je to trend, ktorý sa šíri medzi mladými a myslím si, že s tým súvisí odkladanie materstva na neskôr,“ hovorí mentorka. Práve tieto mladé rodiny sú dvojpríjmové a pracujú vo fabrikách v okolí Košíc a Prešova, pričom mnohé z nich sú založené takmer výlučne na práci ľudí z rómskych komunít. Pozitívne správy prichádzajú aj z ich angažovanosti v predškolskom vzdelávaní, keďže dve „omamy“ majú v Kecerovciach na starosti dokopy takmer 50 detí a v dedine pracujú už šiesty rok, ovplyvňujúc životy rodín a spôsob, akým sa rodičia venujú svojim deťom.
Výzvy moderného materstva: Medzi očakávaniami a realitou
Prechod do materstva je pre mnohé ženy obrovskou, často podceňovanou, zmenou identity a životného štýlu. Rodičov na Slovensku je stále menej a pre dieťa sa rozhodujú starší, pričom čoraz viac mladých ľudí zo Slovenska odchádza do zahraničia, pričom sa vracia iba polovica. Skúsenosti žien, ktoré ostávajú alebo sa vracajú, odhaľujú systémové nedostatky.
Gabriela Virostková, ktorá predtým pracovala ako poradkyňa v Európskom parlamente a pre štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí, tesne pred pôrodom odchádzala z práce. „Po roku materstva znepokojene konštatujem, že mi počas tých desiatok kurzov nikto poriadne nepovedal, že základom je starať sa o seba a nájsť si svoj čas,“ napísala na Instagram. So synom, ktorý má o chvíľu rok a pol, zažila veľkú zmenu. Toto krásne obdobie bolo zároveň veľmi náročné, sprevádzané nespavosťou dieťaťa, zdravotnými komplikáciami a neustálym hojdaním. Pred materskou bola veľmi zaneprázdnená kariérne nastavený typ človeka. Pracovala v kabinete štátneho tajomníka, ktorý mal na starosti covid, cestovanie a hraničný režim, čo znamenalo časté krízové stretnutia a prekladanie prípravných kurzov na pôrod. Po práci bežne odpovedala priateľom a známym na desiatky otázok o pravidlách cestovania.
Keď nastúpila na materskú, trvalo jej asi dva týždne, kým sa nastavila, že už nie je v práci. Po narodení syna Tobiasa ju samu prekvapilo, ako sa na sto percent nastavila na neho. „Vypustila som všetko, čo som predtým robila.“ Zrazu necvičila vôbec, hoci predtým chodila päťkrát do týždňa cvičiť alebo na jógu. Jediné, na čo sa zamerala, bol syn. Aj keď mala voľnú chvíľu, uvažovala, či niečo nepotrebuje. Volala sestrám a kamarátkam, či je všetko v poriadku. Materstvo ju zmenilo v tom, že zvládala krízové situácie pri veľkej únave a napätí, ktoré sú s ním spojené. Začala variť a piecť, čo predtým vôbec nerobila. Naučilo ju to aj väčšiemu nadhľadu - snažiť sa dosiahnuť cieľ, ale vidieť aj svet okolo seba. „Keď sa človek sústredí len na dieťa, raz to vybuchne a nebude to dobré.“ Zároveň sa naučila žiadať pomoc, ak ju potrebuje, hoci bola vždy nezávislý typ človeka.
Teória pripútanosti je veda o láske | Anne Power | TEDxWaldegrave Road
Pocity straty samého seba sú časté. „Asi po roku mi došlo, že som asi stokrát nervóznejšia ako predtým. Už sme sa aj lepšie vyspali, malo sa to zlepšovať a nedialo sa to. Niečo mi chýbalo.“ Mesiac analyzovala, v čom je problém. Potom jej došlo, že sa sústredí len na dieťa a ani jej nenapadlo robiť niečo, čo bolo súčasťou jej života predtým. Od 15 rokov si kupovala diár Moleskin, ale v roku, keď sa narodil Tobias, si ho nekúpila. Nič neriešila, nezapisovala si. Sama pre seba bola na päťdesiatej koľaji. Keď spal, snažila sa robiť veci doma, aby všetko fungovalo. Chýbalo jej, že si nečíta niečo intelektuálne, napríklad o zahraničnej politike, alebo že nejde na konferenciu. Začiatkom roka sa rozhodla to zmeniť, lebo sa stupňovala jej vnútorná nervozita a prenášalo sa to aj do vzťahov. „Keď som odchádzala na materskú, v práci som hovorila, že som do pol roka späť. Ale niečo sa vo mne preplo a videla som len jeho.“ Podvedome vnímala, že sa niečo deje, ale nevedela sa prepnúť naspäť. Bol to asi aj vplyv širšieho okolia, lebo keď mal pár mesiacov a povedala, že by chcela ísť do práce, zahriakli ju, kde sa ponáhľa, že celý život pracovala, nech si oddýchne, nech počká, kým vyrastie. V rodine často videla, že to takto u žien funguje.
Bola rada, že ju niečo zabrzdilo a po roku si uvedomila, že niečo u nej nie je v poriadku. Začala viac vnímať, o čom cez deň premýšľa. Chýbalo jej písanie článkov, kontakt s ľuďmi z profesionálneho prostredia alebo ísť na medzinárodnú konferenciu do Davosu ako predtým. Myslela na to denne, ale keď je človek unavený, berie to ako 120. vec v rebríčku. Potom si uvedomila, že jej chýba čas na seba. „Povedala som si, že nejdem robiť kompromisy na úkor seba.“ Môže to znieť banálne, ale po roku a pol je to pre ňu veľká vec. Keď dieťa spí, nejde variť, upratovať, nenakupuje mu oblečenie, ale robí niečo pre seba - pustí si kurz jogy alebo sa prihlási na konferenciu. Predtým, keď jej prišla pozvánka, len ju preletela a povedala, že teraz nemôže, lebo je na materskej. Teraz si to dá do diára a pôjde. Hoci jej manžel je tolerantný a nápomocný, rozhodla sa zapájať širšie okolie. „Poprosím súrodencov, rodičov.“ Predtým to vôbec nerobila, lebo si chcela dokázať, že sa o dieťa vie stopercentne postarať, keďže sa s manželom rozhodli mať dieťa. Nechce, aby ho denne niekto päť hodín strážil, ale snaží si nájsť priestor pre seba. „Predtým som mala pocit, že dieťa je iba moja starosť, iba moja zodpovednosť, teraz to vidím inak.“ Súvisí to aj s jej povahou - sedem rokov v Bruseli riešila všetko sama, aj sťahovanie. Keď bola v Spojených štátoch a skončila na magnetickej rezonancii, lebo sa študijne prepálila, takisto to riešila sama. Bola nastavená, že to vyrieši sama a nikoho nebude svojimi vecami otravovať. Musela si v sebe nastaviť, že je normálne požiadať o pomoc.
Ekonomické a systémové bariéry pre rodiny a návrat do práce
Klesajúca pôrodnosť a rastúci vek prvorodičiek sú trendom aj v zahraničí. Slovensko zatiaľ patrí ku krajinám, kde je vek prvorodičiek napriek nárastu pomerne nízky. Avšak, demograficky na tom nie sme až tak dobre, pretože oproti iným krajinám máme príliš nerovnomernú vekovú štruktúru obyvateľstva, ktorá nám spôsobuje problémy. Ide najmä o populačné vlny v 40. a 50. rokoch, potom v 70. a 80. rokoch. Problémom je aj odliv mozgov, keďže „mladí ľudia vo výraznej miere odchádzajú do zahraničia a dlhodobé pozorovania ukazujú, že sa vracia iba polovica.“
Martina Strečanská, ktorá odišla študovať medicínu do Brna, kde sa spoznala so svojim manželom, tiež Slovákom, sa po škole už spolu nevrátili na Slovensko. Prácu si našli v Nemecku, kde si založili aj rodinu. Dôvod bol jasný: nazbierať skúsenosti a postaviť sa na vlastné nohy aj finančne. Spomína si, že v roku 2010 im ako začínajúcim lekárom na Slovensku ponúkali plat okolo 460 eur v hrubom. „S tým by sme sa asi ďaleko nedostali, keďže sme boli rozhodnutí, že si rodinu chceme založiť skoro.“ Nezdedili byt po príbuzných, alternatívou nebolo ani bývať u rodičov. „Išli by sme do podnájmu, no ani to neviem, ako by sme z platov vykryli.“ Lekári si po skončení školy ešte musia urobiť atestáciu, teda skúšku na to, aby mohli pracovať samostatne v súkromnej praxi. Martina však nechcela s deťmi čakať až po tom, čo si urobí atestácie, keďže pri plnom úväzku to trvá aj šesť rokov. „Sme rodinné typy a od začiatku sme chceli tri deti.“ Dnes pozoruje aj na kolegyniach v Nemecku, že akokoľvek sa rozhodnú, približne v štyridsiatke sa stretnú v rovnakom bode - majú atestácie a aj deti, len každá v inom poradí. „Ja som spokojná: mám pred štyridsiatkou, tri deti a aj atestáciu. No pre každú ženu je to individuálne.“
Nie je si istá, či by sa jej to podarilo aj na Slovensku. Popri troch deťoch jej trvalo urobiť atestáciu v Nemecku približne trinásť rokov a aj to najmä vďaka flexibilným úväzkom, popri deťoch mohla pracovať na skrátený úväzok. Materská trvá v Nemecku iba rok, potom príspevok rodičom skončí. Za tieto služby musia rodičia platiť a rezervovať si ich už pri pôrode, aby mali isté miesto. Martina mala deti v jasličkách už po roku, no niekoľko prvých mesiacov tam boli iba štyri či päť hodín denne. Martina nevie, či by sa mohla po roku vrátiť do práce - aspoň na čiastočný úväzok - aj na Slovensku. „Jasličiek tu nie je veľa a aj tých zopár je drahých. A do väčšiny škôlok vám vezmú dieťa až vtedy, keď je odplienkované, čo trvá aj viac ako dva roky,“ hovorí. Keby mala mať atestáciu a tri deti na Slovensku, pochybuje, že by to stihla so skráteným úväzkom do štyridsiatky. Slovensko podľa nej neuľahčuje ženám rozhodnutie mať viac detí a zároveň to skĺbiť s prácou. „Akonáhle sa rozhodnete pre viac detí a zrátate si materskú tri krát tri roky, je to veľmi dlhá doba,“ hovorí. „Zásadne to ovplyvní pracovné skúsenosti. Aj sebadôveru ženy, na čo má a na čo nemá.“ Podľa nej by žena mala mať ako matka možnosť voľby pracovať toľko, koľko to rodine vyhovuje. „A nie byť buď tri roky iba doma, alebo naopak, mať 40-hodinový pracovný týždeň.“ Napriek tomu, že Slovensko im návrat iba sťažilo, Martina s manželom sa po trinástich rokoch života v Nemecku vrátili a našli si novú prácu. Martina však upozorňuje, že návrat domov s rodinou je veľmi ťažký.
Hlavné príčiny toho, že sa na Slovensku stále rodí menej detí, sú viaceré. Medzi hlavné patrí to, že pomaly vyprcháva generačný efekt, keď si silné populačné ročníky zo 70. a 80. rokov zakladali rodiny. Ekonómka Lucia Šrámková vysvetľuje, že „keď tieto ročníky prišli do reprodukčného veku, darilo sa ekonomike a boli priaznivé vyhliadky rastu životnej úrovne a celkovej ekonomickej konvergencie.“ Terajší mladí ľudia však tieto pozitívne faktory nezažívajú. Podľa Šrámkovej je výrazným faktorom práve pokles životnej úrovne, dvojciferná inflácia v rokoch 2022 a 2023, pokles reálnych miezd dva roky po sebe a negatívny vplyv na kúpyschopnosť domácností. „Mladé páry pozerajú dopredu.“ Konsolidácia podľa nej zasiahne mladé rodiny, pretože ich potreby nie sú len o potravinách. K poklesu životnej úrovne sa v uplynulých dvoch rokoch pridalo aj zdraženie hypoték. Problém však majú predovšetkým páry, ktoré na hypotéku nedosiahnu. Slovensko má v rámci EÚ druhý najvyšší priemerný vek mladých ľudí žijúcich v spoločnej domácnosti s rodičmi. „Absencia dotovaného nájomného trhu je kľúčový faktor, ktorý ovplyvňuje správanie mladých rodín,“ tvrdí. Šrámková tiež poukazuje na problém, že konsolidácia nepriniesla žiadne opatrenia na to, aby slovenská ekonomika rástla. „Slovensko stagnuje, prestali sme dobiehať životnú úroveň bohatších krajín. Ak nezačneme implementovať prorastové politiky, tak sa vo výške platov a kúpyschopnosti ďalej neposunieme.“ Okrem toho, oproti iným krajinám máme príliš nerovnomernú vekovú štruktúru obyvateľstva, ktorá nám spôsobuje problémy, najmä populačné vlny v 40. a 50. rokoch, potom v 70. a 80. rokoch.
V súvislosti s návratom do pracovného procesu a snahou o finančné zabezpečenie rodiny je relevantné zvážiť aj kariérny rast a odmeňovanie. Psychológ a manažér Lukáš Bakoš zdôrazňuje, že pocit dostatočnej snahy či narodenie dieťaťa nie sú automaticky dôvody na zvýšenie platu. Ľudia často vnímajú svoju hodnotu cez prizmu vlastnej snahy alebo aktuálnych potrieb vyplývajúcich zo zmenenej životnej situácie, ako je napríklad príchod dieťaťa. Avšak pre úspešné vyjednávanie o vyššej mzde je kľúčové „byť takí dobrí, aby ste si mohli vyberať“. To znamená, že na začiatku je nevyhnutná práca na sebe a na svojich zručnostiach. Namiesto spontánnych žiadostí či rýchlych rešerší taktík je dôležité dopriať si čas na orientáciu a vytvoriť dlhodobú stratégiu. Hodnota práce by mala byť primárnym argumentom, nie len osobné potreby. Toto platí nielen pre zamestnancov, ale aj pre ženy, ktoré sa vracajú z materskej dovolenky a potrebujú jasne definovať svoju profesionálnu hodnotu a prínos pre zamestnávateľa, aby predišli prepúšťaniu, preradeniu na nevýhodné pozície alebo nižšiemu platu.
Spoločenské vnímanie a škodlivé stereotypy
Vnímanie materstva v spoločnosti je často idealizované a zároveň plné protichodných očakávaní. „Žena má byť vzdelaná, má mať niečo zarobené, precestované a potom má mať dieťa, druhé, tretie a starať sa o ne, variť, piecť, upratovať.“ V skutočnosti je „matka žena, ktorá má záujmy, kamarátky, profesionálne ciele a sny.“ Ženy často zažívajú tlak, kde sa „záujem bol zameraný len na dieťa a matka má zatnúť zuby a vydržať.“ Kritické vnímanie okolia, ak žena prejaví snahu vrátiť sa do práce už po pol roku, je odrazom pretrvávajúcich stereotypov.
Neoceniteľnou, no zároveň toxickou súčasťou materstva, sú často nevyžiadané rady. Gabriela Virostková zdôrazňuje, že „nevyžiadané rady sú najhoršie veci, ktoré môžete matke dávať.“ Spomína, ako sa po návštevách cítila demotivovaná a mala pocit, že robí všetko zle, pretože každý radil niečo iné a posudzoval, čo dieťa ešte nerobí a malo by. „Keď sú založené na faktoch a povie mi to pediatrička alebo niekto, kto s tým pracuje - v poriadku. Ale keď to je spôsobom, že pred 30 rokmi sme vychovávali takto a ste tu, to už v poriadku nie je.“ Sociálne siete, hoci môžu byť nápomocné, sa môžu stať aj „veľkou galibou“, kde sa matky stretávajú s kritikou za banality, ako je tenký fusak pre dieťa v zime. „Vytvára sa z toho vír a frmol, až sa v tom môžete ľahko stratiť.“ Je dôležité si uvedomiť, že „každá žena prežíva materstvo inak,“ a potrebujeme tolerantnejšiu spoločnosť, ktorá „vníma ženu ako celistvú bytosť, ktorej je matka jednou súčasťou.“
Spoločnosť často nepripúšťa možnosť, že by ženy zo starostlivosti o deti vyhoreli. „Vníma sa to ako neviditeľná práca, ktorá musí byť spravená.“ Rodičovský príspevok je niečo vyše 400 eur, pritom ženy pracujú viac ako 8 hodín denne. Na otázku „ako môžeš vyhorieť ako matka, veď si ‚len‘ s dieťaťom, čo je na tom náročné?“ je odpoveďou, že aj napriek desaťročiam na pracovnom trhu, kde sa Gabrieli Virostkovej vyhorieť nepodarilo, po roku a pár mesiacoch materskej áno. Tento jav je posilňovaný predstavou, že „žena má byť s dieťaťom od rána do večera.“
Na Slovensku má mnoho žien pocit, že keď idú na materskú a vedia, že budú doma tri roky, spoločnosť ich počas tohto obdobia vníma ako „nepoužiteľnú“. „Takéto nastavenie je veľmi nebezpečné.“ To sa prejavuje aj pri návrate do práce: „Buď vás prepustia počas materskej, lebo si povedia, že deti budú choré a budete nepoužiteľná, alebo vás preradia na miesto, ktoré vám nevyhovuje, alebo vám dajú nižší plat, lebo ste boli na materskej.“ Naopak, v Bruseli, kde ženy pracovali v Európskom parlamente, sa vracali po pol roku do práce, pričom nebola možnosť troch rokov. Tam mali ženy pocit, že sú viac nezávislé a rýchlejšie kariérne rástli. Žena bola vnímaná viac ako rovnocenný hráč, čo viedlo k tomu, že „deti prišli, narodili sa, išli do jaslí, ženy sa vrátili do práce, bežne ich povýšili.“
Prehodnotenie rodičovstva: Cesta k podpore a zdravej spoločnosti
Je nevyhnutné prehodnotiť vnímanie rodičovstva ako celospoločenského projektu. „Dieťa je spoločný projekt, je to v záujme mužov aj celej spoločnosti mať deti, ale podmienky tomu neprispôsobili.“ Otázka obety je kľúčová: „Prečo mám niečo obetovať, keď mám dieťa? Všetci chcú byť prorodinní, ale potom sa má žena zariadiť, nevymýšľať a obetovať sa.“ Nie je jasné, prečo by sa len jeden partner mal obetovať, hoci mnohé ženy majú podporujúcich manželov, ktorí sa podieľajú na starostlivosti o deti. Kultúrne rozdiely sú markantné; zatiaľ čo na Slovensku pretrváva predstava, že je dobré byť s dieťaťom do troch rokov, kým bude ako-tak samostatné, aby malo dobrú citovú väzbu, v iných krajinách, napríklad v Bruseli, sa ženy vracajú do práce po pol roku a vedú deti k nezávislosti a samostatnosti od úplného začiatku.
Je dôležité, aby spoločnosť akceptovala akékoľvek rozhodnutie ženy v súvislosti s materstvom a kariérou. „Tlaky, ktoré zažívame, sú nezdravé a spôsobuje to zranenia a nepochopenia v rodine či spoločnosti.“ Nežiadané rady a kritika len prehlbujú pocit neistoty u nových matiek. Namiesto toho je potrebné ponúkať pomoc, len keď si ju niekto pýta, a vnímať ženu ako celistvú bytosť. Mnohé ženy vo svojom okolí sa necítia dobre a to môže skončiť zle. Podpora flexibilných úväzkov, dostupných jaslí a škôlok, a finančné ohodnotenie starostlivosti o deti by pomohli ženám skĺbiť materstvo s prácou a osobnými záujmami. Iba tak bude možné vytvoriť prostredie, v ktorom je narodenie dieťaťa skutočne radostnou udalosťou, ktorá posilňuje rodiny a celú spoločnosť.
Teória pripútanosti je veda o láske | Anne Power | TEDxWaldegrave Road
tags: #clanok #narodenie #dietata #dennik #n