Nástup do škôlky je pre dieťa obrovským životným krokom. Je to prechod z bezpečného, známeho domáceho prostredia do kolektívu, kde sa musí učiť nové pravidlá a nájsť si svoje miesto. Niekedy je tento proces plynulý, inokedy plný výziev, ktoré môžu prekvapiť aj skúsených rodičov. Prípad, keď trojročné dieťa, ktoré sa už v škôlke adaptovalo, začne zrazu plakať po zmene učiteľky, je jedným z takýchto citlivých momentov, ktoré si vyžadujú hlbšie porozumenie a premyslený prístup.
Predchádzajúci školský rok, v apríli, máji a júni, chodila malá, vtedy ešte trojročná, do škôlky na štyri hodiny. Mala dve mladé učiteľky a adaptovala sa dobre na to, že bola prvýkrát bez rodičov v cudzom prostredí. Bol párkrát ráno plač, ale po pár minútach bolo dobre. Potom už chodila do škôlky s úsmevom. S príchodom nového školského roka však nastala zmena: dieťa začalo v škôlke aj spávať a jedna z pôvodných pani učiteliek bola nahradená inou. Prvý týždeň prebehol v pohode, ani plač nebol. Situácia sa zmenila minulý týždeň v utorok, keď ráno dieťa plakalo a držalo sa nohy. Doma opakovalo, že či musí už ísť spinkať, že ešte nechce. Tento scenár sa opakoval aj v stredu, s večerným plačom. Z rozprávania dieťaťa vyplynulo, že pôvodná mladá pani učiteľka je dobrá, zatiaľ čo nová pani učiteľka na ňu kričí, keď nechce spať. Je pravda, že od augusta nechcela spávať, hoci si ľahla, nezaspala. Štvrtok a piatok rodič dieťa zobral na obed domov. Tento prechod, spojený so zmenou učiteľky a novou požiadavkou na spánok v škôlke, vyvolal u dieťaťa hodinový plač a opakovanie, že do škôlky nechce a že pani učiteľka na ňu nie je dobrá. Takáto zmena a súvisiaca reakcia dieťaťa sú jasným signálom, že niečo nie je v poriadku a vyžaduje si pozornosť a riešenie.
Adaptačný proces: Čas, trpezlivosť a pochopenie
„Nástup do škôlky je pre dieťa obrovským životným krokom.“ Tento výrok zdôrazňuje, akou zásadnou udalosťou je pre malého človeka vstup do materskej školy. „Podľa mojich skúseností zvládajú adaptáciu ťažšie rodičia ako ich deti.“ Adaptačný proces sa neskončí za deň ani za mesiac. „A kým dieťa prejde všetkými fázami zvykania si na nové prostredie, môže to trvať aj pol roka.“ Je dôležité mať na pamäti, že každé dieťa je individuálne a potrebuje svoj vlastný čas.
Rodičia sa často domnievajú, že si dieťa musí v škôlke hneď nájsť kamarátov. „Nemusí. V prvej fáze sa potrebuje rozhliadnuť a získať pocit bezpečia.“ Až keď sa dieťa cíti v novom prostredí bezpečne, začne sa otvárať novým sociálnym interakciám. Septembra je zrejme najťažší mesiac, teda aspoň pre malých škôlkárov. Tí sa totiž ráno musia rozlúčiť so svojimi rodičmi a ostať v cudzom prostredí. Na nový režim si niektoré detičky zvykajú aj celé týždne.
Dynamika adaptačného procesu: Fázy zvykania si na nové prostredie
Keď dieťa prichádza do materskej školy, v prvej fáze je pozorovateľom. Málo sa zapája do aktivít, má minimum interakcií s inými deťmi. V tejto fáze je úplne prirodzené, ak ešte v škôlke nechce jesť, je málo, odmieta ísť na toaletu alebo nechce spať. Je to obdobie, keď si dieťa skenuje nové prostredie, hľadá bezpečné body a snaží sa pochopiť, čo sa okolo neho deje.
Potom sa dieťatko postupne osmeľuje. Zrazu je ochotné komunikovať s učiteľkou a s inými deťmi, začína skúšať nové hračky a ochutnávať jedlo. Táto druhá fáza je kľúčová, pretože dieťa začína prekonávať počiatočný ostych a prejavovať záujem o okolie. Keď zistí, že je všetko v prostredí bezpečné, prechádza do tretej fázy. V nej začína nadväzovať kontakty. Aktívne vyhľadáva interakcie, snaží sa zapojiť do spoločných hier a nadväzovať priateľstvá.
Po niekoľkých mesiacoch prichádza ďalšia fáza a dieťa zatúži mať v kolektíve svoju pozíciu. Každý kolektív má svoju dynamiku. Niekto je v ňom zabávač, iný ten, ktorý sa o všetkých stará, niekto je vodca. Dieťa hľadá, čím môže byť zaujímavé pre ostatné deti. Tento vývoj je prirodzený a poukazuje na sociálny rast dieťaťa v rámci kolektívu.
Diskusia na tému OBČAN- Adaptácia dieťaťa v MŠ
Plač dieťaťa ako komunikačný nástroj: Pochopenie nevypovedaných potrieb
Plač je prvý zvuk, ktorým dieťa po narodení nadväzuje s okolím komunikáciu. Plačom dieťa vyjadruje svoj stav, svoje potreby. Mamička sa pomerne rýchlo po narodení dieťatka dokáže zorientovať v rôznych druhoch plaču a podľa toho naň aj reaguje. Inak plače dieťa, keď je hladné, inak, keď je unavené, inak, keď je choré, inak, keď vyžaduje pozornosť. Ako dieťatko rastie a začína si uvedomovať svet okolo seba, aj jeho komunikačné zručnosti sa rozširujú a plač sa presúva na úroveň vyjadrenia nespokojnosti, strachu, bolesti - vo všeobecnosti plačom deti vyjadrujú niečo negatívne, čo je ťažké vyjadriť bežnými slovami.
Dieťa je silno fixované na osoby, ktoré mu prejavujú mimoriadnu starostlivosť a náklonnosť. Nutnosť odpútať sa na istý čas od rodičov v dieťati vzbudzuje pocit ohrozenia, neistoty. Škôlka je pre dieťa novým prostredím s cudzími ľuďmi, v detskom ponímaní času takmer bez časového ohraničenia. Dieťa môže mať pocit, že ak raz vojde do škôlky, už nikdy neuvidí svoju mamku, svojho ocka. Možno sa už nikdy nevráti domov a nebude sa môcť zahrať so svojimi hračkami.
Dôvodom na plač je často aj strach z neznáma - „neviem, čo ma tam čaká, aká bude učiteľka, akí budú spolužiaci, či všetko dobre zvládnem.“ Jediné riešenie, ako sa tejto katastrofe vyhnúť, je neísť do škôlky. A do škôlky nepôjdem vtedy, ak budem dostatočne silno plakať (vyjadrovať svoje obavy), prípadne aj revať a aktívne sa brániť. V tomto kontexte je dôležité vnímať plač trojročného dieťaťa, ktoré odmieta škôlku po zmene učiteľky, ako signál, že sa v jej vnútornom svete niečo zmenilo a ona to vníma ako ohrozenie bezpečia a istoty.
Kľúč k úspešnej adaptácii: Bezpečná vzťahová väzba a pripravenosť
„Na to, aby dieťa dobre zvládlo nástup do škôlky, musí mať s rodičom bezpečnú vzťahovú väzbu.“ Bezpečná vzťahová väzba je o tom, že rodič je na dieťa naladený a vníma jeho potreby. Vzťah s rodičom je pre dieťa čitateľný. Vie, že keď rodič odíde, tak sa aj vráti, a je úplne v poriadku, že mu počas neprítomnosti chýba. Rodičia sa niekedy mylne domnievajú, že známkou toho, že majú s dieťaťom bezpečnú vzťahovú väzbu, je, že dieťaťu je úplne jedno, kam ho dajú, aj keď je v novom prostredí.
Existuje aj neistá vyhýbavá a neistá ambivalentná vzťahová väzba. Najmä pri zmienených dvoch deti necítia úplné bezpečie a prijatie zo strany rodiča. Nevedia, čo môžu od rodiča ako od svojej vzťahovej osoby očakávať. Reakcie mamy alebo otca sú často nepredvídateľné a nečitateľné. Takáto výchova a ambivalentná vzťahová väzba sa neskôr prepojí aj s materskou školou. Dieťa nevie, čo má očakávať od učiteľa alebo učiteľky. Náhradné vzťahové osoby sú pre neho veľmi ťažko čitateľné a nedokáže si k nim vytvoriť vzťah, pretože nemá vytvorený bezpečný vzťah s rodičom. Deti, ktoré nemajú s rodičmi bezpečnú vzťahovú väzbu, nemajú zvnútornený pocit istoty a bezpečia. Ťažko sa v škôlke adaptujú.
Na bezproblémovú adaptáciu dieťaťa v škôlke vplýva podľa psychologičky aj predchádzajúce odlúčenie od matky či prítomnosť otca vo výchove. Okolo prvého roku veku si deti začnú postupne uvedomovať rozdiel medzi ja a ty a ich vzťah s matkou prechádza do diády. Je individuálne, kedy presne k tomu dôjde. V prvých mesiacoch života je mama pre dieťa všetkým. Ak všetko funguje, ako má, dieťa postupne prijme aj otca a vznikne triáda. Opäť je to veľmi individuálne. Ak nastane problém, často sa stretávam s tým, že to nie je o dieťati, ale o tom, že mama otca do vzťahu nepustí alebo ho nepustí dostatočne. Prípadne sa otec bojí väčšmi zapájať. No ak je otec prítomný pri starostlivosti o dieťa od narodenia pri prebaľovaní, kúpaní aj uspávaní, dieťa ho rýchlejšie prijme a reaguje otvorenejšie aj na ďalšie zmeny.
Signály separačnej úzkosti a prehnaná príprava
Pokiaľ je dieťa veľmi citlivé, prípadne až úzkostné, má problém vydržať bez maminky, neustále za ňou chodí, mama nemôže odísť ani do obchodu, môžu to byť signály, že dieťa trpí separačnou úzkosťou. Ak dieťa takto reaguje pred nástupom do škôlky, neodporúčam, aby nastúpilo do akéhokoľvek zariadenia. Niekedy si rodičia myslia, prípadne im v dobrej viere poradí okolie alebo rodina, že ak je dieťa na matku alebo na otca príliš nafixované, treba ho dať do škôlky, aby to prešlo. „Dieťa si odlúčenie potrebuje nacvičiť.“ Existujú rôzne hry na nácvik separácie, aby si dieťa uvedomilo, že ak mama odišla z dohľadu, ešte to neznamená, že odišla navždy.
Materská škola je úžasné prostredie na cvičenie sociálnych zručností. Pred tým, ako do nej dieťa nastúpi, je však podstatné, aby sa naučilo zvládať niektoré sociálne situácie. Napríklad, aby sa nebálo detí. Toto sa stáva, ak sú napríklad rodičia trochu introvertnejší a nenavštevujú s dieťaťom ihriská alebo sa nestretávajú s inými deťmi a rodinami.
Pred nástupom do škôlky rodičov vždy upozorňujem na to, že by sa mali s deťmi o škôlke rozprávať, pozerať si fotky, prechádzať sa popri škôlke, navštíviť škôlku, hrať sa doma na škôlku. Ale zároveň by si mali dať aj pozor na to, aby prílišnou prípravou a analýzou situácie dieťa nezneistili. Aj to sa totiž často stáva. Hovorte dieťaťu základné veci a ďalej len toľko, koľko sa pýta. „Rodičia na dieťa často podvedome prenášajú svoje obavy.“ Ak nástup do škôlky nadmerne riešime, dieťa si z toho zoberie informáciu, že sa asi niečo deje a asi to nebude úplne dobré.
Pripravenosť dieťaťa na škôlku: Viac než len vek
V prvom rade je rozdiel, či dávam dieťa do súkromného zariadenia s menším počtom detí alebo do väčšieho kolektívu v štátnej škôlke. Vo väčšom kolektíve je dieťa oveľa viac odkázané samo na seba. Tam je dôležité, či je naozaj odplienkované, zvláda aspoň základy samoobslužných činností, napríklad vyzuť si topánky, vyzliecť a obliecť sa s pomocou, najesť sa a napiť sa z pohára. Je takisto dôležité, aby bolo dieťa schopné porozumieť pokynom. Porozumenie reči zohráva dôležitú rolu, pretože deti budú v škôlke vykonávať činnosti v skupine. Trojročné dieťa nemusí mať reč na úrovni päťročného, no malo by dokázať vyjadriť svoje potreby tak, aby mu učiteľka dokázala porozumieť. V prípade spomínaného trojročného dieťaťa je kľúčové, že dieťa dokáže formulovať svoje pocity, aj keď sú negatívne: „pani učiteľka na ňu nieje dobrá“ alebo „nová pani učiteľka po nej kričí ze nechce spať.“ Táto schopnosť vyjadriť sa je dôležitým krokom k riešeniu problému.
Ak má rodina na výber, je dôležité, aby bola mama prvý rok nepretržite pri dieťati, neskôr ho môžu chvíľu postrážiť aj príbuzní či blízki. Môžeme pozorovať, že dieťa, ktoré ako bábätko nemalo problém ísť na ruky k babke alebo cudzím ľuďom, zrazu začne mať strach a nechce ísť k nikomu inému. Súvisí to s prirodzeným vývinom schopnosti vizuálnej a auditívnej diferenciácie, rozlišovaním vôní a potrebou byť v bezpečí. Ak ho budeme nútiť a odmietať, nezafunguje to. Môžeme tým narušiť našu bezpečnú vzťahovú väzbu s dieťaťom a aj jeho kontakt so svetom. Preto nie je vhodné, aby bolo dieťa do jedného roka vystavené obrovskému stresu, ktorý preň predstavuje odchod matky na dlhší čas alebo návšteva jasličiek či iného zariadenia.
Nová učiteľka a režim spánku: Ohnisko konfliktov a neistoty
Prípad spomínaného dieťaťa jasne ilustruje, ako citlivo vníma zmenu učiteľky a zavedenie nového režimu spánku. Dieťa, ktoré sa už raz adaptovalo, zrazu stráca pocit bezpečia. „Vidím že niečo nieje v poriadku no neviem ako to mám riešiť.“
Zmena učiteľky je pre dieťa podobná strate jedného z jeho oporných bodov. Adaptácia v materskej škole trvá minimálne pol roka. Závisí od osobnosti dieťaťa a jeho pripravenosti, ako celý proces zvládne. Prirodzene si na novom mieste vyberá osobu, pri ktorej cíti najväčšie bezpečie. Na začiatku sa väčšina detí fixuje na jednu pani učiteľku alebo učiteľa. Tento človek je preň oporným bodom. Keď si trochu viac zvykne, začne byť otvorené aj ďalším učiteľom a vzťahom. Ak je tento oporný bod náhle preč alebo sa zmení na osobu, ktorá vyvoláva strach (ako „pani učiteľka po nej kričí ze nechce spať“), dieťa sa opäť ocitne v neistote.
Problém so spánkom v škôlke je tiež častý. Mnoho rodičov aj o trojročných deťoch hovorí, že už doma cez deň nespávajú. Alebo nespali od augusta. Počas adaptácie deti v škôlke často málo jedia alebo nespia. „Preto sa vždy pýtajte učiteľa alebo učiteľky, či dieťa jedlo alebo spalo. Ak nie, zabezpečte mu to.“ Ak dieťa vníma, že učiteľka naň kričí kvôli spánku, namiesto toho, aby sa cítilo v bezpečí a unavené zaspalo, môže prežívať stres a odpor. Je dôležité si uvedomiť, že pre dieťa je spánok v cudzom prostredí citlivá záležitosť a vyžaduje si trpezlivý a chápavý prístup.
Ako komunikovať s dieťaťom o škôlke a učiteľke
Ak chcete vedieť, čo sa v škôlke deje, opísať vám to dokáže aj dieťa, ktoré ešte nevie rozprávať alebo nechce o svojich zážitkoch hovoriť priamo. „Netlačte na dieťa, ak nechce odpovedať na otázky. Namiesto toho sa s ním zahrajte na škôlku.“ Prostredníctvom hry dieťa často prejaví svoje pocity a zážitky omnoho úprimnejšie ako slovami. Je fajn, ak sa môžete stretnúť s učiteľmi a s učiteľkami a motivovať dieťa, že sa v prvý deň môže tešiť na konkrétnu pani učiteľku. Ak má škôlka na stránke fotografie, prezerajte si ich doma spolu s dieťaťom. Doma vopred nastavte harmonogram dňa tak, aby kopíroval režim v materskej škole. Dodržiavajte ho aspoň dva týždne pred nástupom do škôlky.
„Hovorte dieťaťu základné veci a ďalej len toľko, koľko sa pýta.“ Pokiaľ rodič dieťa pripravuje s mierou a vie pracovať s vlastnými obavami a strachmi, väčšinou sa neudeje, že by dieťa tému nástupu do škôlky vopred odmietalo. Keď sa nástup do škôlky blíži a dieťa reaguje odmietavo, povedzte mu, že ho chápete a ani vám sa občas nechce ísť do práce. Že je úplne normálne, že nechce ísť niekam, kde je pre neho všetko nové. Vyjadrite mu pochopenie a uznajte jeho pocity. Povedzte mu: „Vieš čo, vyskúšame to, uvidíš a povieš mi, ako si sa tam mal. Myslím si, že tam zažiješ aj pekné veci.“ Motivujte dieťa čímkoľvek, na čo by sa mohlo tešiť. Pomáha pribaliť do škôlky aj nejakú osobnú vec - napríklad maličký voňavý bylinkový vankúšik v tvare srdiečka. „Keď budeš s týmto vankúšikom spinkať, bude sa ti o mne snívať a ja budem s tebou.“ Taký vankúšik sa potom využíva aj po predĺžených víkendoch, keď sa deťom veľmi do škôlky ísť nechce.
Vyhnúť sa sugestívnym otázkam a uznať emócie
Dajte si pozor na otázky, ktorými mu niečo podsúvate. Napríklad otázka: „Robil ti niekto zle?“ Dieťa začne premýšľať, že mu asi niekto mal robiť zle, keď sa rodič pýta, a ak mu nik zle nerobil, malo by si niekoho aspoň vymyslieť. Je dôležité dieťa nezneisťovať. Rodičia sa už vopred boja, že dieťa bude mať zo škôlky traumy. Môže trauma vzniknúť z klasického odlúčenia od rodičov počas nástupu do škôlky vo veku okolo troch rokov? V prvom rade je dôležité si povedať, čo trauma je. Trauma vzniká, ak je dieťa vystavené situácii, že sa ocitlo v strachu či strese a nemá pri sebe nikoho, o koho by sa mohlo oprieť. Učiteľky sú pre deti skutočne ako druhé mamy. Na druhej strane by som v tomto smere chcela povzbudiť úplne všetkých rodičov. Náhradná vzťahová osoba totiž nikdy nedokáže človeku spôsobiť takú traumu ako vlastný rodič. Takže aj keď tá učiteľka alebo učiteľ nie sú dokonalí a boľačku nepofúkajú, dieťa to dokáže zvládnuť.
Pre deti je adaptácia na nové prostredie a podnety veľmi náročná. Prirodzene si na novom mieste vyberá osobu, pri ktorej cíti najväčšie bezpečie. Na začiatku sa väčšina detí fixuje na jednu pani učiteľku alebo učiteľa. Tento človek je preň oporným bodom. Keď si trochu viac zvykne, začne byť otvorené aj ďalším učiteľom a vzťahom. Matky všeobecne veľmi ťažko znášajú situácie, keď dieťa plače a ony nemôžu nijako plač utíšiť. Nejedna z nás ráno odchádzala zo škôlky so slzami v očiach a výčitkami svedomia. Ak utešujeme dieťa, že v škôlke mu bude dobre, musíme tomu samy veriť.
Diskusia na tému OBČAN- Adaptácia dieťaťa v MŠ
Zmeny v správaní po príchode zo škôlky: Prečo sú deti „iné“?
Stáva sa, že pred nástupom do škôlky sa rodičia boja, ako to dieťa zvládne. A keď sa proces rozbehne, rodič má zrazu pocit, že dieťa je už veľký škôlkar a všetko zvládne samo. A zrazu ho už nechceme obúvať ani uspávať, lebo je už veľké. Pozor na to. Ak to dieťa vyžaduje, odporúčam zahrať sa s dieťaťom na bábätko. Povedzte, že sa hráte, obujte ho, oblečte ho a noste ho. A keď sa hra skončí, posmeľte ho, že teraz sa už obuje samo. Dieťa zároveň v škôlke väčšinou naozaj celý deň robí všetko samo. Samo sa oblieka a zvládne sa obuť aj najesť. A keď poň mama príde, chce, aby sa oň chvíľu zas niekto staral.
Niektorí rodičia si mylne myslia, že ak ich má dieťa rado, musí pri odlúčení plakať. Treba si všímať zmeny v správaní dieťaťa. Niektoré deti sa namiesto ranného plaču po príchode zo škôlky doma hodia o zem. Zatvoria sa dvere bytu a dieťa začne kričať, hádzať veci a mať výbuchy hnevu. Stáva sa to preto, lebo dieťa musí spracovať zmenu režimu a množstvo podnetov, s ktorými sa v škôlke stretlo. Je dôležité, aby dieťa cítilo, že môže vyjadriť silné emócie hnevu alebo smútku a že to rodič zvládne. To znamená, že rodič nepovie: „Tak teda nejdem zajtra do roboty a ty nepôjdeš do škôlky a zostaneme doma, keď sa takto správaš.“ Alebo nezačne plakať, lebo plače dieťa. Dieťaťu dovoľujeme prejaviť emócie, pričom korigujeme jeho správanie.
Deti sú po príchode zo škôlky často doma zlostnejšie alebo samopašnejšie ako dovtedy. Často potrebujú len „pustiť paru“. Aj keď sa v škôlke cítia dobre a majú rady pani učiteľky, nie sú to ich mamy a nie je to domov. V kolektíve muselo dieťa celý deň dodržiavať nejaké pravidlá a prispôsobovať sa rôznym požiadavkám. To, že je toho naň po celom dni veľa, prejaví až doma pri rodičovi a úplne najčastejšie pri mame. Pre rodičov by to malo byť paradoxne lichotivé, že sa pri nich dieťa cíti úplne bezpečne a prirodzene. Namiesto toho si však často kladú otázku, čo robia zle, keď sa ich dieťa začne hneď po príchode domov hnevať alebo prepadne silným emóciám. Prirodzené zároveň je, ak je dieťa po príchode zo škôlky unavenejšie ako zvyčajne alebo má potrebu byť samo so svojimi hračkami vo svojej izbe. Nechajte ho hrať sa samo, ak to potrebuje.
Prejavy agresie a osvojovanie si nových slov
Mnohé deti si „nové“ formy správania prinesú domov už po pár dňoch v škôlke či škole. Mali by ste to čím skôr podchytiť. Deti sa od narodenia učia nové veci pozorovaním okolia a ľudí okolo seba. Postupne si vekom uvedomujú svoje ja a zvykajú si na všetky podnety. S príchodom do škôlky a neskôr do školy sa musia naučiť fungovať v novom režime, vznikajú nové priateľstvá, prehlbujú sa tie staré a postupne sa medzi sebou oťukávajú. Okrem množstva vedomostí a dôležitých informácií si zo školských zariadení občas odnesú aj niečo iné. Od kamarátov neraz odpozorujú rôzne neplechy. Už po pár dňoch v škôlke alebo škole si rodičia doma môžu všimnúť rôzne zmeny v správaní svojich školákov.
Deti môžu byť agresívnejšie, biť sa, kopať a zaradia si do slovníka nové a často aj škaredé či vulgárne slová. Zabrániť sa tomu ale nedá. „Správanie rovesníkov a spolužiakov je pre deti niečo nové a nesmierne zaujímavé. Je to spôsob sociálneho učenia. Deti sa týmto učia byť v spoločnosti. Je to prirodzené a netreba robiť paniku, lebo deti sa vždy so všetkým novým zo škôl veľmi rady pochvália. Ale je na rodičoch, aby deťom vysvetlili, čo sa v spoločnosti nepoužíva, akým slovám sa vyhýbať a ako sa medzi ľuďmi správať,“ povedala detská psychologička Gabriela Herényiová.
Ak aj vaše dieťa z čista jasna vypustí z úst nové a nepekné či urážlivé slová, dôležité je, ako zareagujete, ale aj aký jazyk zvolíte. Na vysvetľovaní si nechajte záležať. „Zbytočné je vystupňovať to, napr. že - toto sa nesmie hovoriť, toto už nikdy viac nepovedz, lebo to je pre dieťa ešte viac zaujímavé. Ideálne je prejsť to mlčaním, alebo ukázať prstom, že toto nepoužívam a nájsť spôsob, aby dieťa pochopilo, prečo nemôže používať škaredé slová. Deti netušia, čo rozprávajú, iba sa im tie nové slová zdajú zaujímavé. Treba ísť na to veľmi opatrne, aby sme ich neupozorňovali a nevyhľadávali tie škaredé slová,“ hovorí odborníčka.
V ďalšom prípade, keď sa dieťa začne biť, strieľať, mečovať a prejavovať sa agresívnejšie, rodičia by mali pátrať po dôvode a zistiť, čo je za tým. „Aj na to treba ísť veľmi citlivo a vysvetliť, že bitka nie je spôsob riešenia konfliktu a musíme dieťaťu vysvetliť, ako sa môže ináč dohovoriť, ako sa o probléme baviť a nie sa hneď biť. Dieťa si chráni svoje veci v škôlke, chce ich mať iba pre seba a zrazu mu iné dieťa hračku zoberie a musí si ju ubrániť, ale zároveň sa musí naučiť aj brániť. Treba k tomu pristupovať citlivo, nekričať, aby to nebolo násilné a agresívnejšie zo strany rodičov.“
Deti v škôlkach medzi sebou mávajú často konflikty. Pochytia sa o hračky, stavebnice, pastelky, či o to, kto bude prvý. Tieto nezhody riešia automaticky udretím či kopnutím, pretože to ešte nevedia vyriešiť ináč. Je to forma súperenia, súťaženia a pre deti to je prirodzené. „Dieťa sa musí v kolektíve naučiť žiť. Tak ako my sa musíme naučiť žiť v nových pracovných kolektívoch, tak oni sa musia naučiť žiť v kolektívoch škôlky a školy. Sú tam ich rovesníci, ktorí sú im blízki a vedia, že si tam môžu dovoliť niečo iné ako voči rodičom,“ uviedla psychologička. Ponúknuť náhradu: deťom by rodičia pri vysvetľovaní, ako riešiť konflikty so spolužiakmi, mali ponúknuť konkrétnu alternatívu a náhradu. „Alternatívy sú najdôležitejšie. Rodič by mal ukázať, ako sa má správať najskôr v prirodzenom rodinnom prostredí - ako sa správať k mame, k starým rodičom, k cudzím, aby sme dodržiavali všetky pravidlá slušného správania a deti to veľmi rýchlo odpozerajú,“ povedala.
Kedy je potrebná pomoc odborníka?
Rodičia si často neuvedomujú, že smútok a hnev sú emócie, ktoré sú silno prepojené. Ak v nich dieťa zabrzdíte, začne emócie potláčať. To sa potom často prejavuje napríklad nechutenstvom. Alebo dieťa začne mať nočné desy, problémy so spánkom či s vyprázdňovaním, začne sa pocikávať, prestane rozprávať alebo začne ísť dozadu vo vývine. „Toto sú už vážnejšie signály, že dieťa nedokáže spracovať prechod z domáceho prostredia do škôlky. Vtedy by mali rodičia vyhľadať odborníka.“
Najprv sa treba pozrieť do svojho vnútra a spýtať sa samých seba, či v sebe sami niečo nedusíme. Položte si otázku, či dokážete sami zvládnuť pocity, ktoré vo vás vyvoláva vstup dieťaťa do škôlky. V nás dospelých môže táto situácia oživiť traumy alebo úzkosti z vlastného detstva. Dieťa je na rodiča napojené. Je dôležité, aby rodičia pri dieťati odmalička opisovali, čo cítia a čo cíti dieťa. Dbajte pri tom na to, aby ste dieťa nezaplavovali svojím smútkom či hnevom. Dieťa, najmä malé, sa učí pozorovaním dospelých. Je dobré, ak si rodina spolu sadne, napríklad pri večeri, a každý hovorí o tom, čo v ten deň zažil pekné a čo ho, naopak, nepotešilo.
Riešenie situácie so zmenou učiteľky a vnímanou nespravodlivosťou
Ak dieťa reaguje odmietavo a plačlivo na novú učiteľku, ako v prípade spomínanej mamičky, je kľúčové pristúpiť k situácii s pokojom a rozvahou. „Vidím že niečo nieje v poriadku no neviem ako to mám riešiť.“
Komunikácia s učiteľkou: Prvý a najdôležitejší krok
„Hovorte aj s pani učiteľkou.“ Rodičia často hneď ako doma odpozorujú zmeny v správaní svojho dieťaťa, kontaktujú pani učiteľku a chcú to riešiť. „Pani učiteľka to určite vie. Treba iba podiskutovať, či sa to prejavuje viac, alebo to už prešlo.“ Pretože to sú prejavy nových začiatkov, stretnutí, nových spolužiakov a deti si chcú dokázať svoju silu a je to prirodzené a ľudské. Deti si zvyknú na slušné formy správania a postupne sa to upokojí,“ uzavrela detská psychologička Gabriela Herényiová.
Dohodnite si osobné stretnutie s pedagógom a na rovinu si s ním porozprávajte. Takmer každý učiteľ sa s vami rád porozpráva. Pripravte sa vopred, zapíšte si všetko, na čo sa chcete opýtať a rozmyslite si, čo chcete dosiahnuť. Vysvetlite svoj uhol pohľadu, buďte úprimní a priznajte, že sa cítite neisto alebo rozpačito. Povedzte, že sa obávate, aby ste nepôsobili až príliš zaujato či ochranársky, ale radi by ste vyriešili problém, s ktorým sa vaše dieťa stretáva. Komunikácia s učiteľom je viac ako dôležitá a verte, že to ocení a pomôže vám.
Vzájomný vzťah medzi žiakom a jeho učiteľom ovplyvňuje celkový vzťah ku škole, teda aj známky a prospech. Platí to hlavne v prípade malých detí. Nechce chodiť vaše dieťa do školy? Vyhovára sa na bolenie bruška, aby tam ráno nemuselo ísť? Neteší sa na spolužiakov? Sťažuje sa na učiteľku? Aj učitelia sú len ľudia a podliehajú emóciám. Niektorí žiaci sú im skrátka sympatickejší než druhí, majú tiež svoje obavy, problémy a neistoty. Pedagóg má bežne v triede aj dvadsaťpäť žiakov. Potrebuje naučiť a udržať určitý poriadok. A je na ňom, ako sa k tomu postaví a do akej miery ovláda umenie sebakontroly a ako udrží prípadné negatívne pocity v neviditeľnom svetle.
Čo však v takomto prípade môže robiť rodič? Ako sa zachovať a riešiť situáciu, keď vaše dieťa doma permanentne plače, sťažuje sa alebo sa cíti ukrivdené a presviedča vás, že ho učiteľka ignoruje alebo mu nejakým spôsobom ubližuje? Podľa čoho spoznáte, kedy mu veriť? Dajte si hlavne pozor na unáhlené a predčasné závery. Hovoriť s dieťaťom o tom, či ho jeho učiteľ má, alebo nemá rád, je veľmi ťažké. Aký postoj zaujať? Máte počúvať len svoje srdce, ktoré vám našepkáva, že vaše dieťa je v tom predsa nevinne a nikto nemá právo mu ubližovať alebo pátrať po faktoch a spoľahnúť sa viac na hlavu a zdravý úsudok? Podobne ako v iných situáciách, tak aj v tejto sa snažte problém riešiť vecne a nenechajte sa ovplyvniť len tým, čo vám hovorí vaše dieťa.
Podpora sebadôvery a pozitívne myslenie
Porozprávajte sa úprimne s dieťaťom vtedy, keď nie je pod vplyvom silných emócií. Na rovinu sa o všetkom porozprávajte, pýtajte sa a venujte pozornosť tomu, čo vám dieťa hovorí. Nechajte bokom emócie, zostaňte v pokoji a nad vecou, nebojte sa vypytovať, z detských odpovedí si všeličo sami odvodíte a domyslíte. Vypočujte si všetky sťažnosti a skúste svojimi komentármi alebo nenápadnými poznámkami pozmeniť tok myšlienok dieťaťa. Napríklad namiesto toho, aby ste sa zameriavali len na to negatívne, zlé a kde kto urobil chybu, požiadajte dieťa, aby si spomenulo na dobré a pozitívne zážitky a okamihy, ktoré s učiteľom zažilo, kedy ho pochválil, ocenil, pomohol mu a povzbudil. Zapracujte na tom, aby ste dieťaťu dokázali ukázať, že čiernobiele videnie okolitého sveta je zlé a neprináša nič dobré. Možno vám tvrdí, že ho učiteľ nemá rád, stále ho napomína a nikdy ho nevyvolá, keď sa hlási. Keď však budete pozorní, možno pri dlhšom rozhovore zistíte, že ho nevyvolal len včera, ale predtým ho vyvolával stále. Možno ho minulý týždeň napomenul kvôli správaniu, ale už týždeň je všetko v poriadku.
Podporujte sebadôveru dieťaťa. Porozprávajte sa s dieťaťom o jeho silných stránkach, vyzdvihnite jeho dobré vlastnosti, zistite, aký vzťah má so spolužiakmi, ako ho prijímajú, akú pozíciu má v triede, ako sa správa v kolektíve. Povzbudzujte dieťa k pozitívnemu mysleniu a veďte ho k tomu, že je potrebné si všímať v triede aj dobré veci, ktoré sa tam určite uskutočňujú. Zamerajte sa aj na zručnosti dieťaťa. Pochváľte ho za všetko, čo dokáže a motivujte ho k tomu, ako by svoje zručnosti mohlo využiť v prospech triedy.
Naučte dieťa spoznávať situácie, pri ktorých ho učiteľka pravdepodobne napomína. Dieťaťu môžete veľmi pomôcť tým, keď sa pokúsite spoločnými silami maximálne znížiť počet prípadov a situácií, o ktorých si samo myslí, že učiteľovi prekážajú a za ktoré ho napomína. Prvým krokom je nutne identifikovať prekážky, ktoré stoja v ceste. Porozprávajte sa so spolužiakmi. Nenápadne sa pokúste zistiť, ako sa vaše dieťa v škole správa, keď je medzi svojimi rovesníkmi, akú úlohu zastáva, aký má k nim prístup, či ho rešpektujú, či nedochádza k šikanovaniu a podobne.
Dôležitosť vlastných emócií rodiča
„Pokiaľ rodič dieťa pripravuje s mierou a vie pracovať s vlastnými obavami a strachmi, väčšinou sa neudeje, že by dieťa tému nástupu do škôlky vopred odmietalo.“ Tento citát Petra Arslan Šinkovej, autorky desiatich kníh o výchove, vzdelávaní a rozvoji detí, podčiarkuje, že nielen dieťa, ale aj rodič prechádza náročnou fázou. Rodič by sa mal snažiť predchádzať veľkému emočnému výbuchu dieťaťa, ktoré je po príchode zo škôlky prirodzene citlivejšie a unavenejšie. Neberte ho do preplneného obchodného centra, netlačte naň a nevoďte ho ani na ďalšie krúžky. Vytvorte mu prostredie, v ktorom si môže oddýchnuť. Hľadajte činnosti, ktoré mu robia dobre. Veľké emočné výbuchy, pri ktorých sa dieťa zacyklí, vznikajú z preťaženia. Ak sa dieťa dostane do vývrtky a ste vonku na ihrisku alebo na verejnosti, vezmite ho bokom, tak, aby bolo s vami osamote a nemohlo ublížiť ostatným. Buďte pri ňom, keď plače a kričí. Objímte ho, ak o to stojí. Ak nie, len pri ňom buďte.
tags: #co #robit #ak #dieta #pri #zmene