Sedenie na lavičke na ihrisku a pozorovanie spokojne sa hrajúceho dieťaťa v piesku, ako stavia tunel alebo pečie koláčiky, je obrazom pokojnej radosti. Zrazu však s rozbehom skočí do pieskoviska akýsi chlapec a piesok vyfrkne vášmu dieťaťu do tváre. Cudzí chlapček sa spokojne rozhliadne, vytrhne vášmu dieťaťu kýblik, prudko vaše dezorientované dieťa ovalí lopatkou po hlave a pohotovo odkráča. Bez váhania by v takejto chvíli asi každý rodič najradšej skočil do ihriska, zdrapol malého agresora a vyviedol ho za bránu ihriska. Keď však príde k nepríjemnej potýčke medzi deťmi, zaváhate, ako reagovať správne. Základ stratégie, ako pomôcť vášmu dieťaťu, je v pozornom počúvaní, pretože ublížené, ponížené alebo zastrašené dieťa sa z toho dokáže dostať práve vďaka nemu.
Porozumenie detskej psychike pri konflikte
Keď drobec spadne, udrie sa a rozplače, akosi automaticky nám napadne, že rana sa zahojí. No keď mu niekto zámerne ublíži, ranu vnímame ako hlbokú a dotýka sa aj nás osobne. Obávame sa, že zanechá na duši drobca jazvy už navždy. Lenže deti majú vlastný spôsob, ako sa z negatívnej skúsenosti dostať. Najčastejšie je to plač. Začnú plakať, možno sa rozhnevajú a kričia na agresora. Keď sa k nim priblížite a cítia vašu oporu, plač sa zvyčajne ešte zintenzívni. Plač s podporou totiž pomáha prekonať bolesť.
Keď sa niečo takéto stane, neváhajte dieťa objať, uznať jeho pocity a dovoľte mu sústrediť sa na to, čo sa stalo. Neunáhlite proces prežitia zlého zážitku. Objímajte ho a hladkajte, až sám uzná, že je to preč. Vtedy sa mu vráti sebadôvera. Samozrejme, pokiaľ je nutné ošetrenie, neváhajte a spravte, čo je potrebné. Pokiaľ však potrebuje len pofúkať, prípadne utrieť slzy, urobte to, až keď sa utíši. Vtedy sa ho spýtajte, čo by mu pomohlo.
Strategie pre rodičov: Ako reagovať na ubližovanie
Nehovorte synovi, či dcére, že to druhé dieťa je zlé. Tým im beriete z rúk moc. Ak je totiž niekto zlý, nemôžu s tým nič urobiť. Radšej dajte nálepku „zlý“ situácii, ktorá sa udiala. Keď ľudia túžia po bezpečí, láske alebo pozornosti, ktorú potrebujú, niekedy reagujú nevhodne, lebo sú vystrašení. Sú zranení vo vnútri a tým, ktorým bolo ublížené ubližujú ďalej. Nemusíte mať na všetko odpoveď, postačí, ak dieťaťu poviete, že ten druhý sa možno cítil veľmi zle, inak by také niečo neurobil. Vaše dieťa takémuto vysvetleniu porozumie a bude sa môcť venovať len svojmu prežívaniu.
Na to, aby sa malé dieťa dokázalo postaviť agresorovi, zvyčajne staršiemu, musí vedieť, že je v bezpečí. A to je úloha rodičov. Len milujúci rodič dokáže pomôcť dieťaťu vybudovať dostatočnú sebadôveru, no vyžaduje to čas. Začnite drobnými krôčikmi. Ak niekto vzal vášmu dieťaťu obľúbenú hračku na pieskovisku a ono teraz plače, nemusíte veľa hovoriť, ani hľadať riešenie a už vôbec nie zasahovať do toho dospeláckou autoritou. Stojte pri ňom a počúvajte. Tým ho podporíte, aby dokázalo spracovať prvý nával pocitov, zväčša smútku a sklamania.
Keď doplače, pokúste sa spraviť niečo, čím mu dáte do rúk moc. Môžete mu napríklad navrhnúť, že pôjdete pozrieť, kde je sporná hračka. „Pôjdeme sa pozrieť za hračkou? Kto ju teraz má? Kde je?“ To stačí. Nemusíte ísť do konfrontácie s dieťaťom, ktoré hračku vzalo. Ak sa vaše dieťa cíti bezmocne, vo chvíli, keď mu ponúknete možnosť nejakej aktivity, odkryjete ďalšiu vrstvu pocitov, ktoré mu bránia v sebavedomom správaní. Pravdepodobne to nezvládne a opäť sa srdcervúco rozplače. Počúvajte ho a buďte s ním. Musí vypustiť pocity bezmocnosti, aby sa neskôr dokázalo v pohode hrať s inými deťmi. Nenúťte dieťa, aby prevzalo iniciatívu do vlastných rúk. Občas môžete svoj návrh zopakovať, akoby sa nič nedialo. Keď doplače a uzavrie nepríjemnú udalosť, asi vám povie, že už tú hračku nechce a bude chcieť robiť niečo iné. Vtedy sa celá situácia nateraz končí. Ak sa ale rozhodne, že si pre hračku pôjde, podporte ho a pokúste sa zistiť, či je ochotné urobiť ďalší krok, aby prevzalo moc. „Chceš, aby som išla s tebou?“
Pochopenie koreňov agresivity u detí
Hovorí sa, že deti vedia byť skutočne kruté. Pravdou je, že ak máte šancu pozorovať ich voľnú hru dlhšiu dobu, po istom čase sa vždy vynorí niekto, do koho sa začnú navážať, vynechávajú ho z hry, alebo mu rozkazujú. Prečo to tak je? Predškolský vek je ten, kedy deti začínajú chápať sociálnu štruktúru a učia sa fungovať v skupinách. Skúšajú zákony akcie a reakcie a experimentujú so sociálnou dynamikou. „Ak ja urobím toto, čo urobí môj kamarát?“ Zdá sa, že práve negatívne, zlé správanie má za následok podriadenie sa slabších a dáva do rúk agresorovi moc.
To, že televízia je obviňovaná z násilného správania detí, nie je žiadnou novinkou. Lenže vedci zistili, že ani výchovné a vzdelávacie programy, nie sú tak nevinné ako sa na prvý pohľad zdá. Niektoré štúdie preukázali, že čím viac deti pozerajú vzdelávacie programy, tým je ich správanie istým spôsobom horšie. Sú viac vzťahovo agresívne, teda manipulatívnejšie, útočnejšie a pod. V detských programoch sa nezriedka vyskytuje jedinec, ktorého ostatní zhadzujú, poúčajú, vysmievajú sa z neho, čo by v reálnom živote toleroval asi máloktorý rodič. Spomínate si napríklad u nás na program Medvedík a Prasiatko? Záver síce takmer vždy prinesie nejaké morálne posolstvo, ale čo z neho, keď celý priebeh je nastavený tak nešťastne? Sledujte preto detské programy spolu s deťmi. Ako často nejaká postavička rozkazuje inej a tá druhá ho musí poslúchať?
Dianie v domácnosti, bezpochyby, ovplyvňuje, ako sa dieťa vonku správa. Deti sa učia pristupovať k druhým podľa toho, ako k nim pristupujú ich rodičia. Tvrdá výchova, prísna nekompromisná disciplína, fyzická a verbálna agresivita zvyšuje pravdepodobnosť toho, že aj dieťa sa stane agresívnym. Štúdie navyše dokazujú, že aj nenávistný vzťah medzi rodičmi, najmä ak sa v ňom zákerne bojuje, môže spôsobiť problémy v správaní detí. Agresívne dieťa možno len robí to, čoho je svedkom doma, alebo takto spracováva vlastné pocity z nepríjemných interakcií. Samozrejme, konflikty sú bežnou súčasťou rodičovstva a partnerstva, dôležité je, aby bola hádka konštruktívna, bez podrazov, s počúvaním a hľadaním riešenia.
Sa zdá, že aj temperament detí hrá významnú rolu. Vedci tvrdia, že ak deti prejavujú impulzívno-hyperaktívne správanie už v ranom veku, je väčšia pravdepodobnosť, že v škole budú fyzicky agresívne. Deťom pomáha aj vedenie k tomu, aby sa na horúcu situáciu dokázali pozrieť z pohľadu iného človeka. Takto sa, okrem iného, učia empatickému načúvaniu a rešpektovaniu pocitov ľudí vo svojom okolí. Ak je dieťa empatické a je si vedomé vplyvu na svojho priateľa, je menšia šanca, že bude k nemu agresívne. Vedci napríklad dokázali, že u päťročných detí, ktoré nedokázali správne pochopiť správanie druhého, sa zvyšuje šanca, že vo veku 12 rokov budú šikanovať alebo budú šikanované. Rodičia tu môžu zohrať kľúčovú rolu, keď sa budú s deťmi rozprávať o vlastných pocitoch a ako ovplyvňujú iných, napríklad ako menia výraz tváre.
Zvládanie hnevu a agresivity: Emočný koučing pre deti
Je veľká pravdepodobnosť, že každé dieťa sa v živote stretne s negatívnou stránkou a ľuďmi, ktorí budú k nemu zlí a nepríjemní. Najťažšie je udržať sa vtedy a nepribehnúť mu okamžite na pomoc. Bohužiaľ, nebudeme stále s ním, aby sme mu kryli chrbát zakaždým, keď sa na neho začne sypať agresivita iných. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. Je súčasťou bežného života a každý má na hnev právo. Otázkou je, ako dokáže dieťa túto emóciu spracovať, ako dokáže v takejto situácii reagovať. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať.
Mnohí rodičia deťom ukazujú, že hnev je niečo, čo sa nepatrí, čo je hodné trestu. Dieťa tak učíme hnev potláčať alebo sa zaň hanbiť. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili. Aby sa súrodenci navzájom nebili, aby dieťa nebolo agresívne voči svojim kamarátom, aby neubližovalo iným deťom. Prečo dieťa nemôže ublížiť svojmu kamarátovi, ale rodič môže ublížiť svojmu dieťaťu?
Aktivita Ľadovec hnevu – Zvládanie hnevu pre deti – Čo sa skrýva pod povrchom?
B./ že zvládať hnev sa dieťa učí od rodiča. Nie na základe toho, čo mu rodič rozpráva, ale predovšetkým na základe toho, čo vidí, ako sa rodič správa, keď je nahnevaný. Dieťa sa ocitne v situácii, keď mu niečo nedovolíme, keď od neho vyžadujeme niečo, čo sa mu nepáči a začne ho ovládať hnev. Rodič sa snaží túto vlnu negatívnych emócii zastaviť. Buď ustúpi zo svojich požiadaviek a vyhovie dieťaťu, čím mu vlastne ukazuje- hnevaj sa, zlosti a dosiahneš čo chceš. Alebo mu nariadi zákaz plaču alebo akéhokoľvek iného prejavu hnevu. Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „ si zlý“… „ reveš ako malé decko“…nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „ chápem, že ťa to nahnevalo“…“ viem, že si z toho smutný“…“vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete.
2./ Nie je dobré, riešiť konflikt s dieťaťom v návale hnevu. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. ( nie dieťa, ktoré je mladšie ako 2 roky). Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom.
3./ Keď sa dieťa aspoň čiastočne ukľudní, objímte ho, sadnite si k nemu a skúste sa vrátiť k tomu, čo ho nahnevalo. Jednajte s ním pokojne, bez kriku a ponižovania, môžete ho nechať, nech vám samo vysvetlí, čo ho nahnevalo, ako by ono chcelo situáciu vyriešiť.
4./ Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. - môžeš si pozrieť TV, keď budeš mať upratanú izbu. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
Sebapoškodzovanie: Keď bolesť tela prekrýva bolesť duše
MUDr. Najčastejšie sa prejavuje reznými ranami na predlaktiach, píšťalách alebo stehnách a používané predmety sa rôznia. Nie je to len žiletkami, ktoré asi na myseľ prídu ako prvé, ale nožmi, nožnicami, hranami papiera, črepinami, kružidlami a ďalšími ostrými predmetmi. Vo všeobecnosti povedané ide o opakované a zámerné ubližovanie si, ktoré nemá cieľ vedome si ukončiť život. Sebapoškodzovanie nemusí znamenať nič hlbšie a môže to byť jednorazové vyskúšanie niečoho zakázaného. Aj keď je to pre každého rodiča emočne náročná situácia, skúste sa s dieťaťom porozprávať v kľude. Nekričte, nevyčítajte a určite dieťa netrestajte. Spýtajte sa ho, čo sa deje, či ho niečo trápi a pokiaľ nechce hovoriť s vami, ponúknite mu možnosť porozprávať sa s niekým iným z rodiny, prípadne s odborníkom. To, že niektoré veci dieťa nechce preberať s vami, neberte ako zlyhanie.
Áno, táto rada sa môže na prvý pohľad zdať zvláštna, ale sebapoškodzovanie nejde jednoducho zakázať. Vo väčšine prípadov v tom ani samo dieťa nechce pokračovať, ale nevie, ako na to. Je to forma tzv. copingovej stratégie, teda jeden zo spôsobov zvládania stresu. Kým vám hlavou pobežia myšlienky o tom, že vaše dieťa má všetko, aby bolo šťastné a spokojné, a preto nemá najmenší dôvod sa uchýliť k niečomu takému, spomeňte si na svoje dospievanie. Na starosti, ktoré vám prišli neriešiteľné, čo vás zraňovalo, v čom ste si nevedeli rady. Porovnajte si tiež dobu, v ktorej ste vyrastali vy a v ktorej vyrastajú dnešné deti. Nové technológie veľa uľahčujú, ale napríklad sociálne siete môžu často vytvárať nové výzvy a prekážky.
Tak ako každá činnosť, ktorú robíme a nemôžeme sa jej zbaviť, aj sebapoškodzovanie má svoje pre a proti. Najčastejším dôvodom sebapoškodzovania je krátkodobý pocit úľavy, kvôli ktorému je také ťažké sa ho zbaviť. Dieťa si totiž často uvedomuje, že sebapoškodzovanie celkovo prospešné nie je, ale práve bezprostredná úľava vytvára ilúziu toho, že pomáha. Okrem toho má však sebapoškodzovanie veľa negatívnych dôsledkov. Vymyslite ich spoločne čo najviac a porovnajte pozitíva aj negatíva. Nespochybňujte kladné dôsledky, pretože tam naozaj sú. Podobne ako keď sa fajčiari odúčajú svojmu zlozvyku s pomocou nikotínových náplastí, tak aj pri sebapoškodzovaní je treba na to ísť postupne. Hlavne pokiaľ už trvá dlhší čas v rozsahu niekoľkých mesiacov. Je možné namiesto ostrého a nebezpečného predmetu použiť rúž, červenú fixku, ceruzku, alebo kocku ľadu a postupne znižovať citlivosť. V prípade, že sebapoškodzovanie netrvá tak dlho, alebo už sa podarilo jeho prejavy zmierniť, je vhodné si spísať zoznam aktivít, ktoré môžu pomôcť. Keďže sebapoškodzovanie prináša krátkodobý pocit úľavy, hľadajte spôsoby, ktoré úľavu poskytnú, ale bez negatívnych dôsledkov. Môže to byť kreslenie, maľovanky, kreatívna tvorba, možnosť niekomu napísať, alebo zavolať, ísť sa prejsť, zahrať si hru, počúvať hudbu, nahlas zakričať, trhať papier a veľa ďalších. Nebojte sa ani zdanlivo bláznivých aktivít, hovorte aj o tom, čo pomáha vám. Zoznam môže byť pripnutý na viditeľnom mieste, prípadne napísaný v telefóne, aby ho dieťa malo stále pri sebe. V prípade, že príde nutkanie na sebapoškodzovanie, môže najskôr skúsiť všetky ostatné alternatívy. Aj napriek tomu, že s dieťaťom na probléme pracujete doma, je vhodné sa obrátiť na odborníka, ktorý má so sebapoškodzovaním skúsenosti.
Sebapoškodzovanie môže mať veľa dôvodov. Áno, rodina a problémy v nej sú jedným z nich, môžu za tým však byť aj ťažkosti v škole, s kamarátmi, nahromadené emócie, vzťah k sebe, problémy s komunikáciou a veľa ďalšieho. To, že sa vaše dieťa sebapoškodzuje, nemusí vôbec znamenať, že ste zlyhali vo výchove. Dospievanie je jednoducho náročné obdobie s mnohými nástrahami. Ale ako každý problém, aj sebapoškodzovanie sa dá úspešne riešiť.
Keď si dieťa ubližuje: Ako reagovať na sebapoškodzovanie
Prečo si niektoré deti samy ubližujú, odrazu si búchajú hlávku o postieľku, hnevajú sa… alebo svoje napätie obrátia voči rodičovi? Čo sa s vaším anjelikom deje? Čo vám chce „povedať“? Ak je to aj váš problém, odpovede vám v nasledujúcich riadkoch poskytne detská psychologička, Mgr. Mám dvojročného syna, ktorý má svoje dobré aj zlé nálady. Myslím si, že v jeho veku je to normálne. Problém je v tom, že keď je nervózny, udiera si hlavu o zem, o nábytok alebo o stenu. Bojím sa, že udieranie hlavy bude mať následky alebo si ublíži. Keď ho vezmem na ruky, aby sa upokojil, vracia mi to tým, že ma udiera. Čo mám robiť? Som slobodná matka, synček má necelé dva roky. Ak mu niečo nedám, vynucuje si to tak, že sa hodí o zem. 🔒 Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľky MAMA a ja.
Sebapoškodzovanie je poranenie vlastného tela za účelom vysporiadania sa s nepríjemnými duševnými stavmi, akými sú napríklad hnev, zlosť či úzkosť. Je to aj vyjadrenie pocitov, ktoré dieťa nevie vyjadriť ináč. Niektoré deti sebapoškodzovanie považujú za spôsob, ako sa prejaviť v spoločnosti ľudí a niektoré sa sebapoškodzujú preto, lebo necítia nič a pri sebapoškodení cítia aspoň bolesť. Najčastejšie to však robia preto, aby prostredníctvom fyzickej bolesti zabudli na bolesť duševnú. Sebapoškodzovanie sa môže prejavovať v mnohých formách, vrátane rezania, pálenia, poškriabania, ťahania a trhania vlasov, otravou alebo predávkovaním. Dieťa sa môže začať sebapoškodzovať vo chvíli, keď prežíva vnútornú psychickú bolesť alebo sa nevie vyrovnať s nejakou traumatickou situáciou. Niektoré deti si ubližujú preto, aby aspoň niečo cítili. Ak s tým raz začnú, môže to prerásť do nutkania robiť to opakovane. Preto je potrebné dieťaťu pomôcť čo najskôr. Dieťa vďaka krátkodobej fyzickej bolesti má aspoň na chvíľku šancu zabudnúť na to, čo ho trápi. Sebapoškodzovanie používa ako spôsob, vďaka ktorému sa môže vyrovnať s náročnou situáciou. Existuje však aj druhá skupina detí, ktoré sebapoškodzovanie využívajú preto, lebo chcú na seba upozorniť, napodobňovať iných alebo sa od ostatných odlíšiť. Medzi sebapoškodzovaním a samovraždou nie je priama súvislosť. Je to skôr spôsob, ako chcú mladí ľudia uvoľniť veľké množstvo emócií. Ten, kto si ubližuje, často skrýva svoje správanie do poslednej chvíle, má problém niekomu o tom povedať a cíti sa osamelý. „Väčšina detí, ktoré sebapoškodzovaním riešia určité situácie, netrpia duševnými chorobami.
Emocionálne prejavy sebapoškodzovania:Emocionálne príznaky sa dajú ťažšie rozoznať a nemusia hneď znamenať, že mladý človek sa sebapoškodzuje. Ale keď vidíte niektoré z emocionálnych prejavov a zároveň si všimnete aj fyzické príznaky, potom môžu nastať dôvody na obavu. Medzi emocionálne príznaky patria: depresie, plačlivosť a nízka motivácia niečo robiť, uzatvorenie sa do seba a izolovanie sa od iných, napríklad dieťa chce byť dlho osamotené vo svojej izbe, nezvyčajné stravovacie návyky, náhly úbytok hmotnosti alebo priberanie, nízke sebavedomie a obviňovanie sa, pitie alebo užívanie drog.
Velmi časté je sebapoškodzovanie aj u prvákov. Sebapoškodzovanie v širšom slova zmysle exituje aj u batoliat, najmä pri deťoch deprimovaných, ktoré majú nedostatok podnetov. Môže sa u nich prejaviť určitá forma pohybov, ktoré môžu prerásť až do búchania hlavy o stenu. „U predškolákov a mladších žiakov býva sebapoškodzovanie spojené často s nudou. Môže sa u nich prejaviť škrabanie, lúpanie kože rukou, pichanie pravítkom či kružidlom. S týmto problémov sa psychológovia stretávajú hlavne u prvákov.
Ako reagovať, keď zistíte, že sa vaše dieťa sebapoškodzuje?Psychologička Barbora Downes odporúča rodičom, aby dodržali nasledujúce kroky:
- Zostaňte v pokoji, nedávajte najavo zdesenie.
- Nekritizujte. Nezakazujte.
- Skúste prejaviť pochopenie. Spomeňte si na roky svojho dospievania a ako ste aj vy často bojovali s rôznymi problémami.
- Skúste dieťaťu ponúknuť alternatívnu činnosť, dieťaťu, ktoré si obhrýza nechty dajte do rúk korálky na šnúrke alebo mäkkú loptičku.
- Dávajte viac najavo, že vás dieťa zaujíma.
- Dávajte dieťaťu otvorené otázky, pýtajte sa ho, čo ho baví a nebaví.
- Učte sa rozprávať o pocitoch. Pomenujte pocit, ale nehodnoťte ho. Stačí povedať: „Si smutný. Hneváš sa.“ Dôležité je odmalička s deťmi sa rozprávať o POCITOCH. Pýtajte sa, ako sa deti cítia alebo čo prežili v škole a podobne.
- Súrodencom vysvetlite, čo sa deje a zrozumiteľne im tiež povedzte, že brat alebo sestra sa nechce zabiť. Z toho totiž majú súrodenci veľký strach.
- Ak sa stupňuje intenzita sebapoškodzovania, poraďte sa s odborníkom.
Každé obdobie prináša so sebou aj problémy. A deti sa tiež pre rôzne veci trápia. Medzi problémy dneška patrí aj sebapoškodzovanie, ktoré za posledných 20 rokov vzrástlo až o 250 percent. Barbora Downes však povzbudzuje rodičov: „Nezabúdajte, že výhliadky sú optimistické. Sebapoškodzovania je možné sa úplne zbaviť.“
Agresivita u detí: Pochopenie a presmerovanie prirodzenej energie
Dobrý deň, obraciam sa na Vás s otázkou, v ktorej sa cítime veľmi nekomfortne. Máme malé deti, snažíme sa k nim pristupovať rešpektujúco a podľa toho riešiť aj konfliktné situácie. Väčšinou si s manželom všetko preberieme, ale dnes sme absolútne nevedeli reagovať. Išlo o konflikt medzi našim ročným dieťaťom a medzi druhým 7 - 9 ročným. Predtým sme tiež zažili konflikty, nie až takéhoto rázu a prevažne to boli presne tieto väčšie deti, ktoré útočili na tie naše menšie. Nezastávam sa našich detí. Tentokrát konkrétne išlo o situáciu, kde bolo staršie dieťa právom nahnevané na to naše. Snažili sme sa naše dieťa usmerniť, keďže sme boli pri tom, napriek tomu mu fyzicky ublížilo. Asi 2 minútky pred touto situáciou sa taktiež agresívne chovalo k nášmu synovi. Matka bola síce prítomná na ihrisku, ale bola obďaleč. Netlmte ho, ale presmerujte. Ako? Odkiaľ sa berie agresivita u detí? Každý máme istú mieru agresie vrodenú, problémom sú však neadekvátne vzorce správania, ktoré sa deti učia od nás dospelých. Agresivita má veľmi negatívnu konotáciu, pripisujeme jej význam verbálneho či fyzického útoku s cieľom ublížiť človeku alebo samému sebe. Z toho dôvodu k nej pristupujeme s obavou, najmä pokiaľ sa týka detí. Chceme ju čo najrýchlejšie vymazať, utlmiť, reagujeme prehnane ak ju vidíme v akejkoľvek podobe u nášho vlastného dieťaťa. Agresivita je však prirodzená, problémom je, že ju nevyužívame v náš prospech.
Zmena pohľadu na agresivitu
Agresivita nie je len negatívna emócia, ktorá nás núti konať v záchvate zlosti. Každý človek má určitú miery agresivity vrodenú. Pomáhala nám prežiť, vyburcovať energiu k loveniu a záchrane života, dávala nám odvahu skúšať a skúmať. Je to energia, ktorá odjakživa mobilizovala naše sily k dosiahnutiu určitého cieľa. Bez dávky agresivity by sme necítili motiváciu zmeniť situáciu, v ktorej sa nachádzame a nenašli by sme odvahu vyjsť z komfortnej zóny a čeliť neznámemu. Je prirodzená pre všetky živé tvory, teda aj pre nás ľudí. Namiesto jej tlmenia a snahy o kompletné vymiznutie z detského charakteru, by sme sa ju naopak mali naučiť nasmerovať k pozitívnejším cieľom. Naschvál vravím my, pretože kľúčom k porozumeniu detskej agresivity je porozumenie našim emóciám a spôsobu, ako ich spracovávame.
Ako reagujete vy?
Hoci sa s určitou mierou agresivity rodíme, spôsoby jej vyjadrenia sa učíme od blízkeho okolia, najmä od rodičov. Deti sa učia od okolia ako dosiahnuť svoje ciele a potreby. Ak rodič používa verbálnu či fyzickú agresiu s cieľom presadiť si svoje (donútiť dieťa poslúchať), dieťa sa učí použiť rovnaký spôsob správania. Pozoruje, ako sa rodičia správajú a zvládajú náročné i bežné situácie dňa, prostredníctvom čoho sa učí žiť vo svete a spoločnosti. Svet je pre neho neznáma, preto sa učí doň zapadnúť nápodobou tých, ktorí sú mu najbližší. Pozrime sa preto na chvíľočku na svoje správanie. Zúrivo trúbime v aute v premávke na toho človeka vedľa, ktorý vyzerá, že sa učil riadiť v kuchyni. Napíšeme na sociálnej sieti komentár plný hnevu, ak sa nám nepáči čo daný človek zdieľal. Reagujeme agresívnym a verbálnym osočovaním, ak má niekto rozdielny názor než my. Skúste sa jeden deň pozorovať a zapisujte si, koľkokrát ste takto „stratili nervy”, prestali sa ovládať a nechal hnev vybuchnúť. Nie je dôležité, čo dieťaťu hovoríme, ale ako sa správame.
A teraz sa pozrite na situácie, ktoré ste si zapísali a odpovedzte si na otázku, kde sa hnev vzal, prečo ste ho cítili? Psychiatrička Neha Salankar vysvetľuje, že je to spôsob, akým dávame najavo hnev a nesúhlas v súvislosti s istou osobou, či frustráciu, ak nie sú naše potreby a priania splnené. Pravdou je, že vyjadriť hnev konštruktívnym a adekvátnym spôsobom vie len pramálo z nás. Hádame sa, osočujeme, ubližujeme slovami a často i fyzickým trestom. I keď dieťaťu vysvetľujeme, aké správanie je prípustné, slová sa minú účinku, ak ho nevidí u nás. Uveďme si príklad: vidíte dieťa na ihrisku, ako sa hrá na preliezkach. Je na rade, ale predbehne ho dalšie dieťa. Vaše dieťa preto začne kričať a sotí ho. Vy pribehnete, schmatnete svoje dieťa za ruku, silou ho odtiahnete preč, a kričiac, že sa ostatní nebijú, mu dáte na zadok. Uvedomujete si tú absurditu? Príkazy, tresty ani zákazy preto nie sú riešením detskej agresivity. Dieťa vníma, že máte nad ním moc, preto jediné,, čo si z tohto „výchovného” momentu vezme je, že ciele sa dosahujú silou a agresiou, najmä v prípade slabších.
Príčiny detskej agresivity
Psychiater Raul Silva upozorňuje, že príčinou agresie vo väčšine prípadov spoločenské stresory, ktoré vyvolávajú prirodzené pocity ako frustráciu či hnev. Ak však agresia aj po opatreniach a zmene návykov rodiča u dieťaťa pretrváva, je namieste vyhľadať odbornú pomoc; odborník musí dieťa vyšetriť a vylúčiť poruchy nálady, traumy, psychotické choroby ako schizofrénia, či zranenia frontálneho mozgového laloku alebo autizmus a ADHD. Psychiatrička Neha Salankar sa zhoduje so Silvom a dodáva, že agresiu pozoruje u detí s narušenou rodinnou dynamikou, ktorých rodičia majú sami problém zvládať frustráciu a hnev. V domácnostiach agresívnych detí sú prítomné hádky, verbálna agresia (nadávky, častovanie partnera nepeknými prirovnaniami a pod.), čo odpozorujú a osvoja si ako spôsob riešenia situácie. Nenaučili sa, ako inak reagovať, preto modelujú správanie rodičov. Okrem modelovania spôsobov agresívnej domácnosti si osvojujú aj nesprávny spôsob socializácie - takéto dieťa nevie, ako inak sa má skamarátiť než prostredníctvom agresívneho správania ( sotí, rozhádže hračky kamarátovi na piesku a pod.), pretože rodič vo vzťahu k nemu modeloval podobný spôsob nadväzovania puta. Dieťa medzi agresívnymi rodičmi prichádza o bezpečie a istotu, čo je obrovský stresor, ktorý narušuje jeho emocionálny vývoj. Ak je tento vývoj narušený, dieťa ovládajú emócie, nevie ich spracovať, narábať s nimi, ani ich používať pozitívnym spôsobom, ktorý by umožňoval využiť ich v jeho prospech. Pokiaľ teda máte problém s agresívnym dieťaťom, ako prvé sa musíte pozrieť na svoje reakcie. Viete sa ovládať, alebo v akejkoľvek situácií, ktorá nejde podľa vašich predstáv, vybuchnete a emócie vás „prevalcujú”? Techniky na zvládanie agresie dieťaťa, ktoré si tu spomenieme, teda aplikujte aj na seba. V prvom rade si však uvedomte 3 základné veci:
Za agresívnym správaním stojí potlačený pocit hnevu, frustrácie či smútku z činov istej osoby alebo faktu, že situácia sa nevyvíja podľa našich predstáv. U detí je to rovnaké. Namiesto tlmenia ich pocitov, trestania a vyvolávania hanby ich učme, aby vyjadrili slovne čo cítia,, pomenovali to a pochopili, čo sa v nich práve deje.
Agresivita nie je náš nepriateľ. Naučme sa na ňu dívať ako na spojenca, ktorému ak držíme opraty, dokáže nám v živote veľmi pomáhať. Súvisí so súťaživosťou detí, motivuje dosahovať ciele a tiež nahlas sa ozvať, ak sú v situácií, ktorá im ubližuje. Je to sila, ktorá dáva deťom odvahu nenechať si od druhých skákať po hlave a dovoľovať si voči sebe správanie ktoré im nie je príjemné. Úlohou rodiča je naučiť dieťa, aby agresiu presmerovalo k pozitívnejším veciam, teda dosiahnutiu cieľov, záľubám, športu, umeleckej činnosti či asertivite.
Techniky, ktorými dieťa (a vy) zvládne pocity, ukryté za agresiou
Malé deti vyjadrujú agresiu bitím rodiča, revom či hryzením. V každom prípade by ste mali zareagovať odmietavo. Nebiť dieťa, ale naopak ustúpiť či odísť, čím mu jasne dáte najavo, že toto správanie ho k žiadanému výsledku neprivedie. Buďte konzistentní - ak na to isté raz zareagujete smiechom, potom krikom a potom pľacnutím po zadku, dieťa bude zmätené, pretože nedávate jasnú správu o tom, že chovanie je neadekvátne.
Zistite, čo agresívne správanie dieťaťa spôsobuje. Čo sa stane predtým, než má dieťa svoju agresívnu epizódu? Čo tomu predchádza? Je to nekomfort z hladu, frustrácia, že ste boli v obchode a zasa mu nekúpili sladkosť? Vnímajte situáciu, pokojne si veďte aj denník a zistite, čo všetko s agresívnym správaním súvísí. Následne tomu môžete predísť. Pripravte dieťa na to, že idete do obchodu, ukážte mu zoznam vecí, ktoré potrebujete kúpiť a vysvetlite, že nič iné nekúpite. Noste so sebou ovocie či inú maškrtu, aby nebolo dieťa z hladu vykoľajené.
Vnímajte aj u seba, čo vo vás samých vyvoláva agresívne správanie. Je to strach, hnev, beznádej či frustrácia z nenaplnených potrieb ako pozornosť a uznanie? Snažte sa pochopiť samú seba. Dieťa potrebuje to isté, a ak nemá dostatočnú pozornosť, zaisťuje si ju tým jediným správaním, ktorým si ju získa - agresivitou. To, že je pozornosť v tomto prípade negatívna, je pre dieťa nepodstatné.
Pokiadajte otázky a načúvajte. Ako u seba, tak aj u dieťaťa sa snažte pochopiť jeho pohnútky a prežívanie, ktoré ho k danému správaniu vedú. Často sú za tým rovnaké pocity ako u nás dospelých, preto o nich s dieťaťom hovorte.
Motivujte k používaniu slov, nie pästičiek. Nakreslite si všetky pocity a zhovárajte sa, ako sa prejavujú. Takto sa dieťa naučí rozumieť tomu, čo prežíva, pomenovať dané pocity, čo mu dáva nad nimi moc. Tým, že sa v sebe vyzná a rozumie, aká emócia práve „nabehla”, sa stáva jej pánom, čo umožňuje naućiť sa ju vyjadriť spôsobom, ktorý neubližuje okoliu ani nemu samému. Kľúčom je, aby dieťa pochopilo, že to čo prežíva, prežíva každá osoba na svete. Je nutné, aby ste i vy otvorene hovorili o svojom prežívaní. Dieťa sa upokojí, nebude sa za svoje pocity hanbiť, bude sa cítiť normálne. Vyvolávanie pocitov hanby a viny dieťa nič nenaučíme, práve naopak.
Dbajte na konzistenciu. Možno klišé, ale účinné. Dieťa potrebuje bezpečie a istotu, čo mu zaručujú rituály a harmonogram. Mnoho podnetov, rýchle zmeny a nekonzistentnosť rodiča v ňom vyvoláva strach a frustráciu. Vždy dodržiavajte harmonogram, a pripravujte dieťa vopred na zmeny, ktoré majú nastať. Predídete tým mnohým hysterickým výlevom.
Všímajte si, ak dieťa zvládne situáciu adekvátne. Karen DeBord, špecialistka na detský vývoj hovorí, že najlepšie je dať dieťaťu pozornosť, ak sa správa vhodne, čo my rodičia obvykle ignorujeme. Navrhuje, aby sme ocenili správanie dieťaťa slovami ako: „Bolo zrejmé, že si bol nahnevaný, a aj napriek tomu si svoj hnev skvelo dokázal kontrolovať.”
Vytvorte kútik, v ktorom si dieťa pôjde od hnevu odpočinúť. Predtým, než zareaguje, miesto toho aby vybuchlo, nech ide na miesto, kde môže robiť aktivity, ktoré ho upokojujú. Vytvorte miesto, kde bude deka, jeho obľúbená hračka, papiere a ceruzky, knihy a pod. Dieťa sa týmto naučí upokojiť samo seba prostredníctvom aktivít a záľub.
Rekapitulujte správanie/situáciu pred spaním. Veľmi účinná technika je pozhovárať sa s dieťaťom (bez súdenia, vyvolávania pocitu viny), aby reflektovalo situáciu, v ktorej sa nezachovalo práve najlepšie. Pýtajte sa - Ako by sa to dalo zvládnuť lepšie? Čo sme dnes mohli urobiť inak/lepšie? Dieťa to naučí premýšľať nad svojim správaním, zlepšovať sa a priznať si svoje chyby bez pocitu viny a zbytočného kritického hlasu.
Prehrávajte a napravujte problematické situácie s pomocou bábik. Táto technika je skvelá, pretože učí deti hneď dve veci. Tou prvou je pozrieť sa z nadhľadu na svoje správanie a zhodnotiť ho. Tá druhá je aktívne napravovať svoje správanie tak, aby prospelo im aj okoliu. Skvelý spôsob, ako sa deti samé môžu zamýšľať nad tým, ako ich správanie ovplyvňuje okolie a skúmať, ktoré je naopak prijateľné. Ako to funguje? Jednoducho prehrávate pomocou bábik (autíčok, čohokoľvek) reálnu situáciu (napríklad ak mu niekto vytrhne hračku na pieskovisku) a učíte sa reagovať vhodne.
Dýchame zhlboka. Dych je veľmi nedocenená technika, ktorá ale dokáže zázraky. Dych je všetko, čo dokazuje hromada štúdií, pracuje s ňou napríklad jóga. Učte preto deti predtým, než zareagujú, hlboko dýchať. Nech si predstavia narodeninovú tortu so sviečkami, ktoré majú pomaličky sfúknuť, alebo horúce kakao, ktoré musia pofúkať, aby vychladlo. U starších detí sa odporúča technika 1-3-10. 1=zastavia sa, 3=hlboké nádychy a výdychy, 10= narátajú do desať.
Čítajte knihy a príbehy, ktoré hovoria o dôležitosti pocitov, a o tom, ako sa v bežných situáciách vhodne správať. Knihy sú studnicou múdrosti, prizvite si ich na pomoc.
Používajte imagináciu. V situácií, ktorá nám spôsobuje stres, si predstavíme miesto alebo scénu, ktorá nám pomôže zrelaxovať sa. Môže to byť pláž, šum mora, náš kútik doma, kde máme deku, kreslo a knihu. U dieťaťa to môže byť izbička, gauč, kde vám sedí v náručí, alebo trampolína. Podstata je použiť silu príjemnej predstavy, ktorú si prenesieme do prítomnosti, aby nám pomohla zvládnuť náročnosť situácie.
Skúste poprosiť deti, nech agresiu nakreslia. Rozprávajte sa o nej, pomenujte ju. Týmto činom sa deti prestanú emócie báť, a budú od nej odosobnené - to znamená, že ak pochybia a zachovajú sa agresívne, nebudú sa cítiť nehodnotné, menejcenné, nebudú bojovať s hanbou a sebakritiou, ale naopak pozrú sa na agresiu z nadhľadu, čo im pomôže efektívnejšie nájsť lepší spôsob správania.
Všimli ste si, že ak prežívate hnev či frustráciu, zatínate svaly, čelusť, päste? Stres, hnev a obdobné pocity sa nám ukladajú vo svaloch, najmä tie nespracované a nevyjadrené. Učte seba aj deti zatínať a povoliť päste, čelusť prípadne akékoľvek iné svaly. Týmto aktívne vnímate, čo vo vašom tele hnev spôsobuje, a aj ho aktívne z neho dostávate. Táto technika patrí medzi základné relaxačné techniky. Pridajte pravidelné dýchanie.
Agresia je prirodzená, pomáhala nám prežiť, loviť, chrániť svoju rodinu a komunitu. Pomáha nám byť asertívnymi, nenechať si skákať po hlave, vychádzať z komfortnej zóny, dosahovať ciele a skúšať nové veci. Prestaňme jej preto dávať len negatívne prívlastky - ak sa ju naučíme držať na oprátkach, staneme sa jej pánom a bude nám slúžiť. Ak pochopíme, čo za ňou stojí a čo vyjadruje, dokážeme sa zastaviť a vedome správanie zmeniť.
tags: #co #robit #ak #dieta #ublizuje