Strach je prirodzenou súčasťou normálneho vývinu dieťaťa. Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí. Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov (hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé). Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu.
Keď hluk znamená strach a úzkosť
Stáva sa, že naše 2-ročné dieťa vzdoruje na ulici a cudzí ľudia v snahe pomôcť nám, mu povedia: „Vezmem si ťa so sebou“. Alebo sami v zúfalstve sa vyhrážame deťom, že ich vezme policajt, smetiar, čert alebo ktokoľvek, koho vymyslíme. Týmto postupom však zbytočne zvyšujeme úzkosť detí, oslabujeme pocit bezpečia, ktorý by mali mať a znižujeme aj ich dôveru v nás. Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni.
Buďme pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou. Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí. Napríklad vtedy, keď je sa bojí cudzích ľudí. Rešpektujeme to, že momentálne naše dieťa chce byť iba s nami, ale nevyhýbame sa miestam a stretnutiam s cudzími ľuďmi. Keď sa naše dieťa bojí zostať bez vás, ale vy musíte ísť do práce, tak ho nechávajte s niekým, koho pozná a vy mu veríte. So svojím dieťaťom sa rozlúčte a ubezpečte ho, že sa poň vrátite.
Keď sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a pod. „Zľakol si sa. V prvom rade verme nášmu dieťaťu, že má vo svojej izbe strašidlo. Dlhé presviedčania o tom, prečo strašidlá neexistujú vzhľadom na vývinové charakteristiky daného veku nebudú účinné. Pomenujme pocit strachu nášho dieťaťa. Vyzvime ho, aby to strašidlo čo najdetailnejšie popísalo, ideálne nakreslilo či inak znázornilo. Toho škaredého desivého tvora môže prerobiť do milšej alebo smiešnejšej verzie. Môžeme spolu hľadať aj spôsoby na jeho zneškodnenie - urobme to, čo dieťa vymyslelo a preverme, či to fungovalo a strašidlo je preč.
Ako vytvoriť emocionálne bezpečie pre dieťa s úzkosťou - Zvládanie úzkosti u detí, 2. a 4. časť
Obdobie vzdoru: Hlučnosť ako prejav emócií
Snáď každý rodič už videl dieťa, ktoré sa hodí o zem, bezdôvodne udrie iné dieťa, bezmyšlienkovito zúrivo rozhadzuje všetko naokolo či neovládateľne vrieska. V mnohých rodičoch sa mieša pocit zmätenosti, hanby, hnevu a zlyhania. Záchvatmi zlosti nás deti zvyčajne nechcú nahnevať. Namiesto domnienok a konštrukcií typu “chce ma strápniť” skúsme zistiť, prečo dieťa koná tak, ako koná. Zvyčajne nemá zmysel aktuálne rozčúleného dieťaťa sa na to pýtať. Jediné, čo v tej chvíli vieme je, že dieťa je v strese. Psychológovia tvrdia, že tomuto stresu je možné predchádzať tak, že vytvoríme deťom bezpečné prostredie a pozitívnu skúsenosť z detstva.
Čo sa môže skrývať za záchvatom zlosti:
- Únava
- Hlad
- Pocit nedostatku pozornosti a lásky
- Bolesť
- Akýkoľvek fyzický diskomfort
- Nepriaznivá udalosť v rodine
- Frustrácia
- Strach
V žiadnom prípade nedovoľte dieťaťu, aby v záchvate hnevu ubližovalo ostatným. Vy ako rodič ste ten, kto má držať kormidlo, aby dieťa netápalo v neistote. Aj pravidlá sa dajú stanoviť s láskou a bez kriku. Ak je záchvat zlosti veľký, treba z dosahu malých detí odstrániť všetko, čím by si mohli ublížiť. Takéto detičky nevedia ešte vyjadriť to, čo chcú. Jediná cesta je vyčkať, kým záchvat zlosti prejde. Niekedy pomáha pritúliť dieťa k sebe a pevne ho objať, až zovrieť (tak, aby sme mu neublížili). Pomáha aj odvedenie pozornosti.
Dieťa testuje hranice a hľadá svoje miesto
Obdobie detského vzdoru trvá približne od 21-23 mesiacov do 4 rokov. V tomto období sa deti a ich nálady menia ako počasie. V 3,5 až 4 rokoch je vzdor na vrchole! Vrcholí teda aj skúška pevnosti rodičovských nervov. Deti už majú v tomto veku slušnú slovnú zásobu a trénujú si na rodičoch sebapresadzovanie. Tento čas je pre dieťa dôležitý, učí sa hovoriť „nie“, čím si buduje svoju osobnosť. Skúša hranice, snaží si potvrdiť svoju nezávislosť. Už dokáže mnohé veci samo… Súčasťou tohto obdobia sú záchvaty zlosti. Dieťa ešte mnohým obmedzeniam nerozumie a nemá vyvinutý zmysel pre sebakontrolu.
Ak sa dieťa napríklad odmietne nastúpiť do výťahu, povieme: „Dobre, ideme peši.“ Druhýkrát sa opýtame: „Chceš ísť výťahom alebo pôjdeme pešo?“ Ak sa ráno nechce obliecť do toho, čo ste pripravili, dať na posteľ 2-3 nohavice, 2-3 svetríky a nech si vyberie samo, čo si chce obliecť. Rozhodne sa nenechať biť. Ak si dieťa presadzuje svoje „bitkou“ alebo kopaním, chytiť rúčky alebo nôžky, pozrieť priamo do očí a rozhodne a rázne povedať: „Biť ma nesmieš“. Rozhodujúci je tón, ktorým to povieme. Musí byť veľmi rázny a neoblomný. Postupne treba deti naučiť, aby vyslovili, čo chcú. „Nezlosti sa a povedz, čo chceš!“ alebo „Povedz, čo sa ti nepáči!“ Takto sa postupne naučia, že dosiahnu viac, ako keď len budú revať.
Špecifiká detí s Aspergerovým syndrómom
Pravidlo č. 1: Byť dôsledný, dať od začiatку najavo autoritu, avšak nie silou a krikom! Je to ťažké, ale musíte si zachovať nadhľad a kľud. Keď dieťa uvidí, ako vás spoľahlivo vytáča do nepríčetnosti, že revete, ako blázon, vidí jasnú reakciu na svoje správanie. Je chytré a vie, že sa hneváme, ale zároveň pochopí, že ste slabá osoba, ktorú nemožno rešpektovať.
Pravidlo č. 4: Na telesné tresty rovno zabudnite. Vzbudí v dieťaťu len väčší odpor a túžbu po pomste. Aspergeri majú totiž tendencie si krivdu veľmi dobre pamätať a kuť nástrahy a túžiť sa pomstiť. Viac než bitím, dosiahnete viac, ak budete vysvetľovať, argumentovať, presviedčať faktami a príkladmi.
Pravidlo č. 6: Je vysoko pravdepodobné, že bude poslušnejší a pokojnejšie. Dieťa môžu dráždiť veci, o ktorých nemáte ani potuchy. Je potrebné zistiť na čo je vaše dieťa citlivé, popr. aké má fóbie a strachy a prispôsobiť sa mu. Ak vám dieťa hovorí, že má z niečoho strach a úzkosť, musíte to vždy brať veľmi vážne a desivé veci odstrániť.
Pravidlo č. 8: Ak máte hyperaktívne dieťa, presťahujte sa do rodinného domu, alebo aspoň do prízemí panelového domu, nech nemusíte znášať štipľavé poznámky susedov, že doma máte stádo koní. Nezabudnite, že hyperaktívne dieťa potrebuje priestor, nie je možné založiť byt nábytkom, aby sa pri každej príležitosti o niečo nebuchlo. Nadpriemerne inteligentné dieťa s AS väčšinou hovorí čoskoro, s precíznou výslovnosťou, bohatou slovnou zásobou. Jeho reč a vyjadrovanie pôsobí dospelo. Hovorí takmer nepretržite. Stále niečo komentuje, rozpráva si pre seba, hovorí na ostatné, bombarduje okolie otázkami, pospevuje si, atď. Často hovorí veľmi nahlas a mnohokrát monotónne, čo môže byť pre celodenné nútenej poslucháčov naozaj ubíjajúce a túži po chvíľke ticha.
Bezpečnosť a krízové situácie
Každý rodič pozná ten nepokoj v žalúdku, keď sa dieťa na chvíľu stratí v obchodnom centre alebo sa zo školy nevráti v čase, v ktorom malo. V týchchto chvíľach si uvedomíme, aké krehké je naše bezpečie a ako veľmi záleží na tom, či sme deti naučili reagovať v situáciách, ktoré by sme si najradšej nikdy nepripustili. Na sociálnych sieťach nedávno zarezonoval tip mamy, ktorá svoje dieťa učí kričať „mama“ namiesto „pomoc“. Zdôvodňuje to tým, že na tento výkrik zareaguje okamžite každá žena v okolí - aj tá, ktorá vlastné deti nemá, no voči takémuto výkriku nezostane ľahostajná.
Odborníci však dodávajú: jedno univerzálne riešenie neexistuje. Dieťa má vedieť, že musí kričať, urobiť hluk a pritiahnuť pozornosť. Psychológovia však pripomínajú, že aj univerzálne slovo „pomoc“ má stále svoj zmysel. Rozumejú mu všetci, muži aj ženy, a môže byť rozhodujúce v situácii, keď okolo nie je žiadna mama. Rovnako dôležité je, aby deti vedeli, za kým ísť. Nie vždy je nablízku policajt či pracovník bezpečnostnej služby. Dôležitá je aj intuícia, ak sa niekto dieťaťu nepozdáva, má právo odísť a hľadať pomoc inde.
Pohľad psychológa na „nezvládnuteľné“ dieťa
Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, their pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Vždy ma rozladí situácia, keď sa stanem svedkom toho, ako rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné, ale je to len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami.
Dobrý deň, som mamička 3,5 ročného dievčatka, ktoré je od narodenia ťažko zvládnuteľné. Cez deň vôbec nespáva (nespávala ani ako bábätko), jedáva málo a pomaly, aj napriek tomu je veľmi aktívna a hlučná. Každé dieťa sa ocitne v situácii, keď sa hnevá, niečo sa mu nepáči, s niečím nie je spokojné. Je to bežná emócia, s ktorou sa stretávame všetci, deti, ale aj my, dospelí. S touto schopnosťou sa dieťa nerodí, túto schopnosť sa musí naučiť. „Emočný koučing“ je proces, pri ktorom sa dieťa učí, ako vlastným pocitom porozumieť a ako ich spracovať. V prvom rade by som rodičovi odporučila zamyslieť sa nad tým, ako on sám reaguje na hnev svojho dieťaťa. Ak rodič udrie svoje dieťa, nerobí to preto, že mu chce skutočne ublížiť. Urobí to preto, že neovládne svoje emócie. Bitka je jeden z príkladov správania, ktoré niektorí rodičia robia a zároveň si želajú, aby to ich deti nerobili.
Aké je riešenie? Neustúpiť, ale zároveň empaticky počúvať a prijať pocity dieťaťa. Vety ako „si zlý“… „reveš ako malé decko“… nie sú najšťastnejšie, miesto toho skôr použite slová ako „chápem, že ťa to nahnevalo“… „viem, že si z toho smutný“… „vidím, že sa ti to nepáči“… Dieťa tak vidí, že chápete jeho hnev a zvýšite tak pravdepodobnosť, že bude s vami spolupracovať. Vnímate jeho pocity, jeho hnev, nesúhlas, čo ale neznamená, že mu ustupujete. Dajte mu priestor, nech sa ukľudní. Odíďte z miestnosti a skúste ho nechať chvíľu samé, prípadne ho niekde postavte alebo posaďte. Zároveň získate čas, aby ste sa aj vy ukľudnili a premysleli si, ako budete ďalej riešiť konflikt s dieťaťom. Vy určujete hranice a dôsledne, s láskou, trvajte na ich dodržiavaní. Deti tak učíme niesť zodpovednosť za svoje správanie - ono sa rozhoduje a nesie dôsledky - pozitívne alebo negatívne. Sú deti, ktoré nemajú radi náhle zmeny, rozhodnutia a príkazy, s ktorými sa v danom momente ťažko vyrovnávajú. Celý život sa vaše dieťa bude stretávať s tým, že niečo nie je tak, ako by si predstavovalo. Je úlohou rodiča pripraviť ho na to, aby dokázalo svoje negatívne emócie ovládať.
tags: #co #robit #ked #je #dieta #hlucne