Daniela Kolářová patrí k najobľúbenejším a najobsadzovanejším českým herečkám. Vo filme a v televízii bola v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia jednou z najviac obsadzovaných herečiek. Účinkovala vo viac než stovke filmov, seriálov či televíznych inscenácií. Jej rozsiahla a úspešná kariéra ju zaradila medzi popredné osobnosti českej kultúrnej scény, pričom jej herecký prejav oslovil široké spektrum divákov. Mimo divadelných dosiek a filmových plátien sa Daniela Kolářová angažovala aj v spoločenskom a politickom živote, čo svedčí o jej neúnavnej energii a záujme o dianie v krajine.
Rané detstvo a prvé herecké kroky
Daniela Kolářová sa narodila 21. septembra 1946 v Chebe na západe Čiech. Jej detstvo prebiehalo takmer celé v Karlových Varoch. Krátko po jej narodení sa rodičia rozviedli a matka sa s dcérkou presťahovala práve do Karlových Varov, kde získala miesto účtovníčky v miestnom divadle. Vďaka tomu sa Daniela Kolářová už od detstva pohybovala v divadelnom prostredí. Už v deviatich rokoch získala prvú malú rolu v rozprávke Císařovy šaty. Poprvé stála na javisku v deviatich rokoch. Hráli sa Císařovy nové šaty. V prvej polovici sa divákom predstavila ako kuchárik, v druhej ako dievčatko nedbajúce na pokrytectvo dospelých a pronášajúce kľúčovú a odzbrojujúcu vetu „cisár pán je nahý.“ Vôňa rekvizitárne a dámskych šatní malej školáčke učarovala. Ako sama spomína: „Umelé ovocie, kačice, kurčatá na táckach, rôzne zbrane, umelé kvety… Dámska šatňa, v ktorej sa líčili herečky, dvorné dámy. Lietali tam tony púdru, každá mala svoju voňavku. To je pre každé dieťa velikánska exotika. Tam som si prezrela divadlo a pričuchla k nemu z druhej strany zozadu.“
Karlove Vary, najmä ich kúpeľné centrum, Daniela Kolářová popisuje ako docela atraktívne miesto. Obraz okolitých dedín však neskôr vnímala oveľa smutnejšie. V prvej polovici päťdesiatych rokov nastúpila v Karlových Varoch do prvej triedy. Zo spomienok na základnú školu sa Daniele Kolářovej vybaví učiteľka, ktorú deti prezývali Pelácačka. Učila češtinu a ruštinu a v marci 1953 pred svojimi žiakmi hystericky plakala, pretože zomrel súdruh Stalin. Výuka, samozrejme, podliehala ideologickým požiadavkám aj v iných oblastiach. „Liali do nás strašné hlúposti. Nenávisť k Nemecku, vyhradzovanie sa voči západnému kapitalizmu a tak ďalej,“ približuje Daniela Kolářová realitu prvej polovice päťdesiatych rokov.
Prvé väčšie spochybnenie informácií predkladaných učiteľmi prišlo vo štvrtej triede. Spolužiačka a kamarátka Kateřina Demeteryová pochádzala z maďarsko-českého manželstva. V roku 1956 Demeteryovci Maďarsko navštívili. Po vypuknutí povstania sa však ich cesta nečakane pretiahla. „Keď sa vrátila do Čiech, tak nám to líčila a samozrejme to, čo nám hovorili učitelia, bolo niečo úplne iné, než čo nám rozprávala Kateřina. Človek zrazu zisťoval, ale skôr podvedome než vedome, že existuje nejaká dvojitá realita. Šepkali sme si to medzi sebou, ale vedeli sme, že oficiálne sa to hovoriť nemôže.“ Doma sa o politike príliš nehovorilo, ale príbuzní niektorých spolužiakov žili v emigrácii na Západe, takže aj odtiaľ pramenilo poznanie spochybňujúce oficiálny výklad.
Formačné roky a divadelné začiatky
Ešte intenzívnejšie sa Daniela Kolářová divadlu priblížila v dobe stredoškolských štúdií. Na karlovarskom gymnáziu, alebo ako sama spomína "strednej všeobecne vzdelávacej škole", hrala v študentskom divadle malých foriem, ktoré sa najprv volalo Štycháček a neskôr sa premenovalo na Kapsu. Tieto kabarety, malé prózy a poézia jej pomohli upevniť vzťah k divadlu. V tomto duchu fungovala aj občianska výchova na strednej škole. „Nesmeli ste hovoriť gymnázium, bola to stredná všeobecne vzdelávacia škola.“ Zvláštnou kategóriou bola výuka dejepisu a občianskej výchovy. „Keď sme začali štúdium na strednej škole, tak bez toho, aby sa nás niekto pýtal, prišiel jedného dňa náš starší spolužiak, rozdal nám legitimácie a povedal, že si máme kúpiť modrú košeľu, že sme členky ČSM (boli sme prevažne dievčenská trieda). Nikto sa nás nepýtal, či s tým súhlasíme, alebo nesúhlasíme.“
K bežným povinnostiam stredoškolákov v dobe reálneho socializmu patrili povinné brigády. Daniela sa ich zúčastňovala už od ôsmej triedy. Okrem chmeľových brigád išlo o brigády zemiakové či jahodové. Práve pri nich sa žiakom naskytol obraz zdevastovaných a opustených domov v pohraničí. „Potom, keď sme so školou začali jazdiť na brigády, čo bolo tak od ôsmej triedy nahor, a potom na strednej škole, tak ste videli to zdevastované pohraničie. Jazdilo sa do dedín, kde boli prázdne domy, alebo polovybrakované, takže to bolo veľmi depresívne, smutné…“ O pôvodných obyvateľoch západočeského pohraničia sa príliš nehovorilo, a keď, tak len v súlade s dobovými požiadavkami. Zločiny spojené s odsunom Nemcov boli tabuizované. „Človek ako mladý o tom tak neuvažoval. Vedeli sme, že tam boli Sudety, že to sú Sudety, alebo takú povrchnú históriu, ale prakticky o tom odsunu sa v škole v dejepise neučilo, nehovorilo. To až skutočne oveľa neskôr, koncom šesťdesiatych rokov, sa táto téma vytiahla na chvíľu. A je to boľavá rana dodnes, ako sa k tomu stavajú niektorí politici a tak ďalej.“
Hoci pôvodne koketovala so štúdiom na Inštitúte telesnej výchovy a športu, herectvo nakoniec zvíťazilo. Skúsenosť so študentským divadlom Danielu Kolářovú primäla prihlásiť sa k prijímacím skúškam na Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení v Prahe (DAMU). Prijímačky absolvovala so spolužiačkou a kamarátkou Radkou Fidlerovou. Prijímacie skúšky sa, pochopiteľne, neobišli bez stresu. Okrem pripravených monológov totiž uchádzač musel prejaviť aj predstavivosť a zmysel pre improvizáciu. „Dávali vám drobné etudy a v tom šialenom zmätku sa snažíte niečo vymyslieť. Padajú vám veci z rúk, zakopávate… Boli milí, slušní, nikto tam nerobil žiadne dusno,“ spomína spätne Daniela Kolářová. V rokoch 1964 - 1968 študovala Kolářová na DAMU, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom Jiřím Ornestom. Medzi jej spolužiakov patrili okrem iných už spomínaná Radka Fidlerová, Jaroslava Pokorná, Monika Švábová, Jiří Ornest, Petr Svojtka, Ivan Vyskočil či Ladislav Potměšil, a tiež Hana Maciuchová. Ročníkovou vedúcou bola Libuše Havelková. Z ďalších pedagógov možno spomenúť režiséra Františka Salzera či herca Otu Sklenčku. Jan Přeučil s Danieliným ročníkom naštudoval niekoľko textov z diel autorov absurdnej drámy. Šesťdesiate roky sa v Československu niesli v znamení kultúrneho rozkvetu. Cenzúra povoľovala a ľudia s nadšením čítali knihy dovtedy zapovedaných autorov, a to nielen zahraničných. „Divadlá úžasne ožili pestrým repertoárom. Bola to veľmi intenzívna doba, keď človek nechcel nič premeškať: Činoherní klub, zaujímavé bolo aj Divadlo za branou, množstvo malých scén vrátane Semaforu, ktorý bol pre nás tiež veľmi dôležitý. Vychádzala senzačná Svetová literatúra. Premietali sa všetky nové trendy. Beatnici, Viola, kde sa miešal jazz s poéziou. Spomínam si, ako Luděk Hulan hral na basu a do toho recitoval Ferlinghettiho.“
Herecká kariéra v divadle a pred kamerou
Po absolvovaní DAMU v roku 1968 nastúpila do pražského Divadla S. K. Neumanna (dnes Divadlo pod Palmovkou). V rokoch 1968-1970 bola v angažmáne v Divadle S. K. Neumanna. Samotné prijatie v libeňskom divadle sa však nieslo v priateľskom duchu. Už ako študentka štvrtého ročníka tu Daniela Kolářová hosťovala v úlohe Mirandy v Shakespearovej Búrke. Najsrdečnejšieho prijatia sa dočkala od staršej kolegyne Jany Štěpánkovej, s ktorou neskôr zdieľala aj divadelnú šatňu. „Hovorila mi: ‚S týmto sa nebav, na toho si dávaj pozor, tento je dobrý…‘ Takže ma vlastne občiansky a profesne školila. Búrku režíroval riaditeľ divadla Jan Strejček a bola to veľmi krásna práca.“
Božská Dana Medřická: První syn zemřel, pak ji uštvala láska!
Pred kamerou debutovala v televíznej snímke Konec velké epochy (1965). Ešte než doštudovala DAMU (vo treťom ročníku), zahrala si veľkú rolu vo filme Soukromá vichřice (1967, réžia: Hynek Bočan). Exteriéry sa točili v Ústí nad Labem. „Práca s pánom režisérom Bočanom bola strašne pekná. Vedeli, že som absolútne nepopísaný list, boli trpezliví.“V roku 1971 sa stala členkou Divadla na Vinohradoch, kde zotrvala až do roku 2015 a naštudovala tu rad divadelných úloh vo významných inscenáciách (napr. Loupežník, Hamlet, Komu zvoní hrana, Věc Makropulos…). K zmene divadelného angažmánu Daniele Kolářovej pomohol režisér Jaroslav Dudek, ktorý ako bývalý režisér Divadla S. K. Neumanna v Libni ešte občas hosťoval. Na Vinohradoch hľadali adekvátnu hereckú partnerku k Jaromírovi Hanzlíkovi a Daniele ponúkli prestup. Jej rozhodovanie však nebolo jednoduché: „V Libni mi bolo dobre, ale začalo sa tam triasť kreslo pod riaditeľom Strejčkom, ktorý bol bývalý straník. Nakoniec ho vyštvali, pretože nesúhlasil s okupáciou.“
V historickom filme Slasti Otce vlasti (r. Karel Steklý, 1969) sa pred kamerou stretla s Jaromírom Hanzlíkom, ktorý sa stal jej častým hereckým partnerom. Zahrala si tiež v kriminálke Na kolejích čeká vrah (r. Josef Mach, 1970) a v ďalšej komediálnej snímke na motívy z českých dejín - v muzikáli Noc na Karlštejně (r. Zdeněk Podskalský). Na nádhernú spoluprácu s režisérom Zdeňkom Podskalským pri nakrúcaní filmu Noc na Karlštejně Daniela Kolářová rada spomína. Podskalského pokoj, vtipnosť, vyrovnanosť a dobrá organizácia sú pre ňu nezabudnuteľné. Opäť s Hanzlíkom herečka vytvorila dvojicu v obľúbenej romantickej komédii Léto s kovbojem (r. Ivo Novák, 1976), odohrávajúcej sa v malebnom prostredí českého vidieka. Zatiaľ čo tu hrala Kolářová čerstvú absolventku psychológie Doubravku, v tom istom roku ju režisér Jiří Menzel obsadil do úlohy matky dvoch detí v komédii Na samotě u lesa. Do srdca sa Daniele Kolářovej vpísalo aj stretnutie so Zdeňkom Svěrákom a Jiřím Menzelem na filme Na samotě u lesa.
Rovnako úspešne sa Daniela Kolářová uplatňovala v televíznych seriáloch. K prvým patril prvý český sitcom Taková normální rodinka. Režisér Jaroslav Dudek Danielu Kolářovú obsadil do role Káči v Takové normální rodince podľa predlohy spisovateľky Fan Vavřincovej. Stretla sa tu nielen s Janou Štěpánkovou či so svojím častým hereckým partnerom Jaromírom Hanzlíkom, ale aj s Danou Medřickou, Zdeňkom Řehořom, Mariou Rosůlkovou, Jiřinou Šejbalovou či Oldřichom Novým. V televízii bola opakovane obsadená do seriálov podľa scenára Jaroslava Dietla, ako napríklad Sňatky z rozumu či Nemocnice na kraji města. V televíznej ságe Synové a dcery Jakuba skláře sa na chvíľu zastavme. Seriál je potrebné hodnotiť v kontexte svojej doby, a preto stojí za zmienku, že výskyt ústretového a poctivého kapitalistu, sympatického a vtipného hoteliéra a naopak komunistického funkcionára s minulosťou spolupracovníka gestapa a následne horlivého člena Revolučných gárd, ktorý sa neštítil prijímať úplatky a intrigovať, nebol v polovici osemdesiatych rokov na obrazovkách normalizačnej televízie ani zďaleka štandardný jav. „Veľmi rada na túto prácu spomínam. Práve v tomto seriáli sa otvorila téma odsunu. Je škoda, že sa pán Dietl narodil do tejto doby, pretože to bol veľmi talentovaný scenárista. Perfektne vedel písať charaktery, situácie. Každá figúra inak hovorila. Nehovorili všetci pražskou češtinou, ako je tomu dneska.“
Mnoho rozmanitých postáv vytvorila aj pred filmovými a televíznymi kamerami, vrátane snímok ako Kulový blesk, Vratné lahve, Kawasakiho růže, a v televízii napríklad Zlá krev, Na lavici obžalovaných justice, PF 77 či Život a doba soudce A. K. Hrála vo štyroch filmoch režiséra Jana Svěráka (Obecná škola, Akumulátor 1, Tmavomodrý svět, Vratné lahve). Kolářová so Svěrákom stvárnili manželov Tkalounovcov aj v populárnej komédii Vratné láhve. V roku 2007 ju opäť podľa scenára svojho otca nakrútil Jan Svěrák. Za pozornosť stojí detail - fotografia manželov z mladosti, ktorá sa vo filme objaví, pochádza z nakrúcania snímky Na samotě u lesa. Daniela Kolářová pracuje aj pre Český rozhlas.
Obdobie normalizácie a politické angažovanie
Jarné mesiace roku 1968 a obrodný proces Daniela Kolářová privítala s nádejou a vierou, že nastalé zmeny prispejú k celkovému uvoľneniu. Heslo Socializmus s ľudskou tvárou však brala s rezervou: „Žeby ma tieto heslá napĺňali nejakou radosťou a optimizmom? Tak som ich nevnímala, pretože to všetko boli straníci, komunisti.“
Správa o invázii vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy Danielu Kolářovú zastihla 21. augusta okolo štvrtej hodiny ráno. „To sme bývali v Holešoviciach v ulici Na Maninách a zhruba o štvrtej ráno zvonil zvonček pri dverách a to bol sused odnaproti. Mala som to z izby najbližšie k tým dverám a sused hovoril: ‚Otvoríte si okno. Obsadili nás Rusáci.‘ Tak som otvorila okno a to bol sled lietadiel, jedno za druhým, to hučalo.“ Bývala v Holešoviciach, kde ju zvončekom zobudil sused s všehovoriacou vetou: „Otvorte si okno. Obsadili nás Rusáci.“ So svojím budúcim mužom Jiřím Ornestom, ktorý toho času pobýval na vojenskom výcviku pri Mariánskych Lázňach, bola dohodnutá, že si u neho v byte na Přemyslovskej ulici vyzdvihne bicykel pre svojho mladšieho brata. „A spomínam si, že som bola dohodnutá s mojím budúcim manželom Jirkom Ornestom, pretože chlapci boli na nejakom vojenskom výcviku pri Mariánskych Lázňach, že mi sľúbil, že si môžem k nim na Vinohrady do Přemyslovskej dôjsť pre bicykel, ktorý chcel môj brat. Strašne túžil mať bicykel a Jirka už na ňom nejazdil, tak povedal, nech si tam pre to dôjdem a priveziem to bratovi do Holešovíc.“
V Prahe nejazdili električky, a tak z Jindřišskej ulice pokračovala hore na Vinohrady pešo. „To som sa skutočne teda vydala po tej Prahe. Prakticky nejazdili električky, dostala som sa niekam k Václaváku do Jindřišskej. Potom som išla pešo hore na Vinohrady a teraz som išla okolo rozhlasu, okolo Múzea. Tam všade tanky stáli. Teraz sa ľudia snažili na nich hovoriť. Bolo to strašné. Mali ste pocit, že ste v nejakom filmovom scenári, že to je scéna z filmu. Bolo to neuveriteľné, ale tie guľky na tom Múzeu vám zase hovorili: ‚Nie, to je realita.‘ To boli naozajstné strely. ‚To nie je žiadna sranda, to nie je žiadne kino.‘“
Nedaleko Jindřišskej ulice sa Daniela stala nedobrovoľnou aktérkou nepríjemnej a dramatickej situácie: „V miestach, kde je dnes Česká národná banka, som čakala na štrnástku, ktorá jazdila do Holešovíc. V búdičke na zastávke bol nalepený Dubček a niekto na neho namaľoval hákový kríž. Strhla som to a v tej chvíli ku mne z protiľahlého chodníka priskočili dvaja Sovieti, vliekli ma do budovy burzy, kde vtedy sídlila televízia, a hovorili: ‚Kak molodaja i propagandist.‘ Bolo to práve v dobe, keď naša vláda bola v Moskve. Držali ma tam asi dve hodiny, ale našťastie potom pustili. Doma som potom dostala pár faciek, pretože mali strach, čo so mnou je.“ Z bezprostredných poookupačných mesiacov si Daniela Kolářová vybavuje uisťovanie členov KSČ, že tu cudzie vojská zostanú len dočasne.O prázdninách roku 1969 sa Daniela Kolářová s Jiřím Ornestom vypravili na Západ. Netušili, že na dlhú dobu naposledy: „Než sa zavreli hranice, stihli sme s mojím budúcim manželom vycestovať do Francúzska. Boli sme v Normandii a cestovali sme stopom.“ Vo Francúzsku Daniela s Jiřím zvažovali emigráciu. Čoskoro však usúdili, že bez perfektnej znalosti jazyka by sa ako herci v zahraničí nepresadili. A divadlu sa, samozrejme, chceli venovať. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa ich cestovateľské perspektívy obmedzili nanajvýš na občasnú dovolenku v Juhoslávii. Daniela Kolářová si spätne nemyslí, že by posrpnový režim postupoval pozvoľna. Zhoršenie pomerov naopak vnímala ako veľmi rýchle. Normalizačné čistky najskôr doľahli na médiá a kultúru. Jesenné mesiace roku 1968 zastihli Danielu Kolářovú v Divadle S. K. Neumanna: „V septembri začala divadelná sezóna a teraz tam chodili vystrašení ľudia, ktorí boli členmi komunistickej strany, a niektorí so vstupom nesúhlasili, niektorí súhlasili. Tí, ktorí nesúhlasili, boli postihovaní, napríklad ich vyškrtávali a robili im mzdové úpravy. Na oblastiach straníkov, ktorí nesúhlasili, vyhadzovali a nesmeli v tej profesii vôbec pracovať. Bolo to naozaj hnusné.“
Daniela Kolářová s Jaromírom Hanzlíkom neunikli vo vinohradskom divadle tlaku na vstup do KSČ. Ku kandidatúre ich presviedčali Jiřina Švorcová, Světla Amortová či Jaroslav Moučka. Stranícke „námluvy“ sa odohrávali v dámskej šatni či v klube nad tanierom polievky. „Hovorila som, že si to potrebujem rozmyslieť.“ Riaditeľ Zdeněk Míka, ktorý v roku 1970 vystriedal z politických dôvodov vyhodeného Františka Pavlíčka, podľa spomienok Daniely Kolářovej mal rád hercov a nikomu vedome neubližoval. Skôr mal tendencie politicky proskribovaných zamestnancov chrániť. S jeho režijnými schopnosťami to však bolo horšie. „Nič nevedel, text nijako nevykladal. Hovoril len, odkiaľ má kto prísť. Sváťa Skopal sa ho raz spýtal: ‚Pán režisér, odkiaľ mám prísť?‘“V Divadle na Vinohradoch boli samozrejme aj herci, ktorí sa kvôli kádrovým problémom nevyhli početným profesijným obmedzeniam. Spomenúť by sme v tejto súvislosti mali predovšetkým Ilju Racka či Vlastimila Fišara, s ktorým sa Daniela Kolářová vďaka spoločnému zájazdovému predstaveniu neskôr zblížila: „Vlastík Fišar bol z tej situácie strašne nešťastný. Bol ale stále veľmi aktívny. Vymyslel vo Viole krásny program Úsmevný Karel Čapek, s ktorým sme potom veľa jazdili. Strana ho v divadle vedome poškodzovala. Preberali sme to spolu pri cestách na zájazdy. Mohli sme spolu hovoriť úplne normálne.“
Po Novembri ´89 herečka vstúpila do politiky a v rokoch 1990-1992 zastávala post poslankyne Českej národnej rady za Občanské fórum - po jeho rozpade sa angažovala v Občianskej demokratickej aliancii (ODA). Potom sa však opäť vrátila k hereckej práci.
Osobný život a charitatívne aktivity
Daniela Kolářová je vdaná za herca a režiséra Divadla Na zábradlí Jiřího Ornesta (1946-2017). Provdala sa vo svojich dvadsiatich ôsmich. Po štrnástich rokoch manželstva sa rozviedli, ale v polovici 90. rokov sa vzali druhýkrát. Majú spolu synov Šimona (* 1974) a Matěja (* 1977). Bývajú v Prahe a na Dobříšsku má domček.Svadbou s Jiřím Ornestom sa Daniela Kolářová privydala do rodiny plnej výrazných umeleckých osobností. Svokor Ota Ornest bol režisérom, dramaturgom, prekladateľom a do roku 1972 riaditeľom Mestských divadiel pražských. Mladší Otov brat a básnik Jiří Orten tragicky zomrel roku 1941. Najmladší Zdeněk sa stal Danieliným hereckým kolegom v Divadle S. K. Neumanna. S Otou Ornestom sa však Daniela s Jiřím príliš často nevídali: „Jiřího maminka Jarmila Smejkalová bola herečka a s Otou boli rozvedení. So Zdeňkom som mala možnosť sa vídať pri práci a občas sme si rozprávali v klube. Mala som ho veľmi rada. Cez Jirku a cez Zdeňka som si prehĺbila vzťah k Jiřímu Ortenovi.“„Ani najbližšia rodina netušila, že sa Ota Ornest podieľa na tajnom odosielaní literárnych rukopisov zakázaných autorov na Západ. V januári 1977 došlo k prezradeniu a Ornest bol zatknutý. V rovnakej dobe v reakcii na vyhlásenie Charty 77 spustil normalizačný režim propagandistickú akciu spojenú s nátlakom na podpis tzv. Anticharty.“
Daniela Kolářová sa osobne stretla s Václavom Havlom. „Potom som sa s ním raz osobne ešte pred revolúciou stretla na narodeninách u kolegu Mirka Dlouhého. Prišla som z nejakého zájazdu, zastavila som sa u nich doma v byte a tam bol mimo iných ľudí aj Václav Havel. Tak sme si tam chvíľku porozprávali a tak, ale pretože som tam mala auto, tak som si nemohla dať ani dvojku vína. Išla som na Malú Stranu, to sme bývali ešte na Malej Strane, a Václav Havel sa ma spýtal, či by som ho odviezla na nábrežie, kde bývali. Povedala som, že áno, že to mám po ceste na Malú Stranu. Viem, že som ho zviezla. Rozlúčili sme sa, on bol veľmi srdečný. Potom s ním mám úžasný zážitok, práve po tomto stretnutí, kedy sa rozhodol, že mi na to Tržisko 12, kde sme bývali… A tam je priechod k Rubínu, ale mali sme tam všetci, čo sme bývali v tom dome, poštové schránky. A on mi sľúbil, že mi tam dá nejaké svoje knižky, ktoré boli v samizdate. A potom mi to rozprával pri nejakej príležitosti. Na Tržisku je americká ambasáda, že tam hliadkovali esenbáci, takže vlastne sa musel skryť a potom, že to tam hodil a tiež zase tajne sa musel vytratiť, keď nedávali pozor.“
Herečka sa venovala aj charite ako predsedníčka správnej rady nadácie Duha, starajúcej sa o dospelých ľudí s mentálnym postihnutím.
Ocenenia a uznanie
Za svoj vynikajúci herecký výkon v inscenácii U cíle Thomasa Bernharda v pražskom Divadle Komedie získala v roku 2005 Cenu Alfréda Radoka za stvárnenie postavy matky. V roku 2001 získala 1. miesto v ankete Neviditeľný herec za prácu pre Český rozhlas. Je tiež držiteľkou ocenenia Český lev. Stále hosťuje v niekoľkých pražských divadlách.
Reflexia doby a spoločenské názory
Daniela Kolářová vnímala okolie Karlových Varov s opustenými a rozpadajúcimi sa domami, ktoré v blízkych obciach utvárali kolorit povojnového pohraničia, veľmi poznamenane. „Bolo to hodne depresívne, smutné…“ O tomto historickom období sa v škole prakticky nehovorilo. „Prakticky o tom odsunu sa v škole v dejepise neučilo, nehovorilo. To až skutočne oveľa neskôr, koncom šesťdesiatych rokov, sa táto téma vytiahla na chvíľu. A je to boľavá rana dodnes, ako sa k tomu stavajú niektorí politici a tak ďalej. Že s tým znova operujú, zastrašujú, je to dodnes živé.“ Jej spomienky ponúkajú cenný pohľad na život v povojnovom Československu, obdobie normalizácie a tiež na spoločenské zmeny po roku 1989, ktoré sama aktívne formovala. Daniela Kolářová svojimi názormi a postojmi vždy reprezentovala autentickú osobnosť, ktorá sa nebála hovoriť pravdu aj v ťažkých časoch. Jej rozsiahle skúsenosti a pozoruhodná schopnosť reflexie sú neoceniteľným prínosom pre pochopenie bohatej, no zároveň zložitej histórie stredoeurópskeho regiónu.
tags: #daniela #kollarova #herecka #narodenie