Sú nádejou, vyslyšanou modlitbou. Ich narodenie je sprevádzané strachom a šťastím zároveň. Sú pre svojich rodičov dúhou po búrke straty. Pojem „dúhové dieťa“ pochádza z anglického termínu „rainbow baby“ a používa sa na označenie dieťaťa, ktoré sa narodí po predchádzajúcej strate, ako je spontánny potrat, zamlčaný potrat alebo predčasný pôrod. Podobne ako dúha, ktorá sa objaví po búrke, aj tieto deti prinášajú svetlo a nádej do života rodičov po tom, čo prežili búrku straty a bolesti.
Bolesti, ktorá vás ohromí a vy prvýkrát porozumiete tomu, čo znamená ľúbiť svoje dieťatko, aj keď sa ešte nenarodilo. V tele a v duši mamy po potrate nastane prázdno. V hlave hučia výčitky a otázniky, ktoré bolia ešte viac. Strata dieťatka bolí. Dúhové deti, deti, ktoré sa narodia po predchádzajúcej strate dieťatka, nie sú len symbolom uzdravenia a nádeje, ale aj pripomienkou, že láska môže vystriedať bolesť. Pre mnoho žien je strata dieťaťa traumatickým zážitkom, ktorý ich sprevádza celý život. Každé dúhové dieťa je jedinečné a každá matka, ktorá má to šťastie, že ho má, vie, že je to dar, ktorý nikdy neprestane vážiť.
Zamlčaný potrat a proces smútenia
Zamlknutý potrat, známy aj ako „missed abortion“, je typ potratu, ktorý môže byť pre ženy mimoriadne bolestivý, pretože často prichádza bez akýchkoľvek varovných príznakov. Tento druh straty je obzvlášť zdrvujúci, pretože rodičia môžu až pri ultrazvukovom vyšetrení zistiť, že plod už nežije. Nie je jednoduché preniesť sa cez takúto stratu. Nie je to ani rýchle a konečné. Mama nosí vždy vo svojom srdci aj deti, ktoré sa nenarodili.
Strata dieťaťa v tehotenstve alebo pri pôrode patrí aj v 21. storočí medzi veľké spoločenské tabu. Na Slovensku sa pritom v priemere takmer každý druhý deň narodí jedno nežijúce bábätko. Ďalšie desiatky zomrú krátko po pôrode - do siedmich dní od narodenia. O téme, ktorú v spoločnosti otvárame len ťažko, sa aj v zdravotníctve stále hovorí málo. Pôrodnice dodnes nemajú presne stanovené postupy pre tieto situácie. Profesionalita, empatia a ľudský prístup personálu však môžu zásadne ovplyvniť, ako sa bude cítiť žena, ktorá sa musí vyrovnať so stratou.
Právny rámec a lekárska starostlivosť o plod
V krajinách na celom svete, vrátane vyspelých krajín ako Spojené štáty americké, sú deti so zdravotným postihnutím cielene posielané na potrat. V USA pritom existuje pomoc v podobe rôznych zdrojov a technológií, vďaka ktorým by tieto deti mohli žiť plnohodnotný život. Na Islande doslova „vyhubili“ Downov syndróm. Nie však tak, že by pomohli jednotlivcom s chromozómom naviac, ale potratom každého počatého dieťaťa, ktorému bol diagnostikovaný Downov syndróm.
Tonio Tavares De Mello v Brazílii bojuje proti tejto stigme. V roku 1990 začal zachraňovať tých najzraniteľnejších z nás potom, čo sa dozvedel o vysokej miere zanedbávania a opúšťania detí so zdravotným postihnutím. Postavil katolícku komunitu s názvom Jesus Menino (Dieťa Ježiš), aby sa o nich staral. „Boh je prirodzene za život a každý deň počíta s mojím áno, aby mohli tieto deti žiť,“ vysvetľuje De Mello.
Etické dilemy pri diagnózach nezlučiteľných so životom
Prípad Deborah z Floridy ilustruje tragédiu rodičov, ktorým zákon znemožňuje ukončiť tehotenstvo v situácii, keď je plod postihnutý Potterovým syndrómom. Potterov syndróm pred vyše 75 rokmi identifikovala pionierka perinatálnej starostlivosti Edith Potterová. Bez fungujúcich obličiek nie sú novorodenci schopní dostať zo svojich tiel smrtiace toxíny a obličky im zlyhajú. „Skutočným problémom sú nedostatočne vyvinuté pľúca,“ hovorí Jena L. Bábätká s Potterovým syndrómom často zomierajú ešte pred tým, ako sa narodia, keď sa ich pupočné šnúry zachytia medzi ich telom a stenami maternice matky.
Dorbertovci, ktorých príbeh je verejne známy, sa ocitli v situácii, kde lekári, ktorým dôverovali, nemali pochopenie pre najbolestivejšie rozhodnutie ich životov. Kombinácia úzko definovaných výnimiek zo zákona a tvrdých trestov za jeho porušenie lekárov desí. „Hnevám sa, že politici rozhodujú o tom, čo je najlepšie pre moje zdravie,“ hovorí Deborah.
Štatistiky prežitia a medicínsky pokrok
Niektoré bábätká potrat naozaj prežijú, hoci nikto nevie presne koľko ich je. Vo väčšine amerických štátov sa o tom nevedú žiadne záznamy, no v niektorých áno. Medzi rokmi 2016 a 2018 tri štáty zaznamenali 40 bábätiek, ktoré prežili po „zbabraných“ potratoch. Štatistiky Centra pre kontrolu chorôb (CDC), ako aj osobné svedectvá zdravotných sestier a samotných ľudí, ktorí prežili potrat, potvrdzujú, že niektoré bábätká naozaj prežijú potrat.
Vďaka pokrokom vo vede a v medicíne sa darí prežiť čoraz väčšiemu počtu predčasne narodených detí - detí narodených v dvadsiatom štvrtom týždni a týždňoch po ňom. Na jednej strane je to úžasné, avšak na strane druhej má to aj iný efekt. Mamičky, ktoré porodili svoje dieťa veľmi predčasne majú dnes podstatne väčšiu nádej a nemusia sa tak obávať ako kedysi, i keď sa to dobre hovorí a ťažšie prežíva. Najnovšie štatistiky hovoria, že deti, ktoré sa narodia mamičkám už v 24., 25. alebo 26. týždni tehotenstva kedysi prežili len výnimočne a dnes sa tešia veľkému percentu úspechu.
Kultúrne a spoločenské vnímanie straty
Strata dieťaťa v tehotenstve či pri pôrode patrí aj v 21. storočí medzi veľké spoločenské tabu. Jedným z dôvodov tabu je podľa odborníkov atmosféra takzvanej víťaznej medicíny - takej, ktorá bojuje proti chorobe a smrti. „Stratu berieme ako zlyhanie, spája sa s ňou pocit viny či hanby. A to aj v situáciách, ktorým zabrániť objektívne nevieme,“ vysvetľuje Lucia Kubíny z občianskeho združenia Tanana, ktoré pomáha rodinám po strate bábätka.
Ženám v náročných chvíľach pomáha to, čo by v modernom zdravotníctve malo byť samozrejmosťou - psychologická pomoc, profesionálny prístup, možnosť podržať si dieťa, urobiť si jeho fotografiu alebo mať istotu, že ak sa rozhodnú telíčko nevidieť, zdravotníci ich prianie rešpektujú.
Osobné svedectvá a cesta k zmierenie
Každá žena, ktorá zažila potrat, nesie svoj príbeh. Pre mnohé je písanie liečivé. Jedna z matiek spomína: „Ten, kto sa nikdy nenarodil, je moje dieťa. Žije v mojom srdci, aj keď nikdy nevidelo svet. Pocítila som silu jeho lásky hneď, ako bol tehotenský test pozitívny.“
Pri smútení to nie je tak, že začne a v jeden deň natrvalo skončí. Skôr vyzerá ako vlny, ktoré človeka striedavo zaplavujú. Niekedy cítim, že tá vlna ma úplne pohlcuje, že sa nemôžem kvôli smútku ani nadýchnuť. Potom zas príde obdobie, kedy ste od smútku akoby vzdialená, dokážete relatívne fungovať a robiť bežné veci. Je dobré, aby sme o týchto deťoch hovorili, aby sme ukazovali svetu, že aj tieto deti si zaslúžia pietnu spomienku, zapálenú sviečku, modlitbu, hrobček. Dobré je tiež vedieť, že rodičia majú právo pochovať potratené dieťa a vyžiadať si od nemocnice jeho pozostatky na pochovanie.
Dúhové deti, hoci prinášajú novú nádej, nenahrádzajú tie, ktoré odišli. Sú ďalšou kapitolou v živote rodičov, ktorí sa naučili, že aj krátky život zanecháva nezmazateľnú stopu v duši. Je dôležité, aby spoločnosť prestala mlčať a otvorila priestor pre diskusiu, v ktorej bude mať každá strata svoje miesto a každý život, bez ohľadu na jeho dĺžku, svoju hodnotu.
tags: #deti #ktore #prezili #potrat