Téma straty dieťaťa, či už v dôsledku potratu alebo spontánnej straty, patrí medzi najcitlivejšie a najnáročnejšie skúsenosti v živote človeka. Okolo tejto problematiky panuje mnoho neistôt, mýtov a tabu, ktoré môžu traumatickú situáciu ešte viac skomplikovať pre matky, otcov, súrodencov a celú rodinu. Cieľom tohto článku je priblížiť tému potratov, poodkryť ich duchovné pozadie, prejsť rôznymi aspektmi, od osobných svedectiev a emocionálnych dopadov až po medicínske, legislatívne a historické súvislosti, a ponúknuť možnosti uzdravenia a podpory. Osobitnú pozornosť venujeme situáciám, keď sa deti narodia po predchádzajúcej strate alebo dokonca po nevydarenom pokuse o potrat.
Duchovné a etické hľadiská potratov a straty dieťaťa
Problematika potratov, najmä z pohľadu viery, je hlboko prepojená s etikou a duchovnými následkami. Dominik Chmielewski, ktorý sa stretáva so ženami, ktoré absolvovali potrat, a otec Piotr Glas, exorcista, ktorý dlhé roky oslobodzoval ženy od následkov potratov, sa rozhodli priblížiť duchovné pozadie tejto témy. Sú presvedčení, že umelý potrat je dnes jedným z najväčších ohrození mieru, ako to naznačila aj svätá Matka Tereza, keď povedala: „Veď ak matka môže zabiť vlastné dieťa, čo môže zastaviť teba a mňa, aby sme sa navzájom nepozabíjali?“ Najbezbrannejšie sú deti v lonách mám, ktoré sú nimi zabité.
Kňazi často počujú v spovednici ženy, ktoré odprosujú Boha z celého srdca s veľkým plačom za hriechy zabitia vlastných detí. Myslia si, že mamám, ktoré sa znova a znova spovedajú, že vo svojom lone zabili dieťa, Boh už dávno odpustil, avšak ony si to často nedokážu odpustiť samé. Veľmi dobre vedia, aké je to žiť s prekliatím tohto hriechu.
Z náboženského hľadiska sú lono matky a srdce prepojené. V momente vraždy dieťaťa v tomto lone žena zabíja svoje srdce. To, čo sa hovorí o traumách po potrate, súvisí s tým, že žena zabila svoje srdce. Po potrate sa lono stáva miestom vraždy a cintorínom. Ďalšie deti, ktoré sa rodia v takýchto lonách, sa deväť mesiacov vyvíjajú na mieste vraždy, na cintoríne, namiesto toho, aby bolo lono ich matky najbezpečnejším miestom na svete. Následne sa kladie otázka, či môže byť takéto dieťa normálne. Otec Piotr Glas zdôrazňuje, že Boh nás pozná podľa mena, a preto je nenarodenému dieťaťu potrebné dať meno, čím mu darujeme identitu, aj keď nie je známe jeho pohlavie. Toto platí v prípade úmyselného aj spontánneho potratu.
Kenneth E. Hagin - Mocné modlitby za okamžité uzdravenie
Zarážajúce je, že len veľmi zriedkavo počuť v spovedniciach mužov, otcov, ktorí sa spovedajú z tohto hriechu. Predsa sú spoluvinníkmi vraždy, a to aj vtedy, keď ich dievča, manželka alebo iná žena s nimi otehotnela a oni len ľahostajne príjmu fakt, že zavraždila dieťa. Je potrebné vyznať tento hriech v spovednici. Takisto sa zdôrazňuje, že ak rodičia poradili svojej dcére ísť na potrat a ešte zaň aj zaplatili, sú spoluvinníkmi.
Viera ponúka cestu k uzdraveniu. Medzi najkrajšie modlitby patria modlitby uzmierenia sa s dieťaťom po potrate. Rodičia prichádzajú, vystavuje sa Najsvätejšia sviatosť oltárna a prosí sa, aby v tomto priestore modlitby prišla Panna Mária so svätým Jozefom s dieťaťom, ktoré rodičia zabili. Rodičia sú poprosení, aby sa modlili, žeby im Pán dal vnuknutie, či to bol chlapček alebo dievčatko, pretože mamy často majú túto intuíciu v srdci. Následne dajú deťom mená a prichádza uzmierenie. Najprv rodičia odprosujú dieťa za to, že ho zabili, potom prijímajú odpustenie od dieťaťa a toto dieťa prijímajú do svojej rodiny. Tento modlitebný deň sa často stáva dňom narodenia sa dieťaťa pre nich. Rodičia, a možno aj súrodenci, sa takto uzmierujú s dieťaťom a nastáva preseknutie prekliatia potratov. Tieto modlitby sú často plné plaču, kedy po rokoch mama i otec dostávajú zo seba bolesť zabitia dieťaťa pred Bohom.
Cirkev zveruje potratené deti, ktoré zomreli bez krstu, Božiemu milosrdenstvu. Nemodlí sa za odpustenie ich hriechov, pretože sa tieto deti žiadnym spôsobom nepostavili Bohu. Ide skôr o vyjadrenie prosby, aby Boh, ktorý všetko vie a všetko môže, vo svojom milosrdenstve doplnil to, čo my nevieme a nemôžeme urobiť, lebo ani deti bez krstu nemôžu byť spasené inak ako prostredníctvom Ježiša Krista. Zrieknutie sa ducha potratu a smrti, ako aj všetkých dôsledkov týchto hriechov, je dôležitým krokom k uzdraveniu.
Emocionálne a psychologické dopady na rodinu
Strata dieťaťa, či už v dôsledku potratu - spontánneho alebo umelého - je pre rodičov mimoriadne traumatizujúca. Prenatálna medicína a prenatálna psychológia hovoria veľmi zreteľne, že popotratový syndróm sa týka všetkých v rodine. Postihnuté sú nielen deti narodené po potrate, ale aj deti narodené pred potratom, a zasiahnutý je aj manžel. Tento syndróm sa prejavuje hlbokým žiaľom, sebanenávisťou, depresiami, sebapoškodzovaním, nočnými morami a inými psychickými problémami.
Pocity osamelosti, izolácie, viny a výčitiek svedomia sú častými sprievodnými javmi. Ženy si často kladú otázky typu: "Mohol to spôsobiť stres zo zamestnania?", "Čo ten pohárik vína, ktorý som si dala, ešte predtým, ako som vedela, že som tehotná?", alebo "Možno tie dve tabletky od bolesti hlavy?". Pravdou však je, že vo väčšine prípadov nie je potrat výsledkom ničoho, čo žena urobila alebo neurobila. Až dve tretiny potratov v prvom trimestri sú spôsobené chromozomálnymi abnormalitami, ktoré sú mimo kontroly rodičov. Neexistujú tiež priame dôkazy o tom, že by bežná úroveň stresu, cvičenie, sex či saunovanie spôsobovali potrat. Je dôležité prijať, že niektoré veci nedokážeme ovplyvniť a netreba sa umárať v pocite viny.
Príbehy žien potvrdzujú hĺbku bolesti. Janka, ktorá prišla o štyri detičky, prežívala každú stratu inak. Pri prvom potrate mala pocit, že ako žena absolútne zlyhala. Pri druhej strate si chcela ublížiť, bolesť bola tak strašná, že aj po rokoch sa jej kotúľajú slzy. Manžel veci rieši funkčne, a tak bola pre neho smrť dieťaťa v brušku ukončenou záležitosťou. Nevedel pochopiť Jankinu potrebu smútiť a odplakať si to. Lujza a Lenka tiež zdôrazňujú, že smútok je individuálny, ale rozprávanie sa a vzájomné počúvanie sú kľúčové. Lujza vnímala dieťa ako Boží dar, nie samozrejmosť, a to jej pomohlo vyrovnať sa so stratou.
Je dôležité si uvedomiť, že spoločnosť často nevie, ako reagovať na takúto udalosť. Janka považuje za najhoršie, keď sa ľudia pýtali: „Kedy bude (ďalšie) bábo?“ alebo sa snažili utešiť spôsobom, že „bude ďalšie“ alebo že „to je tak lepšie, určite by bolo choré, príroda si to vyriešila“. Odporúča, aby ľudia povedali: „Neviem si predstaviť, čo prežívaš, ale keď mi o tom chceš povedať, som tu.“ Lujza dodáva, že najvhodnejšia je stručnosť v prejavovaní spolupatričnosti a emócií, žiadne veľké slová, vysvetľovanie či rady, len slová: „Je nám to ľúto, budeme sa za vás modliť,“ možno objatie.
Niekedy môžu byť mamičky veľmi zaskočené zmesou všetkých pocitov, ktoré sa s príchodom dúhového dieťaťa objavia a nevedia si s nimi rady. Je to prirodzené a je namieste v takom prípade požiadať o pomoc terapeuta.
Medicínske výzvy a náročné rozhodnutia
Moderná prenatálna diagnostika nám umožňuje odhaliť zdravotné problémy plodu už v rannom štádiu tehotenstva, čo však zároveň prináša rodičom extrémne ťažké rozhodnutia. Príbeh matky v 20. týždni tehotenstva, ktorej dieťaťu diagnostikovali nádor vychádzajúci z močového mechúra, je silným svedectvom. „Dieťa v 20tt už je hotový človiečik… Malá už kope, počuje ma, a si neviem predstaviť tú chvíľu, že kým je u mňa, tak žije a je jej relatívne dobre a ja ju mám ísť porodiť a nechať zomrieť??? Ako to môžem? Veď to je ako by som zabila hociktoré z mojich detí.“ Matka sa obávala nielen možného utrpenia dieťaťa, ale aj vlastnej psychickej záťaže.
Diskusia k tomuto príbehu odhalila rôzne pohľady. Niektorí radili dať dieťaťu šancu, poukazujúc na prípady, kde sa diagnózy ukázali ako menej závažné alebo sa dali liečiť. Príkladom je príbeh ženy, ktorej dcére diagnostikovali pravdepodobný rázštep chrbtice, no narodila sa úplne zdravá. Iné mamičky spomenuli prípady, keď lekári tvrdili, že dieťatko je vážne poškodené, a nakoniec sa narodila krásna zdravá bábätká.
Na druhej strane, iní argumentovali, že takáto situácia je extrémne náročná a nie každá matka by zvládla vychovávať ťažko postihnuté dieťa. Upozorňovali na finančné, psychické a emocionálne obmedzenia, ktoré to prináša celej rodine a už existujúcim deťom. Matka, ktorá má postihnuté dieťa, potvrdila, že ju to psychicky vyčerpalo a vyradilo z normálneho života, a jej syn jej to dával pocítiť. Otázka „Ako sa dá zistiť, že sa o dieťa nedokážeš postarať?“ zostáva otvorená, pričom mnohí veria, že láska matky by prekonala všetky prekážky.
Je dôležité si uvedomiť, že tehotenstvo je vždy riziko a istota neexistuje. Vždy sa môže niečo prihodiť. Ak chcete mať istotu, že nebudete musieť vychovávať postihnuté dieťa, tak radšej nemajte vôbec deti.
Deti narodené po nevydarenom potrate: Etické a legislatívne otázky
Situácie, keď dieťa prežije pokus o potrat, sú extrémne citlivé a vyvolávajú hlboké etické a legislatívne dilemy. V USA napríklad existujú štáty, ktoré nemajú zákony na ochranu detí narodených živých po pokuse o potrat. V Oregone došlo k blokovaniu návrhov zákonov, ktoré by vyžadovali rovnakú starostlivosť o tieto deti ako o bežných novorodencov. Podľa odhadov sa v USA ročne narodí približne 1 734 detí živých po neúspešnom potrate. Tieto prípady vyvolávajú vážne etické otázky týkajúce sa ochrany života a zodpovednosti zdravotníckeho personálu.
V Kanade neexistujú takmer žiadne legálne reštrikcie pre potrat od oplodnenia až po narodenie dieťaťa. Podľa výskumu kanadskej pro-life blogerky Pat Maloneyovej sa v rokoch 2022-2023 zaznamenalo 1 059 neskorých potratov detí starších ako 20 týždňov tehotenstva. Sedem z týchto detí, ktoré sa narodili živé po potrate, bolo dokonca v 29+ týždni tehotenstva. Príbehy zdravotných sestier z Kanady a USA opisujú prípady, kedy boli deti narodené živé po potrate ponechané na smrť, niekedy v neľudských podmienkach. Tieto situácie sú svedectvom obrovského utrpenia a nutnosti hlbokej etickej reflexie.
Medicínske aspekty extrémne predčasne narodených detí sú tiež kľúčové. Extrémne predčasne narodené deti, narodené pred 28. týždňom tehotenstva, čelia vysokému riziku závažných zdravotných komplikácií, keďže ich orgány nie sú dostatočne zrelé a funkčné. Medzi skoré komplikácie patria syndróm dychovej tiesne, apnoe, žltačka, nekrotizujúca enterokolitída, krvácanie do mozgu a sepsa. Dlhodobé následky predčasného pôrodu môžu zahŕňať neurologické a vývojové poruchy (ADHD, poruchy učenia), detskú mozgovú obrnu, poruchy zraku, poruchy sluchu, kardiovaskulárne problémy, metabolické a endokrinné poruchy a gastrointestinálne problémy.
Príbeh Loran ilustruje komplexnosť rozhodovania, keď je dieťaťu diagnostikovaná vážna choroba. Po diagnostikovaní Edwardsovho syndrómu jej lekári naznačovali, že by mohla zvážiť potrat. „Myslela som si, že robím správnu vec, ale teraz si myslím, že som urobila zle,“ uviedla Loran. Pôvodne očakávala, že jej syn sa narodí mŕtvy, no napriek lekárskym prognózam sa narodil živý. „Keď ho môj partner po narodení chytil, povedal: ‘Jeho srdce bije‘ a oni povedali: ‘To nie je možné‘,“ opísala Loran moment prekvapenia a zmätku. „Proste si len želáte, aby vaše dieťa žilo. Myslela som si, že najťažšie bolo urobiť to rozhodnutie ísť na potrat, ale teraz sa cítim desaťkrát horšie.“ Tieto svedectvá poukazujú na potrebu prehodnotenia prístupov a podpory rodičov v takýchto situáciách.
Spontánny potrat a jeho spracovanie: Príbehy vyrovnávania sa so stratou
Spontánny potrat je bolestivá skúsenosť, ktorá zasahuje mnoho žien a manželských párov. V roku 2016 bolo na Slovensku zaznamenaných 5892 spontánnych potratov, čo sú len tie z tehotenstiev, ktoré boli potvrdené lekárom alebo tehotenským testom. Smútok pri spontánnom potrate môže byť taký veľký, ako keď nám umrie niekto, kto s nami prežil niekoľko rokov. Mnohé počaté deti zomrú spontánnym potratom, pričom príčiny môžu byť rôzne, zväčša majú genetický pôvod, takže nie je namieste, aby si matka niečo vyčítala.
Tri ženy, Janka, Lujza a Lenka, sa podelili o svoje osobné skúsenosti so spontánnymi potratmi, pričom každá prežívala stratu inak. Janka prežila štyri straty, ktoré ju hlboko poznačili. Pri prvej sa cítila ako žena absolútne zlyhaná, pri druhej uvažovala o sebapoškodení, čo svedčí o nesmiernej bolesti. Jej manžel to vnímal ako „ukončenú záležitosť“, čo viedlo k nepochopeniu jej potreby smútiť. Janka sa však naučila hľadať oporu v Bohu a vníma svoje straty ako dar, ktorý zmenil jej osobnosť a priviedol ju späť k viere a povolaniu pomáhať iným ženám.
Lujza prežila nečakané tehotenstvo, ktoré sa zmenilo na šok, keď zistila, že dieťa nežije. Cítila smútok, jedla horkú čokoládu, pila kávu a upratovala. Po pár dňoch jej kňaz poradil dať dieťatku meno a odslúžiť zaň svätú omšu, čo jej prinieslo určitú úľavu. Pomohlo jej aj upratovanie doma a starostlivosť o rodinu, vedela, že si smútkom musí prejsť.
Lenka prežila štyri potraty, pričom každý bol úplne iný. Pre ňu je dieťa obrovský dar, o ktorom ona nerozhoduje, a tým pádom dokázala stratu ľahšie prijať. Viera jej priniesla pokoj. S manželom prežívali bolesť spolu, rozprávali sa o tom, ale nerozpitvávali to. Plakala, lebo pre ňu sa bolesť odplavuje najlepšie plačom.
Všetky tri ženy potvrdzujú, že návrat k bežnému životu je náročný. Janka si večer uvedomí, že tie deti, ktoré stále od nej niečo potrebujú, sú tie vymodlené, vytúžené, tie požičané a že by si chcela ten čas naplno vychutnávať. Lujza a Lenka zhodne vnímajú dieťa ako Boží dar a nie samozrejmosť, uvedomujúc si, že treba byť vďačný za narodené bábätko.
V čase smútenia sa Janka modlila k Panne Márii Sedembolestnej, ktorá prežila smrť vlastného Syna. Lenka sa modlila k svätej Rite, patrónke nemožných vecí, ktorá tiež prišla o dve deti.
Historický pohľad na tehotenstvo, pôrod a starostlivosť o deti
Etnologička Zuzana Paulovičová svojou výstavou v Tekovskom múzeu v Leviciach mapuje počatie, pôrod a život malých detí v období pred sto rokmi, čím približuje, ako prežívali materstvo a rodičovstvo naši predkovia. Vtedajšie sociálne väzby boli oveľa silnejšie, aj preto, že deti mali intenzívnejší fyzický kontakt s rodičmi, boli k matke pripútanejšie. Kočíky sa k nám dostali až začiatkom 20. storočia, predtým slúžili na nosenie detí pôlky - pásy plátna podobné šatkám.
Jednou z hlavných úloh ženy bolo rodiť deti. Už počas svadby sa vykonávali obradové úkony na počatie, hlavne chlapca, napríklad umiestnením sekery pod posteľ mladomanželov. Dievčatá, hoci vítané, neboli až tak žiaduce, pretože rodičia im museli pripraviť veno, čo bola ekonomická záťaž. V minulosti, napríklad v Honte, bolo prekvapujúce, ak dievča prišlo k svadobnému oltáru ako panna, sexuálny život bol tolerovaný aj pred svadbou, len sa nesmelo otehotnieť. Cirkev sa však stavala k sexuálnemu životu pred svadbou veľmi striktne. Ak dievča otehotnelo mimo manželstva, bola to veľká hanba, a dieťa bolo považované za pankharta a v spoločnosti odstrkované. Takéto ženy už nesmeli ísť v kostole do prednej časti, mali pre ne vyhradené dehonestujúce miesta.
Nie raz sa tehotné ženy preto snažili zbaviť dieťaťa v čase, keď ho nosili pod srdcom. Pokúšali sa o spontánny potrat dvíhaním ťažkých vecí, náročky spadli z rebríka, preskakovali jarky a pili rôzne bylinné odvary. Ďalšou samostatnou témou boli takzvané anjeličkárky, ktoré vykonávali interrupcie ilegálne.
V časoch, ktoré etnologička Paulovičová skúmala, tehotné ženy síce prežívali osobité postavenie a boli chránené, napríklad sa nesmeli zúčastňovať na spoločenskom živote alebo pozerať na niečo škaredé, aby sa dieťa narodilo pekné, no zároveň ich to neoslobodzovalo od domácich povinností a často aj ťažkej práce v hospodárstve. Výnimkou boli evanjelici, ktorí uplatňovali jednodetný systém, čo dokazujú záznamy z hontianskych obcí. Formou antikoncepcie bol vtedy aj prerušovaný sex, o čom svedčia príslovia ako „V tom najlepšom von z kostola“ alebo „Dobrý mlatec, ktorý vnútri mláti a vonku seje“.
Pôrod bol v minulosti náročný a rizikový proces, často znamenal smrteľné nebezpečenstvo pre zlú hygienu a nedostatočnú lekársku starostlivosť. Rodilo sa doma, a až po druhej svetovej vojne sa to zmenilo. Ženy často rodili samy alebo im pomáhali matky, sestry, švagriné, ženy bez akéhokoľvek medicínskeho vzdelania, len s vlastnými skúsenosťami. Koncom 19. storočia nastúpili školené pôrodné babice, ktoré však svoju prácu vykonávali často zadarmo. Pre uľahčenie pôrodu sa rodičke rozpletali vlasy, uzly na šatách a v dome sa odomkli všetky zámky a otvorili okná, išlo o mágiu podobnosti.
Vtedajšie rodiny rátali s tým, že minimálne jedno dieťa im po narodení zomrie, čo bolo zapríčinené takmer nulovou hygienou. Domáci dávali do postele nepotrebné staré špinavé plachty a handry, ktoré potom vyhodili, čím kontaminovali posteľ. Až pôrodné babice edukovali miestnych, že plachty majú byť čisté až sterilné. Začiatkom 20. storočia zomieralo až 50 percent narodených detí, bežne ženy rodili aj štrnásť detí za svoj život, pričom polovica z nich zomrela. Ak sa narodilo postihnuté dieťa, obvinili matku, že odbehla a bosorky ho vymenili. Preto žena dva až tri týždne nesmela vyjsť spoza kútnej plachty.
S narodením dieťaťa sa spájali rôzne magické obrady. Babica po pôrode očistila bábätko a dala ho na kožuch, aby malo kučeravé vlásky. Novorodeniatkam, ak to boli dievčatá, dávali do rúčky ihlu a niť, aby boli šikovné, chlapcom zase kladivo a klince. Dieťa sa kúpalo v obradnom kúpeli, z vody malo prevziať schopnosti z predmetov, ktoré sa tam dali, napríklad peniaze pre bohatstvo, maslo a med pre dobrú povahu a soľ pre potrebnosť. Voda sa potom vylievala do kúta na dvor, kde sa nechodilo, aby sa dieťaťu nerozniesli sny, čiže aby dobre spalo. Do jedného roka sa mu nestrihali vlasy ani nechty, lebo sa verilo, že strihaním sa skráti život.
Dúhové deti: Symbol nádeje a nového začiatku
Dúhové dieťa (po anglicky rainbow baby) označuje dieťatko, ktoré sa narodilo po akomkoľvek druhu straty - môže ísť o potrat, narodenie mŕtveho bábätka, mimomaternicové tehotenstvo, ale aj úmrtie dieťatka v ranom veku. Takéto dúhové deti sú akoby protikladom takzvaných slnečných detí, ktoré označujú dieťa, čo sa narodilo pred akoukoľvek z vyššie uvedených strát.
Názov "dúhové dieťa" vychádza z predstavy, že je to práve dúha, ktorá sa objaví na oblohe po búrke alebo po temnom a zlom čase. Tento termín symbolizuje nádej a nový začiatok po bolestivej skúsenosti. Dúha predstavuje krásu a pozitívne vyžarovanie po "búrke smútenia a beznádeje". Je dôkazom, že aj po temnom období môže znova vzísť niečo krásne. Rodičia, ktorí prežili stratu dieťatka, často vnímajú svoje dúhové deti ako symboly uzdravenia a príchodu novej radosti do rodiny.
Dúhové dieťa však nie je pre rodičov prostriedkom, ako zabudnúť na bolesť z predchádzajúcej straty. Tá bolesť nikdy celkom nezmizne. Dúhové dieťa je skôr symbolom a pripomienkou, že život môže opäť získať zmysel, že do neho opäť môže vkročiť radosť a láska, napriek boľavým skúsenostiam. O tom, že dúhové deti sú dôležitým „fenoménom“, svedčí aj to, že majú svoj medzinárodný deň, ktorý sa oslavuje 22. augusta. Tento deň sa stal príležitosťou na oslavu materstva a zároveň na spomienku na stratené deti, čím pomáha rodinám spracovať ich smútok.
Narodenie dúhového dieťaťa je veľmi vzácnym a krásnym darom, no príchod takéhoto dieťatka môžu sprevádzať aj výrazné pocity smútku. Mnohé mamičky dúhových detí hovoria o tom, že tehotenstvo i prvé mesiace či roky života dúhového dieťatka sú u nich spojené s výraznými pocitmi úzkosti a strachu o jeho zdravie či bezpečnosť. Taktiež narodením dúhového dieťaťa nezmizne smútok za strateným bábätkom, napriek radosti z dúhového dieťatka. Niekedy môžu byť mamičky veľmi zaskočené zmesou všetkých pocitov, ktoré sa s príchodom dúhového dieťaťa objavia a nevedia si s nimi rady. Je to prirodzené a je namieste v takom prípade požiadať o pomoc terapeuta.
Bolestivé straty sa nevyhýbajú ani známym osobnostiam, ktoré verejným hovorením o týchto citlivých veciach pomáhajú rodičom s podobným osudom lepšie zvládnuť ťažké chvíle s vedomím, že v tom nie sú sami. Medzi známymi rodičmi dúhových detí sú napríklad Sára a Martin Donutilovi, Petra Sliacka, Zuzana Haasová, James a Kimberly Van Der Beek, Courteney Cox, Beyoncé, Chrissy Teigen, Nicole Kidman, Brooke Shields, Celine Dion, speváčka Pink či Hilaria Baldwin. Napríklad James Van Der Beek a jeho manželka privítali chlapčeka menom Jeremiah po dvoch potratoch v neskoršom období tehotenstva (v období 17 a viac týždňov tehotenstva), a preto túto udalosť zamlčali až do konca.
Cesta k uzdraveniu a podpora pre rodičov
Ak sme podstúpili potrat alebo sme sa na jeho vykonaní nejako podieľali a teraz máme výčitky svedomia, netreba zúfať, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné a také obrovské, že dokáže odpustiť všetko, aj tento ťažký hriech, ak ho my ľutujeme a kajáme sa. Vyznať tento ťažký hriech vo svätej spovedi je prvý a dôležitý krok. Zároveň je dobré zriecť sa aj zlých duchov, ktorí prichádzajú s týmto hriechom do života človeka. Modlitba zrieknutia môže znieť: „Zriekam sa ducha potratu. Zriekam sa ducha smrti. Zriekam sa ducha nenarodených detí. Zriekam sa aj všetkých dôsledkov, ktoré tieto hriechy v mojom živote spôsobili. Zriekam sa všetkých duchov, ktorí vošli do môjho života v dôsledku týchto hriechov (používania antikoncepcie alebo v dôsledku spáchania potratov).“ Kňazovi je potrebné povedať, koľko detí bolo potratených a či sa používala antikoncepcia v akejkoľvek forme.
Obrátenie, zmena života a časté prijímanie sviatostí, najmä Eucharistie a svätého prijímania, sú ďalšími krokmi na ceste uzdravenia. Možnosťou nápravy a pokánia je aj duchovná adopcia nenarodeného dieťaťa, kedy sa žena deväť mesiacov modlí za nenarodené dieťa, ktoré je v ohrození života. Ďalšími možnosťami sú púť s úmyslom odprosiť za svoj skutok alebo modlitby pred potratovými klinikami za ukončenie potratov.
Mimoriadne vhodný je duchovno-terapeutický víkendový program Ráchelina vinica, ktorý je určený matkám, otcom, súrodencom, príbuzným a zdravotníkom, ktorí sú poznačení hlbokou bolesťou zo smrti dieťaťa (detí) spôsobenej potratom. Tento projekt účinne spája terapeutickú a duchovnú pomoc, pomáhajúc účastníkom nájsť uzdravenie po skúsenosti potratu.
Aj keď nevidieť svoje dieťa, neobjímať ho a nevedieť, či je to chlapec alebo dievča, je nesmierne bolestivé, je možné sa s tým vyrovnať. Janka zistila, že kým to neodovzdala úplne Bohu, alebo kým to neprijala od Boha ako dar, tak ju to strašne gniavilo. Pomohlo jej skonkretizovať si dieťatko, dať mu meno a priznať, že existovalo. Lenka si naopak deti neskonkretizovala, aby sa na ne príliš nenaviazala, vediac, že o ne môže prísť. Každý nájde svoju vlastnú cestu k uzdraveniu. Pre mnohých prináša pokoj vedomie, že majú deti v nebi.
Význam pochovávania nenarodených detí a legislatívny rámec
Pochovávanie mŕtvych je skutkom telesného milosrdenstva. Pochovaním mŕtveho človeka uznávame a potvrdzujeme jeho ľudskú dôstojnosť. No pochovanie dieťaťa, ktoré zomrelo pred narodením, sa u nás len postupne udomácňuje a je výzvou pre Cirkev i celú spoločnosť. Naše znalosti v oblasti genetiky a embryológie potvrdzujú fakt, že ľudský život začína počatím. Pochovávaním nenarodených detí kladieme silnú protiváhu kultúre smrti, respektíve potratovej kultúre. Terapeutická služba osobám so skúsenosťou spontánneho a umelého potratu ukázala, že pochovanie dieťaťa je významným momentom na ceste vnútorného uzdravenia.
V slovenskej spoločnosti nastal v posledných rokoch pozitívny posun. V roku 2005 bol novelizovaný zákon o pohrebníctve tak, že rodičia dostali možnosť vyžiadať dieťa na pochovanie v každom štádiu vývoja. Od roku 2017 majú zdravotnícke zariadenia povinnosť informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa.
Dieťa už od počatia - bez ohľadu na veľkosť a zdravotný stav - má plnú ľudskú dôstojnosť. Jeho mŕtve telíčko si zaslúži úctivé nakladanie. Pochovaním mŕtveho ľudského plodu vydávajú rodičia silné svedectvo o plnej ľudskej dôstojnosti počatých detí. Kresťanskí rodičia sa môžu obrátiť na svojho duchovného, ktorý im pomôže pri usporiadaní pohrebného obradu.
Dva skutky lásky: meno a hrob, sú mimoriadne dôležité. Udelením mena potvrdzujeme ľudskú dôstojnosť nášho dieťaťa a prijímame ho za svoje. Ak nepoznáme pohlavie dieťaťa, môžeme mu vybrať meno intuitívne alebo mu dať dve mená (mužské i ženské). Pokrstiť ho krstom lásky. Ak dieťatko nemohlo mať pohreb, je vhodné dať odslúžiť svätú omšu na úmysel ZA PRIJATIE DO NEBESKÉHO KRÁĽOVSTVA. Svätá omša sa neslúži za odpustenie hriechov pre dieťatko, pretože nemalo žiadne hriechy, iba ak dedičný hriech.
Pochovaním si dieťa uctíme. Riadnym miestom na pochovávanie ľudských pozostatkov je cintorín. Je nedôstojné, ak telo dieťaťa skončí v spaľovni biologického odpadu. Zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve stanovuje, že:
- Rodič môže vyžiadať potratené dieťa od zdravotníckeho zariadenia na pochovanie.
- Musí tak urobiť písomne a najneskôr štyri dni po zákroku vyčistenia maternice.
- Na pochovanie sa majú vydať aj všetky biologické zvyšky, ktoré sa nedajú oddeliť od samotného tela dieťaťa.
- Na pochovanie sa nevydáva biologický materiál určený na bioptické vyšetrenie, len v prípade, že sa bezo zvyšku spotrebuje (zvyčajne pri spontánnom potrate v najranejšom štádiu).
Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný bezodkladne vydať rodičom potratené dieťa na pochovanie prostredníctvom pohrebnej služby, ktorú poverí rodič. V prípade pitvy sa pozostatky vydávajú po vykonaní pitvy. Prevádzkovateľ cintorína má povinnosť umožniť pochovanie potrateného dieťaťa a viesť evidenciu o jeho pochovaní. Hrobová jama pre uloženie potrateného dieťaťa má mať minimálne 0,7 m a bočné vzdialenosti medzi jednotlivými hrobmi musia byť najmenej 0,3 m. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nevydá potratené dieťa na pochovanie, je to priestupok.
Rodičia majú možnosť zvoliť si vlastný hrob, zdieľaný (spoločný) hrob, alebo symbolický hrob. Vlastný hrob je štandardom, pričom hrob je vybavený náhrobným kameňom. Zdieľaný hrob, kde môžu byť uložené miniatúrne pozostatky dieťaťa do už jestvujúceho hrobu príbuzných, je často preferovanou voľbou. V oboch prípadoch možno doplniť náhrobný kameň alebo vpísať meno dieťaťa na jestvujúci. Špeciálne zriadené hroby pre nenarodené deti vo veľkokapacitných hroboch v mestách zmierňujú rodičom výdavky.
Symbolický hrob alebo iné pietne miesto je možnosťou pre rodičov, ktorí nevedeli o možnosti pochovať svoje dieťa, alebo ho odmietli pochovať po umelom potrate, no neskôr spoznali význam pochovania. Misijný pamätník nenarodeným deťom, putujúci po Slovensku od roku 2013, je jedným zo spôsobov, ako môžu rodičia zhmotniť pamäť a lásku voči svojmu dieťaťu, ktoré zomrelo pred narodením.
Forma pohrebného obradu nenarodeného dieťaťa sa odvíja od svetonázoru rodičov. Zvyčajne má podobu úctivej rozlúčky, pri ktorej je dieťaťu priznaná plná ľudská dôstojnosť, udelené meno a zhmotnená pamäť naň. Katolícka Cirkev ponúka pohreb nepokrsteného dieťaťa s vlastnými dodatkami pre prípad nenarodeného dieťaťa a Rímsky misál obsahuje omšový formulár „Pri pohrebe nepokrsteného dieťaťa“. Dokument Medzinárodnej teologickej komisie „O nádeji na spásu pre deti, ktoré zomreli bez krstu“ (2007) ponúka odpovede na teologickú dilemu o nevyhnutnosti krstu k spáse.
Pre rodičov, ktorí prechádzajú spontánnym potratom, je k dispozícii linka pomoci 0948 665 899, kde môžu získať podporu a radu. Pri spontánnom potrate doma je dôležité zachytiť a vhodne uschovať podstatný obsah. Ak sa spontánny potrat završuje zákrokom v nemocnici, je potrebné písomne požiadať personál o vydanie dieťaťa na pochovanie, ideálne ešte pred zákrokom. Následne je potrebné kontaktovať pohrebnú službu a správcu cintorína. Ako rakvička primeraná veľkosti dieťaťa môže poslúžiť drevená krabička, napríklad šperkovnica.
tags: #deti #narodene #po #nevydarenom #potrate