V dnešnej rýchlo sa meniacej spoločnosti, kde digitálne technológie prenikajú do každého aspektu našich životov, čoraz naliehavejšie potrebujeme pochopiť ich vplyv na najzraniteľnejšie - naše deti. Súčasné vývinové zmeny a emocionálne výzvy, s ktorými sa deti stretávajú, sú často spojené s témami sebaprijatia, sebahodnoty a ťažkosťami prameniacimi z nepriaznivej rodinnej atmosféry. Rodičia sa často obracajú s problémami pri nastavovaní hraníc a dodržiavaní výchovných pravidiel, čo sa výrazne prejavuje aj v regulovaní času tráveného s digitálnymi technológiami.
Chaotické zdieľanie: Odraz preťaženého vnútorného sveta
Neraz sa stane, že deti neprídu s konkrétnym problémom, ale začnú rozprávať o tom, čo vidia na internete či v televízii. V ich zdieľaní sa chaoticky prelínajú témy z reálneho aj virtuálneho sveta. Až na základe tohto ich prejavu si uvedomíme, aké musia byť mentálne aj emočne preťažené. Už v treťom či štvrtom ročníku deti hovoria o nevhodných obsahoch, ktoré konzumujú - hororové postavy, katastrofické témy. Problém spočíva v nedostatočnom nastavovaní hraníc zo strany rodičov a v nedostatočnej organizácii času. Často sú aj rodičia preťažení a na napĺňanie potrieb dieťaťa nemajú kapacity. V takýchto prípadoch je pre nich "riešením" posadiť dieťa pred televízor či videohru.
Taktiež sa stáva, že deti hovoria o priateľstvách nadviazaných na sociálnej sieti alebo o komunikácii s podozrivými osobami. Hoci s týmto sa priamo nestretávam, vnímam ťažkosti so spánkom, únavu, apatiu a ťažko uchopiteľný subjektívny pocit nevyspatia. Mozog, zahltený neustále prichádzajúcimi, ľahko dostupnými podnetmi, ktoré nestíha spracovať, je v stave pohotovosti a stresu.
Terapia hrou: Liečivá sila prirodzeného prejavu
V mojej praxi využívam aj tzv. terapiu hrou. Hra je pre dieťa prirodzený spôsob prejavu. V terapii hrou môže v bezpečnom prostredí herničky, za prítomnosti terapeuta, spracovávať rôzne ťažkosti zo svojho života, čím sa hra stáva liečivou. Stalo sa mi, že dieťa, ktorého témou boli aj hranice v hraní videohier, malo veľmi vyvinutú fantáziu. Využívalo množstvo hračiek, rozvíjalo mnoho príbehov a mne až postupne došlo, že v herničke vlastne „hrá hry“, ktoré pozná z virtuálnej reality.
Preventívny program pre prvákov: Rozvoj emocionálnych a sociálnych zručností
Pre prvý ročník mám pripravené hodiny preventívneho programu zameraného na rozvoj emocionálnych, sociálnych a komunikačných zručností. Učíme sa poznávať emócie, chápať ich význam a pracovať s nimi. Deťom počas týchto hodín čítam príbehy, v ktorých vystupujú detské postavy. Rozprávame sa, využívame hranie rolí, kde si deti môžu trénovať vhodné, adaptívnejšie reakcie na životné ťažkosti. Prekvapuje ma, aké ťažkosti dnes deti majú s pozornosťou a s motiváciou pustiť sa do nejakej riadenejšej aktivity.
Dopamínová nerovnováha: Instantná zábava a jej dôsledky
Myslím si, že doma sa mnohokrát dostávajú k instantnej zábave pri minimálnej námahe, ako sú počítačové hry či pozeranie videí. Organizmus vtedy vyplavuje hormón dopamín. Človek sa cíti spokojne, cíti úľavu. Dopamín je hormón odmeny a motivácie. Svoju dobrú prácu v organizme splní vtedy, ak človek zvládne nejakú úlohu s námahou, ak bol vytrvalý a pracoval na svojich cieľoch. To ho potom motivuje do ďalšej práce. Lenže ak sa človek k odmene dostane ľahko a s minimom úsilia, dochádza v organizme k nerovnováhe. Hladina dopamínu rýchlo stúpne, ale aj rýchlo klesne. Po rýchlom poklese máme tendenciu opäť vyhľadávať jeho zvýšenie, aby sme dostali „svoju dávku“, čím sa naše správanie stáva závislé.
Zákaz mobilov: Nástroj na zlepšenie sústredenia
Minister školstva Tomáš Drucker navrhuje plošný zákaz používania mobilov na prvom stupni a čiastočný zákaz na druhom stupni základných škôl na Slovensku. Inšpiroval sa inými európskymi krajinami, kde toto obmedzenie vyvolalo vyššiu sústredenosť detí pri učení a lepšie výsledky na školách. Tento krok má význam. Tým, že deťom nedovolíme rozptyľovať sa neustále prichádzajúcimi podnetmi z telefónov počas času, ktorý trávia v škole, vytvoríme im prostredie vhodné pre proces učenia. Malé deti to ešte nedokážu správne regulovať. Je to úloha a zodpovednosť rodičov. Ako dieťa rastie, postupne sa s pomocou rodiča učí vlastnej sebaregulácii.
Digitálne technológie a poruchy príjmu potravy: Spúšťač či príčina?
Používanie digitálnych technológií môže byť tiež živnou pôdou pre rozvoj porúch príjmu potravy. Nehovorím, že digitálne technológie sú priamo príčinou, ale môžu byť spúšťačom. Pre ich rozvoj totiž hrá rolu aj osobnosťová predispozícia, rodinné prostredie, rodinná dynamika. Vo virtuálnom svete na sociálnych sieťach je zobrazovaná snaha o krajší, lepší obraz života ľudí, ktorí ho zdieľajú. U detí to môže vyvolať tendenciu porovnávať sa s nedosiahnuteľným a nereálnym ideálom.
Deti často využívajú technológie na vytváranie nových priateľstiev, ktoré ostávajú v tej virtuálnej rovine, alebo často „četujú“ s priateľmi. Pokiaľ sú tieto virtuálne priateľstvá doplnkom ku kvalitným vzťahom, ktoré má človek v reálnom živote, môžu byť obohatením. Napríklad, keď sa deti spájajú s inými deťmi z rôznych častí sveta, trénujú si tak cudzí jazyk, spoznávajú ich kultúru, iný spôsob života. Problém nastáva, keď na nich človek lipne a sú preňho únikom z reálneho sveta, v ktorom sú jeho vzťahy nefunkčné, náročné alebo frustrujúce. Keď má dieťa alebo mladý človek ťažkosti so sebahodnotou alebo problém vo vzťahoch, vo virtuálnom svete sa môže vždy vykresliť v tom lepšom svetle, ale to je tiež len únik. Niekedy tam na deti číhajú rôzne nebezpečenstvá, ktoré ešte mladý človek nemusí vedieť vyhodnotiť.
Zodpovedné používanie technológií deťmi - First Mobile - Kyberšikana - Falošné správy - Súkromie online
Nuda ako priestor pre kreativitu: Umenie "len tak byť"
Sme uprostred letných prázdnin. Dôležité je zvnútorniť si fakt, že aj nuda je dobrá. Vytvára priestor pre kreativitu, pre nové nápady, pričom tieto nápady vychádzajú z vlastného vnútra, z procesu vlastného myslenia, nie zvonka, nie sú nadiktované. Rodičia si niekedy myslia, že deti musia byť neustále niečím zamestnané, mať nejaké aktivity, lebo práve vtedy sa rozvíjajú. Ale to je len čiastočná pravda. Pre regeneráciu, rast a rozvoj potrebujú aj priestor na ticho, ničnerobenie, priestor na „len tak byť“ a trebárs aj nevedieť, čo budú robiť, priestor pre voľnú hru.
Nastavovanie hraníc: Kľúč k realite a sebaregulácii
Stanoviť si jasné pravidlá a zapojiť do toho aj deti, čím získajú pocit, že z procesu rozhodovania nie sú vyradené. Je fajn používať aj časovač, ktorý nám cez zvukový signál dá vedieť, že je čas odpojiť sa. Jasne rozlišovať čas strávený na digitálnom zariadení, ktorý sa týka iba zábavy a ktorý je využívaný v rámci školských, vzdelávacích povinností. Do dvoch či troch rokov veku dieťaťa sa používanie digitálnych technológií vôbec neodporúča. V predškolskom veku je možné postupné pripustenie k nim, no v interakcii s rodičom, ktorý vysvetľuje, pýta sa, zapája dieťa do dialógu o tom, čo tam je videné, počuté. Treba dbať na výber kvalitných rozprávok s morálnym posolstvom, ponaučením. V mladšom školskom veku stačia dieťaťu smart hodinky, prípadne tlačidlový telefón na kontakt s rodičmi, ak už dieťa chodí samo napríklad na krúžky.
Odolnosť: Schopnosť čeliť realite života
Odolnosť je vlastnosť vysoko potrebná pre život v reálnom svete. Každý z nás, i keď v rôznej miere a intenzite, zažíva sklamania, prehry či dokonca rany pod pás. Odolnosť ako schopnosť popasovať sa s nimi a vykročiť ďalej, je nevyhnutnou charakterovou črtou. Práve ona nám umožňuje prežívať realitu života okolo nás a nezanevrieť. Ak naučíme deti prijímať v živote dobré aj zlé, pomôžeme im zakúsiť realitu, v ktorej môžu žiť plnohodnotný život. V tomto svetle je úlohou rodiča naučiť deti, aby ostali verní svojim ideálom a snažili sa ich uskutočňovať. Okrem toho mať schopnosť akceptovať sa aj so svojimi chybami, vedieť odpustiť sebe i druhým a v konečnom dôsledku nedokonalosti napravovať. Je to schopnosť, ktorá sa dá naučiť. Vo veľkej miere sa dá naučiť už v malom veku a je v plnej kompetencii rodiča.
Mama a otec sú tí, ktorí zasvecujú dieťa do tajomstiev spoločenského spolunažívania, fungovania prírodných zákonov a sveta ako takého. Reálne uvedomenie si potreby hraníc a ich dodržiavania, hlavne na strane rodičov, je to, čo v malom veku prináša deťom pojem o realite. Často sa ale stáva, že práve rodičia z rôznorodých dôvodov bývajú aj hlavnou prekážkou pri uvádzaní detí do reálneho sveta.
Popieranie reality: Rodičovské stratégie a detské úniky
Všetky uvedené stratégie majú jednu spoločnú črtu: sledujú cieľ, ako zaistiť, aby sme nemuseli zažívať bolestivú pravdu zlyhania. Ide o sklon rodičov popierať, že vzniknutý problém je na strane ich dieťaťa, a tak sa ho snažia preniesť na niekoho iného, prípadne preniesť zodpovednosť na „objektívnu“ realitu. Sú to príklady, keď rodič prichádza do školy riešiť nevyhovujúci prospech alebo správanie jeho dieťaťa. Rovnako deti samotné popierajú svoje prehrešky a problémy. Napríklad šesťročný Emil, ktorý dobre vie, že doma nemá kopať do futbalovej lopty, sa s ňou pohráva v obývačke. Odrazu mu lopta ujde a rozbije vázu na stole. Keďže mama na poschodí ich domu práve utišuje uplakanú sestru, v rýchlosti všetko uprace a uniká do detskej izby hrať sa s legom akoby nič. Jeho popieranie prehrešku ho vedie k domnienke, že nikto sa o tom nedozvie. Je to ďalšia z foriem, ktorá vedie k vyhýbaniu sa a konfrontácii so svojím dobrým a zlým „Ja“.
Pri tejto stratégii existuje niekoľko spôsobov, ktorými rodičia napomáhajú k popieraniu reality. Považovanie dieťaťa za zlé, pokiaľ nespĺňa rodičovské predstavy, je jedným z nich. Sú to tí rodičia, ktorí dokážu pomenovať niektoré zo svojich detí „čiernou ovcou“ rodiny. Iní zasa nepoužívajú slovné formy, ale ich tón reči a strohé správanie voči dieťaťu jasne dávajú najavo odsúdenie.
Rovnako nastolenie primeraných očakávaní pre dieťa je súčasťou formovania charakteru dieťaťa. Jeden z ďalších prostriedkov, ktorý bráni priznaniu si vlastných prehreškov či zlyhaní je odsúdenie. Opätovne stojí ako bariéra k tomu, aby dieťa bolo schopné postaviť sa tvárou v tvár realite. Pri odsúdení ide o emóciu, ktorá zavrhuje človeka pre jeho nedokonalosť. Odsúdenie sa prejavuje v hneve, strate lásky a odvrhnutí. V rodičovstve ide najčastejšie o hnev či ochromujúce obviňovanie kvôli pochybeniu. Takýto postoj výrazne odoberá, alebo úplne vezme akúkoľvek odvahu dieťaťa otvorene sa vysporiadať so svojimi nedokonalosťami a neúspechmi. Napríklad sú to tie situácie, keď dieťa neodolá túžbe zobrať si niečo sladké, zje vám zo špajze čokoládu a nechá tam starostlivo upravený prázdny obal, aby zamaskovalo, čo spravilo. Keď večer idete piecť koláč, vytočí vás tá drzosť do nepríčetnosti. Ak si nenecháte čas na vyfúknutie pary, zahrniete potomka lávou výčitiek a gradujúcich výrazov o jeho osobe. Dieťa bude mať jasnú tendenciu zatĺkať práve preto, že nevie uniesť pocit zúfalstva z toho, čo naň dopadá. Preto je potrebné, aby sme si pripomínali, že dieťa potrebuje svoj čas na to, aby zistilo, že priame jednanie je jediná cesta k spokojnosti. Je treba v takejto situácii dieťaťu ukázať, že urobilo chybu, ale forma musí byť láskavá, milosrdná a najmä odpúšťajúca.
Mnohí rodičia z rozličných dôvodov nevedia odhadnúť reálne schopnosti dieťaťa. Nedôverujú dieťaťu, respektíve ho podceňujú, čo ich vedie k prehnanému ochranárstvu. Takýto prístup neumožňuje dieťaťu získať skúsenosť, ako to v reálnom svete chodí. Skúsenosť, že i pri najlepšej snahe sa chybám nevyhneme. Nemajú teda ani možnosť naučiť sa, ako s chybami naložiť, a najmä podľa reálneho zážitku zmeniť svoj postoj. Zároveň však takýmto deťom chýba schopnosť reálneho odhadu, na čo si môžu trúfnuť, čo dokážu. Primerané riziko a sloboda učiť sa zo skúsenosti dávajú deťom spätnú väzbu o tom, že nevedia a nezvládajú úplne všetko.
Budovanie sebaúcty a sebahodnoty: Láska ako základ
Vyššie sme uviedli typy rodičovského správania, ktoré bránia dieťaťu reálne sa pozerať na svet. Čo mu však umožní sa s ním vyrovnať? Odpoveďou je cesta budovania sebaúcty a sebahodnoty. Mnohí rodičia si tento pojem pletú s pozitívnym obrazom seba samého. Na prvý pohľad na tom nie je nič čudné. Človeku sa nie vždy darí napriek tomu, že má tie najlepšie úmysly i vôľu. Ak uvažujeme o deťoch, pravdepodobnosť omylu, či chybného rozhodnutia je oveľa vyššia, a to práve z titulu ich vývoja a času potrebného na získanie istých zručností a poznania. Ak by sme pripustili, že cieľom je vidieť sa v pozitívnom svetle, čo si počneme s priestupkami a chybami? Budeme ich zakrývať či ospravedlňovať? Ani jedna alternatíva nie je uspokojivá. Jediné, čo môžeme dieťaťu či sebe ponúknuť, je nazerať na dieťa nie ako na dobré, ale ako na milované. Milovať môžeme seba i dieťa také, aké je, aj s jeho chybami a momentálnymi nedokonalosťami. Lebo milované „Ja“ má právo aj na chyby, a tak ich nebude musieť popierať a bude ich chcieť riešiť.
Pozitívna sebaúcta rovnako skĺzava k zameraniu sa na udržanie pozitívneho obrazu o sebe viac než na udržanie vzťahov. Ľudia, ktorí sú v živote šťastní, sa netrápia primárne otázkou, či sú dostatočne dobrí. Skôr sa zameriavajú na riešenie úloh a čo najlepšie splnenie. Keď sa im nezadarí, pokúšajú sa problém vyriešiť. Neboja sa o svoju „dobrotu“. Z predošlého vyplýva aj ďalší problém pozitívnej sebaúcty, ktorý tkvie v neustálom zameraní sa na svoje „Ja“. Výsledkom takéhoto procesu nemôže byť iné ako pýcha. Mnohokrát deti, ktorých rodičia v mylnej viere budovania pozitívnej sebaúcty zakrývajú akékoľvek zlyhanie dieťaťa, budujú v ňom pomýlený obraz o sebe, takzvané super ego. Skutočná sebaúcta teda pramení z toho, že sme príjemcami bezpodmienečnej lásky. Deti takýmto prístupom dostávajú od rodičov možnosť žiť svoje skutočné „Ja“. Majú istotu, že vo vzťahu môžu aj zlyhať. Tým, že majú odvahu priznať si chybu, rodič ich môže podporiť smerom k náprave. To deti uschopňuje k prijatiu reality života, i tej nepríjemnej, a k budovaniu si vnútornej sily niesť zodpovednosť v akejkoľvek situácii. Preto ocenenie úspechov, rozoznanie a podpora jedinečných talentov u detí vedie k dobrému pocitu zo seba. Prináša vedomie o reálnych zručnostiach a obdarovaniach dieťaťa. Tie mu potom dávajú istotu, že v živote môže uspieť. K tomu podpora zo strany rodičov, keď sa dieťaťu nedarí, pomáha dodávať odvahu na vyriešenie neľahkých situácií. V takomto stave dieťa koná z pozície milovanej osoby.
Hranice a hnev: Cesta k prijatiu reality
V prvom rade si my rodičia potrebujeme uvedomiť, že sme tým hlavným nástrojom pre zoznámenie dieťaťa s realitou. Čo to v praxi znamená? Jednou z najdôležitejších vecí, ktorú je potrebné si v tomto procese uvedomiť je, že deti môžete naučiť rozoznávať dobro a zlo len tak, že im ponecháte možnosť sa na vás hnevať a zažívať sklamanie. Dochádza k tomu vtedy, ak nastavujete deťom hranice a dokážete ich pevne, ale láskavo aj udržať. Narážanie na hranicu je pre deti nepríjemné až bolestivé. Preto vyvoláva hnev, niekedy až nenávisť voči rodičom. Ustáť tento proces je možné, ak si uvedomíte neodvrátiteľný fakt. Vaše dieťa totiž nikdy nedokáže prepojiť dobré a zlé pocity, pokiaľ sa nezmierite s tým, že sa bude na vás hnevať. Dovoľte im teda hnevať sa na vás a zažiť vlastné sklamanie. „Viem, že ma nemáš teraz rada kvôli tomu výletu. Chápem, že ťa štve, že nemôžeš ísť. Je to jednoducho tak. Je mi naozaj ľúto, že je to pre teba tak nepríjemné.“ Takáto jasná a kľudná odpoveď nás ochráni pred hádkou s dieťaťom, ktorá by zabránila prijatiu a oplakaniu reality. Tým, že ostávate pevný a zahŕňate dieťa láskou a porozumením, proces môže voľne prebiehať. Dieťa sa tak postupne posúva od protestu voči hranici, cez zármutok až k prijatiu reality. Pokiaľ v našom úsilí vytrváme, bude sa nám dariť. Budú to schopnosti a vlastnosti, ktoré umožnia vášmu dieťaťu viesť uspokojivý a dobrý život. Poskytnú mu vnútornú istotu. Istotu, že napriek vlastnej nedokonalosti, ktorá spôsobuje priebežné vychýlenia zo smeru, poznajú cestu, na ktorú sa majú vrátiť.
Depersonalizácia a derealizácia: Odpútanie od reality
O poruche depersonalizácie a derealizácie hovoríme vtedy, keď človek opakovane alebo trvalo cíti, že sa na seba pozerá zvonka vlastného tela, alebo má dojem, že veci okolo neho nie sú skutočné - prípadne oboje. Tieto pocity sú prirodzene veľmi znepokojujúce a môžu vyvolávať dojem, že žijete vo sne. Mnohí z nás zažijú prechodné pocity depersonalizácie alebo derealizácie aspoň raz za život. Ak však tieto stavy pretrvávajú, opakujú sa a sťažujú každodenné fungovanie, ide pravdepodobne o poruchu depersonalizácie a derealizácie. V Európe trpí depersonalizačno-derealizačnou poruchou približne jedno percento bežnej populácie. Štúdie potvrdili vyšší výskyt poruchy u pacientov s inými duševnými problémami, najmä depresiami (až 50 percent), úzkostnými stavmi a u tých, ktorí zažili traumu či zneužívanie. (Zdroj: The Prevalence of Depersonalization-Derealization Disorder: A Systematic Review - UCL Discovery)
Stavy spojené s touto poruchou sa neopisujú jednoducho. Zahŕňajú pocit, akoby ste „prichádzali o rozum“, nevedeli, čo je realita a čo nie, a preto kontrolujete vlastnú existenciu. Príznaky sa najčastejšie objavujú v strednom až neskorom období dospievania alebo na začiatku dospelosti. Okolie vidíte skreslene, rozmazane, bez farieb alebo akoby malo len dva rozmery, bez hĺbky. Prechodné pocity depersonalizácie a derealizácie zvyčajne nepredstavujú dôvod na obavy. Avšak pretrvávajúce alebo intenzívne pocity odpútanosti od reality môžu naznačovať poruchu depersonalizácie a derealizácie alebo iné fyzické či psychické zdravotné problémy, ktoré treba riešiť. Lekára či lekárku vyhľadajte vtedy, keď sú pocity depersonalizácie alebo derealizácie pre vás rušivé, obmedzujú vaše bežné fungovanie a ovplyvňujú vašu emocionálnu pohodu.
Presná príčina tejto poruchy nie je doposiaľ úplne známa. Avšak je dokázané, že niektorí ľudia sú na tieto stavy náchylnejší pre genetické alebo environmentálne faktory. Ako sme už naznačili, aj vysoká úroveň stresu a strachu môže vyvolať epizódy. Základom odbornej diagnostiky poruchy depersonalizácie a derealizácie sú fyzikálne vyšetrenie vrátane laboratórnych testov (vylúčenie súvislosti s inými zdravotnými problémami, liekmi, drogami) a vyšetrenie duševného zdravia. Hlavnou liečbou poruchy depersonalizácie a derealizácie je psychoterapia. V určitých prípadoch lekársky personál do liečebného plánu pridá aj farmakoterapiu - liečbu liekmi. Cieľom psychoterapie je zvládnuť príznaky, zmierniť ich a ideálne dosiahnuť ich úplné vymiznutie. Medzi najčastejšie používané metódy patria kognitívno-behaviorálna terapia a psychodynamická terapia. Faktom je, že neexistuje žiadny liek, ktorý by preukázateľne účinne liečil poruchu depersonalizácie a derealizácie. Avšak psychiater či psychiatrička vám môže navrhnúť lieky na liečbu špecifických príznakov alebo súvisiacej depresie a úzkosti. Uvedomte si, že hoci porucha depersonalizácie a derealizácie môže byť desivým zážitkom, dá sa liečiť. Budete sa cítiť lepšie, keď nebudete odďaľovať odbornú liečbu a budete dodržiavať liečebný plán. O tejto poruche existuje mnoho kníh a online zdrojov, ktoré vysvetľujú, prečo sa stavy depersonalizácie a derealizácie objavujú a ako s nimi bojovať.
tags: #dieta #a #jeho #vnimanie #reality