I. Úvod: Komplexnosť Autority v Súčasnosti
S pojmom autorita sa v dnešnej spoločnosti stretávame čoraz častejšie, a to ako v odbornej, tak aj v laickej verejnosti. Diskutuje sa o nej v mnohých podobách - ako o prirodzenej, osobnej, pravej, skreslenej, mocenskej, direktívnej, rodičovskej či výchovnej autorite. Táto komplexná problematika sa dotýka rôznych oblastí života, no mimoriadny význam má práve vo výchove detí. Autorita je vnímaná ako akási antropologická konštanta, ktorá sa podieľa na vytváraní pravidiel skupinového života. Tým podmieňuje biologické prežitie, ale zároveň aj rozvoj jednotlivcov a odovzdávanie skúseností z generácie na generáciu. Je tiež akýmsi garantom pozitívnych hodnôt, čím zásadne ovplyvňuje rozvoj potencialít človeka.
V tradičnom poňatí bola autorita často chápaná ako mocenský nástroj, vyžadujúci si bezpodmienečnú poslušnosť. Dnes sa však vnímanie autorít výrazne mení a presúva sa k prístupu založenému na rešpekte, efektívnej komunikácii a vzájomnom porozumení. Tento článok sa preto zaoberá rôznymi aspektmi autority v spoločnosti, s dôrazom na jej kľúčovú rolu vo výchove detí a hľadaním zdravej rovnováhy medzi vedením a slobodou.
II. Teoretické Vymedzenie Autority a Jej Typy
Čo je autorita? Rôzne perspektívy a dimenzie
Autorita môže mať pre každého autora iné vymedzenie. Niektorí ju chápu ako už spomenutú antropologickú konštantu, iní ju vymedzujú ako rešpektovanú vážnosť osobnosti. Predstavuje uznanie jej vážnosti, vedomostí, taktu či skúseností. Je tiež prežívaným vzťahom prevahy jednej osobnosti nad druhou, pričom je nespochybniteľné, že autorita každého človeka vychádza z jeho osoby, morálnych a charakterových vlastností. Táto esenciálna kvalita človeka je základom pre to, ako je vnímaný a ako je jeho slovo prijímané.
Psychológ Mgr. Milan Polák, prednášajúci na University of New York in Prague a na Univerzite Karlovej, zdôrazňuje, že niektorí ľudia sa domnievajú, že autorita je rodičom daná, zdedili ju, že je to nejaké osobitné nadanie alebo schopnosť, ktorú si nemožno osvojiť a naučiť sa. Dnešná psychológia však pomerne dobre definuje osobnosť, ktorá autoritu má, a dáva nám nástroje na jej pochopenie a rozvíjanie.
Formálna vs. Neformálna autorita: Dva póly vplyvu
Autorita, ktorú človek môže mať, býva formálna alebo neformálna. Formálna autorita vyplýva z akejsi mocenskej pozície, ktorú človek zaujíma, z jeho funkcie, do ktorej ho vymenovali alebo zvolili. Môže to byť pozícia učiteľa, manažéra alebo riaditeľa. Naopak, pri neformálnej autorite rozhodujú otázky morálky, ideológie, meradiel ľudských hodnôt a vzťahov, pretože ony predstavujú náplň konania ľudí a zmysel ich postavenia. Dôležité je, že ani deti, ani dospelí ľudia túto autoritu neprijímajú slepo. Aj dieťa, prv než autoritu uzná a podriadi sa jej, snaží sa osobnosť, ktorá mu rozkazuje, bližšie poznať a zhodnotiť. Domnieva sa, že má právo hodnotiť a súdiť dospelých, ktorí riadia jeho správanie a konanie a s ktorými sa stýka, teda aj svojich rodičov, a úctu preukazovať len tým ľuďom, ktorí si ju zaslúžia.
Autorita ako služba: Rast a rozvoj
Etymologicky slovo autorita pochádza z latinského slova augere, čo znamená „nechať rásť“, „rozvíjať“. Z tohto pohľadu má autorita eminentne pozitívny význam a mala by sa vnímať ako služba. Je to svetlo, ktoré vedie každého, kto sa ním dá viesť k cieľu, ku ktorému chce dospieť. Autorita je úzko spojená s pravdou, pretože má reprezentovať to, čo je pravdivé. Kto uznáva autoritu, vlastne sa tak predovšetkým pridržiava hodnôt a právd, ktoré ona reprezentuje. „Vychovávateľ je tak svedkom pravdy a dobra,“ niekým, kto už objavil pravdu a s ňou sa aj stotožnil. Na druhej strane tí, ktorí sú vychovávaní, majú dôverovať svojim vychovávateľom, nielen kvôli ich poznaniu, ale tiež kvôli tomu, že sú ochotní pomáhať im na ceste k pravde. Autorita rodičov, či iných vychovávateľov, by teda nemala byť o diktáte, ale o sprevádzaní a podporovaní rastu dieťaťa.
III. Historický Vývoj a Súčasné Vnímanie Rodičovskej Autority
Od neotrasiteľnej sily k novým výzvam
Kedysi bola autorita rodičov neotrasiteľná. Deti sa museli podriadiť nielen rodičom, ale aj dospelým vo všeobecnosti. Citový odstup medzi rodičmi a deťmi bol väčší a tresty, vrátane fyzických, boli bežnou súčasťou výchovy. Neskôr sa však pohľad na výchovu začal meniť. Odborníci začali poukazovať na dôležitosť efektívnej komunikácie a vzájomného porozumenia. Tradičné disciplinárne opatrenia a fyzické tresty prestali byť vnímané ako riešenie a spoločnosť začala fyzické tresty vnímať ako formu násilia na deťoch.
Dnešné dilemy rodičov a hľadanie bezpečného základu
Dnes vnímame veľký problém pochopiť, čo znamená „autorita“. Mnohí rodičia chcú dávať dieťaťu čo najmenej príkazov a veria, že dieťa má všetko rozvinúť samo. Ak to dieťa nechce, tak to treba akceptovať. Tomáš Richter vo svojich rozhovoroch upozorňuje, že to, čo dospelí a učitelia skúšajú s deťmi urobiť, nestojí na bezpečnom základe, pretože samotní rodičia to spochybňujú a deti to tak neprežívajú. Každé dieťa u dospelých niečo hľadá - pomoc, návod, istotu v tom, ako ono môže uskutočniť svoju cestu do života. Keď však dieťa zažije, že my sami to nevieme, že nevieme, ako máme viesť svoj vlastný život, keď sme prišli o prácu a nevieme, či získame novú - všetko je pre nás neisté, potom je pre ne ťažké nájsť v nás pevnú oporu.
Žijeme v dobe, kde sme permanentne vyzývaní a provokovaní k tomu, aby sme boli otvorení. Už sa nedokážeme nejako orientovať len na jednu vec, ale musíme pluralitne myslieť, musíme mnohostranne myslieť. V kontexte otázok, akými sú migrácia a otvorené hranice, sme neustále vyzývaní byť otvorenými. Richter sa pýta: Kedy môžeme byť otvorený? Myslí si, že až potom, keď sme zažili uzavretosť. Potom sa môžeme otvoriť. Ak sme k tomu vybudovali niečo, čo potom môžeme verejne ponúknuť. Potrebujeme teda istý čas, istú možnosť výchovy, budovania, vývoja, aby sme tým mohli byť otvorení. Preto, ako zdôrazňuje, každé dieťa má právo na orientáciu. Chýbajúca autorita nie je pre deti nič samozrejmého. Deti potrebujú autoritu hlavne preto, lebo im dáva pocit bezpečia. Potrebujú niekoho, kto je silný, múdry a ktorý im dokáže pomôcť. Keď takúto autoritu dieťa pri sebe nemá, na veľa vecí musí prichádzať samo.
How Fear and High-Conflict Politics Shape Perception | Amanda Ripley
IV. Výchovné Štýly a Ich Dopad na Formovanie Osobnosti
Výber najlepšieho výchovného štýlu je zložitý, pretože každé dieťa a rodina sú iné. Do procesu vstupuje prostredie, kultúra, sociálny status a povaha dieťaťa. Dnes existuje mnoho rôznych výchovných postupov a nemusíte sa držať len jedného, ale môžete ho upravovať v závislosti od konkrétnych situácií a potrieb. Psychológia rozlišuje niekoľko základných výchovných štýlov:
Autoritatívny (diktátorský) štýl: Prísnosť bez rešpektu
Tento štýl je charakterizovaný prísnymi pravidlami a vysokými očakávaniami. Rodičia kladú veľký dôraz na poslušnosť a rešpektovanie autorít. O svojich rozhodnutiach nediskutujú a tresty sú bežnou súčasťou výchovy. Dieťa je často potrestané bez toho, aby pochopilo, čo urobilo zle. Obhajcovia autoritatívnej výchovy detí sú presvedčení o tom, že dieťa má počúvať, vždy a všade, neexistujú výnimky. Urobia všetko preto, aby im dieťa „neskákalo po hlave“, čo je pomerne častý jav tzv. voľnej výchovy, pri ktorej sa deťom necháva absolútna sloboda a nenastavujú sa žiadne hranice.
Aj autoritatívna výchova, ktorú možno mnohí dôverne poznajú z detstva, má však svoje nevýhody. Rešpekt a strach sú dve diametrálne odlišné veci. Vzájomný rešpekt je známkou vyváženého vzťahu, zatiaľ čo pri strachu z trestu absentuje láska. Jedna z respondentiek spomína: „Bola som vychovávaná veľmi prísne. Otec sa s nami prakticky nerozprával. Keď prišiel do mojej izby, vedela som, že je zle. Väčšinou mi prišiel vynadať.“ Môže mať dieťa samé jednotky a na rodinných oslavách byť vzorom slušného správania pre všetkých, no pri autoritatívnej výchove sa mu neodpustí žiadne zlyhanie. Rodič sa viac sústredí na jeho mínusy, pričom kladné stránky bude považovať za samozrejmú vec. To úzko súvisí so zníženým sebavedomím dieťaťa, ktoré bude mať vďaka prísnej výchove tak vysoko postavenú latku, že samo na seba začne byť príliš kritické. Každá chyba je pritom skúsenosť.
„Odriekaného chleba najväčší kus býva.“ A je to naozaj tak. Dieťa, ktoré je vychovávané príliš prísne, zákonite začne túžiť po slobode. U takýchto detí je oveľa vyššia pravdepodobnosť rebélie v porovnaní s ich rovesníkmi, ktorí neboli vychovávaní autoritatívne. Jana spomína: „Bola som vychovávaná veľmi prísne a rovnako prísne som vychovávala aj svoju dcéru, na ktorú som ostala sama. Dorotka bola vzorná žiačka, ktorá poznala len učebnice, krúžky a domáce práce. Nedovolila som jej stretávať sa s rovesníčkami, pretože som bola presvedčená, že majú na ňu zlý vplyv. Na strednú školu išla do krajského mesta. Tam začali problémy. Dorotka začala piť, kašľala na učenie a v slabej chvíli z nej vyliezlo, že mi chcela urobiť napriek.“
Akákoľvek snaha prejaviť svoj názor býva autoritatívnymi rodičmi väčšinou vnímaná ako odvrávanie, čo u dieťaťa posilňuje presvedčenie, že povedať to, čo si myslí, je nesprávne. Dieťa vychovávané autoritatívnym spôsobom zvykne plniť všetky nariadenia rodičov bez slova, hoci v jeho vnútri to môže poriadne vrieť. Neraz sa práve takéto deti dostávajú do partie, v ktorej budú automaticky plniť príkazy inej autority. Mnohí rodičia si zvolia autoritatívny typ výchovy v snahe zjednodušiť výchovu dieťaťa. Vnímajú, že oveľa ľahšie je dieťaťu niečo prikázať alebo zakázať, ako mu vysvetľovať súvislosti, čo si vyžaduje čas. Štúdia publikovaná v Child: care, health and development ukázala, že prísna výchova môže u rodičov detí s poruchou vývoja viesť k zvýšenému stresu.WOOLFSON, L. a E. GRANT. Authoritative parenting and parental stress in parents of pre-school and older children with developmental disabilities. Child: Care, Health and Development [online]. 2006, 32(2), 177-184 [cit. 2021-6-22]. ISSN 0305-1862.XIONG, Ruoshan, Spencer De LI a Yiwei XIA. A Longitudinal Study of Authoritative Parenting, Juvenile Delinquency and Crime Victimization among Chinese Adolescents. International Journal of Environmental Research and Public Health [online]. 2020, 17(4) [cit. 2021-6-22]. ISSN 1660-4601.
Permisívny (zhovievavý) štýl: Sloboda bez hraníc
Tento štýl je presným opakom autoritatívneho štýlu. Dieťa si robí, čo chce, a rodičia sú veľmi zhovievaví. Snažia sa byť skôr kamarátmi ako autoritou. Stanovujú málo pravidiel a ešte zriedkavejšie trvajú na ich dodržiavaní. Zástancovia tohto štýlu tvrdia, že formuje nezávislých dospelých, no deti často majú problém s autoritami a ich požiadavkami.
Nezúčastnený štýl: Minimálna angažovanosť
Pri tomto štýle rodičia zabezpečia dieťaťu len základné potreby a inak sa v jeho živote angažujú minimálne. Tento štýl nemusí byť vždy voľbou, ale môže byť spôsobený okolnosťami, ako sú napríklad pracovné vyťaženie rodičov alebo ich vlastné problémy. Deti vychovávané týmto štýlom sú síce húževnaté a samostatné, no často majú problém s pripútanosťou, nízkym sebavedomím a nadväzovaním vzťahov.
Rešpektujúci štýl: Kľúč k vyváženej výchove
Rešpektujúci štýl je založený na vzájomnom rešpekte. Rodičia nastavia pevné hranice s cieľom, aby pravidlá a očakávania boli jasné a primerané. Deti majú veľkú šancu vyrásť v nezávislých, sebestačných a úspešných dospelých. Dokážu niesť zodpovednosť za svoje činy, rešpektujú druhých a vedia si vybudovať zdravé vzťahy. Výzvou pre rodičov je zachovať si chladnú hlavu aj v náročných situáciách a robiť vedomé a rešpektujúce rozhodnutia.
V. Oslabená Autorita a Chyby vo Výchove
Mať pred vlastným dieťaťom autoritu je nedostihnuteľným snom mnohých rodičov. Mnohí z nich si ju dokonca vykladajú úplne chybne a snaha o jej vybudovanie tak, bohužiaľ, padá nazmar. Psychológovia dnes vedia presne poradiť rodičom v tom, čo nemajú robiť, aby stratili autoritu.
Najčastejšie chyby rodičov vedúce k strate autority
Nedodržiavanie jednoty slov a činov: Keď si rodičia vymáhajú autoritu krikom, vyhrážaním, bitkou pre každú maličkosť, ich teror vyvoláva atmosféru strachu, neistoty, hrôzy. To sa potom prejaví v povahových nedostatkoch a negatívnych vlastnostiach takto vychovávaných detí. Takých rodičov sa deti boja a všemožne sa usilujú vyhnúť trestom, preto čoskoro začnú klamať a podvádzať rodičov. Z takto vychovávaných detí môžu vyrásť drsní, bezohľadní ľudia, ktorí sa budú celý život chcieť pomstiť za svoje smutné detstvo.
Autorita založená na odstupe: Tento nevhodný spôsob získavania autority sa najčastejšie vyskytuje v rodinách intelektuálov. Takí rodičia (niekedy otec, inokedy matka, ba neraz i obidvaja) mávajú pre svoje deti málo času, nájdu si na ne čas len zriedka. Deti sú vzhľadom na ich zamestnanosť a dôležitosť práce bezvýznamné, preto sa s nimi málo zaoberajú. Starostlivosť o deti prenechávajú starým rodičom alebo iným osobám. Rodičia sa izolujú vo svojich pracovniach a starajú sa o svoje záujmy, a tak prakticky utvárajú také prostredie, aké je typické pre neúplnú rodinu so všetkými nepriaznivými dôsledkami.
Puntičkárstvo a moralizovanie: Nevhodný spôsob získavania autority je aj ten, keď ju rodičia budujú na puntičkárstve. Puntičkárski rodičia sa domnievajú, že musia mať vždy a za každých okolností pravdu, že každé slovo, ktoré vyslovia, musí byť pre ich deti zákonom. Nevidia a neregistrujú svoje deti, ich záujmy, radosti, žiale a ich potreby, neusilujú sa im porozumieť. Presadzujú nadradenosť a uspokoja sa aj s jej formálnym výsledkom. Niektorí rodičia veľa moralizujú, každú maličkosť berú vážne, všetko využijú, aby mohli deti napomínať. Domnievajú sa, že v tom spočíva ich vychovávateľské poslanie. Vychádzajú zo zásady, že sami sú neomylní. Moralizovanie sa deťom čoskoro sprotiví, mentorské napomínanie rodičmi na ne pôsobí negatívne.
Autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote: Nezdravá je aj autorita vybudovaná na prehnanej láske a dobrote. Je veľmi rozšírená a vedie k pestovaniu sentimentálnosti. Deti musia všetko robiť z lásky k rodičom, aj oni im za to na každom kroku dokazujú, že ich majú radi. Nežne ich oslovujú, neprestajne sa s nimi maznajú. Deti takú lásku neznášajú, čoskoro zistia, že môžu rodičov oklamať, že postačí, keď budú lásku k nim iba predstierať a že výhody získajú aj tak. Autorita budovaná na nezdravej láske je nebezpečný druh rodičovskej autority, pretože vedie k neúprimnosti, pretvárke a sebectvu.
Povoľnosť a podplácanie: Veľa ráz sa rodičia pokúšajú získať poslušnosť svojich detí svojou dobrotou a povoľnosťou. Dovolia im všetko, čo deťom zíde na um, čo si žiadajú, všetko im dajú, neľutujú nijaké obete. Je to najnerozumnejší druh autority, preto by sa jej mali rodičia vyvarovať. Deti čoskoro postrehnú situáciu a začnú rodičom rozkazovať a rodičia sa im prispôsobujú. Veľmi zlá je autorita vybudovaná aj na podplácaní. Rodičia si vykupujú poslušnosť svojich detí sľubmi a darčekmi. Je správne, ak rodičia občas a príležitostne odmenia svoje dieťa za dobrú prácu, za výborný prospech v škole, ale nie je správne vopred im niečo sľubovať alebo ich odmeňovať za to, čo je ich povinnosť.
Nejednotnosť rodičov: Iní rodičia si sami podrývajú autoritu tým, že vo vzťahu k deťom nie sú jednotní - jeden je prísny, druhý zhovievavý, čo prvý rozkáže, druhý zruší a netrvá na splnení rozkazu.
Psychologické príčiny oslabenej autority u rodičov
Autorita mnohých rodičov je v súčasnosti oslabená z rôznych dôvodov, vrátane nezrelej osobnosti rodiča, nízkej sebadôvery, neschopnosti presadiť sa. Problémy ako depresie, úzkosť, strachy, partnerské problémy alebo pracovné stresy rodičov, ktoré sa prenášajú aj na deti, zásadne oslabujú ich schopnosť byť autoritou. Psychológia dnes vie, že deti dedia pozitíva aj negatíva, bohatstvo aj chudobu, úspechy aj neúspechy, múdrosť aj hlúposť, krásu aj škaredosť. Dostávajú všetko a nemôžu si vyberať. Príklad matky, ktorá sa nebola vysporiadaná s ukončením tehotenstva v šiestom mesiaci, ukazuje, ako potlačené pocity viny a hnevu oslabili jej autoritu voči dcére: „Dcéra celé svoje detstvo cítila, že matka má v sebe niečo neukončené, cítila jej pocity viny a jej podvedomie vedelo, že jej treba pomôcť. A ako mohla byť matka s pocitmi viny, hnevu a smútku autoritou pre dcéru? Najčastejší spôsob „pomoci“, ktorý deti objavia, je zlostenie, provokácie, hnev, agresivita. A potom aj ochorenia.“
Problémy detí nie sú spôsobené modernou výchovou, ale silou potlačených a neriešených emócií, ktoré rodičia deťom odovzdali. Deti ich buď poslušne trpia, a potom sú choré, alebo sú neposlušné a chcú prinútiť rodiča pozrieť sa na svoju vnútornú bytosť s neukončenými alebo porazenými emóciami. Je známe, že sa dedia aj emócie ako strachy, hnev, depresie, agresivita. Množstvo takto hromadiacich sa emócií má podiel aj na ochoreniach detí, ktoré v minulosti neboli tak známe: alergie, detské cukrovky, astmy, onkologické ochorenia.
VI. Princípy Budovania Zdravej Rodičovskej Autority
Správnu autoritu, úctu a vážnosť si môžu u svojich detí získať rodičia predovšetkým príkladným životom, úprimným vzťahom k deťom, vzájomnou úctou a dôverou medzi sebou i voči svojim deťom a jednotným postupom pri výchove. Výchova má byť láskavá a prísna, nie studená a ľahostajná. Ing. Anna Hvizdáková, expertka na efektívnu komunikáciu a výchovu, zdôrazňuje, že autorita pri výchove detí je potrebná až nevyhnutná.
Kľúčové princípy pre získanie a udržanie zdravej autority
Stanovenie jasného cieľa výchovy: Najskôr je potrebné si stanoviť cieľ - čo chcete dieťa naučiť, čo mu chcete vštepiť a k čomu ho chcete vychovávať. (Napríklad úprimnosť, láskavosť, dobroprajnosť, morálne a duchovné hodnoty ako vďačnosť, slušnosť, láska k druhým, schopnosť komunikovať, riešiť konflikty slovom, vyjadrovať pocity, ísť si za svojím cieľom.) Tento cieľ je dôležitý pre to, aby ste si dokázali stáť za svojim rozhodnutím v náročných situáciách, vediac, že tým učíte dieťa dôležitým životným hodnotám.
Nastavenie a dodržiavanie hraníc: Z vytýčeného cieľa musia rodičia vychádzať a stanoviť si hranice. „Hranica nie je trest. Je to váš mantinel, za ktorý už skutočne nehodláte ísť.“ Je dôležité, aby na dodržaní hraníc trvali obaja rodičia a aby sa hranice neposúvali podľa nálady. Hranice by sa mali budovať už od útleho veku dieťaťa, najmä v období prvého vzdoru okolo jedného roka.
Efektívna a rešpektujúca komunikácia: Naučte sa najskôr komunikáciou vyriešiť každý spor - vysvetlením svojho postoja, svojich pocitov a kladením správnych otázok. V takomto dialógu viete veľa zistiť a aj vyriešiť. Napríklad, ak dieťa klame, môžete povedať: „Vieš, potrebovali by sme, aby si nám povedal pravdu, aby sme ti vedeli pomôcť. Čo potrebuješ ty?“ a ak odpovie: „Aby ste sa na mňa nehnevali, keď vám to poviem,“ je dôležité dodržať slovo a nehnevajte sa.
Uplatňovanie dôsledkov, nie strachu: Dôsledky za zlé rozhodnutia by sa mali uplatňovať preto, pretože sa deti naučia správne rozhodovať. Naučia sa rozmýšľať nad tým, čo ich rozhodnutie alebo skutok prinesie im, ale aj ostatným. Tiež sa naučia nerobiť stále dookola tie isté chyby, ale sa z nich poučia. Ak dieťa nechce povedať pravdu alebo zaklame, môžete použiť dôsledok: „V našej rodine sa klamstvo netoleruje. Sme smutní, keď nám klameš. Môžeš sa rozhodnúť, či nám povieš pravdu alebo nie. Ak nám však povieš pravdu, môže to byť pre teba oveľa lepšie, ako keď nám zaklameš.“ Vždy to dodržte.
Dávanie zodpovednosti a umožnenie voľby: Snažte sa vždy rozmýšľať tak, aby ste prenechali zodpovednosť na dieťa - pokiaľ mu patrí. Prenechať zodpovednosť na dieťa môžeme tak, že mu umožníme, aby sa samé rozhodlo, napríklad medzi dvoma možnosťami. „Neriešte veci za deti, pretože sa potom nič nenaučia, iba to, že rodičia to všetko urovnajú, tak načo by sa dieťa snažilo.“ Oesch hovorí: „Kto chce pokaziť životnú dráhu svojich detí, nech im odstráni z cesty všetky prekážky.“ Príklad s obmedzením sladkostí alebo upratovaním hračiek ukazuje, ako sa deti samy naučia rozhodovať a preberať zodpovednosť.
Konzistentnosť a pevnosť od začiatku: Už keď dieťa, väčšinou v období okolo 1 roka, vám začne prvýkrát vzdorovať, je dobré nepovoliť z vašej hranice a stáť si za tým, čo skutočne chcete. „Pouč chlapca na začiatku jeho cesty a neodchýli sa od nej ani v starobe,“ hovorí Príslovia 22/6. Dieťa je múdre stvorenie, ale nevie rozdiel medzi dobrom a zlom. Preto je úlohou rodiča dieťa usmerniť a ukázať mu, čo pokladá za dobré a čo za zlé. Pokiaľ skutočne nebudeme často ustupovať v niektorých veciach svojim deťom, tak prestanú skúšať a samé to zoberú ako súčasť ich života a prestanú s nami donekonečna bojovať.
Milosť a odpustenie: Nezabúdajte na to, že treba byť milostivý - niekedy treba prepáčiť dieťaťu veci, len tak. „Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť.“ Niekedy môžete dieťaťu povedať: „Za toto by si si zaslúžil trest? Ja ti ho teraz nedám.“ Takýto krok si dieťa bude nesmierne vážiť a tiež sa naučí aj ono dávať milosť svojim kamarátom a blízkym.
Úcta a rešpekt: Rodič potrebuje úctu a rešpekt od dieťaťa. Dieťa potrebuje úctu a rešpekt od rodiča. Rodičia nebite svoje deti, nezhadzujte ich pred kamarátmi, rešpektujte, že aj ono má právo povedať svoj názor, vybojovať si niektoré veci, ktoré chce podľa seba. Deti veďte k tomu, aby si vás vážili aj oni. „Pamätajte na úctu k sebe, na úctu k druhým a na zodpovednosť za vaše správanie,“ hovorí Tandzin Gjamccho.
Ospravedlnenie: Spravili ste chybu? Potrestali ste dieťa neprávom? Obvinili ste svoje dieťa z niečoho, čo neurobilo? Ospravedlňte sa mu! Pre dieťa to veľmi veľa znamená a bude si vás vážiť. Nie každý to dokáže. Ospravedlnenie vyžadujte aj od detí. Ukážte mu, že ospravedlnením sa veci urovnajú.
How Fear and High-Conflict Politics Shape Perception | Amanda Ripley
Kedy uplatňovať rodičovskú autoritu?
Autorita nad dieťaťom môže dieťaťu pomôcť, priniesť mu dobré veci v živote, alebo mu môže zničiť celý život. Preto je veľmi dôležité, ako a kedy svoju autoritu používame.
- Neúctivosť voči rodičom: Ak dieťa po vás kričí, kope, bije vás, hovorí vám škaredé slová, jeho tón hlasu je pri rozhovore s vami arogantný a drzý.
- Zámerná neposlušnosť: Poviete mu s dostatočným vysvetlením „poď sem“, „zdvihni to, prosím“. Dieťa sa na vás pozerá a zámerne urobí opak.
- Keď už správna komunikácia nepomáha: Ak už pár dní vysvetľujete, dohadujete sa, ale bezúspešne.
- Situácie ohrozujúce život: Toto platí aj pre vyšší vek, napríklad keď chce 15-ročná dcéra ísť s neznámou partiou na chatu. V takýchto situáciách je rodičovský príkaz opodstatnený a nevyhnutný.
Rodičovská autorita by mala s narastajúcim vekom dieťaťa klesať. Dieťa by malo mať stále viac slobody, právo na svoj názor a právo povedať vám „nie“. Efektívnou komunikáciou si budujeme vzťahy s deťmi, lásku si budujeme skutkami a autoritou si budujeme rešpekt. Nedá sa vylúčiť ani jedno. Všetky časti, keď sú v správnom pomere, vedia vybudovať jedno zdravé dieťa.
VII. Emócie, Zrkadlové Neuróny a Rodinné Dedičstvo
Dôležitá otázka v modernej výchove je, do akej miery by mali byť rodičia liberálni voči dieťaťu, ak prejaví otvorene emócie, napríklad kričí, dupe. Staršia generácia na to nie je zvyknutá a často s pohoršením pozerá, čo sa deje, veď predsa dobré dieťa dobrého rodiča sa nehnevá. A potom vyčítajú: „to máte dnes tou vašou modernou výchovou, za našich čias stačilo, že otec na mňa pozrel a čušali sme…“ A práve to je ten problém, že sme čušali. Čo sme asi v sebe potláčali? Určite zlosť, ktorú sme odovzdali deťom a tie zrkadlia, že naše vnútorné dieťa je stále nahnevané. Deti práve toto chcú povedať: ukazujú, ako nečušať, možno aj v súčasnosti vo vzťahu k nadriadenému, k partnerovi. A možno práve preto je dnes toľko detí chorých.
Sila potlačených emócií a ich dedičstvo
Problémy detí nie sú spôsobené modernou výchovou, ale silou potlačených a neriešených emócií, ktoré rodičia deťom odovzdali. Deti buď sú poslušné a trpia, a potom sú choré, alebo sú neposlušné, ktoré chcú prinútiť rodiča pozrieť sa na svoju vnútornú bytosť s neukončenými alebo porazenými emóciami. Dnes je už známe, že sa dedia aj emócie: strachy, hnev, depresie, agresivita. Množstvo takto hromadiacich sa emócií má podiel aj na ochoreniach detí, ktoré v minulosti neboli tak známe: alergie, detské cukrovky, astmy, onkologické ochorenia. V porovnaní s tým sú pohľady pohoršených nezainteresovaných ľudí na detský hnev ten najmenší problém, hoci práve títo „nezainteresovaní“ dostávajú rodičov pod tlak.
Rada znie: Aktivovaná emócia a ňou ovládané správanie dieťaťa musí byť ukončené. Inak pripravujete pôdu pre rôzne ochorenia svojich detí. Opakujúce sa problémy dieťaťa riešte vopred, aby nevznikli, alebo až potom, ako odzneli. Je potrebné sa zamyslieť, prečo má vaše dieťa pretlak emócií, odkiaľ ich má, ako ich uvoľniť.
Intuícia a rodičovský inštinkt
Mnohí rodičia sa učia dôverovať svojej intuícii a inštinktu. Sú to rodičia, ktorí na sebe pracujú - zbavujú sa svojich strachov, zlosti, depresie, hnevu a svoj vnútorný psychický svet čistia, aby počuli svoj vnútorný hlas. Ak má strach alebo hnev hlavné slovo vo vašom vnútornom svete, nebudete počuť žiadnu intuíciu ani svoj inštinkt. Sú ale aj rodičia, ktorí nepripustia, že problémy ich dieťaťa majú príčiny niekde inde, že dieťa im niečo ukazuje a že chce, aby niečo zmenili. Sú to rodičia, ktorí chcú iba rady alebo chcú zmeniť iba dieťa.
VIII. Autorita v Širšom Kontexte: Spoločnosť a Vplyv Ostatných
Rešpekt k autoritám je základom fungovania v spoločnosti. Deti, ktoré rozumejú hraniciam, vedia, kedy počúvať, spolupracovať a prijať vedenie. Už batoľa vie pochopiť, že existujú pravidlá. Od malička by malo dieťa vnímať, že niektorí ľudia sú zodpovední za jeho bezpečie, rozhodnutia a správanie.
Vplyv okolia a mediálnych autorít
Výchovné štýly sa zvyknú prenášať z generácie na generáciu. Ak mali otec či mama veľmi prísnych a autoritatívnych rodičov, je pravdepodobné, že budú vychovávať rovnako. Do výchovy dieťaťa často zasahujú aj starí rodičia, ktorí môžu mať odlišné názory a prístupy. Ak starý rodič neguje príkazy rodiča, môže to mať negatívny vplyv na dieťa. Je dôležité, aby rodičia a starí rodičia spolu komunikovali a dohodli sa na spoločnom postupe vo výchove.
Kamarátstva hrajú v živote dieťaťa dôležitú úlohu. Je dôležité, aby si dieťa vyberalo kamarátov, ktorí ho budú pozitívne ovplyvňovať. Ak sa dieťa dostane do zlej partie, rodičia by mali zasiahnuť, no s citom a porozumením. V dnešnej dobe, viac ako inokedy, sa pre deti autoritou stávajú celebrity - herci, modelky, speváci, ale aj športovci. Je to spôsobené tým, že médiá v podstate v tomto stoja proti rodičom.
Psychológ Tomáš Richter hovorí, že dnešný svet sa mení veľmi rýchlo. Deti by možno aj potrebovali rady od skúsených starších ľudí, ale často sa stáva, že starší dospelí nemajú ani dostatok skúseností na to, aby dokázali mladým poradiť. Zároveň je však potrebné si uvedomiť, že niektoré deti vo svojom živote odmietajú autority napríklad aj preto, lebo sú silní introverti alebo sú veľmi egocentricky a individualisticky založení, a práve kvôli tomuto ignorujú autority. Život v západnej spoločnosti učí človeka vedieť sa postarať o seba a z tohto dôvodu sú už aj niektoré deti veľmi samostatné a odmietajú akúkoľvek autoritu. Je potrebné to prijať ako prirodzený fakt.
Ako budovať rešpekt voči autoritám v dieťati?
- Buďte dobrým vzorom: Ukážte, že aj vy rešpektujete pravidlá, iných ľudí a autority.
- Buďte pevní a zároveň vnímaví: Dieťa sa učí rešpektu, keď cíti, že pravidlá platia rovnako pre všetkých. Nepomáha trestať alebo zvyšovať hlas.
- Reagujte konzistentne: Ak dieťa reaguje neúctivo na učiteľa, nepodceňujte to.
- Skúmajte, odkiaľ správanie pramení: Má problém s autoritou, alebo sa cíti nepochopené?
- Hovorte o tom, čo autorita znamená: Vysvetlite, čo sa od nej očakáva a prečo je rešpekt dôležitý.
- Neospravedlňujte dieťa za každú cenu: Uvidí, že pravidlá sa dajú ohnúť, ak rodič zasiahne.
- Vysvetlite dieťaťu, že aj autority sú len ľudia: Majú právo nesúhlasiť s autoritou, ak to robia slušne.
- Nekritizujte autority pred dieťaťom.
- Naučte dieťa, že rešpekt nie je poslušnosť zo strachu: Dieťa sa naučí rešpektovať autoritu, keď vidí spravodlivosť, dôslednosť a záujem o jeho dobro. Vďaka vám sa môže naučiť, že rešpekt je vzťah založený na úcte, nie moci. A takýto vzťah si prenesie aj do dospelosti.
Boh je autorom života a jeho dobrota sa prejavuje aj v jeho autorite. Celá stvorená autorita sa spoluzúčastňuje na nej, osobitným spôsobom je to láskavá autorita rodičov. Uplatňovanie rodičovskej autority nie je vždy jednoduché a musí sa „znižovať“ k veľmi špecifickým aspektom každodenného života. Ak sa pri výchove detí „neuplatňujú normy správania a pravidlá konania aj v tých malých každodenných záležitostiach, potom sa ani neformuje charakter a mladý človek nebude pripravený čeliť skúškam, ktoré sa v budúcnosti vyskytnú.“ Pritom však tiež vieme, že nie vždy je jednoduché nachádzať rovnováhu medzi slobodou a disciplínou. Rodičia by mali ukazovať deťom príklad Krista, ktorý objal drevo Kríža z lásky k nám, aby nám tak vydobyl našu slobodu. Uplatňovanie autority znamená poskytovať deťom už od raného detstva prostriedky, ktoré budú potrebovať, aby mohli osobnostne rásť. To najdôležitejšie je dávať im dobrý príklad svojím vlastným životom.