Úvod do problematiky špeciálnej pedagogiky
Špeciálna pedagogika (ŠPP) patrí do sústavy pedagogických vied a zaraďuje sa medzi aplikované disciplíny. Ako každá veda, má svoj predmet skúmania. Predmetom ŠPP je skúmať podstatu a zákonitosti edukácie jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami. Predtým sme charakterizovali túto problematiku ako výchovu a vzdelávanie postihnutých a narušených jedincov. Špeciálna výchovná starostlivosť sa poskytuje z dôvodu mentálneho (rozumového) postihnutia, senzorického (zmyslového) postihnutia, somatického (telesného) postihnutia alebo narušenia komunikačných schopností, citového alebo vôľového narušenia, ako aj z dôvodu iných špecifických daností, napr. porúch učenia a správania, a zaraďujeme sem aj jedincov s výnimočným nadaním a talentom či inými špecifickými potrebami.
Cieľom ŠPP je vychovávať, vyučovať a vzdelávať jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami tak, aby sa čo najskôr primerane vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami a boli spôsobilí relatívne plnohodnotne žiť. Stanovené edukačné ciele možno dosiahnuť modifikovaním obsahu vzdelávania, uplatňovaním špeciálnych výchovných a vyučovacích metód, ako aj organizačných foriem i dôsledným individuálnym prístupom k vychovávanému. K tomu je potrebné poznanie jeho daností a dispozície na výchovu a vzdelávanie, pričom individualitu každého dieťaťa poznávame prostredníctvom špeciálnopedagogickej diagnostiky.
Základné kategórie a terminológia v špeciálnej pedagogike
Označenie objektov starostlivosti nie je u nás ani vo svete jednotné. Najčastejšie sa používajú termíny defektný, postihnutý alebo invalidný. Súhrnným označením je novší termín deti a mládež so špeciálnymi výchovnými potrebami. Zaraďujeme sem deti a mládež mentálne, zmyslovo a telesne postihnutú, chorú a zdravotne oslabenú, chybne hovoriacu, ťažko vychovávateľnú, viacnásobne postihnutú, s poruchami učenia alebo správania.
Medzi základné pojmy ŠPP patria: defekt, anomália, postihnutie, deviácia, chyba, porucha a ohrozenie. Defekt (z lat. defectus: chyba, porušenie, poškodenie) predstavuje nedostatok v celistvosti organizmu, ktorý môže mať orgánovú alebo funkčnú formu a vyskytuje sa v psychickej či senzorickej oblasti; defekt je zvyčajne nenapraviteľný (ireparabilný). Postihnutie je synonymom defektu a toto označenie sa používa v školskej terminológii. Chyba vyjadruje miernejšiu odchýlku od normy ako defekt. Porucha alebo narušenie vyjadruje odchýlku od normy, ktorá má napraviteľný (reparabilný) charakter a získava sa zväčša počas života, napr. poruchy učenia, správania či narušenia komunikačnej schopnosti.
Anomália (a: ne, zápor; nomos: zákon, pravidlo) je trvalá negatívna odchýlka od normy v somatickej či psychickej oblasti, alebo v ich kombinácii, pričom sa nepovažuje za patologický stav. Deviácia (via: cesta; diviado: odbočenie z cesty) označuje odchýlku od normy s patologickými prejavmi správania alebo vývinu. K základným činnostiam v rámci ŠPP patrí:
- Reedukácia: Prevýchova, súhrn špeciálnopedagogických aktivít zameraných na rozvíjanie slabo vyvinutých funkcií a na úpravu porušených funkcií alebo orgánov.
- Rehabilitácia: Súbor aktivít mnohoodborového charakteru zameraných na začlenenie postihnutého jedinca do spoločnosti.
- Resocializácia: Opätovné zaradenie jedinca do pracovného a spoločenského života, používa sa pri psychosociálne narušených.
- Kompenzácia: Súbor aktivít zameraných na vyrovnanie alebo nahradenie zníženého výkonu orgánu či funkcie organizmu úpravou alebo zvýšením činnosti iných orgánov.
- Korekcia: Používa sa na označenie špeciálnopedagogických činností, ktoré sa orientujú na nápravu, úpravu či opravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania.
Postavenie špeciálnej pedagogiky v sústave vied
ŠPP ako vedný odbor patrí medzi najmladšie vedné disciplíny, začala sa formovať koncom 19. storočia. Aby špeciálna pedagogika mohla plniť svoje poslanie, musí kooperovať s mnohými vedami, ktorých poznatky využíva jednak pri formulovaní svojich cieľov, jednak pri opisovaní ľudského jedinca. Tieto vedy sa spravidla označujú ako pomocné vedy a rozdeľujú sa na normatívne (etika, estetika, logika) a deskriptívne. Medzi deskriptívne vedy patria:
- Patopsychológia: Skúma u postihnutých osobitosti utvárania a vývinu psychických procesov, vlastností a stavov, ako aj formovanie osobnosti.
- Patobiológia: Zaoberá sa opisom anatomických, fyziologických a morfologických osobitostí, ich príčinou vzniku, ako aj priebehom a prognózou chorobných zmien u postihnutých (pediatria, neurológia, ortopédia).
- Sociálna patológia: Skúma negatívne javy spoločnosti a ich vplyv na postihnutých a narušených jedincov.
Systém disciplín špeciálnej pedagogiky
Systém ŠPP tvoria dva základné podsystémy: všeobecne zameraný podsystém a užšie zameraný podsystém. Do prvého patria všeobecné základy ŠPP, dejiny ŠPP, metodológia, filozofia, teória komunikácie, výchovná rehabilitácia, náuka o špeciálnych školách, porovnávacia ŠPP a špeciálna pedeulógia. Druhý podsystém sa zameriava na pedagogiku mentálne postihnutých (psychopédia), zrakovo postihnutých (tyflopédia), telesne postihnutých (somatopédia), narušených komunikačných schopností (logopédia), psychosociálne narušených (etopédia), viacnásobne postihnutých, porúch učenia, porúch správania a pedagogiku výnimočne nadaných detí.
Obranné mechanizmy a frustrácia v edukačnom procese
Frustrácia je psychický stav, ktorý vyvoláva prekážka na ceste k cieľu, ohrozenie, oddialenie alebo znemožnenie uspokojenia potreby. Prekážka môže zmariť úsilie vynaložené na dosiahnutie cieľa. Frustráciou označujeme objektívne definovanú situáciu (vonkajšia prekážka) alebo vnútorné, subjektívne prežívanie. Medzi obranné reakcie na frustráciu patrí:
- Agresivita: Napätie, ktoré sa nahromadilo z frustrácie, často vyústi do verbálnej alebo fyzickej agresie.
- Regresia: V určitých situáciách sa dospelý človek správa ako dieťa.
- Ústup: Únik z frustračnej situácie, neschopnosť presadiť sa.
- Potlačenie: Úzkosť, ktorá je vyvolaná frustráciou, jedinec potlačí do nevedomia.
- Racionalizácia: Ide o nové racionálne prehodnotenie frustračnej situácie, ktorým sa človek ospravedlňuje.
- Projekcia: Jednotlivec pripisuje svoje zlé vlastnosti iným, vinu za vlastné zlyhanie pripisuje osobám či predmetom.
S frustráciou súvisí aj frustračná tolerancia - miera odolnosti voči frustrácii, ktorá sa môže zvyšovať, ak sa nám v minulosti podarilo prekonať prekážku, alebo znižovať, ak sme neuspeli. Človek môže predchádzať frustračným situáciám, ak dokáže predvídať a zvažovať, čo všetko sa môže stať pri dosahovaní cieľov.
Znaky detského výtvarného prejavu
Obsahom detskej kresby je okolitý svet, ktorý dieťa dôverne pozná - ľudská postava, dom, strom, kvetina. Z hľadiska obsahu sa už v tomto období diferencuje výtvarná tvorba chlapcov a dievčat. Typickým znakom naivného realizmu je výtvarná deformácia, napríklad keď je kvetina veľká ako dom. Zmena pozorovacieho hľadiska sa prejavuje ako schopnosť vidieť pohľad i nadhľad, zároveň zboku, spredu a z rôznych iných uhlov.
Pre každú postavu alebo vec si dieťa vytvorí grafický znak, ktorý je pre každé dieťa charakteristický. Ak tento znak ustrnie, hovoríme o detskom automatizme. Zobrazenie priestoru prechádza vývojom od chaotickej difúznej kresby až po syntézu na linke, kde spodný okraj papiera predstavuje zem a horný oblohu. Farba je pre dieťa mimoriadne príťažlivá a neskôr ju používa v realistickom zmysle, napríklad žlté slnko alebo zelená tráva. Detskú výtvarnú prácu vhodne dopĺňa slovný doprovod.
Pedagogika ako veda o výchove
Pedagogika je vedou o výchove detí a mládeže, ktorá skúma zámerné, pozitívne ovplyvňovanie vývinu osobnosti. Pojednáva o podstate, zákonitostiach a úlohách výchovy a vzdelávania. Základnou úlohou pedagogiky je odhaľovať podstatu a zákonitosti výchovných procesov a javov. Štruktúru pedagogiky tvoria dve zložky: teória a výskum. Teoretická zložka predstavuje systém poznatkov opisujúcich výchovnú realitu a výskumná zložka poskytuje pre tento opis a vysvetlenie údaje a zdôvodnenie.
Podľa medzinárodných kodifikácií je veda o výchove (edukačná veda, teória edukácie) súbor vied o edukačnej realite, pričom v sebe spája teóriu s výskumom edukačných javov. V slovenskej a českej literatúre sa pedagogika bežne chápe ako veda o výchove, zatiaľ čo v anglosaských krajinách sa pod pojmom pedagogy rozumie skôr veda o vyučovacích metódach. To, čo je u nás označované ako pedagogika, sa v zahraničí prekladá ako Educational Theory alebo Education Sciences.
Pojem pedagogika je etymologicky gréckeho pôvodu (pais - chlapec, dieťa; agó - vediem). Hoci výchova je stará ako ľudstvo samo, pedagogika ako samostatná veda vznikla až v 19. storočí oddelením od filozofie. Za zakladateľa modernej pedagogickej teórie považujeme Johanna Friedricha Herbarta (1776 - 1841), ktorého poňatie pedagogiky bolo založené na praktickej filozofii (etike) a psychológii. Výchovný proces rozdelil na vedenie, vyučovanie a mravnú výchovu.
Edukačný proces a jeho komponenty
Edukáciu chápeme ako akúkoľvek ľudskú činnosť, pri ktorej jeden subjekt inštruuje (učí) alebo sa nejaký subjekt učí. Nie je to stav, ale proces. Vzdelávanie predstavuje edukačné procesy, v rámci ktorých si človek zámerne osvojuje poznatky a vytvára vedomosti, zručnosti a návyky. Podstatou edukačných procesov je proces učenia sa.
Do systému základných pedagogických kategórií patria:
- Vzdelanie: Systém vedomostí, zručností, návykov, názorov a postojov dosiahnutý cieľavedomým vzdelávacím procesom.
- Vyučovací proces: Dialektický vzťah medzi obsahom vzdelávania, činnosťou učiteľa a činnosťou žiaka.
- Zručnosti: Nadobudnutá pohotovosť správne, čo najrýchlejšie a s čo najmenšou námahou vykonávať istú činnosť na základe osvojených vedomostí.
Úloha pedagóga (Edukátora)
Edukátor pokrýva nielen učiteľov, ale aj iných ľudí, ktorí realizujú edukačné procesy. Vznik a rozvoj učiteľskej profesie si vynútil potrebu systematického skúmania osobnostných podmienok učiteľov, čo viedlo k vzniku novej disciplíny - pedeutológie. Analytický prístup v pedeutológii sa zameriava na zisťovanie vlastností, ktoré učitelia majú v skutočnosti. V typológii pedagógov môžeme rozlíšiť:
- Logotrop: Zameraný na vedomosti žiakov, zanedbáva výchovu.
- Paidotrop: Dbá viac na žiakov ako na vedomosti, znižuje požiadavky.
- Bezprostredne reproduktívny pedagóg: Koná v nových situáciách inštinktívne správne, ale bez hlbšieho premyslenia.
- Reflexívne reproduktívny pedagóg: Nesamostatný, neistý, nevie tvorivo využívať vedomosti.
- Demokratický pedagóg: Podporuje spoluprácu, aktivitu a iniciatívu žiakov.
Edukant: Žiak a jeho kognitívne vlastnosti
Edukantom je každý človek, ktorý sa v priebehu edukačného procesu učí alebo pod vplyvom edukátora mení svoje správanie. Žiak je osobitným druhom edukanta. Na jeho učebnú činnosť má silný vplyv momentálny psychický a fyzický stav, ako aj štruktúra a úroveň kognitívnych vlastností (schopnosti, vedomosti, zručnosti, pamäť, myslenie). K základným kognitívnym procesom patrí hodnotenie (posudzovanie javov), syntéza (vytváranie abstraktných vzťahov), analýza (rozlišovanie prvkov), aplikácia (použitie vedomostí) a pochopenie (interpretácia javov vlastnými slovami).
Inteligencia sa delí na fluidnú (danú biologickými predpokladmi) a kryštalizovanú (výsledok vplyvu vonkajšieho prostredia). Motivácia a pozitívny vzťah k učeniu sú kľúčovými faktormi, ktoré rozhodujú o dosahovaní lepších výsledkov v porovnaní so žiakmi s priemerným alebo žiadnym záujmom.
Asertivita ako komunikačný nástroj
Asertivita je sebapresadzujúce správanie, ktoré rešpektuje vlastné práva aj práva iných. Rozoznávame tri základné typy správania:
- Submisívne (neasertívne) správanie: Človek porušuje vlastné práva, je poddajný, nemá odvahu presadiť svoj názor, vyhýba sa konfliktom.
- Asertívne správanie: Človek rešpektuje vlastné práva aj práva iných, komunikuje otvorene a úprimne, obhajuje svoje požiadavky nenásilným spôsobom.
- Agresívne správanie: Človek porušuje práva iných, je bezohľadný, kričí a manipuluje.
K technikám asertívneho správania patrí technika „obohratej platne“ (opakovanie požiadavky bez vysvetľovania), technika „voľných informácií“ a technika „sebaotvorenia“ (hovorenie o vlastných pocitoch). Asertivita je prospešná v boji proti manipulácii a nedisciplinovanosti.
Predškolská príprava na školský život
Dieťa v predškolskom veku sa pripravuje na školský život tým, že si osvojuje potrebné zručnosti a návyky. Tento proces závisí od schopnosti dieťaťa zvládnuť nové úlohy a od podpory pedagógov a rodičov. Pedagógovia v materskej škole zoznamujú dieťa so školským režimom, kým rodičia môžu ovplyvniť jeho sebavedomie alebo spôsobiť stres. Dieťa je vedené k tomu, aby dokázalo rešpektovať názory iných, vyjadrovať svoje pocity primeraným spôsobom a samostatne reagovať na pokyny dospelých.
Otázky ako „Aká bude pani učiteľka?“, „Akí budú moji spolužiaci?“ sú prirodzeným prejavom detskej túžby po istote a prijatí. Byť v úlohe žiaka predstavuje pre dieťa úplne novú životnú skúsenosť, na ktorú sa v rámci predškolskej edukácie systematicky pripravuje prostredníctvom didaktických hier, hier na rozvoj sluchového vnímania, reči a pamäti. Vytvorenie režimu dňa dieťaťa na základe biologicko-hygienických a pedagogicko-psychologických kritérií je nevyhnutným predpokladom úspešného zvládnutia prechodu do školy.
tags: #dieta #ako #predmet #edukacie