Úvod
Hoci názov „diéta hra samého seba“ môže znieť nezvyčajne, predstavuje komplexný prístup k rozvoju sebapoznania a sebaúcty, najmä u detí. Sebapoznanie je základom pre budovanie zdravej sebaúcty, ktorá je nevyhnutná pre šťastný a úspešný život. V tomto článku preskúmame, čo hra samého seba znamená v kontexte detského vývinu, ako sebapoznanie ovplyvňuje sebaúctu dieťaťa a ponúkneme praktické aktivity a stratégie na podporu sebapoznania a sebaúcty u detí. Zároveň sa ponoríme do dôležitosti samostatnej hry pre celostný rozvoj dieťaťa a jej významu pre jeho budúcu samostatnosť a schopnosť adaptovať sa na rôzne životné situácie.
Význam Hry pre Detský Vývin
Hra v detstve je jedným z najdôležitejších aspektov, ktorý má významný dopad aj na dospelý život človeka. Hra je tak dôležitá pre optimálny detský vývin, že bola uznaná Organizáciou Spojených národov ako základné právo každého dieťaťa. Detskí psychológovia si už oddávna uvedomujú, aká dôležitá je hra pre deti, nielen pre ich psychický, ale aj fyziologický vývin. Hra má pre dieťa ale účel aj sama o sebe, to znamená, že sa prostredníctvom nej nemusí vyslovene niečo naučiť.
Hra je pre dieťa prirodzenou každodennou aktivitou. Prináša mu radosť i zábavu a významne ho obohacuje. Oproti iným bežným aktivitám je hra veľmi rozmanitá a nemá vonkajší účel, ako napríklad jedenie, obliekanie a podobne. Vzniká z vitálnej potreby žiť, poznávať a patriť k svetu, rozvíjať sa. Hra prináša vzrušujúce napätie medzi akciou dieťaťa a reakciou okolia. Dieťa skúša určité aktivity, očakáva, čo sa bude diať. Výsledok môže byť prekvapením a motivuje ho pokračovať. Hra rozvíja všetky oblasti vývinu dieťaťa - poznávanie, vyjadrovanie pocitov a spracovávanie zážitkov, osvojovanie si sociálnych vzťahov, rolí a pravidiel. Spôsob hry sa mení s vekom dieťaťa a s tým, ako sa rozvíja.
Súčasná detská hra je čoraz viac orientovaná na výkon ako súťaženie a získavanie bodov, je ovplyvňovaná názormi a postojmi dospelých. Rodičia často nadobúdajú pocit, že pokiaľ sa hra nedá zdokumentovať alebo z nej nie je jasný cieľ, napríklad že sa dieťa zdokonalilo v počítaní do desať, akoby ani nemala zmysel. Ale to je omyl. Hra je dôležitá sama o sebe a nepotrebuje mať v sebe nič merateľné či možné hodnotenia, pretože dieťa už z tejto samotnej činnosti získava benefity. Každé dieťa sa rodí s určitou kapacitou a schopnosťou ponoriť sa do svojej fantázie a nechať sa ňou viesť. Tento aspekt sa však, žiaľ, často zo súčasnej hry stráca.
Samostatná Hra ako Kľúč k Nezávislosti a Kreativite
Keď sa dieťa hrá samé, či už preto, lebo nemá súrodenca alebo nie je práve v spoločnosti iných kamarátov, je to pre neho veľkým prínosom. Samostatná hra detí podporuje ich vývoj rovnako ako skupinové hry s rovesníkmi. Ak vaše dieťa trávi počas dňa nejaký čas samé, je dôležité nechať mu priestor venovať sa hre alebo nejakej aktivite bez vašej pomoci či interakcie s inými. Je to dôležitá príprava na školu, život a jeho budúcu samostatnosť. Samostatná hra detí umožňuje tiež rozvíjať ich nezávislosť a sebadôveru. Deti, ktoré sa hrajú samy, sa naučia zabaviť na vlastnú päsť.
Keď sa deti hrajú samé, majú väčšiu slobodu a priestor na prejav svojej kreativity a fantázie. Nemusia sa riadiť pravidlami a môžu vytvárať vlastné svety, postavy a príbehy. Hrať sa samostatne núti deti vyriešiť problémy a prekonávať prekážky bez pomoci iných. Musia hľadať riešenia a robiť rozhodnutia, s ktorými im nikto iný neporadí. Počas samostatnej hry nie sú deti vyrušované inými kamarátmi a dokážu sa tak lepšie sústrediť na aktivitu. Niekedy sa tak veľmi dokážu ponoriť do činnosti, že pri nej vydržia celkom dlhý čas. Ak sa deti naučia samé hrať, naučia sa aj samostatne učiť. Deti počas hry objavujú nové veci, môžu experimentovať a skúmať svet okolo seba, samé vyhodnocujú získané informácie. Hranie vonku deti nabíja energiou, hranie s ostatnými im poskytuje interakcie, samostatná hra prinesie deťom pocit pokoja. Učí ich tráviť čas aj osamote a chápať, že k tomu, aby sa cítili príjemne, nepotrebujú vždy spoločnosť. Samostatná hra ich podporuje v rozvoji predstavivosti, učí ich upokojiť sa, sústrediť sa a ponoriť sa do svojich myšlienok. Je tiež zaujímavé, že niekedy dieťa neporozumie tomu, čo sa ho snažia naučiť rodičia, keď mu to vysvetľujú priamo. Namiesto toho sa ukazuje, že práve vďaka samostatnej hre dokáže tieto aspekty pochopiť a poučiť sa z nich.
Rodičovská Podpora Nezávislej Hry
Dnešní rodičia majú často pocit, že sa musia stále do detskej hry zapájať, lebo dieťa sa samo nezahrá. Ale nie je to tak. Rodičia by sa mali vo výchove zamerať aj na podporovanie a rozvíjanie samostatnej hry, pretože má viacero dôležitých benefitov, ktoré formujú detskú osobnosť. Samozrejme, prečo nie. Deti chcú vedieť, že sme tu pre nich, keď nás potrebujú. Spoliehajú sa na nás. Nemôžete sa venovať svojim deťom nonstop. Keď deti vedia, ako sa hrať samy, nepotrebujú vás ako animátora a na druhej strane si uvedomia, že to nie je ignorácia z vašej strany. Samostatná hra dáva aj vám trochu času.
Aby hra bez kamarátov bola pre deti prospešná, musí byť najmä bezpečná. Preto nezabúdajme byť vždy nablízku aj počas toho, ako sa naše dieťa samé hrá. Izbička, záhrada a iný priestor na hru musí byť pre dieťa bezpečným prostredím. Hoci je samostatná hra veľmi dôležitá, nemala by úplne nahrádzať sociálne interakcie a hru detí s rovesníkmi.
Akým spôsobom teda môžu rodičia podporiť nezávislú hru svojho dieťaťa?
Podporte rôzne spôsoby hryPlatí, že s hračkami, ako sú lego či bábiky, sa dajú hrať rôzne hry. Deti to mnohokrát zabudnú, prípadne ich to nenapadne a hrajú sa s hračkami stále rovnakým spôsobom alebo podľa konkrétneho návodu. Potom možno ľahšie skĺznu do nudy a nevedia, čo robiť. Skúste im preto ukázať, ako sa môžu s týmito hračkami hrať iným spôsobom, čím podporíte ich kreatívne myslenie.
Oddelenie sledovania televízie či internetu od hryV mnohých domácnostiach je televízia, rádio či počítač zapnutá v pozadí neustále. Rovnako je tomu aj pri detskej hre. Je potrebné si však uvedomiť, že keď sa deti hrajú a hra ich baví, nepotrebujú popritom súbežne sledovať televíziu. Tieto podnety ich neustále vyrušujú a nedovoľujú sa im sústrediť a ponoriť sa naplno do vlastnej činnosti. Skúste preto podporovať deti v tom, aby sa sústredili na samotnú hru a neboli rušené ďalšími podnetmi. Ideálne, ak deťom pri samostatnej hre doprajete ticho, ktoré im pomáha sústrediť sa a rozvíjať vnútornú motiváciu.
Nechajte dieťa viesť hruKeď vás dieťa zavolá, aby ste sa s ním hrali, uvedomte si jednu dôležitú vec - ono je v danej hre režisérom, vy ste len asistentom. Dovoľte, aby vám vysvetlilo pravidlá hry, rozmiestnilo hračky v hracom priestore ako mu to vyhovuje a dalo vám v hre určitú úlohu. Ak sa už do hry zapojíte, je dôležité, aby ste v tú chvíľu boli počas celej hry duchom prítomný, aby dieťa vnímalo vašu pozornosť, avšak do smerovania hry sa snažte zasahovať čo najmenej. Dieťa sa tak naučí spoliehať na svoj vnútorný svet a predstavy, nie na ten váš.
Vytvorte priestor, kde môže byť dieťa samoKaždodenný život rodiny je značne rýchly. Deje sa toho naraz veľmi veľa - deti sa chcú hrať, vy si potrebujete prichystať veci do práce, navariť večeru alebo vyvešať čistú bielizeň. Veľa rodičov priznáva, že nestíha starostlivosť o svoju domácnosť. Môže to tak byť aj preto, lebo nechcú nechať svoje dieťa bez kontroly, aj keď sa iba hrá. Vytvorením priestoru pre dieťa, kde bude v bezpečí a zároveň môže byť plne ponorené do svojej hry, vám zase umožní vykonávanie činností, ktoré potrebujete a máte na ne vyhradený priestor.
Darujte dieťaťu vhodné hračkyKeď dáte dieťaťu na hranie hru, prípadne hračku, s ktorou sa nevie hrať, vždy vás bude volať na pomoc. Keď sa snažíte o vytvorenie podmienok pre samostatnú hru vašich detí, dajte im hračky, s ktorými sa zvládnu hrať aj samy bez toho, aby potrebovali vašu asistenciu.
Zvážte dostatočnú vzdialenosť od dieťaťaTento bod platí najmä pre menšie deti. Je pravidlom, že menšie deti sa cítia bezpečnejšie, keď majú na dosah svojho rodiča či opatrovateľa. Vedia sa vtedy viac uvoľniť a nechať sa unášať svojou fantáziu. To, že sa máte snažiť svoje deti viesť k nezávislej hre, teda nie je o tom, že musíte odísť do inej izby. Buďte im na dosah, ale nezasahujte do hry samotnej, ak to nie je nutné.
Uložte hračky, aby boli dieťaťu na dosahKeď má dieťa hračky uložené na vysokých poličkách, kde nedočiahne, je zrejmé, že vás bude neustále oslovovať, aby ste mu hračky podávali. Ak ste tieto pravidlá vo vašej domácnosti nezaviedli už dávnejšie, skúste začať svoje deti viesť k nezávislej samostatnej hre vedome, a to aj prostredníctvom usporiadania ich prostredia.
Úloha rodiča je v tejto chvíli poskytovať dieťaťu bezpečný priestor a stimuly na samostatnú hru. Je nestranný pozorovateľ, ale nie priamy aktér hry. Rozhodne ho netreba do samostatnej hry nútiť. Sú deti, ktoré uprednostňujú hru s rodičom či rovesníkom. Napriek tomu povzbudzujme deti v tom, aby sa o niečo pokúšali samé, napríklad postaviť vežu z kociek. K samostatnej hre sú dôležité aj stimuly, ktoré hra dieťaťu dáva.
Sebapoznanie a Jeho Vplyv na Sebaúctu
Sebapoznanie je schopnosť porozumieť svojim vlastným myšlienkam, pocitom, hodnotám a presvedčeniam. Podľa Sokrata je sebapoznávanie spôsob zušľachťovania vlastnej duše a dosahovania cnosti. Pri sebapoznaní človek vníma, čo sa mu deje vo svojom vnútri, a nestotožní sa so všetkým, čo sa tam objaví, najmä s myšlienkami. Učíme sa žiť v súlade so sebou, namiesto toho, aby sme žili pod tlakom názorov a predsudkov ostatných. Keď dieťa môže spoznávať samo seba, postupne sa u neho formuje aj jeho sebaúcta. Keď má vytvorené podmienky, aby si uvedomovalo svoju vlastnú hodnotu, zároveň dokáže vnímať aj hodnotu iných ľudí.
Sebaúcta znamená vážiť si seba samého, to znamená uznať svoju hodnotu bez podmienok a za akýchkoľvek okolností. Znamená to aj konať v súlade so svojimi potrebami a nepotláčať samého seba len preto, aby sme vyhoveli požiadavkám iných. Skúsenosť dieťaťa s hľadaním vlastnej identity sa začína narodením a pomaly narastá každým dňom. Je založená na vplyvoch prostredia, rodičovskej výchove, aktivitách v rodine, na práci v škole, na citových väzbách k blízkym ľuďom.
Zdravá sebaúcta často chýba aj dospelým, ak ju nedokázali nájsť v detskom veku. Dieťa potrebuje mať primerane rado seba samého a byť schopné mať vlastné sebavedomie. To stojí na jeho úspechoch, vnímaní, že sa mu niečo darí a ocení sa samo, alebo ho ocení okolie. Deti sa v kolektíve iných vedia aj porovnať a zhodnotiť, ako sa darí iným. My, ktorí sme v blízkom okolí dieťaťa, dokážeme pomôcť jeho sebavedomiu a úcte vtedy, ak chválime jeho činy, ale aj keď si ceníme jeho osobnosť a vlastnosti.
Sebapodceňovanie môže viesť k slabým školským výkonom alebo vyhýbaniu sa kamarátom. Nezdravá miera sebaúcty sa prejaví navonok na prvý pohľad diametrálne rozdielnymi prejavmi správania, konkrétne prejavmi nadradenosti, zdôrazňovaním vlastnej dôležitosti a devalváciou hodnoty iných, ich ponižovaním. Opačným prejavom je sebapodceňovanie, podriaďovanie sa iným a sociálna inhibícia, ale aj podávanie podpriemerných výkonov v škole. Aby dieťa bolo správne sebavedomé, musí samo seba dostatočne poznať a identifikovať sa samo so sebou. Toto sebauvedomenie má niekoľko fáz a deje sa v podstate od narodenia dieťaťa až po dospelosť. Rozhodne je preto na mieste, keď im my, dospelí, budeme na tejto ceste pomáhať zvládať prekážky, ktoré môžu zatriasť ich sebahodnotou či sebavedomím.
Aktivity a Hry na Podporu Sebapoznania a Sebaúcty
Existuje mnoho aktivít a hier, ktoré môžu pomôcť deťom rozvíjať sebapoznanie a sebaúctu.
Rozprávanie Príbehov o SebeDeti rady počúvajú príbehy o sebe a často vyzývajú dospelých, aby im rozprávali o tom, ako sa narodili, ako sa rodina cítila, keď prišla maminka s bábätkom z pôrodnice, ako sa naučili chodiť, rozprávať, ako prežili prvý deň v škôlke a podobne. Aj keď rodičia ten istý príbeh už pri niekoľkých príležitostiach rozprávali, deti ho potrebujú počuť znovu a znovu, pretože ide o významný spôsob, ako sa o sebe niečo dozvedajú. Príbehom môžete venovať čas aj na vyučovaní. Žiakom povedzte, aby si deň vopred doma pripravili príbeh, ktorý chcú porozprávať svojim spolužiakom. Na ďalší deň v triede si sadnú do kruhu a každý žiak má niekoľko minút na to, aby porozprával príbeh o sebe. V ďalšej časti pracujú vo dvojiciach tak, že nerozprávajú o sebe, ale porozprávajú spolužiakovi z dvojice príbeh o ňom. Aj pri tejto aktivite budú žiaci potrebovať čas na domácu prípravu.
Hra s MenamiDoma na internete alebo v knihách môžu žiaci zistiť nejaké informácie o svojom mene. Tiež sa zamyslia nad týmito otázkami: Vieš, čo tvoje meno znamená? Čo motivovalo rodičov pri výbere tvojho mena? Ako dôležité pre teba je tvoje meno? Páči sa ti alebo nie? V akom tvare sa ti tvoje meno najviac páči? Žiaci sa môžu v triede rozprávať vo dvojiciach a potom pracovať v kruhu. V závere sa učiteľ so žiakmi môže rozprávať o tom, či poznajú niekoho s takým menom, ako majú oni.
Zvieracia IdentitaTáto hra vyžaduje veľa priestoru, aby sa žiaci mohli voľne pohybovať. Každý si vyberie zviera, ktoré ho nejakým spôsobom vyjadruje. Učiteľ rozdelí žiakov na dve polovice. Polovica detí si predstaví, že je určitým zvieraťom a pohybuje sa po priestore, zdraví ostatné zvieratá, prejavuje sa a zisťuje ich povahu. Druhá polovica skupiny sedí a pozerá sa. Jej úlohou je čo najskôr uhádnuť všetky „zvieratá“, ktoré sa v triede nachádzajú. Akonáhle je nejaké zviera správne identifikované, musí sa posadiť. Keď žiaci uhádnu všetky zvieratá, úlohy si vymenia. V závere si žiaci sadnú s učiteľom do kruhu a diskutujú o otázkach ako: Čo máte spoločné so zvieraťom, ktoré ste si vybrali? Ktoré „zviera“ z triedy sa vám najviac páčilo a prečo? Dozvedeli ste sa niečo nové o niekom inom? Aký to bol pocit byť ako niekto iný? Bolo to pre teba ľahké alebo ťažké?
Živá ReťazUčiteľ vyberie niekoho, kto začne vytvárať živú reťaz. Tento žiak povie meno žiaka z triedy, ktorý s ním má viditeľne niečo spoločné. Napríklad okuliare alebo biele tričko. Druhý žiak pokračuje v hre a zavolá ďalšieho, ktorý má niečo spoločné s ním. Týmto spôsobom hra pokračuje dovtedy, kým nie sú zapojení všetci žiaci a nevytvorí sa z nich reťaz. Táto aktivita podporuje vnímanie podobností a rozdielov medzi ľuďmi.
Kto Som? Báseň a KresbaNavrhnite žiakom v triede, aby každý nakreslil sám seba. Po dokončení kresieb by sa mali pokúsiť napísať básničku o sebe pod názvom Kto som. Báseň sa nemusí rýmovať. Motivujte ich k tomu, aby písali o tom, čo radi robia, čo ich baví, čo sa im páči a nepáči, po čom túžia a podobne. Pre žiakov nie je nič zaujímavejšie ako oni sami, a preto ich táto téma určite zaujme a pomôže im vyjadriť svoju identitu.
Ako Ma Vidím Ja a Ako Ma Vidia IníTáto aktivita pomáha hlavne tým žiakom, ktorí sú zakomplexovaní a majú nízke sebavedomie. Povedzte žiakom, aby na jednu polovicu výkresu nakreslili sami seba tak, ako sa vidia oni sami a na druhú polovicu výkresu nech nakreslia seba tak, ako ich vidia iní ľudia. Nemusia len kresliť, ešte lepšou alternatívou je tá, keď žiaci sami seba opíšu spomínaným spôsobom. Majú medzi vnímaním samých seba a vnímaním seba inými osobami rozdiely? Aké sú to rozdiely? Ako ich vnímajú? Toto cvičenie pomáha žiakom vidieť a vyjadriť vlastné pocity, aj keď sú odlišné od toho, čo si myslia, že cítia a hovoria o nich iní.
List Sebe SamémuPovedzte žiakom, aby napísali list sami sebe. Nech napíšu, čo majú na sebe radi takým spôsobom, akoby to písali niekomu inému. Toto cvičenie je dôležitou technikou, ktorá pomáha dvíhať sebavedomie, pretože rozvíja pocit hrdosti na vlastné pozitívne vlastnosti a úspechy. Je to veľkým povzbudením pre tých žiakov, ktorí majú nedostatočnú sebadôveru.
Dôležitosť Príbehov a Identifikácie s PostavamiPríbehy hrdinov detských kníh môžu deti učiť akceptovať vzájomnú odlišnosť a budovať rešpekt voči druhým. Napríklad detská kniha Filoména už nechce byť viac korytnačka rozvíja sociálne zručnosti a napomáha v správnom budovaní sebaobrazu dieťaťa. Pomocou nej je možné podporiť u detí empatiu, naučiť ich prijímať seba samého a uvedomovať si vzájomnú odlišnosť. Kniha ponúka príležitosť na rozhovory s deťmi o témach ako sebahodnota a výnimočnosť. Mám rada príbehy pre deti so zvieracími hrdinami. Dieťa v predškolskom veku si hľadá sociálne scenáre na situácie, ktoré zažívajú. V tom sú im veľmi nápomocné knihy s príbehmi a hrdinami, ktorí sú ako ony a deti sa s nimi vedia identifikovať. Riešenie, ktoré dieťa nájde v príbehu, sa potom snaží uplatniť v živote.
Rady Detskej Psychologičky pre Budovanie SebaúctyDetská psychologička Mária Tóthová Šimčáková vypracovala k detskej knihe Filoména už nechce byť viac korytnačka doplnkový materiál (metodiku). Jej obsahom je viac ako desať námetov na aktivity a dialógy s deťmi, ktoré prevedú deti spomínanými témami a sú inšpirované práve príbehom o korytnačke Filoméne.
Na akých základoch stojí zdravá sebaúcta dieťaťa? Zdravá sebaúcta často chýba aj dospelým, ak ju nedokázali nájsť v detskom veku. Dieťa potrebuje mať primerane rado seba samého a byť schopné mať vlastné sebavedomie. To stojí na jeho úspechoch, vnímaní, že sa mu niečo darí a ocení sa samo, alebo ho ocení okolie.
Ako naučiť dieťa prijímať svoje vlastné nedokonalosti? Naša neopakovateľnosť je v zložení našich vlastností, schopností a to aj tých, na ktoré sme hrdí, alebo s ktorými nie sme spokojní. Tak to majú aj deti. Učte ich postaviť sa za seba. Skúsme sa s nimi rozprávať o tom, že ak im niekto niečo vyčíta či ich slovne uráža, má sa samo za seba postaviť. Ukážte deťom, že nie je správne vždy chcieť meniť len seba tak, ako na to išla Filoména. Tak ako ona, aj dieťa sa nakoniec presvedčí, že každý je dobrý taký, aký je, hoci aj so svojimi nedokonalosťami. Určite je táto kniha jednou z tých, ktorá veľmi deťom pomôže pri prijímaní svojich slabých stránok.
Autokorektívne HryPredstavujeme vám hry, ktoré sú postavené na samostatnosti a zároveň samokontrole dieťaťa. Sú to špeciálne autokorektívne pomôcky, ktoré učia deti kontrole svojho riešenia a oprave prípadných chýb. Dieťaťu sú veľmi nápomocné pri vyrovnávaní sa so skutočnosťou, že urobilo chybu, ale zároveň učia, že chyba sa dá jednoducho opraviť.Vzdelávaciu hru LOGICO poznajú deti vo viac ako 60 krajinách sveta. Na karte je zobrazená logická, matematická, vizuálna či iná úloha, ktorú má dieťa vyriešiť. Okrem toho, že dieťa vie pracovať maximálne samostatne, dôležitým momentom je kontrola svojich odpovedí (farebných guľôčok). Školáci majú príležitosť využívať LOGICO pri učení sa nových informácií alebo pri opakovaní tých zo školy.Obrázky vzdelávacej hry BambinoLÜK sú vhodné už pre deti od 2 rokov. Samotná hra však v tomto veku vyžaduje asistenciu dospelej osoby. Dieťa odpovedá na grafické úlohy umiestňovaním žltých štvorčekov na správne miesta. Takto vieme nazvať v podstate všetky hry, na záver ktorých si dieťa samostatne kontroluje svoje riešenia. Hry sú vhodné pre deti od 5 do 8 rokov a svojím charakterom sú pre deti výzvou.
Hra ako Terapeutický Nástroj
Pre správny rozvoj dieťaťa je hra kľúčová. Hra je spôsob, kedy sa dieťa môže voľne vyjadriť. Deti sú najkreatívnejšie a najzvedavejšie bytosti na svete a vďaka tomu sa vedia naučiť mnohé veci a nadobudnúť mnohé schopnosti. Hra je pre dieťatko úplne prirodzená, je to vlastne spontánny akt, ktorý vychádza z konkrétneho stavu mysle - to znamená, že dospelý nemôže dieťa učiť hrať sa. Niekedy majú rodičia tendenciu až príliš sa angažovať do hry dieťaťa a s dobrým úmyslom dieťatku radia, čo a ako má spraviť. Zahltia ho inštrukciami a informáciami, ako sa má s danou hračkou hrať, na čo je určená.
Keď sa deti vložia do hry, tak sú sústredené, zaujaté a majú potešenie zo samotnej aktivity. Detská motivácia a aj vytrvalosť dosiahnuť cieľ, ktorý si samé pri hre zvolilo, je oveľa väčšia. Dnešná spoločnosť vyvíja tlak na rodičov dosiahnuť výsledky u detí už v predškolskom veku. Preto priestor na hru vytláča snaha naučiť dieťatko písať alebo počítať skôr, ako je ono samé pripravené. Trend je tiež animovať deťom každú ich minútu počas dňa, prihlásiť ich na rôzne krúžky alebo športy. A aj keď sa môže jednať o príjemné aktivity, vo veľkej miere je ale čas detí organizovaný, čo obmedzuje priestor pre voľnú hru.
Pri slobodnej hre majú deti priestor ventilovať vlastné emócie bez následkov. Môžu sa slobodne prejaviť a vyjadriť sa, byť kreatívne. Motorické, percepčné, kognitívne, sociálne a emocionálne oblasti mozgu sa počas hry integrujú. Hra má aj terapeutické účinky, pretože umožňuje deťom vyjadriť aj svoje skryté emócie v bezpečnom prostredí, najmä pocity ako sklamanie, žiarlivosť, smútok, frustráciu a pod. V mozgu sa počas hry buduje systém, ktorý dieťa neskôr využije pri schopnosti riešiť problémy a zložité situácie v budúcnosti. Kritické myslenie, schopnosť komunikovať, kognitívne vlastnosti, reč, inteligencia, schopnosť vyjadriť sa - to všetko sa rozvíja počas hry. Sloboda dieťaťa pri hre znamená, že to nie sme my rodičia, ktorí určujú scenár. Naopak, dieťa si samé zvolí akú hru sa bude hrať, s akými hračkami a či sa bude hrať samé alebo naopak s niekým. Dieťa je tvorcom hry. Nie je nič zlé na tom, ako sa rodičia svojim deťom venujú a hrajú sa s nimi. Slobodná hra nemusí znamenať len samostatné hranie. Znamená aj to, že ak sa s dieťatkom hráte, tak ho počas hry neorganizujete, nehovoríte mu čo môže a čo nemôže (mimo samozrejme ničenie hračiek a okolia a pod.), nekritizujete ho za formu akou sa hrá a to čo hovorí.
Terapia Hrou: Odborne Vedený Proces
„Terapia je možnosť prísť do herne, hrať sa a hovoriť takmer všetkými spôsobmi, akými dieťa chce. Je to chvíľa, keď dieťa môže byť také, aké chce. Chvíľa, keď môže byť samé sebou.“ Terapia hrou (angl. Play Therapy) je medzinárodne uznávaná a celosvetovo využívaná individuálna psychologická metóda liečby, pomoci či podpory pre deti, ktorá je podporená viac než 50 ročným výskumom. Terapia hrou je pre dieťa to isté, čo je poradenstvo či terapia pre dospelých. Hra je najprirodzenejším prostriedkom detského sebavyjadrenia. V hre má dieťa možnosť znovu si prežiť svoje pocity napätia, frustrácie, strachu, agresie, neistoty. Emócie sa dostávajú na povrch a dieťa sa ich v priebehu terapie učí ovládať a rozumieť im. Ak sa v ňom uvoľní psychické napätie, začne odkrývať svoje nové možnosti i nové spôsoby správania, samostatne sa rozhodovať, samostatne zrieť, byť samostatnou osobnosťou.
Terapia hrou nie je „iba hranie sa“. Je to odborne vedený proces, v ktorom dieťa cez hru vyjadruje svoje vnútorné prežívanie, rieši konflikty a rozvíja svoje schopnosti zvládať emócie. Terapia hrou je forma psychoterapie, ktorá využíva prirodzený jazyk detí - hru. Kým dospelý vie svoje pocity pomenovať slovami, dieťa často komunikuje cez symboly, fantáziu a hranie. V bezpečnom prostredí terapeutickej miestnosti sa dieťa môže „vyrozprávať“ práve cez hru. Hra u detí je prirodzený spôsob vyjadrovania aj ich fantazijných predstáv, prianí, túžob, ale aj bolesti, krivdy, hnevu, strachu - všetkého, čo nedokážu, alebo sa neodvážia vysloviť. Deti majú prostredníctvom hry (vlastným tempom a spôsobom) možnosť posilňovať svoje vnútorné zdroje, budovať schopnosť sebaregulácie a sebapoznania, rozvíjať emočnú zrelosť a osobnostne rásť. Počas terapie hrou je pri hre dieťaťu vytváraná bezpečná a akceptujúca atmosféra, čo umožňuje dieťaťu voľne vyjadriť svoje pocity. Aj keď sa „navonok“ môže zdať, že deti sa do terapeutickej herne chodia „iba hrať, alebo len niečo vytvoriť“, je za každou ich činnosťou veľký význam, neobyčajná hĺbka a mohutný proces, ktorý prináša katarzný a korekčný účinok, postupnú úľavu, čo sa nakoniec prejaví v správaní.
Terapia hrou je vhodná už od predškolského veku - zvyčajne od 3 rokov, keď dieťa začína prirodzene využívať hru ako spôsob komunikácie a spracovania zážitkov. Odporúčame ju deťom, ktoré zažili stres, zmenu alebo traumatickú udalosť (napr. rozvod, strata blízkeho, nástup do škôlky, šikana). Sedenie prebieha v špeciálne upravenej miestnosti, kde má dieťa prístup k rôznym terapeutickým hračkám - figúrkam, bábkam, pieskovisku, stavebniciam, výtvarným pomôckam. Terapeut pozorne sleduje, ako sa dieťa hrá, a podľa spôsobu hry vníma, čo sa odohráva v jeho vnútri. Na začiatku terapie sa s rodičom porozprávame samostatne. Ide o veľmi štruktúrovaný, odborne vedený proces. Každá hra, ktorú si dieťa zvolí, má terapeutický význam. Niekedy dieťa opakuje rovnaký scenár - napríklad zachraňuje zvieratká z nebezpečenstva - a my vidíme, že si tým spracováva vlastný pocit ohrozenia alebo strachu.
Ak rodič pozoruje zmeny v správaní, úzkosti, časté záchvaty hnevu alebo plaču, problémy v kolektíve, nočné mory, regres (napr. začne sa pocikávať), alebo sa dieťa dlhodobo uzatvára do seba, je to signál, že potrebuje pomoc. Takéto prejavy sú často výsledkom vnútorného napätia alebo nevypovedaných emócií. Hra im dáva priestor na vyjadrenie bez slov. V herni je tiež terapeut, ktorý dieťa prijíma také, aké je. Nehodnotí, nepýta sa, nepoučuje. Dĺžka terapie závisí od dôvodu terapie a individuálnych potrieb dieťaťa. Niekedy stačí 10 sedení, inokedy je vhodné pokračovať dlhšie. Rodič je dôležitou súčasťou procesu a terapeut s ním pravidelne komunikuje. Bežná hra doma je dôležitá, ale nie je vedená terapeutickým zámerom. V terapii hrou sledujeme symboliku hry, reakcie dieťaťa, opakovanie vzorcov a cielene pracujeme s jeho potrebami. Terapeut dieťa v hre vníma, reaguje naň, reflektuje, pomenúva jeho emócie. Rodičovské tušenie je často presné a netreba čakať, kým sa problém zhorší - aj malé ťažkosti sa dajú krásne zvládnuť, ak ich začneme riešiť včas.
Priebeh Terapie Hrou
Dieťa pri terapii hrou prechádza rôznymi fázami. Najskôr sa zoznamuje s herňou, obzerá si hračky, skúma, čo herňa ponúka. Tak, ako sa zoznamuje s prostredím, zoznamuje sa aj s terapeutom. Postupne si k terapeutovi vytvára vzťah a buduje dôveru. Tento proces je u každého dieťaťa individuálny. Tým, že terapeut nezasahuje do procesu, nesnaží sa dieťa hnať vpred, ale naopak akceptuje tempo dieťaťa a dôveruje mu, dieťa postupuje takým tempom, akým dokáže ísť.
Ak si už dieťa vytvorilo vzťah a dôveru k terapeutovi, začnú v hre dominovať agresívne prejavy v rôznych podobách (šermovanie, hra s pištoľou, hrešenie alebo udieranie hračiek a pod.). Tieto prejavy však postupne miznú a nahrádzajú ich prvky starostlivosti, nehy a lásky (hra na mamu, upratovanie, varenie alebo ošetrovanie a pod.). V poslednej fáze procesu sa začína objavovať téma spravodlivosti a dôvery vo svoje vlastné schopnosti. Dieťa si pomocou hry upevňuje svoje novo naučené kompetencie. Celý terapeutický proces môže trvať od 12 do 35 a niekedy aj viac stretnutí. Každé dieťa má svoje vlastné tempo. Deti na terapiu hrou reagujú pozitívne. Je to pre nich nenásilná a nedirektívna forma terapie, pri ktorej na ne nie sú kladené žiadne nároky. Dieťa sa hrá a ani nevie, že pod vplyvom terapeuticky usmerneného prostredia a prístupu spracováva svoje vnútorné konflikty.
Samostatnosť a Vzdelávanie: Inšpirácia z Domáceho Prostredia
Celkovú samostatnosť môžeme s dieťaťom začať trénovať približne od dvoch rokov. To je vek, kedy dieťa učíme, aby si umylo ruky samo, aby si vybralo, ktoré tričko si oblečie, aby sa učilo odložiť si po sebe hračku a podobne. Samostatnosť by mala postupne prenikať aj do hier dieťaťa. Počas samostatnej hry má dieťa svoj svet, platia jeho pravidlá. Dieťa sa samo vyjadruje spôsobom, ako vníma situáciu, samo vedie dialóg s hračkami a podobne. Pociťuje pri tom svoju autonómiu, je pánom situácie.
Oficiálny názov domáceho vzdelávania je individuálne vzdelávanie. Klasickú školskú výučbu od vzdelávania doma neodlišuje teda len miesto, ale najmä prístup. Individuálny prístup, ktorý berie do úvahy, aký človek (nielen dieťa) skutočne je, v čom má silné a v čom naopak slabé stránky, kam sa môže rozvíjať a kde zase nestrácať čas. Tento prístup poskytuje mnoho výhod, ktoré sú skutočnými darmi, najmä v dnešnej uponáhľanej dobe. Mimo školy nezvoní, s časom sa narába podľa potreby a naladenia. Ak cez víkend prší, nemrzí to veľmi, pretože kedykoľvek počas týždňa sa dá vybehnúť von a užiť si pekné počasie. Učiť sa dá predsa aj inde ako za stolom, a nielen doma, a nielen v pracovné dni. Po namáhavom dni (či noci) sa dieťa pokojne môže vyspať a načerpať nové sily. Netreba sa nikam náhliť. Oddýchnuté sa vie lepšie sústrediť ako unavené. Keď je smädné, napije sa, ak je hladné, zaje si. Nevie obsedieť? Zabehá si. Učivo ho baví? Venuje sa mu koľko potrebuje. Preberaná látka mu nič nehovorí alebo si potrebuje oddýchnuť? Dá si pauzu. Dosť času je aj na vlastné záujmy a rozvíjanie talentu.
Hlavným sprievodcom na ceste domáceho vzdelávania býva dieťaťu človek jemu najbližší, rodič. Je nositeľom hodnôt rodiny, vzorom správania, zástupcom komunity a kultúry, ktorá je ich rodine vlastná. Rodič pozná svoje dieťa najlepšie. Preto vie, čo dieťa zaujíma, čo ho baví, ako k nemu pristupovať, ako ho podporovať, čo zvláda, čomu sa radšej vyhnúť a kde zbytočne nemrhať energiou. Individuálny prístup umožňuje zohľadniť všetky tieto faktory. Aj dieťa prichádza s nápadmi. Môže spolurozhodovať o tom, čo, ako a kedy sa bude učiť, podľa svojho vlastného vnútorného pocitu a motivácie. Ak je súrodencov viac, jeden sa prirodzene učí od druhého. Mladší popri starších, či dokonca starší súrodenci sami učia mladších. Získané vedomosti posúva ďalej, a tým si ich upevňuje.
Deti na domácom vzdelávaní nie sú zvyknuté porovnávať sa. Je im prirodzené, že každý má talent a radosť z niečoho iného. V niečom je lepší, v inom zase horší. Každý je taký, aký je. Z tohto dôvodu nepotrebujú podvádzať, alebo sa niekomu vysmievať. Deti sa stretávajú s ľuďmi rôzneho veku, od bábätiek po dôchodcov. Učia sa, ako sa navzájom k sebe správať, čo, kde a ku komu si môžu dovoliť, budujú si vzťahy s rôznorodými skupinami. V rodine obyčajne vládne viac pokoja, neponáhľa sa toľko, všetci spolu trávia viac času, sú na seba silnejšie napojení a lepšie sa poznajú. Komunikácia prebieha obojstranne a otvorene. Každý má právo vyjadriť svoj názor. Keď sa vyskytnú konflikty, je nutné ich čo najskôr a čo najspravodlivejšie riešiť. Rodina sa nedá vymeniť za inú, a preto sa treba snažiť o harmóniu vo vzťahoch medzi jej členmi. Sú to cenné lekcie spolunažívania a spolupráce. Dieťa sa učí vyjadrovať vlastné potreby, ale aj vnímať a brať do úvahy potreby iných ľudí. Posilňuje sa rodinné puto a vo väčšej miere sa odovzdávajú rodinné hodnoty. Vytvárajú sa silné väzby s rodičmi a súrodencami, ktoré slúžia dieťaťu ako vzor pri budovaní priateľských, a neskôr aj partnerských vzťahov. Podľa psychológov, ako napríklad psychológa a pedagóga Viktora Križa alebo detského psychiatra doc. MUDr., práve tieto atribúty v dnešnej spoločnosti často chýbajú.
Učenie môže prebiehať najprirodzenejšou formou dieťaťu vlastnou - hrou, zážitkovým vzdelávaním, prístupom šitým na mieru. Nevytráca sa potom radosť z učenia sa. Známky ani hodnotenie nie sú potrebné. Ak sa za chyby netrestá (aj horšia známka je forma trestu), dieťa nemá strach spraviť chybu. Učí sa preto pracovať s neúspechmi, a tým rozvíja vlastnú vytrvalosť, odolnosť a vynaliezavosť. Rodič nebýva autoritou jedinej pravdy a nevytvára mylnú predstavu, že všetko vie. Skutočný život a učenie môžu byť na domácom vzdelávaní neustále prepojené, čo zachováva zvedavosť a chuť spoznávať svet. Je to prirodzená škola života. Dieťa sa nerozvíja iba intelektuálne, ale cibrí si aj praktické zručnosti a schopnosti v starostlivosti o seba, členov rodiny a svoje prostredie. Robí to, čo je naozaj potrebné a čo mu dáva zmysel. Získava schopnosť byť zodpovedné za svoj život a mať ho vo svojich rukách. Zostáva napojené samé na seba. Rozvíja si silné stránky a venuje sa najmä tomu, z čoho pociťuje radosť a nadšenie.
Na záver pripájame zopár príkladov priamo z praxe, ktoré ilustrujú výhody takto poňatého rozvoja:
- „Keď vidím ráno iné deti s taškami ísť do školy a moji synovia ešte spia, teším sa, že majú toľko spánku, koľko potrebujú. Po zobudení sa bez ponáhľania môžu naladiť do dňa. Keď majú vášeň pre nejakú činnosť, dostávajú dostatok priestoru venovať sa jej do sýtosti, prehlbovať ju, naučiť sa o nej všetko, čo ich zaujíma a zdieľať ju s kamarátmi. Keď sa obaja súrodenci ponoria do spoločnej hry, prehlbujú si bratské puto.“
- „Keď si moje 7-ročné dieťa, ktoré má problémy so sústredením, vymyslí projekt, napriek rozsahu ho dokončí a odprezentuje cudzím ľuďom. Čítanie si zlepšuje tým, že číta mladšej sestre. Alebo si vymýšľa matematické príklady, aby lepšie porozumela tomu, čo sa práve učí. Napríklad v autobuse riešila, že môj dospelácky lístok stojí 2x viac ako jej detský a na to sa spýtala, ako by to bolo s tými zlomkami.“
- „Páči sa mi, že sa môžem hýbať, kedy chcem. Mama ja sa cítim, že som slobodný. Sú to drobnosti, slovíčka, pohľady, situácie, pri ktorých si povieme, že je to ono.“
- „Je vynálezca a konštruktér, vymýšľa reálne funkčné mechanizmy z dostupných materiálov a popri tom sa učí fyzikálne javy, chémiu, matematiku, geometriu, atď.“
tags: #dieta #hra #sameho #seba