V dnešnej dobe sa čoraz častejšie stretávame s deťmi, ktoré sa snažia byť vo všetkom dokonalé a za každú cenu chcú byť najlepšie zo všetkých. Chcú mať najlepšie známky, vyhrávať súťaže a mať najnovší model hračky, poprípade techniky či oblečenia skôr ako ostatné deti. Snaha o dokonalosť sa môže na prvý pohľad javiť ako pozitívna vlastnosť. Dieťa chce robiť všetko na sto percent a rodičov môže takáto jeho zodpovednosť tešiť. Mať vysoké očakávania od seba aj od okolia nie je samo o sebe zlé. Avšak, hoci toto slovo môže naznačovať opak, perfekcionizmus neznamená byť vynikajúci vo všetkom. Je to skôr presvedčenie, že musíme byť vynikajúci, a veľmi sa snažíme, aby sa to stalo. Ak sa tieto očakávania stanú nerealistickými a prejdú do extrému, perfekcionizmus môže veľmi rýchlo skĺznuť do skutočného problému, ktorý deťom v živote skôr uškodí, ako pomôže. Môže to viesť k obrovskému emočnému tlaku a dokonca k závažným psychickým poruchám. Perfekcionizmus u detí je komplexná téma, ktorá si zaslúži pozornosť, pretože prehnaný perfekcionizmus môže mať negatívny dopad na psychickú pohodu a vývoj dieťaťa.
Čo je to perfekcionizmus? Rozlišovanie zdravého a nezdravého prístupu
Pod perfekcionizmom v bežnej hovorovej reči chápeme túžbu byť dokonalým a stať sa úspešným. Perfekcionizmus býva často chápaný aj ako synonymum pojmu pedantéria či puntičkárstvo so sklonom k ritualizovaniu niektorých činností, s preceňovaním dôležitosti malicherných vecí. V našej spoločnosti sa v posledných rokoch často hovorí o perfekcionizme, pričom sa to mylne považuje za niečo dobré a žiadané, dokonca ho všeobecne radíme k pozitívnym vlastnostiam. Perfekcionizmus si mylne zamieňame s motivovanosťou, úsilím a so stanovovaním si vysokých štandardov a cieľov, čo je samo o sebe v poriadku. Existuje však podstatný rozdiel medzi zdravou ambicióznosťou a nezdravým perfekcionizmom, ktorý je najzreteľnejší na emocionálnej úrovni.
Rozlišujeme dva hlavné typy perfekcionizmu:
- Pozitívny perfekcionizmus je normálny, zdravý perfekcionizmus, kedy si perfekcionisti kladú vysoké osobné štandardy. Zároveň však chápu a akceptujú fakt, že sa im ich nemusí podariť konzistentne naplniť. Tešia sa z pokusov dosiahnuť svoje ciele a sú motivovaní túžbou maximalizovať svoje schopnosti a možnosti. Táto forma prináša optimizmus, energiu a radosť. Úspešných ľudí motivuje túžba podať čo najlepší výkon a zároveň sa príliš nestresujú nad svojimi slabosťami. Túžba naučiť sa a niečo dosiahnuť je typická pre priebojnosť, nie pre perfekcionizmus.
- Negatívny perfekcionizmus, nazývaný aj dysfunkčný perfekcionizmus, je patologická a nezdravá forma, ktorá má podstatné nevýhody pre jednotlivcov. Spája sa s neurotizmom, nespokojnosťou a negatívnym sebahodnotením. Tento typ perfekcionizmu sa prejavuje až chorobnou snahou o dosiahnutie dokonalosti a prejavuje sa už v ranom detstve. Je silený, bolestný a nekončiaci. Perfekcionista bojuje o uznanie a prijatie, takže jeho chyba znamená, že on sám je nanič.
Dysfunkčný perfekcionizmus je jav, ktorý sa často spája s intelektovým nadaním. Podľa niektorých odborníkov je dysfunkčný perfekcionizmus spolu s vysokou senzitivitou „rodnou sestrou nadania“.
Dysfunkčný perfekcionizmus a intelektové nadanie
Vznik dysfunkčného perfekcionizmu máva korene v ranom detstve. Malé dieťa v škôlke alebo na prvom stupni základnej školy môže mať viditeľný náskok pred svojimi rovesníkmi, či už ide o rozšírenú slovnú zásobu, znalosť veľkého množstva informácií či výbornú argumentáciu. Často rýchlo a bez námahy predbehne svojich rovesníkov v oblastiach, súvisiacich s intelektuálnou oblasťou. Zvykne si, že úspech sa dostavuje ľahko, rýchlo a bez námahy. Vznikne uňho „návyk“ na úspech, úspech dieťa začne považovať za samozrejmú súčasť svojej osobnosti. Takéto nadané dieťa totiž nemalo možnosť vyrovnať sa s neúspechom, poučiť sa z vlastných chýb či vynaložiť úsilie na dosiahnutie svojho cieľu. Nadané dieťa takto nezískavalo vo svojom vývine zručnosti, potrebné na prekonávanie prekážok, napríklad vyrovnanie sa s neúspechom, učenie sa z vlastných chýb, ochota riskovať alebo vynaloženie úsilia. Namiesto toho, aby povedali, že nechcú ísť do školy, pretože existuje test, ktorému sa chcú vyhnúť, môžu predstierať, že ich bolí žalúdok.
Signály a prejavy perfekcionizmu u detí: Ako ho rozpoznať?
Varovné príznaky perfekcionizmu sa u detí líšia v závislosti od veku a typu perfekcionizmu, ktorý sa u nich rozvíja. Je dôležité si všímať, ako dieťa reaguje na neúspech, či sa neuzatvára príliš do seba, neodmieta priateľov a či zlyhanie nesprevádzajú prejavy agresivity alebo hlbokého smútku. Niektoré výskumy zistili, že perfekcionizmus je o niečo bežnejší u dievčat.
Medzi najčastejšie prejavy dysfunkčného perfekcionizmu patria:
- Nerealistické a vysoké ciele: Bez ohľadu na momentálne schopnosti si dieťa kladie nereálne a vysoké ciele, ktoré sú privysoké. Pre perfekcionistov platí jednoduchá rovnica - všetko alebo nič. Stačí, že im do plného počtu bodov z písomky chýba jeden a automaticky to považujú za zlyhanie.
- Problémy s neúspechom a sebakritika: Dieťa má problém vyrovnať sa s prípadným neúspechom. Neúspech je vnímaný ako ohrozenie vlastnej osobnosti alebo osobné zlyhanie. Perfekcionisti sa sústredia na svoje chyby a prehliadajú úspechy. Vysoko citlivé deti sú k sebe častokrát neprimerane kritické a obzvlášť citlivo znášajú kritiku z okolitého sveta, ktorá značne narúša ich sebahodnotu a sebalásku. Pre dieťa je charakteristické, že si myslí, že ak spraví chybu, zaslúži si trest a už nikdy viac nič nedosiahne. Vnímajú výsledok čiernobielo: buď je to dokonalé, alebo je to katastrofa.
- Neochota prehodnotiť ciele: Nástojčivé zotrvávanie na stanovenom cieli, aj keď je očividne nedosiahnuteľný alebo privysoký.
- Ťažkosti s plnením úloh a prokrastinácia: Perfekcionisti často zažívajú úzkosť zo zlyhania, ktorá im bráni v úspechu. Strach z neúspechu ich brzdí v skúšaní nových vecí. Neochota púšťať sa do úloh, pri ktorých nie je stopercentná záruka úspešnosti, vedie k tomu, že úlohy buď vyhýbajú, alebo ich zámerne odkladajú na poslednú chvíľu. Ak v kvíze odpovedia na deväť z desiatich otázok správne, zamerajú sa skôr na jednu nesprávnu odpoveď, než aby sa hrdili na tie správne. Aj keď chcú mať dobré výsledky v škole, môžu otáľať, pretože ak nezačnú úlohu, nebudú riskovať, že zlyhajú. Napísanie trojriadkového listu im môže trvať hodiny, pretože sa veľmi snažia o správne znenie.
- Dichotomické myslenie: Prejavuje sa v postojoch typu „buď budem najlepší, alebo radšej ani nezačnem“. Odídu zo športového tímu, ak si myslia, že nie sú takí dobrí ako ostatní.
- Nízka sebahodnota a porovnávanie: Dieťa, ktoré je dlhodobo extrémne kritické voči sebe a kladie na seba veľké očakávania, môže spochybňovať vlastnú hodnotu len preto, lebo nie je najlepšie. Často sa porovnáva so svojimi rovesníkmi a má snahu byť vo všetkom najlepší, pričom úspechy iných vníma ako svoju vlastnú hrozbu, ktorá spochybňuje ich hodnotu.
- Zvýšená citlivosť na kritiku: Perfekcionisti sú precitlivení na spätnú väzbu a zväčša ju vnímajú ako osobnú kritiku, nie ako priestor na rast alebo zlepšenie.
- Workoholizmus alebo paralýza: Obrovská zanietenosť hraničiaca s workoholizmom, alebo naopak, paralýza a pasivita. To druhé sa deje vtedy, keď sa dieťa obáva, že nesplní štandardy, ktoré si samo alebo jeho okolie stanovilo, prípadne riziko chýb je príliš veľké a výsledok nebude taký dokonalý, ako by mal byť.
- Maskovanie emócií: Navonok sa perfekcionisti prejavujú ako ľudia, ktorých nič netrápi, pretože aj prejav strachu a obáv je prejavom zlyhania. To môže viesť k maskovaniu bolesti a nespokojnosti.
Ako podporiť svoje perfekcionistické dieťa
Koreňové príčiny perfekcionizmu: Prečo sa deti stávajú perfekcionistami?
Perfekcionizmus nie je vrodená vlastnosť, hoci môže mať biologickú podstatu. Je to skôr naučené správanie, ktoré je ovplyvnené mnohými faktormi z okolia dieťaťa. Pochopenie týchto príčin je kľúčové pre účinnú pomoc.
Medzi faktory, ktoré môžu prispieť k jeho rozvoju, patria:
- Vplyv rodičov a očakávania okolia: Okolie nadaného dieťaťa často v dobrej viere svojím správaním posilňuje riziko vývinu dysfunkčného perfekcionizmu. Deje sa tak chválením dieťaťa za rýchlosť a bezchybnosť, vyčítaním chýb, očakávaním úspechu a prekonávania vrstovníkov vo výkone. Problémom môže byť aj kladenie dôrazu na výkon, vyhrávanie, prvenstvo, oceňovanie dosiahnutého úspechu bez námahy („no vidíš, ako ľahko ti to išlo“) a porovnávanie s rovesníkmi. Rodičia-perfekcionisti, ktorí si sami stanovujú často nereálne ciele, sú tiež faktorom. Deti si často berú príklad z dospelých, a ak často počujú sebakritiku, tlak na výkon alebo málo tolerancie k chybám, môžu tento štýl preniesť na seba.
- Túžba potešiť a nízka sebahodnota: Niektoré deti chcú získať obdiv a náklonnosť tým, že sa ukážu dokonalé vo všetkých ohľadoch. Majú nízku sebahodnotu a sústredia sa na svoje chyby a prehliadajú úspechy, v presvedčení, že ak nebudú excelovať, stratia uznanie, rešpekt, či lásku.
- Akademický tlak: Deti sa vyburcujú k perfektným výsledkom preto, že sa túžia dostať na prestížnu strednú školu alebo univerzitu, poprípade sa snažia získať prospechové štipendium.
- Pozornosť médií a sociálnych sietí: V správach neustále počúvame o skvelých výsledkoch športovcov a perfektnom výkone hercov či spevákov. Opakom toho sú vyjadrenia médií, ktoré hlásajú, že stačila jediná chyba a športovec si pokazil celú kariéru. Médiá často ukazujú „dokonalý“ život a skreslené štandardy, ktoré len prehlbujú tlak, napríklad trend „Clean girl“ komunikujúci perfekcionizmus až dokonalosť a bezchybnosť. Dieťa potom môže nadobudnúť dojem, že všetci ostatní sú krajší, úspešnejší a spokojnejší, a že ono zaostáva. Pomáha hovoriť o tom, že to, čo vidia, je upravený a nereálny obraz.
- Trauma: To, že je vaše dieťa perfekcionista, ešte neznamená, že sa automaticky dostane na vrchol. Trauma môže byť tiež jedným z faktorov, ktoré prispievajú k rozvoju perfekcionizmu.
- Domáce prostredie a spolužiaci: Domáce prostredie výrazne formuje spôsob, akým dieťa o sebe uvažuje. Deti nasávajú jazyk a postoje dospelých. Škola, spolužiaci a porovnávanie sa s ostatnými môžu mať silný vplyv.
- Vnímanie chýb: Chyby sú vnímané ako osobné zlyhanie alebo slabosti, a nie ako prirodzená súčasť učenia sa a rastu.
Negatívne dôsledky prehnanej snahy o dokonalosť
Perfekcionizmus môže mať v skutočnosti opačný efekt, než je očakávaný úspech. Prináša so sebou mnoho negatívnych dôsledkov, ktoré môžu vážne ohroziť fyzické aj emočné zdravie dieťaťa. Michele Kambolis, detská psychologička z Vancouveru definuje perfekcionizmus ako pokus kontrolovať okolnosti, v ktorých sa dieťa necíti dobre. Deti, ktoré sú perfekcionistami, lipnú na svojich tvrdých štandardoch, ktoré si samy stanovili.
Medzi hlavné negatívne dôsledky patria:
- Zvýšená úzkosť a stres: Perfekcionisti často zažívajú úzkosť zo zlyhania, ktorá im bráni v úspechu. Strach z neúspechu ich brzdí v skúšaní nových vecí, čo môže viesť k maskovaniu bolesti a nespokojnosti. S perfekcionizmom je úzko spojená aj zvýšená hladina stresových hormónov. Perfekcionisti sa cítia pod tlakom a majú pocit, že sa musia za každú cenu vyhnúť chybám, čo ich dostáva pod neustály stres. A ten môže z dlhodobého hľadiska vážne poškodiť fyzické aj emočné zdravie človeka a vedie až k problémom s duševným zdravím. Úzkosť je koreňom celého problému.
- Prokrastinácia: Perfekcionizmus stojí za prokrastináciou a potrebou zachovať aktuálny status quo. Deti otáľajú s úlohami, aby sa vyhli riziku zlyhania, keďže výsledok by nemusel byť dokonalý.
- Nespokojnosť a pocit nenaplnenia: Aj napriek nadpriemerným výsledkom ich perfekcionisti často považujú za nedostatočné, čo vedie k neustálemu napätiu, frustrácii a pocitu nenaplnenia.
- Duševné a fyzické problémy: Perfekcionizmus môže narušiť schopnosť tešiť sa z bežných životných okamihov, znižovať psychickú pohodu a viesť k syndrómu vyhorenia, a to už v ranom veku dieťaťa. Vedci spájajú perfekcionizmus s úzkosťou, závislosťami a poruchami príjmu potravy. Extrémni perfekcionisti často zápasia s nízkym sebavedomím, často sa hanbia a môžu byť posadnutí každou chybou, či už skutočnou alebo domnelou.
- Problémy vo vzťahoch: Môže vyvolávať konflikty vo vzťahoch, v pracovnom tíme alebo v rodine.
- Obmedzenie potenciálu: Perfekcionista, človek túžiaci po dokonalosti a ťažko zvládajúci akékoľvek vlastné zlyhania a chyby, sám seba drží v klietke svojich obáv a nespokojnosti a napokon vďaka tomu svoj potenciál ani nerozvinie. Pretože málokedy v niečom excelujeme hneď, zvyčajne to chce viacero pokusov a omylov.
- Sebakritika a negatívny vnútorný dialóg: Vlastné zlyhanie je prijímané ako osobný útok na vlastnú hodnotu, čo vedie k vnútornému dialógu plnému výčitiek a ponižovania. „Nikto ma nemá rád, lebo som škaredý/á,“ alebo „Nedokážem vyriešiť túto úlohu z matematiky, som taký hlúpy/á.“ Takéto slová z úst vlastných detí sa rodičom nepočúvajú ľahko. Prílišná sebakritika zvyčajne nevzniká z jedného dôvodu. Aj drobná chyba - napríklad jedna nesprávna odpoveď v teste - v nich môže vyvolať pocit, že úplne zlyhali. Takto sa napríklad na písomke v škole zaseknú, nedokážu pustiť hlavu a riešiť to, čo vedia. Vyruší ich a zastaví to, čo nevedia a hádžu flintu do žita.
Cesta k zdravšiemu prístupu: Ako môžu rodičia pomôcť?
Ak spozorujete u svojho dieťaťa varovné signály, ktoré odkazujú na perfekcionizmus, je dôležité reagovať a pomôcť mu rozvinúť zdravší prístup k sebe aj k úlohám. Rodičia detí, ktoré sú perfekcionistami, často hľadajú spôsob, ako im pomôcť. Istá úroveň perfekcionizmu je prijateľná a nemusí deťom spôsobiť problémy, ak sa nenaučia zvládať sklamanie či neúspech, vyústi do úzkosti. Úlohou rodiča je podporiť snahu dieťaťa, ale nezničiť jeho sebavedomie.
Tu sú kľúčové stratégie, ktoré môžu rodičia uplatniť:
- Dôraz na snahu, proces a učenie sa z chýb: Pri rôznych činnostiach je potrebné klásť dôraz na snahu, zapojenie, odvahu na prekonávanie prekážok a podporu radosti z procesu riešenia problému. Dieťa sa musí naučiť, že chyby sú prirodzená súčasť práce a slúžia ako prostriedok ďalšieho zlepšovania sa. Musí pochopiť, že učenie znamená sebazlepšovanie a nadobúdanie nových vedomostí, zručností, skúseností, nie na získanie dobrého hodnotenia zo strany autority akou je učiteľ alebo rodič. Je dôležité, aby si deti uvedomili, že nikto sa nenarodí dokonalý a každý úspech je výsledkom pokusov a omylov.
- Budovanie vnútornej motivácie: Chváľte deti za proces namiesto výsledku. Ak sa deti sústredia na snahu, budú odolnejšie voči tlaku okolia a ľahšie zvládnu neúspech. Zároveň dbajte na konkrétnosť svojej pochvaly. Áno, plný počet bodov z testu si zaslúži pochvalu, ale uznanie prejavte deťom aj vtedy, keď im pár bodov do jednotky chýbalo. Pochváľte deti za usilovné štúdium a vyzdvihnite to, ako láskavo sa správajú ku kamarátom.
- Zdravý self-talk a sebasúcit: Naučte deti zdravo sa rozprávať so sebou. Tzv. zdravý self-talk môže mať na psychickú pohodu dieťaťa významný vplyv. Je však dôležité odlíšiť sebakritiku od sebasúcitu. Ukážte deťom, že aj vy sa rozprávate sami so sebou a že k sebe v prípade chyby prehovárate láskavo. Napríklad: „Dnes som sa nesústredila a spálila som večeru. Musím vymyslieť niečo iné,“ alebo „Zabudla som ísť do banky.“ Keď naučíte svoje dieťa opakovať povzbudzujúce afirmácie, môže mu to pomôcť vyrovnať sa s jeho vnútorným kritikom. Ak v niečom zlyhali alebo urobili chybu, pripomeňte im, aby tieto výroky použili neskôr.
- Realistické očakávania a ciele: Rodičia by mali dávať pozor na svoje očakávania a uistiť sa, že na svoje dieťa netlačia a nepožadujú od neho priveľa. Ak dieťa prinesie na vysvedčení samé jednotky a jednu dvojku, rodič môže nepremyslene povedať: „Super, nabudúce si opravíš aj tú škaredú dvojku.“ Nemyslí tým síce nič zlé, ale dieťa môže takéto slová interpretovať tak, že musí mať samé jednotky, aby boli rodičia šťastní. Možno rodičia ani neľúbia syna/dcéru s dvojkou na vysvedčení. Deti by však mali vedieť, že ich bezpodmienečne milujeme a vidíme, ako veľmi sa snažia. Chceme ich podporiť, aby dosiahli čo najlepšie výsledky, a pokiaľ je tá dvojka z matematiky to najlepšie, čo sa im podarilo dosiahnuť, tak to je ten cieľ. Porozprávajte sa s deťmi o cieľoch, ktoré túžia dosiahnuť. Ak si dosiahnutie týchto cieľov vyžaduje dokonalosť, preberte spolu nebezpečenstvá, ktoré so sebou vysoké ciele prinášajú a pokúste sa trochu znížiť ich očakávania, aby boli zvládnuteľné.
- Priznanie vlastných zlyhaní rodičmi: Nemusíte byť dokonalí pre svoje deti. V skutočnosti je dobré povedať im o niektorých svojich bojoch a zlyhaniach. Určite ste aj vy aspoň raz v živote nedosiahli to, po čom ste túžili. Otvorene sa deťom priznajte, že ste nezískali svoju prácu snov alebo že ste kedysi v minulosti nevyhrali vysnívanú cenu. Deti si často berú príklad z dospelých, a preto je dôležité, aby ste im ukazovali ako zdravo pristupovať k vlastným chybám. Skúste sa zasmiať nad vašimi chybami a omylmi a prijať ich.
- Učenie tolerancie neúspechu: Hoci je neúspech nepríjemný, môžeme ho tolerovať. Naučte svoje dieťa zdravo pristupovať k sklamaniu, odmietnutiu a chybám. Súčasťou vašej rodičovskej práce je pomôcť vášmu dieťaťu naučiť sa tolerovať zlé pocity a pochopiť, že zlé pocity pominú. Život prináša sladké i trpké chvíle, vystavuje dieťa príležitostiam uspieť i zlyhať. Deti so sklonom k perfekcionizmu sa vyhýbajú čomukoľvek, v čom nie sú najlepšie, pretože sa boja, že za chyby budú potrestané alebo ich ostatní nebudú mať radi. Pomocou hier sa však môžu naučiť, že zábava je aj vtedy, ak prehrávajú. So staršími deťmi sa môžete rozprávať o ľuďoch, ktorých považujú za svoj vzor a ukázať im na konkrétnych príkladoch, že hoci sa zdajú dokonalí, aj oni robia chyby. Čítajte si o tom, ako sa títo známi ľudia naučili vyrovnať s neúspechom.
- Spoločný čas a hry: Venujte deťom čas. Platón vraj povedal, že za hodinu hry zistíte o človeku viac než za rok konverzácie. Ak sa budete s deťmi hrať a robiť s nimi niečo, čo ich baví, dostávate príležitosť vojsť do ich sveta a dávate im možnosť uvedomiť si, že vám na nich záleží a že im rozumiete. Keď sa vám totiž podarí udržať správne emocionálne spojenie s vašim perfekcionistickým dieťaťom, v ťažkých časoch spoločne ľahšie preplávate problémami.
- Pochopenie a pomenovanie pocitov: Ak dieťa nedosiahne výsledok, ktorý chcelo, nemávnite nad tým rukou so slovami: „Ach, nič sa nedeje. Nikto si to nevšimol. To je v pohode.“ Ak sa budete pokúšať opraviť veci alebo minimalizovať ich dopad, nepomôže to rozrušeniu a stresu dieťaťa. Najprv by ste mali dieťa pochopiť a uznať jeho pocity. Neskôr sa môžete porozprávať o pozitívnych stránkach danej situácie a naučiť ich, ako sa s nepodareným krokom vyrovnať. Pomáha skôr zostať pri emócii a byť zvedaví, než hneď ponúkať riešenie. „Vyzerá to, že ťa to naozaj mrzí. „Vidím, že si z toho rozrušený/á. „Chyby sa stávajú každému.“ Takýto prístup dáva dieťaťu najavo, že jeho pocity sú prijaté, a zároveň ho vedie k súcitu so sebou.
- Pomôžte dieťaťu rozvíjať zdravé sebavedomie: Venujte sa spolu činnostiam, pri ktorých sa váš potomok cíti dobre a ktoré nie sú iba o výsledku. Vyskúšajte dobrovoľníctvo, učte sa spolu nové veci a zoznámte ho s kreatívnou činnosťou. Pomôžte mu nájsť to, čo ho baví a v čom sa cíti kompetentné, bez tlaku na perfektné výsledky.
- Kontrola a nekontrolovateľné aspekty: Príďte spolu na to, čo môže kontrolovať a čo už nie. Deti potrebujú pochopiť, že nedokážu na jednotku zvládnuť všetko, do čoho sa pustia a nad niektorými vecami jednoducho nemôžu mať kontrolu. Napríklad pri futbale sa malí hráči často sústredia na prehru a pociťujú ju ako zlyhanie. Niektorí sa dokonca môžu začať obviňovať a sťahovať si kolektívnu prehru na seba. Stávajú sa úzkostlivými, a preto nedokážu naplno rozvinúť svoj talent a naplniť potenciál. Z lásky k futbalu sa stáva príťaž. Takýto spôsob myslenia je potrebné zastaviť a sústrediť sa na to, čo dokáže každý jednotlivec kontrolovať sám. Svoj prístup, etiku, prípravu. Len vtedy sa opäť vráti radosť z hry. Ak budú deti vedieť, že stačí, ak sa budú snažiť najlepšie ako sa dá, krok za krokom pochopia, že nemôžu stále iba vyhrávať.
- Pomenujte vnútorného kritika: Pre deti, ktoré sú príliš malé na to, aby pochopili slovo perfekcionizmus, Dr. Huston navrhuje začať s vysvetlením, po ktorom nasleduje otázka: “Niektorí z nás majú v hlave hlas, ktorý znie akosi zlomyseľne alebo nie je veľmi často šťastný. Hovorí, že ak nie sme dokonalí, musíme niečo urobiť znova, kým to neurobíme správne. Máš taký hlas?” Pomenujte hlas, aj keď je to trochu hlúpe. To uľahčuje odkazovanie a zvyšuje pravdepodobnosť, že vaše dieťa o tom bude hovoriť.
- Udržujte zdravú domácu atmosféru: Ak takéto dieťa doma máte, možno stojí za to popremýšľať aj o tom, aká je domáca atmosféra, či na dieťa nie sú kladené priveľké očakávania, ktoré by mohli byť neprimerane náročné a vyvolávať frustráciu, menejcennosť alebo strach zo zlyhania.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
Lekári často navrhujú vyhľadať pomoc, ak je dieťa v takej núdzi, že nie je schopné fungovať vo svojom každodennom živote. Avšak s perfekcionistami nemusíte čakať, kým sa dostanete do tohto bodu. Ak máte obavy, porozprávajte sa so svojím pediatrom alebo školským poradcom, ktorý vás môže odporučiť k psychológovi alebo odborníkovi na duševné zdravie. Perfekcionizmus nesie mnoho negatív a môže viesť k oveľa závažnejším psychickým poruchám.
Medzi signály, ktoré naznačujú potrebu odbornej intervencie, patria:
- Pretrvávajúci stres a úzkosť: Ak stres začne prekračovať zdravú hranicu a prechádza do úzkostných stavov. Perfekcionisti trpia pocitmi smútku, skľúčenosťou, podobne ako pri úzkosti napätím a nervozitou. Pridružujú sa potom aj fyzické ťažkosti a v neposlednom rade sociálny dištanc a strata sebavedomia.
- Depresia: V prípade, že úzkosť a stres pretrvávajú, môže sa rozvinúť depresia. Ak to prejde do krajnosti, môžu sa objaviť aj myšlienky na samovraždu a smrť.
- Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD): Perfekcionizmus je spojený s OCD. Obsedantno-kompulzívna porucha je neurotická porucha spojená s vtieravými myšlienkami, ktoré sa u chorých v mysli stále opakujú, nutkavými pocitmi robiť dookola určité nezmyselné činnosti a úkony, ustavičným kontrolovaním a pretrvávajúcim strachom. Extrémni perfekcionisti sú to deti, ktoré sú z vyfarbovania mimo riadkov také rozrušené, že opakovane pokrčia papier a začnú odznova.
- Poruchy príjmu potravy: Anorexia a ortorexia sú duševné poruchy, ktoré sa často vyskytujú u perfekcionistov, najmä u dievčat v puberte, ktoré sa veľmi trápia aj kvôli postave, pretože puberta je sprevádzaná mnohými zmenami na tele.
Perfekcionizmus a vysoká citlivosť
Vysoko citlivé deti sú obzvlášť náchylné na rozvoj perfekcionizmu. Sú k sebe častokrát neprimerane kritické a obzvlášť citlivo znášajú kritiku z okolitého sveta. Tá značne narúša ich sebahodnotu a sebalásku. V živote vysoko citlivého dieťaťa má však pozitívna motivácia obrovský význam. Zameriavanie sa na chyby môže mať značne kontraproduktívny dopad na ich vývoj a psychickú pohodu. Preto je pre ne ešte dôležitejšie vytvárať prostredie, kde sa cítia prijaté, oceňované za snahu a kde sa učia, že chyby sú prirodzenou súčasťou učenia a rastu. Je dôležité, aby ich rodičia povzbudzovali, aby sa nebáli vyjadriť svoje pocity bez obáv z odsudzovania. Pomôžte im porozumieť pocitom, ktoré prežívajú, a buďte pripravení vypočuť ich bez toho, aby ste ich kritizovali, naopak, povzbuďte ich
tags: #dieta #je #este #male #a #uz