Prečo je dieťa najväčší dar života: Hlboký pohľad na podstatu rodičovstva a spoločenskej zodpovednosti

Zamýšľam sa nad skutočnosťou, ktorá mi už nejakú dobu leží na srdci a nemôžem ďalej zostať voči nej ľahostajná. Dieťa, ktorého zrod vnímame ako zázrak, ako dar nadovšetko najvzácnejší, je symbolom a spečatením lásky muža a ženy. Všeobecne sa v spoločnosti kladie dôraz na výchovu a vývoj v najlepšom záujme dieťaťa. Je to naozaj tak? Skutočnosť v našej krajine tomu v mnohých prípadoch nenasvedčuje. Nedovolím si tvrdiť, že v minulosti to bývalo lepšie; bolo to iné. Výchova dieťaťa a prístup k nemu sa mení s tým, ako sa mení naša spoločnosť, ako dozrievajú ľudia v nej, tým, že sa stávajú vedomí. Táto transformácia prináša so sebou nielen nové výzvy, ale aj hlboké pochopenia o tom, prečo je práve dieťa najväčší dar života, ktorý nám bol zverený.

Dieťa ako zrkadlo lásky a nášho rastu

Dieťa predstavuje nesmierne cenný dar, ktorý prináša do života hlboký zmysel a neopísateľnú radosť. Pocit, že dieťa je ten najväčší dar na svete, je často vyjadrený rodičmi, ktorí prežívajú plnosť rodinného života. Napríklad, mnohí rodičia opisujú, že narodením tretieho dieťaťa u nich doma všetko do seba zapadlo ako puzzle. Proste tam ten tretí človiečik akoby chýbal a v deň, ako sa vrátili z pôrodnice, bolo zrazu všetko kompletné. Pre každú rodinu je ideálny iný počet detí, no táto skúsenosť s pocitom kompletnej rodiny je univerzálna. Bývajú aj ťažké chvíle, niekedy rodičia padajú od únavy ešte skôr, ako ich deti zaľahnú do postele, veľakrát sa všetky deti v noci presťahujú do manželskej postele, niekedy sa hádajú, občas neposlúchajú. Veď ako všetky deti. Ale predstava, že by ich nemali, je pre rodičov nemysliteľná.

Dieťa nám pripomína, čo je skutočne v živote dôležité. Nie je to poriadok v dome, ani nadčasy v práci. Vždy, keď premýšľame o niečom dôležitom, pozeráme na svoje deti. Vidíme ich tváre, predstavujeme si ich reakcie a potom sa rozhodneme. Akonáhle pochopíme, že zrazu je tu malý človiečik, ktorého oči sa od rána do večera upierajú na nás a sledujú, čo robíme, snažíme sa robiť veci najlepšie ako dokážeme. Snažíme sa byť tým najlepším človekom, aký sa v nás skrýva. A aj keď je to niekedy strašne ťažké a mnohokrát zlyháme, táto snaha nás transformuje.

Pripomínajú nám tiež, že jeden človek môže spôsobiť v niekoho živote veľkú zmenu. To, že sa staneme matkou alebo otcom, zmení úplne všetko. Náš spôsob myslenia, pozerania na veci okolo seba, a tie naberú úplne iný rozmer. Pocítime lásku takú, ako nikdy predtým. Pochopíme dôležitosť mnohých vecí, ktoré sme dovtedy nechápali. Zrazu pochopíme, prečo naši rodičia nedokázali celé roky spávať, ak sme neboli v noci doma. Je to výzva prekonať krízy a problémy, pred ktoré nás život stavia, vzdať sa svojich nárokov, učiť sa prijímať bez odsudzovania a navzájom si odpúšťať. Myslím, že tu niekde je cesta. Uvedomiť si chyby, ktoré možno opakovali aj generácie pred nami, vrátiť sa k jadru samotného problému, vytiahnuť ho z temnoty na svetlo, pomenovať, prehodnotiť priority - tu niekde môže začať náprava.

Dieťa nám umožňuje detailne sledovať, ako rastie ľudská bytosť. Môžeme sledovať, ako sa z malého bábätka, ktoré je plne závislé na nás, stáva samostatný človek. Zrazu vie ručičkami naznačiť, čo potrebuje, hovorí, vyberá si oblečenie či účes a ani sa nenazdáme a začne mať vlastné názory úplne na všetko. Sprevádzame deti novými skúsenosťami, umožňujeme im skúšať mnohé veci, ktoré by možno nikdy neskúsili, vidieť miesta, ktoré by možno nikdy nevideli, a spoznávať ľudí, ktorých by možno nikdy nespoznali. Môžeme im hľadieť do tváre a vidieť to jedinečné nadšenie, ako im vďaka týmto skúsenostiam rastie sebavedomie a ako majú z toho nepoznaného radosť. Zdieľame s nimi ich malé i veľké úspechy. Ak vidíme svoje dieťa po prvom veľkom futbalovom zápase či po tanečnej súťaži šťastne zdvíhať víťaznú trofej, slzám hrdosti sa neubránime.

Deti nás rozosmievajú. Keď sa deti napracú ráno do našej postele a začnú nás láskať, to je okamih, ktorý nám vždy vyčarí úsmev na tvári. Keď nám začnú zavčasu ráno spievať z plného hrdla v aute cestou do školy, to je okamih, ktorý nám vyčarí úsmev na tvári. Keď sa nám stretnú pohľady a nemusíme povedať nič, lebo presne vieme, čo malo nasledovať a rozosmejeme sa… Ich objatia a bozky nám dávajú energiu. Keď máme občas pocit, že nevládzeme, ich objatia a bozky nám dajú vždy energiu kráčať ďalej. Nasledujú náš príklad. Keď vidíme svoje deti, ako majú radi ľudí navôkol, pomáhajú im, súcitia s nimi, sú vďačné, môžeme si povedať, že byť ich rodičom má obrovskú cenu. Dávajú nám pocit, že sme milovaní a dôležití. Je krásny pocit vedieť, že pre niekoho sme celým svetom. Niekto oceňuje, čo všetko denne pre neho robíme a čím starší bude, tým viac si to bude vážiť. Možno o tom nebude hovoriť, ale bude to nosiť vo svojom srdci. A keď raz bude mať svoje vlastné deti, pochopí a ocení našu snahu ešte viac. Je krásne počuť: „Mami, prosím, pozeraj sa, čo dokážem! Pozeraj!“ A zopakujú to znova a znova, aj miliónkrát.

Vrodený rodičovský program: Sila opatrovateľského inštinktu

Opatrovateľské rodičovské správanie je hlboko zakorenené v našej biológii. Dispozíciu naň má matka aj otec. Všetci ho máme v sebe ako určitý vrodený program, ktorý sa aktivuje, keď sme v kontakte s dieťaťom. Matka má, samozrejme, túto dispozíciu diferencovanejšiu, silnejšiu a má aj schopnosti, ktoré otec nemá, napríklad môže dojčiť. Keď ide o naše dieťa, máme ho neustále mentálne v sebe a dbáme na to, aby sa dieťaťu darilo, máme tendenciu chrániť ho. Keď hovoríme o inštinkte, je to preto, že v tomto programe sú určité momenty, ktoré majú charakter inštinktívneho správania.

Spúšťačom opatrovateľského a ochranárskeho správania je zrejme aj konfigurácia malého dieťaťa. Funguje to aj vo vzťahu k cudzím deťom. Všimnite si, že z hľadiska anatómie má dieťa relatívne veľkú hlavu oproti telu, má kratšie končatiny, pomerne vysokú čelovú časť hlavy, krátku bradu a pomerne veľké oči. A keď malé dieťa už chodí, má tendenciu k potácavej chôdzi - evolučný biológ Konrad Lorenz to nazval chôdza pripitého námorníka na lodi. No a keď toto všetko vidí dospelý, aj keď ide o cudzie dieťa, zapne sa v ňom inštinktívne opatrovateľské správanie.

Dôležitosť okamžitého kontaktu po pôrode potvrdzujú aj výsledky pozorovaní žien, ktoré sa v petrohradskej pôrodnici chceli vzdať svojho dieťaťa a chceli ho z rôznych dôvodov dať na adopciu. Keď tieto matky mali hneď po pôrode s dieťaťom kontakt koža na kožu a nadojčili ho, tak veľká väčšina z nich zmenila svoj postoj. Zaplo sa u nich opatrovateľské materinské správanie. To je dosť dôležité poučenie. Podobné zásahy do vzťahu matky a dieťaťa po pôrode síce u ľudí nevedú k takémuto drastickému vyústeniu, ale tiež môžu sťažiť nastavenie sa na to materské správanie.

Výzvy a narušenia rodičovského správania

Avšak problém je, že toto opatrovateľské správanie môže byť aj u matky rôznym spôsobom narušené. Extrémny príklad zo živočíšnej ríše nám ukazuje, ako môže byť tento inštinkt krehký. Keď sa u kôz alebo oviec blížil pôrod a urobil sa im cisársky rez alebo síce prebehol normálny pôrod, ale na dve hodiny odstavili mláďa a nedovolili matke ani ho oňuchať či olízať a vrátili jej ho späť až po dvoch hodinách, mnoho samíc mláďa odvrhlo, akoby nebolo ich. Nedovolili mu ani cicať, čím bolo odsúdené na smrť.

Do materinského opatrovateľského správania môže nepriaznivo zasahovať napríklad aj veľmi zlá vzťahová skúsenosť matky so svojou matkou alebo s druhými ľuďmi vôbec. A keď matka nemá silné sebavedomie, môže sa cítiť prehnane neistá, neverí si, či to zvládne, či dokáže na dieťa správne reagovať. Keď mama nezažila od svojej mamy prirodzené rodičovstvo v zmysle senzitívneho materinského správania, tak sa jej to u svojho dieťaťa ťažšie realizuje.

Môže nám byť materský inštinkt na škodu v tom, že nás robíš príliš úzkostnými a až nadmieru ochranárskymi? To sa asi nedá pripisovať tomuto inštinktu, ale skôr tomu, že matka z nejakých dôvodov nie je schopná držať krok s vývojom dieťaťa a stále ho chce mať ako dojča, ktoré je zavesené na nej a nevzďaľuje sa od nej. Takáto matka sa bojí autonómneho správania dieťaťa a má tendenciu to vyhodnocovať tak, že - dieťa ma asi nemá rado, keď si dovolí odpotácať sa odo mňa na päť metrov a hneď ho privoláva a vnucuje sa mu. V správaní dieťaťa to môže narobiť dosť veľké problémy.

Známy americký psychiater a psychoanalytik Daniel Stern, veľký odborník na komunikáciu matka - dieťa, opísal príhodu, ktorá jasne ilustruje tieto narušenia. Jeho asistentka ho raz poprosila, či by sa pozrel na jedno dieťa, s ktorým má matka veľké problémy. Chlapček bol vraj čudný, lebo občas z ničoho nič začal vrieskať, revať, odmietať matku a dramaticky protestovať v jej blízkosti, hoci ona sa javila ako veľmi milá a starostlivá. Stern teda navrhol, že keď sa matka s dieťaťom budú spolu hrať, druhá osoba nasníma na videozáznam ich správanie, aby videl, ako prebieha interakcia medzi nimi. Keď si následne púšťali video, spočiatku naozaj nerozumeli, čo sa deje - matka bola zameraná na dieťa, prítomná, vľúdna, ale ono zrazu začalo vrešťať ako o život. Vyzeralo to nepochopiteľne, no potom si lepšie pozreli sekvenciu záznamu z profilu a tam sa ukázalo, čo je vo veci. Keď sú totiž deti presýtené komunikáciou, signalizujú to tak, že odvrátia hlávku a vtedy sa už chcú hrať samy alebo chcú oddychovať, či skúmať okolie. Lenže matka chlapčeka na takýto signál svojho syna reagovala tak, že strčila hlavu bližšie k dieťaťu a keď sa ešte viac odklonilo, ona zase šla bližšie, až sa úplne nalepila na dieťa a ono sa zosilnilo v proteste. Ako sa ukázalo neskôr v rozhovore s matkou, problém bol v tom, že nemala spracovanú stratu blízkej osoby a keď sa dieťa od nej odklonilo, zle to niesla. Vo svojej mysli si to vyhodnotila ako signál - Strácam ho, nemá ma dosť rád. Vtedy šla bližšie k dieťaťu, čo ho však preťažovalo a dieťa začalo kričať. Tento príbeh zdôrazňuje, ako vnútorné, nevyriešené problémy rodičov môžu nevedome ovplyvňovať dynamiku vzťahu s dieťaťom.

Komunikácia a hlboká väzba: Magický očný kontakt

Vo vzťahu matka a dieťa, a pre vývin dieťaťa vôbec, je mimoriadne dôležitý očný kontakt. Dieťa má vrodenú dispozíciu na to, že keď vidí tvár, tak vyhľadáva očný kontakt. To sa v priebehu dní po pôrode dokonca zosilňuje a dieťa má tendenciu stále viac a viac sa zameriavať pohľadom na oči druhého človeka. Naše oči a ústa sú pre dieťa dominantné, potom je to ešte hranica medzi čelom a vlasatou časťou hlavy. Čiže dieťa má tento vrodený program a keď sa dojčí, tak je obvykle v takej pozícii, že má možnosť pohľadom fixovať maminu tvár. Zároveň, keď sa aj mama díva dieťaťu do očí, nastáva pohľad z očí do očí a to má obvykle oblažujúci účinok na jedného aj na druhého. Ale nechceme z toho robiť problém alebo vyvolávať pocit viny u matiek, ktoré si potrebujú niečo dôležité vybaviť a využijú na to čas pri dojčení. Ak to trvá len chvíľu, je to v poriadku. Ale keď je to o tom, že mama úplne zanedbáva očný kontakt s dieťaťom, je to na škodu. Je to v podstate istá forma vyhýbavého správania sa matky voči dieťaťu. Keď sa študujú štýly materského správania, vidíme, že niektoré mamy sa dištancovane správajú k deťom a deti potom tiež preberajú tento štýl správania. Teda vyhýbajú sa kontaktu s matkou, aby ju neobťažovali svojimi potrebami.

Je zaujímavé, že aj u dospelých očný kontakt funguje tak, akoby aktivoval program, ktorý v sebe máme z detstva. Eric Berne, zakladateľ transakčnej analýzy a autor známeho bestselleru „Ako sa ľudia hrajú“, navrhol raz tzv. experiment s intimitou. Jeho podstatou je, že dvaja dospelí ľudia sa posadia tak, že kolenami sú od seba vzdialení asi 60 cm, majú k dispozícii 15 minút a ich úlohou je zostať v situácii tu a teraz, pozerať sa navzájom do očí a hovoriť o tom, čo vnímajú, čo prežívajú, pričom sa im dopredu povie, aké veci by nemali otvárať, ktoré by odvádzali od zamerania tu a teraz. Obvykle ľudia majú z toho veľmi hlboký zážitok zblíženia s druhou osobou a tento pocit pretrváva dni, týždne a niekedy až mesiace. Zrejme ten vrodený význam pohľadu z očí do očí je v nás prítomný aj v dospelosti. Niektorí dospelí tento experiment nezvládli a mali tendenciu ho rôzne prerušovať, lebo pre niektorých ľudí sa zážitok blízkosti s druhým človekom spája s pocitom ohrozenia. Môže to súvisieť s tým, že majú z minulosti, možno až z raného detstva, zlé skúsenosti s blízkymi vzťahmi.

Podľa MUDr. Jozefa Haštu je najväčší dar, ktorý môžeme dať dieťaťu do života, bezpečná vzťahová väzba. To, čo nerobiť, aby sme dieťa nezneisťovali, neprispievali k jeho úzkostiam, nízkemu sebavedomiu a nesťažili mu do budúcna väzby s inými ľuďmi, je rovnako kľúčové. Vzťahová väzba je základom zdravého vývoja a ovplyvňuje celý ďalší život človeka. Rozhovor s MUDr. Jozefom Haštom na tému vzťahová väzba, kde odpovedal na otázky o tom, ako dať dieťaťu tento dar a ako na mamičku a bábätko vplýva rutinná separácia po pôrode v nemocnici, vyšiel v špeciáli Dojčiatko & batoľa 2/2016 už 12. októbra 2016.

Múdrosť vo výchove: Medzi inštinktom a modernými výzvami

Detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová, žena so 43-ročnou praxou v oblasti výchovy, raz poznamenala, že „netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť a dieťa sa pridá.“ Vyslovil to už známy detský psychológ Ivan Štúr a z jeho slov sa stal veľmi obľúbený citát. Môže mať viacero významov - napríklad nebyť prísnym rodičom, skôr priateľom, ktorý nebude dieťa držať nakrátko alebo i to, že je potrebné drobcovi ukázať život a rodičovskú tvár z tej najsvetlejšej strany, aby dieťa bolo naším najlepším odrazom.

Mgr. Lýdia Adamcová k tomuto citátu dodáva: „Dr. Štúr svojím vyjadrením vystihol podstatu výchovy. Problémom je ale každodenný život s bežnými problémami a popritom ho žiť krásne a šťastne. Niekedy to nejde zosúladiť. Rodičia sú len ľudia prežívajúci stresy, bývajú preťažení a unavení. Patrí to ale k životu a výchova sa deje aj vtedy. Deti majú vidieť aj druhú stranu života, samozrejme v únosnej miere. Základom je ale rodina, v ktorej deti cítia súdržnosť rodičov a je dobré, ak cítia aj širšie rodinné pole - starých rodičov. V takomto prostredí majú deti pocit bezpečia a bežné konflikty ich až tak nezaťažujú.“

Ďalej pani Adamcová vysvetľuje hlbší význam rodičovskej lásky: „Dieťa od momentu svojho počatia nevnímalo mamu a otca, cítilo iba „to“ krásne a nežné medzi nimi. To sú jeho prvé dotyky s rodičovskou láskou a nehou, a práve to mu dáva silu a istotu žiť. Potrebuje "TO krásne" celý svoj život a vie to potom dávať aj ďalej. "TO krásne", čo priťahuje rodičov k sebe, priťahuje aj ich deti. To je totiž „to“, čo dávno poznajú, pretože sa v tomto poli lásky a nehy vyvíjala každá bunka ich tela.“

Téma, či sú deti odrazom svojich rodičov, je komplexnejšia, ako sa zdá. Daniel Pasterčák to krásne vystihol: "V mojej osobe sa moja matka a môj otec stali jedným telom." Slovo "odrazom" nevystihuje podstatu vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Predstavte si dva malé kúsky nejakej hmoty - plastelíny rôznej farby. Začnite ich spolu premiešavať. Hmota zostáva, ale vzniká nová jedinečná kombinácia farieb. Ľudská hmota ale rastie a rodičia rastú vo svojom dieťati. Rastú naše schopnosti, radosti, depresie, hnevy, agresivity a to je vzájomne prekombinované. V tejto ľudskej hmote sú uložené všetky genetické informácie, ktoré sa udiali na genetickej línii oboch rodičov. Deti sú preto jedinečnou kombináciou genetických dispozícií oboch rodičov. Stáva sa, že rodičia povedia - náš syn je celý starý otec. Korene identity detí siahajú ešte ďalej a veľmi ďaleko.

Byť príkladom? O tom nerozhodujeme my. Či chceme, alebo nechceme, vždy a vo všetkom sme vzorom, ktorý si detský mozog zaznamenáva a ukladá ako modelové situácie na prežitie. Rodičia sa však podľa doporučení učia hrať role - nemáme kričať, nechceme, aby deti videli naše hádky, naše depresie. Všetko to potláčajú. A tu vzniká problém. Ako prvý výchovný princíp som vo svojom projekte "Výchova v kocke" uviedla princíp - výchova v pravde. Dieťa si vo svojom vnútornom svete nesie od nás naše schopnosti, emócie, tajomstvá, ale vo vonkajšom svete vidí iné správanie rodičov. Svojim vnútorným radarom registruje rozdiel. Začne nám prejavovať to, čo ono cíti vo svojom vnútri, akoby zrkadlilo náš potlačený vnútorný svet. Rodičia ale vidia iba problémy dieťaťa - je drzé, agresívne, nepokojné, smutné, lenivé, a treba s ním niečo robiť, zmeniť ho, liečiť ho. S kým je ale potrebné pracovať? To bežne prirovnávam k práci záhradníka, ktorý má choré jablká. Nebude predsa liečiť jablko po jablku, ale začne liečiť strom. A tak je to aj s rodinou.

Spoločenské odrazy a chyby vo výchove

Dnes sa z výchovy detí robí často hotová veda, rodičia majú k dispozícii množstvo kníh, rád a predsa často počúvame, že dnešné deti sú nevychovanejšie, než tie v minulosti. Je to tak? Výchova tu vždy bola a bude. Výchova k rodičovstvu sa nikdy špeciálne neštudovala, no napriek tomu ju zvládali všetky generácie. Niektorí lepšie a niektorí horšie. Výchova má svoje počiatky v rodičovskom inštinkte, postupne sa pridal vyvíjajúci rozum a vznikla múdrosť, ktorá je uložená v archetypoch - prastarých vzoroch matky a otca. Už malé deti sa pri hre správajú podľa týchto vzorov. Iné je správanie dievčatka a iné chlapca. Čiže my sme sa už narodili s rodičovským potenciálom a od narodenia sa učíme byť rodičmi. Ako dospelí rodičia ale prestaneme počúvať svoj rodičovský inštinkt vyvíjajúci sa milióny rokov.

Súčasný svet technológií nám dáva záruky, študujeme návody, a ak veci nefungujú, vrátime ich, vymeníme alebo vyhodíme. Do tohto sveta sa narodí dieťa - bez návodu a bez záruky. Príde na rad internet, vygoogliť sa dá všetko. Nevieme však hľadať vo svojom vnútornom svete, aby sme zistili, čo dokážeme - riadiť sa rodičovským inštinktom, skúsenosťami rodičov a svojou múdrosťou. Predtým, ako pôjdeme hľadať informácie na internet, mali by sme sa zamyslieť, čo by sme robili, keby sme boli na pustom ostrove a mali problém s dieťaťom. Je dôležité vedieť sa spoliehať na seba, dôverovať si. Ak nevieme, ako ďalej, nerobme nič a vždy sa bude niečo diať a situácia sa porieši. Odstup času dá aj nám iný pohľad na problémovú situáciu. A ak sa problémy hromadia, je potrebné obrátiť sa na odborníkov.

Problémom mnohých rodičov je, že výchovné rady a doporučenia nefungujú alebo fungujú iba dočasne. Často sa stretávame s rodičmi, ktorí majú potom pocity viny, pretože sa problémy dieťaťa nezlepšujú, sú zneistení, bezradní, ešte aj obviňovaní. Rodič by mal poznať základy fungovania psychiky, základné výchovné aj nevýchovné princípy, počúvať svoj inštinkt, aby vedel, ako rady a doporučenia používať. Starý problém je, že každá staršia generácia povie - dnešné deti sú nevychovanejšie. Nie sú to iba nevychovanejšie deti, ale aj neistí a bezradní rodičia. Vidíme problém v oslabenej rodičovskej autorite, akoby deti "trénovali" rodičov a skúšali ich silu, ktorú rodiča prejavujú skôr krikom, trestami a nie silou svojej osobnosti.

Rodičia si často nesú chybné výchovné modely zo svojho detstva. Nemajú doriešené svoje citové problémy, ktoré potom spontánne ovplyvňujú výchovné postoje k deťom. A v rodine potom vznikajú výchovné problémy. Chyby patria k životu, k výchove a treba sa vedieť iba poučiť. Skôr by sme sa mali sústrediť na chybné povedomie v celej spoločnosti. Predovšetkým sú to zle pochopené ženské a mužské výchovné úlohy v tom zmysle, že otec vyhlási - "ja budem zarábať a ty budeš vychovávať naše deti." Matka dokáže deti vychovať, ale nedokáže zo svojho syna sformovať muža, a svoju dcéru nenaučí, ako vnímať a reagovať na mužské postoje a na mužský svet. Miesto toho, aby sa tieto role dopĺňali, necháva sa výchova detí na matku. Matky, zaujaté bremenom výchovy, zabúdajú potom na partnerský vzťah. Deficitný partnerský vzťah oslabuje a zneisťuje deti, ktoré necítia tú pradávnu silu prameniacej z intimity.

Zabúda sa aj na generačné väzby, tieto sa pretŕhajú a mladé rodiny akoby strácali svoje korene. Vo svete detí majú starí rodičia nezastupiteľné miesto. Vyčerpaní rodičia nevedia požiadať o pomoc starých rodičov a nahrádza ich televízia, mobily a počítačové hry. Strata generačných koreňov znamená prerušenie toku života, ktorý je ako rieka so svojimi prítokmi a mladí sa rozhodnú urobiť svoj "potôčik". Dôsledky vidieť v unavených maminkách a rozpadajúcich sa rodinách.

Riešenie problémov a podpora zdravého vývoja

Na jednej strane máme bezradných rodičov a na druhej strane deti, ktoré zrkadlia určité problémy rodičov, ale aj rodiny. Výchova, respektíve vzájomné pôsobenie medzi rodičmi a deťmi, tu bola veky a dokázali vychovávať aj naši starí rodičia, prastarí rodiča a to bez týchto informácií, ktoré máme my. Práve to je ten problém, že mnohí rodičia strácajú rodičovský inštinkt a rodičovskú múdrosť. Iná situácia je v prípade extrémnejšieho problémového správania dieťaťa. Tu sa snažíme prísť s rodičmi na to, čo im dieťa signalizuje a čo im zrkadlí. Problémové správanie dieťaťa má svoj hlboký význam. Deti citlivo reagujú na nedoriešené problémy rodičov z ich detstva.

Príkladom môže byť situácia, keď maminka prišla s dievčatkom, ktoré sa začalo po nástupe do materskej škôlky pocikávať. Okrem toho sa im narodila ďalšia dcérka a staršie dievčatko sa priznalo, že by jej niečo aj urobila, ale nemá to v hlavičke, aj keď ruky by jej chceli niečo urobiť. Pri rozhovore s maminkou sa ukázalo, že tento problém mala aj ona v tom istom veku ako dcéra. Aj jej sa narodil mladší súrodenec a rodičia ju dali spať do samostatnej a vzdialenejšej izby, kde sa veľmi bála, začala sa pocikávať a skryte ubližovala mladšiemu súrodencovi. A dcéra dnes prežívala to, čo patrilo jej maminke a iba jej to zrkadlila. Po práci s maminkou problém zmizol aj u dcéry.

Dieťa je tvarovateľné od najmenšieho veku, a to aj vtedy, ak spinká. Dieťa a jeho mozog spracováva všetko vedome aj nevedome. Je ako špongia, ktorá nasáva všetko zo svojho okolia. Vo vývoji dieťaťa sú obdobia, pre ktoré je typické určité správanie - obdobie vzdoru a obdobie puberty. Vtedy je dobré rešpektovať určité správanie dieťaťa, nedramatizovať ho, a možno zostať nad vecou. Hovorí sa, že ak sa dcéra s matkou háda, matka si môže povedať "dobre som ju vychovala". Samozrejme, sú tu ešte aj iné aspekty tohto prirodzeného správania detí, ktorým sme prešli aj my. Aj my sme boli voči svojim rodičom kritickí, možno provokační. Ak sa to už deje nám, je to iné. Ak ale určité nevhodné správanie je vleklé, má väčšiu intenzitu, možno sa aj stupňuje, presahuje kritické vekové obdobie, tu je potrebné začať veci riešiť. Je neefektívne dieťa obviňovať, kritizovať, ale je dôležité zaoberať sa tým, prečo musí naše dieťa takto reagovať.

Nemá zmysel nechávať napríklad už aj malé bábätko vyplakávať, ako to niektorí rodičia robia vo viere, že takto svojmu dieťaťu už od mala stanovujú hranice, aby nebolo rozmaznané. Predstavte si, že plačete. Určite k tomu máte nejaký dôvod a miesto chápavého prístupu vás zatvoria do miestnosti. Nikto sa nebude o vás zaujímať, a to len preto, aby ste sa naučili neplakať. Nemáme radi slovo rozmaznané a ešte lenivé dieťa. V 1. module "Výchovy v kocke" sa hovorí o tom, ako hlboko zasahuje v ľudskom tele stres a prežívané emócie a ako ďaleko až do dospelosti ovplyvňujú prežívanie a správanie človeka. Iba bezcitný rodič vie nechať dieťa plakať a ono plače možno práve preto, že necíti jeho city a potrebuje ich. Samozrejme, plač môže mať množstvo iných príčin, ale objatie a kolísanie tu bolo veky a matky nosili svoje deti uviazané na svojom tele, aj s nimi pracovali. Deti takto cítili jej teplo, jej pohyb a prežívali s ňou rôzne jej pocity, ale v bezpečí. Dnes je dieťa zatvorené v detskej izbe a má tam samo spinkať, a ak plače, nikto mu nerozumie. A téma hraníc je veľká téma, na ktorú sa treba pozerať inak. Najskôr tu musí byť príťažlivosť alebo gravitácia rodiny a to znamená citovo teplé, pokojné a radosťou naplnené rodinné prostredie. Je to ako naša planéta. Nespadneme z nej, pretože funguje zemská príťažlivosť.

Univerzálna rada, ktorú by sme mali klásť rodičom na srdce, je, aby si uvedomili, že psychika a telo sú spojené nádoby, a tak sú spojené aj ich ochorenia a spojená by mala byť aj ich liečba. To je prvá rada. Ešte by si mali rodičia uvedomiť, že nestačí meniť a riešiť iba problémy detí. Dieťa je obviňované za to, aké je. Pritom deti nesú iba skombinované problémy rodičov. Pokiaľ toto rodičia nepochopia a nezačnú riešiť problémy aj u seba, dieťa si nenechá vziať problém. Vedú sa rodičia k tomu, aby inštinktívne vedeli situáciu zhodnotiť a rozhodnúť sa ako reagovať alebo nereagovať a mlčať. Mlčanie je silná výchovná metóda a povie niekedy viac, ako moralizovanie. Nie sme zástancami vyhranených výchovných metód, byť len prísny, alebo byť benevolentnejší, ide tu o ich správnu kombináciu. Samozrejme, vždy sú tu ešte aj schopnosti a povaha dieťaťa.

Láska, súcit a vedomá prítomnosť: Cesta k detskej duši

Autorka Monika Sobeková, ktorá píše knižky, ktoré sú vlastne liečivé, vie, ako spájať rodičov s deťmi. Otvárajú im oči a odomykajú srdcia, aby sme si spomenuli, že odpoveďou na naše problémy v živote je láska, nadhľad a súcit. Monika Sobeková je predovšetkým ženou, ktorá túži žiť šťastne a v harmónii, pretože vtedy sa cíti najlepšie. Pred rokmi vykročila na cestu poznania seba samej a s príchodom detí sa to zintenzívnilo. V prvej knižke „Láskavá cesta k detskej duši“ chcela dať na papier vlastné skúsenosti a pochopenia, ktoré na rodičovskej ceste zažíva, ako inšpiráciu pre ostatných rodičov a starých rodičov. Neskôr začala písať aj detské knižky. Dokonca vytvorila aj rodinnú hru na podporu a rozvoj empatie „Dúhovka“. Hra obsahuje 80 kartičiek so zaujímavými úlohami, ktoré podporujú v detských, ale aj v dospeláckych srdciach rozvoj porozumenia, láskavosti, empatie, kreativity a fantázie. „Láskavá cesta k detskej duši“ je určená pre dospelých - teda budúcich rodičov, rodičov, ale aj starých rodičov i všetkých, ktorí prichádzajú s deťmi do kontaktu.

Na našej ceste sme veľa hľadali a učili sa. Neprestajne hľadáme, učíme sa a hlavne sa snažíme načúvať nášmu srdcu. Pochopili sme, že dieťa je múdre ako to semienko. Vie, ako má vyrásť. Všetku múdrosť má schovanú v sebe. Stačia mu iba dobré podmienky. Dlhé desaťročia tu bol trend, kedy sa deti od rodičov skôr separovali. Mnoho rodičov to tak nechce robiť, chcú si s deťmi vytvoriť výživnú väzbu, ktorá by ich spájala navždy, aby sa ich deti cítili v bezpečí a milované. Aby mali pocit, že robíme veci, ktoré vždy majú zmysel.

Uzdravujúce modlitbičky pre deti a rodičov majú aj audioverziu. Volajú sa modlitbičky, ale nie sú to kresťanské modlitby, sú to básničky, modlitbičky k Bohu, ako k najvyššiemu Zdroju, Vesmíru. Hovorí sa, že modlitby nemenia svet, menia však ľudí a tí môžu zmeniť svet. Pre deti a rodičov je to útla knižka, ktorá má v prvej časti text o tajomstvách uspávania. Časť o uspávaní vznikla tak, že prvej dcérke autorky vždy trvalo dlho, kým zaspala. Uspávala ju každý večer. Vždy potichu závidela manželovi, že on má večer pre seba a ona trávi dve hodiny pri uspávaní dieťaťa. Neskôr niekde čítala, aký je čas pri zaspávaní čarovný, že vtedy do svojho podvedomia nasávame veci oveľa intenzívnejšie a uvedomila si, že keď uspáva svoje dieťa, že to nie je trest, ale naopak DAR. Uvedomila si, že naše deti môžeme pred spaním dokonca liečiť. Raz dcérke kamarát povedal, že je hlúpa. To slovo takmer nepoužívame, ale jej to celý večer nedalo a stále dookola sa pýtala: „Mami, prečo mi povedal, že som hlúpa?“ A tak vymysleli modlitbičku: „Za dobré slová.“ Aby rodičia hovorili s deťmi o tom, že je dôležité, aké slová nám vychádzajú z úst, lebo aj tie slová majú svoju silu a energiu a dokážu nielen potešiť, ale aj zraniť. A myslím, že to je dôležitá téma, o ktorej by sme sa s deťmi mali rozprávať.

Najnovšie vydané sú Kryštálové rozprávky. Vznikli úplne inak. Dcéra autorky chodí do slobodnej škôlky s prvkami waldorfskej pedagogiky. Tá je veľmi spojená s umením a prírodou. Vďaka nej sa autorka vrátila naspäť k prírodným slávnostiam a pochopila ich dôležitosť a skutočný význam. Kolobeh roka je podobný kolobehu ľudského života. Po zime, na jar sa prebúdza príroda rovnako, ako my sa po zimnom útlme prebúdzame. Preto by sme mali na jar svoje telo očistiť pôstom. Neskôr, keď prichádza leto, príroda je na vrchole počas letného slnovratu a my máme v lete najviac sily. Na jeseň opadáva lístie. Príroda sa zbavuje starého a uzatvára sa do seba. Tak by sme aj my mali utíšiť do seba a popremýšľať nad svojím životom. Nakoniec prichádza zima, čas úplnej tmy a v jej strede vzniká zárodok nového svetla. Slávime Vianoce ako príchod svetla na zem. Tak ma to oslovilo, až som si povedala, že o tom musím porozprávať druhým detičkám. Ale ako? Von cez knižku. Napríklad na Michala deti bojujú symbolicky s drakom, ako archanjel Michael, ktorý ho zahnal do temnoty. No a samozrejme knižka hovorí aj o daroch prírody - zemských kryštáloch a bylinkách.

Autori dostávajú veľmi krásne slová od mamín, ktoré napríklad pochopili to, že tak, ako prichádzame na svet, žijeme aj naše životy, cez ktoré sa snažia vnímať rodičovstvo ako krásne posolstvo a nie iba bežnú samozrejmosť. Najväčší dar, ktorý môžeme dať našim deťom, je naša vlastná premena. Jedine zmenou vlastných postojov a predsudkov môžeme zmeniť minulosť a tvoriť. Má to veľký zmysel a je to najkrajšie ľudské poslanie. Len psychicky zdravá spoločnosť môže produkovať zdravú generáciu detí a mladých ľudí. A máme čo naprávať, je to práca na plný úväzok. Stojí však zato. Vnímavým postojom voči potrebám blížnych, schopnosťou kritickej sebareflexie, prekročením vlastných tieňov môžeme uskutočňovať zmeny a vytvárať podmienky pre zdravý vývoj našich detí, vnúčat. A to je najmenej ale zároveň aj najviac, čo každý z nás môže urobiť hneď. Ktosi múdry raz povedal, že zlo ako také neexistuje, je to len absencia lásky, rovnako ako tma, je nedostatok svetla. Prajeme nám všetkým veľa svetla pri hľadaní lásky.

Nadčasové pravdy o deťoch: Inšpiratívne citáty a pohľady

Deti sú našou budúcnosťou. Súčasne nám však pripomínajú minulosť, na ktorú sme už takmer zabudli. Obdivujeme ich úprimnú radosť a smejeme sa na ich hrách. Napriek detskej jedinečnosti a osobnostnej mimoriadnosti, existujú výroky, ktoré sa zdajú byť pravdivé pre každé dieťa. Tie najobľúbenejšie vám teraz prinášame:

• „Dospelí sú len zastaranými deťmi.“ - (Dr. Seuss)
• „Každý deň nášho života ukladáme vklady do pamäťových baniek svojich detí.“ - (Charles R. Swindoll)
• „Svoje deti musíte milovať nezištne. A to je ťažké.“ - (Bill Cosby)
• „Deti sú ako čerstvý cement. Čokoľvek na nich spadne, zanechá stopu.“ - (Haim Ginott)
• „Deti sú živá správa, ktorú pošleme do časov, ktoré neuvidíme.“ - (John F. Kennedy)
• „Od detí sa môžete veľa naučiť. Napríklad, koľko trpezlivosti máte.“ - (Franklin P. Jones)
• „Netrápte sa tým, že deti vás nikdy nepočúvajú. Trápte sa tým, že vás vždy sledujú.“ - (Robert Fulghum)
• „Ak chcete mať inteligentné deti, čítajte im rozprávky. Ak chcete, aby boli inteligentnejšie, čítajte im viac rozprávok.“ - (Albert Einstein)
• „O hraní sa často hovorí tak, ako keby bolo odpočinkom od vážneho učenia. No pre deti je hranie vážne učenie.“ - (Fred Rogers)
• „Prišiel som na to, že najlepší spôsob, ako deťom poradiť, je zistiť, čo chcú, a potom im poradiť, aby to spravili.“ - (Harry S. Truman)
• „V očiach dieťaťa nie je žiadnych sedem divov sveta. Je ich sedem miliónov.“ - (Walt Streightiff)
• „Ako to, že malé deti sú také múdre a dospelí takí hlúpi? Asi je to výsledok výchovy.“ - (Alexandre Dumas)
• „Neznevýhodnite svoje deti tým, že ich život spravíte jednoduchým.“ - (Robert A. Heinlein)
• „Deti nie sú omaľovánky. Nemáte ich vyfarbiť svojimi obľúbenými farbami.“ - (Ayn Rand)
• „Bráňte, otupte alebo zničte predstavivosť dieťaťa a vzali ste mu šance na úspech v živote.“ - (Michael O’Mara)
• „Deti nájdu všetko v ničom. Dospelí nenájdu nič vo všetkom.“ - (Giacomo Leopardi)
• „Celý prvý rok učíme deti, ako chodiť a hovoriť, a potom po zvyšok života im hovoríme, aby boli ticho a sadli si.“ - (Neil deGrasse Tyson)
• „Deti milujú toho, kto ich miluje.“ - (Henry Wadsworth Longfellow)
• „Deti nie sú šťastné, keď nemajú čo ignorovať.“ - (G.K. Chesterton)
• „Musíte svoje deti milovať nesebecky. Je to ťažké.“ - (Bill Cosby)
• „Príliš veľa lásky deti nikdy nepokazí. Rozmaznávanie nastane, keď lásku nahradíme vecami.“ - (Frank A. Clark)
• „Učte svoje deti, že sú jedinečné. Nie sú na to, aby sa zmestili do vášho príbehu.“ - (Shannon L. Alder)
• „Vždy pobozkajte svoje deti na dobrú noc, aj keď už spia.“ - (H. Jackson Brown Jr.)
• „Každé dieťa je iné a preto potrebuje individuálnu pozornosť. Každý, kto je rodičom, vie, ako jedinečné je každé dieťa.“ - (W. H. Auden)
• „Rodičia sa musia naučiť počúvať svoje deti bez ohľadu na vek. A nemyslieť si, že vedia všetko.“ - (L.R. Knost)
• „Prirodzenou súčasťou materstva je obetavosť. Keď sa stanete matkou, prestávate byť stredobodom svojho vesmíru.“ - (Erma Bombeck)
• „Všetky tie klišé, ktoré ste kedy počuli o pôrode a materstve, to všetko je pravda. Sú miliónkrát krajšie a tisíckrát ťažšie.“ - (Jessica Alba)
• „Všetko zlo pochádza zo slabosti. Dieťa je zlé, pretože je slabé. Učiňte ho silným a stane sa dobrým.“ - (Jean-Jacques Rousseau)
• „Byť mamou na plný úväzok je jedným z najlepšie platených zamestnaní. Keďže odmena je čistá láska.“ - (Mildred B. Vermont)
• „S malými deťmi je to ako s intelektuálmi. Čím sú menšie, tým viac vedia.“ - (Jean Cocteau)
• „Deti sú neskutočne dôležité. Nezaslúžia si len prežiť. Zásluhou je, aby prekvitali.“ - (Oprah Winfrey)
• „Rozprávky deťom nehovoria, že draci existujú - to už oni dávno vedia. Rozprávky deťom hovoria, že draci môžu byť porazení.“ - (G.K. Chesterton)

tags: #dieta #je #najvacsi #dar #zivota

Populárne príspevky:

• Pochopenie medziľudských vzťahov
• Sprievodca výučbou čítania pre deti
• Sprievodca pokojným detským spánkom
• Odsávačky hlienov pre zdravý dýchací systém dieťaťa
• Komplexný sprievodca horúčkou u bábätka