Rodina, tá základná jednotka spoločnosti, zohráva v našich životoch nezastupiteľnú úlohu. Je to prostredie, kde sa učíme láske, úcte a rešpektu, kde získavame prvé skúsenosti a formujeme svoju osobnosť. V dnešnej uponáhľanej dobe, keď sa tradičné hodnoty rodiny dostávajú do úzadia, je dôležité si uvedomiť, aký vplyv má rodinné prostredie na dieťa a aké kroky môžeme podniknúť pre jeho harmonický vývin. Tento článok sa zaoberá významom rodiny pre život dieťaťa, možnosťami správnej výchovy a dôležitosťou vytvorenia pevného rodinného prístavu, kde sa dieťa cíti milované a šťastné.
Definícia a význam rodiny v modernom svete
Rodina je definovaná ako malá sociálna skupina, ktorú tvoria jednotlivci spätí manželstvom, pokrvným príbuzenstvom alebo adopciou. Táto definícia zdôrazňuje, že rodina je spoločenstvo minimálne jedného alebo dvoch rodičov a dieťaťa. Členovia rodiny zastávajú v nej rôzne úlohy a navzájom sa ovplyvňujú. Rodina vytvára vlastné kultúrne prostredie, ktoré formuje osobnosť detí a odovzdáva kultúrne dedičstvo nasledujúcim generáciám.
V minulosti bola rodina pre ľudí všetkým, čo mali. Vážili si svojich príbuzných a rodinné väzby boli veľmi silné. Dnes, v modernej spoločnosti, sa význam rodiny zdá byť oslabený. Stáva sa módou byť slobodnou matkou alebo žiť "na divoko", čo bolo v minulosti nemysliteľné. Napriek týmto zmenám zostáva rodina dôležitým pilierom spoločnosti, ktorý plní nezastupiteľné funkcie. Je to prvotné prostredie, v ktorom vzniká, rastie a formuje sa človek - miesto, kde sa objavujú prvé skúsenosti, hodnoty a vzťahy.
Rôzne formy rodiny a ich dynamika
Rodiny môžu mať rôzne formy. Existujú úplné rodiny, kde žijú obaja rodičia s deťmi, a neúplné rodiny, kde žije len jeden rodič s deťmi. Niektorí ľudia žijú v doplnených rodinách, kde sa k rodičom a deťom pridávajú starí rodičia alebo iní príbuzní. Rodiny môžu byť harmonické, kde vládne láska a porozumenie, alebo disharmonické, kde dochádza k nezhodám a konfliktom.
Tí, ktorí žijú v úplnej rodine, by mali byť vďační, pretože iní takúto možnosť nemali alebo nemajú. Mnohí ľudia žijú v neúplných rodinách z rôznych príčin, ale sú s tým spokojní. V súčasnosti sa rozširujú jednorodičovské modely a alternatívne formy spolužitia. Digitalizácia, práca na diaľku, sociálne siete i migrácia rodín za prácou menia spôsob komunikácie a trávenia spoločného času.
Výchova v rodine: Láska, hranice a sebarealizácia rodičov
Rodičia sú považovaní za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí. Rodina je prvotnou inštitúciou, v ktorej prebieha proces výchovy. Aj keď na správnu výchovu neexistuje jednotný návod, musí sa uskutočňovať premyslene a cieľavedome. Východiskom pre konanie dieťaťa sa stáva správanie rodičov. Rodičia by mali byť pre svoje deti vzorom čestnosti, úcty k iným ľuďom, pravdovravnosti a schopnosti rozlíšiť dobro od zla.
Cieľom rodinnej výchovy je vychovať z dieťaťa mravného a charakterného človeka, ktorý sa bude vedieť o seba postarať a obstojí v rodinnom a spoločenskom živote. Rodina sa podieľa na formovaní človeka aj v dospelosti, takže jej výchovná funkcia pretrváva. Príchod dieťaťa do rodiny vyžaduje od rodičov, aby prestali byť egocentrickí a uvedomili si, že pod ich rukami vyrastá samostatná ľudská osobnosť, ktorú by mali čo najlepšie pripraviť do života. V záujme dieťaťa musia modifikovať svoje myslenie, správanie a životný štýl. Dobrá výchova v rodine je vždy spojená so sebavýchovou rodičov, preto je veľmi náročná.
Pre správnu výchovu je podstatné, aby sa dieťa naučilo pochopiť, čo znamená ÁNO a čo NIE. Situácia, kedy sa rodičia nevedia zhodnúť na jednom spôsobe výchovy, kde matka tvrdí jedno, otec zasa druhé, spôsobuje u dieťaťa nerozhodnosť. Nevie koho má poslúchať a upadá do obrovského smútku. Výchova je ako keď sa k stromu priviaže z jednej aj z druhej strany palica. Obidve sú dôležité, aby mohol strom začať rásť rovno. Pri výchove je jedna palica nahradená láskou a druhá trestom. Ani bez jednej palice, nemôže byť človek správne vychovaný. Ak by sa vychovával bez lásky, vyrastie z dieťaťa bezcitný človek. Ak zasa bez trestu, môže z neho vyrásť človek, ktorý si nikdy nič v živote nebude vážiť.
Štátny tajomník ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Juraj Káčer na medzinárodnej konferencii Podpora detí v kontexte dokumentu Európska záruka pre deti predstavil základné piliere podpory detí na Slovensku. Jedným z pripravených opatrení na prerušenie kruhu chudoby detí je vzdelanie. V rámci Európskej záruky pre dieťa predstavilo Slovensko plán na podporu dostupnosti vzdelávania a odstraňovanie príčin jeho predčasného ukončenia. Napríklad v podobe doučovania, asistencie v škole, ale predovšetkým rôzne voľnočasové, záujmové, dobrovoľnícke aktivity.
Úloha otca a matky vo vývine dieťaťa
Podiel na výchove detí majú obaja rodičia. Dieťa pre svoj správny vývoj potrebuje mať pri sebe vzor mužskej aj ženskej osobnosti. Úlohy otca a matky vo výchove sú navzájom nezastupiteľné. Vo výchove oboch pohlaví sú rovnako potrebné láska a neha, citlivosť matky, tvrdá ruka a racionálnosť otca.
Už od pradávna pripadla otcovi úloha starať sa o živobytie svojej rodiny. Dnes sa na materiálnom zabezpečení podieľajú obaja rodičia, takže otec by mal mať viac času na výchovu svojich detí. Je pri nej rovnako dôležitý ako matka. Na pozadí tohto sociálneho vývoja sa neprítomnosť otca v rodine prejaví oveľa ťaživejšie ako v minulosti, kedy akékoľvek práce s dieťaťom boli výhradne ženskou záležitosťou. Dieťaťu vyrastajúcemu bez otca chýba dôležitý vzor mužskosti, ktorý je zvlášť pre starších chlapcov dôležitý k regulácii ich správania. Trpia však zvyčajne aj nedostatkom autority a poriadku, ktoré otec za normálnych okolností stelesňuje. Dieťa, ktorému chýba hlavne otcovská autorita, býva často nesociálne a agresívne voči dospelým i deťom.
Matka musí sama niesť celú hospodársku a výchovnú starostlivosť o rodinu, je zvyčajne tak zamestnaná, že jej pre dieťa nezostáva veľa času a že ochabuje aj jej záujem o neho. Dieťa potom býva prevažnú časť dňa odkázané na seba, a ak nie je o neho postarané inak, ľahko sa začína túlať, má viac príležitostí k priestupkom.
Výnimočnosť otca a jeho vplyv
Otec je viac, ako len druhý dospelý v rodine. David Popenoe vo svojej knihe Život bez otca, popisuje významné faktory, ktoré má prítomnosť a starostlivosť najmä biologického otca na rozvoj osobnostných charakteristík dieťaťa. Otec predstavuje pre dieťa ekonomickú stabilitu, ochranu, bezpečie a spravodlivosť. Postavenie otca v rodine a jeho výchovný štýl je signifikantne rozdielny od princípov, ktoré dieťaťu sprostredkováva matka a zohráva nesmiernu dôležitosť v zdravom vývine dieťaťa a jeho sociálnych zručností. Štúdie dokazujú, že deti, ktorým otec prejavuje lásku, náklonnosť a podporu, disponujú lepšími schopnosťami v oblasti kognitívnych schopností, sociálneho vývinu a lepšie sa začleňujú do kolektívu.
Rozdiel medzi matkou a otcom vo vzťahu k dieťaťu
Najzákladnejším princípom je fakt, že vzťah matky a dieťaťa je vrodený. Je to prvá väzba, ktorú dieťa nadväzuje už počas doby, kým je ešte v matkinom tele. Napriek tomu, otec je pre dieťa nemenej dôležitý. Hoci sa v živote dieťaťa vyskytuje menej často, keďže spravidla pracuje, alebo je inak neprítomný, v jeho prípade je dôležitá kvalita času, ktorý strávi s dieťaťom. Dieťa a otec sú prvé osoby, ktoré spolu nadväzujú vzťah. Ich vzťah nie je vrodený, o to dôležitejšie je, aby bol nadviazaný správne, zdravo a rešpektujúco. Richard Koestner vo svojej viac ako 26-ročnej štúdii dokazuje, že rozhodujúcim faktorom vo vývine empatie dieťaťa je prítomnosť a starostlivosť otca o dieťa.
Vplyv otca na dcéry a synov
Otec je pre dcéru prvým a najdôležitejším mužom v živote. Od ich vzájomného vzťahu závisia všetky jej ďalšie vzťahy. Otec dcére ukazuje, ako má vyzerať zdravý vzťah s mužom. Ak je otec nežný a milujúci, dcéra zvykne rovnaké kvality hľadať aj vo svojom partnerovi. Ak je otec prísny a neprístupný, dcéra inklinuje k mužom, ktorých musí dobíjať. Otec ukazuje dcére, ako sa má muž k nej v budúcnosti správať aj tým, ako sa on správa k jej matke a ďalším ženám v okolí. Otec, ktorý prejavuje lásku, úctu a podporu voči žene, učí svoju dcéru sebahodnote a dôvere voči mužom. Na rozdiel od dcér, ktoré si budujú vzťahy s druhými ľuďmi na základe toho, aký vzťah mali so svojím otcom, synovia zvyknú správanie otca, hoci aj nevedomky, kopírovať. Ak je otec spravodlivý a rešpektujúci, rovnakým kvalitám učí aj svojho syna. V prípade, ak otec nie je v rodine prítomný, chlapci hľadajú iných mužských predstaviteľov, podľa ktorých si utvárajú obraz o mužskom svete a o správaní sa v ňom. Takýmto vzorom pre nich môže byť nevlastný otec, starý otec, učiteľ, starší kamarát.
Roly otca v živote dieťaťa
- Otec ako učiteľ: Pre dieťa je otec učiteľom a vzorom číslo jeden, dieťa si ho celý život idealizuje, dobrovoľne ho nasleduje a zo šťastných spomienok čerpá celý život.
- Otec ako spoluhráč: Vďaka hre s otcom sa učí dieťa pravidlám, správnym zásadám, rozvíja spoločenské zručnosti, trénuje si zmysel pre humor, zmysel pre fair play.
- Otec ako príklad: Svojím každodenným správaním dávajú príklad deťom, určujú mu, čo je správne a čo je nevhodné správanie.
- Otec ako živiteľ: Dieťa preberá od otca spôsob narábania s financiami a s majetkom. Vníma otca ako živiteľa rodiny, pričom matka je väčšinou na materskej dovolenke a zabezpečuje každodenné potreby dieťaťa.
- Otec ako ochranca: Otec je pre dieťa symbolom bezpečného domova, v ktorom sa cíti dobre ono aj jeho matka a súrodenci.
Vplyv súrodencov a rodinné rituály
K normálnej štruktúre rodiny patria aj súrodenci. Ich vplyv na vývoj dieťaťa nie je síce taký prenikavý ako vplyv rodičov, ale možnosť spoločnej hry, zdieľanie hračiek, dobrôt, pozornosti rodičov, riešenie drobných každodenných sporov i vzájomná súťaživosť či žiarlivosť - to všetko a mnohé ďalšie okolnosti zdravo podnecujú vývoj dieťaťa a uľahčujú mu vstup do spoločnosti. Ale i tu je možnosť náhrady v kamarátoch, ak je pochopenie rodičov pre túto základnú potrebu dostačujúce.
Úloha súrodencov stúpa, ak dôjde ku strate matky alebo otca. Starší súrodenec totiž predstavuje pre mladšieho istú sociálnu oporu a preberá niekedy priamo rodičovskú funkciu. Avšak i tam, kde chýbajú obaja rodičia, znamenajú súrodenci jeden pre druhého kus životnej istoty.
Okrem pravidiel má rodina aj svoje vlastné „rituály“, ktoré sú jedinečné. Ako prvým rituálom môže byť návrat každého člena domov z práce, či školy, alebo z nejakej zábavy. Ak niekto z členov rodiny chýba, pociťujeme to ako neúplnosť celku. Mali by sa navzájom radovať z príchodu toho druhého, aby bolo cítiť dôležitosť konkrétneho človeka. Pre nadobudnutie pocitu istoty dieťaťa v rodine, je podľa A. Škovieru jednou z možností spoločný stôl. Pri ňom sa všetci spoločne stretnú, konzumujú jedlo a popritom komunikujú.
Výchovné prostredie rodiny: Pozitívne a negatívne vplyvy
Rodina má medzi výchovnými prostrediami osobitný význam pre vývoj a výchovu mladej generácie. V rodine dieťa dostáva základnú výchovu a uvádza sa do širších spoločenských stykov a kruhov. Prostredie, v ktorom dieťa žije, nemusí na jeho rozvoj pôsobiť iba pozitívne, ale aj negatívne. Pedagogicky nevhodné, na výchovné podnety nedostatočné prostredie vytvárajú deťom takí rodičia, ktorí sú na výchovu nepripravení, ľahostajní alebo ju dokonca odmietajú. V takýchto rodinách vyrastajú deti výchovne zanedbávané. Za nevhodné prostredie treba pokladať naproti tomu i prostredie s nadmernou výchovou a prehnanou starostlivosťou o dieťa. Výsledkom takejto výchovy je nesamostatnosť spojená s deformáciou duševného života dieťaťa.
Preto je dôležité, aby vychovávateľ poznal charakter bezprostredného prostredia dieťaťa, v ktorom dieťa žije. Je dôležité poznávať a analyzovať predovšetkým tie vplyvy prostredia, ktoré sú z hľadiska pozitívneho vývoja osobnosti najdôležitejšie. Pojem "výchovné prostredie" môžeme popísať ako také sociálne prostredie, ktoré pozitívne vplýva na utváranie a rozvoj osobnosti človeka, kde je dostatok výchovných podnetov a pozitívnych podmienok pre rozvoj osobnosti v jej celistvosti.
Pretože rodina tvorí pre dieťa primárne prostredie, ktoré má veľký vplyv na vývin osobnosti, je úlohou rodičov vytvoriť v nej vhodné podmienky preň. Dieťa vidí vo svojich rodičoch dokonalé bytosti, rodičia preň predstavujú prirodzenú autoritu, ktorej sa musí podriaďovať, od ktorej a kvôli ktorej sa učí kontrolovať svoje správanie a konanie. V rodine sa uskutočňuje prvý stupeň jeho socializácie, dieťa si postupne uvedomuje, že musí brať ohľad na ostatných ľudí vo svojom prostredí a prispôsobovať sa. Povinnosťou rodičov je teda pripraviť a udržiavať pre dieťa, ktoré vychovávajú, najvhodnejšie a najlepšie výchovné prostredie.
V prvom rade to má byť kompletná rodina: matka, otec a podľa možnosti súrodenec, či súrodenci. Najdôležitejšia osobnosť je matka, ktorá svojou láskou, starostlivosťou a opaterou poskytuje pocit bezpečia a istotu, že sa oň starajú. Druhou osobou je otec, ktorý by mal byť pre dieťa vzorom pracovitosti, autoritou a prameňom hrdosti. Osobné príklad je najlepšia, ale najťažšia výchovná metóda.
Násilie v rodine a jeho dôsledky
Celá naša spoločnosť a svet okolo nás je plný násilia v rôznych formách. Ľudstvo je sprevádzané násilím už od jeho počiatkov a násilné správanie nenachádzame len u ľudí. Ale čo je zarážajúce, násilie je páchané aj v inštitúciách, ktoré pôvodne vznikli na ochranu svojich členov, a kde sa nepredpokladá agresia voči členom, no predsa je to tak. Máme na mysli domáce násilie, čiže násilie páchané v kruhu rodiny.
Domáce násilie je fenoménom súčasnej doby, ale aj dôb predchádzajúcich. Rodina tvorí základ spoločnosti a predpokladá sa, že v rodine sa jej členovia budú navzájom rešpektovať, a že v nej bude zaručená bezpečnosť pre každého, no žiaľ tomu tak nie je. Pojem násilie sa používa na označenie násilných činov a zanedbávania, ktoré sa odohrávajú v rámci domácich vzťahov, čo znamená predovšetkým v rodine, ale aj v partnerskom vzťahu. Prejavmi fyzického násilia sú napríklad sácanie, kopanie, škrtenie, údery päsťou, ohrozovanie zbraňou a podobne. V širšom zmysle sa pod pojmom domáce násilie rozumie aj psychické, sociálne a ekonomické násilie. Najvšeobecnejšie sa dá domáce násilie charakterizovať ako akékoľvek násilie vykonané doma alebo v rámci rodiny.
Obeťami domáceho násilia môžu byť ženy, muži ako i deti. K domácemu násiliu môže dôjsť v rodinách zo všetkých spoločenských vrstiev, zasahuje všetky vrstvy spoločnosti. Okrem toho, že domáce násilie je vážnym porušením ľudských práv, zanecháva ťažké straty na fyzickom a mentálnom zdraví obetí.
Prečo obete domáceho násilia neodchádzajú | Leslie Morgan Steiner | TED
Rodičia a deti: Vzájomné porozumenie a výzvy
Vzťah rodičov a detí je v súčasnosti veľmi často predmetom diskusií. Názory rodičov a detí sú vždy rozdielne. Inak si to predstavuje zaneprázdnený rodič a dospievajúci mladý človek. Keď sa opýtame pätnásťročného dieťaťa na jeho vzťah s rodičom, tak sa len pohŕdavo usmeje a pokrúti hlavou. Keď sa opýtame rodiča, začne sa sťažovať na to, aké je jeho dieťa drzé a neposlušné.
Názor dieťaťa je taký, že rodičia ich vôbec nedokážu pochopiť, že teraz je iná doba ako v čase, keď vyrastali oni. Mnohé deti dnes tvrdia, že svojich rodičov doslova nenávidia. No ten pravý dôvod je úplne jednoduchý. Je to túžba po láske. Túžba po tom druhu lásky, s ktorým sa stretávame ako s prvou. Túžba po rodičovskej láske.
Každé dieťa miluje svojho rodiča. Najviac v dobe, keď je ešte malé a nedokáže myslieť samo za seba. Táto podmienená láska však netrvá večne. Funguje na jednoduchom princípe. Ty si môj rodič a preto ťa mám rád. Čoskoro si však dieťa začne uvedomovať, že niečo nie je v poriadku. Všíma si, že jeho rodič na neho nemá čas a väčšinu dňa trávi v práci alebo mimo domova. V spoločnosti je dieťaťa je často nervózny a už sa s ním nedokáže ani porozprávať.
Preto sa zamyslite najprv sami nad sebou, drahí rodičia. Koľkokrát ste svojmu dieťaťu zavreli dvere pred nosom so slovami, že nemáte čas? Koľko času ste venovali svojmu dospievajúcemu dieťaťu a koľko svojej práci a "neodkladným" povinnostiam? Keď sa teraz vrátite domov, porozprávajte sa so svojím dieťaťom. Opýtajte sa ho ako sa má a či ho niečo netrápi.
Študentský život a rodina: Výzvy a prístupy
Študentský život je obdobie plné očakávaní, radostí, ale aj výziev. Materiálne zabezpečenie rodiny, typ školy a vek študenta zohrávajú významnú úlohu. Dôležitý je aj prístup študenta k povinnostiam, škole a životu.
Medzi študentmi možno rozlíšiť dve skupiny. Prvú tvoria študenti z bohatých rodín, ktorí majú všetko, čo si zaželajú. Druhá skupina zahŕňa študentov, ktorí si musia všetko vydrieť sami.
Pre niektorých študentov je svet gombička. Ide najmä o deti podnikateľov a inak vysoko postavených rodičov. Ak si niečo doma "zaspievajú", majú to okamžite ako na podnose. Mnohí z nich si myslia, že to tak bude stále. Netreba však hádzať všetkých do jedného vreca. Tí, ktorí majú dobrú výchovu a sú oboznámení s problémami v dospelom svete skoro odmalička, zodpovednejšie pristupujú k všetkým úlohám. Často sa stáva, že práve tieto "rozmazlené" deti sa viac snažia, majú lepšie známky a dochádzku.
Na druhej strane sú študenti, ktorí nemajú to šťastie vyrastať v bohatstve. Dnešní otcovia a matky dostali výchovu podobnú tej ako naši rodičia a starí rodičia. Za posledné desaťročia nezažila rodina vo výchove detí takú prudkú zmenu smeru, ako sa to deje práve dnes. Mnohí dnešní rodičia sa celkom odstrihli od výchovy predošlej generácie, hoci aj sami tvrdia, že mali dobrú výchovu a odniesli si z nej hodnotovú výbavu svojich rodičov. Ich argumentom je, že dnes to musíme robiť inak, lebo doba si to vyžaduje.
Veľký odklon vo výchovných metódach
Pre predošlé generácie bolo normálne použiť autoritu rodiča a vyžadovať od dieťaťa poslušnosť bez dlhého vysvetľovania. Demokratizácia vzťahov medzi rodičmi a deťmi prebiehala v minulom storočí len veľmi opatrne. Spomeňme odklon od vykania rodičom alebo postupné zmierňovanie telesných trestov. Naša generácia ešte vyrastala v podobnej atmosfére ako naši rodičia. Ako deti sme poväčšine boli podriadení rozhodnutiam rodičovskej autority, poslušnosť sa vnímala ako cnosť a presne sme poznali pravidlá hry. Dnes sme postavili dieťa na úroveň rodiča, jeho názory sa pri rodinných rozhodnutiach berú rovnako do úvahy ako tie rodičovské. Tresty akéhokoľvek druhu sú vnímané ako násilie na dieťati a obmedzovanie kreativity jeho ducha.
Čo je dôvodom tohto odklonu od výchovných postupov predošlých generácií? Súvisí to s kultúrnou i pedagogickou revolúciou, ktorá prebieha posledných štyridsať rokov. Tieto zmeny predstihli všetky skoky v doterajšej histórii. Píše, že kedysi boli roly jasne dané. Učitelia boli uznaní vo svojom poslaní, rodičia mali úlohu vychovávať deti a ich poslanie nikto nespochybňoval. To bolo možné len vďaka jednoduchosti vzťahov, ktoré sa viazali na jedno teritórium. V 70. rokoch prišla v západnom svete veľká transformácia spoločnosti a začal sa veľký boj o ľudské práva. V tejto revolúcii sa zmietlo zo stola všetko zo starých spôsobov výchovy. Často bez rozmyslu aj to, čo bolo dobré. U nás sa tento proces spomalil kvôli ére totality, naplno sa však prejavil posledných dvadsať rokov. Inštitúcie už nie sú pevnými bodmi, na ktoré sa človek môže odvolať a ktoré zaručujú súlad a hierarchiu hodnôt. Pravdou je, že dnes máme pred sebou iné výzvy, ako mali kedysi naši rodičia. „V istom zmysle sa naše túžby, základné potreby i hodnoty nezmenili. Chceme byť zdraví i milovaní, chceme mať domov a priateľov, byť na niečo hrdí a celý život si znova a znova aktualizujeme odpoveď na otázky „kto som?“, „kam patrím?“. Súčasný svet nás, naopak, zvádza k tomu, aby sme sa zriekali svojej identity a svojich koreňov. To je jeho volanie. Odmietanie minulosti, tradícií je toho súčasťou. Človek bez koreňov je oveľa ľahšie „ovládateľný“ ako ten, kto vie, kam patrí. A pritom postmoderný svet a relativizácia predtým spoločne zdieľaných hodnôt vytvára vo výchove množstvo komplikovaných situácií. „Táto antipedagogika, ktorá sa dnes rozmáha, však najviac vyhovuje dvom skupinám ľudí. Po prvé, liberálnym postmoderným teóriám, lebo umožňuje dieťaťu presadzovať jeho nároky napriek tomu, že to nie sú jeho potreby. Na druhej strane vyhovuje rodičom, lebo tí nechávajú dieťa voľne rásť a nevkladajú doň svoje predstavy. Teda nás aj akoby zbavuje zodpovednosti vychovať z neho raz dobrého človeka. Posunuli sme zodpovednosť mimo seba.“
Výchova dnes: Maximálny potenciál dieťaťa a nové prístupy
Výchovné príručky našich mám stavali na úplne odlišnom prístupe než tie dnešné. Enormný posun vo výchove detí v našej generácii vníma aj psychologička Daniela Kováčiková. „Súvisí to najmä so spoločenskými zmenami. Kedysi sa žilo viacgeneračne, starí rodičia boli užšie napojení na mladú rodinu. Zároveň princípy i ciele výchovy boli jednoznačnejšie. Cieľom bolo, aby sa dieťa prispôsobilo spoločnosti a aby si osvojilo jej normy. Základným výchovným princípom bola poslušnosť voči autorite. So zmenou spoločenského systému však prišla individualistickejšia ideológia a zdá sa, že preniká aj do výchovy. Sú tu nové výchovné štýly, s ktorými sa oboznamujeme aj vďaka internetu. Dôraz sa presúva z poslušnosti na rozvíjanie svojho osobnostného potenciálu. Ciele výchovy sú preto dnes menej jednoznačné. Podľa Kováčikovej prináša tento vývoj pozitívne stránky, ale zároveň aj niektoré riziká. „Keď kladieme dôraz na rozvíjanie individuálnych schopností, hrozí nebezpečenstvo prílišného dôrazu na výkon. Teda podpory toho, aby dieťa čo najviac vyniklo v skupine, aby bolo priebojné, najlepšie. Zmena výchovy prináša aj vedľajšie efekty, ako sú napríklad medzigeneračné konflikty. Tým, že je prístup k dieťaťu taký odlišný od prístupu predošlej generácie, dcéry sa dostávajú do latentného konfliktu so svojimi mamami, nevesty so svojimi svokrami. Dnešné matky si už nenechajú len tak hovoriť do výchovy. „Kedysi bolo normálne, že aj cudzí ľudia hovorili rodičom do výchovy, lebo filozofie výchovy boli veľmi podobné alebo rovnaké,“ myslí si Kováčiková. „Dnes sú štýly výchovy také odlišné, že sa už neodvažujeme upozorniť cudzie dieťa, lebo tá matka možno vychováva iným štýlom. A toto platí aj medzi matkami a starými mamami. Podľa talianskeho pedagóga Ezia Acetiho žijeme v dobe výchovnej noci, v ktorej rodiny robia dve základné chyby. Jednou je nostalgia za minulými časmi, ktoré hoci mali mnohé obete, aspoň mali dobré výsledky. Aceti sa však na budúcnosť pozerá optimisticky. Výsledkom nového typu výchovy má byť niečo, čo absorbuje z minulosti návrat k pravde o človeku a k hodnotám, ale vidí dieťa novými očami a dá mu hodnotu, ktorú predtým nemalo.
Rodina ako základný kameň vývinu dieťaťa
Rodina je pre dieťa prvým a najdôležitejším miestom, kde získava pocit istoty a bezpečia. Je základom pre rozvoj jeho osobnosti a má nesmierny vplyv na jeho citový vývin. Dieťa dokáže veľmi vnímať udalosti v rodine, pretože sa v nej pohybuje každý deň. Rodina mu pomáha začleniť sa do spoločnosti, osvojiť si kultúrne návyky a učiť sa tolerancii. Pomáha mu určovať si vlastné hodnoty, ale taktiež ho vystavuje aj istým konfliktom, aby sa naučilo zvládať svoje budúce nezhody s priateľmi, partnermi, ale i vo svojej budúcej rodine.
V súvislosti s podporou rodín a detí na Slovensku bol predstavený aj nový zákon, ktorý umožňuje vytvorenie detskej skupiny. Toto opatrenie vzniklo ako reakcia na konflikt na Ukrajine a má umožniť finančnú sebestačnosť a možnosť sebarealizácie matkám, ktoré sa neraz ocitnú v situácii, že sa musia starať o dieťa samé. V detskej skupine si môžu navzájom deti postrážiť samotné matky, týmto spôsobom si dokáže privyrobiť, ostatné môžu ísť do práce. V tejto situácii je dôležité vytvoriť nielen pracovné pozície, ale aj podmienky pre to, aby sa mohli odídenci zaradiť na pracovný trh.
Parentifikácia: Keď dieťa preberá rolu rodiča
Pojmom parentifikácia označujeme jav, keď dieťa v rodine preberá vývinovo neprimeranú zodpovednosť za emocionálnu, fyzickú alebo psychickú pohodu svojej rodiny (rodičov, mladších súrodencov).
Typy parentifikácie
- Emocionálna parentifikácia: Dieťa napĺňa emocionálne či psychické potreby rodiča, čo vedie k obráteniu rolí. Dieťa je dôverníkom svojho rodiča/rodičov - rodič je zvyčajne ten, kto žiada o radu, vyžaduje od dieťaťa prijatie, pochopenie, neadekvátne s ním zdieľa vlastné pocity a prežívanie, využíva ho na ventiláciu svojich emócií. Dieťa nemá priestor na rozoberanie vlastných tém.
- Inštrumentálna parentifikácia: Prideľovanie funkčných povinností, ktoré spadajú do rodičovskej roly. Pri spomenutých činnostiach je dôležité zohľadňovať intenzitu a primeranosť vo vzťahu k vývinovému obdobiu dieťaťa.
Rizikové faktory a dôsledky parentifikácie
Existujú životné situácie, s ktorými sa spája vyššie riziko pre vznik parentifikácie dieťaťa rodičom. Ďalšou ohrozenou skupinou sú deti, ktoré žijú iba s jedným rodičom, ktorý z nejakého dôvodu nemá vytvorený partnerský vzťah. Dieťa, na ktoré sú denne rodičmi kladené veku neprimerané požiadavky a na ktoré je prenášaná rodičovská zodpovednosť, môže prežívať stres, pocity neúspechu, zlyhania a nedostatočnosti a emocionálneho preťaženia. Dlhodobá parentifikácia nepriaznivo ovplyvňuje vývin emocionálnej inteligencie a sebaúcty.
Vplyv zdravotného postihnutia dieťaťa na rodinu
Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím predstavuje pre rodinu náročnú situáciu, ktorá si vyžaduje prehodnotenie hodnôt a postojov.
Psychologický aspekt
Najdôležitejšou úlohou rodiny je poskytnúť dieťaťu bezpečné, podporné prostredie, prijať jeho postihnutie so všetkými obmedzeniami a možnosťami, ktoré postihnutie so sebou prináša. Prekonať prvotné psychické reakcie a stavy a zaujať konštruktívny postoj k výchove dieťaťa. Ďalším problémom môže byť nadmerná závislosť matky a dieťaťa, čo môže brzdiť rozvoj dieťaťa. Narodením postihnutého dieťaťa rodina prehodnocuje svoje postoje k postihnutým všeobecne, často sa mení hodnotový rebríček rodičov.
Sociálno-psychologické problémy
Preťažovanie jedného z rodičov (väčšinou matky), chýbanie opory v rodine, únik rodičov z problémov, obviňovanie sa kvôli postihnutiu dieťaťa, jeho výchove. Nedostatok pozornosti ostatným členom rodiny, súrodencom dieťaťa. Problém správneho postavenia dieťaťa v rodine napr. súrodenci musia vyhovieť, ustúpiť postihnutému dieťaťu, žiarlivosť detí.
Ekonomická situácia
Problémy so zamestnaním matky, nemožnosť zamestnať sa, kým dieťa nie je zaškolené, resp. umiestnené vo vhodnom zariadení. Časté návštevy lekárov, operácie, nákupy pomôcok, hračiek pre dieťa.
Etapy prijatia postihnutia dieťaťa
- Fáza šoku: Iracionálne myslenie, zmätok a dezorientácia.
- Fáza popretia: Rodičia až vylúčia nepríjemnú skutočnosť, teda informáciu o diagnóze.
- Fáza smútku: Pocit viny, zlosti, úzkosti - vtedy sú už rodičia schopní racionálne uvažovať o konkrétnej skutočnosti.
- Fáza rovnováhy: Ústup depresií a úzkostí a prichádza k čiastočnému prijatiu situácie.
- Fáza reorganizácie: Rodičia hľadajú cesty do budúcnosti.
Funkcie rodiny a ich význam pre spoločnosť
Rodina je spoločensky schválená forma spolužitia rodičov a detí. Je všeobecne považovaná za malú sociálnu skupinu, ktorá plní v ľudskej spoločnosti mnoho funkcií. Dieťa sa v rodine na názornom príklade jemu najbližších učí chápať, že v spoločnosti vládne istý poriadok. Rodina poskytuje svojim členom - deťom aj rodičom, potrebné zázemie, uspokojuje ich potreby a sprostredkúva skúsenosti, ktoré nie je možné získať mimo rodinu.
Kľúčové funkcie rodiny:
- Stabilný emocionálny vzťah: Základ utvárania osobnosti dieťaťa.
- Ochranná funkcia: Vytvorenie bezpečného miesta, kde sa dieťa cíti chránené pred nebezpečenstvami vonkajšieho sveta.
- Uspokojovanie potrieb bezpečia a istoty: Funkcia matky a otca je nezastupiteľná.
- Poskytovanie zázemia: Potrebné ku spoločenskej sebarealizácii.
- Biologicko-reprodukčná funkcia: Zabezpečenie pokračovania rodu. Deti nie sú len výsledkom biologickej reprodukcie, ale stávajú sa pokračovateľmi rodinných línií, prenášateľmi hodnôt a tradícií.
- Ekonomická funkcia: Zabezpečenie materiálných potrieb členov, bývanie, strava, prístup k vzdelaniu. Kedysi bola rodina hlavným ekonomickým celkom - spoločný majetok, práca na poli, remeslá. Počas industrializácie sa rodinná produkcia presunula viac na zabezpečenie financií, zabezpečenie strechy nad hlavou, potravy či prístupu k vzdelaniu.
- Výchovná funkcia: Formovanie návykov, morálky a hodnôt detí. Pripravuje ich na samostatný život a začlenenie do spoločnosti. Prvotné návyky, morálka, spoločenské normy, hodnoty úcty a spätosti s domovom - to všetko sa formuje v procese výchovy. Slovenské príslovie „Aký otec, taký syn“ ukazuje dôležitosť príkladu v rodine.
- Socializačná funkcia: Rodina je miestom prvého kontaktu s širšou spoločnosťou. Deti sa tu naučia pravidlám správania, spoločenskému kontaktu, empatii.
- Rekreačná funkcia: Každý potrebuje miesto, kde si môže oddýchnuť, zregenerovať sily a načerpať novú energiu.
Rodina je ako prepletený koberec, v ktorom jednotlivé funkcie nemožno striktne oddeliť. Ak chýba ekonomické zabezpečenie, ohrozuje to emocionálnu stabilitu. Nedostatok výchovy či socializácie sa môže prejaviť problémami v škole a spoločenských vzťahoch. Skutočne funkčná rodina je tá, kde sa členovia navzájom podporujú, kryjú si chrbát, delia sa o radosti i starosti. V realite však ideálne rodinné vzťahy nie sú samozrejmosťou. Rodinné hádky, stres zo školy alebo práce, ekonomické tlaky či krízy (ako napríklad strata zamestnania, vážna choroba) preverujú pevnosť rodinných väzieb.
Súčasná slovenská rodina čelí viacerým výzvam. Zmenšuje sa počet členov domácnosti, rozširujú sa jednorodičovské modely a alternatívne formy spolužitia. Rastúce pracovné zaťaženie rodičov, často v kombinácii s ekonomickými problémami, má vplyv na kvalitu výchovy i emocionálne zdravie detí. Rodiny sa však dokážu aj adaptovať - hľadajú nové formy spoločného života, vytvárajú si vlastné rituály a spôsoby, ako posilniť vzájomnú súdržnosť.
Rezort práce zabezpečuje aj bezplatné poradenské služby v oblasti riadenia osobných financií, dlhov, vzdelávanie v oblasti finančnej gramotnosti, odborné poradenstvo v oblasti bývania, financií a zamestnania a tiež poradensko-psychologické služby. „Európska záruka pre deti má v názve zakomponované slovo záruka. Jej úlohou je zaručiť, aby žiadne dieťa neostalo bez pozornosti, podpory či pomoci. K tomu, aby sa podarilo nielen naplánovať, ale aj realizovať účinné opatrenia, je nevyhnutná multidisciplinárna spolupráca. Do spracovania konkrétnych úloh a krokov sú zapojené aj regionálne subjekty, mestá a obce, ale aj deti samotné. Podobne ako aj v iných krajinách, pri implementácii do veľkej miery využijeme európske fondy, ale aj štátny rozpočet,“ uzavrel svoje vystúpenie štátny tajomník rezortu práce Juraj Káčer.
tags: #dieta #je #zakladny #pilier #rodiny