Pojem „diéta“ je často primárne spájaný s režimom stravovania a úpravou telesnej hmotnosti. Avšak v širšom kontexte môže „diéta“ predstavovať súbor princípov, pravidiel alebo životných volieb, ktoré formujú nielen naše fyzické zdravie, ale aj stav spoločnosti, našu kreativitu a vnímanie rôznych aspektov „bielosti“ - od žiarivosti úsmevu po hlbšie spoločenské a osobné hodnoty. Tento článok sa ponára do rozmanitých „diét“ našej doby, skúmajúc konkrétne odporúčania pre udržanie bieleho úsmevu, cez voľby ovplyvňujúce našu spoločnosť, až po „diéty“ v oblasti umenia, životného štýlu a každodenných rozhodnutí.
Biela diéta pre žiarivý úsmev a trvalý efekt
Pojem „biela diéta“ na vás určite útočí z každej strany od okamihu, kedy ste sa rozhodli bieliť si zuby. Zavedenie bielej diéty do vašej životosprávy počas bielenia zubov dopomôže k lepšiemu efektu bielenia. Vďaka dodržiavaniu pár pravidiel vo vašom stravovaní udržíte bieliaci efekt omnoho dlhšie. Dodržiavanie bielej diéty dopomôže k lepšiemu efektu bielenia zubov a taktiež pomôže udržiavať zuby bielymi počas čo najdlhšej doby.
Čo je to vlastne tá „biela diéta“? Biela diéta je súbor potravín a nápojov, ktorým by ste sa pred, počas a po bielení mali vyhýbať. Predstavuje určitý zoznam potravín a nápojov, ktorým by ste sa mali vyhýbať aspoň 1-3 dni pred bieliacou kúrou, počas bieliacej kúry a aspoň 3-5 dní po dokončení kúry bielenia zubov. Čím viac budete tieto intervaly predlžovať, o to lepší efekt bielenia dosiahnete. Ako prísne a ako dlho budete bielu diétu dodržiavať je samozrejme na vás.
S bielou diétou by ste mali začať približne 3 dni pred začatím bielenia, pokračujte počas bielenia a dodržiavajte ju ešte 5 dní po ukončení bieliacej kúry. Zvýraznenie efektu bielych zubov a doba ich udržiavania závisí od toho, ako poctivo budete diétu dodržiavať a ako dlho. Platí aj opačný efekt - ak sa nevyhnete týmto potravinám, môže byť efekt vybielených zubov omnoho slabší.
Úsmev
Kľúčové potraviny a nápoje, ktorým sa vyhnúť
V bielej diéte je hlavným cieľom na čas bielenia zubov vylúčiť z potravy tie zložky, ktoré majú na svedomí zafarbovanie zubov. Okrem potravín sem zaradzujeme aj fajčenie, ktoré spôsobuje výrazné zažltnutie zubov.
Potraviny, ktorým sa vyhnúť, sú napríklad:
- káva
- čierny a zelený čaj
- červené víno
- farebné, sladené nápoje (napr. Coca-Cola)
- zeleninové šťavy či smoothies z farebnej zeleniny (napr. cvikla, mrkva, kel…)
- čučoriedky
- špenát
- kečup
- sójová omáčka
Nezabúdajte piť veľa vody, ktorá vám okrem hydratácie zabezpečí aj prečistenie ústnej dutiny a spláchnutie povlaku, ktorý môže spôsobiť zafarbenie zubov. Ústa si vyplachujte vodou aj po „zakázaných“ potravinách, ak si nechcete odoprieť napr. kávu. Niekedy sa káve úplne vyhnúť nedá, ale aspoň sa ju pokúste obmedziť. A po vypití kávy určite ihneď vypite aj trochu vody, alebo si vypláchnite ústa vodou, použite škrabku na jazyk alebo si rovno umyte zuby. Základ pitného režimu by mala tvoriť voda.
Odporúčame vyhýbať sa počas bieliacej kúry citrusovému ovociu kvôli silným kyselinám, ktoré obsahuje. Citrusové ovocie je veľmi invazívne, narúša zubnú sklovinu a tým bráni plnohodnotnému vybieleniu. Bielenie doplňte bieliacou zubnou pastou, ktorá zvýrazní efekt vybielenia a udrží ho dlhšie (napr. Crest Brilliance Boost).
Diéta pre spoločnosť a budúcnosť: Výzva k činom a hodnotám
V širšom zmysle slova môže byť „diéta“ aj súborom spoločenských postojov, hodnôt a činov, ktoré formujú budúcnosť. Iste ste si všimli, v akej situácii sa slovenská spoločnosť - a v jej rámci i naše hnutie - nachádza. Neduhy a problémy spoločnosti sú i našimi problémami a domnievame sa, že je najvyšší čas ich začať riešiť. Naše úsilie nie je nové. Už predtým existovali ľudia, ktorým ležal na srdci osud ich vlasti, národa a rasy a i napriek ich celkovému neúspechu im vďačíme za skúsenosti, ktoré nám mohli odovzdať.
Nastal však čas, kedy frázy - akokoľvek dobre mienené - musia zostať frázami a na ich miesta musia nastúpiť činy. MUSIA! Mnohí sa dali zlákať falošnými propagandistickými predstavami o rýchlom a jednoduchom riešení, dali prednosť násiliu, ktorého jediným hmatateľným výsledkom boli tvrdšie postihy, mnohí boli sklamaní našimi tzv. Obraz nášho hnutia je masmédiami vykresľovaný vo veľmi nelichotivých farbách.
Prečo sa nám nedostáva tak žiaducej podpory od väčšinového obyvateľstva? Prečo hnutie stratilo aj tie mierne sympatie, čo malo u „radových občanov“? prečo národné strany, hnutia, občianske združenia a iné spolky nemajú takú podporu, aby mohli dokázať viac, než len organizovať občasné stretnutie a lamentovať nad stavom spoločnosti? Prečo? PREČO? Dôvodom je to, že sme maximálni egoisti. Pretože vodu kážeme a víno pijeme. Áno, je to tak!
Koľko poznáš ľudí, ktorí dokážu odrecitovať 14 slov? „Musíme zabezpečiť existenciu nášho ľudu a budúcnosť pre biele deti.“ Ale ako? Bezuzdnou konzumáciou alkoholu na rôznych stretnutiach? Vandalstvom na futbalových štadiónoch? Utrácaním našich ťažko zarobených peňazí na značkové oblečenie a podobné hlúposti, z ktorých aj tak profitujú naši nepriatelia. Ozaj, kedy sme - ako hnutie, či jeho cieľ - pomohli chorému? Kedy sme prispeli a pomohli finančne či materiálne slobodnej matke, aby mohla vychovávať svoje biele dieťa? Kedy a ako sme svetu ukázali, že SME LEPŠÍ? Kedy a ako sme ponúkli alternatívu tomuto skazenému svetu? Odpoveď nechávam na Teba.
Preto formujeme projekt Hlavu Hore!, projekt, ktorého cieľom je práve takáto podpora našej spoločnej budúcnosti. Nemyslíme si, že sa nám podarí dosiahnuť všetko, čo sme si zaumienili, no každý úspech bude nielen naším úspechom, ale úspechom pre našich potomkov. Naším cieľom je pomáhať rodinám a pomáhať našim deťom.
Úsmev
Diéta každodenných volieb: Príbeh dopravy a spotreby
„Diéta“ sa neobmedzuje len na to, čo jeme alebo aké hodnoty hlásame. Prejavuje sa aj v našich každodenných materiálnych voľbách, napríklad pri výbere dopravného prostriedku, ktoré odrážajú náš prístup k ekonomike, životnému štýlu a spotrebe. Keby mám toľko, kúpim si starý bavorák… aj keby to mám po tej ceste tlačiť… chcem! Fabia bude úplne najlepšia tyv. Ja by som sa práveže tej Fabii moc nebránil… Na Fábia lacné diely sú a opraviť to vie každý nýmand. Pre niekoho, čo auto potrebuje na prevoz z bodu A do bodu B, je to vhodná voľba.
„Plyny“ síce dva sú, pochybujem však, že za dva a pol táca kúpiš autiak s CNG. A s bežným LPG-čkom už môžeš parkovať aj v podzemnej garáži. Aj s malými slabými autami môže byť sranda. Malé objemy nemám rád kvôli jednej veci: sadnú si tam traja a to auto je zabité, potrebuješ trošku pridať, nedajbože obehnúť dodávku na okreske… Dievča bude chcieť ísť s dvomi kamarátkami, pôjdu kávičkovať do Eurovei… Nehovorím, že si má kúpiť bawor 540. Tá Alfa 2.5-ková bola len tak z recesie, ale auto tej triedy by bolo lepšie ako niečo malé mestské. Keď malý objem, ale skvelé prevedenie, tak určite Civic 1.5 VTEC, ľahučké auto… moja 12 ventilová 47 kW je tichá, netrase, a nechať sa rada vytočiť, takže v rámci možností aj ťahá slušne, a nie len, že ide lepšie, žerie aj o liter menej ako staré 1.4 MPI. Nehovořím ho. Škoda aby „zničila“ peknú Hondu, ktorých je stále menej, nie?
Neviem, či je táto téma ešte aktuálna, ale BMW, Audi, Mercedes a všeobecne „lukratívne“ auto si za to nekupuj. Kúpiš iba starý šrot. Fakt tá Fábia je podľa mňa dobrý nápad, pretože je toho veľa, sú na to fakt dobré náhradné diely a aj spotrebu to má fajn. Poprípade: VW Polo/Golf, Peugeot 206, Renault Clio, niečo menšie. Ak budeš jazdiť len krátke trasy, kúp si benziňák. Diesel (nafťák) sa pri krátkych trasách nezohreje dostatočne a potom tie motory zbytočne trpia, čo sa môže odzrkadliť na ich životnosti. I keď nad mojimi poslednými vetami asi mnoho ľudí ohrnie nosom, ale napr. aj Korejci majú dobré autá. Sú relatívne lacné a za málo peňazí môžeš zohnať aj celkom slušné relatívne nové auto. A ak by si zohnala nejakého slušného Japonca/Korejca, tak ti tiež dlho poslúži. Len si dávaj pozor na hrdzu. To je choroba japonských/kórejských áut.
Hlavne neuvažuj nad autom, čo má najazdené 200 - 300-tisíc. Ako tie ponuky hore. Ergo servisné náklady na 15-ročný Mercedes či Jaguar budú stále odpovedať miliónovým autám. To nechceš. Lov niekde v nižšej strednej triede. To sú Golfy, Focusy, Astry, Stilá, Almery, Civicy, Corolly… vyber si, čo sa ti páči. To kde kúpiť a aká je cena? Nejede a žerie. VW či Škoda sú autá, ktoré by som si ja sám nekúpil. BTW ak Opel, jedine benzín, nafta u nich strach a hrôza… Pokiaľ slečna nepotrebuje veľa výkonu, tak Megane 1.6 či Golf IV 1.6, prípadne 1.4, sú ideálne možnosti… 2.0 sedan strednej triedy benzín by som nekupoval… kto to bude živiť???… kto to bude živiť… a ten Yaris ma ani nenapadol… Slečna chce ale väčšie auto, ako sama píše (minimálne vyššia stredná trieda, ak rozumiem správne), väčšie auto sa rovná vyššia váha, vyššia váha s menším objemom nejde dokopy, ťažké autá potrebujú väčší objem, aby sa mohli normálne pohybovať, žiaľ väčší objem si vypýta svoje v meste. Diesel by som jej neodporučil. S ojazdeným dieselom je výsledne viac problémov než s benzínom, ak sa to začne kaziť. Turba, žhavice, deravé hadice od IC, EGR ventily, filtre pevných častíc, dymivosť… Tak isto by som jej skôr odporučil atmosféru ako preplňovaný motor. All in all, urobí dobre, ak si kúpi čokoľvek, čo má 4 valce aspoň. O…O si robíš srandu, ne? Auto za 2,5 tisíc € a s nízkou spotrebou?
Ja už teraz viem, že si kúpim Suzuki Swift, ojazdené, samozrejme, a trošku si ho upravím. V bielej farbe. Tie ceny tam sú od 3500 - 5500 € starší model. Ale keď si ja budem kupovať, tak okolo 2500 € budú, tipujem. Omg, ja neviem prečo všetci tárajú ako auto kúpiť z bazáru, veď je to najväčšia pičovina, do bazáru prinesú vrak, ktorému stočia 50 % kilometrov, vyčačkajú ho trošku a ľudia jebnutí z toho to s radosťou kúpia a potom sa čudujú, že každý mesiac sú náklady na opravu drahšie ako voziť sa v taxi. Keď auto do 2500 eur, tak kúpiť si hocaké auto, ktoré nebolo jazdené nejakým retardom, ktorý na tom gumoval, preradoval ako na pretekoch… a o Škode by som radšej pomlčal, je to taký vrak, že až… no a aby som sa dostal aj k tomu autu, tak najlepšie by bolo auto po prvom majiteľovi, ktorý ho servisoval pravidelne a menil olej, filtre a všetko, čo bolo treba. Našiel som jedno, čo by mohlo vyhovovať, spotreby sa vôbec netreba báť!!! Keď človek jazdí predpisovo, využíva brzdenie motorom a nenaháňa sa, spotreba je skvelá a ten pôžitok z jazdy » mercedes-e-trieda-t.autobazar.eu/200-kompressor-…
Diéta autenticity a kreativity: Cesta k „Obyčajnostiam“
Kreatívna „diéta“ je proces, v ktorom umelec formuje svoje dielo prostredníctvom volieb, kompromisov a hľadania autenticity, často v protiklade k tlaku na „senzačné“ výsledky. Témou našich rozhovorov, možno ich bude viac, je obyčajnosť. Tak si nazvala svoj nový album. Obyčajnosti. Mne sa konečne podarilo dokončiť album po mnohých dlhých mesiacoch, v podstate rokoch. Pretože už nejaké obdobie je ten album na svete a tie pesničky sú na svete, takže som ich prežila. Ešte ich, samozrejme, budem musieť prežiť na pódiách s ľuďmi a s kapelou, na čo sa extrémne teším.
Ten názov som hľadala dlho, možno aj týždne či mesiace. Vedela som, že by som chcela, aby to bola zbierka niečoho. A ľudia na to majú také kontroverzné reakcie, pretože si povedia - obyčajnosti? Prečo obyčajnosti? Však nepodceňuj sa, nemôžeš sa podceňovať hneď na začiatku. Ale podľa mňa je to tak, že všetci hľadáme niečo a špeciálne v tejto dobe - veľmi veľa ľudí okolo mňa hľadá niečo neuveriteľné, senzačné, fantastické, obrovské, nadpozemské. …veľké prachy, veľká sláva. …ešte nemám veľké retiazky, to mi chýba. Retiazky, dvojizbový byt. Vieš, ako to je, nosím na krku dvojizbový byt. Myslím, že Rytmus mal na krku jednoizbový byt, ale Separ ho potom tromfol. Neviem, či má teraz trojizbový, ale je to veľmi vtipné. Ale jednoducho, toto mňa neláka. Láka ma obyčajno v tom najkrajšom ponímaní. To, čo je vzácne. To, čo máme každý deň.
Poďme sa teraz rozprávať o tom, ako vznikol tento album. Ty si mala pesničky a u vás v štúdiu v Londýne sa ocitla istá kapela, o ktorej tu vlastne nikto nič nevie. Oni sa volajú Mad Mad Mad a je to kapela, ktorá nahrávala s Eddiem (pozn. Stevensom, producentom a Janiným životným partnerom). Robil s nimi jeden album a tak sa zoznámili. Podstatou celého príbehu je, že v nej na basu hrá Francúz Kevin, ktorý žije dlhodobo v Londýne a normálne cez výber sa dostal do kapely Róisín Murphy. Hľadali basáka a Eddie ho zobral. Je to strapatý, veľmi zlatý usmiaty Francúz, ktorý doniesol ešte ďalšieho strapatého Francúza s obrovským három a ešte jedného Angličana, Merta. Spolu majú vynikajúcu kapelu Mad Mad Mad. A táto kapela je teraz aj kapelou Róisín Murphy, takže spolu „túrujú“.
My sme ich dali dokopy preto, že ešte v období, kedy sme nahrávali tento album, prebiehal taký posledný záchvev pandémie. To znamená, že jednak sme sa nemohli stretávať viacerí a museli sme mať obmedzený počet muzikantov v štúdiu. Neviem, či sme tam vlastne boli legálne. Ale dali sme to, nahrali sme to a za tú hudbu to stálo. Nahrávali sme v Eddieho štúdiu v takých starých oblúkoch v moste Putney Bridge. Je to most, ktorý patrí londýnskej Transport For London, spoločnosti, ktorá prevádzkuje celé metro. A v tom železničnom moste, v jednom z jeho oblúkov, sú skúšobne, ktoré má Eddie spoločne s jeho veľmi dobrým priateľom Danom a hore má on svoje štúdio. Takže to sme prerobili na nahrávaciu miestnosť na desať dní a nahrávali sme v rôznych častiach štúdia, vonku, na schodoch, kade kde, proste využili sme celý priestor. Mali sme tam extrémne množstvo nástrojov, gitár, píšťalok, citár, bubníkov, veľké grand piano. Bolo to veľmi kúzelné.
Toto sú tie obyčajnosti, z ktorých máš niekedy pocit, že ti vybuchne hlava. Ale asi by som to nevymenila. Je to pekný proces, vytvorila sa tam nejaká rodina, ktorá sa preniesla aj do tej nahrávky a je to tam počuť (pozn. Hlavným riadiacim elementom je vlastne Eddie Stevens. Je to úžasný, absolútne fascinujúci človek, ktorého s obdivom sledujem. Ale niekedy je to naozaj na margo fyzického zdravia aj psychického. Lebo pracovať so svojím partnerom je extrémne ťažké. Už nie som len speváčka a skladateľka, ale snažím sa už aj produkovať, počúvať tie veci, akoby som ich chcela mať, snažím sa trošku viac rozmýšľať, ako chcem, aby to znelo, mám taký väčší koncept celého albumu. Takže keď do toho vstúpi akýkoľvek človek - nieto ešte Eddie Stevens - to je obrovské narušenie tvojej predstavy. A ty v tej chvíli musíš uzavrieť nejakú dohodu sama so sebou a opýtať sa jednoduchú otázku - chcem to takto, alebo to takto nechcem? A keď na to kývnem - tak je to ako v tom partnerstve. Lebo ja som si to tak vybrala, vybrali sme si sami seba navzájom. A je to síce aj o emóciách, o láske a všetkom, ale niekedy je v tom partnerstve dôležité aj to, že to nie je vždy úplne jednoduché, ale patrí to k tomu.
Úsmev
Ja to vnímam tak, že je to pre mňa človek, ktorý má neustále vyzýva, neustále posúva, neustále sa snaží ukázať, že aj za tým mojím svetom je nejaký iný svet. A nie vždy sa mi jeho svet úplne páči, resp. cesta do jeho sveta nie je vždy pre mňa úplne čitateľná. Ja si myslím, že hudobne nie som tak vyspelá ako on a je to aj v hudobnom vkuse, že ja som srdcom aj dušou pesničkár. Som v podstate jednoduchá vo svojom hudobnom myslení, mňa sa to najviac dotýka, najviac sa na to dokážem naladiť. A v tej jednoduchosti melódií, tam je môj svet, tam som doma. Akonáhle mi niekto začne rozbíjať schémy a vkladať do pesničiek niečo iné, veľmi ťažko to spracovávam. Niekedy si idem iba zabehať a predýcham to. Vôbec mi to nepomohlo, skoro som umrela od žiaľu. Kvôli jednému vokálu (smiech). A ono je to také zvláštne, že prečo, veď nechaj to tak. Ale tu je ten súboj svetov. Aj ten mužsko-ženský princíp - ja mám pocit, že som už tiež producentkou, aj keď možno na inom leveli a fungujem inak. Ale mám pocit, že v tej chvíli, kedy začneme bojovať o ten vokál, obaja sa snažíme nejakým spôsobom držať ten boj a čakať, kto prvý cúvne. A ako si povedala, musí byť vždy po mojom, ale aj tak to bude po tvojom. Už som sa vo veľmi veľa veciach naučila, ako na neho. V našom bežnom živote s deťmi, my tri ženy sme v prevahe, takže tam to vieme. Ale v hudbe je to jednoducho boj.
Ty si mi hovorila ešte pred týmto rozhovorom, že ste sa dohodli, že ten album bude tvoj. Že máš presné predstavy, ako to chceš, zložila si si pesničky a potom ste sa rozhodli, že máte týchto konkrétnych muzikantov. Hovoril im Edko, čo majú hrať, alebo ty si im hovorila? Oni vychádzali dosť veľa z mojich demonahrávok - boli pre nich vodítkom, ako sa na to naladiť. Ja som sa im snažila vysvetliť, ako to cítim ja a od začiatku som mala taký pocit, že by som chcela v niektorých pesničkách dostať spojenie nejakých žánrov, vecí, ktoré ma bavia. Chcela som, aby to bolo akustické, drevené, aby to bolo veľmi organické. Eddie je väčšinou taký, že napíše party aj pre muzikantov, keď sa hrajú živé koncerty. Samozrejme, niečo vyjde aj z improvizácie, ale on má nejaký plán, stratégiu konečného výsledku a zvuku. V tomto prípade tým, že to prebehlo veľmi rýchlo a ja som ho do toho navliekla, pretože je to človek, s ktorým trávim naozaj veľmi veľa času, pozná moje myslenie pri tvorbe, tak som verila, že pôjdeme do toho štúdia, tam to dáme a bude to fungovať. A podľa mňa, celé to nahrávanie bolo absolútne magické. Vypočuli sme si moje demo, ale tam neboli nejaké napísané party. Tentokrát on nepísal party a nechal to všetko na voľné hranie, akurát sa napísali nejaké základné veci, aby sa vedelo, koľko taktov sa hrá čo. Ale v rámci inštrumentácie sme to častokrát nechali len tak plynúť. A to si myslím, že je najväčšie čaro nahrávky. Že je to v podstate veľmi organické, že sme spolu zavretí v jednej miestnosti a tá nahrávka potom prešla minimálnym editom, minimálnou úpravou. Takže je to akoby protiklad, zrkadlo tomu, čo sa deje v súčasnej popmusic, kde sa veľa vecí komprimuje, vokál sa častokrát úplne zmení, rovnako aj celá nahrávka. Billie Eilish, myslím, že mala nejakých 81 strihov v jednej pesničke, skoro každá slabika bola z iného tejku. A tu napríklad toto vôbec nebolo - mne sa aj stalo, že sa mi poplietol jazyk, ale Eddie to tam jednoducho nechal. Samozrejme som si myslela, že ma šľak trafí, ale má to také čaro, až by som povedala, živej nahrávky. Vyleštené, vypeknené, to určite nie. …pozor, to nie sú pazvuky, to je hudba.
Za to vďačím mojim vplyvom, že som stretla za život dosť veľa muzikantov a nemôžem povedať, že by som trpela nedostatkom hudby vo svojom živote. Lebo je veľmi veľa ľudí, ktorí počúvajú iba istý druh hudby. Napríklad veľmi veľa popových ľudí počúva iba popovú sféru a vôbec nemajú predstavu o tom, že existuje aj iná hudba, bez ktorej by tá popová nikdy nemohla existovať a všetko, samozrejme, navzájom súvisí. To, ako znie toto demo - a veľmi som za to vďačná - vychádza napríklad od kapely Slide & Udu. Z Ajdžiho Saba, z Maťka Zajka hlavne. Vďaka nim som spoznala strašne veľa dobrej hudby, či už to bola Bonnie Raitt alebo tie najstaršie ako Muddy „Mississippi“ Waters.
Vždy som mala pocit, že Struny vznikli ako taký bahnitý new-orleansky sound, ktorý ale pochádzal z Martina z Červenej Armády. Toto som tam cítila a zrazu ten refrén sa nejako rozsvietil a ja som si povedala, že tam by som chcela dať folklór. Ale tiež to nie je úplne na prvú folklór, ale je tam cítiť aj ten folklórny vplyv. Takže je to taká zmes štýlov a celá pesnička má akoby autobiografický podtext, plus je to aj trochu dialóg. Pretože tam sú vokály, ktoré spievajú „jaj jaj ja a a aaaj“ a to sú práve ľudia, ktorých človek stretne, také tie tetky, čo ti hovoria „jaj, moja zlatá, dávaj si ty pozor“. Takže celé to má ešte určitú formu dialógu. Ja som im to vždy, samozrejme, vysvetlila, tak ako tu teraz hovorím, čiže veľmi kvetnato. Snažila som sa im to vysvetliť v angličtine, ale Eddie stále nechápal, tie Struny, čo toto je? Bolo to pre nich také mätúce a ja som im vysvetľovala, že to je príbeh. Tam sa deje to, že odmalička som vždy bola iná a potom príde refrén, kde akoby - môžem vôbec povedať, o čom je ten refrén? Lebo on má taký až ľudový nádych: „príde pre teba“, alebo niekto ti hovorí, „podaj mi rúčku svoju bielu“. „Až príde nedeľa, príde si on po ňu“. Ale pre mňa to nie je ten princ na bielom koni, ale to bol pre mňa ten Jožko Šebo (pozn. prvý manažér), pretože ja som celý život dúfala, že ma niekto nájde. A ten Jožko Šebo prišiel na tom bielom Merkúri, a to je pre mňa lákanie toho diabla - podajže mu tú rúčku. Ja som mu tú rúčku podala a potom idú tie tetky, ktoré hovoria „jaj jaj jaaaaaj“ (smiech). Takže ja som podpísala zmluvu na tridsať rokov, ako osemnásťročná. Tak ľahko. Samozrejme človek za tým cíti životnú drámu tej inakosti.
Keď už v detstve začneš zisťovať, že samozrejme každý je iný. Existuje masa ľudí, ktorá je veľmi podobná, až jednoliata v názoroch a životoch. Napríklad každé ráno množstvo ľudí odchádza o ôsmej do práce a potom sa vracia o piatej, šiestej. Ale my tak napríklad nefungujeme nikdy. Cez víkendy hráme, kedy všetci majú voľno. A keď človek začne v detstve zisťovať tú inakosť - ešte väčšiu, než je taká bežná inakosť voči tým spolužiakom - už tam začína dráma. Ja som mala reálne pocit, že vidím veci inak. Vždy som bola obrovský sledovateľ - alebo skôr pozorovateľ. Milovala som pozorovať situácie. A mne tá hlava naozaj veľmi fungovala, bola som veľmi kreatívne dieťa a do všetkého som sa vrhala. Všade, kde som cítila, že mám možnosť niečo tvoriť, tam som bola, či už to bolo písanie, čítanie, recitovanie, tancovanie, to bol môj život. Všetko, čo bolo nalinkované, tam som nechcela byť. Moja mama sa mi teraz po rokoch priznala, že dúfala a verila, že sa niečo stane. A potom mi povedala, že „chvalabohu, že to takto dopadlo“. Samozrejme, že ona nemala ani šajnu, čím som si ja všetkým v puberte prechádzala v hlave.
Pri poslednom počúvaní albumu sa mi do pamäti vrylo niekoľko úryvkov. Teraz dám ďalší. „Večne váhaš a pátraš, túžiš po inom, stále po inom“. No…o všetkom. Je to môj celkový pocit, že naozaj váham a stále pátram a stále túžim po inom. Ale to nie je materiálno, samozrejme. To je vnútorný pocit. Mám taký všeobecný dojem, že ľudia sa často nevedia uspokojiť s tým, čo majú. Vidím to napríklad na takých zaujímavých veciach: moja mama prišla k nám domov do Londýna a prišla do našej kuchyne, ktorá je extrémne malá. Je to veľmi svetlý byt, ale naozaj to nie je luxus. Moja mama sa obhliadla po tej kuchyni, je to úplne normálny londýnsky byt, tak žije väčšina Londýnčanov a tam to je normálne. Ale viem, že u nás na Slovensku by sa ľudia na mňa dívali, že žijem v strašných podmienkach, lebo v tých domoch sa takmer všetko rozpadá. To sú všetko staré, viktoriánske domy, kde stále niečo tečie. Nám napríklad kvapká strop, keď veľa prší. Takže my máme normálne kýbel na zemi pod plafónom. A už sme si na to všetci zvykli, veď Eddie sa asi necítil opravovať strechu. Tak čakám, že dôjde niekto z východnej Európy opraviť strechu (smiech). Myslím, že môj brat raz dôjde a dá to.
Ale prišla mama a povedala mi: „no, keď sa tu tak pozerám po tej kuchyni - zaslúžila by si si lepšiu kuchyňu“. Táto veta vo mne zanechala obrovskú stopu. Pretože „zaslúžila by si si lepšiu kuchyňu“ - tak po prvé, ja v kuchyni nechcem tráviť viac času, než trávim. Čiže ďakujem, som spokojná. Ale rozumieš, ty ako žena by si si ju zaslúžila a ten chlap by ti ju mal kúpiť, sprostredkovať, dať urobiť. Ale ja po tom netúžim, mama. Ja netúžim po väčšom byte, lebo by som sa tam asi bála. Ja mám rada ten náš byt, pretože je útulný, je malý. Nepotrebujem palác, nepotrebujem auto. Máme bicykle, mne je fakt dobre. Takže ja som strašne šťastná, že v tomto naozaj netúžim po ničom. U mňa je to skôr mentálne. Ako keď idem na turistiku - nikdy by som neskončila v polovici kopca.
To je strašne silná téma, lebo podľa mňa všetci cítime, že život ako tu je, je krásny a je aj boľavý. Ale zároveň je taký akoby neuspokojivý a nedostatočný. Preto to na mňa možno z tvojich textov zasvietilo, že stále túžime po niečom, čo je „viac“. Nie v materiálnom zmysle, ale my to v materiálnom zmysle robíme. Že túžime po niečom vyššom, ale nevieme, čo to je, nevieme to uchopiť. A samozrejme, keď sa dáš na duchovnú cestu, ideš tým smerom a niekedy sa aj dostaneš na dohľad iných vecí, iných svetov. Ale v normálnom živote a svete, to, čo my tu robíme, my to cítime a nás to volá, niekedy nám to až trhá srdce z hrude, hrozne za tým chceme utekať, ale hľadáme to - napríklad v partneroch. Krásne sa dá náznak „toho“ nájsť napríklad na koncertoch. Tam podľa mňa my aj poslucháči zažívame pocit, že „tu to je, už sa toho dotýkam“. A potom je koniec koncertu, a zrazu to tam už nie je. A toto mi tam zasvietilo - že stále to hľadáme, ale hľadáme na zlých miestach. Respektíve hľadáme to možno na správnych miestach, ale nedosahujeme to a aj tak sme stále neuspokojení.
Áno, objaviť niečo nové. Ale ja si myslím, že nemusíš žiť iba duchovný život, že teraz sa vydám na nejakú duchovnú cestu. Podľa mňa niektorí ľudia - ja to vnímam presne v tej jednoduchosti života - že dajme tomu naše babky, jedna aj druhá, to bol taký veľmi jednoduchý život a nehnala ich ambícia. Ja mám v sebe hroznú ambíciu. Oni si možno išli svoje ružence, modlitby a chodili si do kostola. Ale nemali na to takéto názvy. Vedeli, že je Ježiš a je Boh, a to je všetko. Raz som čítala krásny príbeh o starenke, neviem ako to presne začalo, ale bola sa poradiť s niekým. Že ona sa stále modlí a robí všetko a nevie sa k tomu Bohu stále dostať. A on sa jej pýta, a čo robíte celé dni? Ona že nič, štrikujem, varím. A on hovorí, že veď tak sa v tom ten Boh dá nájsť, že si ráno sadnete, umyjete sa, vytiahnete si štrikenzírku, sadnete si…
Diéta pokoja a nových zážitkov: Bali a sviatok Ticha
„Diéta“ zážitkov a kultúrneho ponorenia nám umožňuje uniknúť z rutiny a objavovať nové perspektívy, čo je dôležité pre osobný rast a vnútornú rovnováhu. Tešíte sa na dovolenku? Chcete sa ešte pred odletom dozvedieť čo najviac od tých najpovolanejších? Alebo sa ešte rozhodujete a zaujíma vás, o čom tento zájazd je? Už nemusíte čítať. Ostrov pre každého, kto hľadá dobrú náladu a pozitívnu energiu.
Pokiaľ sa budete rozhodovať o návšteve Bali, buďte si vedomí sviatku Nyepi - sviatku Ticha, ktorý sa môže odohrávať počas Vašej návštevy. Rok 2026: 19.3.-20.3.2026. Rok 2027: 8.3.-9.3.2027. Tento sviatok predstavuje unikátnu „diétu“ ticha a sebareflexie, ktorá mení dynamiku ostrova a ponúka hlbší, spirituálny zážitok pre tých, ktorí sú ochotní ho prijať.
Úsmev
tags: #dieta #korejca #a #bielej