Je bežné, že rodičia sa stretávajú s neposlušnosťou svojich detí. Častokrát sa objavuje otázka, prečo práve ich dieťa nerešpektuje príkazy a sťažujú sa naň aj učiteľky. Uznávaná psychologička Eva Reichelová v rozhovore prehovorila o tom, do akej miery môžu rodičia za správanie svojich detí a aké faktory ovplyvňujú poslušnosť.
Problém neposlušného dieťaťa: Rastúci trend?
Skutočne v súčasnosti pribúda počet rodičov, ktorí sa pri výchove svojich detí cítia úplne výchovne bezmocní, nešťastní a nevedia, čo majú robiť. Niekedy mám pocit, že ich otázka: „Čo mám robiť?“ je primárnou požiadavkou smerovanou na prácu detských psychológov. Zachytávam v nej zlosť rodičov, ich pocity viny, sklamanie, bezradnosť a potrebu nanovo sa zblížiť so svojím dieťaťom a prežívať vzájomnú radosť. Žiaľ, často to vyzerá tak, že dlho pozorne počúvam o tom, aké je ich dieťa zlé, lebo si robí, čo chce, lebo naň neplatia žiadne tresty, odmieta počúvnuť a môžem popísať celé strany o tom, v akých bežných životných situáciách a vo vzťahovom správaní unikajú požiadavkám svojich rodičov. Rodičia majú pocit, že strácajú všetky výchovné kompetencie dobrého rodiča. Prídu a čakajú malý zázrak, ktorý vyrieši ich výchovné problémy.
Čo znamená "nezvládnuteľné" dieťa v praxi?
Pred chvíľou z ambulancie odišla matka s dieťaťom, ktoré už nastúpilo do základnej školy. Chlapec nebol ochotný ani na chvíľu urobiť to, čo od neho chcela, a pritom išlo o jednoduché požiadavky: „Tu si sadni“, „Neváľaj sa po zemi“, „Prestaň kričať“, „Skús neskákať s topánkami po sedačke…“ Už vám musí byť jasné, že ani psychológ nemá vo svojej výbave čarovnú formulku na to, aby sa s ním dieťa napríklad len hralo. Chlapec nebol ochotný vybrať si hrové podnety, ktoré by sa mu páčili, alebo niečo čmárať na papier spôsobom, ktorý by si sám zvolil. Neustále svojím správaním obsadzoval vzťahový priestor spôsobom, ktorý patrí malému dieťaťu, ale nie školákovi, ktorý je skutočne telesne zdravý a normálne inteligentný. Rodičia ani pedagógovia tohto chlapca výchovne nezvládajú. V duchu si zaznamenávam moju súkromnú diagnózu „robí si, čo chce“. Toto je extrém, keď tento chlapec nie je spôsobilý robiť to, čo sa od neho žiada. Nevyužíva svoje vnútorné možnosti ani svoju detskú múdrosť na to, aby sa vývinovo posúval. Z odborného pohľadu „nezvládnuteľné“ dieťa znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Faktory ovplyvňujúce poslušnosť detí
Zmenili sa hranice tolerancie?
Babky hovoria, že dnešné deti si toho k dospelým môžu dovoliť oveľa viac, než si mohli oni, pedagógovia zase, že kedysi deti v škole toľko nepapuľovali. Sú to len reči alebo je to tak, že hranice toho, čo deťom tolerujeme, sa posúvajú? Je to zložitá otázka, nechcem ju len tak odbiť, že je to pravda. Myslím si, že dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé.
Vplyv doby a rodičovské zlyhania
Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu. Je pravda, že žijeme v mediálnej kultúre, ktorá prináša určité riziká, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi. Vždy ma rozladí situácia, keď sa stanem svedkom toho, ako rodičia nahrádzajú svoje „živé“ správanie k dieťaťu mediálnymi obrazovkami. Dieťa sa celé hodiny hrá na svojom tablete a rodič ho vníma ako dobré a poslušné, ale je to len jeden malý príklad toho, ako rodič výchovne spohodlnie a nahradí živú emočnú výmenu neosobnými obrazovkami. Ale nechcem zdôrazniť, že to je tá jediná príčina v našej spoločnosti, ktorá súvisí s nárastom počtu nezvládnuteľných detí.
Dieťa nesplní požiadavky dospelého len preto, že je závislé od svojho počítača. Je to zložitejší problém. Dieťa sa učí prispôsobiť tomu, čo sa od neho chce, od raného veku (prvé začiatky sú medzi prvým a druhým rokom veku) v rámci tzv. separačno-individuačného procesu, keď si najprv vývinovo uvedomí svoju autonómiu a vlastné ego, potom, samozrejme, skúša, čo si môže dovoliť, a začína narážať na tzv. superego, to znamená výchovné požiadavky svojich rodičov. Ak má dieťa vytvorený dôverný a bezpečný vzťah k rodičovi, je vnímavejšie k tomu, čo rodič chce, a začína tolerovať jeho požiadavky. Malé dieťa je potom poslušné, ak sa rodič najprv identifikuje s jeho potrebami, akceptuje ho a následne mu ponúkne svoje chcenie. Keby som to mala veľmi jednoducho povedať, vyznelo by to tak, že rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti.
Mediálnosť a neosobnosť doby
Opäť máme pred sebou zložitú otázku, na ktorú niet jednoznačnej odpovede. Veľa sa hovorí, aké následky môže mať mediálnosť a neosobnosť tejto doby na naše deti, ale vlastne nič nemáme jasne pomenované. Niekedy si poviem, na čo čakáme, čo sa musí stať, aby sme mali jednoznačnejší postoj, napríklad k takému faktu, koľko hodín denne môžu deti tráviť pri počítačových hrách. Vidíte mladých ľudí, ktorí sedia vedľa seba, ale sú vnímaví len voči tomu, čo sa odohráva na ich displeji. V svojej práci sa stretávam aj s rozvinutou závislosťou od počítačových hier. Ale stále si myslím, že zdravý ľudský rozum zvíťazí. Rodičia sa začínajú zaujímať o možné následky takto tráveného času, hľadajú možnosti, ako sa deťom venovať a emočne sa približovať.
Kult dieťaťa a prehnaná starostlivosť
Počula som takú myšlienku, že teraz vládne svetu „kult dieťaťa“, ofukujeme ich, vymýšľame množstvo krúžkov, riešime ich stravu aj prášok na pranie, v ktorom im perieme… Čo si o tom myslíš? Myslím, že máš celkom pravdu, že existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy. Navonok vyzerajú ako veľmi starostliví a dobrí rodičia, ale nechávajú dieťaťu veľmi malý priestor na to, aby sa samo rozhodovalo, aby malo možnosť kontaktovať sa s vlastným chcením a vlastnou vôľou, a nie len sa nechalo viesť svojimi extrémne starostlivými a zabezpečujúcimi rodičmi.
V súčasnosti som sa začala venovať mladej žene, ktorá prišla s ťažkými úzkostnými stavmi. Pyšne mi rozprávala o svojich obetavých rodičoch, ktorí ju všade vozili, zo školy ju brali na krúžky, ktoré jej vybrali, potom sa s ňou učili. Pýtala som sa jej, na čo si najradšej spomína, ale nevedela si spomenúť na žiadnu svoju hračku alebo aktivitu, keď by sa cítila spontánna, prirodzene hravá a radostná. Bola pochválená za dobré známky a jazykové znalosti, ale teraz pred ukončením štúdia začala byť úzkostná, lebo sa zľakla reality a otvorených možností, ktoré jej život ponúka. Hovorí, že by sa najradšej vrátila do čias, keď o ničom nemusela rozhodovať. Na tomto príklade môžeme sledovať, ako prílišná zaujatosť dieťaťom obsadí jeho vnútornú realitu, a dieťa potom môže mať strach rozhodovať samo za seba a je úzkostné, ak má vstúpiť samostatne do života. Som rada, ak si rodičia vážia svoje dieťa, ak sa mu venujú, tešia sa z jeho vývinových prejavov, ale vždy mám na mysli slová britského psychoanalytika Donalda Winnicotta, ktorý opakovane tvrdil, že „len dosť dobrá mama“ má emočne zdravé dieťa.
Ako zvládnuť svoj hnev a agresivitu (najmä na deti)?
Význam hraníc a slobody vo výchove
Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Samozrejme, sú vývinové obdobia, keď súčasťou separačného procesu je snaha presadzovať vlastnú vôľu a odmietať hranice, ktoré rodič definuje. Ak rodič akceptuje tieto vývinové snahy dieťaťa, potom aj emočne kritické obdobie (napríklad obdobie vzdoru) ostane bez následkov a dieťa si vytvorí žiaduci vzťah s realitou a naučí sa tolerovať potreby najbližších.
Stanovte hranice - to je základ
Stále tvrdím, že ak deti majú zdravo stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami, dieťa získava možnosť zdravej separácie, viac dôveruje svojim snaženiam a nadobúda zrelú slobodu. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, dieťaťu vlastne ubližujú, pretože napríklad malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré táto sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími, nedovolí im zrelým spôsobom rozvíjať hravosť, detskú tvorivosť a múdrosť. Dieťa ostáva v akomsi veľkom otvorenom priestore, v ktorom sa jeho jedinečnosť stráca.
Pamätám sa na chlapca s príliš benevolentnou výchovou, keď sa ma rodičia pýtali na to, prečo chce stále dookola počúvať rovnakú rozprávku o Jančekovi Palčekovi. V tom fantazijnom príbehu malý chlapček išiel do sveta a raz, keď sa plavil po mori, zhltla ho veľryba. On sa v jej bruchu cítil veľmi dobre a potom ho veľryba celého a živého vypľula. Dieťa fascinoval fakt, že ho ryba mohla zhltnúť, ale pritom ostal zachovaný a opäť tak mohol objavovať svet. Symbolicky tak stvárnil potrebu cítiť fyzickú blízkosť rodiča s určenými hranicami. Aj určité opakované rituály a stereotypy dieťa skôr chránia, než by mu ubližovali. Nevedomým spôsobom toto dieťa jasne naznačovalo, že potrebuje blízkosť a fyzické hranice svojej matky, aby si mohlo vychutnávať ostatný svet.
Preťaženosť krúžkami a očakávania rodičov
Dnes je úplne bežné, že už päťročné deti majú krúžky, učia sa jazyky, rodičia sa akoby aj v tomto pretekajú, chcú mať doma „superdeti“ a keď to ony nezvládajú, sú sklamaní. Prečo máme na ne také nároky? Rodičia chcú ísť s dobou, myslia si, že to, čo je úspešné a krásne, je aj hodnotné. Tešia sa, ak sú ich deti šikovné a rozvíjajú svoj talent, tešia sa z ich úspechov. Za riziko považujem len také rozhodnutia rodičov, keď silou-mocou pretláčajú to, čo oni sami chcú, a nevnímajú to, čo chce ich dieťa alebo čo by pre ich dieťa bolo prirodzené a skutočne obohacujúce. Akoby si niektorí rodičia cez úspech svojho dieťaťa kompenzovali vlastné frustrácie alebo to, čo mi sami veľakrát hovoria: „Viete, keď ja som nemal tie možnosti, nech moje dieťa má všetko.“ Nemôžem za rodičov rozhodovať, len upozorním na to, že každé dieťa potrebuje mať aj miesto a čas pre svoju hru, svoje aktivity a svoju fantáziu, aby v budúcnosti vedelo s radosťou a vedome rozvíjať svoje vnútorné možnosti.
Alternatívne výchovné štýly a intuícia rodiča
Mám známu, ktorá zastáva „voľnú výchovu“, jej dieťa sa už v troch rokoch rozhodovalo, čo bude jesť, mohlo si obliecť, čo chcelo, a podobne. Dokonca v niektorých krajinách západnej Európy existujú škôlky, kam takéto deti chodia. Aký máš názor na takúto výchovu? Dnes sa môžeme stretnúť s rôznymi alternatívami, ktoré v zásade nevychádzajú zo zlých myšlienok, ale vždy som prekvapená z toho, ak rodič prestane mať vlastnú výchovnú intuíciu a empatické identifikovanie sa so svojím dieťaťom a hľadá akýsi štýl výchovy. Ani premyslený výchovný systém nikdy nemôže nahradiť citlivosť rodiča voči vlastnému dieťaťu. Keď sa ma rodič spýta, či sa má orientovať podľa princípov Adlerovej výchovy alebo voľnej výchovy, alebo sa má pýtať, aké knihy si má naštudovať, aby vedel vychovávať svoje dieťa, často si dovolím odpovedať: „Keď neviete, podľa akých výchovných princípov máte reagovať, reagujte podľa svojho srdca.“ Žiadna kniha nemôže nahradiť osobný a citlivý kontakt s vlastným dieťaťom. Mechanické plnenie výchovných postulátov znamená presadzovanie cudzej vôle a neidentifikovanie sa s potrebami vlastného dieťaťa. Žiadne trojročné dieťa nie je príliš zrelé, aby mohlo o sebe rozhodovať.
ADHD a iné diagnózy
Veľa rodičov so svojimi deťmi behá po odborníkoch a zisťujú, či nemajú hyperaktivitu a ADHD. Hyperaktivita, ADHD a Aspergerov syndróm sú skutočne veľmi frekventované diagnózy a osobne ich považujem za klinické diagnózy, ktoré zastrešia mnoho psychických porúch, ktoré samy osebe len čiastočne súvisia s danou diagnózou a v mnohých klinických symptómoch sú pre rodičov nezrozumiteľné, ťažko uchopiteľné a rodičia sa cítia výchovne bezmocní.
Byť "duchom prítomný" vo výchove
Nechcem, aby tento článok vyznel negatívne s veľmi kritickým postojom k dnešnej výchove malých detí, pretože väčšina rodičov bez väčších neistôt a problémov sa stáva dobrými rodičmi a ponúkajú deťom ozajstné detstvo. To, čo by som chcela pripomenúť, vyplýva z mojej klinickej praxe, keď za mnou chodia rodičia detí, ktoré už majú určitý emočný problém. A tu by som si mohla dovoliť vypichnúť určitú chybu v správaní rodičov k deťom, keď nie sú ochotní alebo nevedia byť „duchom prítomní“ pri starostlivosti a výchove svojho dieťaťa. Myslím, že sa už opakujem. Hovorili sme o tom, aké je dôležité, aby sa rodič identifikoval s potrebami svojho dieťaťa, a stále mám na mysli jeden dôležitý vzťahový fenomén, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. To je žiaduce a terapeutické „duchom prítomný“. Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby.
Emocionálna nezrelosť a bezpodmienečná láska
Deti do šesť až sedem rokov sú emocionálne nezrelé. Súvisí to s vývojom mozgu a nervovej sústavy, nie s ich výchovou. Niekedy dieťa poslúcha na slovo celý deň a drží v sebe emócie, a potom, keď príde matka, konečne tie nahromadené emócie vyjdú von, pretože dieťa vie, že matka ho ľúbi bezpodmienečne, nech je akékoľvek.
Komunikácia a dôslednosť
Ak nemáte autoritu a dieťa vás neposlúchne, možno ste neboli v niektorých veciach dôslední alebo zle komunikujete. Ak sa dieťa hrá a vy mu pri prechádzaní okolo poviete, že o päť minút ide do sprchy, s najväčšou pravdepodobnosťou, sústredené na hru, vás nezaregistrovalo. V každom prípade, ak komunikujete správne a dieťa nereaguje, mali by ste byť dôslední.
Detská šepkárka: Rady pre lepšiu komunikáciu
Expertka Tovah Klein, prezývaná detská šepkárka, sa niekoľko rokov zaoberá psychológiou malých detí. Vžite sa do ich kože: Zbavte sa dospeláckych predsudkov a snažte sa pochopiť svet z ich pohľadu. Sústreďte sa na príčiny daného správania: Podrobte ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Prepojenie mozgu a emočného centra: Dajte im čas na to, aby zareagovali a pochopili to, čo sa práve stalo. Opakovanie je nevyhnutné: Nebuďte nervózne, ak im musíte všetko dookola opakovať. Čo robiť, keď na nich niekedy vyskočíte? Ubezpečte dieťa, že napriek tomu všetkému ste stále pri ňom a za každých okolností budete pre neho najväčšou oporou.
Chyby rodičov a ako ich napraviť
Psychológovia vidia problém skôr v rodičoch ako v deťoch. Mnohí rodičia, ak od dieťaťa niečo žiadajú a ono ich nepočúvne, počítajú napríklad do troch. V skutočnosti by sme však mali očakávať poslušnosť na prvýkrát. Keď chcete dieťaťu prikázať, aby niečo urobilo, zastavte a popremýšľajte najprv vy. Uistite sa, že vaše slová majú zmysel a neodporujú si. Majte na mysli to, že malé dieťa dokáže sledovať len jeden príkaz! Deti sa približne od veku šesť rokov dostávajú do fázy, v ktorej začínajú ľudí a ich správanie posudzovať. Tým svoju autoritu nezvýšite. Čím častejšie budete konflikty s deťmi riešiť krikom a fyzickými trestami, tým viac budete svoju rodičovskú autoritu u detí strácať. Ak to urobíte raz za čas, je to v poriadku, dieťa sa musí učiť aj samostatnosti a musí vedieť, že celý svet sa netočí len okolo neho, nemalo by to však byť pravidlom. Tak, ako sa my správame k dieťaťu, bude sa ono správať k nám a k okoliu.
Doma iné ako vonku: Prečo je to normálne?
To, že dieťa pri matke vystrája, je len znakom normálneho a prirodzeného vývoja. Znamená to, že matka je pre dieťa ten najdôležitejší človek v živote a drobec sa cíti pri nej bezpečne a môže voľne dávať najavo svoje emócie. Deti sa správajú rôznym spôsobom nielen vo vzťahu k rodičom, ale aj mimo domácnosti. Pokiaľ majú možnosť byť doma sami sebou a nemusia nič predstierať, majú rodičia jedinečnú príležitosť zažiť ich v tom najkrajšom, ale i najhoršom možnom svetle. Podľa psychologičky Elaine Heffner je to úplne v poriadku a mali by ste byť radi, že to tak je. Takéto správanie dokazuje, že dieťa sa cíti doma dostatočne bezpečne na to, aby mohlo „vybuchnúť“. Na druhej strane zároveň vidíte, že všetky tie pozitívne výchovné zásady, ktoré sa snažíte dieťaťu vštepiť, sa vonku bez problémov derú na svetlo.
Morálka nie je slepá poslušnosť
Morálny človek nie je ten, ktorý bez spochybňovania a otázok poslúchne autority. Morálka znamená robiť to, čo je správne bez ohľadu na to, čo vám nariaďujú. Slepá poslušnosť neznamená vychované dieťa, ale príliš ustrašené na to, aby sa postavilo za to, čo pokladá za správne a čomu verí. Vynucovaním si poslušnosti pripravíme dieťa o iniciatívu, vlastné myslenie, kompetencie a schopnosť samostatne sa rozhodovať.
Dôsledky vynútenej poslušnosti
Vynucovanie si poslušnosti často používaným trestom spôsobí dieťaťu viac škody než úžitku. Vyvoláva nevôľu, podporuje sebestredné správanie a klamstvo, zamedzuje vytvoreniu silnej, vnútornej morálky a v prípade fyzického trestu podporuje v dieťati rovnako agresívne správanie voči svojim rovesníkom.
Alternatívy k vynucovaniu poslušnosti
Deti ochotnejšie spolupracujú a načúvajú nám, ak sme my ochotní spolupracovať a načúvať im. Ak sú pocity frustrácie alebo hnevu zmiernené práve empatickým prístupom k dieťaťu, dieťa sa o to rýchlejšie upokojí a bude mať snahu s nami spolupracovať. Súcit a empatia v prístupe k dieťaťu sú nutné na to, aby sa cítilo bezpečne. Vzťah medzi vami musí byť miesto, kde sa môže slobodne vyjadriť, povedať vám, čo cíti a myslí si, a cíti, že ho skutočne počujete a prikladáte jeho prežívaniu rovnakú dôležitosť ako vášmu.
Praktické rady pre rodičov
- Stanovte jasné pravidlá a harmonogram činností.
- Používajte vizuálne pomôcky pre malé deti.
- Zvoľte správnu komunikáciu: uistite sa, že dieťa vás počuje a vníma.
- Neopakujte dookola, povedzte to maximálne dvakrát.
- Zasiahnite, ale vždy s láskou a citlivosťou pre detské prežívanie.
- Používajte pozitívnu komunikáciu.
- Buďte ráznymi a sebaistými.
- Nadviažte s dieťaťom kontakt predtým, ako vyslovíte svoju požiadavku.
- Ak dieťa vyjednáva, neustúpte a opakujte svoju požiadavku.
- Buďte vzorom v správaní a komunikácii.
- Vypočujte si dôvody dieťaťa, prečo niečo nechce urobiť.
- Povoľte dieťaťu dokončiť aktivitu, ktorej sa práve venuje.
- Snažte sa vidieť situáciu z jeho perspektívy a pochopte, ako sa cíti.
- Pýtajte sa ho na názor a dajte mu možnosť voľby.
Skúsenosť matky s 5-ročným synom
Jedna matka sa podelila o svoju skúsenosť s takmer päťročným synom, ktorý sa viac ako rok správa drzo a odvráva. Neposlúcha na žiaden úkon, okrem prípadov, keď nasleduje niečo, po čom túži. Keď mu niečo nedovolí, nadáva do hnusákov jej, manželovi aj mladšiemu bratovi. Bratovi nedovolí hrať sa s jeho hračkami a kričí, ako ho neznáša. Matka sa snaží s ním milo a ústretovo dohodnúť, ale nefunguje to a vždy príde k tomu, že sa nazlostí buď ona, alebo syn. Synovi vadí všetko, čo narúša jeho svet a jeho potreby, nebaví ho hrať sa a často sa nudí. Keď má byť počas spánku mladšieho brata potichu, tak skoro nikdy neposlúchne a robí napriek. Často si hovorí, že je vo veku, kedy skúša jej hranice, a má pocit, že robí chybu za chybou. Dostal už aj bitku, kričí na neho a je nešťastná. Upozorňuje ju na nedostatok pozornosti, je tehotná a má podozrenie, či syn nemá nejakú diagnózu.
Vydržte, obdobie vzdoru prejde!
Mnohé deti sa hádajú, trucujú, neposlúchajú, lebo jednoducho skúšajú, aké pevné sú naše hranice a kam až môžu zájsť. Dôležité je byť neoblomný a pevný, ale najmä utvrdzovať tieto deti v tom, že ich nadovšetko milujeme. Pri týchto deťoch hrozia dve riziká. Práve z nich totižto môžu vyrásť ľudia, ktorí sa budú báť presadiť si svoj názor a každý ich bude len využívať, to vtedy, keď by sme ich odmalička len bili a stále im hovorili, aké sú zlé, nevychované a ako ich nemáme radi (mnohokrát okolie, žiaľ, na ne takto reaguje). Alebo na druhej strane z nich môžu vyrásť arogantní egocentrici, to vtedy, keď nedostanú hranice a naučia sa, že sa ich vôľa vždy uskutoční a druhí im ustúpia. Keď vzdor odíde, máte doma predškoláka!
Deti sú iba odrazom rodičov
Kouč a spisovateľ Aleš Kalina hovorí, že rodičia robia veľkú chybu, keď sa dieťa snažia sformovať do stavu, ktorý bude pre rodinu najprijateľnejší. No dieťa je len obraz rodičov, je podobné alebo rovnaké ako rodičia. Keď niečo nefunguje a dieťa neposlúcha, vinníkom nebýva iba dieťa. Deti sú iba odrazom rodičov. Aké sklamania rodičov sú najčastejšie? Kalina hovorí o dvoch zložkách dieťaťa. Prvou je talent a druhou jeho správanie. Talent je však niečo, čo absolútne nedokážeme výchovou ovplyvniť. „Niektorí rodičia si myslia, že ide o genetický prenos, ale nejde.“ Druhá vec, čo rodičov často trápi, je, že dieťa do seba nasáva všetko, čím rodičia sú. S tým majú rodičia problém, lebo vo svojom dieťati vidia neraz svoje nedostatky, o ktorých často ani nevedia. Detský mozog totiž v prvých troch rokoch doslova nasáva všetky informácie od rodičov a vôbec nad nimi nepremýšľa. Až 70% emočných informácií sa zapisuje do siedmeho roku života. Dieťa sa niekedy správa vzdorovito aj preto, ako naň reaguje rodič. „To, že dieťa neposlúcha, vyviera často z toho, že sa naň príliš tlačí. Mozog dieťaťa pri veľkom tlaku sklzáva do reverzného stavu. Stane sa z neho presne to, čo nechcete.“ Keď sa na dieťa priveľmi tlačí, zduje sa alebo upadne do apatie a robí si veci po svojom. V takomto prípade je lepšie zabudnúť na to, ako sa dieťa správa a najlepšie je zamyslieť sa nad sebou. Ak sa zmení rodič, zmení sa i dieťa. Aleš Kalina hovorí, že v praxi to naozaj funguje. Keď rodičia začnú pracovať sami na sebe, ich potomok prestáva byť napríklad závislý na alkohole, na cigaretách, začína sa lepšie učiť a podobne. „To, čo z rodičov vyžaruje, dieťa z nich vyčíta a vycíti. Mám s tým výborné výsledky,“ pripomína kouč. Vplyv okolia je tiež dôležitý, ale len približne na 10 percent. Najväčší vplyv majú naozaj rodičia, pretože sú s dieťaťom od začiatku, od chvíle, kedy vznikajú prvé synaptické väzby v mozgu. Podľa posledných výskumov mozog dieťaťa nie je prázdny. Už pri svojom vývine v maternici získava informácie z prežívania, z vlastného myslenia, ale tiež z pocitov budúcej mamičky a otecka. A dokonca aj prarodičov. „Dieťa je totiž schopné nasávať informácie, ktoré jeho rod prežíval až šesť predchádzajúcich generácií. Je naozaj dôležité zamýšľať sa denne nad tým, ako vnímame vlastnú rodinu, aký význam jej pripisujeme, aké hodnoty uznávame a ako pracujeme na tom, aby v nej vzťahy boli stále lepšie. Toto všetko sa totiž odzrkadľuje na našich deťoch. Len škola, voľnočasové aktivity či spoločnosť naše deti nevyformujú do podoby, po akej túžime. Môžeme si zaplatiť aj tie najlepšie súkromné školy a tie najlepšie kurzy pre naše deti, to všetko pomáha len čiastočne. Základom bola, je a bude vždy rodina a vzťahy v nej. Deti ich citlivo vnímajú a na základe tohto vnímania si utvárajú obraz o svete. A keď sa nachádzajú dlhšiu dobu v disharmónii a v citovom rozpoložení, často svoj chaos v duši prejavujú nevhodným správaním. A práve preto my dospelí by sme mali žiť v jednote sami so sebou a v dobrých vzťahoch s inými dospelými. Takéto vzťahy dávajú deťom nádej a poznanie, že svet je dobrý.
tags: #dieta #ktore #neposlucha #matku