Každé dieťa je jedinečný príbeh plný objavov a osobných míľnikov. Kým jedno dieťa začne pobehovať po byte pár mesiacov predtým, než sfúkne prvú sviečku na torte, iné si dáva aj dlho potom načas. Je fascinujúce sledovať, ako sa drobci postupne prepracovávajú od prvých prevrátení k samostatnej chôdzi, avšak cesta k nej je pre každé dieťatko iná a plná prekvapení. Niekedy má bábätko už pol druha roka a ešte stále si veselo štvornožkuje, inokedy zas začne chodiť bez toho, aby vôbec lozilo po štyroch. Rodičia často pociťujú úzkosť, keď vidia, že ich dieťa nenapreduje „podľa tabuliek“ alebo sa odlišuje od rovesníkov, avšak je dôležité mať dôveru voči našim deťom, pretože ony najlepšie vedia, kedy sú pripravené urobiť tie prvé významné kroky po vlastných. Dôverovať dieťaťu znamená dôverovať sebe a vedieť sa oprieť o seba, bez ohľadu na to, čo už dokážu ostatné deti. Netlačte deti do formičky len preto, aby bolo okolie spokojné. Ak ich budete tlačiť do niečoho, čo odmietajú, tak z frustrácie začnú kričať a biť všetkých okolo seba. Počúvajte ich a rešpektujte ich. Neobviňujte ich zo svojich sklamaní.
Prirodzená cesta k samostatnej chôdzi: Individuálne tempo a vývojové míľniky
Do samostatnej chôdze musí každé dieťa absolvovať dlhú cestu. Spočiatku sa učí len prevracať, potom prechádza do lezenia, posadí sa, štvornožkuje, až sa napokon vyberie na prvé prechádzky popri nábytku. Kedy sa to však presne stane, sa nedá predpokladať. Sú deti, ktoré preskočia štvornožkovanie, a sú také, ktoré sú v otázke chodenia lenivé. Hoci veľa detí začína chodiť vo veku 12-13 mesiacov, mnohé si tento vývojový pokrok nechávajú na neskôr. Okolo 18. mesiaca už chodia aj tie „lenivejšie“ detičky, no občas sa prvý krok koná ešte o niečo neskôr. A taktiež sú drobci, ktorí svojich rodičov i okolie prekvapia prvými nesmelými krôčikmi vo veku 9-10 mesiacov. Je veľmi individuálne a závisí to od mnohých faktorov, kedy sa práve vaše dieťatko odváži vykročiť po vlastných. Zväčša by však zdravé deti mali chodiť vo veku okolo 1,5 roka. Moja staršia dcéka začala sama chodiť, keď mala 10 mesiacov, ale vôbec nechodila po štyroch, zatiaľ čo menšia dcérka lozila po štyroch a začala chodiť, keď mala 13 mesiacov. Podľa detskej lekárky je maximálny vek na samostatnú chôdzu 15 mesiacov. Náš Matúš napríklad začal chodiť, keď mal takmer 18 mesiacov. Sadol si neskoro, loziť začal, keď mal takmer rok, potom po štyroch, mal vlastné tempo. Aj starší syn začal chodiť ako 9-mesačný a ako 9 a pol sa už sám bez pomoci postavil, prenášal dlhé epedy, ako 10-mesačný už vyšiel po schodoch a až vtedy začal loziť. Plaziť sa neplazil nikdy. Mladší syn sa tiež neplazil, loziť začal ako 8 a pol mesačný a prvé krôčiky spravil týždeň pred prvým rokom. Takže je úplne v poriadku, ak dieťa ešte v 9 mesiacoch nelozí alebo nechodí po štyroch. Mnoho mamičiek potvrdzuje, že každé dieťa je individuálne a originál a niekedy to jednoducho „príde samo“, keď príde jeho čas.
Faktory ovplyvňujúce vývoj chôdze a kedy začať vnímať možné odchýlky
Dôvodov, prečo vznikajú rozdiely vo vývoji chôdze, môže byť viac. Niekedy dieťa ešte nemá dostatok sily. Chodenie si vyžaduje spoluprácu nôh, chrbta aj panvového svalstva, takže dieťa musí s chodením počkať, kým to jeho svalstvo zvládne. Deti, ktoré sú bucľatejšie, to majú pri učení prvých krokov ťažšie. Za chodením je neraz aj prejavujúca sa povaha. Odvážnejšie a sebaistejšie deti začínajú chodiť skôr, a naopak citlivejšie a bojazlivejšie sa prvých krokov bez pomoci obávajú. Mladšie deti sa častokrát prirodzene „ťahajú“ za staršími súrodencami a chcú dobehnúť rozdiely. Niekedy je príčinou oneskorenia mierna hypotónia (znížené svalové napätie), ktorá si vyžaduje rehabilitáciu. V zriedkavých prípadoch môžu byť príčinou aj skryté ortopedické problémy, ktoré nebolo možné spočiatku diagnostikovať. Veľmi záleží aj na motivácii dieťaťa.
Kritickým obdobím z pohľadu vývinu dieťatka je práve obdobie od narodenia do cca 2 rokov. Pediatri zosumarizovali niekoľko znakov, podľa ktorých rodičia môžu spoznať, že niečo nie je v poriadku a mali by oboznámiť lekára svojho dieťatka. Medzi tieto znaky patria: nedostatočné sanie (napr. mlieka), čo môže znamenať, že nemá dostatočne vyvinutý sací reflex alebo problémy s prehĺtaním; dieťa ešte nesedí do začiatku 7. mesiaca, resp. po 8. mesiaci; dieťa po 13. mesiaci nechodí alebo po 15. mesiaci nechodí; alebo bábätko po 12. mesiaci nevie vysloviť žiadne slovo. Našťastie väčšina pediatričiek sa automaticky na prekonávanie míľnikov pýta v rámci prehliadok. V každom prípade, už od obdobia roka a štvrť je vhodné lekárku upozorniť, že dieťatko stále nechodí. O probléme môžeme hovoriť vtedy, ak dieťa nezačne chodiť do veku 18 mesiacov, vtedy je už dôležité pátrať po príčinách. Dôležité je zhodnotiť, či zaostáva aj v iných funkciách alebo nie - napríklad v jemnej motorike, rečovom vývine. Ak nie, zvyčajne nejde o problém. Pokiaľ dieťa štvornožkuje, nemalo by mať v motorike problém. Omeškaný vývin sa prvý raz prejaví v čase, keď má dieťatko liezť či posadiť sa. Problém nastane, ak má slabšie svalstvo a jednoducho to bez pomoci rodičov nedokáže. Za omeškanou chôdzou môžu byť aj infekčné choroby a zápaly, ktoré vám potvrdí vyšetrenie.
Kľúčová úloha mozgu vo vývoji chôdze
Na chôdzi sa nepodieľajú len nohy. To aj najdôležitejšie prebieha v mozgu. Rozvoj hrubej motoriky, priestorové vnímanie, koordinácia, rovnováha či práca oka, ktoré určuje smer chôdze, to všetko sa odohráva práve v dokonalom prepojení rôznych častí mozgu. Ak teda chceme bábätku pomôcť, nerobme to tak, že sa upriamime na jeho kroky, ale zapojme pohyb trochu inak. Vedci vravia, že z pohľadu vývinu dieťatka je najkritickejším obdobím práve obdobie od narodenia do cca 2 rokov. Okrem samotného nervového systému dieťatka ho ovplyvňuje aj prísun živín, kyslíka do mozgu, výživa a dostatok podnetov z okolia od narodenia. Ak je niečo z toho zanedbané, dochádza k oneskoreniu/k trvalému poškodeniu psychomotorického vývinu dieťaťa.
Mýty a škodlivé praktiky: Čomu sa vyhnúť pri podpore chôdze
Niekedy rodičia s pribúdajúcimi dňami, ktoré bábätko trávi na kolienkach na koberci, stratia trpezlivosť. Chcú dieťaťu pomôcť, aby sa čím skôr postavilo na nohy a vydalo sa spoznávať svet. Pravdou však je, že obľúbené metódy väčšinou nepomáhajú a môžu narobiť viac škody ako dobra.
Detské chodúľky (pavúky): Kedysi trávili deti veľa času v pavúkoch, ktoré im mali pomôcť voľnejšie sa pohybovať. Dnes sa už veľa hovorí o tom, že táto detská pomôcka škodí kĺbikom, nožičkám a dieťa zbytočne mätie. Klasickým odrážaním v pavúkovi získava a utvrdzuje si nevhodné návyky, naviac pri „chodení“ v pomôcke zaťažuje nesprávne svalstvo. Chodúľky sú navyše podľa mnohých odborníkov absolútne nevhodné, pretože neprimerane zaťažujú detské kĺby, môžu spôsobiť problémy s chrbticou a taktiež učia deti nesprávnemu spôsobu chôdze. Napríklad deti, ktoré trávili veľa času v chodúľke, často chodia po špičkách. Niektoré zas nevedia presne odhadnúť nebezpečenstvo a „vrhajú“ sa vpred, pretože v chodúľke boli tak zvyknuté. Veľmi nebezpečné je dávať dieťatko do chodúľky príliš skoro. Niektorí rodičia túto pomôcku zaobstarajú a začnú pre dieťatko používať už vo veku okolo polroka, čo je neprimerane skoro. Pavúky, aj keď dieťatko na chvíľu zabavia, radšej odložme bokom. Nepomáhame mu totiž pri chôdzi.
Vedenie za rúčky: Dieťa sa s úchopom rodičovskej ruky opäť spolieha na pomoc mamy či otca a nemá priestor skúšať a trénovať svoju rovnováhu. To neznamená, že sa malého drobca pri snahe o prvé kroky musíte striasť, s tréningom by ste to však nemali preháňať, a spoločné prechádzky by rozhodne nemali nahradiť vlastná prácu bábätka. Chodenie za rúčky taktiež nie je potrebné a rovnako učí dieťa nesprávnej chôdzi, pretože dieťatko robí niečo, na čo ešte nie je dostatočne pripravené. Urýchľovanie teda naozaj nemá zmysel a môže skôr uškodiť.
Predčasné posadzovanie: Ak by ste dieťa neposadili, tak by bolo nútené sa začať z polohy na brušku sama posúvať ďalej. Potom by prišlo plazenie vzad, vpred, vstávanie na štyri, pohupovanie, prvé štvornožkovanie a potom by sa posadilo. Tým, že dieťa sedí, tak tie fázy akoby preskočilo a dostane sa k nim neskôr. Nedávajte dieťa sedieť, kým sa samo neposadí, kazí jej to chrbátik. Malo by sa počkať na to, kým sa samo posadí, lebo mu skôr môžete ublížiť ako pomôcť. Po správnosti by mali bábätká najprv štvornožkovať a potom zo štyroch sa pekne časom naučia sedieť, aj samé, bez pomoci.
Nové topánočky ako motivácia: Aj keď v to niektoré mamičky stále dúfajú, dieťa ku chôdzi nemotivujú nové parádne topánočky. Chôdzu je lepšie trénovať úplne naboso.
Ako efektívne podporiť správny psychomotorický vývoj
V prvom rade nerobte nič nasilu. Ak dieťa ešte ako 14-mesačné nechodí, sú na to dôvody. Môžu byť psychického charakteru, ale aj fyzické - potrebuje si nacvičiť niektoré pohyby, posilniť svaly alebo nabrať odvahu. Ak budete na dieťa tlačiť, výsledok môže byť ešte horší. V každom prípade ho však môžete podporiť, keď vidíte jeho snahu a chuť chodiť. Podpora správneho psychomotorického vývoja spočíva v podpore a motivovaní, napríklad v štvornožkovaní či obchádzaní nábytku.
Pohybové aktivity:
- Plávanie: Jednou z najlepších pohybových aktivít, ktoré deti ocenia aj v dospelosti, je plávanie. Pohyb vo vode je pre deti prirodzený, trénuje svalstvo, prácu mozgu, pretože si vyžaduje špecifický typ pohybu, a prináša veľa pozitívnych emócií. Ak sa vaše dieťa nebojí vody, vyskúšajte baby plávanie alebo si jednoducho urobte častejšie výlet na plaváreň.
- Hojdanie: Hojdanie je rovnako ako plávanie pre dieťa veľmi prirodzený pohyb, ktorý zažívalo už pred narodením. Deti hojdanie milujú a miluje ho aj mozog, pretože umožňuje prepájanie oboch hemisfér, slobodný pohyb v priestore a klasické hojdanie v sede na hojdačke trénuje balans a prácu hrubej motoriky (dieťa sa učí predkláňať a zakláňať s použitím nôh, aby rozhojdalo hojdačku). Niektorí rodičia preto od narodenia používajú závesnú látkovú sedačku, iní pridajú pred prvým rokom drevenú sedačku v tvare poloblúka pripomínajúcu kolísku, v ktorej sa dieťa pri sede dokáže rozhojdať samo.
- Bicyklovanie nožičkami: V žiadnom prípade nemôže ublížiť, ak dieťatku napríklad pri prebaľovaní alebo po kúpaní precvičíte nožičky jednoduchým cvikom - bicyklovaním.
Bezpečné prostredie a motivácia:Vytvorte okolo dieťaťa bezpečný priestor, kde sa mu ani pri pokusoch o chôdzu nemôže nič stať. Pozor však, podlaha, po ktorej chodí, by nemala byť mäkká ani pružná - takto sa nenaučí správne chodiť. Takže nenacvičujte na posteli, žinenkách či matracoch, ale na klasickej dlážke, akú máte doma. Ochrana spočíva v tom, že bude mať okolo seba bezpečné možnosti, ako sa chytiť, oprieť, pridržať. Obzvlášť si dajte pozor na nábytok, ktorý môže spadnúť! Chváľte deti za každý úspech, ktorý v chôdzi dosiahnu. Buďte trpezliví a láskaví, z chodenia urobte zábavnú a príjemnú aktivitu. Rozhodne nie je vhodné deti strašiť, čo všetko sa im môže stať alebo híkať, keď padnú na zadoček.
Zdravé nohy od prvých krokov: Význam správnej obuvi a bosého chodenia
Ľudské nohy sú pre človeka mimoriadne dôležité, pretože ho budú nosiť celý život. To, ako ich používame a ako sa o ne staráme, sa neskôr môže odraziť napríklad na kolenách, chrbtici, bedrách či panve. Mali by sme preto od začiatku myslieť na zdravie nožičiek svojho dieťaťa a dohliadnuť na ich správny vývoj i čo sa chôdze týka. Materský inštinkt nepustí a vy cítite, že dieťa by už malo chodiť? Netreba však robiť paniku hneď, ako sa dieťatko postaví na vlastné a urobí pár krokov. Správne postavenie totiž detská noha získava v období 6-8 rokov života! Až vtedy po období tréningu sa noha spevní, členok a klenba dosiahnu ideálne postavenie a môžeme hovoriť o chôdzi dospelej. Už spomínanú klenbu si treba všímať okolo 3.-6. roka.
V prvom rade myslite na to, že noha dieťatka sa od prvých krokov formuje a nemalo by ju nič obmedzovať. Ideálne preto je, aby ich zapájalo naboso či v capačkách. Topánky by mali prísť na rad až oveľa neskôr. Práve pre tieto dôvody je ideálne, aby dieťatku už od narodenia bolo dopriate byť často bez oblečenia, aby mohlo hmatom spoznávať seba a objavovať okolitý svet. Ideálne by bolo ponožky a uzavreté dupačky dávať čo najmenej (samozrejme aj tu platí, že nie v zime a v chlade). Dôvodom prečo to tak robiť je, že v tesnom oblečení nohy a prsty nemajú priestor, nemôžu objavovať svet a prstíky sú v nich tlačené k sebe, čo môže byť zárodok prvých deformít na nožičkách. Oblečenie a ponožky, ktoré sú dieťatku akurát dobré, sú z hľadiska vývinu pohybu už malé. Postupne, ako dieťa napreduje vo vývine, je potrebné, aby bolo čo najviac bosé, v kontakte so zemou a rôznymi povrchmi, aby sa učilo správne našľapovať, vyrovnávať nerovnosti, aby sa mohla tvarovať klenba aktívnou prácou svalov. V pevných topánkach to nie je nohe dostatočne umožnené a hlavne dieťatku topánočky na nohách zavadzajú. Rodičia, ktorí svojim deťom takéto topánky obúvajú, si možno iba neuvedomujú to, že detská noha je úplne iná ako noha dospelého človeka. Keď sa dieťa narodí, kosti, väzy a svaly v jeho nožičke nie sú ešte také pevné ako v dospelosti a nemajú takú silu.
Fyzioterapeutka Mgr. Edita Vlkovičová, známa ako Fyziomama, odporúča ako dôležitú prevenciu neurýchľovať psychomotorický vývoj dieťatka. Základ klenby sa tvorí už dávno predtým, ako dieťa začína chodiť, platí však, že by sme nemali nič urýchľovať, ale podporovať a motivovať, a to napríklad v štvornožkovaní či obchádzaní nábytku. Tieto pohyby formujú klenby a členky. Vyhýbať by ste sa mali predčasnému sedeniu, používaniu chodítok, hopsadiel a vodeniu za ruku.
Výber prvej obuvi: Topánky by mali plniť hlavne protichladovú a ochrannú funkciu. Topánky by mali prísť na rad až vtedy, keď dieťa súvisle prejde istú dĺžku, vie sa zastaviť, drepnúť si, otočiť sa a ísť ďalej. Tieto signály znamenajú, že už je jeho noha súca na prvú obuv. Vyhýbajte sa pri kupovaní topánok neohybným podrážkam, obuvi bez nadmerku (miesto v topánke od prednej strany vnútra topánky k palcu a prstom u detí minimálne 1,2 cm) s predpísanou klenbou a zaokrúhlenou špičkou. Nepoužívame topánky s vyvýšenou podpätkom či členkom, negatívne ovplyvňujú prenesenie ťažiska a noha v nich stráca svalovú silu. Je vhodné nechávať dieťatko často chodiť naboso a v letnom období je na to ideálny čas nielen doma, ale aj vonku.
Ideálna obuv pre dieťa podľa fyzioterapeutky Mgr. Edity Vlkovičovej:
- Tvar špičky: Topánka sa v žiadnom prípade nesmie v oblasti palca zužovať. Ak je špička guľatá, tak palec nemá dostatok miesta a zatáča sa pri došľape smerom k prstom, čo má za následok nesprávne rozloženie váhy, a tým sa ovplyvňuje aj postavenie zvyšku tela. Často dochádza k deformácii detskej nožičky, v dôsledku čoho môže vzniknúť nepríjemný halux valgus.
- Dostatočná šírka topánky v oblasti prstov: Nožička dieťaťa sa počas kroku v dobe odrazu môže rozšíriť aj o 1 cm, prsty sa po správnosti rozprestrú do vejárika, preto dávame pri výbere topánky pozor na tvar špičky a dostatočnú šírku podľa typu nožičky.
- Dĺžka topánky (nadmerok): Topánky nekupujeme na doraz, detská obuv by mala mať minimálne 1,2 cm nadmerok, čo znamená odmeraná dĺžka nožičky plus 1,2 cm navyše. Pri nadmerku menšom ako pol CM je potrebné topánky vymeniť. Opäť môžeme pozorovať, že vo fáze odrazu sa nôžka môže predĺžiť aj o viac ako pol cm. V prípade, že na to nie je miesto, prsty sú deformované.
- Hrúbka podrážky nepresahujúca pol cm: Je to dôležité pre zachovanie čo najväčšej miery citlivosti plochy chodidiel, aby receptory na chodidlách mohli adekvátne reagovať na zmeny terénu, tým svaly na chodidlách ostávajú aktívne a posilňujú.
- Ohybnosť podrážky: Topánka by mala byť ohybná do všetkých smerov, nielen pozdĺžne, ale aj priečne a nielen v strede chodidla, ale aj pod prstami, aby bola zachovaná plná mobilita nôžky.
- Nulový rozdiel medzi špičkou a pätou: To znamená žiadny podpätok, žiadny vankúšik pod pätou. Ak je päta vyššie ako prsty, celé ťažisko dieťaťa je nahnuté vpred. Potom tieto detičky nevedia zastaviť, lebo neustále naháňajú ťažisko. Okrem toho dochádza k skracovaniu Achilových šliach a následnému obmedzeniu pohybu v členku.
- Hladká vnútorná stielka v topánke bez predpísanej klenby: Vankúšiky sú v detskom veku kontraproduktívne a nôžka v nich stráca schopnosť aktivity, namiesto toho sa oprie do predpísanej klenby a svaly ochabujú. Platí pravidlo - topánka sa má prispôsobiť nohe, nie noha topánke.
- Bez pevného zovretia členka: Členok by mal pri pohybe pracovať a reagovať na postavenie nôžky, a tým sa stabilizovať a posilňovať svaly potrebné na osové postavenie.
Všetky spomínané atribúty spĺňa tzv. barefoot obuv, ktorá je z tohto pohľadu vhodná na leto aj zimu, pretože napríklad čižmy sú vo vnútri a okolo členka výborne zateplené, ale podrážka ostáva tenká a pružná, vďaka čomu je nôžka aktívna a nie je jej zima.
Dostatok primeranej pohybovej aktivity:Jednoducho meňte terén, po ktorom dieťatko chodí, aby mohlo pri chôdzi zapojiť drobné svaly a receptory tlaku, teploty, bolesti i chladu. Ideálne na túto aktivitu sú napríklad senzorické koberčeky, rôzne podložky, kamienky, prekážky, nafukovačky a pod. Detská noha by mala mať dostatok stimulov na to, aby sa naučila zapájať všetky svaly a väzy potrebné k chôdzi. Iba tak môže raz dieťa dospieť k zdravej a správnej chôdzi.
Riešenie problémov detských nôh:Fyziomama priznáva, že mamičky sa často predčasne boja a obracajú sa na ňu najmä s prosbou o posúdenie členkov detí z fotografií. Z nich sa však dá len ťažko určiť, či dieťa problém vôbec má. V prvom rade je podstatné podotknúť, že akékoľvek chyby detských nôh je vhodné riešiť až po 3. roku života dieťaťa a neskôr, pretože dovtedy sa nohy i chôdza ešte vyvíjajú. Vhodné je dieťatko sledovať dlhší čas počas dňa, no uvedomte si, že postavenie päty či členka sa zhoršuje napríklad, ak je dieťa unavené alebo po prekonaní choroby, kedy je telo vyčerpané. Takisto sú rozdiely v postavení členka v zimnom období, kedy nosíme vyššie zatvorené topánky ako v letnom, kedy sme viac na boso a v ľahkej obuvi. U starších detí ako 3 roky sú najčastejšími problémami plochá noha, vpadnuté vbočené členky, špičkovanie s následným skrátením Achillových šliach, vytáčanie špičiek pri chôdzi von alebo naopak zakopávanie o padajúcu sa špičku smerom dnu. Tiež pozorujeme vbočené kolienka dnu alebo von, hypermobilitu členkov a kolien alebo deformácie v oblasti chodidla. Všetkým týmto chybám sa deti budú vyhýbať vhodnou prevenciou spomínanou vyššie, ako aj chôdzou vo vhodnej obuvi.
Časté dilemy rodičov:
- Pevná päta: Pevnú pätu u začiatočných chodcov fyzioterapeutka neodporúča, pretože jej tvar a prepadávanie členka smerom dnu je viditeľný u každého dieťaťa, ktoré sa prvýkrát postaví. Až postupným naberaním svalovej sily a rozvojom rovnovážnych systémov tela za pomoci obchádzania nábytku, vytáčania sa do priestoru, neopomenuteľným štvornožkovaním a ďalšími prirodzenými krokmi psychomotorického vývoja sa postavenie päty dostáva do stredného postavenia. V štádiu, keď je dieťatko už stabilný chodec, ale jeho chôdza sa stále vyvíja, môže byť topánka so spevneným opätkom (nie podpätkom) využiteľná na nastimulovanie prenesenia váhy pri chôdzi na stred päty a oslovenie receptorov. Pevná päta môže byť fajn pri striedaní nízkych, respektíve nespevnených topánok, aby mal aj členok šancu naďalej reagovať na zmeny terénu a stabilizovať sa prirodzene.
- Ortopedická obuv a vložky: Podľa názoru fyzioterapeutky trojročné deti ortopedické topánky a vložky nepotrebujú. Noha v tomto veku nemusí vyzerať úplne ideálne, u niektorých detí ešte len začal ustupovať ochranný tukový vankúšik v strede chodidla, a len vtedy sa začína ukazovať tvar klenby. Využitie vidí až u školopovinných detí, u ktorých sa vývojom, cvičením či terapiou nepodarilo vyriešiť ideálne postavenie chodidla a členka. Vtedy môže táto obuv pomáhať napríklad kompenzovať záťaž z nosenia školskej tašky, ktorá by bez korekcie mohla spôsobovať zhoršenie stavu. Aj v tomto prípade treba myslieť na dostatok voľného pohybu pre nôžky aj mimo topánok, aby svaly uzatvorené a skorigované v topánke nezleniveli.
- Chodenie doma naboso vs. pevné topánky: Často sa stretávam s názorom, že po vonku naboso, ale doma pevné topánky. Prečo? Pevné topánky majú zmysel vtedy, ak dospelý človek stojí 8 hodín na jednom mieste pri páse a jeho nohy nemajú ideálne postavenie, a tým pádom by naboso mohlo dochádzať k zhoršeniu stavu. Deti predsa na jednom mieste nie sú ani chvíľku. Raz sú na štyroch, v drepe, prenášajú váhu tam a tam, behajú, skáču, menia svoju polohu a hoc aj na plávajúcej podlahe, ale stále sú aktívne. Preto nevidím dôvod, prečo by aj v domácom prostredí nemohli byť naboso, a to aj kvôli teplotnému vplyvu a otužovaniu najlepšie bez ponožiek.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc a čo očakávať
Netreba robiť paniku, pokiaľ je dieťa v poriadku a zdravé. Materský inštinkt nepustí a vy cítite, že dieťa by už malo chodiť? Nebojte sa vyhľadať lekára, alebo sa nechať odporučiť k špecialistovi. Pokiaľ však dieťa štvornožkuje, nemalo by mať v motorike problém. Omeškaný vývin sa prvý raz prejaví v čase, keď má dieťatko liezť či posadiť sa. Problém nastane, ak má slabšie svalstvo a jednoducho to bez pomoci rodičov nedokáže.
V prípade, že vaše dieťatko stále nechodí, môže pediatrička odporučiť neurologické vyšetrenie, ktorého sa tiež netreba obávať. Neurológ pátra po neurovývinových a svalových poruchách v rodine, prezrie dieťatko a urobí vyšetrenia, aby vylúčil organickú príčinu. Často je takýmto deťom odporúčaná terapia Vojtovou metódou, odborne Vojtova reflexná rehabilitácia. To však záleží od výsledkov vyšetrenia. Pokiaľ však ide o špeciálne cvičenia či populárnu Vojtovu metódu, sú to cvičenia vhodné len po dohode s lekárom. Odborné cviky vám musí predviesť pediater či špecialista a vyžadujú si presné dodržiavanie. Nestačí, ak bábätko „zdiagnostikujete“ sami, cviky si nájdete na youtube a frekvenciu určíte podľa toho, kedy máte čas. Ak vám lekár potvrdí podozrenie, neváhajte a začnite s rehabilitáciami. Pomocou cvikov dieťa rovesníkov nielen dobehne, ale môže ich aj predbehnúť. Ak máte obavy, poraďte sa s detským lekárom, ktorý môže posúdiť vývoj dieťaťa a odporučiť prípadné cvičenia alebo vyšetrenia.
Špecifické výzvy a skúsenosti rodičov
Mnohí rodičia prechádzajú podobnými situáciami a ich skúsenosti môžu byť inšpiráciou. Napríklad jedna mamička má 11 a pol mesačného syna, s ktorým od 4 a pol mesiaca cvičili Vojtovu metódu pre hypotóniu. Hoci lekárky povedali, že cvičenie môžu ukončiť, syn sa plazí, priťahuje predlaktiami, odráža ľavou nohou a pravú iba ohýba v kolene. Problémom je, že keď obíde nábytok, nevie zísť dole. Motivuje ho hračkou, opakuje mu "DOLE DOLE", vie, čo od neho chce, ale bojí sa a plače, kým mu nepomôže aspoň jednou rukou. Keď mu chce ohnúť kolienka, napína nohy, že ich ani neohne. S tým súvisí aj druhý, väčší problém, a to, že syn ešte nesedí. Lekárky o tom vedia, ale vraveli, že to chce čas, že si sadne. Pozná len stoj a obchádzanie nábytku a plazenie po zemi.
Ďalšia mamička popisuje situáciu s dcérou, ktorá bude mať o 2 týždne rok. Neštvornožkuje ani sa nestavia. Je šikovná, pretáčala sa v 4 mesiacoch, cúvala, pivotovala, plazí sa od 8,5 mesiaca (asymetricky, ale keď chce, vie ísť aj pekne), príde jej to, že ide asymetricky, lebo vie, že jej to ide rýchlejšie. Na štyri sa dá, keď sa jej chce, niekedy to nezopakuje aj týždeň. No vôbec sa neťahá vyššie na kolienka, nevylieza na predmety. Sadla si trikrát pred týždňom cez šikmý sed, odvtedy nič. Od októbra s ňou cvičila cvik na šikmý sed, ten už zvláda pekne, no sadne si iba pri cvičení. Čo sa týka jemnej motoriky, je šikovná, pinzetový úchop zvláda, blaboce, ukáže veci. Tieto príbehy ilustrujú, že každé dieťa má skutočne svoje vlastné tempo a aj pri zjavných odchýlkach môže byť všetko v poriadku, avšak konzultácia s odborníkom prináša pokoj a istotu.
tags: #dieta #nechodi #po #4 #ale #plazi