Mnohým rodičom i pedagógom by sa páčilo mať doma a v škole poslušné dieťa. Čo povie dospelý, to dieťa splní. Hneď ako mama povie, aby si odložilo svoje veci, si ich uloží do skrine. Keď mama zavolá, že večera je na stole, nevyjednáva s ňou. Ide a navečeria sa. Aj v škole sú s takýmto dieťaťom spokojní. Nevystrkuje rožky, nepresadzuje svoje záujmy. No táto idylka môže niekedy aj skončiť. Z tohto malého poslušného dieťaťa vyrastie puberťák. Bude chcieť zapadnúť do partie, ktorá v tomto období býva pre niektorých viac ako rodina. Keďže je dobre vychovaný a naučený poslúchať, bude poslúchať aj v partii. Najprv mu povedia, aby šlohol z obchodu žuvačky. Tie sa dajú dobre ukryť. On možno aj tuší, že to nie je správne, ale nikdy ho doma neviedli k tomu, aby sa prejavil. Vzdor, či odporovanie bolo neprípustné. Doma nikto nechcel počuť jeho názor. Vždy musel akceptovať a prijať názor mocenského rodiča.
Po čase sa rodičia sťažujú, ako sa to ich dobre vychované dieťa zmenilo. Sú zúfalí, do akej partie sa dostalo. A na vine sú tí zlí chalani v partii, tí nemali žiadnu správnu výchovu. Chlapcových rodičov vôbec nenapadlo, že aj oni majú svoj podiel viny na tom, ako chlapec dopadol. Mohli ho naučiť rozmýšľať o veciach, o tom, čo sa od neho žiada. Mohli sa pýtať aj na jeho názor, dávať mu možnosť výberu.
Rozdiel medzi slušnosťou a poslušnosťou
Liečebná pedagogička Alena Mateášiková píše o tom, aký je rozdiel medzi slušnosťou a poslušnosťou. Možno ste už niekedy počuli, ako dospelý vyžaduje od dieťaťa jeho poslušnosť. Ale je to naozaj tak? Slušné dieťa sa vie pozdraviť a odzdraviť na návšteve, v škole, v obchode, ale i na ulici. Často však je možné vidieť v školách, že vstupujúce deti sa vrátničke, či dozorujúcej učiteľke/ovi nepozdravia. To, že pozdraviť sa je slušné, učíme už malé deti. Dávame im vzor, môžu sledovať nás dospelých a vidieť, ako sa to robí. Môžeme im aj objasňovať, že ide o prejav slušnosti. Týmto spôsobom to inak pôsobí na dieťa, ako keď ho budeme nútiť a vyžadovať od neho poslušné zdravenie sa. Či už za pomoc, ktorú mu poskytli iní alebo za to, ako sa k nemu druhí správajú. Možností na poďakovanie je počas dňa veľa. Niekto poďakuje za podržanie dverí. Určite sú aj ďalšie charakteristiky slušného dieťaťa. Niekto povie, jedz slušne (čo pre niekoho znamená, aby sa dieťa nezašpinilo a pre iného, aby pri jedení nerozprávalo).
Povedať „prosím“ znamená o niečo žiadať s úctou. „Mami, prosím ťa podáš mi vodu?“, „Oci, prosím ťa, vysvetlíš mi matiku?“, „Pani učiteľka, dáte mi prosím ešte minútu? dopisujem vetu.“ Inak to znie, ako keď dieťa tieto veci vyžaduje „Mami, daj mi vodu!“ „Oci, vysvetli mi matiku!“ či „Pani učiteľka, musíte mi dať ešte minútu, dopisujem vetu!“ Neznamená to však, že vďaka slovu „prosím“ sa všetko splní. Keď si deti na večeru prosia, hoc aj na kolenách s milým úsmevom a s iskričkami v očiach, hrniec čokolády, tak sa im to nesplní.
Prečo deti nepočúvajú: Pohľad odborníkov
Výchovná poradkyňa Katarína Winterová približuje niekoľko zásadných dôvodov, prečo deti často nepočúvajú na prvý pokus. Detský mozog sa stále vyvíja. Laicky povedané, ešte sa mu len vytvára schopnosť rozhodovať sa, analyzovať počuté slová či vytvárať si vlastný úsudok. Tento proces si vyžaduje čas a opakované stimulácie. Deti majú inú mieru udržania pozornosti ako dospelí. Často zabúdame, že ich pozornosť je zameraná na ich aktuálnu hru, či už je to skladanie puzzle, hranie sa s bábikami alebo autíčkami. Naše slová sa im môžu zdať ako niečo, čo síce počujú, ale nevnímajú, pretože ich pozornosť je plne venovaná hre, ktorá je pre nich v danom momente dôležitejšia. Niektoré deti nás skrátka nepočujú, nie preto, že by nechceli, ale preto, že sú plne sústredené na svoje aktivity. Naše slová sa môžu stratiť v ich svete hry a fantázie.
Klinická psychologička Marta Zaťková dodáva, že neposlušnosť dieťaťa by sa nemala považovať za zlyhanie rodičov. Ak sa rodičia snažia byť príkladom a žiť správne, no dieťa ich stále nerešpektuje, je dôležité zamyslieť sa nad tým, čo možno zmeniť v prístupe. Psychologička Eliška Kostelníková pripomína, že deti nie sú roboty ani domáce zvieratká, a preto na ne rázne povely zvyčajne neplatia. Argumentovanie a presviedčanie môžu byť vyčerpávajúce a nie vždy úspešné.
Praktické stratégie pre efektívnu komunikáciu
Keďže pochopenie príčin je prvým krokom, nasleduje hľadanie účinných riešení. Experti sa zhodujú na viacerých osvedčených metódach.
1. Stanovte jasné pravidlá a vizuálne pomôckyJednou z najúčinnejších stratégií je stanovenie jasných pravidiel a harmonogramu činností. Napríklad: "Prídeme z ihriska, umyjeme si ruky, a až potom sa najeme či napijeme." U malých detí sa osvedčuje použitie vizuálnych pomôcok. Na papieriky im nakreslite postupne činnosti, ktoré majú urobiť. Napríklad pri upratovaní izby pred večerou: nakreslite izbu s uloženými hračkami a potom večeru. Jedna činnosť predchádza druhá. Týmto spôsobom si deti činnosti zautomatizujú a rodič už nemusí dookola vysvetľovať a opakovať.
2. Príďte k dieťaťu a nadviažte kontaktKričanie na deti do vedľajšej izby a očakávanie okamžitého poslúchnutia často nefunguje. Ak dospelý niečo od dieťaťa chce, mal by za ním prísť, uistiť sa, že ho počulo a vníma. Zvlášť pri niektorých deťoch je potrebné sa im pozrieť do očí, prípadne ich chytiť za plecia, za ruku a zopakovať im to. Upútať celú ich pozornosť je kľúčové. Psychologička Eliška Kostelníková odporúča povedať pokyn maximálne dvakrát, potom pristúpiť k dieťaťu, získať si jeho pozornosť pohľadom, dotykom a jasne mu povedať, čo potrebujete.
3. Zapojte deti do rozhodovaniaDeti nie sú roboty a rázne povely na ne často neplatia. Namiesto zdôrazňovania mocenskej pozície ("urobíš to, lebo som povedala") je lepšie ponúknuť lákavú alternatívu. Napríklad: "Budeš sa cestou domov naháňať alebo spievať pesničku?" alebo "Pôjdeme cez most alebo okolo školy?" Ak dieťaťu dáte na výber a zapojíte ho do rozhodovania, bude sa cítiť dôležito a zaujmete ho. Za cenu menšieho ústupku v konečnom dôsledku dosiahnete svoje.
Morálka verzus slepá poslušnosť
Morálny človek nie je ten, ktorý bez spochybňovania a otázok poslúchne autority. Morálka znamená robiť to, čo je správne bez ohľadu na to, čo vám nariaďujú. Poslušnosť je robiť, čo vám nariaďujú, bez ohľadu na to, čo je správne. Slepá poslušnosť neznamená vychované dieťa, ale príliš ustrašené na to, aby sa postavilo za to, čo pokladá za správne a čomu verí. Vynucovaním si poslušnosti pripravíme dieťa o iniciatívu, vlastné myslenie, kompetencie a schopnosť samostatne sa rozhodovať.
Doktorka Laura Markham, pracujúca dlhé roky s rodinami, pokladá nespochybňovanie slepej poslušnosti za nezdravé. Pokiaľ sa dieťa nepýta prečo to má urobiť, niečo nie je v poriadku a nejedná sa o zdravého človeka, ale naopak zlomeného a bojazlivého. Markham upozorňuje, že z takýchto detí vyrastú tínedžeri, ktorí ľahko podľahnú nátlaku neadekvátnej sociálnej skupiny a poslušní dospelí, ktorí nespochybňujú autoritu.
Cena za vynútenú poslušnosť
Dieťa nútime poslúchať, pretože veríme, že je to vhodný spôsob výchovy. Hlboko vo vnútri sa však bojíme, ako by na nás hľadela spoločnosť, ak by dieťa neposlúchlo. Cítite sa zahanbene, ak dieťa na verejnosti spustí krik a plač? Prvá myšlienka, ktorú máte je, že ste zlý rodič a ostatní si to určite myslia tiež. Cítite sa neschopne, hanbíte sa a práve tieto pocity vás nútia pristúpiť k taktikám, ktoré možno utnú emocionálny výlev dieťaťa, ale nevhodným spôsobom. Vzťah nemá byť o tom, že jeden vyhrá a druhý prehrá, má byť o spolupráci.
Sami iste viete, že ak vás niekto do niečoho núti, zdvihne sa vlna odporu - rovnako aj u dieťaťa. Takýto tlak vždy vytvorí protitlak; všetci ľudia majú v povahe odolávať kontrole, a deti nie sú výnimka. Ak sa cítia kontrolované, tvrdohlavejšie deti rebelujú a ignorujú vás, tie jemnejšie stratia iniciatívu a schopnosť brániť sa a postaviť sa za seba. Práve preto vás dieťa nepočúvne na prvýkrát, čo potvrdzuje aj Alan Kazdin, šéf rodičovského centra na univerzite Yale. Tvrdí, že trest môže rodičovi privodiť dobrý pocit, avšak správanie dieťaťa nezmení - to platí aj pre obľúbené, nikdy nekončiace vysvetľovanie. Kazdin a viacerí výskumníci potvrdili, že vynucovanie si poslušnosti často používaným trestom spôsobí dieťaťu viac škody než úžitku. Vyvoláva nevôľu, podporuje sebestredné správanie a klamstvo, zamedzuje vytvoreniu silnej, vnútornej morálky a v prípade fyzického trestu podporuje v dieťati rovnako agresívne správanie voči svojim rovesníkom.
Empatia ako základ spolupráce
Deti ochotnejšie spolupracujú a načúvajú nám, ak sme my ochotní spolupracovať a načúvať im. Ak sú pocity frustrácie alebo hnevu zmiernené práve empatickým prístupom k dieťaťu, dieťa sa o to rýchlejšie upokojí a bude mať snahu s nami spolupracovať. Presne ako my dospelí aj dieťa sa bráni kontrole; akonáhle mu tú kontrolu dáme, cíti sa kompetentne, rovnocenne a nemá problém načúvať nám.
Zároveň nemá dôvod vyvádzať a robiť scény, pretože sme ho vypočuli. Súcit a empatia v prístupe k dieťaťu sú nutné na to, aby sa cítilo bezpečne. Vzťah medzi vami musí byť miesto, kde sa môže slobodne vyjadriť, povedať vám čo cíti a myslí si, a cíti, že ho skutočne počujete a prikladáte jeho prežívaniu rovnakú dôležitosť ako vášmu. Empatia mu pomáha rozumieť sebe, byť súcitným a chápať druhých, a lepšie vyjadriť čo potrebuje a cíti. Tieto vlastnosti napomáhajú ku schopnosti spolupracovať.
Budovanie citovej väzby a hraníc
Psychologička Eva Reichelová zdôrazňuje, že dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať požiadavky dospelého partnera, ak je medzi nimi vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu. Rodičia potrebujú byť najprv citliví voči vývinovým potrebám svojich detí a v láskyplnom prostredí ich potom učiť poslušnosti. Deti sa cítia bezpečne, ak majú pevne stanovené hranice, ktoré korešpondujú s ich vekom a vývinovými možnosťami. Benevolentní rodičia, ktorí dieťaťu všetko dovolia, mu vlastne ubližujú, pretože malé dieťa nie je spôsobilé rozumne využívať všetky možnosti, ktoré sloboda umožňuje. Príliš veľká sloboda robí deti úzkostnejšími.
Je dôležité si uvedomiť, že veci sú nahraditeľné, ale deti nie. Keď budete dieťa karhať, myslite na to. Pred tým, ako niečo zakážete alebo nariadite, buďte si istí, že to dokážete splniť a predovšetkým, že to aj splníte. Len tak môžete pozitívne vplývať na ich správanie v zmysle, že toto mama, otec myslí naozaj a že to nie sú len vyhrážky. Vyhýbajte sa vetám typu "už ti nikdy nedovolím hrať hry na počítači", ale použite napr. "tento týždeň nemôžeš hrať hry na počítači".
Komunikácia a sebadisciplína
Ak dieťa dobrovoľne rozhodne pre sprchovanie, hoci by sa ešte rado hralo s Legom, znamená to, že dalo v rebríčku svojich priorít vyššie váš vzájomný vzťah nad uspokojenie svojej aktuálnej potreby. Tak sa rodia základy sebadisciplíny. V rámci nej tiež uprednostňujeme dlhodobé ciele pred aktuálnym uspokojením. Ovšem pre tento efekt budovania sebadisciplíny je dôležité, aby to rozhodnutie dieťaťa vyšlo z jeho vnútra a bolo slobodné. Bez nátlaku. A nie je to z ich strany ani vypočítavosť ani neúcta. Jednoducho sme ich svojou komunikáciou naučili, že naše hranica je daná okamihom zvýšenia hlasu alebo pohrozením trestom.
Vezmite si svoje hranice naspäť do svojich rúk. Uistite sa, že vás dieťa vníma a povedzte, čo chcete, iba raz, pevne a láskavo. Buďte dôslední v dodržiavaní hraníc a odolajte pokušeniu skĺznuť do starých koľají vyhrážania a kričania. Deti postupne začnú vnímať, že hranica je daná vašim pevným postojom a stačí ju povedať iba raz. Rešpektujúca výchova nie je instantné riešenie na neposlušné deti, ale predovšetkým práca na sebe.
Zmena perspektívy na detský svet
Mnoho dospelých neberie deti ako ľudí, ale ako menejcenné bytosti, majetok či niečo, čo sa musí „vycvičiť“ aby bolo plnohodnotným človekom. Vynucujeme si poslušnosť, pričom nevnímame, čo tým v nich vyvolávame. Ak sa ale k deťom správame neúctivo a nenačúvame im, budú rebelovať, vyvádzať a cítiť zášť, čo je výsledok toho, že im nikto nevenuje pozornosť. Deti sa hnevajú a vyvádzajú najmä preto, že cítia hnev a frustráciu z toho, že rodiča nezaujíma jeho prežívanie, potreby a myšlienky - presne tak ako to frustruje aj nás samých.
Vynucovanie si poslušnosti bez toho, aby sme radšej cielili k spolupráci, medzi nami a dieťaťom vytvára priepasť. Cíti sa od nás odpojené, narúša sa puto; vzťah, v ktorom nie je jedna strana vypočutá a nie je venovaná pozornosť tomu, čo prežíva, je vždy odsúdený na zánik. Uvedomme si, že dieťa sa učí zvládať veľké pocity a žiť vo veľkom, desivom svete, v ktorom ešte nepozná pravidlá. Verí, že ho týmito desivými vecami prevedieme a pomôžeme mu ich porozumieť - avšak namiesto toho sa jeho prežívanie snažíme utlmiť, nevenujeme mu pozornosť, čím takisto znemožňujeme vytvorenie láskyplného a bezpečného puta medzi nami.
Uznanie potrieb dieťaťa
Ak máte pocit, že vaše dieťa nepočúva, čo hovoríte, neposlúcha vás alebo vás úplne ignoruje, pravdepodobne bude chyba vo vašej komunikácii. Hovorí sa, že ak sa nedokážete vyjadriť menej ako desiatimi slovami, radšej nehovorte nič. Siahodlhé vysvetľovanie problému spravidla nemá u detí zmysel. Vaše dieťa, pri všetkej úcte, nie je ani jedno ani druhé. Ono spravidla nepotrebuje riešiť svoju neposlušnosť. Potrebujete to vy. Preto dieťa nemá dostatočnú motiváciu na dlhý rozhovor. Čím mladšie dieťa, tým kratší čas sa dokáže plne sústrediť na to, čo hovoríte. Väčšina detí sa po niekoľkých vetách nechá vyrušiť podnetmi z okolia alebo uniká do predstáv.
Myslenie dieťaťa je výrazne determinované jeho vývinovou úrovňou. Dovtedy je jeho myslenie prísne viazané na to, čo sa deje a tu a teraz. Preto vaše moralizovanie a všeobecné pravidlá nepadajú na úrodnú pôdu. Dieťa si ich vypočuje, ale jednoducho ich nedokáže spracovať a aplikovať v praxi. Nevyjadrujte sa v náznakoch, nesnažte sa apelovať na jeho charakter, morálku, zmysel pre povinnosť či iné abstraktné pojmy. Pozitívnou komunikáciou vždy dosiahnete viac ako tou negatívnou. Hoci je to na prvý pohľad len hra so slovíčkami, rozdiel je zásadný. Ak ho napríklad upozorníte: „Neseď na tej zemi!“ môže si presadnúť z podlahy v obývačke na podlahu na chodbe. Povedali ste predsa, že nemá sedieť na TEJ zemi. Nevie, že nechcete, aby sedelo kdekoľvek na zemi.
Budovanie vzťahu na prvom mieste
Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné, neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby. Dôležité je, aby sa rodič nikdy nevzdal osobného kontaktu s dieťaťom, aby vedel vypnúť a skutočne vnímal, čo jeho dieťa cíti a čo robí. Toto je žiaduce a terapeutické "duchom prítomný". Nezabúdajte, že každé dieťa je iné a neexistuje univerzálny návod na dokonalú výchovu. Chvíle, ktoré pozná každá mama. Aj vám sa zdá, že vaše dieťa neposlúcha a robí všetko na truc? Možno vám tým chce niečo povedať, alebo vyjadriť svoju nespokojnosť.
Keď dieťa vyvádza, treba sa na situáciu pozrieť zo širšieho hľadiska a najmä jeho pohľadu. Vy necítite hnev a zášť, ak vás nevypočujú, alebo partner či kolegyňa komandujú a neberú do úvahy váš názor? Nespolupracuje sa vám lepšie s niekým, s kým si rozumiete a vzájomne si načúvate? Dieťa to má rovnako. Keď dieťa počúva, máme dojem, že robíme všetko správne. Sme hrdí, potešení a o to viac presvedčení, že sme na dobrej ceste vychovať z neho slušného človeka. Čo však znamená poslušnosť? Spraviť to, čo mu poviete bez odvrávania a otázok? Zastaviť hneď na začiatku protesty a vyjednávanie? Toto nie je výchova sebavedomého človeka, ktorý robí to, čo je správne, stojí si za svojím a riadi sa podľa vlastných hodnôt - je to výchova človeka, ktorý poslúcha, a robí čo mu nariadia autority bez toho, aby spochybňoval a sám premýšľal, či je to správne.
Zlaté pravidlá pre rodičov
- Sústreďte sa na konkrétne správanie: Nehovorte, že dieťa je "zlé", "protivné" a podobne. Vždy sa sústreďte na konkrétne správanie, ktoré chcete zmeniť a zlepšovať. Ak má dieťa 3 roky, nemôže zvládnuť to, čo jeho 6-ročný súrodenec. Nevyžadujte preto od detí to, čo nie je v ich silách a predovšetkým ich za to netrestajte.
- Naučte sa na situáciách smiať: Učte sa na situáciách smiať a neberte všetko smrteľne vážne. Aj keď je to dnes ťažké kvôli spánkovému deficitu a stresu, verte, že na nepríjemných situáciách sa o pár rokov z chuti zasmejete.
- Vžite sa do ich kože a sústreďte sa na príčiny správania: Zbavte sa dospeláckych predsudkov a snažte sa pochopiť svet z pohľadu dieťaťa. Nehľadajte zbytočne náročné riešenia. Keď dieťa pre niečo plače, skúmajte dané miesto a to, čo robilo v ten moment. Podrobte ich správanie malej expertíze, aby ste odhalili presné príčiny. Niekedy sa netreba sústrediť na proces, ale na miesto, na ktorom k tomu dochádza.
- Opakovanie je nevyhnutné: Deti sa učia najmä na zážitkoch a niektoré veci potrebujú pocítiť na vlastnej koži viackrát. Nebuďte nervózne, ak im musíte všetko dookola opakovať. Časom si tieto informácie pripoja k pocitom a samy si budú hovoriť, že sa nemusia báť, lebo je to bezpečné.
V snahe naplniť všetky ďalšie rodičovské úlohy a povinnosti na toto často zabúdame. A vtedy nám to deti vykričia do tváre prostredníctvom svojej ignorácie a neposlúchania. Akoby chceli povedať: “Keď ty ignoruješ moje potreby/priority/hranice, budem ignorovať aj ja tie tvoje”. Riešenie? Uznajte dieťaťu jeho pohľad na vec. Skôr, než začnete zase v nejakej situácii bojovať o to, kto z koho, dajte si spiatočku a len si skúste vypočuť, čo v tej chvíli dieťa chce a čo potrebuje. A keď mu to v tej chvíli nemôžete dať, len mu to uznajte. Že má nárok cítiť sa tak, ako sa cíti. Že môže chcieť robiť niečo iné ako vy. Prejavte empatiu. Potreba spojenia s rodičom je tak silná, že jej nenaplnenie sa deti snažia komunikovať tým najmenej vhodným správaním, aby mali stopercentnú istotu, že si ich všimneme.
Kedy hľadať riešenie v komunikácii
Prečo sa deti môžu cítiť odpojené? Pretože boli v škôlke bez vás a chýbali ste im. Pretože viac pozornosti venujete novonarodenému súrodencovi. Pretože ste síce s nimi, ale so slúchadlami na ušiach vybavujete telefonáty. Samozrejme, nemôžete byť 24 hodín s dieťaťom pripravení poskytnúť mu náruč a svoj čas. A to ani nikto nechce. Zamerajte sa na kvalitu namiesto kvantity. Venujte dieťaťu plnú sústredenú pozornosť aspoň krátky čas každý deň. Ponorte sa do hry, ktorú si ono vyberie a nechajte sa viesť. Venujte mu náruč vtedy, keď o ňu volá “zlobením” či silnými výlevmi hnevu alebo plaču, hoci vtedy je to pre nás najťažšie ustáť to v kľude. Venujte si okamihy spojenia kedykoľvek počas deň len tak bez plánovania. Na tlak odpovedáme protitlakom. Je to vrodený inštinkt prirodzený všetkým ľuďom. Ak nás deti neposlúchajú, môže to byť preto, že príliš tlačíme. Až príliš potláčame ich autonómiu a nedovoľujeme im konať v súlade so svojou integritou.
Ako z toho von? Vyberte si, ktoré pravidlá sú pre vás naozaj dôležité a na tých trvajte. A vo všetkom ostatnom dajte deťom možnosť si vybrať. Zvoliť si slobodne. Jednať v súlade so sebou a so svojou integritou. Ak dieťa dobrovoľne rozhodne pre sprchovanie, hoci by sa ešte rado hralo s Legom, znamená to, že dalo v rebríčku svojich priorít vyššie váš vzájomný vzťah nad uspokojenie svojej aktuálnej potreby. Tak sa rodia základy sebadisciplíny. V rámci nej tiež uprednostňujeme dlhodobé ciele pred aktuálnym uspokojením. Ovšem pre tento efekt budovania sebadisciplíny je dôležité, aby to rozhodnutie dieťaťa vyšlo z jeho vnútra a bolo slobodné. Bez nátlaku. A nie je to z ich strany ani vypočítavosť ani neúcta. Jednoducho sme ich svojou komunikáciou naučili, že naše hranica je daná okamihom zvýšenia hlasu alebo pohrozením trestom.
Zdá sa vám to veľa práce? Byť dôsledný a empatický zároveň? Áno, je jednoduché podľahnúť ilúzii, že kričaním a hrozbami trestov dosiahneme výsledok rýchlejšie. Ale za cenu, ktorú nechce žiadny rodič podstúpiť. Za cenu naštrbenej dôvery a sebahodnoty dieťaťa. Rešpektujúca výchova nie je instantné riešenie na neposlušné deti, ale predovšetkým práca na sebe. Ak hľadáte podporu a inšpiráciu v rešpektujúcej výchove, ste tu správne. Pridajte sa do komunity rodičov, ktorí vás povzbudia vo vašich pokrokoch a neodsúdia za vaše omyly. Máme náročnú situáciu, kedy celá rodina fungujeme v jednom priestore, rodičia pracujeme a deti sa nudia, nemôžu ísť von, chodiť do školy, hrať sa s inými deťmi ako sú zvyknuté. Nemám to ľahké my dospelí, no ani deti. Nechcú poslúchať, čokoľvek povieme odrazí sa to od nich ako od steny. Výchova sa nám vymyká z rúk! Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo vaše dieťa odmieta dodržiavať pokyny? Čo robíte zle? Je chyba vo vás? Šablóna dobrého rodiča neexistuje, no aj napriek tomu sa ním každý snaží byť. Stáva sa, že prílišná snaha o dokonalého rodiča sa vymkne spod kontroly. Ak stratíte „kontrolu“ nad rodičovstvom, jasne sa to prejaví v komunikácii. Často krát sa stáva, že pri komunikácii s dieťaťom ste viac sústredení na to, čo chcete povedať, ako na to, či to vaše dieťa správne pochopí. Týmto nevedomky spôsobujete to, že vás dieťa prestane poslúchať.
tags: #dieta #nemoze #stale #len #posluchat