Keď dieťa nechce spolupracovať, môže to byť u nás rodičov veľkým zdrojom stresu a hnevu. Keď som sa ešte počas tehotenstva s prvým synom zaoberala rešpektujúcim rodičovstvom, v rôznych obmenách som narazila na myšlienku, ktorá je tiež základným princípom nenásilnej komunikácie. Tento princíp inými slovami hovorí o tom, že deti všeobecne CHCÚ spolupracovať, ale niekedy jednoducho NEVEDIA A NEMÔŽU spolupracovať, lebo im v tom v danom momente niečo bráni. To niečo, je vtedy dôležitejšie ako naša prosba.
Veľmi som sa tomu potešila, lebo to znamenalo, že to vôbec nemusím brať osobne, keď bude moje dieťa po stý krát za sebou kričať „NIEEEEE“ a negovať tým akúkoľvek otázku, ponuku alebo prosbu z mojej strany tak, ako mi to vtedy opisovali moje skúsenejšie kamarátky. Vtedy jednoducho musím myslieť na to, že svoje „nie“ hovorí v záujme svojich vlastných potrieb a nie proti tým mojim.
Korene odmietania spolupráce: Od autonómie k vývinovým fázam
Moja úloha je potom už veľmi jednoduchá. Musím len prísť na to, čo ten malý človiečik vlastne potrebuje, pomôcť mu túto potrebu naplniť a voilà! Budem mať doma spolupracujúceho člena rodiny, ktorý ochotne funguje tak, ako si to prajem a plní moje prosby bez námietok. Aké logické, geniálne a úplne jednoduché sa mi to v tom čase zdalo byť! Predstavte si situáciu, kedy ráno ručičky na hodinkách nemilosrdne ukazujú, že ste už pred piatimi minútami mali byť na ceste do škôlky, aby ste stihli prísť včas do práce. A napriek tomu už 15 minút stojíte na chodbe a váš štvorročný syn nechce za žiadnu cenu spolupracovať.
Spomeniete si na internetové fórum, kde vám ľudia radili, že v takýchto situáciách musíte byť detektívom a zistiť, čo vášmu dieťaťu chýba, aby spolupracovalo. Len musíte hľadať. Tlak na vás sa zvyšuje. Tak šup šup, čo mu chýba?! Vaša hladina stresu je ešte vyššia, lebo ešte k tomu cítite vinu, že na to nemôžete prísť. Čo ste to za matku, že neviete, čo by vaše dieťa potrebovalo, aby spolupracovalo?
Naozaj deti CHCÚ spolupracovať? Ten základný princíp nenásilnej komunikácie platí, len pri hľadaní potrieb, ktorú si deti v takýchto chvíľach zúfalo snažia naplniť, nás vôbec nenapadá potreba autonómie. Je to pri tom potreba, ktorá je práve v tomto veku tak silno vyjadrená. My ju však máme tendenciu prehliadať, ignorovať, alebo ju jednoducho označíme ako „truc,“ „vzdor“ alebo „lenivosť“. A vôbec ju nevnímame ako životne dôležitú potrebu. Akoby naše dieťa robilo všetko preto, aby nás dostalo na pokraj síl, aby nás vyprovokovalo a mohlo sa potom v kútiku duše smiať, že nás dostalo tam, kam chcelo.
Psychologický pohľad na nezvládnuteľné dieťa
Uznávaná psychologička Eva Reichelová prezradila, do akej miery môžu za správanie svojich detí rodičia. Nezvládnuteľné dieťa z odborného pohľadu znamená, že nie je vývinovo zrelé. Dieťa sa naozaj nemá dobre, nie je spokojné, neprežíva radosť, nevie byť bezstarostné, často sa scvrkáva len na určitý svoj program, ktorým dookola prejavuje svoje vedomé a nevedomé potreby.
Výchovnú nezvládnuteľnosť považujem za výkrik dieťaťa do prázdna, za provokáciu a hlučné a neutíšiteľné hľadanie blízkosti rodičovskej osoby. Nástup dieťaťa do škôlky alebo školy je proces, ktorý vyžaduje veľa zmien na strane dieťaťa, ale aj rodičov. Je to obdobie náročné na adaptáciu a flexibilné zvládnutie nových výziev. Problémy s adaptáciou nemusia byť len indikátormi zrelosti. Úlohu hrá aj osobnosť dieťaťa.
Stratégie riešenia: Ako nastaviť hranice a udržať si pokoj
Ako stanoviť dieťaťu hranice tak, aby ich prirodzene rešpektovalo? Každé dieťa je spôsobilé počúvať a tolerovať to, čo od neho chce dospelý partner, ak je medzi dieťaťom a dospelým vytvorená bezpečná a dôverná citová väzba. Zdravo citovo naviazané dieťa je spôsobilé prispôsobiť sa a prijať hranice bez zlosti a bez strachu.
- Preberte zodpovednosť: Nedávajte za vinu svojmu dieťaťu, že v tomto momente nie je schopné spolupracovať, ale preberte iniciatívu.
- Povedzte mu, čo sa bude diať: „Vidím, že je dnes pre teba veľmi dôležité, aby si rozhodol sám, kedy sa oblečieš a kedy pôjdeme z domu. A zároveň ja chcem prísť do práce včas. Preto ťa teraz vezmem na ruky, obujem ti topánky a odnesiem ťa do auta.“
- Venujte mu empatiu a uznajte pocity: Všetky pocity sú v poriadku. Aj veľká nespokojnosť vášho dieťaťa s tým, že ste prebrali zodpovednosť. Keď máte čo robiť, aby ste sami nevybuchli, nemusíte hovoriť nič. „Počujem, že sa ti to nepáči, že ti obúvam topánky. Ty chceš rozhodnúť, kedy sa obuješ, však?“
- Presmerujte negatívnu energiu: Niekedy nie je možné uskutočniť spojenie s dieťaťom preto, lebo má zlú náladu. Ak je dieťa ešte malé, pokúste sa s ním nadviazať spojenie pomocou nejakého fyzického kontaktu, vtipnej situácie alebo hry. Keď takto nadviažete kontakt a nálada sa zmení, môžete znovu povedať, čo má dieťa urobiť.
Varovné signály a kedy vyhľadať odbornú pomoc
Pediatričky upozorňujú, že prejavy stresu u detí sú rôzne, ale majú spoločné znaky. Rodičia by mali byť opatrní, ak sa vyskytnú tieto príznaky: dieťa prestane napredovať vo vývoji, častejšie plače, je predráždené, má nepokojný spánok, alebo sa objavia záchvaty hnevu či iné nezvyčajné zmeny v správaní.
Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Detská psychologička Mgr. Lýdia Adamcová uvádza najčastejšie symptómy problémov v psychike u dieťaťa: nočné desy, problémy s jedením či kakaním, psychosomatické prejavy ako kašeľ alebo astma, alebo dlhodobý nezáujem o okolie.
Nenásilná komunikácia od Marshala Rosenberga: Zhrnutie animovanej knihy
Úloha rodiča v modernom svete a "kult dieťaťa"
Myslím, že máš celkom pravdu, že existuje určitý „pomyselný“ kult dieťaťa. Dieťa v mysli rodičov zaberá veľmi veľký priestor a rodičia sa upnú na uspokojovanie potrebných, ale aj nezmyselných nárokov a požiadaviek svojho dieťaťa. Rodičia postavia dieťa na piedestál, ale stáva sa, že skôr presadzujú vlastnú subjektivitu a vlastné chcenie do výchovy.
Veľmi dôležité je tiež mať realistické očakávania v súvislosti s vekom a vývojovou úrovňou dieťaťa a nečakať od neho niečo, čo je nad jeho možnosti. Aby sme sa dopracovali k disciplíne, musíme dieťa predovšetkým usmerňovať, veľa vecí mu vysvetľovať, povzbudzovať ho, oceňovať pekné a správne prejavy správania, byť dobrým príkladom a stanovovať jasné a jednoznačné pravidlá a hranice.
Dnešní rodičia to nemajú ľahké, pretože pre nich a ich deti sa otvára veľmi veľa možností a závisí len od nich, aby ich ponúkali svojim deťom v takej miere a takým spôsobom, aby sa deti mohli stále prejaviť, byť zvedavé, hravé a tvorivé. Často zvykneme vlastné výchovné zlyhanie zvaľovať na „túto“ dobu, ale vždy závisí od osobnosti rodičov, ako vedia tieto nástrahy precediť do vzťahového kontaktu so svojimi deťmi.
Adaptácia v kolektíve a sociálne zručnosti
Adaptácia v kolektíve je pre malé deti veľký krok a pre rodičov častá téma obáv. Vo všeobecnosti platí, že najjednoduchšie je, keď dieťa začne adaptačný proces spolu s ostatnými. Keď dieťa v predškolskom veku vstupuje do úplne nového prostredia, potrebuje vzťah, ktorý ho cez neznáme situácie prevedie. Prechádza od primárnych vzťahových osôb, ktorými sú väčšinou mama a otec, k osobám, ktoré doposiaľ nepoznalo.
Ak dieťa vidí vaše slzy, keď ho ráno odprevádzate a cíti z vás stres a úzkosť, sťažuje mu to už aj tak náročnú separáciu od vás. Znie to paradoxne, ale jeho plačom sa vám môže snažiť pomôcť uľahčiť vašu emočnú situáciu. Aby ste sa necítili tak zle, plače aj ono. Aby vám potvrdilo vaše pocity, aj ono bude prejavovať strach.
Prepojenie emócií, reči a vývinu
Schopnosť samostatne chodiť a manipulovať s predmetmi má veľký vplyv na rozvoj rozumových schopností dieťaťa. Medzi 1. a 2. rokom života sa výrazne zväčšuje jeho slovná zásoba názvov osôb, zvierat, vecí a činností a medzi 2. a 3. rokom má už vytvorený základný slovník. Toto obdobie je najdôležitejšie, vývoj reči totiž zrýchľuje vývoj myslenia.
Psychologička D. Lendvorská objasňuje: „Psychologické poruchy vytvárajú u dieťaťa odmeraný postoj k spoločnosti. Stretávame sa s tým aj po dlhšom pobyte dieťaťa v nemocnici. V domácom prostredí je to dôsledkom toho, že sa rodič nevenuje dieťaťu tak, ako si zaslúži.“ Ak dieťa zrazu prestane rozprávať, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc, aby sa zistilo, či nejde o mutizmus, regresiu alebo inú psychickú traumu.
Cesta k lepšej komunikácii v rodine
Pokiaľ chcete zlepšiť komunikáciu s vašimi deťmi, pridajte sa ku komunite ľudí, zaoberajúcich sa nenásilnou komunikáciou. V detskom svete sa každý deň odohráva veľa emócií, zmien a malých veľkých výziev. Ako sa s nimi vyrovnať - ako rodič aj ako dieťa?
Pre dieťa je podpora rodičov a školy zásadná. Rozvíjanie sociálnych zručností a sebadôvery v kolektíve spolužiakov pomáha predchádzať problémom, ktoré by mohli viesť k izolácii alebo iným negatívnym prejavom správania. Rodičia by mali vždy začať od seba: hľadať príčinu problému, byť trpezliví, a najmä, byť prítomní nielen fyzicky, ale aj duševne.
Práve to, že si v danom momente uvedomíte, že si vaše dieťa snaží naplniť potrebu autonómie, prináša veľkú úľavu. Už nemusíte hľadať ďalej. Nie je to „vaša vina.“ Zároveň to vezme tlak aj z vášho dieťaťa, ktorému ste podvedomo možno komunikovali: „Čo máš teda za problém?“ Smejte sa spolu, hrajte sa a akceptujte, že výchova nie je o dokonalosti, ale o vzťahu, ktorý sa buduje každý deň s láskou, empatiou a jasnými hranicami.
tags: #dieta #odmieta #pracovat #v #skupine