Výchova dieťaťa je jedným z najväčších ľudských poslaní. Tým, akých ľudí z našich detí vychováme, priamo ovplyvňujeme fungovanie spoločnosti celé desaťročia dopredu. Nie vždy to pri výchove detí ide ľahko. Niekedy robíme chyby, ktoré si možno ani neuvedomujeme. Základom rozumnej výchovy je uvedomiť si povahové črty dieťaťa a na základe toho k nemu aj pristupovať. Jeho nadanie, talent, schopnosti a pozitívne vlastnosti podporovať a zdravo vyzdvihovať, negatívne vlastnosti citlivo a mierne tlmiť. Skĺbiť všetky výchovné postupy sa niekedy pre rodičov stávajú veľkým umením. Na to, aby svoje poslanie zvládli čo najlepšie, majú vždy pri sebe rady skúsených odborníkov, ktorí sa problematike výchovy venujú denne už dlhé roky.
Psychologické aspekty výchovných metód
Pri snahe o správnu výchovu sa často uchyľujeme k nástrojom, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku kontraproduktívne. Je dôležité analyzovať, prečo určité prístupy zlyhávajú.
Úskalia výčitiek a kázania
Možno často vyčítate svojmu dieťaťu zlé správanie. Zažili ste však niekedy, aby vaše dieťa po podobných výčitkách náhle zmenilo svoje správanie? Pri tejto reakcii hovoríte svojmu dieťaťu len to, čo práve robí. A to ono väčšinou veľmi dobre vie, čo robí a vie aj to, že je to nesprávne. Zistenie, že jeho správanie je nevhodné, je neúčinné. Pre vaše dieťa sú tieto výčitky proste len „frflaním“. Vie si z nich vziať len nasledovné: „Mama ma nemá rada, takže musím bojovať o jej pozornosť a pokračovať v tom, čo robím.“ Pokiaľ vaše výčitky obsahujú aj hanlivé alebo zhadzujúce poznámky, platí to dvojnásobne. Kázanie a výčitky nikdy nespôsobia zlepšenie správania. Ak dieťaťu chcete niečo vyčítať, tak mu vyčítajte len správanie, ktoré sa vám nepáčilo. Nikdy však neponižujte osobnosť dieťaťa.
Prečo otázky „Prečo?“ zlyhávajú
Keď používate túto výchovnú metódu, pýtate sa svojho dieťaťa na dôvody jeho nevhodného správania: „Prečo si si neupratal izbu? Prečo nerobíš to, čo ti hovorím?“ Pri týchto vetách si dieťa myslí: „Nič pre ňu neznamenám. Idem jej na nervy.“ Na tieto otázky dieťa nedáva konkrétnu odpoveď. „Lebo. Preto. Neviem. Lebo sa mi chce.“ Takto vás dieťa vlastne odignoruje. Je veľmi nepravdepodobné, že vaša otázka bude začiatkom plnohodnotného rozhovoru, ktorý by dieťa viedol k premýšľaniu. Podľa tohto zistenia otázky PREČO sú pre zlepšenie správania vášho dieťaťa nevhodné.
Riziká prosenia a prázdnych vyhrážok
Svoje dieťa prosíte, aby zmenilo svoje správanie: „Buď prosím ťa taký milý a uprac si izbu! Buď prosím ťa milý k svojej sestre.“ Vznikol konflikt a vaše dieťa sa správa absolútne nevhodne? V takej situácii je dôležité, aby vás vaše dieťa bralo vážne a cítilo, že to naozaj myslíte vážne. S neistým prosíkaním sa stávate odkázaným na jeho milosť a nemilosť. Vaše dieťa si prosbu môže vysvetliť aj nasledovne: „No, nevyzerá, že by to bolo až také dôležité. Keď nechcem, nemusím to urobiť.“
Podobne problematické je oznamovanie následkov bez ich realizácie: „Ak si okamžite neupraceš izbu, nebudeš večer pozerať televízor!“ Problém je, že v skutočnosti sa nestane vôbec nič! S vysloveným AK-TAK chcú rodičia požiadavkám pridať na vážnosti. Ak nesplníte to, čo ste v napomenutí sľubovali, deti vás prestanú počúvať úplne. Napomenutia bez následkov sú veľmi obľúbené, ale zradné. To, čo rodič v napomenutí spomenie, mal by aj splniť.
Dynamika správania a ignorovanie
Ignorovanie sa dá nevhodné správanie dieťaťa, ale dá sa ignorovať aj celá osobnosť dieťaťa. Ignorovanie správanie dieťaťa môže byť niekedy osožné. Zlozvyky ako cmúľanie palca, príležitostné používanie neslušných slov či občasné záchvaty trucu sa niekedy stanú problémom až vtedy, keď im rodičia začnú venovať pozornosť. Pokiaľ však takémuto správaniu nebude venovaná pozornosť, deti s nimi zvyčajne samy prestanú.
Pokiaľ však ide o zvlášť neprimerané správanie alebo o príliš časté prejavy tohto druhu, v takomto prípade treba konať inak. Predstavte si nasledovné: Šesťročné dieťa vás kopne do píšťale vždy, keď sa mu niečo nepáči. Pravdepodobne si bude myslieť: „Rodičom je úplne jedno, ako sa správam. Takže si môžem robiť čo len chcem!“ A stratí voči vám rešpekt. Ignorovanie extrémne zlého správanie prináša so sebou nepríjemnú skúsenosť. Ignorovanie je istý začiatok boja o pozornosť. Dieťa svoje nemožné správanie stupňuje, až kým rodičia nezareagujú.
Emocionálne dôsledky nepriateľských reakcií
Nepriateľské reakcie obsahujú jasnú správu dieťaťu. Tá znie: „Nemám ťa rád!“ Rodičia túto správu vyslať nechcú. Nerobia to zámerne. Väčšinou sa predtým tak rozčúlili, že stratili kontrolu nad svojím správaním. Výčitky a nadávky ako „Si taký nešikovný! Všetko pokazíš! Si proste neznesiteľný!“ pôsobia na sebavedomie dieťaťa deštruktívne. Ničia ho rýchlo a dôkladne.
Pokiaľ ide o tresty a fyzické násilie, je nevyhnutné si uvedomiť následky: každý úder, ktorý zasiahne vaše dieťa, zasiahne váš vzájomný vzťah, dôveru, pocit istoty, lásku, bezpečie. Nesmieme zabudnúť, že deti, ktoré ich rodičia bili, budú pravdepodobne rovnako konať pri svojich deťoch. Budú pokračovať v tom, čo sme ich naučili.
Budovanie vzťahovej väzby od narodenia
Výchova nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. V posledných rokoch sa veľmi veľa hovorí o dôležitosti bondingu. Dieťatko má prirodzený inštinkt, že ak ho tesne po pôrode priložíme na telo mamy, postupne sa „vyšplhá“ hore, prvýkrát sa prisaje, s čím je spojený systém automatických správaní.
Dôležité je, aby rodičia nerezignovali, ak sa zamilovanie nepodarí hneď po narodení. Podľa rôznych výskumov pre viac ako polovicu párov trvá proces zamilovania sa do dieťaťa dni, týždne aj mesiace a je to úplne v poriadku. Ide hlavne o to, aby dieťa malo pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby. Svojím spôsobom je to pravda - mnohí dospelí si nepamätajú veci, ktoré sa stali medzi druhým až štvrtým rokom života, voláme to detská amnézia. Odohráva sa to však na inej úrovni. Telo vám to v dospelosti spočíta. Ak ste vyrastali v prostredí, ktoré nebolo bezpečné a nebolo predvídateľné, v dospelosti môžete mať automatické reakcie na situácie, o ktorých ani neviete, odkiaľ prišli.
Pomôžte svojim deťom rozvíjať bezpečné vzťahy s Dr. Sarah Bren
Fenomén „After-school restraint collapse“
Nečudujte sa, ak po celom dni v škôlke alebo škole príde namiesto úsmevu a šťastného hrkútania kolaps. Plač a „zrútenie.“ Dokonca to má svoje pomenovanie - „after-school restraint collapse.“ Čo sa vtedy deje? Dieťa má za sebou dlhý, fyzicky aj emočne náročný deň. Cez deň drží emócie „na uzde“, aby vyhovelo pravidlám, zvládalo vzťahy, prácu v skupine a nebolo v konflikte. To vyžaduje veľa sebakontroly. Po celom dni v inštitúcii býva dieťa vyčerpané. Až keď sa konečne stretne s rodičom (má svoju bezpečnú osobu), dieťa pustí všetko von. Ak vaše dieťa doma „kolabuje“ a správa sa nepochopiteľne neznesiteľne, nejde o znak, že dieťa je „nevychované“. Alebo že doma vám skáče po hlave. Namiesto otázok hneď po príchode mu doprajte „mäkké pristátie“: dajte mu jesť, ísť na prechádzku, zahrať sa v tichu alebo aj trochu obrazovky.
Adaptácia na škôlku a separácia
Strach z neznámeho môže u dieťaťa viesť k tomu, že bude mať odmietavý prístup ešte pred nástupom do škôlky. Je preto dôležité, aby rodičia dieťa neignorovali a jeho obavy nezľahčovali. Potrebujete vedieť vhodne a veku primerane dieťaťu vysvetliť, čo sa bude v škôlke diať, vyzdvihnúť pozitíva, oboznámiť ho s jeho povinnosťami, ale aj možnosťami, čo v škôlke robiť.
Deti, ktoré navštevujú materskú školu, sa vedia zväčša rýchlejšie začleniť do kolektívu na základnej škole. Majú skúsenosti so životom medzi rovesníkmi, s autoritami, s dodržiavaním pravidiel a majú aj prvé skúsenosti s cielenou prácou. Ak to nejde podľa plánu, vezmite si na pomoc hru, napríklad zvieratká, ktoré čakajú na vláčik a majú sa odlúčiť - čo čaká zvieratko mamičku, ktorá uteká do práce, čo zvieratko dieťatko, ktoré ostáva v škôlke?
Plač pri lúčení s mamou svedčí o diferencovanosti a hĺbke citov dieťaťa, rovnako ako jeho statočnosť pri otcovi. Rodičia by sa mali držať toho, aby prišli pre dieťa čo najskôr, ako sa im bude dať. V žiadnom prípade by nemali deti zabúdať, lebo sú to veľmi silné negatívne zážitky, ak má dieťa pocit, že je v škôlke posledné a nikto pre neho nepríde. Pre dieťa by mal niekto z rodiny prísť do 15.30 až 16.00, aj keď nám to pracovné povinnosti nedovoľujú.
Úloha spánku a nočných rituálov
Španielsky neuropsychológ Álvaro Bilbao, autor bestselleru Detský mozog, vo svojej novej knihe Všetci do postele ponúka návod pre rodičov, ako si s detským spánkom poradiť. Plač počas dlhej doby môže vyvolať stres, ktorý generuje hormón kortizol. Kortizol zas môže vyvolať neurologické poruchy. Je tiež pravda, že dieťa, ktoré plače v noci bez rodičov, sa cíti obraté o preňho dôležitú pozornosť. Zažíva priam hororové chvíle, lebo nerozumie tomu, že rodičia sú vedľa.
Je tiež veľmi dôležité viesť deti k potrebe spánku, ako aj k fixnej hodine odchodu do postele. Televízor aj tablet aktivujú centrálny nervový systém a dieťa sa môže rozrušiť. Jednoduché pravidlo, ktoré môžu zaviesť všetci rodičia je - žiaden televízor po večeri. Taktiež sme svedkami toho, že malé deti si pozerajú alebo čítajú rozprávky na mobile. Druh svetla, ktoré žiari z mobilov - takzvané modré svetlo - brzdí príchod melatonínu. Hormónu, vďaka ktorému prichádzajú spánkové cykly, a preto bude dieťaťu trvať zaspávanie dlhšie.
Individuálny temperament a citlivosť
Niektoré deti veľa plačú jednoducho preto, že sú citlivejšie a prežívajú emócie silnejšie než iné deti. Je to teda často záležitosť povahy. Dôležité je v prvom rade rozlíšiť, či ide len o akúsi náročnejšiu vývojovú fázu, alebo sa za častým plačom vášho dieťatka môže skrývať nejaká iná príčina.
Terapeutka Dr. Shelli Dry hovorí: „Najlepšia vec, akú rodičia môžu urobiť v prípade vysoko citlivého alebo empatického dieťaťa je naučiť ho, že je v poriadku cítiť sa smutným a pomôcť mu potvrdiť jeho pocity.“ Je to však iste lepšie a zdravšie, ako ho za plač trestať, ignorovať alebo sa snažiť ho zastaviť tým, že ho zosmiešnime či bagatelizujeme dôvod, prečo plače. Keď viete, že vaše dieťatko je zdravotne v poriadku a ide teda len o fázu, v ktorej sa prejavuje jeho temperament, môžete ho lepšie sprevádzať. Každé dieťa má iný temperament, teda vrodené základy jeho neskoršej povahy. Niektoré deti napríklad neznášajú zmeny, a to aj dobré zmeny ako nová hračka. Dokonca sa ukazuje, že veľmi citlivé deti majú takpovediac výhodu, lebo rodič sa im viac venuje.
Komunikácia medzi rodinnými príslušníkmi
Výchova dieťaťa nie je súbor izolovaných postupov, ale je to zasadené v širšom kontexte vašej rodiny. To, ako vychovávate, je ovplyvnené tým, aké máte hodnoty, akú vy sami máte výchovu, alebo tým, čo ako rodina považujete za dôležité. Pokiaľ sa však nedeje niečo, čo je vyslovene nebezpečné pre dieťa, nechám to tak. Rodič sa potrebuje spoliehať na svoju intuíciu, potrebuje si veci vyskúšať.
Ak starí rodičia dieťa pravidelne strážia, je dôležité, aby sme si dohodli základné pravidlá, ktoré sa neporušujú. A ak televízia alebo sladkosti sú pre mňa dôležité, dohodnem sa s nimi a očakávam, že to budú dodržiavať. Tým mi preukážu dôveru a aj dieťaťu dajú najavo, že sa navzájom berieme vážne. Nerada hovorím o výchovných chybách, navodzuje to pocit, že výchova dieťaťa je nejaký test. Aj v našej knihe sa rodičom snažíme dať pocit pohody a vyvolať dôveru v samého seba. Že ako rodič môžem dôverovať vlastnej intuícii, a ak za sebou nemám ťažké traumy, dokážem dieťa dobre vychovať. Dôležité je, aby dieťa pred narodením a v prvom roku malo bezpečné prostredie, dostávalo primerane veľa podnetov, ktoré však dostane prirodzene. Dieťa má tendenciu samo sa prirodzene zdravo vyvíjať. Rodičia nech si dávajú pozor, aby na dieťa primerane reagovali a boli citliví na signály, ktoré vysiela - aby sme ho príliš často neignorovali, no zas ani nezahlcovali.
Dôvera v dieťa a kompetencia
Mnohí rodičia si pripraví pre novorodenca postieľku, no mnohí ju nikdy nevyužijú. Deti spia v rôznych kultúrach rôzne a drvivá väčšina z nich má zdravý spánok. Razíme tézu, že pokiaľ má dieťa bezpečný priestor na spanie, je vyspaté a čulé, má spať tak, aby bolo spokojné ono aj rodina.
Tiež sa hovorieva, že ak dieťa dostane veľa pozornosti, bude rozmaznané. To je tiež mýtus, veľmi sa toho bojíme, ale v skutočnosti ani nevieme povedať, čo je to rozmaznané bábätko. Také bábätko v podstate neexistuje. Bábätko potrebuje, aby sme naň reagovali, no čím je staršie, tým pomalšie si môžeme dovoliť reagovať, a nie vždy musíme splniť to, čo chce. Nevieme ho však rozmaznať tým, že mu venujeme pozornosť. Dieťa vieme rozmaznať tým, že mu nedovolíme byť samostatným alebo že ho nenecháme veci vyskúšať, čím mu ukážeme, že mu nedôverujeme. Keď všetko robíme zaňho. Bábätká veľmi rady robia veci samy, aj keď im to nejde. Ideálne je všimnúť si, čo dieťatko už vie, a postupne to podporovať. Napríklad keď sa učí jesť, necháme ho držať lyžičku, postupne si môže naberať samo. Je to veľmi dlhý proces, ale po každom úspechu sa dieťa naučí, že je schopné a kompetentné. Ak to dieťaťu dovolíte, odmení sa tým, že naozaj bude samostatné.
tags: #dieta #place #aj #pride #mama