Prvý rok života je obdobím, v ktorom sa kladú fundamentálne základy pre celý ďalší vývin jedinca. Je to čas fascinujúcej premeny, počas ktorej sa schopnosti a zručnosti dieťaťa výrazne prehlbujú. Dieťaťu je daný dar učiť sa a chuť objavovať a skúmať. Zvedavosť dieťaťa je nekonečná a takmer neuhasiteľná. Keď si uvedomíme, čo všetko sa dieťa naučí v priebehu prvého roka života, musíme ho obdivovať. Od obdobia, kedy dieťa nedokáže ovládať pohyby rúk, paží, nôh i celého tela, sa prepracuje k tomu, že sa dokáže batoliť po byte alebo dome, či dokonca chodiť.
Jeho vývin sa však netýka len fyzickej oblasti a zručností, zasahuje aj sociálnu sféru - už od prvých okamihov dáva dieťa najavo potrebu byť s niekým blízkym. Hneď po pôrode spoznáva mamu - jej vôňu a hlas, ale tiež aj otca. Narodenie dieťatka a všetko, čo potom nasleduje, je obdobie veľmi náročné ako pre bábätko, tak i pre rodičov. Obe strany sa totiž musia prispôsobiť novým podmienkam, veľa sa učiť a zvyknúť si na seba. Kým naše staré mamy považovali novorodenca za maličkého tvora, ktorý ešte nevníma tento svet a necíti bolesť, dnes sa k bábätkám pristupuje z opačného uhla pohľadu. Jeho zmysly ešte nie sú perfektne vyvinuté, no fungujú už v matkinom brušku. Malý človek sa rodí s niekoľkými reflexmi, spôsobmi správania a schopnosťou učiť sa. To všetko mu uľahčuje prispôsobenie sa novým podmienkam.
Stimulácia a jej význam pre rozvoj dieťaťa
Vhodná stimulácia dieťaťa podporuje a rozširuje snahu dieťaťa poznávať. Dôležitým prvkom stimulácie je osobná pozornosť. Ovzdušie plné lásky a starostlivosti a čas spoločne trávený s dieťaťom podnecujú dieťa k učeniu. Dieťa potrebuje rôzne podnety na povzbudenie jeho aktivity - nuda je najhorším nepriateľom vývinu dieťaťa. Vedie k stereotypnému správaniu a sebastimulácii. Dieťa potrebuje častú, nenásilnú zmenu. Časté stretávanie sa s dospelým človekom, ktorý sa mu vie venovať, je kľúčové.
Bábätko je otvorené novým podnetom, ktoré mu okolie poskytuje. Vyžaduje nielen častý fyzický kontakt s rodičmi, ale aj komunikáciu. Čaká, že sa mu niekto prihovorí. Stáva sa aktívnym účastníkom dialógu. Ak dieťa pravidelne dostáva nové podnety, čoskoro začne experimentovať so svojím hlasom. Objavuje sa prvý úsmev, celá škála mimických prejavov a grimás. Okrem fyzického vývinu a rozvíjania zručností dieťatka sa v rannom veku kladú aj základy emocionálnych vzťahov a postojov. Je dôležité, aby sme prítomnosť rodiča spájali s príjemnými pocitmi a podnetmi a tak veľmi skoro vyvoláme u dieťaťa na tvári úsmev.
Uspokojovanie základných biologických potrieb dieťaťa - dieťa má byť sýte, vyspinkané, v primeranom teple, suché a v prostredí bez nepríjemných rušivých podnetov. Dieťa nemá byť obmedzované vo voľnosti pohybov a prejavov, dlhý pobyt v rovnakej polohe, napr. stále ležanie na chrbte v tesnom priestore, v kočiari, či kolíske, býva príčinou kriku dieťaťa. Preto radšej zaistite vhodnú teplotu prostredia a nechajte dieťatko častejšie nahé, aby malo dostatok priestoru na pohyb.
Podpora motorického vývinu a zručností
Pri uchopovaní dieťatka platí dôležitá zásada - dieťatkom pohybujeme vždy pomaly a jemne. Prudké a rýchle pohyby sú dieťaťu veľmi nepríjemné a sú preň stresujúce. Novorodenec sa vyvíja aj po motorickej stránke. Spočiatku sa sústredí na svoje telo, ručičky, nožičky, spoznáva ich a učí sa s nimi manipulovať. Neskôr spevňuje svoje telo, snaží sa udržať hlavičku a pozoruje veci z iného pohľadu. Manipuluje s predmetmi a spoznáva ich aj pomocou úst.
Jednou z dôležitých aktivít je otáčanie hlavy za hračkou. Dieťatko leží na chrbte, ukážeme mu hračku a pohybujeme ňou nad dieťaťom vo vzdialenosti od očí asi 40 cm, aby ju mohlo sledovať pohybom očí a hlavy doprava a doľava. Dávame pozor na to, aby dieťa otáčalo hlavu zo strednej polohy. Ďalšou zručnosťou je udržiavanie hlavy pri chôdzi. Pri nosení dieťatku podopierame hlavičku stále menej a menej. Keď ho nosíme v ľahu na brušku cez naše predlaktie, vysúvame dieťatko postupne tak, že mu hlavička stále viac prečnieva cez predlaktie - v 3. mesiaci už môže úplne prečnievať.
Uchopovanie predmetov do rúk je ďalším krokom. Dieťatku vkladáme do rúk naše prsty, ale tiež aj iné predmety - hrkálku, povrázok, hadičku, igelit, papier. Predmety vkladáme striedavo do pravej aj ľavej ruky. Je treba predmet dávať dieťatku tak, aby ho ľahko mohlo uchopiť - a pamätať na to, že cvičíme s dieťatkom uchopovanie a púšťanie predmetu, nie dlhodobé držanie. Hra s hrazdičkou je ideálnym nástrojom: nad dieťa zavesíme na hrazdičku hračky asi vo vzdialenosti 15 cm nad hrudníkom dieťaťa. Na začiatok stačia 1 - 2 pestré hračky, ideálne také, ktoré pri dotyku vydávajú nejaký zvuk. Tie upútajú pozornosť dieťaťa a postupne sa „náhodné pohyby“ stávajú stále viac zámerné a dieťa sa snaží hračku uchopiť.
Rozvoj zmyslového vnímania
Dieťaťu sa zrak ešte stále vyvíja - žltá škvrna je ešte nezrelá, preto funguje najmä periférne videnie. Žltá škvrna dozrieva v 3. mesiaci života dieťaťa.
- Dieťa upútame farebnými, lesklými predmetmi, ktoré sa mierne pohybujú, menia alebo rytmicky objavujú a miznú.
- Záujem dieťaťa sa zvyšuje, ak ono samé má možnosť podieľať sa na zmene predmetu - búchaním, otáčaním.
- Pri učení dieťatka sledovať pohybujúci sa predmet je potrebné byť metodický a postupovať postupne - zvyšujeme pomaly nielen rýchlosť predmetu, ale aj rozsah pohybu.
- Dbáme na to, aby malo dieťa vždy niečo, na čo je možné sa pozerať - žiadny predmet nie je zaujímavý dlho.
- Zrak sa rozvíja v súvislosti s ostatnými zmyslami - dieťa musí nielen vidieť, ale aj počuť, hmatať, ochutnávať.
Tu sa uplatnia rôzne hry na schovávačku - mama sa pri hre s dieťaťom schová na jednu alebo druhú stranu a volá na neho - láka ho, aby sa otočilo k nej. Keď ju nájde, mama sa usmeje, pohladí dieťa a vzápätí sa presunie na druhú stranu od dieťaťa a hra sa opakuje. Vrámci činností a hier s dieťaťom mu poskytujeme aj podnety hmatové a pohybové. Dieťatko hladkáme a dotýkame sa celého jeho tela - nielen rukami, ale aj plienkou, či pierkom.
Učenie pomocou podmieňovania
Dieťa sa učí pomocou podmieňovania - na základe spevňovania sa určitý druh správania upevní a vyskytuje častejšie ako iné. Dvojmesačné dieťa sa správa tak, akoby poznalo, že si krikom môže vynútiť pozornosť matky - jedná sa o jednoduché pochopenie súvislosti. Ak je dieťa za každý krik „odmenené“ tým, že ho mama poláska a vezme na ruky, učí ho, že krik je tým prostriedkom, ktorý vedie k láskaniu a noseniu. Ak sa matka naučí rozoznávať, kedy dieťa kričí z akej príčiny, naučí sa, kedy je to vážne a je treba zasiahnuť a kedy je to len „vynucovanie si“ svojho.
Hra ako pedagogický nástroj
V edukačnom procese plní hra funkciu prostriedku, ale aj metódy pre rozvoj intelektuálnych schopností, formovanie a rozvíjanie zručností a návykov. Hry boli známe už v období antického staroveku. Už v starom Ríme sa hra stala priamou súčasťou výchovy a súkromné školy, ktoré im poskytovali elementárne vzdelanie, niesli názov „lidi“ - hry. Platón medzi prvými upozornil na pedagogickú hodnotu hry. Na jeho myšlienky nadväzoval aj jeho žiak Aristoteles, ktorý tvrdil, že deti potrebujú pohyb a hru.
Významný pedagóg J. Á. Komenský v diele Informatorium školy materskej odporúča postup od známeho k neznámemu, od jednoduchého k zložitému, od blízkeho k vzdialenému. Poukazuje na potrebu učenia a vyučovania, ktoré „je samo osebe i svojou povahou milé a príjemné, že je to ozajstná hra a potešenie ducha“. Uvádza príklady rozveseľovania detí už v prvom roku života, napr. kolísanie, spev, hra s hrkálkou. Hru chápal ako prirodzený prostriedok na výchovu vôle, charakterových rysov, ako prirodzený prejav ich činorodosti prinášajúci radosť a potešenie.
Inklúzia a socializácia začínajú doma
Socializácia je celoživotný proces, počas ktorého sa dieťa učí, ako žiť medzi ľuďmi - ako komunikovať, spolupracovať, chápať pravidlá a dodržiavať ich. Prvým a najdôležitejším prostredím, kde sa dieťa socializuje, je rodina. Tu sa učí základom dôvery, empatie, spoznáva, čo je „správne“ alebo „nesprávne“, a získava prvé skúsenosti s medziľudskými vzťahmi. Inklúzia začína doma.
Bežné aktivity majú svoj priebeh - začiatok, koniec, nadväzujúce aktivity. Obedovaniu môže predchádzať nakupovanie potravín, ich spracovanie a varenie, stolovanie; končí sa umývaním riadu a jeho uložením na miesto. Pripravujeme sa aj na vychádzku, kúpanie, spánok. Malé dieťa bez zdravotného znevýhodnenia v domácnosti všetko pozoruje, počúva, chytá, opakuje, skúma. Zapája sa a komunikuje. Osvojuje si zručnosti každodenných rutín, spája ich do celkov, ako to vidí u iných. Kým začne jesť lyžicou, učí sa ju chytiť, búcha ňou o stôl, dá ju do úst, naberá jedlo.
Dieťa cez aktivity získava zaujímavé skúsenosti. Aké zvuky, reakcie dospelých vyvolá, keď búcham lyžičkou o tanier či pohár plný mlieka? Nachádza vhodné spôsoby použitia predmetov, s ktorými sa stretáva. Ak nemôže použiť už zvládnutý postup, skúša nový. V ranom veku sa teda deti učia najmä cez priamu telesnú interakciu s okolím, spájanie pohybu s videním, počúvaním, chytaním a hmataním, ochutnávaním.
Práca so znevýhodnením a podpora samostatnosti
K zdravotnému obmedzeniu sa niekedy pridáva aj prílišné ochraňovanie dieťaťa a nízke očakávania. Rodičia nečakajú na iniciatívu dieťaťa, vopred plnia jeho potreby a želania. Dieťa si navyká na pozíciu pasívneho prijímateľa. Je to pochopiteľné, rodičom chýbajú skúsenosti a informácie, ako nájsť správnu mieru v podpore dieťaťa pri jeho osamostatňovaní. Každá rodina má priority, čo by chcela, aby ich dieťa dosiahlo. Rovnako dôležité je však poznať, čo dieťa najviac zaujíma, čo má/nemá rado a na tom stavať jeho podporu.
Pri učení treba rozpoznať, čo dieťa dokáže robiť samo, čo s pomocou iného a čo je ešte pre neho príliš ťažké. Dospelí by mali poskytovať dieťaťu správne množstvo a druh podpory, ktorú dieťa práve potrebuje. Ak dieťa už dokáže udržať lyžicu, búchať s ňou o podnos, no ešte nevie jedlo nabrať a doniesť ho do úst, to je jeho najbližšia oblasť vývinu. Dospelý pomáha s naberaním, odnesením lyžice do úst, rotovaním zápästia, ponechaním jedla v ústach a odnesením lyžice späť. Keď dieťa zvládne donesenie jedla do úst, obmedzí sa pomoc už len na naberanie jedla.
Nácvik zručnosti by mal prebiehať v rôznych podmienkach a časoch, aby sa zručnosť upevnila a zovšeobecnila. Podpora rodičom môže mať rôzne formy od priameho fyzického navedenia dieťaťa alebo dotykového signálu na telo, cez slovné usmernenie až po iba slovné povzbudenie a pochvalu. Základom je však pravidelný denný režim, ktorý umožní dieťaťu vnímať následnosť denných rutín a vopred sa na zmeny naladiť. Dieťa vďaka pravidelnému režimu začne jednotlivé aktivity predvídať a dá najavo, že vie, čo bude nasledovať. Môžeme to posilniť aj tým, že mu slovným popisom podáme zvolený vhodný predmet, ktorý nasledujúcu aktivitu reprezentuje (napr. cenganie kľúčmi pred vychádzkou).
Vytváranie podnetného prostredia v predškolskom veku
Podnetné prostredie v podmienkach materských škôl rozumieme kreativitu učiteľa, ktorý je spôsobilý nenásilným spôsobom ponúknuť všetkým deťom plnohodnotné aktivity súčasne sympatickým a láskavým prístupom tak, aby boli naplnené potreby každého dieťaťa v triede bez rozdielu ich pôvodu, sociálneho statusu a iných kritérií. Materská škola môže oveľa premyslenejšie pripraviť podnety a príležitosti k tvorivej aktivite detí ako domáce prostredie. Ak spojíme potrebný pocit bezpečia, pohody, zdravia s dostatkom podnetov v prostredí, vytvárame tak ideálne predpoklady pre zdravý telesný i duševný vývin dieťaťa.
Podnetné vecné prostredie v prvom rade poskytuje deťom viac možností rozvíjať svoje poznanie a získavať skúsenosti a zručnosti z akejkoľvek oblasti života. Čím je prostredie podnetnejšie, tým sa deti viac dozvedajú o podstate životných dejov, o činnostiach a prírodných zákonitostiach. Podnetné vecné prostredie napomáha deťom nielen efektívne dosahovať edukačné ciele vo vzdelávacích aktivitách, ale vyvoláva v nich aj potrebnú túžbu po poznaní vlastnou aktivitou, rozvíja kreativitu, fantáziu a zároveň podporuje samovzdelávanie a sebarealizáciu v spontánnych hrách.
Štátny vzdelávací program pre predprimárne vzdelávanie v materských školách vymedzuje vo vnútornom prostredí triedy aj priestor pre hry - hrové kútiky a aktivity - centrá aktivít. Usporiadanie triedy zodpovedá potrebám detí, umožňuje im vzájomný kontakt, priestor pre spoločné činnosti, hru vo väčších aj malých skupinách.
Projekt v kráľovstve kvetov: Praktická aplikácia
Prostredníctvom integrácie hier a hrových činností do edukačnej reality materskej školy vplývame na kognitívnu, psychomotorickú a socio-emocionálnu stránku dieťaťa. Jedným z príkladov je projekt „V kráľovstve kvetov“, kde sa prostredníctvom vymedzenej témy oboznamujeme deti s niektorými druhmi kvetov, spoznávame prírodné prostredie a využívame pri tom všetky zmysly.
- Edukačná hra s robotickou včielkou (Bee-Bot): Úlohou dieťaťa je naprogramovať trasu včielky tak, aby prišla ku kvetu, pozbierala peľ (dieťa položí kvietok na včielku) a odniesla ho do úľa. Pri tejto aktivite sa rozprávame o dôležitosti kvetov pre život včiel a naopak.
- Dramatizácia a práca s textom: Pri riešení problémových situácií a rozvoji tvorivého myslenia využívame list od „kráľovnej lesných škriatkov“, z ktorého sa stratili obrázky. Deti musia správne doplniť chýbajúce obrázky do textu, čím rozvíjajú nielen logiku, ale aj schopnosť predvídať text.
V rámci týždenného projektu sa trieda rozčleňuje na kútiky:
- Výtvarný kútik: Umiestnený pod oknom pre dostatok svetla. Deti tu vystrihujú, kreslia, maľujú, miešajú farby, modelujú a konštruujú.
- Konštruktívny kútik: Priestor s kobercami, kde deti konštruujú na základe fantázie alebo predlohy, triedia a porovnávajú tvary a veľkosti.
- Námetový kútik (obchod, čajovňa): Priestor pre hry na varenie, stolovanie či obchodovanie, kde si deti simulujú životné situácie dospelých.
- Digitálne centrum: Integrálna súčasť prostredia vybavená interaktívnou tabuľou, tabletmi a vzdelávacím softvérom, ktoré podporujú moderné spôsoby učenia.
Každý z týchto priestorov je navrhnutý tak, aby dieťa mohlo samostatne vyberať činnosti podľa vlastného záujmu. Prístup k hračkám, didaktickým pomôckam a pracovnému materiálu musí byť slobodný a bezpečný. Týmto spôsobom nielenže uspokojujeme detskú zvedavosť, ale rozvíjame aj ochranárske postoje k prírodnému prostrediu, čím vytvárame základ pre harmóniu súžitia človeka s prírodou. Všetky tieto aktivity smerujú k jedinému cieľu: aby sa dieťa cítilo v bezpečí, bolo motivované k objavovaniu a dokázalo sa postupne osamostatňovať v stále komplexnejšom svete.