Porucha správania (CD), často označovaná aj ako porucha správania, je závažná porucha správania a emocionálna porucha, ktorá postihuje deti a dospievajúcich. Vyznačuje sa opakujúcim sa a pretrvávajúcim vzorcom rušivého a násilného správania, ktoré porušuje spoločenské normy a práva iných. Pochopenie poruchy správania je kľúčové, pretože môže viesť k významným problémom v sociálnom, akademickom a rodinnom živote dieťaťa, ak sa nelieči. Namiesto izolovaných incidentov ide o dlhodobý stav, ktorý vyžaduje starostlivé vyšetrenie a komplexnú liečbu.
Čo je Porucha Správania (CD)? Definícia a Prejavy
Porucha správania je definovaná ako opakujúci sa a pretrvávajúci vzorec správania u detí a dospievajúcich, ktorý zahŕňa porušovanie základných práv iných alebo spoločenských noriem. Tento vzorec správania má zásadný vplyv na každodenné fungovanie dieťaťa a môže pretrvávať po dobu minimálne šesť mesiacov, čím sa líši od bežného narušenia disciplíny. Prejavy porúch správania sa môžu líšiť závažnosťou a intenzitou. Môže sa to prejavovať rôznymi spôsobmi, vrátane agresie voči ľuďom a zvieratám, ničenia majetku, klamstva alebo závažného porušovania pravidiel.
Je dôležité rozlišovať medzi občasnými "výstupmi", ktoré má každé dieťa - kričí, háda sa alebo odmieta poslúchnuť - a skutočnou poruchou správania. Nie každé nevhodné správanie je hneď porucha. Kľúčové sú frekvencia, intenzita a trvanie problémového správania. Ak dieťa opakovane a výrazne prekračuje bežné hranice a jeho správanie narúša vzťahy doma, v škole alebo medzi rovesníkmi, je namieste odborné vyšetrenie. Tieto problémy môžu viesť k chronickým problémom so správaním, poruchám duševného zdravia a ťažkostiam vo vzťahoch, ak sa porucha správania nelieči.
Príčiny a Etiológia Porúch Správania: Komplexná Sieť Vplyvov
Hoci presná príčina poruchy správania nie je úplne objasnená, viaceré faktory sa podieľajú na jej vzniku. Etiologické vymedzenie porúch správania je mnohoraké a vzniká následkom kombinácie viacerých vnútorných aj vonkajších činiteľov. Z psychologického hľadiska sú poruchy správania detí definované ako kategorizácia porúch vôle, inštinktov, pudov, ako aj samotného spôsobu konania voči iným členom spoločnosti.
Medzi dispozičné faktory patrí genetická predispozícia. Genetické faktory zohrávajú úlohu pri rozvoji poruchy správania. Deti s rodinnou anamnézou porúch správania, porúch nálady alebo zneužívania návykových látok sú vystavené vyššiemu riziku. Niektoré výskumy naznačujú, že určité genetické markery môžu predisponovať jednotlivcov k agresívnemu správaniu.
Faktory prostredia významne prispievajú k jej vzniku. Vystavenie násiliu, zneužívaniu, zanedbávaniu alebo chaotickému rodinnému prostrediu môže zvýšiť riziko. Nepodnetné rodinné prostredie spôsobuje veľký tlak na dieťa, ktoré sa následkom citovej deprivácie nedokáže v jednotlivých životných fázach socializovať do spoločnosti. Poruchy správania u detí a mládeže možno kategorizovať ako tie, ktoré sú podmienené psychickým stavom a rodinným prostredím dieťaťa. Deti s poruchami správania pochádzajú často z rozvrátených a neúplných rodín, nakoľko problémoví jedinci trpia nedostatkom pozitívnych vzorov. V takýchto rodinách deti často nemajú v rodičoch morálny vzor a v neúplných či nefunkčných rodinách sa môžu stať obetnými baránkami.
Životný štýl a stravovacie návyky môžu ovplyvniť správanie. Strava s vysokým obsahom cukru, spracovaných potravín a prísad sa u niektorých detí spája s hyperaktivitou a problémami so správaním. Okrem toho nedostatok fyzickej aktivity a zlé spánkové návyky môžu zhoršiť príznaky poruchy správania.
Zároveň je dôležité pozerať sa aj na širší kontext, pretože niekedy totiž správanie odráža situácie, ktoré dieťa zažíva, ako napríklad neprimeraná rodinná výchova, zlé sociálne návyky, rozvod, kriminalita, úmrtie rodičov, alkohol v rodine, šikanovanie, narušené sociálne vzťahy medzi vrstovníkmi a podobne. V súčasnosti na našich školách narastajú problémy súvisiace s antisociálnym správaním detí. V našej spoločnosti sa začínajú uznávať najmä materiálne hodnoty a v dôsledku vyťaženosti rodičov a nezáujmu dospelých sa negatívne a sociálno-patologické javy detí stávajú akousi prirodzenou súčasťou nášho života. V našej konzumnej spoločnosti sa mení hodnotová orientácia a klesá záujem mládeže o zvyky aj tradície. Postmoderná spoločnosť ponúka mládeži dostatočný priestor na konzumáciu alkoholu, omamných látok a vo zvýšenej miere aj na agresívne útoky. V rodinnom prostredí cítiť napätie a vyhasínanie emocionálnej stability, pričom v poslednom období stúpa rozvodovosť, ktorá spôsobuje tlak na potomstvo. Aj u materiálne zabezpečených rodín je viditeľný nárast detí s problémovým správaním, v ktorých chýba porozumenie a výchova sa zameriava čisto na materiálne zabezpečenie rodiny. Aj týmto deťom chýba pozitívny vzor rodičovskej autority a láska zo strany dospelých. Deti trpiace emocionálnou depriváciou sa uchyľujú k problémovým skupinám kamarátov, kde si uplatňujú negatívnym spôsobom svoje neuspokojené potreby. Poruchy správania spôsobené disharmóniou detského vývoja môžu mať za následok schizofréniu a rôzne typy depresívnych úzkostí.
Diagnostika Porúch Správania: Kedy Hľadať Odbornú Pomoc?
Diagnostika poruchy správania zahŕňa komplexné klinické vyšetrenie. Pri zvládaní porúch správania sú kľúčové nefarmakologické prístupy. Diagnóza zahŕňa komplexné klinické vyšetrenie vrátane anamnézy pacienta, fyzikálneho vyšetrenia a behaviorálneho hodnotenia. Výber vhodnej diagnostiky závisí od viacerých faktorov. Dôležité je, ako dlho ťažkosti pretrvávajú, aký majú dopad na každodenné fungovanie dieťaťa a celej rodiny, do akej miery ovplyvňujú jeho školský výkon a sociálne vzťahy, ako dieťa svoje ťažkosti subjektívne prežíva, a podobne.
U hyperkinetického syndrómu (ADHD) ide o pomerne ťažko diagnostikovateľnú poruchu, aj keď existujú jasné príznaky poruchy. Na spoľahlivé stanovenie diagnózy je potrebné pozorné sledovanie dieťaťa a jeho vývinu. ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom života dieťaťa. Diagnózu ale nie je možné stanoviť pred tretím rokom života dieťaťa. Špecifické poruchy správania bývajú diagnostikované už v rannom detstve, pred nástupom do školy. Typické prejavy porúch správania sa v plnom rozsahu najčastejšie prejavujú okolo 6. roku života dieťaťa. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb zaraďujeme poruchy správania do skupiny tzv. Problémy sú dlhodobé a nie je možné ich vysvetliť na základe neurologických, zrakových, sluchových alebo motorických postihnutí, ale ani na základe emočných (citových) problémov. Anomálie sú evidentné a pozorovateľné už v rannom detstve. Diagnóza poruchy správania nie je jednoduchá a patrí do rúk klinickým psychológom, neurológom a psychiatrom.
Rozhovor o dieťati s ADHD vs. dieťati bez ADHD
Špecifické Formy Porúch Správania: Od Disociálneho po Asociálne
Problematika porúch správania u detí a mládeže je široká a prejavuje sa v rôznych formách, ktoré sa líšia závažnosťou a povahou. V odbornej literatúre sú poruchy správania detí a mládeže opisované ako disociálne až neprimerane agresívne konanie, ktoré narúša sociálne očakávania spoločnosti. Rebelanstvo mládeže a klasifikované poruchy správania ako diagnostická kategória sa od bežného narušenia disciplíny líšia tým, že musia byť trvalejšej povahy a v trvaní po dobu minimálne šesť mesiacov narúšajú variabilitu správania detí voči stanoveným pravidlám a normám spoločnosti.
Poruchy správania tiež delíme podľa príčin prevládajúcej zložky narušenia jedinca na:
- Osoby psychopatické: jedinci, ktorí majú vážne narušenú osobnosť a ich správanie je často spojené s antisociálnymi a niekedy aj kriminálnymi prejavmi.
- Osoby neurotické: ich správanie je často výsledkom úzkosti, strachu alebo iných vnútorných konfliktov.
- Osoby sociálne neprispôsobivé: jedinci, ktorí majú problémy s adaptáciou na spoločenské normy a očakávania.
Disociálne správanie nie je spoločensky nebezpečné, ide o výskyt takých prejavov v správaní, ktoré sú ovplyvniteľné, dajú sa zvládnuť primeranými pedagogickými postupmi a nenadobúdajú sociálne dimenzie. Objavujú sa nápadnosti a odchýlky v správaní, jednotlivec je však schopný a ochotný komunikovať s určitými osobami, je relatívne prístupný nápravným aktivitám. Príkladom je tzv. dificilné správanie, ktoré spôsobuje problémy a ťažkosti najmä v podmienkach rodinnej a školskej výchovy. Sem patrí napríklad:
- Klamstvo: Kým u malých detí je klamstvo často spojené s fantáziou, pravé klamstvo sa objavuje, keď je dieťa už schopné rozlíšiť skutočnosť, omyl od vedomého zámeru a spomienku od výplodu vlastnej fantázie. Vyskytuje sa v školskom veku.
- Vzdorovitosť: Ide o poruchu správania, ktorá je charakteristická ako odpor k výchovnému snaženiu a k autorite. Jedinec svojím zaujatým postojom protestuje proti povinnostiam a dostáva sa tým do konfliktu. Rieši ho pasívnou formou (únik do izolácie, negativizmus, efektívny mutizmus) alebo aj aktívnou formou (agresivita od verbálneho prejavu až k fyzickému napadnutiu). Vzdorovitosť môže mať rôzne príčiny, ako sú výchovný zásah, ktorý sa dieťaťu nepáči, príliš vysoké požiadavky zo strany rodiny či školy, naučené správanie, že vzdor je výhodou, dlhotrvajúce choroby s prehnanou pozornosťou dospelých alebo imitácia dospelých.
- Negativizmus: Je jav podobný vzdorovitosti, spôsobený vonkajšími prejavmi a výchovnou podmienenosťou.
- Priestupky voči školskému poriadku: Základnou formou prejavu je odmietanie vplyvu autority. U jedincov, u ktorých vzhľadom na ich sociálny a rozumový vývin ide o obyčajné neposlúchnutie (malé deti, žiaci 1. a 2. ročníka).
- Nedisciplinovanosť: Prejavuje sa u detí, u ktorých je nižšia citlivosť k pravidlám a školskému poriadku. Dieťa neovláda svoje konanie, vyrušuje v priebehu vyučovania, neadekvátne sa správa počas prestávok vo vzťahu k spolužiakom, k učiteľom a k ostatným pracovníkom školy. Príčinou môže byť aj náhla zmena štruktúry rodiny alebo choroby detí.
Asociálne správanie predstavuje skupinu porúch správania, ktorá je oveľa závažnejšia ako disociálne správanie. Prejavy sú trvalého charakteru s častou frekvenciou; z veľkej miery je viditeľný nárast, pokiaľ ide o množstvo aj intenzitu. Takéto správanie je nespoločenské, jedinec porušuje spoločenské a hlavne morálne normy. Intenzita neprekračuje právne predpisy a jedinec nemôže byť trestne stíhaný, avšak náprava vyžaduje špeciálno-pedagogickú starostlivosť, ktorá sa realizuje v príslušných výchovných zariadeniach. Jedinec škodí predovšetkým sebe a poškodzuje svoju osobu. K asociálnym prejavom patria:
- Úteky: Sú krátkodobé opustenie domova alebo reedukačného zariadenia. Bývajú často vyvolané mimoriadne silným citovým výkyvom alebo citovým podnetom (strach z trestu, ľútosť, pocit krivdy, zlosti, konflikt situácie). Závažnejší akt sú plánované úteky, ktorých motivácia býva rôzna.
- Túlanie: Je charakteristické tým, že opustenie domova je dlhodobé a je spojené s prespávaním mimo domu. Ide o dlhodobejší jav s niekoľkodenným až týždenným pobytom mimo rodiny alebo reedukačného domova. Často sa spája s trestnou činnosťou, ktorá súvisí so zaobstarávaním nevyhnutných vecí na prenocovanie, jedlo a presun z miesta na miesto.
- Záškoláctvo: Je najklasickejšia asociálna porucha u detí školského veku, ktorá znamená niekoľkodennú až týždennú absenciu v škole bez riadneho ospravedlnenia. Je to svojvoľný únik od školských povinností. K záškoláctvu často unikajú aj deti s rôznymi špecifickými poruchami (dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia) alebo tie, ktoré majú problémy v medziľudských vzťahoch (boja sa trestu a výsmechu učiteľa, majú zlé vzťahy so spolužiakmi).
- Sebazraňovanie: Uskutočňujú ho väčšinou psychopatickí jedinci ostrými reznými ranami na viditeľných miestach (čelo, tvár, predlaktie), čím sa snažia zvýrazniť svoju osobnosť a príslušnosť k určitej skupine ľudí s vyhranenými názormi na svet; jedinec chce upozorniť na seba.
- Tetovanie: Cieľom je priradenie a zvýraznenie svojej vlastnej osobnosti medzi normálnou populáciou; niekedy sa vyskytuje aj u jednotlivcov s perverznými sklonmi; rôzne symboly sa objavujú na rôznych častiach tela.
- Sebavražednosť (suicidum): Predstavuje agresiu namierenú voči vlastnej osobe. So samovražednými pokusmi sa stretávame u jedincov, ktorí sa dostali do ťažkej životnej situácie. U mladších je to tragický výraz rezignovanosti a potlačenia pudu sebazáchovy.
Porucha Pozornosti s Hyperaktivitou (ADHD): Hlbší Pohľad
ADHD (angl. Attention Deficit Hyperactivity Disorder) je porucha správania sa, ktorá sa prejavuje od útleho veku dieťaťa. V detstve je jedným z najčastejších psychiatrických porúch. Trpí ňou až 7 percent detí školského veku, pričom chlapci sú postihnutí častejšie ako dievčatá. Zásadný, až 80% význam majú genetické faktory. ADHD sa najčastejšie diagnostikuje medzi 6. a 9. rokom života. Ide o neurovývojovú poruchu s biologickým základom v odlišnom vývoji a funkcii mozgu. Narušená schopnosť sústredenej pozornosti, nadmerná aktivita a impulzivita u týchto detí je daná odlišnou štruktúrou a funkciou mozgu.
Táto porucha je často pre rodinu veľkým bremenom. Zvláštne správanie dieťaťa rodina často považuje z nevedomosti za chyby vo výchove. ADHD má mnoho podôb a vyskytuje sa napríklad spolu s hyperaktivitou (ADHD) alebo bez nej (ADD). Dnes je už známe, že časť detí z ADHD syndrómu nevyrastie a mládež aj dospelí trpia aj svojou „inakosťou“, potrebujú podporu.
Symptómy podľa veku:
- V dojčenskom veku možno pozorovať jednotlivé symptómy hyperkinetického syndrómu. Charakteristická je zvýšená aktivita, nepravidelný rytmus spania a bdenia alebo málo spánku a veľa kriku a málo rozprávania. Aj dotyková citlivosť a očný kontakt sa prejavujú inak ako u zdravých detí.
- V predškolskom veku (medzi tretím a šiestym rokom) sú viditeľnými symptómami známky motorického nepokoja. Hlavne v hravých situáciách má dieťa problém pokojne a vytrvalo vydržať. Aj výbuchy zlosti a nedodržiavanie hraníc patria k faktorom, ktoré vedia urobiť zo všedného dňa v škôlke problematický. Oneskorenia môžeme nájsť prakticky vo všetkých oblastiach detského vývinu: v plánovaní a riadení činností, v hrubej a jemnej motorike, čo je viditeľné hlavne pri kreslení. Riziko úrazu je v porovnaní s inými deťmi niekoľkonásobne vyššie.
- V školskom veku začínajú „skutočné“ problémy. Požiadavky na dieťa sa stupňujú, dieťa má problémy sedieť potichu, koncentrovať sa, počúvať aj dokončiť začaté úlohy. Výsledkom sú problémy s čítaním, písaním aj počítaním. Hyperaktívne deti majú v tomto období veľké problémy, lebo stanovený rozvrh hodín od nich očakáva prispôsobivé správanie. Chodenie po triede počas vyučovania alebo neustále rečnenie so susedom začnú učitelia i ostatné deti skôr či neskôr považovať za nepríjemné. Dochádza aj k mnohým konfliktom s ostatnými deťmi, emocionálna nestabilita a explodujúce, impulzívne správanie sťažujú sociálne kontakty. Nezriedka takéto deti menia školu dva- až trikrát už počas prvých rokov školskej dochádzky. Nediagnostikovaný školák s ADHD často vôbec nie je schopný zúčastniť sa vyučovania dlhší čas. Každý šum aj pohyb v triede na neho pôsobí odpútavajúco. Domáce úlohy mu trvajú veľmi dlho a deti „ulietavajú“ do svojho sveta fantázie.
ADHD ovplyvňuje správanie dieťaťa odkedy sa ráno zobudí, počas celého dňa, v škole, pri popoludňajších aktivitách aj večer doma. Bez odbornej pomoci a pomoci zo strany učiteľov vedie ADHD postupom času k tomu, že sa deti cítia vyčleňované, iné, uzavreté a nemilované. Získavajú presvedčenie, že nikdy nevedia nič poriadne urobiť, sú neustále kritizované a korigované. Mládež s ADHD sa často pokúša uhnúť z cesty týmto negatívnym pocitom tým, že sa stráni rizikových situácií, a preto niekedy vypadne zo spoločenských vzťahov. Často sa u mládeže rozvíja úzkosť alebo depresia a býva viac náchylná na zneužívanie alkoholu a drog. V mnohých prípadoch sa potom dostáva vďaka svojej ľahkej ovplyvniteľnosti do tzv. syndrómu ADHD, ktorý je spojený s agresívnymi prvkami správania, predstavuje náročnejšiu formu zvládania problému, nakoľko porucha je charakteristická neznášanlivosťou dieťaťa s ostatnými, hádavosťou, nedostatkom sebaovládania, často i antisociálnym správaním (krádeže, vzdory, verbálne konflikty, bitky). Rodinné prostredie býva narušené a dysfunkčné.
Napriek všetkým výzvam sú deti a mládež postihnuté ADHD aj veľmi senzibilné a majú aj svoje silné stránky. Často bývajú veľmi kreatívne a plné fantázie, vycítia náladu a jej zmeny a oplývajú nesmiernou ochotou pomôcť. Majú obrovský zmysel pre spravodlivosť. Dieťa potrebuje napriek všetkému poznať, že je milované, nie iba kontrolované a kritizované, potrebuje zažívať toľko radosti ako každé dieťa.
Význam Pozornosti vo Vývine Dieťaťa a Špecifické Poruchy Učenia
Pozornosť je funkciou vedomia a uplatňuje sa predovšetkým v uvedomovaných, teda kontrolovaných procesoch. Umožňuje zamerať sa na určitý podnet, obsah alebo činnosť. Jej dôležitosť je pri zautomatizovaných a neuvedomovaných aktivitách nižšia. Pri konfrontovaní sa s problémami pozornosti a správania by sme si mali byť vedomí charakteristických čŕt pozornosti v detskom veku. S rastúcim vekom sa vyvíja schopnosť ovplyvňovať svoju pozornosť v jej dĺžke trvania, zamerania aj jej kontroly. Zvyšuje sa aj schopnosť rozlišovať podnety a sústrediť sa iba na tie práve dôležité.
Mladšie deti sa ľahko nechajú vyrušiť akýmikoľvek podnetmi, a preto nepodajú z hľadiska ich aktuálnych schopností dostatočne dobrý výkon. Ich pozornosť sa nedokáže prispôsobiť požiadavkám situácie. Kvalita pozornosti je závislá od zrelosti centrálnej nervovej sústavy, na koordinácii rôznych oblastí mozgu. Jej nedostatočná kvalita sa najviac prejavuje na začiatku školskej dochádzky. Zautomatizované činnosti sú menej náročné na pozornosť, prebiehajú bez väčšej účasti vedomia a omnoho rýchlejšie. Automatizácia je výsledkom častého opakovania a ďalšieho fixovania príslušnej vedomosti i schopnosti. Tento proces, najmä čo sa týka času potrebného na dostatočné zautomatizovanie, je výrazne individuálny aj u detí rovnakého veku. Keďže platí, že zautomatizované činnosti žiaka menej zaťažujú, ale na novú alebo nedostatočne osvojenú látku sa musí plne sústrediť, je nevyhnutné, aby si deti zafixovali základy učiva a zautomatizovali potrebné vedomosti.
Špecifické poruchy správania a poruchy učenia sú podmienené narušením jednotlivých funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a prepojenie prejavov správania a schopnosťou učenia sa žiaka. Tieto ťažkosti sa mnohokrát objavujú aj u detí, ktorých inteligencia nie je výrazne závažným spôsobom znížená. Takéto správanie je okolím vo väčšine prípadov vnímané veľmi negatívne a dieťa samotné je zo strany iných vnímané ako neposlušné, nevychované, drzé, excentrické, ba priam provokačné v zmysle non etiky správania sa v podmienkach triedy či školy. Deti s poruchami pozornosti či hyperaktívne deti sú ostatnými ľuďmi častejšie odmietané a negatívne hodnotené, zažívajú viac kritiky. Dieťa sa podvedome potrebuje nejako brániť. Niekedy ide o obranu popretím obrazu o sebe alebo vytvorením nereálneho obrazu o sebe. Inokedy sa snaží dieťa tieto nedostatky nejakým spôsobom kompenzovať upútavaním pozornosti, negativizmom a podobne.
Nepriaznivým dôsledkom takýchto porúch v škole je ľahkosť rozptýlenia pozornosti a neschopnosť dokončiť začatú činnosť. Takéto deti často prerušujú svoju prácu činnosťami, ktoré s ňou nesúvisia, sú upútavané všetkými možnými podnetmi, ktoré stimulujú ďalšie, zbytočné a neúčelné aktivity. Robia rôzne nezmyselné chyby a úlohu často vôbec nestačia dokončiť. Tieto chyby však nie sú z nedostatočnej schopnosti, ale z nepozornosti. Deti s poruchou pozornosti žijú stále pod tlakom značne náročných situácií, ktoré vznikajú vplyvom prejavov ich poruchy. Stále bojujú o uznanie a úspech a zväčša tento boj nezvládajú. Existujú akési včasné varovné signály toho, či dieťa bude trpieť poruchou pozornosti a správania, treba si však uvedomiť, že ich rozmer je diskutabilný a do istej miery sú príznaky úplne prirodzené a adekvátne veku. Tieto deti sa snažia kontrolovať, či robia správne aj to, čo už dávno vedia, pretože nemajú dostatočnú sebadôveru. Úzkosť a napätie narušujú činnosť takéhoto dieťaťa a dieťa robí zbytočné chyby. Okrem toho sa takýto žiak zbytočne zdržiava a nemôže splniť úlohu v danom časovom limite.
Zaujímavosťou je, že pre mladšieho školáka nie je z vývinového hľadiska koncentrácia na sluchové a zrakové podnety rovnako záťažová. Vizuálne podnety ako informácie majú schopnosť dlhšej trvácnosti. Dieťa ich teda môže vnímať tak dlho, ako samo chce, a preto je schopné lepšie sa sústrediť na rozlíšenie rôznych detailov. S obdobím začiatku školskej dochádzky sa spája schopnosť sústrediť pozornosť na rozoznávanie a rozlišovanie vizuálnych podnetov/obrazov, napríklad písmen. V kontexte autoregulácie vlastnej pozornosti je pre deti mladšieho školského veku ešte náročnejšia koncentrácia pozornosti na sluchové podnety, konkrétne na hovorenú reč učiteľom. Pre tieto sluchové podnety je totiž charakteristické ich časovo obmedzené trvanie. Dieťa je nútené vnímať ich práve vtedy, keď k nemu učiteľ hovorí. K jej rozvoju prispieva dozrievanie mozgu, skúsenosti a významné pôsobenie školských požiadaviek na dieťa prispieva k zlepšeniu tejto schopnosti zvlášť medzi 8. - 11. rokom.
V minulosti sa v odbornej terminológii používal termín ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD), ktorý označoval približne to isté. Rozdiel spočíva v tom, že ĽMD zahrňuje poruchy, ktoré majú určitú etiológiu, drobné organické postihnutie centrálnej nervovej sústavy. Termíny ADD, ADHD sú iba popisné, označujú určité prejavy bez ohľadu na ich príčinu. Ďalšia odlišnosť je v tom, že ĽMD zahŕňa viac rôznych príznakov (rôzne špecifické vývinové problémy v oblasti percepcie, motoriky, vývinu reči). Charakteristika ADD, ADHD vychádza z predstavy, že sa na vzniku týchto ťažkostí môžu podieľať rôzne etiologické faktory. Narušenie pozornosti sa môže prejavovať v rôznych dimenziách:
- Distribúcia, teda rozsah pozornosti, je príliš malý. Takéto deti sú schopné vnímať iba malé množstvo informácií, nedokážu venovať pozornosť komplexnejšej situácii.
- Schopnosť prenášať pozornosť podľa potreby je znížená, pozornosť je málo adaptabilná. Takéto deti nedokážu pružne reagovať na zmeny podnetov.
- Selektivita, výberovosť je oslabená. Sú upútavané všetkým možným, nie sú však schopné zamerať svoj výber iba na to, čo je potrebné. Znamená to, že dieťa venuje pozornosť všetkému, čo jeho zmysly zachytávajú. Dieťa vie o všetkom možnom, čo sa práve v triede deje, ale nevie presne, o čom práve učiteľ hovorí.
- Aktivita týchto detí máva aj zvýšenú intenzitu, neprimeranú vyvolávajúcemu podnetu, a preto vyžaduje značné množstvo energie.
Terapia a Manažment Porúch Správania: Stratégie Podpory
Možnosti liečby zahŕňajú lieky na zvládnutie symptómov, kognitívno-behaviorálnu terapiu, rodinnú terapiu a programy pre rodičov. Pri zvládaní porúch správania sú kľúčové nefarmakologické prístupy. V edukácii a výchove našej mládeže je dôležité dávať význam a zmysel činnosti dieťaťa a motivovať ho k úspešnosti. Na väčšine našich škôl rezonujú situácie, ktoré vznikajú následkom nevhodného správania detí. Je nevyhnutné ich na základe intenzívneho úsilia výchovných poradcov, liečebných a klinických pedagógov, ako aj psychológov eliminovať a zmierňovať ich dopad na ostatných. Predovšetkým u detí s poruchami správania a pozornosti je odborná spolupráca na školách priam nevyhnutnosťou.
Pri práci s deťmi s poruchami správania je nutné brať do úvahy, že všetky činnosti zamerané na riešenie sociálno-kolíznych situácií musia byť vopred vhodne organizačne naplánované, aby sa dosiahol pozitívny účinok pôsobenia. Aj samotné riešenie porúch správania, predovšetkým u mladej generácie, je náročnou úlohou, nakoľko si vyžaduje veľa trpezlivého úsilia a ochoty pomôcť zo strany odborných pracovníkov, psychológov, ako aj špeciálnych pedagógov podieľajúcich sa na ich výchove. V konečnom dôsledku je nutnosť inhibovať negatívne dôsledky a stimulovať vysoko pozitívne vplyvy zo socio-kultúrneho prostredia.
Pri práci so žiakmi, ktorí majú poruchy správania, odporúča Kariková (2007) individuálne posúdenie priestupku a v prípade, ak intervenčne zlyhá učiteľ, situáciu musí podľa jej vyjadrenia postúpiť psychologickému pracovníkovi. Bakošová (2011) tvrdí, že pri nevhodnom správaní žiakov v škole je nutné mať zavedené striktné pravidlá, strategické postupy treba orientovať na prevenciu a metódou diskusie riešiť neprimerané správanie žiakov. Každá škola by mala mať pripravené podnetné kroky, ako treba pristupovať k žiakom v prípade záškoláctva a pravidelne sledovať aj ich dochádzku do školy. V rámci pozitívneho prístupu by učitelia mali podporovať problémových žiakov pri učení, ako aj pri ich emočnej deprimovanosti zo školských neúspechov. V rámci tvorivej aktivity je nutné poskytovať žiakom pomoc k zvyšovaniu ich zdravého sebahodnotenia.
Poruchy správania detí a mládeže je potrebné vnímať komplexne v úzkej súvislosti s ich vekovou vyspelosťou, aktuálnou životnou situáciou, rodinným zázemím a aktuálnym zdravotným stavom, v ktorom sa momentálne nachádzajú. V bežnom živote sa stretávame s rôznymi podobami patologického správania v podobe agresivity, šikanovania, ako aj krádeží. Akékoľvek neprimerané reakcie detí a mládeže sa môžu prejaviť v situáciách vyvolaných rôznymi príčinami a naopak sú napäté situácie v mnohých prípadoch odrazom odlišných prejavov ich narušeného správania. Problémovo sa správajúci jedinci nedokážu rešpektovať základné ľudské princípy a normy spoločnosti.
Rozhovor o dieťati s ADHD vs. dieťati bez ADHD
Preventívne Programy a Komunitná Podpora
Z dôvodu úspešnosti programov zameraných na zvládanie porúch správania je nevyhnutné, aby sa na školách realizovali aj preventívne programy v oblasti primárnej prevencie pred sociálno-patologickými javmi spoločnosti. Školská inštitúcia je pre žiaka prostredie, kde sa formuje nielen jeho osobnosť, ale aj miesto, kde nadväzuje dôverné vzťahy a priateľstvá so svojimi vrstovníkmi. Škola je spoločenská inštitúcia zaisťujúca všestranný rozvoj osobnosti každého žiaka v rámci plnenia si svojej výchovno-vzdelávacej a socializačnej úlohy.
Z pedagogického aspektu možno poruchy správania charakterizovať ako maladaptívne správanie žiaka v školskom prostredí, ktoré má etiologicky rozsiahle spektrum pomerne trvalejšieho charakteru. Sociálnu narušenosť u žiakov nemožno zvládať bežnými výchovno-vzdelávacími prístupmi, práve naopak, vyžadujú si individuálnu pedagogickú starostlivosť. Žiaci svojím neadekvátnym správaním dokážu negatívne determinovať vzťahy v školskej triede, kde sa môžu stupňovať problémy s disciplínou a vedomým porušovaním pravidiel.
Na základe odbornej spolupráce sa v školách realizujú rôzne preventívne programy určené pre elimináciu patologického a deviantného správania žiakov. Ako najčastejšie formy sa využívajú odborné prednášky, besedy, zážitková výučba, aktuálne nástenky na zvolenú problematiku a masmediálna propagácia v terénnom prostredí. Ako najvyužívanejšie formy prevencie neprimeraného sociálno-patologického správania žiakov sa školám odporúčajú špeciálne vyučovacie prístupy, realizácia prevenčnej činnosti v rámci mimoškolských činností, ako napríklad spolupráca s policajným zborom a súdmi, špecifické programy na výchovu k zdravému životnému štýlu, programy určené na prehlbovanie a podporu vzájomných dôverných vzťahov, budovanie pozitívneho kreatívneho prostredia, spolupráca so strediskami psychologickej prevencie, názorné využívanie didaktických pomôcok a výpočtovej techniky, demonštračná agitácia IKT, aktívna spolupráca s koordinátorom prevencie, samosprávna a aktívna činnosť všetkých žiakov, vytváranie psychicky pozitívnej školskej klímy a kooperácia školy s rodinou (Hroncová, Emmerová, 2010).
Podporovanie aktívneho vzdelávania zabráni zlyhávaniu žiaka v školských výkonoch. Aj menej úspešní žiaci dokážu na základe individuálneho prístupu prekonávať svoje hranice a osvojovať si efektívne stratégie samostatného tvorivého učenia. Možno konštatovať, že na väčšine kvalitných školských inštitúcií v súčasnosti aktívne prebiehajú intervenčné programy na podporu zdravého životného štýlu našej budúcej generácie. Medzi najvyužívanejšie preventívne programy patria napríklad „Nenič vedome svoje telo“, „Cesta k emocionálnej vyspelosti“, „Škola podporujúca zdravý životný štýl“ a podobne. Na školách musia byť stanovené jasné pravidlá vzájomnej spolupráce s rodičmi, učiteľmi, výchovnými poradcami a odbornými zamestnancami školy.
Matoušek a Kroftová (1998) tvrdia, že moderná a kvalitná škola je prostredím, kde sa učitelia zaujímajú o rozvoj každého žiaka, aj toho problémového. Obdržálek (2002) konštatuje, že školy by mali rozvíjať komplexne všetkých žiakov a formovať ich osobnosti komplementárne. Aj napriek snahe školských inštitúcií sa počas edukácie žiakov vyskytujú nežiaduce javy, ktoré vysokou mierou negatívne vplývajú na socializačný proces žiakov. Hroncová (2000) v tejto spojitosti konštatuje, že v škole paradoxne nástrahami sociálnych skupín vznikajú deviácie v správaní žiakov. V rámci eliminácie porúch správania dokážu odborníci efektívnou kooperáciou zabezpečiť prevenciu mládežníckych recidív a rôznymi formami výcvikov vedia mládež smerovať k plnohodnotnejším činnostiam. Každé dieťa potrebuje vzhľadom na svoju zraniteľnosť emočne stabilné zázemie a porozumenie zo strany dospelých. Pre zdravý vývoj detí je nevyhnutné zabezpečovať ich komplexný rozvoj a eliminovať rizikové príčiny sociálno-patologických javov.
tags: #dieta #s #poruchami #spravania #opis