Každé dieťa má svoje špecifické obavy a trápenia. Je prirodzené, že sa stretáva s rôznymi formami strachu, ktoré sú bežnou súčasťou jeho vývoja. Pre rodičov je kľúčové tieto úzkostné stavy včas rozpoznať a naučiť sa na ne primerane reagovať. Strach je na jednej strane bežnou a potrebnou súčasťou vývoja, na druhej strane môže prerásť do problému, do nebezpečných fóbií. Detský strach je prejav vyvíjajúceho sa mozgu a ich schopnosti uvedomovať si riziká, ktoré ešte nevedia správne vyhodnotiť. Tento článok sa ponorí do hlbín detskch strachov, objasní rozdiely medzi strachom, úzkosťou a fóbiou, predstaví typické vývojové strachy a ponúkne praktické stratégie pre rodičov. Zároveň sa podrobne venuje citlivej téme vnímania nahoty v rodine, ktorá je tiež dôležitou súčasťou detského vývoja.
Rozlíšenie Detského Strachu: Strach, Úzkosť a Fóbia
Na začiatok musíme zdôrazniť, že strach je úplne prirodzená reakcia nášho tela (respektíve mozgu) na neznámu a potenciálne nebezpečnú situáciu, predmet alebo osobu. Primeraná miera bojazlivosti je pre každého človeka potrebná a dokonca nevyhnutná, pretože nás učí správať sa bezpečne. Strach nie je zlý, naopak, je to poznávací, myšlienkový proces. Skúste vysvetliť svojmu potomkovi, že strach je vlastne priateľom-pomocníkom, ktorý ľuďom pomáha vyhnúť sa nebezpečenstvu v živote. Čím lepšie sa vám podarí naučiť dieťa rozumnému a logickému prístupu k veci, z ktorých má strach, tým ho ľahšie prekoná. Strach je odkazom na niečo, čo sa má prihodiť v budúcnosti a aktivuje sa, ak je dieťa psychicky, alebo fyzicky vystavené určitej situácii. Môže byť reálny alebo nereálny. Pre dieťa je strach reálny, živý a prítomný, preto je dôležité nezľahčovať citové prejavy a reakcie dieťaťa, má na to právo. Ani to nedovoľte nikomu inému.
Úzkosť je nepríjemný duševný stav a na rozdiel od strachu je to emotívny proces, citová reakcia a často aj osobnostná črta. Dieťa prežíva obavu bez zjavnej príčiny a je úzkostlivé, nepretržite sa bojí a hlavne všetkého. Úzkostlivé dieťa je často impulzívne a rozrušené, aj keď nie je priamo pred objektom svojho strachu. Úzkosť sa objavuje už len pri pomyslení na hroziacu situáciu, čo je emocionálna reakcia, nie intelektová. Môže sa prejavovať aj psychosomatickými problémami, ako sú búšenie srdca, potenie, bolesti žalúdka a hlavy. Časté sú aj problémy so zaspávaním či neurotické ťažkosti, napríklad časté žmurkanie očí, mimické trhanie, alebo nutkavá potreba hrania sa s prstami. Ak úzkosti zasahujú do každodenného života, nebagatelizujte ich, ale vyhľadajte pedopsychiatra. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov.
Fóbia je charakterizovaná ako strach z dôsledkov a nevieme ju dieťaťu vysvetliť tak, aby si ju vedelo zracionalizovať a ovládať svojou vôľou. Vedie k tomu, že sa dieťa snaží za každú cenu vyhnúť situáciám, kedy by sa mohlo ocitnúť v blízkosti predmetu, alebo javu, z ktorého má paralyzujúci strach. Fóbia sa obvykle nemení s vekom dieťaťa a jej prejavy môžu byť tak intenzívne do takej miery, že dieťa nie je schopné akejkoľvek inej činnosti. Napríklad ak dieťa trpí fóbiou z predstavy, že bude pohryzené psom a nie z predstavy samotného psa.
Dynamika Detského Strachu: Vývojové Fázy a Sociálne Vplyvy
Psychológovia rozdeľujú strachy do dvoch kategórií. Prvým je strach, ktorý prežíva každé dieťa a patrí to k jeho vývinu osobnosti, pričom závisí od jeho dĺžky a intenzity. Medzi vývojovo podmienené strachy patrí napríklad strach z neznámeho, z odlúčenia, z bolesti a zranenia, z tmy a prírodnej katastrofy, z cudzích ľudí, nadprirodzena, zo smrti a konečnosti seba a blízkych. Druhá kategória sú sociálne strachy, podmienené výchovou a socializovaním. Môžno sa pýtate, ako vy ako rodič môžete za strach svojho dieťaťa? Najčastejšími dôvodom je málo rodinnej lásky, citové vákuum, príliš prísny alebo naopak príliš benevolentný výchovný štýl, opičia láska, ale aj rozvod, či zmena bydliska.
Strach je prirodzenou súčasťou normálneho vývinu dieťaťa. Už polročné bábätká prežívajú strach zo silných zvukov, z rýchleho priblíženia sa a odlúčenia od rodičov. Tento jav je dôsledkom rýchleho vývoja mozgu a nervového systému, ktorý však v prvých dvoch rokoch života ešte nie je dostatočne zrelý na to, aby správne interpretoval všetky zmyslové vstupy, ktoré deti dostávajú. Napríklad, trojmesačná dcéra sa vždy veľmi zľakne a rozplače, keď zapnem vysávač alebo mixér.Okolo 6. až 8. mesiaca začnú deti rozpoznávať rozdiel medzi známymi a neznámymi tvárami. Spoznajú rozdiel medzi rodičmi a zvyškom sveta, a to nielen podľa toho, ako vyzeráte, alebo podľa zvuku vášho hlasu, ale aj podľa toho, čo pre nich znamenáte. Sedemmesačné až ročné deti sa typicky boja cudzích ľudí. V tomto období veľa rodičov rieši silnú dvojicu: separačná úzkosť a úzkosť z cudzieho človeka. Deti si zhruba od 8. mesiaca začnú uvedomovať, že keď opustíte miestnosť, stále niekde ste. Predtým „si myslia“, že keď vás nevidia, neexistujete. Počas druhého roku života začínajú chápať, ako veľmi sa spoliehajú na vašu lásku a ochranu. Strach z oddelenia od matky je teda bežný.
Okolo prvého roku života, keď deti začnú robiť prvé kroky, začnú experimentovať aj so svojou nezávislosťou. S tým prichádza rastúca potreba, aby mali pocit kontroly nad svojím prostredím. Strach z bleskov, hromov a čohokoľvek iného, čo im nedáva zmysel, patrí do tejto kategórie. Čokoľvek, čo nie je ako zvyčajne, je desivé (napríklad aj strýko, ktorý sa objaví s novou bradou, či nová farba vlasov tety).
Ako prekonať strach?
Malé deti až do 5 rokov sa boja rôznych vecí: strašidiel, tmy, búrok, zvierat, silných zvukov (hlučné vysávače a iné stroje, hromy či sirény môžu byť pre malé deti desivé). Malé deti do 3 rokov ešte nemajú plne rozvinutú schopnosť odlíšiť fantáziu od reality. Ich predstavivosť je veľmi silná, čo je prirodzenou súčasťou vývoja ich mozgu. Strach z kostýmov, duchov, čarodejníc, príšer žijúcich pod posteľou, zlodejov je v tomto veku bežný. Predstavivosť detí je úžasne bohatá. Niekedy majú problém rozoznať rozdiel medzi fantáziou a realitou. Rovnako sa môžu báť niečoho, čo videli v televízii, vo filme.
Strach z tmy je častým javom, ktorý môže byť pozorovaný už od raného detstva a neraz sa s ním stretávame aj u dospelých, hoci v menšej miere. Tento strach, známy aj ako nyktofóbia, sa často objavuje medzi tretím a šiestym rokom dieťaťa. Je spojený s rozvojom fantázie a schopnosti dieťaťa predstavovať si veci, ktoré nie sú prítomné. Ide o prirodzenú a vrodenú reakciu na neznáme prostredie, ktoré pre nás môže predstavovať potenciálnu hrozbu. V tomto období deti intenzívne používajú svoju predstavivosť, a tak môže byť tma zdrojom nekonečných predstáv o prítomnosti "monštier" alebo iných strašidelných postáv, ktoré môžu byť v ich mysli skutočné. Detská percepcia tmy je výrazne odlišná od dospelých. Tma pre deti predstavuje neznámo. V neprítomnosti svetla sa ich zmysly zaostrujú a každý zvuk alebo nezvyčajný pocit môže byť vnímaný ako potenciálna hrozba. Škrípanie podlahy znie ako škrekot ježibaby, tiene sa menia na príšery a v rohoch, do ktorých nedovidia sú nekonečné priepasti plné nenaplnených obáv. Tma eliminuje vizuálny kontext, na ktorý sa deti spoliehajú pri orientácii vo svete okolo seba. Keď deti nemôžu vidieť obsah svojej izby, ich myseľ začne vyplňovať prázdnoty s imaginárnymi scenármi, často čerpanými z príbehov, ktoré počuli, alebo filmov, ktoré videli. Tento jav môže viesť k značnej úzkosti, najmä ak sa deti obávajú, že sú v prítomnosti niečoho alebo niekoho neviditeľného. Preto je veľmi dôležité všímať si, akým vnemom sú deti vystavované počas dňa. Strach môžu vyvolať rozprávky či filmy ale aj obyčajný plagát, ktoré si dieťa všimne cestou zo škôlky.
U starších predškolákov a školákov sa objavuje strach z neúspechu alebo výsmechu v škole. V tomto veku nastáva aj obdobie druhej separačnej úzkosti, ktoré súvisí s tým, že rodičov vidia podstatne menej často ako predtým a do ich životov vchádza viac cudzích ľudí. Navyše, uvedomujú si, že ľuďom, ktorých milujú, sa môžu stať zlé veci. Strach byť sám doma je tiež častý, keďže deti sa v tomto veku stále len učia dôverovať okolitému svetu a svojej schopnosti vyrovnať sa s časom stráveným bez vás. Prvostupniari začínajú chápať, že smrť v určitom okamihu postihne každého a že je trvalá. Môžu sa obávať, že sa im alebo vám, prípadne domácim miláčikom, niečo stane.
U dospievajúcich ratolestí, okrem iných hormonálnych búrok, si môžete všimnúť aj viaceré bežné strachy. Keďže si uvedomujú výber profesie a zodpovednosť za svoju budúcnosť, časté sú obavy z neúspechu, z toho, že niečo nezvládnu, nedostanú sa do školy, do ktorej chcú, zlyhajú v zamestnaní a podobne. Čokoľvek, čo si mladý adolescent vypočuje v správach alebo prečíta, sa môže stať zdrojom strachov (vojna, terorizmus, únosy, prírodné katastrofy). Strach z odmietnutia rovesníkmi sa prejavuje v akomkoľvek veku, ale najväčšie obavy mávajú 10 až 11-ročné deti. Je to príprava na dospievanie. Ďalším špecifickým strachom je syndróm FOMO (Fear Of Missing Out), kde dospievajúci túžia byť súčasťou toho, čo sa deje v ich priateľskej skupine, je to pre nich otázka života alebo smrti. Toto obdobie je mimoriadne háklivé, a je dôležité, aby strachy neprerástli do škodlivých pocitov.
Stratégie na Zvládanie Detského Strachu: Rodič ako Bezpečný Prístav
Silvia Nováková, vyštudovaná psychologička, poradkyňa a lektorka filiálnej terapie, zdôrazňuje, že ako rodičia máme príležitosť podporiť odvahu a dôveru detí vo svet tým, že ich obavy pochopíme a správne na ne zareagujeme. Úplne zbaviť dieťa strachu nie je cieľ, a ani to nie je reálne. A napokon ani zdravé. Hlavnou myšlienkou by však nemalo byť úplne ho zbaviť strachu (strachy a obavy sú neraz prospešné, fungujú ako pohonný motor a vedia zachrániť aj život), ale pomôcť dieťaťu tieto strachy zvládnuť. Strach je súčasťou rastu. Dieťa sa cez strach učí, čo je bezpečné a čo nie.
Empatia a komunikácia:
- Pomenujte emócie: Buďte pre svoje dieťa bezpečným prístavom a osobou, ktorá mu dá najavo, že mu rozumie. Povedzte napríklad: „Vyzeráš vystrašene.“
- Rešpektujte pocity: Nedovoľte, aby dieťa bolo ovplyvňované vašim strachom, alebo strachom niekoho iného. Nezľahčujte citové prejavy a reakcie dieťaťa.
- Komunikujte s dieťaťom: Od veku dvoch rokov dokáže väčšina detí už jasne pomenovať stovky vecí, pocitov a procesov. Pýtajte sa ho, čoho sa bojí, prečo sa bojí, aké má pri tom pocity a čo by mu pomohlo strach prekonať.
- Otvorená a úprimná komunikácia o strachu môže byť veľmi účinná. Nechajte dieťa vyjadriť, čoho sa bojí, a diskutujte o týchto obavách bez súdenia.
Praktické prístupy k strachu:
- Kľud rodičov: Dieťa upokojíme tým, že my, jeho rodičia ostávame pokojní: hovoríme tichšie a pomalšie, nerobíme prudké pohyby. Snažíme sa pozrieť na danú situáciu očami svojho dieťaťa a v duchu sa skúsime odpovedať na otázky: Čo ho mohlo vystrašiť? Ako to vidí ono? Potom môžeme zdôrazniť našu prítomnosť: „Som tu s tebou.“ Niekedy stačí to, že zostaneme chvíľu s dieťaťom a držíme ho v náručí.
- Pomenovanie a vysvetlenie: Keď sa dieťa zľakne nejakého silného zvuku, napríklad, že niečo padlo a buchlo, uznajme, že sa zľaklo. Stačí to povedať a vysvetliť, čo je zdrojom hluku. Môžeme dodať aj to, že mu je to nepríjemné, príliš silné a pod. „Zľakol si sa.“ Určite je dôležité potvrdiť, čo vaše dieťa cíti, naučiť ho stotožniť sa s týmto pocitom a ukázať mu, že ho chápete.
- Postupné zoznamovanie: V drvivej väčšine prípadov ide naozaj len o iracionálny strach z neznámeho, ktorý sa dá prekonať postupným zoznamovaním. Lekár vám odporučí jednoduché postupy, pomocou ktorých dieťa zoznámite s vecami, ktorých sa bojí bezpečnou a kontrolovanou formou - ukážte mu vec, ktorej sa bojí, napríklad v detskej knižke, kde nepôsobí tak hrôzostrašne ako v skutočnom živote. Napríklad deti, ktoré vyrastajú v domácnosti so psíkom, s ním žiadny problém nemajú, no pre dieťa, ktoré vidí psíka prvý raz v živote u niekoho doma až vo veku dvoch rokov, môže aj čivava predstavovať obrovské nebezpečenstvo. Kúpte mu zvieraciu encyklopédiu a predstavujte im zvieratká v rozprávkovej forme. Takto si živočícha môže pozrieť zblízka. Vytvoríte tak priestor pre pochopenie, že nie sú až také nebezpečné, alebo že možno práve oni majú väčší strach z ľudí. Okrem postupného zoznamovania a vysvetľovania môžete využiť aj moderných pomocníkov - internet, televíziu a ďalšie zdroje. Ak dieťa uvidí, že na nejakom videu iné deti napríklad hladkajú spomínaného psíka, postupne pochopí, že sa nemusí báť.
- Príprava na nové situácie: Ak sa s deťmi chystáme na nové miesto, popíšme, čo môže očakávať.
- Stratégia neodpúšťania sa strachu: Terapeutka Mária Tóthová Šimčáková radí, neupriamovať sa na strachy. Napríklad ak sa dieťa bojí psov, neprechádzať na druhú stranu ulice iba preto, aby ste sa mu vyhli. Tak len utvrdíte dieťa v jeho strachu, že psov sa treba skutočne báť.
- Kreatívne techniky: Autorka knihy Som rodič a čo s tým? radí, že deťom môžete pomôcť vyznať sa vo svojom strachu a pomaly ho s vašou pomocou prekonávať. Naučte dieťa hodnotiť svoj strach na stupnici od 1-10, menšie detiformou odstupňovania po kolená, po bruško. Možno nabudúce povie, že sa bojí menej ako predtým. Nič nepokazíte ani relaxačnými technikami. Vizualizácia je hra na predstavivosť. Napríklad let na lietajúcom koberci, z ktorého sa dieťa díva na objekt svojho strachu a analýza jeho pocitov. Rozprávajte mu príbehy o odvážnom dieťati, alebo mu ponúknite spomienky z vlastného detstva. Kúpte, alebo spoločne vyrobte dieťaťu talizman na ochranu pred všetkým zlým.
- Terapeutická kresba: Kresba je často terapeutická pomôcka aj pre rodičov. Nakreslenie na papier toho, čoho sa dieťa najviac bojí a zároveň pokrčenie a vyhodenie, môže mať užitočný efekt. Pretože s papierom odišiel aj strach. Nakreslené dobré strašidlo ako plagát na stene, môže poslúžiť ako ochrana pred bytosťami, duchmi, či strašidlami. Dôležité je, že dieťa tomu uverí.
- Riešenie strachu z príšer: V prvom rade verme nášmu dieťaťu, že má vo svojej izbe strašidlo. Dlhé presviedčania o tom, prečo strašidlá neexistujú vzhľadom na vývinové charakteristiky daného veku nebudú účinné. Pomenujme pocit strachu nášho dieťaťa. Vyzvime ho, aby to strašidlo čo najdetailnejšie popísalo, ideálne nakreslilo či inak znázornilo. Toho škaredého desivého tvora môže prerobiť do milšej alebo smiešnejšej verzie. Môžeme spolu hľadať aj spôsoby na jeho zneškodnenie - urobme to, čo dieťa vymyslelo a preverme, či to fungovalo a strašidlo je preč.
Čomu sa vyhnúť:
- Nepreháňajte reakcie: Prehnanou reakciou a vydesenou tvárou len a len neúmyselne posilníte strach.
- Nevyhovárajte sa: Dnes je taký trend v mnohých rodinách, že malé deti sa kúpu vo vani nahé s otcom alebo matkou (obyčajne ide o deti tak do 2 rokov). Spoločné kúpanie rodičov a ich malých detí je podľa môjho názoru úplne v poriadku.
- Nestrašte a nevyhrážajte sa: Stáva sa, že naše 2-ročné dieťa vzdoruje na ulici a cudzí ľudia v snahe pomôcť nám, mu povedia: „Vezmem si ťa so sebou“. Alebo sami v zúfalstve sa vyhrážame deťom, že ich vezme policajt, smetiar, čert alebo ktokoľvek, koho vymyslíme. Týmto postupom však zbytočne zvyšujeme úzkosť detí, oslabujeme pocit bezpečia, ktorý by mali mať a znižujeme aj ich dôveru v nás. Mikuláš, čert, ľudia v rôznych kostýmoch na vystúpeniach, v kostoloch, v meste alebo počas „halloweenu“ môžu deti vystrašiť, pretože masky môžu pôsobiť príliš realisticky a strašidelne. Nie je vhodné deti strašiť tým, že im Mikuláš nič neprinesie do čižmičky, alebo ich vezme čert, keď nebudú poslúchať. Vyhrážanie sa, že ak nebudú poslúchať, tak na Vianoce žiadne darčeky nedostanú je tiež neefektívne.
- Nezosmiešňujte a netrestajte: V žiadnom prípade však dieťa za jeho strach netrestajte, nezosmiešňujte a nesnažte sa ho zľahčovať. Deti sa neupokoja, keď sme vystrašení my, alebo keď im tvrdíme, že sa nemajú čoho báť. Nefunguje ani to, keď ich budeme presviedčať, že tvory, ktorých sa boja, neexistujú. Nie sú nápomocné ani vety typu, že sa chlapci ničoho neboja, sú vždy odvážni. Pamätajte, že nenapravíte nič trestaním dieťaťa za jeho strach z tmy. Taktiež sa vyhýbajte vysmievaniu či používaniu fráz ako: „Už si veľký, nemal by si sa báť.“
- Netrvajte na hrdinstve: Niekedy dieťa potrebuje čas.
Strach z tmy - komplexný prístup k prekonávaniu:Prekonanie strachu z tmy vyžaduje viac než len zažaté svetlo nočnej lampičky. Je dôležité prijať komplexný prístup, ktorý zohľadňuje emocionálne potreby dieťaťa ako aj ich fyzické prostredie.
- Udržiavanie konzistentného večerného režimu môže dieťaťu veľmi pomôcť. Rutiny ako kúpanie, čítanie príbehov, alebo tiché počúvanie hudby pred spaním môžu dieťa upokojiť a pripraviť na spanie.
- Výber kníh, v ktorých postavy prekonávajú strach, môže byť mimoriadne účinné. Tieto príbehy nielenže poskytujú príklady odvahy, ale tiež dávajú deťom príležitosť vidieť, ako postavy riešia podobné emócie, ktoré môžu sami cítiť.
- "Magické" alebo ochranné predmety: Mnohé deti nájdu útechu vo veciach, ktoré môžu vnímať ako "magické" alebo ochranné. Či už ide o špeciálnu hračku, nočné svetlo vo forme obľúbenej postavičky, alebo "strážneho" plyšáka, tieto predmety môžu poskytnúť psychologický komfort a pocit bezpečia. Rodičia by ale mali byť obozretní, aby sa dieťa na „magického ochrancu“ neupínalo príliš silno. Niekedy sa môže stať, že deti majú problém rozlúčiť sa s takýmito predmetmi, keďže sú pre ne symbolom bezpečia a ochrany.
- Postupné zvyšovanie úrovne tmy: Začnite s mierne zatemnenou izbou a postupne zvyšujte úroveň tmy, keď si vaša ratolesť už na tmu privyká.
Prispôsobenie prostredia spálne:Kvalita prostredia, v ktorom deti spia, má priamy dopad na ich spánok a celkovú pohodu. Vzhľadom na to, že mnohé deti zažívajú strach z tmy, je dôležité, aby ich spálňa bola nielen pohodlná a príjemná, ale aj navrhnutá tak, aby poskytovala pocit bezpečia a ochrany.
- Vhodné osvetlenie detskej izby: Nástenné lampičky alebo stropné svetlá môžu poskytnúť dostatočné množstvo svetla na to, aby sa dieťa cítilo bezpečne, zároveň však nenarušujú prirodzený spánkový cyklus. Mäkké, jemné svetlo pomáha udržiavať pokojnú atmosféru a znižuje úzkosť, ktorá môže byť spojená s úplnou tmou. Niektoré nočné svetlá môžu byť navrhnuté tak, aby pripomínali priateľské postavičky alebo objekty, ktoré sú deťom sympatické, čo môže ďalej pomôcť vytvoriť prostredie, v ktorom sa budú cítiť bezpečne.
- Farba stien a dekorácie môžu výrazne ovplyvniť pocit bezpečia v detskej izbe. Upokojujúce farby ako sú mäkké modré, zelené alebo pastelové tóny môžu mať na deti upokojujúci efekt a znižovať úzkosť spojenú s tým, že sa nachádzajú v tmavom prostredí.
- Tichá spálňa s primeranou teplotou: Rovnako je dôležité udržiavať v spálni príjemnú a konštantnú teplotu. Príliš teplé alebo príliš chladné prostredie môže zhoršovať spánkové problémy, takže sa snažte o optimálnu teplotu okolo 18 - 22 °C.
- Organizovaná izba bez neporiadku: Uistite sa, že detská izba je dobre organizovaná a bez neporiadku, ktorý by mohol v noci vytvárať tienisté a strašidelné obrysy. Tieto zmeny vo fyzickom prostredí môžu významne prispieť k pokojnému a zdravému spánku vašich detí, čo je nevyhnutné nielen pre ich fyzické, ale aj psychické zdravie. Boj so strachom z tmy nie je len o eliminácii tohto strachu, ale o vytvorení prostredia, ktoré podporuje zdravý vývoj a zdravý spánok. Pokojná a bezpečná spálňa, v ktorej sa dieťa necíti ohrozené tým, čo sa skrýva v tme, je základom pre zdravý spánok.
Kedy vyhľadať odbornú pomoc:Ak strach neustupuje a je príliš intenzívny alebo začne ovplyvňovať bežné fungovanie, napríklad, ak sa dieťa bojí ísť do školy, nechce spať samé bez vás v izbe alebo máva nočné mory, je namieste konzultácia s detským psychológom. O vážnej úzkosti alebo fóbii hovoríme vtedy, keď strach ovplyvňuje väčšinu správania dieťaťa alebo každodenný život rodiny (spánok, rodinné výlety, chodenie do školy, stravovanie, priateľstvá). V tom prípade je vhodné porozprávať sa pediatrom a nájsť pre dieťa vhodného terapeuta. Ak sa dieťa bojí naozaj všetkého a neviete prečo, možno bude lepšie konzultovať tento problém s detským lekárom a nehľadať odpovede na blogoch alebo fórach pre mamičky.
Nahota v Rodine: Zlatá Stredná Cesta k Zdravému Vnímaniu Tela
Vnímanie nahoty je v každej rodine úplne iné. Pre niekoho je to tabu a ani rodičia sa nechcú ukázať pred svojimi deťmi odhalení. Iní to berú ako bežnú súčasť života, ale možno svojou priveľkou otvorenosťou pripravujú deťom nepríjemné chvíľky. Psychologička Dana Comas z Centra pre zdravý vývin ALMA vysvetľuje, aký je ten správny prístup k nahote a ako by sme ju mali vnímať vo vzťahu k deťom. Je lepšie uplatniť ten konzervatívny hanblivejší spôsob, alebo by sme im mali ukázať, že odhaľovanie sa nie je žiadne tabu a nemali by k nemu pristupovať priveľmi úzkostlivo? Podľa Comas asi najvýhodnejšie je hľadať „zlatú strednú cestu“ tak, aby nešlo ani o úplné tabu, ale zároveň aby ani veľmi voľný prístup k nahote nespôsoboval to, že dieťa nevie odhadnúť sociálne hranice nahoty a intimity.
Vekové vnímanie nahoty deťmi:U najmenších detí a škôlkárov je vnímanie nahoty najprv na hladine zvedavosti, záujmu o ľudské telo a rozdielov medzi mužmi a ženami. Nahota je pre nich ešte oddelená od sexuality. Ide o prirodzené objavovanie a je to zdravé. Je to veľmi dobrý čas, kedy môžeme deti prirodzene začať učiť, odovzdávať im nielen informácie, ale aj zdravý postoj k ľudskému telu a jeho funkciám. S pribúdajúcim vekom sa do vnímania nahoty začínajú primiešavať nové pocity, väčšia zvedavosť ohľadom fungovania pohlavných orgánov, prichádza pocit hanbenia sa, potreba súkromia.
To, kedy začne byť nahota rodičov pre ich deti nepríjemná alebo neželaná, závisí od mnohých vecí. Vo veľkej miere je to ovplyvnené tým, ako s ňou narábajú sami rodičia. Vo všeobecnosti nový pohľad na nahotu začína v období dospievania, kedy sa začína ozývať i téma sexuality a zrenia. Na to, kedy by rodičia nemali chodiť pred svojimi deťmi nahí, neexistuje univerzálna odpoveď. Ak je nahota v rodine vnímaná voľnejšie, tak taký čas možno ani nenastane. Najdôležitejším vodítkom je vnímať to, ako odhalenie rodičov vnímajú deti, či im to nie je nepríjemné. Vtedy ide skôr o to, aby sa jednotliví členovia rodiny rešpektovali a upravili mieru nahoty tak, aby to bolo v poriadku pre všetkých. Rodič sa môže otvorene spýtať svojho dieťaťa, či mu je nepríjemné vidieť rodiča nahého a ak áno, tak na to adekvátne reagovať.
V dnešnej dobe deti dospievajú pohlavne skôr, menštruácia u dievčat sa posúva do nižšieho veku a s tým prichádzajú nové témy. Preto by si rodičia mali nastaviť časové hranice, kedy hovoriť o týchto témach podľa ich vlastného dieťaťa, nie podľa toho ako to kedysi bolo v ich detstve a mladosti.Je ťažko vymedziť časovo, kedy sa u detí prebúdza silnejšie sexualita. Samozrejme to veľmi výrazne závisí od telesnej i duševnej zrelosti dieťaťa. Malé deti nahotu nemajú spojenú ešte priamo so sexualitou, ale neskôr, práve v období kedy sa začnú hanbiť a majú potrebu svojej intímnej zóny, prichádzajú prvé predstavy a túžby, ktoré už k sexualite patria. Je to však proces, neudeje sa to zo dňa na deň. No je tiež dobré odsledovať, či sa dieťa začína zaujímať o túto oblasť. Je fajn to využiť na to, aby rodič dieťaťu dal jasne najavo, že ak má nejaké otázky, nejasnosti, môže sa opýtať. Ak rodič bude pristupovať príliš prudérne, môže sa stať, že dieťa bude hľadať odpovede na svoje otázky niekde inde. Internet, kamaráti, časopisy nemusia byť vždy dobrým zdrojom, a preto je fajn, tieto témy otvárať a ponúkať. Keď rodič nevie ako na to, môže si pomôcť vhodnou knižkou určenou pre deti a debatovať o nej. Prípadne teenagerovi dajte prečítať knihu, ktorú ste si predtým sám preštudovali aj vy a môžu sa k nej spolu vrátiť. O tom, že je dôležité rozprávať sa s deťmi aj o sexe a rozhodne túto tému netabuizovať prehovoril aj uznávaný detský psychiater.
Kedy rešpektovať súkromie detí?Kedy začať viac rešpektovať súkromie svojich detí? Odkedy by sme im trebárs nemali vojsť do izby, keď sa prezliekajú alebo do kúpeľne, keď sa sprchujú? Alebo by sme to mali brať ako prirodzenú vec a nemali by sme k tomu zaujať nejaký iný postoj? Comas k tomu hovorí, že je to opäť úplne na osobnom prežívaní dieťaťa. Nemá význam hovoriť o nejakom konkrétnom veku, lebo to môže byť u detí rozdiel dva, tri i viac rokov. Rodič by mal citlivo vnímať tú chvíľu, kedy sa dieťa začne skôr zatvárať, možno skrývať viac svoju nahotu. Vtedy je veľmi fajn, nastaviť si hranice a pravidlá súkromia oboma smermi. Toto obdobie môžeme využiť na rozhovor o osobných hraniciach a intimite. Vo všeobecnosti sa deti začínajú hanbiť za svoje nahé telo v období puberty, vo veku od 11 do 15 rokov. Samozrejme, tieto ich pocity treba rešpektovať. Napríklad tak, že deťom „nelezieme“ do kúpeľne, keď vieme, že im to prekáža.
Rodičovské chyby a ich dôsledky:Každý extrém môže často prinášať problémy. Ak je nahota v rodine tabu, tak je hrozba toho, že dieťa si nemusí prirodzene vytvoriť pozitívny vzťah k svojmu nahému telu, čo môže byť veľmi problematické pre vytvorenie zdravého sebaobrazu a budúcich partnerských vzťahov. Mnoho rodičov si neuvedomuje, aký silný vplyv má na dieťa i to, ako rodič komentuje sám seba v zrkadle. Dieťa sa tak prirodzene učí byť niekedy priveľmi kritické, až neláskavé k svojmu vzhľadu. Ak má rodič zdravý a otvorený vzťah k nahote, je pravdepodobné, že dieťa bude otvorené sa od neho učiť, pýtať sa ho na veci súvisiace s nahotou a neskôr sexualitou. Dôležité je naučiť ho prijímať ľudské telo s jeho krásami aj nedokonalosťami.Na opačnom póle môže stáť postoj, kde neexistuje žiadne tabu a hranice. Tu hrozí dieťaťu, že nebude vedieť odhadnúť hranice nahoty, intímnej zóny druhých ľudí. Preto je veľmi dôležité učiť svojich potomkov, že to ako ľudia vnímajú nahotu, je rozdielne a je dobré naučiť ich rešpektovať to. Naučiť ho to, že niekto sa hanbí viac, iný menej, že pre niekoho je normálne ísť na nudapláž, ale pre niekoho to je nepredstaviteľné.
Ako prekonať strach?
Praktické Aspekty Nahoty v Rodinnom Živote a Spoločnosti
Osobne sa domnievam, že nie je potrebné skrývať svoje telo pred dieťaťom, ak ho chce vidieť, ale netreba mu to vnucovať. Nahota človeka je však prirodzená vec, veď všetci prichádzame na svet nahí. Každá rodina má svoje zvyklosti, ktoré sa týkajú nahoty pred dieťaťom. Je to aj dohovor medzi oboma rodičmi. V niektorých rodinách chodia po byte rodičia nahí, v iných rodinách je to neprípustné. Pokiaľ sa nechcete pred dieťaťom odhaľovať, neospravedlňujte sa sama pred sebou, že to inak nejde. Rodičia sa zamýšľajú nad tým, ako deti asi vnímajú ich nahotu. Povedzme, že mama sa sprchuje, dieťa na ňu zvedavo hľadí, alebo rovno vyvaľuje oči. Nuž, v prvom rade to závisí od veku dieťaťa. Podľa mňa nie je vôbec vhodné pred malým dieťaťom do troch rokov sa sprchovať, nie však kvôli nahote, ale preto, že keď sme v sprche, nemôžeme zakročiť, keby robilo nejakú činnosť, ktorá je nevhodná a pri ktorej by si mohlo ublížiť. A pokiaľ je dieťa staršie, netreba ho odohnať s tým, že sa nepatrí pozerať na druhých ľudí, keď sa sprchujú. Je vhodné spýtať sa dieťaťa, čo ho na našom tele zaujíma a prečo.
Detská zvedavosť a dotyky:Detská zvedavosť je prirodzená, dieťa si okamžite všimne rozdiely medzi jeho telom a telom rodičov a je veľmi pravdepodobné, že sa na ne priamo spýta. Deti poznávajú nielen očami, ale aj (alebo najmä) rukami. Typická detská vlastnosť - všetko si chcú ohmatať. Čo keď sa chce dieťa dotýkať nahého matkinho tela? Napríklad 3- či 5-ročné deti často priťahujú obnažené prsníky matky, keď ich vidia pri sprchovaní alebo obliekaní. Dovoliť im to, či nie? To už závisí od viacerých okolností. Niektoré deti sú dojčené veľmi krátko alebo vôbec a niektoré aj do šiestich rokov. Dlhšie dojčené deti nachádzajú aj emocionálne uspokojenie pri pohľade na prsníky matky. Treba im to dovoliť. Stáva sa zároveň, že keď mamička prestane dieťa dojčiť, napríklad preto, lebo na svet prišiel mladší súrodenec, dieťa si chce z času na čas aspoň pohladiť matkin prsník, alebo sa k nemu pritúli pri zaspávaní. Ak dieťa porovnáva napríklad prsníky mamy s otcovými, treba mu primerane jeho veku vysvetliť, prečo sú také rozdielne. Ide o systém postupných krokov. Ak sú však deti zvedavé na otcovu cikulku alebo maminu pišinku, treba im vysvetliť, v čom sa líšia, ale nedovolíme im chytať ich. A čo povedať? Napríklad najmenším deťom je dobré vysvetliť to tak, že z hľadiska hygieny sa to nemá. Veď aj keď ideme na záchod, potom si umývame ruky. Mnohí psychológovia tiež radia učiť deti už od najmenšieho veku, že tieto dotyky sú intímne a tak, ako sa nikto nemôže dotýkať ich nahého tela, ani ony sa nemôžu dotýkať cudzích nahých tiel. Je to ochrana pred možným sexuálnym zneužívaním detí.
Nahota na verejnosti:Je leto, chodíme s deťmi na pláže a kúpaliská, kde sa často opaľujú cudzie ženy „hore bez“. Názory na monokiny sa rôznia - kým jedni tvrdia, že to kazí morálku našich detí, iní oponujú, že deti si napoly vyzlečené ženy ani nevšimnú, kým ich na to neupozornia svojimi rečami sami dospelí. Ak si to dieťa všimne, vysvetlíme mu, že existujú aj nuda pláže a takáto teta by mala ísť tam. Alebo mu povieme, že „hore bez“ sa obyčajne opaľujú ženy, ktoré veľmi túžia, aby upútali pozornosť, tak je najvhodnejšie nevšímať si ich. Možno ich to potom prestane baviť a dajú si plavky aj na prsia. Mamička sa tiež môže pripraviť na to, že dieťa sa jej spýta, prečo sa ona sama takto neopaľuje. Vtedy je dobré mať pripravenú úprimnú odpoveď. Nemyslím si však, že to kazí morálku detí, veľmi však závisí aj od toho, ako to dieťaťu vysvetlíme. Takisto je pravdou, že niektoré deti si to ani len nevšimnú a vtedy je najlepšie ich na to vôbec neupozorňovať.
A tu sa dostávame k ďalšej otázke - dokedy je ešte spoločensky prijateľné, aby bolo dieťa bez plaviek na pláži? Napríklad v Amerike je to absolútne zakázané a neprijateľné. Nuž, fakt je, že toto ovplyvňujú nielen rodičia, ale najmä deti. Na voľných plážach pri jazerách môže byť dieťa aj nahé, pokiaľ sa nezačne hanbiť. Ale tak či tak, odporúčam plavky už malým deťom, a to predovšetkým preto, aby sa nezranili na štrkových plážach. Nečakajte, že vám niekto povie presný dátum - ono je to totiž veľmi individuálne, závisí to aj od povahy dieťaťa, výchovy a ďalších skutočností. Napríklad obézne dieťa sa hanbí za svoje telo už v predškolskom veku. Nie však pred rodičmi, ale pred druhými, cudzími dospelými aj deťmi.
Z osobných skúseností vieme, že čím viac sa na takéto veci poukazuje, zakazuje, tak tým skôr to deti začne zaujímať, že „čo za tým je, že je to také zakázané“. Keď boli deti malé a videli napríklad ženu „hore bez“ v novinách, stačilo vysvetlenie, že „tete je asi teplo“. Teraz, keď majú okolo 10 rokov, im vysvetlíme, že sú to ženy, čo si buď nevážia samy seba, svoje telo, alebo im ide len o peniaze, tak to robia. Zatiaľ to takto chápu, časom zase „upresníme vysvetlenia“. Pred nahotou sa skrývať nedá, je to všade. Nehovorím, že treba deťom ukazovať nevhodné veci a nekorigovať to, ale treba im povedať, ako to vidíte vy ako rodina primerane veku. U maličkých by som to nejako neriešila. U starších - už ten 1.
Sociálna Fóbia a Kedy Hľadať Odbornú Pomoc
V posledných rokoch výrazne rastie počet mladých ľudí so sociálnou fóbiou alebo s agorafóbiou. Sociálna úzkostná porucha je druh úzkosti, ktorý môže u detí vyvolať extrémne obavy z odmietnutia alebo negatívneho hodnotenia inými ľuďmi. Deti so sociálnou fóbiou nie sú len plaché. Majú taký strach, že sa vyhýbajú aj veciam, ktoré chcú alebo potrebujú. Odmietnu rozprávať sa so spolužiakmi, so vzdialenejšími príbuznými alebo jesť v reštaurácii, pretože sa boja toho, čo by si o nich mohli myslieť. Najčastejšie sa tento problém vyskytuje medzi 8. a 15. rokom. Ak vidíte, že dieťa sa bojí stretávať s inými deťmi, neteší sa do školy, v škole je tiché, odmieta byť v centre pozornosti a uťahuje sa do seba, môže ísť o sociofóbiu. Pozor - veľmi často súvisí aj so šikanovaním.
Keď sa dieťa vo veku troch rokov schováva „mame pod sukňu“, vyhýba sa očnému kontaktu so všetkými ľuďmi okrem tých z vlastnej domácnosti, hanbí sa, neodpovedá na otázky a s nevyhnutným kontaktom (napríklad s lekárom) má taký problém, že mu je až do plaču, opäť nie je na mieste, aby bolo označované za mamánka alebo usmrkanca. Medzi prejavy sociálnej fóbie môže patriť červenanie sa, návaly horúčavy, zvýšené potenie, ale aj ťažkosti s dýchaním či úzkosť a potreba zvracania. Ak má dieťa takéto príznaky, odporúčame navštíviť detského psychológa. Ak sa len hanbí, nebojte, vyrastie z toho a možno bude len introvertom.
Nemusí vám ako rodičovi byť jasné, z čoho má dieťa extrémny strach, ale pri týchto príznakoch spozornejte a vyhľadajte odborníka. Psychické príznaky môžu zahŕňať strach, úzkosť, nervozitu, výbušnosť, vnútorný nepokoj a neschopnosť uvoľniť sa, pocit ohrozenia, nadmernú bdelosť, nespavosť, ťažkosti s koncentráciou a pamäťou. Telesné príznaky môžu byť závraty, mdloby, triaška, chvenie či napätie v celom tele alebo vo svaloch, zášklby svalov, pocit hrče v hrdle, problémy s prehĺtaním, búšenie srdca, zrýchlený pulz, tlak alebo zvieranie na hrudi, pocit nedostatku vzduchu, plytké dýchanie, chvenie alebo nepríjemné pocity v žalúdku či bruchu, nevoľnosť, pocity na vracanie, hnačka, únava a vyčerpanosť, návaly tepla a chladu, potenie, sucho v ústach, studené alebo spotené ruky, bolesti hlavy, bolesti chrbta, pocity mravčenia, tŕpnutia či znecitlivenia v končatinách alebo iných častiach tela. Špeciálnou kategóriou sú deti, ktoré zažili násilie alebo iný traumatický stav, ktoré si vyžadujú osobitnú pozornosť a odbornú pomoc. V dnešnej uponáhľanej dobe plnej nečakaných nástrah číha na detskú psychiku množstvo hrozieb. Citlivé úzkostlivé dieťa je náchylnejšie na vznik určitých strachov.
tags: #dieta #sa #boji #nahoty