Problém, keď dieťa odmieta zaspávať samo vo svojej izbe, tvrdí, že sa bojí tmy a vyžaduje prítomnosť rodiča, kým nezaspí, je bežnou výzvou pre mnohé rodiny. Táto situácia vyvoláva v rodičoch často pochybnosti a otázky, ako správne postupovať, najmä keď sú vystavení tlaku zo strany svojho okolia. Je dôležité si hneď na úvod uvedomiť, že strach z tmy nie je výnimočný ani u starších detí, napríklad jedenásťročných, a rovnako tak obavy zo samostatného spania môžu pretrvávať u detí vo veku sedem, deväť, či dokonca dvanásť rokov.
Porozumenie strachu dieťaťa a rodičovská dilema
Milá čitateľka, ak sa vám žiada poznať názor, ktorý je dôležitejší ako názor vašich blízkych, mali by ste vedieť, ako je vám samej v tejto situácii a či ju chcete riešiť len ako podnet od druhých, alebo vás samu tlačí. Vaše správanie môže byť iba odpoveďou na synovo volanie o pomoc. Nevylučuje sa však ani, že vám je príjemné napríklad zostávať pri ňom a oddýchnuť si, alebo sa vám unavenej nechce s ním prieť a už ste to vzdali. Nezriedka sa stáva, že čas strávený uspávaním zamedzuje vzácnemu manželskému času. Mnoho rodičov sa v tejto téme cíti neisto a sami majú problém so separáciou. Chcú, aby sa ich dieťa cítilo v bezpečí, a nedokážu uniesť predstavu, že ich dieťa je vystrašené. Obávajú sa, že ak prinútia dieťa spať samo, ak nie je pripravené, emocionálne alebo psychicky mu ublížia. Následne sú aj takí rodičia, ktorí tvrdia, že chcú, aby ich dieťa spalo samo, ale už nevedia, čo viac by preň mohli urobiť, hoci sa dieťa snažili uisťovať a vysvetľovať mu situáciu. Problém vidia v tom, že rodičia nedôverujú svojim deťom, že dokážu tieto situácie zvládnuť, a veria, že tento strach je na ich plecia priveľa, a nedokážu pevne nastavovať dieťaťu hranice.
Dôvodom, prečo deti nechcú spať samé, môže byť viacero. Môže ísť o problém, ktorý je u detí veľmi častý nielen vo veku deväť rokov, ale aj neskôr. Ako deti rastú, rastie aj ich fantázia. Teda aj schopnosť predstaviť si rôzne nebezpečenstvá. Môže mať koreň od strašidelného filmu, cez vážnu udalosť v rodine, tragédie v správach, obavy zo zlyhania, pričom rodič o tom nemá ani potuchy. Tieto predstavy môžu vyústiť do uvedomenia si skutočnosti, ako veľmi sú vo svete zraniteľné. A práve v spánku si vôbec nie sú vedomé toho, čo sa okolo nich deje. Problém mohol vzniknúť bezprostredne potom, ako si dieťa pozrelo strašidelný film, videlo niečo zlé v správach, alebo počulo reálny tragický príbeh niekoho, koho osobne pozná. Rodič o tom ani nemusí vedieť, no dieťa tieto prijaté informácie nemusí vedieť spracovať a tam sa všetko začne.
Deti cítia a chápu úzkosť a strach svojich rodičov
Hlbšie príčiny detského strachu zo spania samého
Racionálna diskusia v takých chvíľach nepomáha, lebo mozog dospelého je iný ako detský. Ten sa stále riadi základnými inštinktmi, a preto mu večer počas neistoty šepká, že je to otázka prežitia. Preto dieťa hľadá ochranu u rodiča. Keďže má spať samo, tak chce aspoň svetlo. Akékoľvek rozumné zdôvodňovanie a bagatelizovanie detských obáv pritom neprináša žiadne ovocie. V minulosti nespočetné generácie detí naozaj spali so svojimi rodičmi alebo v ich tesnej blízkosti. A tieto deti prežívali častejšie ako tie, ktoré boli ponechané samé na seba. V podstate ide o akýsi prirodzený pud. Mozog dospelého človeka je iný ako detský mozog, ktorý sa riadi základnými inštinktmi. A ten mu v noci, počas neistoty, šepká, že musí prežiť. V minulosti deti vždy spávali s rodičmi alebo v ich blízkosti, bolo to prirodzené, lebo potrebovali skutočne ochranu. Takto mali deti väčšiu šancu na prežitie a pred tisíckami rokov im v noci hrozilo reálne nebezpečenstvo. No detský mozog takto funguje stále, hoci je tento ich prirodzený inštinkt v dnešnej dobe väčšinou nesprávny a žiadne reálne nebezpečenstvo už deťom nehrozí.
Pokiaľ nejde o špecifiká ako je strach z odlúčenia alebo posttraumatická stresová porucha, repertoár detského strachu zahŕňa najmä tmu, neidentifikovateľné nočné zvuky, zlých ľudí, únoscov, zlodejov, strašidlá, mátohy, búrky, hromy a podobne. Vo veľmi výnimočných prípadoch môže mať podľa odborníkov úzkosť dieťaťa pôvod aj vo všeobecnej neistote, úzkosti či dokonca až depresii, avšak takéto prípady sú veľmi zriedkavé. Väčšinou je to znakom závislosti dieťaťa na rodičoch, ktorí ho dokážu ľahko upokojiť. Stres v škole, hádky doma, obavy zo zlyhania, strach z filmov a správ, to všetko je to, čo dnes vyvoláva u detí úzkosť a môže podporovať závislosť na rodičoch. Dôležité je tiež zamyslieť sa nad tým, či tu náhodou nehrá svoju rolu aj vaša rozpoltenosť, náklonnosť, pocit viny, vlastná rodičovská úzkosť.
Mýty a fakty o výchove a samostatnosti v spánku
Schopnosť samostatne sa upokojiť nutne potrebujeme všetci. A tú je možné získať pomocou skúsenosti, teda tréningu. Psychológovia Susan a David O´Grady upozorňujú, že táto schopnosť sa nedá získať len tak, ale učíme sa ju práve skúsenosťami. Dokázať sa spoľahnúť sám na seba je niečo, čo deti potrebujú trénovať.
Často sa hovorí, že ak dieťa dostane veľa pozornosti, bude rozmaznané. To je tiež mýtus. Veľmi sa toho bojíme, ale v skutočnosti ani nevieme povedať, čo je to rozmaznané bábätko. Také bábätko v podstate neexistuje. Bábätko potrebuje, aby sme naň reagovali. Čím je však staršie, tým pomalšie si môžeme dovoliť reagovať, a nie vždy musíme splniť to, čo chce. Nevieme ho však rozmaznať tým, že mu venujeme pozornosť. Dieťa vieme rozmaznať tým, že mu nedovolíme byť samostatným alebo že ho nenecháme veci vyskúšať, čím mu ukážeme, že mu nedôverujeme. Keď sa ho pýtame, čo chce, ale potom ani nepočúvame, čo povedalo. Keď všetko robíme zaňho. Bábätká veľmi rady robia veci samy, aj keď im to nejde. Ideálne je všimnúť si, čo dieťatko už vie, a postupne to podporovať. Ak však všetko robíme zaňho, napríklad ho obliekame do troch rokov alebo nerešpektujeme jeho vôľu, skôr takto vychováme rozmaznané, nesamostatné dieťa. Keď zaňho o všetkom rozhodujeme a nenecháme mu zážitky samostatnosti. Ak to dieťaťu dovolíte, odmení sa tým, že naozaj bude samostatné.
Ďalším rozšíreným mýtom je tvrdenie, že dieťa treba nechať vyplakať sa samo v izbe, potom zaspí a nabudúce bude aj samo dobre zaspávať. Nie je to len staršia generácia; v niektorých krajinách je aj v súčasnosti normálne rozmýšľať o spánku detí tak, že ich naň treba trénovať. Niektorí ľudia chcú docieliť, aby dieťa samo zaspávalo, tým, že nereagujú na jeho plač pri zaspávaní. Na druhej strane nemáme žiadne dôkazy, že vyplakaním sa dieťa naozaj naučí samo sa upokojiť. Samoupokojenie vyžaduje schopnosti, ktoré ešte nemá, tie sa vyvíjajú pomerne dlhý čas v prvom roku života a aj neskôr. A vyvíjajú sa skôr tým, že je dieťa v bezpečnom prostredí. Vyplakanie je niečo, čo síce u mnohých detí pravdepodobne funguje, na druhej strane však nevieme, aké to má dlhodobé účinky. A niektoré deti budú plakať aj desiatu noc.
Plač dieťaťa je jeden z prvých zvukov, ktoré dieťa vydá, a zo začiatku jeden z mála jeho komunikačných nástrojov. Kedysi sa razila teória, že plač dieťaťa netreba brať príliš vážne - že ak mu nebudeme venovať pozornosť, odnaučí sa to. Alebo ľudia hovorili, že je len rozmaznané. Mnohé výskumy však ukázali, že tento predpoklad nie je správny. To hlavné, čo má rodič robiť, je citlivo reagovať na signály dieťaťa, a v začiatkoch je jedným z hlavných signálov plač. Rodič sa postupne naučí rozoznávať, o aký plač ide. Plač vždy vyjadruje nejakú potrebu a na začiatku treba brať vážne úplne každý, kým sa rodič nenaučí, čo ten-ktorý vyjadruje. Neskôr už vie, kedy len mrnká, kedy je frustrované a môže si dovoliť počkať, nech sa naučí samo trochu upokojiť. Keď však je v panike a je to poplach, treba zasiahnuť hneď.
Budovanie bezpečia: Citlivá odozva a pevné puto
Veľmi veľa výskumov dokazuje, že dospelí, ktorých rodičia boli citlivejší, sú na tom rozumovo, emočne a dokonca aj fyzicky lepšie - majú lepšiu imunitu či menej kardiovaskulárnych chorôb. Citlivým reagovaním dieťaťu naozaj pomáhame. Neznamená to však, že musíme od narodenia až do konca puberty všetkému vyhovieť. Dôležité je, aby dieťa pred narodením a v prvom roku malo bezpečné prostredie, dostávalo primerane veľa podnetov, ktoré však dostane prirodzene. Dieťa má tendenciu samo sa prirodzene zdravo vyvíjať. Rodičia nech si dávajú pozor, aby na dieťa primerane reagovali a boli citliví na signály, ktoré vysiela - aby sme ho príliš často neignorovali, no zas ani nezahlcovali. To, keď má dieťa s najbližšími osobami vytvorenú vzťahovú väzbu - vzťah plný dôvery, v ktorom sa cíti bezpečne. Ide hlavne o to, aby dieťa malo pocit, že jeho svet je predvídateľné miesto, rodičia sú tam stále preňho a sú citliví na jeho potreby.
Je pravda, že mnohí dospelí si nepamätajú veci, ktoré sa stali medzi druhým až štvrtým rokom života, čo voláme detská amnézia. Odohráva sa to však na inej úrovni. Dieťa si možno nebude pamätať, či vôbec malo oslavu svojich druhých narodenín, ale jeho telo si akoby bude pamätať, či v ranom veku vyrastalo v bezpečí alebo nie. Telo vám to v dospelosti spočíta. Ak ste vyrastali v prostredí, ktoré nebolo bezpečné a nebolo predvídateľné, a trebárs tam bolo násilie, v dospelosti môžete mať automatické reakcie na situácie, o ktorých ani neviete, odkiaľ prišli. Ide napríklad o situácie, ktoré väčšina ľudí vyhodnotí ako neutrálne, ale vy ich vnímate ako hrozbu.
V posledných rokoch sa veľmi veľa hovorí o dôležitosti bondingu a postupne na to reagujú aj pôrodnice. Dieťatko má prirodzený inštinkt, že ak ho tesne po pôrode priložíme na telo mamy, postupne sa „vyšplhá“ hore, prvýkrát sa prisaje, s čím je spojený systém automatických správaní. Pre mamu aj dieťa to má veľmi priaznivé dôsledky. Spustí to kaskádu hormónov, vďaka ktorým má matka napríklad väčšiu šancu, že bude úspešne dojčiť, alebo že bude citlivá na signály dieťaťa. Na druhej strane, zamilovanie sa rodiča do dieťaťa nie je niečo, čo musí prebehnúť hodinu po pôrode. Podľa rôznych výskumov pre viac ako polovicu párov trvá proces zamilovania sa do dieťaťa dni, týždne aj mesiace a je to úplne v poriadku. Dôležité je, aby rodičia nerezignovali, ak sa to nepodarí hneď po narodení. Vieme, že benefity pripútania sa k dieťaťu sú mnohé - na biochemickej úrovni to závisí od hormónu oxytocínu, ktorý nám rodičom veľmi uľahčuje život. Napríklad nám pomáha lepšie spoznať signály dieťaťa. Dokonca ak mama, ktorá má vyššiu hladinu oxytocínu, počuje plač dieťaťa, na rozdiel od nerodiča v nej plač nevyvoláva paniku, ale empatiu. Ak sme tvoriví, nie je problém mať bonding ani po cisárskom reze, v niektorých nemocniciach priložia bábätko k tvári alebo na nahú hruď otca.
Mnoho rodičov si pripraví pre novorodenca postieľku, no mnohí ju nikdy nevyužijú. Deti spia v rôznych kultúrach rôzne a drvivá väčšina z nich má zdravý spánok. Razíme tézu, že pokiaľ má dieťa bezpečný priestor na spanie, je vyspaté a čulé, má spať tak, aby bolo spokojné ono aj rodina. Pre mnohých rodičov práve spoločné spanie, hlavne na začiatku, výrazne uľahčuje nočné dojčenie. Bábätko upokojuje dych mamy aj vôňa niekoho, koho pozná. Na druhej strane sú rodiny, kde to jednoducho nejde, pretože majú napríklad ďalšie malé deti. Alebo sú ženy, ktoré sa nevyspia, ak je pri nich bábätko, lebo sú celú noc v strehu. Sú aj rodiny, kde s tým partner nesúhlasí. Nedá sa teda paušálne určiť, či je lepšia samostatná posteľ alebo spánok s rodinou. S dvomi výnimkami - ak spí rodina spolu, musí to byť naozaj bezpečné.
Praktické stratégie pre prekonanie strachu a podporu samostatného spania
V prvom rade je dôležité dať synovi najavo, že dôverujete jeho schopnosti zvládnuť zaspávanie aj spánok bez svetla, ktoré mu škodí. Vaša láskavá rozhodnosť mu pomôže postaviť sa svojim strachom.
Vytvorenie bezpečného prostredia a večernej rutiny
Pred spaním dodržujte „rituály“ - rovnaký čas na spánok, umývanie alebo kúpeľ pred spaním, objatie, pusa. Rutinne vykonávané činnosti pomáhajú dieťaťu navodiť pocit istoty a bezpečia. Keď bude dieťa vedieť, čo ho čaká, bude sa mu ľahšie zaspávať. Všetko je to len o zvyku. Nastavte večernú rutinu na 20 až 30 minút a dodržte ju. Pravidelnosť je upokojujúca. Všímajte si, čo robí pred spaním. Má obľúbené hračky, s ktorými spí? Napráva si špeciálne periny? Cieľom je vytvoriť mu čo najpríjemnejšieho pocit bezpečného prostredia. K tomu patria aj jasne odkomunikované pravidlá zaspávania. Veci v tme vyzerajú inak a pripomínajú niečo nebezpečné, preto z praktického hľadiska pomáha pripraviť izbu vopred optimálnym svetlom, hoci slabým, ale osvecujúcim ju celú; rozprávkou, hudbou na počúvanie; pootvorenými dverami. Prezrite spoločne kúty, skriňu, zatvorené okno. K posteli dajte baterku, nejaký zvonček, pištoľ, jednoducho „prvú pomoc“, ktorú by použil v prípade núdze. Získa istotu, že sám má veci pod kontrolou a že je silnejší ako to, čoho sa bojí. Ak chcete dieťaťu ponechať zasvietené svetlo, tak potom musí ísť len o malé, tlmené nočné svetielko, ktoré ho nebude rušiť v spánku.
Postupné kroky a komunikácia
Postupnými krokmi môžete dieťa posilňovať, až kým si samo nezačne dôverovať, že to zvládne, a samo sa s obavami vyrovná. Začať môžete sedením na posteli a držaním za ruku, postupne sedieť pri nohách bez držania, o niekoľko dní, keď si zvykne, postupovať so stoličkou ďalej za dvere, až kým nezískate primeraný odstup. Pred zaspaním ho učiť presmerovať myšlienky na príjemné zážitky, spomienky, do detailov si ich predstavovať, prehrávať v pamäti. Rozprávajte sa s ním, nie až v posteli, o strachoch bez bagatelizovania. Ak zistíte, čoho sa bojí, možno sama porozumiete, že to nie je ľahké. Že jeho imaginácia je skutočne hrôzostrašná, desivá. Buďte obozretná pri možných spúšťačoch, ktoré sú „potravou“ pre jeho fantázie, napríklad pri rozprávkach, ktoré nemusia byť definované ako bojové, „škaredé“, ale je v nich množstvo (aj podprahových) podnetov, čím zasievajú do dieťaťa neprimeraný strach. Nehovoriac o kvázi neškodnom rýchlom hľadaní videí na Youtube a „len“ zazretia istých fotiek, obrázkov. Na dlhé obdobie figurujú v predstavách ako hlavný zdroj hrôzy.
Metóda intervalových kontrol a jasné pravidlá
Cieľom je naučiť dieťa priamo vyjadriť, že chce byť s vami, a nedožadovať si to nepriamo vydieraním strachom. Nastavte si spolu čas uistenia. Povedzme, že každých desať minút sa vrátite do izby skontrolovať, či je v poriadku, a uistíte ho, že ste stále poblíž. Nehovorte s ním viac ako dve minúty. Do izby sa vracajte podľa dohodnutého času, nie na synove zavolanie. Vraciate sa v dohodnutom intervale, až dokým nezaspí. Overeným spôsobom, ako naučiť dieťa spať samé v izbe, je pravidelná kontrola dieťatka každých päť či desať minút po uložení. Po prečítaní rozprávky a bozku ubezpečte dieťa, že ho budete chodiť každých päť minút hladkať a kontrolovať, ako to zvláda. Po každom intervale dieťa pochváľte, ako dobre to zvláda, že neplače, alebo nevykrikuje. Intervaly postupne predlžujte. Keď si dieťa po pár dňoch zvykne, chodievajte za ním napríklad len každých pätnásť minút. Postupne sa takto jemným a láskavým spôsobom dostanete k jednej alebo žiadnej kontrole. Buďte trpezlivý a v prvých dňoch rátajte aj s plačom, ktorý je prirodzenou súčasťou prekonávania zmien a strachu z nepoznaného.
Pravidlá, aj keď to deti nikdy nepriznajú, potrebujú, pretože tie im dávajú pocit bezpečia. Jasne ich teda dieťaťu odkomunikujte, aby vedelo, čo od neho očakávate, čo je dovolené a čo nie. To znamená: dieťa musí zostať v posteli celú noc, nie je dovolené z postele vstávať. Dieťa musí zaspávať samo; môžete byť pri ňom, môžete pri ňom sedieť, ale nemôžete pri ňom ležať. Zhasnuté svetlá a žiadny plač. Dieťa na vás nesmie volať, ani si vás žiadať mimo pravidelných časov na kontrolu. Môžete dieťaťu poskytnúť uistenie objatím, ale len vtedy, ak je dieťa v posteli. Je dôležité, aby ste neboli v izbe, keď dieťa zaspí. Tento moment musí dieťa zažiť samé. Snažte sa vyhnúť konverzáciám o pravidlách, strachu a neférovosti, ktoré by trvali dlhšiu dobu. Nehnevajte sa na dieťa za to, že si vyžaduje vašu prítomnosť, a hovorte s ním láskavým tónom. V priebehu niekoľkých nocí by si dieťa malo zvyknúť na spánok osamote.
Psychologické nástroje a motivácia
Meri Wallace LCSW, americká odborníčka na výchovu a detská terapeutka, je presvedčená, že deti rodičov počas noci nepotrebujú. Psychológovia Susan a David O´Grady pripravili programom Dobrú noc obavám odporúčania pre rodičov, ktorí sa v spaní s deťmi zacyklili. Rodičia sú tí, ktorí dokážu zmierniť strach a neistotu dieťaťa. Ich úlohou je byť dieťaťu oporou, ale pomôcť mu vyvinúť aj jeho vlastnú schopnosť bojovať so svojím strachom.
Merišku Ray, terapeutka a autorka detského bestselleru „Som skvelé dieťa“, objavila techniku Bubliny bezpečia. Ide o imaginárnu ochrannú bublinu okolo tela dieťatka, ktorú si budete spoločne pred spaním predstavovať. Táto téma detských strachov a efektívneho používania bezpečnej bublinky je rozpracovaná v Miškinej knihe „Olívia v bublinke odvahy - 19 spôsobov riešenia strachu“, ktorá vnáša do detských príbehov terapeutické metódy.
Systém odmien môže pomôcť dieťa motivovať, zatiaľ čo trest docieli pravý opak. Úspech v prekonaní strachu si zaslúži odmenu. Motivujte ho. Snažte sa dieťa pochváliť slovne, vezmite ho do kina, alebo si naplánujte rodinnú aktivitu. Avšak snažte sa, aby odmeny neboli priveľké, inak by ich dieťa mohlo začať vnímať ako úplatky. Odborníci z organizácie Anxiety Disorders Association of British Columbia odporúčajú absolvovať s dieťaťom tzv. Rebrík strachu. Napríklad, môžete zavolať kamaráta na návštevu k vám domov a dovoliť, aby s vaším dieťaťom strávil celý deň. Neskôr pozvať kamaráta na prespanie k vám domov, prípadne dvoch kamarátov. Potom môžete ísť s dieťaťom ku kamarátovi na návštevu za účelom hrania, ale vy návštevu strávite v inej miestnosti ako dieťa. Nasleduje poslanie dieťaťa na hraciu návštevu ku kamarátovi bez vás, a nakoniec dieťa odchádza k priateľovi na prespanie bez vás. Ak prežíva úzkosť, môže vám raz zavolať, ale najbližšie prespanie by už malo byť bez telefonátu. Ak ide o veľmi úzkostné dieťa, psychológovia odporúčajú, že strachu treba začať čeliť postupne. Znamená to, že rodič zostane v miestnosti, kde dieťa zaspáva.
Kedy a ako prejsť na samostatné spanie
Pri otázke, kedy je správny čas presunúť dieťa zo spálne do vlastnej izby, sa prosím neriaďte žiadnymi tabuľkami. Je v poriadku, ak to urobíte v dvoch rokoch dieťaťa, a rovnako je v poriadku, ak budete mať dieťa v spálni do piatich rokov, pokiaľ to tak skutočne cítite a jeho prítomnosť vážnym spôsobom nenarúša váš partnerský život. Na tom, do kedy je dieťa s rodičmi v spálni, by sa mali rodičia zhodnúť a obaja s tým súhlasiť. Dôležitým faktorom pri rozhodovaní je samozrejme aj mentálny stav dieťaťa v období, kedy sa chystáte k tejto veľkej zmene pristúpiť. Dieťa nenúťte spávať samé vo svojej izbe, pokiaľ je v období, kedy sa napríklad bojí tmy.
V období cca medzi 1,5 a 3 rokmi dochádza k potrebe separácie dieťaťa od matky. Je preto dôležité, aby mamička chápala jeho pokusy o nezávislosť, a rovnako je to dobré obdobie, kedy môže naučiť dieťa spávať samé, pokiaľ je už na to pripravené. Je to hlavne o mamičkinej „intuícii“, ako sa vie naladiť na potreby svojho dieťatka. Dieťa sa potrebuje odseparovať, aby nabralo sebaistotu a pevnú vôľu. Naopak, ak k separácii dôjde príliš skoro, môže sa dieťatko stať ustrašeným, neistým a tým pádom častokrát aj agresívnym alebo neurotickým.
Ako pripraviť detskú izbu na samostatné spanie
Vety ako „Choď do svojej izby a rozmýšľaj, čo si urobil/a“ alebo „Bolí ma už z teba hlava, ak chceš hučať, choď sa zavrieť do izby“ smerujú k tomu, že dieťa vníma izbu ako miesto, kde je za trest. Samé a opustené. Ak je detská izba pre dieťa cudzí priestor, miesto, kde má skrine a kam sa chodí len prezliekať, nemá dôvod cítiť sa tam príjemne. Predtým, ako sa zameriate na otázku, ako naučiť dieťa spať samé v izbe, premyslite spôsoby, akým si dieťa svoju izbu zamiluje. Vymyslite zaujímavé aktivity a trávte tam spoločný čas. Umiestnite do izby malé detské rádio, púšťajte si pri hre veselé pesničky, objímajte sa tam spolu a smejte. Deti sa cítia bezpečne v menších priestoroch a veľká posteľ na ne nepôsobí bezpečným dojmom. Poobzerajte sa napríklad po rozprávkovom stane nad detskú posteľ. Pred samotným veľkým dňom porozmýšľajte nad spôsobmi zútulnenia izby. Nový koberec s jednorožcom, ktorý bude strážiť detské sny, alebo kúzelný obraz so superhrdinom, ktorý bude robiť spoločnosť dieťatku pri každom zaspávaní.
Rodičovská konzistentnosť a intuícia
Ak sa už rozhodnete, nepoľavujte. Syn bude cítiť vašu istotu, zariadi sa v danej situácii. Začne sa cítiť kompetentnejší, silnejší, čím mu pomôžete v zrelosti. Povzbudzujte ho k samostatnosti, odvahe. Vaša láskavá rozhodnosť mu pomôže postaviť sa svojim strachom. Ak ste si isté, že je už dieťa na vlastnú izbu pripravené a emočne vyspelé, buďte vytrvalé a konzistentné. Nenechajte sa odradiť prvým zaplakaním. Vaše dieťa netrpí a vy tam ste stále pre neho.
Ak sa niekto pri vás začne vyťahovať, ako jeho dieťa samé spí v izbe už od pol roka, je na mieste otázka: „Aj vy spíte sami? Prečo sa vyrábajú už niekoľko tisícročí manželské postele? Prečo dospelí ľudia spolu spia v jednej posteli?“ Nad týmto by sme sa mohli zamyslieť. Sme kontaktné bytosti; keď sme šťastní, objímame sa, keď sú deti smutné, takisto dobehnú a pýtajú sa na ruky. A takisto aj pri zaspávaní sa potrebujú cítiť v bezpečí. Rodičia sú pre deti istota.
Predtým než celý proces začnete, spravte si rodinné posedenie, kde si prejdete, čo je problémom a ako ho idete riešiť. Myslite na to, že aj keď je to ťažké, pomáhate tým synovi rásť. Rodič sa potrebuje spoliehať na svoju intuíciu, potrebuje si veci vyskúšať. Zasiahnúť by sme mali jedine vo vyslovene nebezpečných situáciách, ktorých je však málo. Pokiaľ je výchova v rodine láskyplná a konzistentná a dieťa dostáva spôsob výchovy, aký chcete, prevažnú väčšinu času, dokáže sa vyrovnať aj s vecami, ktoré nie sú úplne tak, ako by sme to robili my sami. Keď napríklad občas ide k babke, ktorá ho vychováva trošku inak, väčšina detí to „znesie“. Možno sa na ne niečo nalepí, ale to je prirodzené, ako rodič tomu nezabránite.
Rodičia sú tí, ktorí dokážu zmierniť strach a neistotu dieťaťa. Ich úlohou je byť dieťaťu oporou, ale pomôcť mu vyvinúť aj jeho vlastnú schopnosť bojovať so svojím strachom. Ak to dieťaťu dovolíte, odmení sa tým, že naozaj bude samostatné. Už vieme, že niektoré deti skrátka plačú viac. Ťažšie obdobia, keď dieťa plače viac, nehovoria nič o ich charaktere, či sú dobré alebo zlé. Každé dieťa má iný temperament, teda vrodené základy jeho neskoršej povahy. Niektoré deti napríklad neznášajú zmeny, a to aj dobré zmeny ako nová hračka. Iné sú nadšené, iné sa rozplačú, lebo je to nová situácia. Niektoré deti jednoducho viac plačú, to však neznamená, že by sme to mali brať osobne, že nám dieťa chce robiť zle alebo nás manipuluje. Je to prirodzená variabilita medzi ľuďmi. Deti plačú, lebo je to ich komunikačný nástroj. Ak naňho budeme citlivo reagovať a snažiť sa prísť na to, čo je jeho potreba, nebude plačlivé navždy.
tags: #dieta #sa #boji #spat #same