Nemocnica je pre dieťa akéhokoľvek veku a často aj rodiča prostredím, s ktorým sa neraz spájajú nie veľmi príjemné zážitky. Mnohé deti sa boja neznámeho prostredia alebo zdravotných úkonov, ktoré nevedia presne pochopiť, čo môže viesť k pocitom úzkosti a strachu. Okrem prítomnosti rodiča či zariadení oddelení sa nemocnice snažia zbaviť pacienta strachu aj rôznymi projektmi či iniciatívami. V tomto kontexte zohráva hra mimoriadne dôležitú úlohu, slúžiac ako most medzi obavami dieťaťa a potrebou lekárskej starostlivosti. Hra nie je len zábava; je to esenciálny nástroj pre psychický, sociálny a kognitívny rozvoj, ktorý v náročnom nemocničnom prostredí nadobúda ešte väčší význam. Od jednoduchých hravých aktivít až po špecializované terapeutické prístupy, hra pomáha deťom spracovať ich zážitky, uvoľniť sa a dokonca aktívne participovať na vlastnej ceste k uzdraveniu.
Hra ako terapeutický nástroj: Zmiernenie strachu a stresu
Strach z nemocnice je bežný, pretože nemocnice desia väčšinu ľudí. Avšak najviac trpia strachom z nemocníc deti, ktoré sa často boja bielych plášťov, rukavíc či injekcií. Prítomnosť známeho a milovaného predmetu môže výrazne pomôcť. Keď dieťa drží niečo známe a milované, ľahšie sa uvoľní v neznámom prostredí. Tento jednoduchý princíp sa stáva základom pre prvé kroky k adaptácii.
V úvode stretnutia s pacientom by cieľom zdravotníckeho personálu mala byť snaha o minimalizáciu vplyvu neosobného prostredia. V tomto smere môžu hračky v čakárňach aj priamo v ambulanciách výdatne napomôcť k nadviazaniu kontaktu s dieťaťom. Hra môže tiež slúžiť ako cenná súčasť diagnostiky. Navyše samotný spôsob hry dieťaťa s vhodnými hračkami je súčasťou vyšetrenia pediatra, nakoľko ten pozoruje jednotlivé míľniky vývoja hrubej a jemnej motoriky a sociálneho rozvoja pri uchopovaní predmetov dieťaťom.
Pred samotným zákrokom je kľúčové dieťa pripraviť. Ak dieťa vie, čo ho čaká, môže to zmierniť jeho strach a stres. Pred návštevou lekára sa môžete doma zahrať na lekára. Ukážte mu, ako funguje stetoskop, teplomer alebo tlakomer. Nechajte dieťa, aby „vyšetrilo“ svojich plyšových kamarátov alebo vás. Takéto predošlé skúsenosti transformujú neznáme na zvládnuteľné a predvídateľné. V nemocnici môžu terapeuti využívať rôzne pomôcky, ako napríklad plyšové hračky, na ktorých dieťaťu vysvetľujú, čo ho čaká, aby sa po prebudení necítilo zmätene, ale tiež aj preto, aby sa cítilo na operáciu pripravene a nezľaklo sa priamo pred operáciou, čo by viedlo k oddialeniu operácie. Dieťa v podstate vykonáva časti operácie na plyšovom medvedíkovi, čím získava pocit kontroly a porozumenia.
Odmena nemusí byť veľká - môže to byť jeho obľúbená sladkosť, nálepka alebo extra čas na hranie, čo posilňuje pozitívne asociácie s prekonaním strachu. Samozrejmosťou je aj prítomnosť rodiča. Ak je dieťa v nemocnici, často pri ňom zostáva aj jeden z rodičov, aby sa dieťa nebálo. Mnohé nemocnice ponúkajú mobilné lôžka pre rodičov, a niektoré nemocnice v zahraničí dokonca pre rodičov ponúkajú aj kuchynku či vlastnú miestnosť, kde môžu rodičia na dieťa počkať počas operácie. Táto podpora pomáha udržať pocit bezpečia a rodinnej súdržnosti v náročných chvíľach.
Pri výbere hračiek do zdravotníckych zariadení je nevyhnutné dodržiavať prísne hygienické normy. Hračky v zdravotníckom zariadení podliehajú určitým normám. Bohužiaľ svoje miesto tu nenájdu plyšové hračky, keďže tie vo zvýšenej miere chytajú prach, nedajú sa čistiť a tak môžu byť nosičmi baktérií a zdrojom infekcií pre malých pacientov. Uprednostňujeme hračky z umelej hmoty s veľkými plochami, s ľahko dezinfikovateľným povrchom. Hračky by tiež nemali obsahovať malé súčasti, pretože hrozí riziko ich vdýchnutia s následnými komplikáciami.
Operácia plyšových zvieratiek
Senzorická hra: Brána k poznaniu a upokojeniu
Deti sa učia prostredníctvom hry. To je jasné hádam každému. V poslednej dobe sa čoraz viac skloňuje termín senzorická hra, no len málokomu je celkom jasné, o čo presne ide. Ide však o spôsob, ako sa ich deti najlepšie učia a zároveň relaxujú. Senzorická hra je skvelá, pretože podporuje rozvoj jazyka, jemnú aj hrubú motoriku, ale dieťa vďaka nej postupne dokáže lepšie riešiť problémy a tiež je to prínosné v sociálnej interakcii, zlepšuje sa pamäť, upokojujú zmysly a tiež sa deti svojimi vlastnými skúsenosťami učia o vlastnostiach jednotlivých materiálov. V neposlednom rade je tu kreativita, rozvoj fantázie a koordinácia pohybov.
Nie nadarmo sa senzorická hra veľmi často využíva aj na terapeutické účely. Zapája totiž všetky ľudské zmysly. Nie je to totiž len o neporiadku, ktorý pri takomto hraní sa častokrát vznikne. Je to skôr o zručnostiach, ktoré pri nej drobci získajú. Podľa špeciálnej pedagogičky a hrovej terapeutky Soni Pekarovičovej je prínos senzorickej hry nesmierny. Rozvíja akýkoľvek zo siedmich zmyslov, ktoré máme - hmat, čuch, chuť, zrakové a sluchové vnímanie a menej známe zmysly ako rovnováha a propriorecepcia (poloha tela v priestore).
Pri senzorickej hre sa zapájajú viaceré zmysly, čo je pre dnešné deti, denne vystavované lákadlám sveta obrazoviek a technológií, priam nutné. Mení sa tým totiž ich štruktúra mozgu. Podľa viacerých výskumov senzorická hra vytvára nervové spojenia v mozgu a dieťa neskôr plní komplexnejšie vzdelávacie úlohy. Táto hra je vhodná od narodenia dieťaťa, len sa mení jej komplexnosť. Pre ranné obdobie do dvoch rokov je pre ňu typické skúmanie - rôznych textúr, chutí, vôní, farieb či zvukov. Vďaka zmyslovej hre deti spoznávajú svet. V neskorších obdobiach skúmajú zložitejšie vzťahy. Senzorická hra je samozrejme dôležitá aj pre staršie deti. Je obľúbená na podporu učenia sa, ak sa v živote dieťaťa objavujú nejaké vývinové ťažkosti, ale aj ako skvelý nástroj podpory duševného zdravia.
Podľa Pekarovičovej medzi významné benefity patrí podpora senzo-motorického (zmyslovo-pohybového) systému. Ten je kľúčový pre vývin a je takým stavebným kameňom pre školské zručnosti. Často pri riešení ťažkostí s učením a pozornosťou je senzorická hra skvelým pomocníkom. Pri korekciách vývinových porúch sa musíme vracať k budovaniu týchto stavebných kameňov. Ďalším benefitom je pozitívny vplyv zmyslovej hry na kognitívny vývin, pretože povzbudzuje objavovanie sveta, deti sa učia rozpoznávať príčinu a následok. V neskoršom veku pomáha rozvíjať kritické myslenie, riešenie problémov a pozitívne podporuje pozornosť. V dnešnej dobe totiž mnohí rodičia bojujú práve s nepozornosťou, ktorú u svojich detí často sledujú.
Rozhodne nie na poslednom mieste je výnimočný benefit z pohľadu rozvoja tvorivosti, ale aj ako zdroj upokojenia a uvoľnenia stresu. O tom nie sú žiadne pochybnosti. Snáď každý z nás pozná upokojujúci účinok teplej vane, spojenej s príjemnou vôňou a jemnou hudbou v šere sviečok. Takýto zážitok upokojuje cez zmysly, konkrétne: hmat, čuch, sluch a zrak. Senzorická hra aktivuje tzv. parasympatikus, teda systém zodpovedajúci za pocit pokoja. Častokrát je hra rytmická - dieťa sa hojdá, opakovane naberá vodu a vylieva ju. Rytmus dieťa upokojuje a ďalším veľmi príjemným spôsobom je stláčanie. To je efekt propriorecepcie na stimulovanie parasympatika. Takýto spôsob hry prispieva k upokojeniu, ak je dieťa zmyslovo preťažené. Môžeme si všimnúť, že dieťa po celom dni v škôlke preferuje upokojujúce podnety. I keď je pravda, že pre každého to znamená niečo iné. Niekto sa schová do svojho bunkra a vyfarbuje si alebo číta. Iný potrebuje ísť von a loziť po stromoch, skákať na trampolíne a hojdať sa.
Obrovskou liečivou silou je vylučovanie dopamínu, ktoré sa deje pri senzorických hrách. Ide o neurotransmiter, ktorý je spojený s pocitom potešenia a odmeny. Senzorická hra je zábavná a príjemná. V dnešnej dobe bojujeme ako rodičia s technológiami a s obrazovkami, ktoré podporujú tzv. systém rýchlej odmeny. Ak nedodržujeme vekové odporúčania, jedným z negatívnych dopadov je, že dieťa stráca záujem o svet mimo obrazovky. Reálny svet nezabezpečí systém rýchlej odmeny tak, ako obrazovkový svet. Výhodou senzorickej hry je, že deti pri nej väčšinou vydržia dlhšie a je väčšia pravdepodobnosť, že sa zvládnu hrať aj samé. Preto môžu vypĺňať čas a umožniť, aby deti boli pred obrazovkami čo najmenej.
Výhodou senzorickej hry je aj fakt, že je neštruktúrovaná, čo znamená, že nemá žiadny špecifický cieľ. Umožňuje si vychutnávať prítomný okamih a odpadá pri nej tlak na výsledok. Pri senzorickej hre nemôže byť dieťa neúspešné. Jej možnosti sú nekonečné. Experti dokonca odporúčajú, aby sa deti vo veku medzi dvoma až piatimi rokmi aspoň polhodinu denne venovali neštruktúrovanej hre.
Medzi obľúbené spôsoby patrí napríklad hra v piesku. S pieskom sa hrávali už naši rodičia a starí rodičia a deti ho milujú od nepamäti. Hlavným dôvodom je, že pre väčšinu ľudí je piesok príjemný na dotyk. Piesok, ktorý sa používa v terapii hrou, je mimoriadne jemný a hebký. Zároveň je to tvárny materiál - môžeme z neho stavať, môžeme ho sypať a zanechávať v ňom stopy. Pri terapii v piesku v pieskovisku deti i dospelí môžu stavať svoje príbehy. Čo taká obľúbená plastelína? Jej výhodou je nesmierna tvárnosť, dá sa ľahko stláčať a je naozaj dostupná. Odborníčka tiež odporúča hlinu, ktorá patrí k najobľúbenejším materiálom, najmä keď sa pracuje s agresivitou. Všetky tieto materiály sú skvelým prostriedkom na situácie, keď pre svoje prežívanie nemáme slová. Uľahčujú spojenie s prežívaním. Niekedy niečo vytvoríme a až spätne si uvedomíme prepojenie s našimi pocitmi a zážitkami. V tom sú tieto senzorické, výtvarné a projektívne techniky v terapii s deťmi úžasné.
Mnohí rodičia si však kladú otázku, ako vytvoriť priestor na senzorickú hru vo vlastnej domácnosti. Odborníčka radí, aby sa na senzorickú hru pozerali z pohľadu rozmanitosti a vyberali také aktivity, ktoré sa im zdajú vhodné pre ich dieťa. Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie. Odporúča sa, aby si deti rozvíjali v senzorickej hre všetkých sedem zmyslov. Dôležité je však podčiarknuť fakt, že nie všetky deti majú rady všetky zmyslové podnety. Môže to byť aj priestor na zmapovanie, ktoré senzorické systémy má dieťa oslabené. Možno si rodič povie: „Moje dieťa by sa nikdy nedotklo špinavej, mokrej hliny“ alebo „Moje dieťa sa nerado hojdá a radšej sedí a pozoruje“. Môže to byť signál, že vaše dieťa je hypersenzitívne (precitlivelé) v nejakom zmyslovom systéme. Preto, ak aj podporujeme rodičov v rozmanitosti, vždy dodávame, aby vnímali emočné reakcie dieťaťa a nikdy ho nenútili do zmyslových aktivít, ktorým sa vyhýba. Zmyslové boxy sa dajú vyrobiť aj doma, pričom ich môže tvoriť rozmanitý materiál rôznych vlastností, ako sú potraviny, malé hračky, voda, či iné doplnky. Dieťa zaujmú rôzne farby, povrchy, hmoty, štruktúry alebo zvukové predmety. Základom takého senzorického boxu môže byť ryža, strukoviny alebo cestoviny, hlavne pri malých deťoch by to malo byť všetko, čo je jedlé a netoxické. Treba byť opatrný hlavne čo sa týka fazule, pretože niektoré jej druhy môžu byť v surovom stave jedovaté. Veľmi obľúbený je aj kinetický piesok, hlina, voda alebo pena na holenie, ale tá je vhodná skôr pre staršie deti, ktoré už neskúmajú svet ústami. Môžeme si tiež vyrobiť domácu jedlú plastelínu z múky alebo použiť kukuričné lupienky. Potom stačí vymyslieť tému, ktorú vytvoríme pomocou drobných doplnkov. Deti lákajú malé mištičky, dózičky, naberačky, štetce či pipety, pomocou ktorých môžu presýpať alebo prelievať.
Operácia plyšových zvieratiek
Prispôsobenie nemocničného prostredia potrebám detí
Nemocničné prostredie, hoci je primárne zamerané na liečbu, sa čoraz viac snaží prispôsobiť špecifickým potrebám detských pacientov. Mnohé nemocnice majú herné miestnosti, ktoré ocenia hlavne deti, ktoré zostávajú v nemocnici po dlhšiu dobu. Nájdu tam knihy či rôzne hry, a to nielen spoločenské. Niektoré zahraničné nemocnice a ich miestnosti určené na hranie pre deti vyzerajú ako malé herne, ktoré ponúkajú populárny air hockey, stolný futbal, premietanie filmov, či neuveriteľne kreatívne dekorácie. Okrem prítomnosti rodiča či zariadení oddelení sa nemocnice snažia zbaviť pacienta strachu aj rôznymi projektmi či iniciatívami.
V zahraničí vznikol projekt ‘‘Teddy bear hospital‘‘, ktorého cieľom je redukovať úzkosť detí z nemocníc. Projekt pôvodne vznikol vo Veľkej Británii, na Slovensko sa dostal v roku 2008 pod názvom Nemocnica u Medvedíka. Projekt sa snaží zbaviť deti strachu z bieleho plášťa a ukázať im, že doktor sa im snaží pomôcť, a nie ublížiť. Na Slovensku sa projekt realizuje pod záštitou Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Medici si v nemocniciach či škôlkach rozložia vlastné malé oddelenia, napríklad chirurgiu či interné oddelenie. Deti majú so sebou obľúbeného plyšáka, ktorý predstavuje pacienta. Po diagnostikovaní pacienta si medici rozdelia medzi sebou deti a spolu s deťmi ošetrujú pacienta. Deti majú teda možnosť vyskúšať si ošetrenie z pohľadu lekára, popočúvať hrudník, či dať plyšákovi sadru. Pri ošetrovaní používajú nevyhnutné pomôcky, ako napríklad striekačky či obväzy. Na konci programu deti dostanú diplom, ale dôležitejšie než diplom je pochopenie práce lekárov.
GOSH je charitatívny program, ktorý sa taktiež snaží pomôcť deťom prekonať ich strach z nemocníc. Platí špeciálnych herných terapeutov, ktorých úlohou je pripraviť dieťa na nadchádzajúcu operáciu. Okrem toho, že dieťa vie, čo ho čaká a je pripravené na nadchádzajúcu operáciu, dieťa sa v nemocnici zároveň nenudí. Zopár dní či týždňov v nemocnici sa tak môže premeniť na jednu veľkú hru. GOSH sa taktiež snaží podporovať rodiny, ktoré majú deti v nemocnici, aby dokázali žiť čo najnormálnejší život. Niekedy idú lekári ešte ďalej. V nemocnici v americkom štáte Wisconsin zašiel lekár pri plyšových hračkách ešte ďalej, a okrem svojho pacienta sa rozhodol operovať aj obľúbenú plyšovú hračku malého pacienta. Podľa všetkého ide o bežnú prax, aby sa deti nebáli a nemali pocit, že sú v tom samé.
Inovatívne prístupy zahŕňajú aj moderné technológie. Niekedy sa deti boja konkrétnych úkonov, ako napríklad MRI skenov. Počas skenu sa nesmú ľudia hýbať, zostávajú v malom priestore a sken je hlučný, čo dokáže spôsobiť strach aj dospelému človeku. Doktori v King’s College nemocnici v Londýne sa často stretávali s tým, že deti sa týchto skenov báli a museli byť pod anestetikami. Rozhodli sa preto využívať virtuálnu realitu, aby u detí potlačili ich strach.
Na spríjemnenie pobytu a odbremenenie detí od ich smútku sa v rôznych kútoch sveta nemocnice uchýlili aj k netradičným formám zábavy, napríklad pomocou čistenia nemocnice, kedy sa profesionálni umývači okien obliekajú za Spidermanov, Batmanov či Captaina America. Títo superhrdinovia na výškových budovách upevnení na lanách okrem svojej práce zabávajú deti cez okná. A detská radosť je v tých dňoch skutočne obrovská. V Taliansku sa tím developerov rozhodol vyvinúť aplikáciu Brave Potions, ktorá by pomohla deťom bojovať s ich strachom z nemocníc. Aplikácia dodáva nemocničným procedúram štipku mágie za pomoci detských psychológov a rozpráva príbeh magického doktora a celú návštevu nemocnice pretvára na hru. Bežnou praxou v nemocniciach sú aj návštevy obľúbených postavičiek z filmov či z rozprávok priamo na oddeleniach. Avšak nie vždy sú takéto návštevy možné. Na Slovensku síce v nemocnici nenájdete po oddelení pobehovať vojakov z Hviezdnych vojen, ale často môžete nájsť klaunov v bielych plášťoch. Iniciatíva Červený nos je už rozšírená po celom svete a prináša smiech a úľavu tam, kde je to najviac potrebné.
Pre rodičov, ktorí s deťmi opakovane nastupujú do nemocnice, je výzvou neustále vymýšľať nové a zaujímavé aktivity. Často dochádzajú nápady, keďže každý rok sú v nemocnici aspoň dvakrát. Okrem tabletu na púšťanie rozprávok, Albi ceruzky (ideálne s novou knižkou), omaľovánok a detských časopisov pre predškolákov, existuje množstvo kreatívnych možností. Dôležité je mať viac variantov, aby si dieťa mohlo vybrať, pretože nič nie je horšie ako mrzuté a protivné dieťa bez záujmu. Nové sady lega, ideálne niečo 3 v 1, aby si dieťa mohlo zvieratká prestavovať a vydržalo pri tom hodiny, sú osvedčené. Kreatívne sady na vytvorenie korálkov, ktorými sa potom dajú obdarovať sestričky a doktorky, nalepovacie kamienky do obrázkov, blyštivé štvorčeky, omalovánky so samolepkami sú tiež skvelou voľbou. Spoločenské hry ako Dobble, Čierny Peter, Uno, Spící královny alebo Diamoniak sú skladné a zábavné kartové hry. Audio príbehy, rozprávky a zaujímavosti môžu byť vynikajúcou alternatívou k vizuálnym podnetom, najmä ak dieťa nemôže sedieť alebo má obmedzené možnosti sledovať obrazovku. Vodovky do nemocnice sú obvykle nevhodné, ale korálky sú skladné a dieťa sa s nimi dlho pohrá. Dôležité je byť pripravený dopredu, pretože neplánované pobyty v nemocnici bez adekvátnej výbavy môžu byť veľmi náročné.
Špecifické potreby detí so závažným viacnásobným znevýhodnením
Nemôžeme hovoriť o jednotnej skupine detí, pokiaľ ide o ich potreby v nemocničnom prostredí. Deti so závažným viacnásobným znevýhodnením potrebujú podporu vo všetkých oblastiach denného života. Ich hrové aktivity sa vyvíjajú pomalšie a potrebujú veľa opakovaní. Často odmietajú neznáme a zotrvávajú v osvojených zručnostiach. Pri kompenzácii znevýhodnením môže hrať dôležitú úlohu zrak. Preto je dôležité tieto deti čo najskôr podchytiť a podporiť ich, ak je to možné, aby sa naučili zrak používať. S primeranou podporou a v podnetnom prostredí často dosahujú viac, ako sa očakávalo, čo dokázalo svojou prácou aj Lilli Nielsenová, ktorej sa budeme venovať aj samostatne.
Lilli Nielsenová vo svojej metóde Aktívneho učenia (1992) hľadá možnosti, ako deti aktivizovať, prevziať viac iniciatívy a tak im umožniť učenie. Našou reakciou na aj minimálnu aktivitu dieťaťa mu pomáhame uvedomovať si, čo robí. Využívame všetky zmysly dieťaťa, vrátane zmyslu pre pohyb. Okolie dieťaťa je potrebné prispôsobiť tak, aby dieťa mohlo aj najmenším pohybom niečo ovplyvňovať. Ak sa nemôžeme hýbať, strácame predstavu obrysov a štruktúry vlastného tela, nie sme si vedomí seba. Podporujeme preto aktívny pohyb dieťaťa spojený so špecifickou odozvou okolia na pohyb (dieťa buchnutím do hračky spôsobí jej rozkývanie, zvuk).
Pri práci s týmito deťmi je dôležité sledovať niekoľko kľúčových aspektov:
- Bdelosť: Je dôležité rozpoznávať stavy bdelosti a aktivity dieťaťa. Úroveň bdelosti sa môže veľmi rýchlo meniť, je to veľmi individuálne. Môžu pomôcť videonahrávky pri zisťovaní, v ktorej dennej dobe je dieťa najbdelejšie a ako to môžeme ovplyvniť.
- Naladenie na hru: Deti sa líšia aj v schopnosti udržať pozornosť, ako aj v jej zameraní. Niektoré deti sa viac venujú svojmu telu, predmetom na tele (oblečenie), iné sa dokážu zamerať aj na vzdialenejšie objekty.
- Zmyslové kanály: Nielsenová prirovnáva zmyslové kanály k bránam, cez ktoré dieťa vníma svet.
- Komunikačné možnosti: Deti môžu dať najavo svoje želanie pomocou reči tela, zvukov, gest.
- Správne polohovanie: Má vplyv na úroveň bdelosti dieťaťa a jeho schopnosť interakcie.
- Pohybové možnosti: Zisťujeme, ako môže dieťa aktívne skúmať prostredie. Dokáže pohybovať prstami po predmete pod rukou? Pohybové znevýhodnenie spôsobuje ťažkosti pri rôznych funkciách tela, sedení, chôdzi, prehltaní, používaní rúk, hovorení.
- Zvýšená alebo znížená citlivosť voči podnetom: Podnet má byť primerane silný pre dieťa, inak si ho nevšimne, alebo je pre neho ohrozujúci. Čo je príjemné pre nás, nemusí platiť pre dieťa. Pritom dieťa môže mať rozdielnu citlivosť v rámci jednotlivých zmyslov - napríklad byť precitlivené na zvuky a menej citlivé na zrakové podnety.KVALITA HRY MÔŽE BYŤ INÁ. Podporujeme dieťa podľa jeho vývinovej úrovne, alebo dieťa zmenšuje množstvo podnetov, je nimi zahltené, nevie ich spracovať.
Hra je na rozdiel od stereotypného správania viac iniciovaná a kontrolovaná dieťaťom, častejšie sa mení, obsahuje viac napätia medzi očakávaním a prekvapením. Nielsenová odporúča rešpektovať stereotypné správanie, nebrániť mu. Navrhuje radšej vnášať do neho nejakú zmenu. Môže sa to týkať predmetu, hračky. Napríklad trubičku, s ktorou dieťa stereotypne pohybuje, zmeníme tak, že do nej vložíme zvonček, čo môže podporiť novú aktivitu dieťaťa. Alebo ponúkať novú možnosť s rovnakým predmetom - k lesklému zavesenému pohyblivému predmetu pridáme žiarivý krúžok inej farby, ktorý sa súčasne rozoznie pri pohybe. Napríklad u dvojročného nevidiaceho dievčatka, ktoré každý predmet stláča, zatrasie a odhodí, rozšírilo aktivitu obmieňanie predmetov a podložiek, na ktoré predmety zahadzovala. Počúvala tak nové zvuky.
U niektorých detí je potrebné najprv vzbudiť pozornosť, uvedomovanie seba, sveta a zistiť, ako nám dáva najavo, čo vníma, cíti. Ak dieťa prevezme iniciatívu a samo začne ovplyvňovať situáciu, je to už príprava na hru. Rodičia s podporou poradkýň včasnej intervencie môžu zisťovať, za akých podmienok dieťa dokáže zámerne konať. Upraviť polohu, zmeniť svalové napätie, podporiť využitie zraku. Napríklad dieťa po prekonaní závažného ochorenia neovláda pohyby hlavy, trupu, potrebuje premyslenú podporu. Avšak dokáže pohybovať rukou a prstami. Sedenie sa upraví tak, aby sa mohlo dotýkať hmatových a vibračných hračiek, zapínať ich a vypínať. Dostáva sa tak manipulačnej hre. Zrakom vidíme priestor pred sebou naraz - ako celok. Sluchové a hmatové vnemy však prichádzajú postupne, po častiach. U detí, ktoré nemôžu meniť zo zdravotných dôvodov svoje prostredie, prispôsobíme ho jeho možnostiam - aby dieťa mohlo niečo ovplyvňovať. Videonahrávky môžu zachytiť aj malé signály a pokroky počas hrania s dieťaťom, ktoré si inak nevšimneme. Dieťa najskôr spracováva skúsenosti cez svoje telo. Prežíva radosť zo zmyslových, telesných zážitkov v okamihu, keď sa podnety objavia. Tieto zážitky sú potrebné na budovanie základných životných skúseností.
Operácia plyšových zvieratiek
Existuje niekoľko metód a prístupov špeciálne navrhnutých na podporu detí s viacnásobným znevýhodnením:
- Metóda bazálnej stimulácie (Frölich 1995): Prístup podporuje uvedomovanie si svojho tela cez telesné, vestibulárne, vibračné zážitky. Telo je aj vstupnou bránou pre kontakt. Zažívanie vlastného tela slúži ako báza možného nadviazania kontaktu so širším okolím. Telesné zážitky vlastného tela zahŕňajú masáž dieťaťa, dotyk rôznych materiálov. Vestibulárne zážitky znamenajú prežívanie rovnováhy, pohybu, zažívanie tela v priestore pri zmene polohy, húpaní, kolísaní. Vibračné zážitky sú vyvolávané vibráciou voči telu pomocou hovorenia, spievania, vibračnými vankúšikmi, alebo perličkovým kúpeľom.
- Veronika Sherborn, pohybová pedagogika (1990): Táto metóda podporuje intenzívnejšie uvedomovanie si tela, komunikácie a pohybových schopností. Sú to dôležité podmienky pre rozvoj interakcie s druhými. Zakladá sa na prvotných zážitkoch spojených s pohybom a správaním malých detí pri chovaní, zabalení, kŕmení, umývaní. Dieťa si uvedomuje svoje telo tým, že sa s ním hýbe, alebo sa samo pohybuje, čím získava dôveru a kontrolu nad svojím telom.
- Podpora komunikácie hravým senzopatickým spôsobom (Hellendoorn a Scholtens, 1991): V tomto prístupe dospelý ponúka dieťaťu aktivity s hmatovo zaujímavým materiálom bez špecifického tvaru (senzopatickým). Vníma iniciatívu dieťaťa, pozornosť a láka dieťa hmatať a manipulovať. Dospelý sa ako prvý ujíma iniciatívy - napríklad fénuje nôžky, ale vždy čaká na reakciu a iniciatívu dieťaťa. Dieťa si má všimnúť, že sa niečo deje len vtedy, keď to samo chce, keď sa toho samo zúčastní a dá najavo. Dospelý sleduje najmenšie signály dieťaťa, ktorými dáva najavo, čo chce. Interpretuje ich a vzápätí odpovedá. Signály dieťaťa môžu byť napätie a uvoľnenie, bdelosť, radosť, očný kontakt, kontakt s materiálom, pohyby tela. Pomôže videozáznam a citlivé pozorovanie reakcií dieťaťa. Napríklad, ak sa dieťa pri fénovaní upokojí a potom pohne nožičkou, dospelý pokračuje vo fénovaní. Ak dieťa znovu pohne nôžkou, je pravdepodobne interpretácia správna.
Hrový tréning podporuje schopnosť naplánovať a previesť nejakú činnosť. Obsahuje modelovanie herných aktivít u detí s manipulačnou hrou, viac sa dá uplatniť u kombinovanej hry. Ukazujeme dieťaťu rôzne možnosti zaobchádzania s materiálom, aby sme podporili rozvoj jeho vlastnej hry. Senzopatická hra s rôznym beztvarým materiálom (voda, piesok, cesto) podporuje príjemné zmyslové zážitky dieťaťa; dieťa ich aktívne vyhľadáva. Ponúkame dieťaťu rôzne materiály a venujeme pozornosť ich zmyslovým kvalitám. Zmyslové kvality hračiek sú dôležité pre všetky fázy hry a prispôsobujeme ich dominantnému zmyslu dieťaťa.
- Hmat: Tvar a povrch hračky majú byť pre dieťa dobre vnímateľné. V predmanipulačnej fáze obmieňame zážitky dieťaťa prostredníctvom rôzneho materiálu. Použijeme pri masáži rôzne žinky, olej, telové mlieko; perličkový vodný kúpeľ na nôžky, kúpeľ rúk vo vode s penou do kúpeľa, na holenie. Alebo lavór s pieskom, cestovinami, ryžou, fazuľou. Keď dieťa začína manipulovať, umožníme mu prechádzať koncami prstov po povrchu oblečenia, fixačných pásoch, opierkach. Môžeme dať na oblečenie, podložku trvalé rozpoznávacie body.
- Vibračné podnety: Hudba a zvuk spôsobujú vibrácie. Dieťa sa môže dotýkať bubienka, hrudníka, hrdla pri spievaní, hovorení a vnímať vibrácie hmatom.
- Držanie tela a zmysel pre pohyb: Využijeme vhodné hojdačky.
- Zvuk: Motivujúce sú hračky vydávajúce pri pohybe zvuk.
- Vizuálne podnety: Pre ležiace deti sú zaujímavé zavesené pohyblivé hračky, ktoré vidno dobre zospodu. Často sú nutné výrazné zrakové podnety a úpravy prostredia s voľbou vhodného osvetlenia, kontrastu, farby pre konkrétne dieťa.
Ponuku hračiek obmieňame. Ak už dieťa začína skúmať naraz dva predmety, ponúkame mu aj rovnaké predmety na porovnávanie (váha, tvar, zvuk, plast alebo drevo). S materiálom a hračkou sa má ľahko manipulovať (niekedy aj pomocou nôžky, pohybu hlavy) - fólie, ľahké hrkálky, mäkké pískacie zvieratká, spínače na elektronické hračky. Pri manipulačnej hre použijeme jednoduché väčšie diely stavebníc, magnetické stavebnice, so suchým zipsom. Priestor pre hru má dieťa lákať k objavovaniu.
Obmeny prostredia sú rovnako dôležité. Vonkajšie prostredie prináša rôzne možnosti pre vnímanie dieťaťa cez vietor, slnečné svetlo, dážď. Prechádzky po lese, dlažbe alebo asfalte sprevádzajú rôzne zvuky. Deti rady sledujú jemné vlnenie koruny stromov, presvitanie svetla medzi konáre. V domácnosti je možné meniť dieťaťu podložku (molitan, matrace, tvrdšie podložky). Nielsenová navrhla rezonančnú dosku, ktorá zosilňuje zvuky sprevádzajúce pohyby dieťaťa. Polohovanie dieťaťa je kľúčové; dieťa by malo mať možnosť hrať sa v rôznych polohách, je vhodné polohy konzultovať s fyzioterapeutom. Svetlo prispôsobujeme podľa potreby dieťaťa. Akustika je tiež dôležitá, dávame pozor na ozvenu a možnosti dieťaťa sledovať pohyby prechádzajúcich osôb. Pre akciu/reakciu Nielsenová vytvorila „Little Room“ (malá izba), ktorú využívame aj v Ranej starostlivosti. Každý minimálny pohyb dieťaťa v nej vyvolá odozvu - odmenu, ktorá dieťa láka pohyby opakovať. Pre staršie deti môže slúžiť „Position Board“ - doska z dierkovaného sololitu. Podobne ako v Malej izbe sa predmety pripevňujú prádlovou gumou a tak sú stále dosiahnuteľné.
Hra ako cesta k posilneniu puta a sociálnemu rozvoju
Spoločné trávenie voľného času rozvíja sociálne cítenie, ale aj tvorivosť, logické myslenie, reč, pocit spolupatričnosti a to najdôležitejšie - puto medzi rodičom a dieťaťom. Hry - ak ich správne vyberiete - môžu zároveň slúžiť ako rodinná terapia. Mnohé problémy v rodinách odborná komunita rieši práve hrou. Cieľom hier, ktoré sú inšpirované psychoterapiou alebo ktoré často využíva psychoterapia na riešenie problémov medzi deťmi a rodičmi, je posilnenie vzájomného puta. Na to, aby ste ho upevnili aj u vás doma, nemusíte však vyhľadávať terapeutické služby. Vďaka hrám, diskusiám a situáciám, ktoré každý z nás pri hre prežíva, sa deti učia reagovať na rôzne situácie. Sledujú, ako ich zvládajú rodičia, súrodenec, starý rodič. Získavajú dnes tak veľmi cenný pocit spolupatričnosti a zároveň jedinečnosti. Učia sa nielen zvládať výhru, ale aj prehrávať. Vidia svojich rodičov v inom svetle (ako keď ste neustále v strese a niekam sa ponáhľate). Vnímajú, že sa vedia tiež zabávať, smiať, oddychovať, cítia, že sú pre ne dôležití. Niet pochýb o tom, že spoločne strávený čas s deťmi môže celkovo zlepšiť náladu v domácnosti.
Okrem klasických hier ako pexeso, karty, človeče či iné stolové hry, ktoré majú svoj význam, existujú aj menej známe rodinné zábavky, ktoré používajú aj rodinní terapeuti a terapeutky:
- Zázračná otázka: Zaujímavá hra, vďaka ktorej sa dozviete i to, čo o svojich deťoch neviete, a naopak. Jej cieľom je preskúmať sny a túžby každej osoby v rodine. Zistíte, čo deti, ale aj vy potrebujete, aby ste spolu boli šťastní. Zázračná otázka znie: „Predpokladajme, že sa dnes v noci, počas tvojho spánku, stal zázrak, ktorý v tvojom živote urobil zmeny k lepšiemu. Aké veci si všimneš ako prvé, keď sa zobudíš? V čom sa tvoj život zmení týmto zázrakom k lepšiemu?“ Skúste si na túto otázku odpovedať postupne všetci pri stole. Po zodpovedaní otázok môžete o zázraku diskutovať, kresliť alebo písať. Výsledkom by mal byť prehľad o potrebách a túžbach členov a členiek rodiny ako základ na zlepšenie pocitov toho druhého.
- Lopta emócií: Cieľom tejto hry je delenie sa o svoje pocity s ostatnými členmi a členkami rodiny. Môžete ju hrať aj vonku pri vode či na lúke. Zároveň si precvičíte vzájomné počúvanie. Toto cvičenie otvára nespracované emócie, ktoré najmä adolescentné deti riešia nevhodnými spôsobmi alebo o nich nevedia prirodzene hovoriť. Odbúrava tlak a zároveň sa zabavíte. Stačí vám plážová lopta a fixka: Na rôzne miesta lopty napíšte fixkou slová vyjadrujúce emócie: šťastný, osamelý, smutný, hlúpy, trápny, znepokojený, nahnevaný. Sadnite si alebo sa postavte do kruhu a hoďte loptu. Kto loptu chytí, má opísať, kedy naposledy cítil emóciu napísanú na lopte smerom k svojej tvári. Keď odpovie, loptu hádže ďalej.
- Spoločný umelecký darček: Ak vaše rodinné porozumenie viazne z toho dôvodu, že nemáte čas alebo sa neviete medzi sebou poriadne porozprávať, vyskúšajte túto hru. Je to kreatívna zábava, pri ktorej vyrobíte spoločný darček a každý k nemu priloží pomocnú ruku. Pripravte si najrôznejšie pomôcky na tvorenie a dohodnite sa, aký darček spoločne vyrobíte. Výsledok môžete použiť ako dar pre iného člena rodiny alebo priateľov, ale najlepšie poslúži na dekoráciu vlastnej obývačky či kuchyne, kde vám bude pripomínať váš spoločne a tvorivo strávený čas.
- Hra so zrkadlom: Táto hra odhalí dynamiku vašej rodiny, vašu schopnosť robiť rozhodnutia a riešiť problémy. Potrebujete sa trošku viac zladiť a poriadne zasmiať? Táto hra zaberie určite! Vyberte si dvojicu, ktorá hru začne. Postaví sa pred ostatných. Jeden je vodca a druhý „zrkadlo“. Vodca robí rôzne pohyby, grimasy, môže stvárňovať nejakú aktivitu, prácu či šport. „Zrkadlo“ sa snaží všetko čo najvernejšie opakovať po vodcovi. Výsledok ohodnotí rodinné obecenstvo známkami ako v škole. Nasleduje ďalšia dvojica, vodcovia by sa mali striedať. Osoba, ktorá už bola vodcom, bude „zrkadlom“ a podobne.
- Cukríková hra: Jednoduchý a zábavný spôsob, ako spojiť všetkých členov a členky rodiny. Pokojne prizvete i starých rodičov. Podporuje otvorenú komunikáciu a mnohému vás naučí - budete prekvapení! Potrebujete lentilky alebo iné farebné cukríky. Každý dostane sedem cukríkov a roztriedi ich podľa farieb. Každá z farieb má svoj vlastný význam:
- Zelená: Akými slovami by ste opísali vašu rodinu?
- Fialová: Ako sa zvykne vaša rodina spolu zabávať?
- Oranžová: Ktoré veci vo fungovaní rodiny by ste chceli zmeniť?
- Červená: Čoho sa v rámci rodiny obávate? Čo funguje úplne zle?
- Žltá: Čo v rodine podľa vás funguje najlepšie?Prvý rečník či rečníčka vyberie jeden zo svojich cukríkov, opíše podľa farby vlastné pocity a určí, kto bude vo vystupovaní nasledovať. Keď odpovie podľa farby cukríka, môže cukrík zjesť.
Operácia plyšových zvieratiek
Dokonalá rodina neexistuje. Avšak vďaka jednoduchým hrám a cvičeniam dokážete ľahko zlepšiť komunikáciu, náladu, riešenie konfliktov a vzájomné pochopenie v rodine. Naše predškolské pedagogičky sa s láskou starajú o rozmanitú skupinu detí, ktoré sa líšia vekom, vývinovými úrovňami a zdravotným stavom. Všetky aktivity, ktoré s nimi pravidelne robíme, sú založené na princípoch inkluzívnej pedagogiky. V škôlke vieme, že učenie sa hrou a systematická podpora duševného zdravia pomáhajú predchádzať mnohým problémom a prispievajú k tomu, aby deti rástli šťastné a psychicky vyrovnané.
Príklady skupinových hier pre deti, ktoré podporujú socializáciu a pohyb, zahŕňajú:
- Úvodná zoznamovacia hra: Ja sa volám…ako sa voláš ty? Deti si posadajú v kruhu do tureckého sedu. Určí sa dieťa, ktoré najskôr zatlieska, následne sa predstaví so slovami „ja sa volám…“ a spýta sa vedľa seba sediaceho „ako sa voláš ty?“. Tak pokračujeme ďalej, kým sa nepredstavia všetky deti v skupine.
- Hra so šatkami: Každé dieťa dostane jednu šatku. Rozostavia sa tak, aby mali okolo seba voľný priestor približne jeden meter. Ak chceme deti aktivizovať, pustíme rytmickú hudbu a naopak, ak chceme dosiahnuť uvoľnenie, pustíme hudbu relaxačnú. Šatku uchopíme do jednej ruky, upažíme a mávame ňou.
- Lístky vo vetre: Zahráme sa na kúzelníka. Povieme deťom, nech sa rozostúpia a predstavia si, že sú listy, ktoré visia na strome. Pustíme relaxačnú hudbu a inštruujeme deti, aby sa pomaly knísali zo strany na stranu ako lístky v jemnom vánku. Po pomalej rozcvičke pustíme rytmickejšiu hudbu a povieme deťom, že je víchrica a búrka a že ich zo stromu odfúklo na zem. Povieme deťom, že sa rozpršalo a lístky sa pomaly kotúľajú k sebe do stredu miestnosti.
- Schovajme sa pod deku! Zahráme sa na zatvárajúci sa kvet a keď sa deti usadia, zvyšné deti držiace plachtu po obvode ju nad hlavami sediacich detí uzatvoria tak, aby sa ich natiahnuté ruky v strede dotýkali.
- Modelovanie zvieratiek: Následne deti usadíme k stolu a začneme spolu modelovať od najväčších častí tela, až po tie najmenšie. Na záver doplníme detaily. V priebehu aktivity deťom asistujeme. Hotové zvieratká si spoločne vystavíme a odfotíme na pamiatku. Ak máme možnosť, dáme naše výtvory vypáliť do pece. Ak takú možnosť nemáme, pracujeme so samotvrdnúcou hmotou.
- Hra s bilibom: Každému dieťaťu dáme jedno bilibo a požiadame ich, aby sa rozostúpili tak, aby mali na manipuláciu s hračkou dostatok priestoru. Povieme deťom, nech si na bilibo sadnú a predstavia si, že sú hríbiky v lese. Deti si sadnú, položia si bilibo pred seba a bubnujú po ňom. Striedame silné a čo najrýchlejšie búchanie s čo najpomalším. Deti vytvoria dvojice, jeden z dvojice sa postaví do vnútra biliba, druhý ho pridŕža.
- Hra sanitka: Táto hra je zvyčajne využívaná na začiatku hodiny na rozohriatie. Jeden zo žiakov naháňa ostatných. Ak niekoho chytí, dostihnutý žiak je zranený. Musí ostať ležať na mieste úrazu. Aby mohol byť vyliečený, musí ho jeden, alebo maximálne dvaja spoluhráči odniesť do stredu telocvične. Tam sa nachádza nemocnica v podobe žinienky. Okolo nemocnice je vymedzená zóna. V nej sa nesmie chytať. Rovnako sa nesmú chytať žiaci, ktorí odnášajú zraneného. Zranený žiak sa pri prenášaní nesmie dotýkať zeme. Hra končí, ak naháňajúci žiak už nemá koho naháňať, čo môže nastať najčastejšie v dvoch prípadoch: všetci sú už zranení, alebo sú zranení a sanitky.
Tieto a mnohé ďalšie hry, či už jednoduché, senzorické, terapeutické alebo skupinové, tvoria neoddeliteľnú súčasť starostlivosti o deti v nemocničnom prostredí. Ich dôležitosť presahuje obyčajnú zábavu; sú kľúčom k zmierneniu strachu, podpore rozvoja a udržaniu duševnej pohody v náročných životných situáciách.
tags: #dieta #sa #hraje #v #nemocnici