V živote každého rodiča prichádzajú momenty, keď sa zamýšľa nad podobou svojho dieťaťa. „Celá mama, ako by jej z oka vypadol,“ hovorievajú ľudia pri narodení chlapčeka a naopak, dievčatko sa skôr zvykne podobať na otca. Mnoho laických pozorovaní prináša takéto konštatovania, no existujú na to aj vedecké dôkazy? Otázka, na koho sa dieťa vlastne podobá, je častou témou rozhovorov. Kamarátka má napríklad ročnú holčičku a problém spočíva v tom, že sa vôbec na nikoho v rodine nepodobá. Do tej slávnej výmeny detí bola v kľude, ale teraz sa začína báť, že sa jej to stalo taky. Ide o to, že ona by jej proste meniť nechcela ani náhodou, ale ten jej sa vyjadril kedysi, že by „cizí“ nevychovával. Tváre sa menia. Vydrž, po čase ti už nebude pripomínať nikoho. Možno v zábleskoch a v krátkych momentoch, ale budeš ju brať ako samostatnú bytosť. Bude to tvoja dcéra a nie „celý tato“. Ja som to napríklad mala opačne, čakala som, že dieťa bude vyzerať ako jeho otec a keď sa narodil, bol to šok, bolo to ako pozerať sa do nejakého časového zrkadla. Mama sa dokonca občas pomýlila a oslovila ho mojím menom. Neviem, ako sa cítil môj drahý, keď videl, že jeho syn sa na neho nepodobá absolútne v ničom. Podoba na mňa je tu stále, ale určite sa už začínajú prejavovať aj iné črty. Hlavne sa prejavila povaha, ktorá je úplne iná ako moja. Skôr inklinuje k drahého naturelu. Dieťa je samostatná bytosť, nie kópia niekoho iného. To sú iba také konverzačné evergreeny, keď stretnete niekoho s dieťaťom a neviete, čo povedať. No o čom sa baviť, o počasí, či o tom, po kom má dieťa oči, uši, tvar rúk? Tušili ste, že vaše modré oči môže prebiť gén tmavých očí vášho partnera, pretože je silnejší? A čo vlasy, pehy, povaha, inteligencia a správanie? Čo všetko majú deti po mame a čo po ockovi? Chlapček je celá mama, naopak dcérka akoby ockovi z oka vypadla? O tom, aký váš drobček je rozhodujú gény po oboch rodičoch už od momentu počatia. Príroda je fascinujúca v mnohých ohľadoch a snáď najčarovnejším zázrakom je práve splodenie a narodenie dieťaťa. Moment, kedy príde na svet nový život… Iste ste aj vy hádali, ako bude váš drobček vyzerať. Bude mať modré oči po ockovi, alebo hnedé po mne? Zdedí moje znamienko krásy na tvári? A čo pehy? A ako je to s pohlavím… Na koho sa teda dieťa podobá? Dokáže moderná medicína dať napríklad pri umelom oplodnení rodičom možnosť voľby, či budú mať chlapčeka, alebo dievčatko?
Genetické tajomstvá podobnosti: Prečo sa deti niekedy nepodobajú na rodičov?
Odpovede na tieto otázky zodpovedala genetička RNDr. Jaroslava Durdiaková, PhD. z Fyziologického ústavu Lekárskej fakulty UK v Bratislave, ktorá absolvovala dva zahraničné pobyty na prestížnych univerzitách v Iowa (USA) a Cambridge (UK). V roku 2015 jej bola spolu s kolegami z LF UK udelená Ig Nobelova cena za medicínu, ktorú získali za štúdium biomedicínskych dôsledkov intenzívneho bozkávania. Aj nový život začína práve bozkom… Často rodina či príbuzní hovoria o deťoch - ty sa podobáš na mamu, ty si celý otec a pod. Sú to sčasti aj pravdivé tvrdenia, keďže deti skutočne dedia gény po svojich rodičoch.
V momente oplodnenia, keď vzniká nový život, splynie vajíčko (pohlavná bunka mamy) so spermiou (pohlavná bunka otca). Takže každý z nás získa náhodnú polovicu genetickej informácie od jedného a polku genetickej informáciu od druhého rodiča. Je to rovnako v prípade, že oplodnením vznikne chlapček alebo dievčatko. Tu je jediný rozdiel v tom, že pri vzniku dievčatka odovzdáva otec svoj X chromozóm, pri vzniku chlapčeka zase Y. Sme teda vždy unikátnou kombináciou našich rodičov. Určite ste si všimli, že v niektorých znakoch vieme celkom jasne povedať, že dieťa sa podobá celkom na jedného z rodičov, v iných vieme len ťažko odhadnúť, po kom to dieťa je. Je to preto, lebo rôzne znaky sa riadia rôznymi zákonmi dedičnosti.
Dominancia génov a komplexná dedičnosť
Jedna možná dedičnosť je v zmysle silnejší vyhráva, to znamená, dostanem jednu informáciu od otca, jednu od mamy a kto má takpovediac silnejší vplyv vyhrá a prejaví sa u potomka. Takto sa dedí výskyt pieh na tvári. Ak matka odovzdá informáciu o tvorbe pieh a otec nie, pehy sa vytvoria, lebo tento príkaz matky je dominantnejší a vyhrá nad otcovou informáciou pehy netvoriť. Druhá skupina znakov je komplexnejšia. Tam svoju úlohu zohráva viac než jeden gén a medzi nimi nevládne jednoduchý vzťah dominancie a recesivity, ale komplexnejšie interakcie, inými slovami, informácie z viacerých génov od otca a od matky sa zložitejšie miešajú, a teda znak dieťaťa je výsledok komplikovanej siete mnohých génov a neraz aj prostredia.
Dieťa získava kompletnú genetickú výbavu už v brušku. Všetky biologické funkcie, štruktúra našich buniek, funkcia enzýmov, hormónov, tvorba všetkých molekúl na úrovni bunky i celého organizmu je pod kontrolou génov a dedíme ju od našich rodičov pol na pol. Genetika nie je len o tom, čo vidíme a môžeme porovnávať ako farba očí či vlasov. Celé naše biologické fungovanie je pod kontrolou génov.
Špecifiká dedenia po matke a otcovi
Chlapec dostáva X chromozóm od matky, otec mu odovzdá Y chromozóm, preto chlapci dedia dôležité znaky výlučne po mame. Môže ísť o pozitívne znaky ako vyšší intelekt, ale aj niektoré gény zodpovedné za ochorenia (ako hemofília). Ak sa pýtame, čo ďalšie dedíme po matke, je to mitochondriálna DNA, ktorá sa dedí v materskej línii, ale to je na dlhšiu debatu a hlavne to je niečo, čo nemá prejav v znakoch, ktoré by sme videli, má to zmysel z hľadiska evolúcie.
Výlučne po otcovi sa dedí to, čo je uložené na Y chromozóme, kde sa vzhľadom na celú našu genetickú výbavu nachádza len pár génov. Y chromozóm môže dostať od svojho otca len chlapček. Väčšinou ide o gény, ktoré riadia vývin chlapčeka mužským smerom a nemajú jasný prejav. Azda jedna výnimka je ochlpenie ušného boltca typického v arabských krajinách. Keď sa tento znak nachádza u otca, 100-percentne ho zdedí aj syn.
Farba očí a iné viditeľné znaky
Mnohých rodičov v očakávaní zaujíma, aké bude mať bábätko napríklad oči. Dá sa to zistiť v tehotenstve? Logicky, ak mi jeden z rodičov dá „príkaz“ tvoriť viac pigmentu, a teda dal mi informáciu pre tmavšie oči, logicky musím poslúchať a budem tvoriť viac pigmentu. Hnedookí ľudia nie sú dominantnejší. Gén pre hnedé a tmavé oči je dominantný a vyhrá nad génom pre modré. Keď má jeden rodič tmavé oči a druhý modré, veľmi zjednodušene je 75-percentná šanca, že dieťa bude mať rovnako tmavé oči. To vôbec nie, hoci v momente oplodnenia je rozhodnuté, aká farba to bude, nedá sa to zistiť a platí presne to ako som povedala na začiatku, vyhrá silnejší. Gén pre modré oči je tzv. recesívny, to znamená, že v prejave je potlačený silnejším, preto sa zdá, že ustupujú, a že väčšina populácie má skôr tmavšie oči.
Dedičnosť inteligencie
V jednom zo zahraničných výskumov bolo spomínané, že inteligenciu dedia deti po matke. Je to pravda? Toto nemožno jednoznačne tvrdiť, a to minimálne z jedného dôležitého dôvodu. Inteligencia je nesmierne komplexný fenomén, ktorý zahŕňa celé spektrum kvalít, od verbálnych-jazykových schopností, po empatiu a sociálne interakcie až po priestorové schopnosti či matematický talent. Veda dnes nevie presne povedať, ktoré a koľko génov je zodpovedných za nadanie či intelekt, a keďže nevieme celkom presne povedať, čomu vďačíme za biologický základ inteligencie, nemôžeme ani presne vedieť, ktoré všetky gény za to budú zodpovedné a už vôbec nemôžeme s istotou tvrdiť ako sa dedia. Faktom ostáva, že inteligencia je geneticky podmienená. Veľmi pravdepodobne však budú desiatky kľúčových génov, možno aj stovky roztrúsené na rôznych chromozómoch a opäť je len v rukách náhody a správnej kombinácie, či dostane do výbavy daný gén alebo nie. Nedávno bol v médiách uverejnený článok o tom, že vedci dokázali dedičnosť inteligencie po matke. Tu však nejde o dedičnosť pár génov spájaných s inteligenciou, ktoré sú na X chromozóme. Ide o sadu génov, ktoré nesú špeciálnu značku a zapnú sa len v prípade, ak sa dedia od mamy. Chlapec dostane vždy tento X chromozóm od matky, otec mu odovzdá Y chromozóm, preto chlapci tieto znaky zdedia výlučne po mame.
Etika genetických manipulácií
V dnešnej modernej dobe pomáha mnohým párom umelé oplodnenie, aby sa stali rodičmi. Umelé oplodnenie je vymoženosť, ktorú prináša súčasná veda a medicína. Nepovažujem to za nijaký hazard. Často len pomôže riešiť malý problém, ktorý je príčinou neschopnosti počať či donosiť vytúžené dieťatko. Umelé oplodnenie nie je genetická manipulácia, neupravuje sa ani sa nemení genetická informácia jedinca, to už by bol iný príbeh. Z môjho pohľadu by som to prirovnávala k akémukoľvek inému riešeniu medicínskeho problému.
Áno, veda a genetika napredujú a čo sa ešte pred časom zdalo ako nemožné, dnes funguje. Akokoľvek vyspelá je súčasná veda, je eticky absolútne neprípustné, aby rodičia akokoľvek zasahovali do výbavy svojho dieťaťa a som presvedčená, že to takto aj ostane, resp. verím v to, že niečo takéto nebude možné. Dá sa to iba vo veľmi prenesenom zmysle. Ak chcete tmavooké dieťatko, voľte tmavookého muža, vaše šance sa tak výrazne zvýšia.
Dedenie povahy a správania: Vplyv génov a prostredia
Nejde však len o podobu detí na svojich rodičov. Ako je to so správaním či povahou človeka? Na základe akých princípov dedenia funguje táto oblasť? Správanie je veľmi komplexný prejav, ktorý závisí od génov, ale z veľkej časti je dotvorený a ovplyvnený prostredím, takže správne smerovanie dieťaťa a stimulujúce prostredie môže veľmi modulovať efekt génov. Samozrejme, biologický základ tam vždy je. Ak boli rodičia dieťaťa problémoví v akomkoľvek zmysle, dieťa sa stane problémovým najmä preto, lebo vidí vzorec tohto správania u rodičov. Problémovosť nie je znak, ktorý zdedíme, isté povahové črty áno, ktoré sa však dajú modulovať prostredím.
Jedinečnosť každého dieťaťa a rodičovská cesta
Materstvo je cesta. Je to cesta, ktorá je pre každú matku iná. Vyžaduje inú rýchlosť, smer, prístup, postupy a podobne. Je to cesta, na ktorú neplatia všeobecné pravidlá pre každého. Každé materstvo je jedinečná cesta. Nové informácie, ktoré má prijímať matka, ako aj dieťa. Každé dieťa je výnimočné. Keď sa chystáme robiť niečo prvýkrát, máme obavy. Sú to obavy z neznáma, ktoré sú úplne normálne.
Tehotenstvo: Hojdačka pocitov
Pri pohľade na pozitívny tehotenský test si človek uvedomí, že niet cesty späť, a to aj v prípade, že dieťa bolo plánované. V tej chvíli sa objavujú otázky, či to zvládnem, ako bude prebiehať tehotenstvo, čo nás čaká, aký bude pôrod, ako sa budem meniť, čo ak dieťa nebude zdravé. Mám dosť odvahy vyrovnať sa s týmito situáciami?
Márne som si v prvých dňoch tehotenstva zháňala akýkoľvek zoznam do pôrodnice. Všetky staré zoznamy do pôrodnice sú preč. Netrápila som sa tým, pretože som mala výhovorku, prečo nie som zbalená. Zbalenie sa do pôrodnice pre mňa znamenalo, že je to tu, a ja som sa pôrodu bála. V priebehu tehotenstva som priberala, bála som sa, ako budem vyzerať. Aj to patrí k jeho ťažšej stránke. Všetko raz prejde a aj tieto pocity prešli. Po pár dňoch som sa upokojila a tieto myšlienky odišli. Bola som naozaj šťastná a spokojná, aj keď som mala slzy v očiach.
Je tehotenstvo najkrajšie obdobie v živote ženy? Tehotenstvo pre mňa nebolo najkrajšie obdobie. Niežeby som sa na dieťa netešila, ale cítila som sa zle, vyčerpane, unavene a hladne. Aj napriek tomu, že som mala bezproblémové tehotenstvo, som sa tešila na koniec, už nech porodím a hotovo. Možno preto, že sa v spoločnosti často zabúda na tie náročné aspekty a preceňuje sa tehotenstvo ako len krásne obdobie.
Pôrod a prvé chvíle s dieťaťom
Predstava pár dní pred pôrodom bola u mňa tak maximálne 4-5. Omyl! Dni sa naťahovali pomaly na dva týždne. Bolo treba nemyslieť a nehľadať príznaky pôrodu. Bola som v kuchyni a malý už lozil po zemi. Sadol si vedľa mňa a búchal ma po nohe, že niečo chce. Bol nahnevaný, ak sme jeho mrnčanie hneď nevypočuli.
Počas pôrodu bol pri mne manžel. Priznám sa, že som s ním nerátala, ale jeho príchod ma aspoň povzbudil. Všetko sa dialo tak rýchlo. Personál sa mi venoval, ale všetko akoby išlo mimo môjho záznamu. Do reality som sa vrátila až na konci pôrodu, keď som mala tlačiť. Sústredila som sa len na kontrakcie. Ani neviem ako, už som videla drobca. Po pôrode kontrakcie a bolesť zmizli v jednom momente. S prítomnosťou manžela som spokojná s tým, ako to bolo.
Láska na prvý pohľad? Po pôrode som ležala na sále s manželom. Čakala som na sestričku, kedy mi prinesie sľúbenú infúziu. Bolo už veľa hodín a malý bol už na novorodeneckom oddelení. Prišlo ráno. A v tom momente mi napadne: „Dievča, čo to robíš? Teba si o pár dní mám vziať domov? Čo budem robiť, keď budeš plakať a ja nebudem vedieť prečo plačeš? Ako budem vedieť, že si hladný?“ Tehotenstvo oproti tomu bola malina. Mala som sa starať o to, kedy bude dieťa jesť, piť, spať a podobne. Chcelo sa mi plakať a smiať sa zároveň. Všetky tieto obavy boli normálne, keďže sa chystáme robiť niečo prvýkrát.
Bol pôrod naozaj najťažšia fá
tags: #dieta #sa #nepodoba #na #mna