Učiteľské povolanie prešlo za posledné desaťročia výraznými zmenami a spolu s ním aj očakávania kladené na pedagógov, rodičov a samotné deti. Kedysi práca plná nadšenia a rôznorodosti, dnes pre mnohých učiteľov predstavuje vyčerpávajúcu výzvu, poznačenú byrokraciou a meniacim sa správaním žiakov. Tieto okolnosti vytvárajú podhubie pre situácie, keď chyby učiteľov voči deťom, či už úmyselné alebo neúmyselné, môžu mať hlboký a dlhotrvajúci negatívny dopad na detskú psychiku a celkový vzťah k vzdelávaniu. Pochopenie týchto "toxických javov" a hľadanie ciest k náprave je kľúčové pre budovanie zdravého a podporujúceho školského prostredia.
Transformácia učiteľského povolania a výzvy súčasnosti
Mnohí učitelia, ktorí pred pätnástimi rokmi začínali s nadšením a pocitom skvelej práce, dnes pociťujú únavu a demotiváciu. Dnešné školstvo je pre nich zničené byrokraciou, nekonečným zastupovaním v školskom klube detí (ŠKD), aby sa vykryli prázdniny, a výzvami zo strany rodičov. To bolo aj predtým, ale žiaľ, dnes už mnohí nedávajú ani s deťmi. Odhliadnuc od toho, že majú dve strany A4 žiakov a podporných opatrení, tak tie deti sa veľmi zmenili. Ich už máločo motivuje, a to dokonca na prvom stupni. Učitelia sa celú hodinu s deťmi učia hrou, interakciou, piesňami, všelijakými hrami a keď na konci hodiny rozdajú papier na fixáciu učiva, kde majú vyfarbiť 5 obrázkov, tak im druháčka do očí povie, že sa jej nechce a robiť to nebude. A toto „nechce sa mi“ počúvajú veľmi často. K tomu sa pridávajú naozaj problémy s porozumením, deti nečítajú. To, čo kedysi deti naučili za týždeň, tak teraz ani po mesiaci nemajú pocit, že to tam je. Táto situácia vedie k hlbokej demotivácii u pedagógov.
Nie je to len o platoch; ako uviedla jedna učiteľka, neučí určite kvôli výplate, ale preto, lebo ju to baví. Avšak problém je niekedy skôr s rodičmi, tí nemajú záujem čo i len prísť sa pozrieť na svoje dieťa, ako spolu s inými deťmi pripravili program na nejakú akciu. Je smutné, že niektorí rodičia sa vôbec nezaujímajú o svoje deti. Sú ale aj rodičia, ktorých si nesmierne vážia a svojim deťom venujú veľa času a zaujíma ich, ako sa ich deťom v škole vodí. Netreba hádzať všetkých do jedného vreca, pretože takí učitelia, ktorí učia len preto, že musia, sa nájdu v každom zamestnaní. Naša práca je o to náročnejšia, že pracujeme s deťmi, ktoré sú veľmi vnímavé a citlivé. Preto by sa mal zamyslieť každý, nielen učiteľ, ale aj rodič.
Ako upozorňuje český učiteľ, didaktik a lektor Robert Čapek, mnoho žiakov je za svoju prácu trestaných, mnohí z nich sa nedočkajú podpory, dostávajú zlé známky a niekto neustále trestá ich chyby. Veľa škôl ide cestou represie, akoby žiak bol ich nepriateľ. Aj to je dôvod, prečo českí a slovenskí žiaci patria podľa medzinárodných výskumov k deťom, ktoré sa najmenej tešia do školy.
Toxické javy v školstve: Keď škola škodí namiesto prospieva
Robert Čapek, ktorý pôsobil ako učiteľ na základnej i strednej škole a prednáša metódy moderného vzdelávania, je k súčasnému vzdelávaciemu systému kritický. Vo svojej knihe "Aby škola neškodila," určenej skôr pre širšiu verejnosť a rodičov, sa snaží pomenovať toxické javy v našom školstve a pomáha rodičom, ako sa im brániť. Vidí, že sa všeobecne nevie, čo je dobré vzdelanie. Rodičia sa veľmi často uspokoja s tým, čo sami poznajú, nesú si odtlačok toho, akou školou sami prešli, a to isté vyžadujú aj od učiteľov svojich detí. Ale veľmi často to nevedia ani učitelia. Nevideli kvalitné školy, sú zvyknutí stále na to isté vyučovanie, ktoré sme prežili my a ktoré oni recyklujú, občas ho doplnia technikou, ale je to stále to isté.
Na drvivej väčšine našich škôl stále prebieha frontálne vyučovanie, kde učiteľ vysvetľuje učivo a žiak si bez akejkoľvek diskusie zapisuje poznámky. Známkovanie od 1 do 5, za chyby prichádza trest v podobe zlej známky, a toto sa nám zdá úplne normálne. Kvalitné vzdelávanie sa od tohto diametrálne líši, pričom na 90 percentách škôl stále pretrváva tento spôsob výučby. Medzi toxické javy patrí aj to, keď učiteľ ponižuje dieťa, keď je sarkastický, keď škola nereaguje na sťažnosti rodičov. Cieľom je poradiť rodičom, čo majú robiť, ako napísať inšpekcii, ako sa majú brániť. Lebo keď si prečítajú, ako vzdelávanie vyzerá, že deti môžu chodiť zo školy nadšené, a ich dieťa doma plače, že do školy nechce ísť, tak by ako rodič radi vedeli prečo. A keď zistia prečo, tak by mali vedieť, čo môžu urobiť, ako urobiť nápravu.
Dáta ukazujú, že deti nechodia do školy rady a nemajú rady učiteľov. Obrovskú väčšinu detí nečaká v škole nič dobré. Čo sa týka výučby, je to nuda, otrava, dril. Ďalej sedenie v laviciach, ručička na hodinách sa skoro nehýbe, žiaci sú otrávení. Mnohí žiaci sú za svoju prácu trestaní a nedočkajú sa podpory. Z hľadiska komunikácie nemajú dospelého, s ktorým by sa mohli porozprávať, ktorému by mohli dôverovať. Veľmi často škola tú motiváciu u detí ničí. Ale pozor, robí to len zlá škola. Pretože to, čo vidíte v triede v kvalitnej škole, prácu detí, ich samostatnosť a nadšenie, vám dáva dôkaz, že to ide. Kým v inej škole sa deti v úplne rovnakom veku správajú tak, ako hovoríme.
Škola je trenažérom chýb, škola by mala byť bezpečné prostredie na robenie chýb, veď to je jedna zo základných foriem učenia. O to je to smutnejšie, keď sa to deje na prvom stupni. Tam nie je priestor, aby ich učitelia už päťkovali a podobne. Keď priletí päťka už niekedy v októbri v prvej triede, ako sa ten žiak musí v škole cítiť? Učiteľka, ktorá má učiť pracovať svojich žiakov s chybou, pracuje s chybou tak, že ju trestá, to je predsa hrozné. Keď niekto nevie učiť na druhom stupni, tak je to hrozné, keď niekto nevie učiť na prvom stupni, tak je to zločin.
Šikana zo strany učiteľov: Skrytý problém s vážnymi následkami
Šikana zo strany učiteľa voči žiakovi je tabuizovaná téma, o ktorej sa verejne hovorí oveľa menej ako o šikane medzi deťmi. Pre rodiča, ak má dieťa na škole, kde si učiteľ naň zasadne a šikanuje ho, neexistuje ľahké riešenie. Ak ste v hlavnom meste, vezmete dieťa a dáte ho o sto metrov inde. Ale ak ste niekde, kde máte druhú školu o dvadsať kilometrov ďalej a nemáte na to prostriedky, čas alebo možnosti, tak s tým učiteľom nechcete ísť do konfliktu. V našom priestore rodič nerád ide proti škole, pretože má pocit, že sa mu to môže vymstiť. Nehľadiac na to, že ak ste v malej dedinke, tak učiteľka a riaditeľka majú silnú pozíciu u rodičov, ktorých sa to netýka. Rodič, ktorému učiteľ šikanuje dieťa, je v zúfalej situácii, z ktorej nie sú dobré východiská.
Všeobecne šikana je, ak niekto silnejší a mocnejší sústavne ubližuje tomu menej mocnému a slabšiemu. V prípade učiteľa je to sústavné ponižovanie, ironizovanie, sarkazmus, keď učiteľ žiaka stále len kritizuje a nemá pre neho dobré slovo. Ďalej sú to osobné útoky, niekedy zosmiešňujú učitelia napríklad aj poruchy učenia, ironizujú to, že „no tak ty musíš teraz dostať viac času“, a to tónom, ktorý je absolútne nevhodný. Toto zosmiešňovanie môže viesť k tomu - a to je nebezpečné najmä na prvom stupni -, že učiteľ stavia triedu proti tomu dieťaťu. Sú učitelia, ktorí akoby robili verejné súdy. Peťko sa postaví pred tabuľu a všetci mu povieme, čo sa nám nepáči na jeho správaní. Alebo jedna učiteľka viedla takú psychohru: povedzte mi, koho by ste na ostrove kam poslali. Niekoho pod palmu, niekoho na pláž a niekoho do vody k žralokovi. A manipuluje deti tak, aby čo najviac detí poslalo šikanovaného žiaka medzi žraloky. A ešte to posilňuje tým, že „no vidíš, ty neposlúchaš a celá trieda ťa posiela k žralokom.“
Väčšinou to nie je o tom, že by dieťa dostalo facku, ale ide o psychické násilie. V Česku zákon nepozná rozdiel medzi psychickým a fyzickým týraním. Niektoré tieto situácie už môžu byť za hranicami zákona týrania zverenej osoby. U starších detí, na druhom stupni, k tomu pribúda už fyzický kontakt, ťahanie za uši, trasenie žiaka, strkanie, ba dokonca až sexuálne obťažovanie. Tam sú potom aj narážky so sexuálnym podtónom alebo genderovo nekorektné narážky, tie sú časté u učiteľov na stredných školách. Napríklad na technických odboroch dávajú učitelia najavo, že tam dievčatá nemajú čo robiť a že patria do kuchyne, alebo hodnotia vzhľad žiačky. Má to pestré podoby, ale v podstate šikana je vždy také správanie učiteľa, ktoré nie je pre žiaka komfortné a ubližuje mu, či už psychicky, alebo fyzicky. Prípady, keď učiteľ na druhom stupni vtrhával dievčatám do šatní, keď vyučoval telocvik, rôzne ich tam potľapkával a hovoril im, že s vrkočmi sú sexi, otriasajú základmi dôvery v školský systém. V extrémnych prípadoch môže dochádzať k sebapoškodzovaniu alebo dokonca k temnejším prípadom, keď je učiteľ dôležitým faktorom toho, že sa tieto tragické veci stanú.
Na gymnáziách je často situácia, že si študenti nechajú so sebou robiť oveľa viac, ako keby to bola napríklad nejaká priemyslovka, a to zo strachu o svoju budúcnosť. Takže tie najchytrejšie deti z populácie budú najviac vedieť, čo je ich právo a čo nie, ale sú to často ustrašené ovečky, ktoré sa svojich učiteľov boja najviac. Kým nejaký chalan na priemyslovke si nenechá na sebe rúbať drevo.
Častým riešením, keď učiteľ šikanuje dieťa, je prestup na inú školu. Napríklad v jednom prípade, keď sa na Roberta Čapka obrátila mama s chlapcom, na ktorého si učiteľka zasadla, chlapec mal neustále zlé známky, zosmiešňovala ho pred triedou, nechcela ho brať na výlety. Chlapec psychicky kolaboval, mal rôznu medikáciu, napríklad na liečbu kožných problémov aj astmy. Chlapcovi sa rozbehli zdravotné problémy a učiteľka stále vypisovala, že je agresívny, deti ho nemajú rady, nič nevie, nevie sa naučiť dvojriadkovú básničku. Nakoniec mama prestala bojovať a dala ho do inej školy. Chlapcovi sa zlepšil prospech, zdravotné problémy sa skončili, skončila sa medikácia, nová učiteľka si ho nevie vynachváliť a spolužiaci ho majú radi. Toto všetko ovplyvnila jedna osoba pedagóga.
Veľakrát to napríklad rodičia vyriešia tak, že si dieťa nechajú doma. Preto v Českej republike geometrickým radom rastie počet domškolákov, pretože niekedy rodičia nemajú inú možnosť ako dieťa z verejného školstva vybrať. Ak nemajú možnosť dať ho do kvalitnej školy, tak ho jednoducho nechajú doma a učia ho sami.
Komunikácia medzi školou a rodičmi: Zdroj konfliktov aj riešení
Konflikty medzi rodičmi a učiteľmi sú veľmi časté. Sťažnosti na učiteľov sa hromadia najmä po polročných vysvedčeniach, keď sú rodičia nespokojní so známkami svojich detí. Rodič má pocit, že dieťa nie je klasifikované tak, ako si to predstavuje, že dieťa sa veľa učí a napriek tomu nedosahuje dobré výsledky. Dnes je to hodnotenie na školách veľmi subjektívne a postavené na nejasných kritériách, preto potom vznikajú napätia. Rozhodne to nie je chyba len učiteľov. Takéto správanie rodičov je odrazom toho, že aj na nich je vyvíjaný tlak. Dostávame nejaké informácie, ktoré nám hovoria, čo by sme ako rodičia mali robiť, v akých všetkých sférach by sme naše deti mali vzdelávať. Rodičia sa cítia oveľa viac zodpovední za to, ako ich deti budú prosperovať.
Súčasných, no ani budúcich učiteľov na takéto situácie nikto neškolí. Ministerstvo školstva však zdôrazňuje, že doplňujúce školenia môže zabezpečiť riaditeľ školy. Ak v škole nastane takáto situácia, riaditeľ školy môže zabezpečiť v súlade s potrebami školy takéto vzdelávanie, napríklad formou aktualizačného vzdelávania. Učitelia v škole sú chránenými osobami, preto rodičia nemôžu do ich výkonu neodborne zasahovať. Išlo by o porušenie zákona. Zákonný zástupca žiaka má právo byť informovaný o výchovno-vzdelávacích výsledkoch svojho dieťaťa. Avšak zároveň je povinný dodržiavať podmienky výchovno-vzdelávacieho procesu svojho dieťaťa určené školským poriadkom školy.
Umenie priznať si omyl je pre ľudí všeobecne a pre učiteľov špeciálne náročný proces. Veľké množstvo učiteľov sa stále domnieva, že ich úlohou je mať správnu odpoveď na všetko a robiť všetko správne. Poučovanie a opravovanie sa potom stáva prirodzenou súčasťou komunikácie. Jedným z najväčších nebezpečenstiev vôbec je tendencia človeka automaticky reflektovať situáciu vychádzajúc zo svojej skúsenosti a pozície. Komplikované a príliš odborné vyjadrovanie môže vyústiť do nepríjemných situácií.
Poznámky nemajú zmysel. Je to taký pozostatok pomstychtivého myslenia: „ja ťa tu nezvládam, tak ti napíšem poznámku a doma ťa potrestajú. Tým sa to vyrovná, ty otravuješ mňa, tak dostaneš od rodičov.“ Lenže učiteľ týmto ukazuje svoju nekompetentnosť, že si nevie poradiť. Tie poznámky sú často malicherné, takže výsledkom je, že rodič si povie: „toto tu u…“
Od strojov sa odlišujeme nielen myslením, ale najmä emóciami. Učiteľ by mal byť takým profesionálom, aby neprenášal svoje osobné negatívne emócie na svojich žiakov. Všetkým by mal odovzdať vedomosti rovnako kvalitne. Asi preto nie je učiteľom každý, aj keď si veľa ľudí myslí, že niet nič jednoduchšie, než učiť deti. Odfiltrovať osobné antipatie je možné po zistení príčiny antipatie. Svojim žiakom som často vravela, že nie je dôležité, čo majú zapísané v žiackej knižke, lebo to vidia len rodičia a učitelia. Dôležité je to, ako sa správajú, akými sú ľuďmi, lebo to vidia naozaj všetci, ktorých v živote stretnú. A práve zo správania žiaka sa môže vyvinúť aj antipatia. Jednotkári bývajú u učiteľov obľúbení, no tiež to nemusí byť pravidlo. Žiaci s priemernými výsledkami sú väčšinou nenápadní, nevýrazní, pokiaľ naozaj nevystroja nejakú ohromnú neplechu. Najnápadnejší sú tí, ktorých škola a učenie nijako nezaujíma a svoj nezáujem dávajú najavo až príliš okato. Špeciálne privilégiá sa možno dostávajú žiakom, ktorí mimoriadnym spôsobom reprezentujú školu, ale tiež to nemusí znamenať, že títo žiaci sú u učiteľov len obľúbení.
Príklady nevhodného správania učiteľov v praxi
Negatívne skúsenosti rodičov s učiteľmi sú rôznorodé a často odzrkadľujú hlbšie problémy v školskom systéme alebo v prístupe jednotlivých pedagógov. Niektorí rodičia sa stretávajú s tým, že učiteľka odmieta dať domov pozrieť písomku, keď sa zaujímajú, prečo ich syn zvrzal písomku zo slovenčiny. Aby zistili, čo nevedel, musia si zobrať dovolenku. Radi by zistili, čo nevedel a nech sa doučí, ale zároveň nemôžu, aby sa učil komplet celú knihu. Sú aj takí učitelia, ktorí na hodine vedia len preskúšať žiakov učivo a na konci hodiny im povedať asi takto: „naučte sa to a to, strana tá a tá a urobte si doma poznámky.“ Toto dokáže učiť aj človek bez príslušnej školy. A keď sa sťažuje človek na to, môže si byť istý, že práve vtedy je jeho syn alebo dcéra vyvolaná pred tabuľu z opakovania, a nie je problém zdeptat žiaka natoľko, aby skončil s päťkou.
Iné prípady zahŕňajú úplne suprového a normálneho učiteľa, ktorý deťom rád pomôže doučiť sa látku, keď ju nevedia. Napriek tomu sa rodičia stretávajú s učiteľmi, ktorí učia len preto, aby mali výplatu a nie preto, aby naučili. Toto je názor nielen jedného, ale aj širokého okolia. Hoci prešlo 30 rokov od základky, učenie ostalo stále také isté ako za „komunistov.“ Ak by aj syn spravil nejaký referát navyše do školy, učiteľa to ani najmenej nezaujíma, lebo on im to nedal za úlohu. Ak nedokáže povedať súvislú vetu z knihy, tak učivo neovláda. Keď sa syn naučil látku, len vlastnými slovami dostal z odpovede trojku. A najkrajšie na dedinskej ZŠ je to, keď učiteľ(ka) povie vášmu dieťaťu: „učil som aj tvojho otca, však ani on sa dobre neučil.“ Ak niekto učí a posudzuje syna podľa otca, niekde je chyba.
Niektorí rodičia zažili hroznú učiteľku, pri ktorej si mysleli, že staršia pani s skúsenosťami bude trpezlivá a láskavá. Opak bol pravdou, deti sa jej báli, syn mal nočné mory. Priznal sa, že od začiatku školského roka sedí sám v poslednej lavici a hrozne ho to trápilo, mal pocit, že urobil niečo zlé a sám sedí za trest. Keď matka zbehla do školy poprosiť pani učiteľku, či by nebola taká láskavá a nepresadila nanovo deti, zistila, že hoci deti sedeli v laviciach ticho ako peny, ziapala len učiteľka, a to tak, že ona, dospelá žena, sa bála zaklopkať. Učiteľka jej dala jasne najavo, že je doslova analfabet, keď si nevie dať dokopy, že PREDSA nemôže posadiť nepárny počet detí do páru. Syn sa zle učil, a keď sa to ťahalo aj tretí rok, jednoducho ho preložila na inú školu. Po pol roku si zlepšil známky, dnes má maturitu pred sebou a patrí medzi najlepších z triedy. Táto učiteľka terorizovala aj iné deti a hoci už vtedy mala pred dôchodkom, stále učí, čo je nepochopiteľné, keďže jej deti lezú na nervy a hovorí o nich ako o prefíkaných, malých hajzlíkoch.
Medzi ďalšie kuriózne, no pre deti nepríjemné, situácie patrí, keď učiteľka synovým spolužiakom aj jemu zakazuje nosiť do školy šál okolo krku. Alebo keď jej vadí, že si decká kupujú v bufete sladkosti. Pritom syn má aj obed v škole aj mliečnu desiatu. Ak mu príde niečo na chuť, nech si kúpi. Za mojich čias žiadne bufety neboli, keby nebol ani na škole, tak tam decká nič nekupujú a nenadáva im.
Ďalší príklad nevhodnej komunikácie sa odohral na ihrisku, kde učiteľky riešili banálnu situáciu s vypadnutými žuvačkami žiačky. Keď sa končila hodina, učiteľky zavelili a hneď sa muselo ísť. Okamžite nástup. Jedno dievča ale stále behalo po ihrisku. Keď ju učiteľka zavolala, dievča povedalo, že hľadá žuvačky, že jej niekde vypadli. Učiteľkám sa to nechcelo riešiť a bez toho, aby sa napríklad jedna s ňou vrátila pozrieť to ihrisko, jej tvrdili, že jej určite nevypadli a že vlastne ani žiadne žuvačky určite nemala. Dievča stále tvrdilo, že si žuvačky vzala a chcela sa vrátiť po nich pozrieť, ale učiteľky opakovane z nej robili debila, že určite ostali žuvačky v triede. Ona stále opakovala, že ich mala a že si pred chvíľou aj žuvačku dala. Tak zvolili taktiku, že ju zvozili za to, že čo si vôbec berie žuvačky na ihrisko, že je to blbý nápad a vlastne tak jej treba, lebo ich mala nechať v šatni a odišla celá trieda. Žuvačky tam naozaj boli na zemi pri kolotoči. Takáto situácia, hoci banálna, zanechala v pozorovateľovi pocit ľútosti nad dievčaťom a nespokojnosť s riešením a komunikáciou učiteliek.
Robert Čapek hovorí na rovinu, že trestať prácou je obrovský nezmysel, to už ukazuje, že tá učiteľka to nemá v hlave v poriadku. Ale ak by akákoľvek učiteľka nechala dieťa niekde hodinu stáť, tak ide o fyzický trest, ktorý je zakázaný. Za takú vec by mal učiteľ dostať výpoveď. Nikto nemôže hodinu nechať dieťa niekde stáť, zvlášť keď ide o tretiaka, to je absolútne neprípustná vec. Vyhodenie vyrušujúceho dieťaťa za dvere len ukazuje bezradnosť učiteľa si s tým poradiť, je to presne to, čo bolo spomínané, akoby bol učiteľ nepriateľ detí. Akoby deti boli nejakí mukli a učiteľ bachár, ktorý sa tam snaží zaviesť poriadok trestom, strachom a hrozbami. Takéto toxické správanie učiteľa, ktoré otravuje celkovú klímu v triede, je neprípustné.
Učitelia však argumentujú, že niekedy sa tak správať musia, pretože napríklad majú problematickú triedu, zhodou okolností sa v nej nazbieralo viac problematických detí. Dobrá výučba je teambuildingová a učiteľ nech každý deň každú hodinu posilňuje vzájomné učenie, vzájomnú pomoc, neporovnáva deti. Dobrá výučba nesie aj ten výsledok, že majú deti medzi sebou dobré vzťahy. Ak má učiteľ v triede zlé vzťahy, tak to nutne ukazuje aj na jeho zlú prácu. Tie deti tam nespadli z Marsu už také zlé, deti sa tešia na školské dobrodružstvo. Tú motiváciu musia využiť a učiť ich pracovať spolu, učiť ich spolu vychádzať, komunikovať. Aj to je predsa súčasť vyučovania. Dobrá didaktika vedie k zlepšovaniu vzťahov medzi deťmi. Veď na to sú metódy, ktoré by učitelia mali poznať. A veľmi často sa ukazuje, že učiteľ, ktorý má zlé vzťahy v triede, tieto metódy vôbec nevie používať. Nepozná ich, nie je to pre neho dôležité, teda robí zle svoju prácu. Potom sú deti súperiace a agresívne.
Klesajúci rešpekt a jeho dôsledky: Spoločenský problém
Správanie žiakov k učiteľom sa v súčasnosti stáva čoraz horším. Dnešná mládež a jej správanie sa dostalo do pozornosti po prípadoch, keď rovesníci fyzicky napadli mladé dievča a všetko si pri tom natočili na video, alebo po tragédiách, keď žiak smrteľne napadol učiteľa mačetou. Prípad je veľmi podobný tomu slovenskému, ktorý sa odohral vo Vrútkach, keď bol za bieleho dňa v škole rovnako napadnutý učiteľ, ktorý zraneniam podľahol. V oboch prípadoch utrpela aj psychika ostatných zamestnancov a detí. Prípadov, kedy sa mládež správa neúctivo a takpovediac stráca zábrany, je čoraz viac. Veľkým problémom je aj to, že nemajú rešpekt voči dospelým a ani voči učiteľom, čomu dva roky dištančného vzdelávania rozhodne nepomohli.
Patríciu Pagáčovú rozčúlili slová osemnásťročnej žiačky a influencerky, ktorá na Instagrame napísala: „Ja by som reálne teraz nemohla chodiť do školy, nemám vôbec žiadny rešpekt k učiteľom. Keby mi učiteľ povedal, že ma rozsadí, pretože sa rozprávam s kamarátkou, ani by som sa nepohla a začala by som mu nadávať. Prečo by som mala robiť, čo mi hovoríš? Pretože si učiteľ? Chápete, nie? Tak dlho som nebola v škole, že vôbec nedokážem pochopiť ten koncept počúvania učiteľov, robenia si úloh a tak.“ Takéto vyjadrenia odrážajú nielen stratu režimu a návykov, ale aj hlboký nedostatok rešpektu voči autoritám, čo dva roky pandemickej výučby len prehĺbili. Mnohí žiaci sa počas online vyučovania venovali celkom iným činnostiam - dokonca išli do sprchy alebo do obchodu - a rešpekt k učiteľovi, ktorý im vysvetľoval novú látku, sa akoby vytrácal. Podľa detskej psychologičky čoraz viac badať, že deti sa snažia vzdorovať akýmkoľvek pravidlám, a keďže učiteľ je ten, čo ich určuje, nevyhne sa drzému a arogantnému správaniu niektorých žiakov.
Cesty k náprave: Ako riešiť problémy a budovať lepšie školstvo
V školách ide v prvom rade o deti, nie o známky a plnenie plánov. Je veľmi osožné, ak rodičia podporujú školu a škola zas rodinu. Z vlastných pozorovaní vieme, že sú rodičia, ktorí sa aktívne zaujímajú nielen o známky svojich detí, ale aj o celkový čas strávený v škole, a sú rodičia, ktorí sa za štyri roky neprídu ani raz pozrieť na učiteľa, ktorý má za ich dieťa v škole zodpovednosť. Ak má rodič podozrenie, že nejaký učiteľ si na jeho dieťa zasadol, treba situáciu zhodnotiť a začať riešiť. Samozrejme, nielen rodič môže nadobudnúť pocit, že voči dieťaťu má učiteľ averziu, ktorá sa prenáša do neobjektívneho hodnotenia či neprimeraného skúšania. Aj učiteľ môže byť v situácii, že sa musí brániť správaniu žiaka. Dôležité je vždy komunikovať - a to na všetky strany. Aj k dieťaťu, aj k učiteľovi.
Ak žiak chodí domov zo školy nahnevaný na učiteľku alebo učiteľa, v prvom rade netreba riešiť veci s horúcou hlavou. Určite neutekajte hneď do školy a nesnažte sa situáciu okamžite vyriešiť. Môžete tak napáchať viac škody ako úžitku. Dieťa si musí vedieť poradiť, môže ísť len o dočasný problém. Deti dokážu byť aj neobjektívne a môžu skreslene vnímať to, že musia počúvať cudzieho človeka. Treba si najskôr dieťa pozorne vypočuť, kde vznikol problém a čo konkrétne sa mu na učiteľovi/učiteľke nepáči. Treba pátrať po príčine problému alebo konfliktu. Skúste si tieto informácie najskôr prehodnotiť. Dieťa vypočujte a upokojte. Malo by vedieť, že mu rozumiete a chápete, ako sa môže teraz cítiť. Predtým, ako si vypočujete obe strany, určite nesúďte ani pedagóga a rovnako nesúďte ani vaše dieťa. Ak ho totiž pred dieťaťom nebudete rešpektovať, stratí k nemu úctu.
Ak sa situácia opakuje, skúste sa porozprávať s dotyčným pedagógom. Slová voľte opatrne, rovnako si vypočujte aj jeho. Začať dialóg s obvinením nie je najlepšou voľbou. Určite to ocení i pedagóg a možno tým zachránite vaše dieťa pred zbytočnými problémami v budúcnosti. S rozvahou si vydiskutujte to, čo sa momentálne deje. Vždy sa snažte nájsť kompromis, buďte v kontakte s pedagógom a počúvajte vaše dieťa vždy, ako sa vráti zo školy. Pýtajte sa ho, ako bolo v škole a čo zaujímavé dnes robili na vyučovaní. Spýtajte sa ho aj na „problematického“ pedagóga. Nepýtajte sa spôsobom, z ktorého cítiť, že chcete počuť hodnotenie na jeho osobu. Žiaľ, občas sa vyskytne aj situácia, kedy je chyba na strane pedagóga. Predtým je dobré si to radšej viackrát overiť. Skúste sa spýtať ďalších rodičov, ako vnímajú konkrétneho pedagóga. V prípade, že pôjde skutočne o pochybenie učiteľky alebo učiteľa, treba ísť priamo za riaditeľom školy. Nie je to príjemná situácia, ale bez jeho prítomnosti a zásahu problém nevyriešite. Ak si pedagóg na vaše dieťa „zasadol“ a nie je spravodlivý, musíte to diplomaticky vyriešiť v spolupráci s jeho nadriadeným.
Každý rodič je háklivý na svoje dieťa a je celkom prirodzené, že za neúspechy najprv viníme niekoho iného. Všetci rodičia chceme mať deti len zdravé, krásne, múdre, šikovné, a aj keď sa časom ukáže, že nie vždy je to možné, naše deti pre nás zostávajú dokonalé, nech sú akékoľvek. Ako si zastať svoje dieťa? Od začiatku si budujte s deťmi dôverný vzťah a snažte sa ich pozitívne motivovať už pred nástupom do školy. Nemusíte súhlasiť so všetkým, čo učiteľ vašim deťom povie, no majte na pamäti, že vo väčšine prípadov deti strávia s učiteľkou viac času než s vlastnými rodičmi, preto majú k učiteľke trocha iný vzťah než k iným cudzím ľuďom. Nepodkopávajte autoritu učiteľa vyjadreniami, že učivo učí zle, alebo o danej látke nemá šajn. Ak sa názorovo s učiteľkinými tvrdeniami nezhodnete, skúste deťom vysvetliť, že problematika je príliš zložitá a učiteľ ju preto povedal inak, aby to všetky deti pochopili. Zaujímajte sa o to, ako sa vášmu dieťaťu v škole darí. Zúčastňujte sa rodičovských združení, podporujte aktívne triedne akcie a denne sa pýtajte svojho dieťaťa, aký deň v škole prežilo. Nie je nutné s dieťaťom nad učením sedieť, no je dobré mať prehľad o veciach, ktoré dieťa nosí v taške do školy, o známkach či oznamoch zapísaných v žiackej knižke i o úprave zošitov a učebníc. Žiacka knižka (slovníček) má slúžiť na komunikáciu medzi učiteľmi a rodičmi, nielen na zápis známok. V prípade potreby si dohodnite individuálne stretnutie s učiteľom. Napíšte do žiackej knižky vopred, ohľadom čoho sa chcete s učiteľom zhovárať, nech má aj on možnosť na stretnutie sa pripraviť, resp. pripraviť podklady o vašom dieťati. Neignorujte predvolania do školy. Vždy vás tam zavolajú kvôli vášmu dieťaťu, ktorému zrejme treba nejako pomôcť a vám by na tom malo najviac záležať. Ak sa vyberiete do školy, snažte sa jednať na úrovni, bez predsudkov a najmä v prospech svojho dieťaťa. Učiteľovi nemusíte dokazovať ani svoju silu, ani vyššie príjmy. Keby učiteľovi na vašom dieťati nezáležalo, nikdy by vás do školy nevolal. Vychovávajte svoje deti k slušnosti a rešpektu voči druhým, aj keď si dnes možno myslíte, že šťastie majú len tí, ktorí majú široké lakte.
Školstvo potrebuje nových ľudí. Nuž, študujte, vychovávajte, vzdelávajte sa a hor sa do školstva. Ten plat a pocit z dobre vykonanej práce stojí za to. Škoda, že na to prídeme až po mnohých rokoch!