Školské prostredie by malo byť pre deti bezpečným a podnetným miestom pre učenie a rozvoj. Realita však často prináša zložité situácie a konflikty, ktoré sa môžu pohybovať od drobných nedorozumení medzi žiakmi až po vážne prípady šikany, nevhodného správania učiteľov či dokonca fyzického násilia. Tieto udalosti majú priamy vplyv nielen na bezprostredných účastníkov, ale aj na celkovú atmosféru v škole a dôveru v systém vzdelávania. Riešenie takýchto problémov si vyžaduje citlivý, ale zároveň rázny prístup, poznanie právnych možností a spoluprácu všetkých zainteresovaných strán - rodičov, učiteľov, vedenia školy a v krajných prípadoch aj orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a polície.
Konflikty medzi deťmi a ich dopady na psychiku
Vzťahy medzi spolužiakmi sú dynamické a niekedy plné napätia. Konflikty sú prirodzenou súčasťou detského kolektívu, no ak prerastú do šikany alebo násilia, môžu zanechať hlboké stopy. Príkladom môže byť situácia, kedy počas prestávky začal jeden spolužiak "hádzať po inom žiakovi ceruzky." Hoci sa napadnutý žiak "samozrejme nedal a hodil po ňom ceruzku späť," výsledkom bolo nešťastné zranenie, kedy "ho trafila do spodnej pery a spôsobila mu drobné zranenie, ako keď pichnete ihlou, respektíve ceruzkou." Tento incident, hoci fyzicky drobný, vyvolal lavínu udalostí, kedy "prišla jeho stará mama kričať po mojom synovi do triedy." Táto osoba sa "tajne prešmykla pomedzi dozorný personál, zavrela dvere a začala sa mu vyhrážať, že ho zmláti," pričom "doslova mu povedala, že mu odtrhne hlavu." Takéto správanie "dieťa nieslo dosť ťažko a začalo sa báť chodiť do školy," pretože spolužiak "neprestal do neho rýpať, ale on sa nemohol brániť zo strachu, že príde stará mama spolužiaka a ublíži mu."
Podobne vážna je aj situácia, keď sa dieťaťu "spolužiačka s nožnicami v ruke vyhrážala, že jej ostrihá tie škaredé vlasy a ak niečo povie, tak uvidí, čoho je schopná." Okrem toho "nadávala aj na matku," s vyhrážkami, že "príde jej mama a zbije aj ju, aj jej „sprostú“ mamu." Takéto vyhrážanie, aj bez bezprostredného fyzického násilia, môže "byť trestným činom, obzvlášť ak ide o vyhrážanie sa vážnou ujmou." Tieto udalosti podčiarkujú, že "deti vystavené fyzickému trestaniu častejšie trpia úzkosťou, nízkym sebavedomím a problémami v medziľudských vzťahoch." Namiesto nápravy správania "vedú telesné tresty často k agresivite, vzdoru alebo strachu." Dieťa môže "stratiť dôveru voči rodičom a cítiť sa nepochopené či odmietané." Tresty negatívne ovplyvňujú "duševné zdravie, kognitívny vývoj a vzdelávacie výsledky a môžu viesť k traumatizácii, ktorá pretrváva až do dospelosti." Vzniknuté traumy sú dôsledkom neakceptovateľného správania a môžu mať ďalekosiahle následky na celkový psychický stav a rozvoj dieťaťa.
Psychológia dieťaťa, ktoré bolo šikanované
Neadekvátne správanie učiteľov a jeho právne dôsledky
Učitelia sú pre deti v škole autoritami a mali by ísť príkladom v správaní a rešpekte. Žiaľ, niekedy dochádza k situáciám, kedy sa pedagógovia správajú nevhodne, čo môže mať pre deti rovnako traumatizujúce následky ako šikana od spolužiakov. Takéto konanie môže spadať do kategórie "úmyselného konania proti dobrým mravom, čo je v rozpore so zásadami, ktoré by mal dodržiavať."
Existujú prípady, keď učiteľ "dal známku päť, aby ju umlčal, a následne ju poslal do kúta s ceruzkou v ústach." Okrem toho ju "zosmiešnil pred celou triedou," a jeho "nevhodné správanie pokračuje bez akéhokoľvek trestu." Takéto konanie je nielen nepedagogické, ale môže "byť aj súčasťou trestného činu, napríklad ublíženia na zdraví alebo týrania zverenej osoby."
Ďalším prípadom nevhodného správania je, keď učiteľ "násilne odobral mobilný telefon a vybral z neho kartu SIM, ktorú mu ani na výzvu rodičov nevrátil." Hoci mobilné telefóny môžu byť v školách predmetom diskusií o ich používaní, "predmetný incident vybočuje zo zákonného rámca opatrení vo výchove, ktoré upravuje školský zákon v § 58." Zadržiavanie súkromného majetku dieťaťa bez jeho súhlasu a bez súhlasu rodičov sa môže interpretovať ako krádež. V takýchto prípadoch, ak "vedenie školy vzniknutý problém odmieta riešiť," môžete sa "skúsiť obrátiť napr. na Štátnu školskú inšpekciu, prípadne priamo na Ministerstvo školstva."
Nedávno prebehla médiami krátka správa: "učiteľ - riaditeľ a pedagóg - zbil na škole žiaka a po niekoľkých dňoch odstúpil zo svojej funkcie." Táto udalosť vyvolala "vášnivú diskusiu na sociálnych sieťach" a poukázala na pretrvávajúci problém fyzických trestov vo výchove. Slovensko, ktoré, ako (takmer) každá krajina na svete, "donedávna okrem USA a Somálska, podpísala a ratifikovala UNCRC - OSN dokument o právach dieťaťa," sa "zaviazalo, že dieťa nesmie byť nikdy vystavené fyzickému, psychickému, emocionálnemu alebo inému typu násilia." Napriek tomu sa aj v 21. storočí objavujú prípady, kedy sa "dospelý človek udrie dieťa."
V minulosti, za socializmu, boli metódy výchovy často iné. Niektorí si pamätajú, ako "súdružka učiteľka Balážová, keď dala pred celou triedou po holej riti piatakovi (šiestakovi?) L.K." alebo "súdružka učiteľka Alžbeta Galeová, ktorá dala pred celou triedou facku akémusi J.H. celkom bezdôvodne len aby ukázala, aká je tvrďáčka." Tieto historické príklady ukazujú, že "učitelia vyslovene deti ponižovali" a "súdružky učiteľky vedeli, že si môžu voči nim dovoliť aj takýto nadštandard." Diskusie o fyzických trestoch odhalili aj to, že "za socíku bol extrém v tom, že učiteľ mal vsemocné právo oproti dieťaťu a teraz je to naopak." Dnes je situácia taká, že "učiteľ nemá žiadne právo a deti hľadajú hranice pokiaľ až možno zajsť. Benevolentný prístup rodičov vo výchove ich v tom iba podporuje."
Ak "páchateľ naplnil svojím konaním skutkovú podstatu tohto trestného činu (§ 208 Trestného zákona) v prvom odseku, potom takýto skutok, resp. jeho trestné stíhanie podlieha premlčaniu, premlčacia doba je 10-ročná." V prípade, ak by "naplnil kvalifikovanú skutkovú podstatu tohto trestného činu, t.j. dopustil by sa konania v treťom odseku tohto trestného činu, potom by sa trestné stíhanie premlčalo až po dvadsiatich rokoch." "Premlčanie trestného stíhania upravuje ust. § 87 a nasl. Trestného zákona." Preto je "potrebné sa podrobiť vyšetrovaniu," a "ak by páchateľ naplnil svojím konaním skutkovú podstatu trestného činu," má to závažné právne dôsledky.
Úloha rodičov a ich zodpovednosť v konfliktných situáciách
Rodičia sú prirodzenými ochrancami svojich detí a v konfliktných situáciách v škole sa často snažia konať v ich najlepšom záujme. Niekedy však v návale emócií môžu prekročiť hranice, čo môže mať právne následky aj pre nich samotných. Ako v situácii, keď rodič "stretol túto osobu na ulici" (starú mamu spolužiaka) a "chcel si s ňou vyriešiť otázku, ako sa opovažuje kričať na moje dieťa a dokonca ho osloviť v mojej neprítomnosti alebo neprítomnosti učiteľa." V tomto prípade sa to však "vymklo z rúk a v návale hnevu som začal po nej kričať ja," pričom padli vyjadrenia ako: "ak sa ešte raz niečo takéto stane, tak to dopadne pre ňu horšie, že oznámim na kuratelu jej nevhodnú výchovu a ak sa čo len dotkne môjho syna, tak jej polámem ruky." Následne "táto pani ma nahlásila na polícii za to, že môj syn ublížil jej zverencovi a za to, že som jej to vykričal pred viac ako dvadsiatimi svedkami." V takýchto prípadoch "záleží od intenzity útoku, avšak pokiaľ sa nič vážnejšie nestalo (napr. napadnutie a vzniknutie ujmy, výhrážanie takej intenzity, že osoba má strach z uskutočnenia hrozieb a pod.) pravdepodobne to polícia prešetrí a max. to postúpi na priestupok." Je "potrebné sa podrobiť vyšetrovaniu." Zároveň je možné "podať trestné oznámenie za to, že sa ona vyhrážala Vášmu synovi."
Rodičia majú kľúčovú úlohu aj vo vštepovaní rešpektu voči autoritám. "Každý musíme v živote rešpektovať nejaké autority, a keď to svojim deťom nebudeme vštepovať od malička, v budúcnosti to budeme ľutovať, lebo si nebudú vážiť ani nás, svojich rodičov," varuje psychologička. "Prapríčina je podľa nej v tom, že ani mnohí rodičia si nevážia učiteľov a nevedú k tomu ani svoje deti." Ak dôjde ku konfliktu, "obvykle preto, že učiteľ pre žiaka nepredstavuje autoritu. Buď preto, lebo ju naozaj nemá, alebo preto, lebo žiak učiteľov v princípe nerešpektuje." Komunikácia s triednym učiteľom je vždy prvým krokom. "Triedny by mal žiaka dobre poznať a vedieť odhadnúť, kde by mohla byť príčina konfliktu s iným učiteľom." Ak má škola svojho psychológa, "je ideálnym pomocníkom v tejto situácii."
Psychológia dieťaťa, ktoré bolo šikanované
Telesné tresty: Etické a právne dilemy
Diskutabilnou, no stále prítomnou témou vo výchove detí sú telesné tresty. Podľa jednej z možných definícií, ktorú poskytuje psychologička PhDr. Geraldina Palovčíková, CSc., "je fyzickým trestom každá akcia potrestania dieťaťa, ktorá by sa považovala za nezákonné napadnutie, keby bola namierená proti dospelej osobe." Odborníci, psychológovia aj ľudskoprávne organizácie "sa zhodujú, že ide o formu násilia, ktorá má vážne následky na vývin dieťaťa."
Situácia v celosvetovom meradle ukazuje, že "67 krajín sveta zakázalo telesné tresty detí úplne." Prvou krajinou bolo "Švédsko v roku 1979." Medzi najnovšie krajiny patrí "aj Česká republika, ktorá sa pridala k zákazu v roku 2024." Nový Zéland pred takmer 10 rokmi "presadil tzv. ‘anti-smacking law’, ktorý zakázal telesné tresty ako výchovné a vzdelávacie prostriedky voči deťom, či už doma alebo v inštitúciách." Učiteľ, ktorý žije na Novom Zélande, uvádza: "Pre mňa, ako dlhoročného učiteľa, je odpoveď úplne jasná: ak dieťa považuje fyzický kontakt za neprijemný; ak mu spôsobuje bolesť; ak ho dieťa odmieta; tak taký kontakt by nemal byť."
Napriek týmto pokrokom "Slovensko patrí medzi posledné krajiny EÚ, ktoré zákonom nedostatočne chránia deti pred telesnými trestami v rodinách." Aktuálne zákony "umožňujú rodičom používať „primerané výchovné prostriedky“, čo v praxi znamená, že fyzické tresty nie sú výslovne zakázané." Podľa prieskumu z roku 2018 "sa u nás až 86 % rodičov vyjadrilo proti zákazu telesných trestov." Štatistiky sú alarmujúce: "Až 70 % detí na Slovensku zažilo fyzické, psychické alebo sexuálne násilie. Každé piate dieťa pravidelne zažíva nejakú formu násilia, najčastejšie v rodinnom prostredí."
Diskusia o tom, "prečo dospelý človek udrie dieťa?", často vyúsťuje do otázok o "nastolení autority, frustrácii neschopnosti ovládať dieťa, strate moci, ilúzii nadobudnutia kontroly, dospelom egu a moci?" Mnohí ľudia "na Slovensku - podľa toho čo som čítal - považujú fyzický trest dieťaťa za ‘okey’, udretie žiaka za akceptovateľné, najmä ak sú známe nejaké vedomosti či nepotvrdené informácie o dôvode fyzického trestu." Avšak, "s týmto sa nemôžme ako spoločnosť stotožniť: neexistuje informácia, ktorá by nás mala šokovať dostatočne na to, aby nás presvedčila, že je v poriadku - z výchovného alebo pedagogického hľadiska - udrieť dieťa." Trestné stíhanie za "napadnutie dietata sa da vysvetlit vselijako. Dnes uz sa za napadnutie povazuje aj to, ked pleskne clovek dietatu jemne po zadku."
Fyzické násilie "nie je riešením. Je to trest a ublíženie druhej ľudskej bytosti." Vždy "je aj iná možnosť - neudrieť." "Bitie nerieši nič, je to nespravodlivý proces jedného človeka voči druhému, v tomto prípade voči dieťaťu." Je dôležité si uvedomiť, že "dieťa sa nevyvíja a neučí dobre v atmosfére strachu - ale naopak, rastie a učí sa dobre iba ak je podporované a má pocit bezpečia, pocit že sem patrí, tam, kde je tzv. wellbeing - fyzický, psychický a spirituálny." Ak sa dieťa zverí učiteľovi, že "ho doma bijú," učiteľ má "zákonnú povinnosť konať." Podľa zákona č. 305/2005 Z.z. "o sociálnoprávnej ochrane detí má každý občan - vrátane učiteľov - oznamovaciu povinnosť, ak má podozrenie na týranie, zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa." V takýchto prípadoch treba "zachovať pokoj a dôveru," prejaviť "empatiu, nepochybovať o jeho slovách a uistiť ho, že urobilo správne, keď sa zverilo," a "nezaznamenať informácie, presne a bez domnienok."
Vzťah učiteľ - žiak: výzvy a spravodlivosť
Vzťah medzi učiteľom a žiakom je kľúčový pre úspešné vzdelávanie a výchovu. Je to vzťah plný výziev, ktorý si vyžaduje empatiu, trpezlivosť a profesionalitu. "Každý človek má okolo seba ľudí, z ktorých sú mu niektorí sympatickí viac a iní menej, je nepopierateľný fakt a platí to aj u učiteľov." Školská psychologička Eliška Kostelníková vyhlasuje, že "každý pedagóg má v každej triede obľúbených aj neobľúbených žiakov. Nie je to nič nenormálne, je to úplne prirodzené a nedá sa tomu vyhnúť."
Dobrý učiteľ "vie tieto svoje pocity skryť, aspoň by sa o to mal snažiť." Nie je to však jednoduché. "Negatívne pocity sa dajú ovládnuť, je však veľmi náročné nedať svojim obľúbencom najavo svoju priazeň." Obvykle sú "viac chválení, učiteľ s nimi udržiava očný kontakt, príležitostne prehliadne drobný prehrešok." To "úplne stačí na to, aby to niekedy v ostatných deťoch vyvolalo pocit, že na nich učiteľ sedí - tak často ich nechváli, nevšíma si ich, to, čo prešlo susedovi, im neprejde," vysvetľuje psychologička. Na druhej strane, "deti si nezískavajú sympatie učiteľov len na základe nejakých povrchných charakteristík," ale aj vďaka ich snaživosti a záujmu o učivo. Učitelia obľubujú bystrých žiakov, ktorí "sa zaujímajú o učivo, baví ich daný predmet," a "učiteľ má pri nich pocit, že jeho práca má zmysel." Taktiež oceňujú snaživých žiakov, ktorí "vynakladajú nejaké úsilie," aj keď "nemá na jeho predmet nadanie, keď sa aspoň snaží." Dôležité je tiež, aby žiaci "príliš nevyrušovali," a "správali sa milo k učiteľovi aj k spolužiakom."
Problémy vo vzťahu učiteľ - žiak často pramenia z nerešpektovania autority. "V škole učiteľ zosobňuje autoritu namiesto rodiča. A práve s autoritou majú mnohé deti problém." Psychologička Kostelníková vysvetľuje, že "najčastejšou príčinou konfliktu medzi žiakom a učiteľom je nerešpektovanie autority učiteľa." Ak "dôjde ku konfliktu, obvykle preto, že učiteľ pre žiaka nepredstavuje autoritu. Buď preto, lebo ju naozaj nemá, alebo preto, lebo žiak učiteľov v princípe nerešpektuje. Druhý prípad je dnes veľmi častý."
Konflikt sa obvykle začne tak, že "žiak pred celou triedou učiteľa slovne napadne, spochybní pravdivosť jeho tvrdenia, odmietne vykonať nejakú úlohu." Učiteľ "najčastejšie zareaguje tak, že sa pokúsi so žiakom bojovať, aby nestratil autoritu u ostatných žiakov." Môže mu "uložiť nejaký trest a často sa uchýli k niečomu nepedagogickému - žiaka urazí, zosmiešni, niekedy aj udrie." Následne "žiak na to zareaguje negatívne a takto to pokračuje ďalej, až nakoniec učiteľ akúkoľvek aktivitu žiaka vníma ako útok na svoju osobu a naopak."
Riešenie takýchto pretrvávajúcich konfliktov si vyžaduje pokojný a konštruktívny prístup. Rodičia by "nemali vynechať daného učiteľa, ale mal by za ním zájsť až po tom, čo sa pokúsi získať informácie aj z iného zdroja, ako od vlastného dieťaťa." Pri rozhovore s učiteľom je kľúčové "nepríjsť v bojovej nálade, vyzbrojiť sa treba skôr ochotou počúvať aj názor učiteľa." Kostelníková odporúča "spýtať sa učiteľa, ako sa dieťa na hodinách správa, prečo si myslí, že má s daným predmetom problém a či nemá nejaký nápad, ako by sa to zdalo zmeniť." Takýto "úvod určite učiteľa naladí na spoluprácu oveľa lepšie ako otvorené obvinenie z toho, že na žiakovi sedí." Ak rodič "si myslí, že žiak je naozaj nespravodlivo hodnotený, môže požiadať o komisionálne preskúšanie," kedy "žiaka preskúšajú iní učitelia daného predmetu." V krajnom prípade, ak "škola to neriešila," a rodič "má pocit, že už vyčerpal všetky možnosti a škola konflikty nerieši, môže svoje dieťa preradiť na inú školu." Hoci "je to veľmi náročné zvykať si na nový kolektív a vopred nevieme, akí sú tu učitelia, aké sú tu deti," niekedy je "situácia nedá riešiť inak, ako prestupom na inú školu."
Známkovanie a jeho vplyv na motiváciu a pohodu žiakov
Známky sú neoddeliteľnou súčasťou školského systému a dlhodobo formujú pohľad na výkon žiakov. Avšak ich význam a vplyv na deti sú oveľa komplexnejšie, než sa na prvý pohľad zdá. "Známka nie je iba číslo, je to slovíčko, ktoré v krátkosti vyjadruje stav vedomostí a zručností žiaka." No v skutočnosti "tých faktorov je viac (vplyv prostredia na dosahovanie výsledkov, fyzická a psychická kondícia dieťaťa, mimoškolské aktivity)."
Spoločnosť prikladá známkam veľký význam, čo sa "deťom neustále zdôrazňuje," a preto "nie všetci sa na vysvedčenie tešia, dokonca niektorí sa vysvedčenia obávajú - presnejšie, boja sa reakcie svojich najbližších." Dôsledkom je, že "ak som domov občas doniesla inú známku (a priznám sa, bola aj nedostatočná), mama ma nikdy za známky netrestala. Vždy vravela, že známka je aj odrazom učiteľkinej snahy a prístupu." Ak "sa učiteľ nehanbí priznať, že žiaka nič nenaučil, potom sa žiak nemusí hanbiť za to, že nič nevie."
Psychológia dieťaťa, ktoré bolo šikanované
Dlho sa v prvých ročníkoch základných škôl uplatňovalo slovné hodnotenie, kde sa žiaci "vždy tešili z pochvaly, smejka, či kvetinky za vyriešenú úlohu." Napriek tomu, že toto hodnotenie je pre mnohé deti motivujúce, objavujú sa tlaky na návrat k číselným známkam. "Nedávno sme sa mali ako rodičia vyjadriť, či si prajeme pokračovať v slovnom hodnotení aj v druhom a vyšších ročníkoch, alebo si prajeme klasické číselné hodnotenie - známkovanie. Zo všetkých prítomných rodičov ani jeden jediný nevyjadril želanie hodnotiť slovne - prahneme po známkach." Táto preferovaná túžba po známkach často pramení z potreby "porovnávať sa a súťažiť." Rodičom niekedy "nestačí vedomie, že naše deti sa v škole niečo naučili a majú z toho radosť," pretože "máme radi hodnoty merateľné a porovnateľné." Keď "nie sme s nameranými výsledkami spokojní, nájdeme vinníka a urobíme opatrenia."
Je dôležité "slabšieho žiaka nejako motivovať, aj za horšie vysvedčenie treba pochváliť." Každý rodič by mal "zvážiť, do akej miery sú tresty za zlé známky účinné a či sú vôbec potrebné." Pre dieťa je samotný proces učenia a poznávania nových vecí už výzvou, a "už len to, že dieťa chodí do školy a počúva tam veci, o ktorých možno nikdy predtým nepočulo," je úspech. Život ukazuje, že "ľudia, ktorí ledva skončili nejakú školu a získali výučný list, žijú lepší život než tí, ktorí sa pachtili za samými jednotkami a vyznamenaniami."
Problémy so známkami môžu niekedy eskalovať do konfliktu s učiteľom. Príkladom je situácia, kedy sa na dieťa "zrazu začali chodiť poznámky," a "nová dala aj 3 poznámky v jeden deň." To viedlo k tomu, "že na konci bolo pokarhanie." V takejto situácii, kedy rodič dostane "poznámku ja že sa nevhodne správa v škole," a je vyzvaný na "stretnutie s poradkyňou," je dôležité hľadať príčinu zmeny správania dieťaťa a snažiť sa o konštruktívny dialóg so školou. Výchova a učenie dieťaťa si "vyžaduje zvlášť veľkú toleranciu a trpezlivosť," a "treba poriadne zvážiť či sa ten pedagog na takúto prácu hodí." Ak "učiteľka nezvládla" situáciu, je to "jej problém," a "určite sa na tú prácu nehodila." Napokon, "vedomosti a výchova by predsa nemali bolieť."
Súčasťou snahy o zlepšenie prostredia vo vzdelávaní by malo byť vytváranie inštitúcií, ktoré "by bližšie spolupracovali s rodinou a školou," a "ktoré by vytvárali také prostredie na vzdelávanie a výchovu, kde je minimalizovanie problémového správania fyzickými trestami neakceptovateľné." Možno "chýbajú telefónne linky / live chat pomoci pre preťažených a prepracovaných učiteľov, aby sa dokázali v danom okamihu bezpečne poradiť o tom, ako riešiť problémy v inštitúciách," a "možno podobná linka chýba aj mnohým rodičom." Pomoc by totiž "často mala nasledovať ex ante, pred konfliktom, a nie ex post, keď dieťaťu už bolo ublížené." Každé dieťa a každý človek "potrebuje pomoc, podporu, porozumenie, aby zmenil svoje správanie, a nie byť trestaným a bitým."