Úlohou sociálneho štátu je chrániť najzraniteľnejších občanov. Nie je nikto slabší ako deti, ktoré nemajú to šťastie narodiť sa do riadne fungujúcich rodín. Tento článok sa zaoberá situáciou detí v detských domovoch na Slovensku, ktoré sú v súčasnosti premenované na Centrá pre deti a rodiny (CDR). Zameriava sa na otázku príčin umiestňovania detí do ústavnej starostlivosti, na úlohu štátu a iných organizácií pri zabezpečovaní ich blaha, ako aj na komplexné výzvy, ktorým tieto deti čelia pri prechode do dospelosti. Na Slovensku má inštitút rodiny veľmi silnú tradíciu, čo sa v tejto oblasti výrazne prejavuje tým, že väčšina detí, ktoré nemôžu žiť v starostlivosti svojich rodičov, je zverená do starostlivosti niekoho zo svojej širšej rodiny, najčastejšie do starostlivosti starých rodičov. Až keď nie je možné zabezpečiť starostlivosť o dieťa ani v jeho širšej rodine, sprostredkuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately dieťaťu novú rodinu. Pozrime sa teda, aká je realita v slovenských centrách pre deti a rodiny a ako štát zabezpečuje ich ochranu a podporu.
Trauma Odobratia a Dôležitosť Vzťahov
Odborníci sa zhodujú v tom, že pre dieťa je odobratie rodičom traumatizujúca skúsenosť, ktorá ho ovplyvní na celý život. Množstvo umiestnených detí do detských domovov podľa Rady Európy priamo súvisí s nedobudovanými pomáhajúcimi službami pre rodiny s problémami. Ak dieťa nie je malé, má navyše len malú šancu, že sa nájde náhradná rodina, ktorá si ho adoptuje. V detskom domove strávia tieto deti v priemere viac ako 4 roky svojho života, čo je pre ich vývoj kriticky dlhá doba. Človek je sociálna bytosť a po narodení je odkázaný na starostlivosť iných. Pre zdravý vývin potrebuje dieťa zažívať vzťah so „svojou“ dospelou osobou, ktorý bude dlhodobý, stabilný a naplnený bezpečím, prijatím a láskou. Len na základoch tohto hlbokého vzťahu neskôr dokáže budovať vlastné vzťahy a žiť v nich.
Deti, o ktorých hovoríme, zažili stratu svojich rodičov, či už počas vnútromaternicového vývinu, po pôrode alebo neskôr. Je to niečo veľmi ťažké, niečo, čo je neporovnateľné so stratou, ktorú prežívajú dospelí. Niekedy sa to prirovnáva ku zážitku z najväčších živelných katastrof. V prípade, že zažili vo svojej rodine týranie, zanedbávanie či zneužívanie, často nesú v sebe protichodné pocity k rodičom, ako sú láska i nenávisť, hnev i túžba po nich. Namiesto toho, aby boli na seba hrdé, často sa hanbia, že práve im sa stali také veci, a často cítia vinu, že sa oni o to pričinili. Ak to dokážu, často ospravedlňujú svojich pôvodných rodičov alebo sa správajú, že k nim nepatria. Sú to stratégie ako prežiť bolesť, ktorú v sebe nosia. Tento komplexný emocionálny stav je pre deti v inštitucionálnej starostlivosti bežnou realitou.
Inštitúcie sú umelo vytvorené prostredia, ktoré zabezpečujú starostlivosť. Umelé prostredie však plodí „umelé“, neprirodzené javy, ktoré môžu zasiahnuť život aj detí z Centier pre deti a rodiny. Vzťahom sa dá naučiť len zo vzťahov, a dieťa ich potrebuje zažívať aspoň s jedným „svojím dospelým“, mamou alebo otcom, ktorí sú kľúčovou vzťahovou osobou. Deti v CDR sa stretávajú s veľa ľuďmi a deťmi. Sú to však len stretnutia, nie hlboké vzťahy. V združení Návrat sa stretávajú s deťmi, ktoré vypli plač a smiech, lebo plačeme a smejeme sa pre niekoho, s niekým. Smiech a plač je prejav vzťahu. Zažili deti, ktoré keď si rozbili koleno, neplakali, bol to pre ne iba technický problém, s ktorým prišli k vychovávateľovi. Ako príklad uviedol jeden rodič: „Keď asi po dvoch týždňoch u nás Jožko zaplakal, s manželom sme oslavovali. To, že zistil, že môže plakať, lebo je tu pre neho niekto, kto na plač reaguje, bola pre nás obrovská radosť.“ To svedčí o tom, ako hlboko je potlačená schopnosť vyjadrovať emócie u detí, ktoré nemajú stabilné vzťahy. Deti, ktoré nemali príležitosť pripútať sa k dospelej osobe alebo zažili ťažké situácie, takzvané adverzné detské skúsenosti, sa kvôli vnútornej neistote a pocitu ohrozenia nevedia hrať. Majú zvýšenú citlivosť na stresové situácie a problém ich primerane zvládať. Mnohé deti z detských domovov by darčeky na Vianoce ožialili a jedlo by aj rožok s paštétou, keby bolo s človekom, s ktorým má vzťahovú väzbu a kto je tu, keď je mu zle, keď je mu dobre, keď zlyháva, keď má iba normálny deň.
Príčiny Umiestňovania Detí do Ústavnej Starostlivosti
Na Slovensku sa mnohé deti dostanú do štátnych ústavov vinou extrémnej chudoby. Sociálni pracovníci s rodinami v núdzi, a to najmä s Rómami v osadách, často nepracujú aktívne. Situácia sa tak vyhrotí do extrému a potom úrady prídu a odoberú deti. Pritom keby sociálni pracovníci s týmito rodinami aktívne pracovali, mnohé deti vôbec nemuseli skončiť v detských domovoch. V extrémne chudobných rodinách nefungujú základné veci. Nie je práca, nie sú peniaze, rodiny často žijú v podmienkach, keď v jednej izbe býva aj dvadsať ľudí. V zime nemajú čím kúriť, nemajú riadne oblečenie. Tu by malo byť riešením sociálne bývanie. Sociálne byty však na Slovensku žalostne chýbajú. „Tu by mala nastúpiť samospráva, ale nerobí to. Je to jej zodpovednosť zo zákona. Keď rodina stratí bývanie, ocitá sa na ulici, a to z toho dôvodu, že u nás neexistuje trh sociálnych bytov alebo verejných bytov na prenájom,“ povedal pre Postoj predseda o. z. Návrat Marek Roháček. Samosprávy akoby zaspali a situáciu ponechávajú na štát a jeho úrady práce. „To sú vzdialené úrady, nepoznajú tieto rodiny, nepoznajú kontext ich situácie. Samospráva nám jednoducho deti nezachytí, nevie im poskytnúť podporu a sprevádzanie. Dlho sa nechá situácia tak, a keď je to už naozaj zlé, príde úrad a deti vyjme z rodiny,“ vysvetlil Roháček. Štát rodinám v extrémne zlých podmienkach nepomáha ani sociálnymi dávkami. Typickým príkladom môže byť príspevok na bývanie. Človek si logicky myslí, že slúži práve v takýchto prípadoch. Ale to je omyl. Mnohí z tých, ktorí skutočne potrebujú náhradné bývanie, nespĺňajú podmienky na získanie príspevku. „Takže tí, ktorých životná situácia je najťažšia a ktorí to najviac potrebujú, sa najprv vlastnými silami musia dostať na určitú úroveň, aby im potom štát mohol poskytnúť akú-takú pomoc.“
Osobitným problémom nízkopríjmových rodín s deťmi v dnešnej dobe je udržanie si bývania. Množstvo rodín s deťmi, ktoré si okrem hypotekárnych úverov berú pôžičky aj od nebankových subjektov, sa dostáva do platobnej neschopnosti, a to nielen v období, keď rodičia prídu o zamestnanie. Viacdetné nízkopríjmové domácnosti pri platobnej neschopnosti prestanú platiť poplatky súvisiace s bývaním, následkom čoho je strata bytu, a to aj napriek tomu, že boli vlastníkmi tohto bytu. Získať nový byt je pre nich prakticky nemožné. Rodina sa ocitne na ulici, v tom lepšom prípade ich prichýlia starí rodičia. Ale čo, ak bývajú v osobitnom zariadení v dome s opatrovateľskou službou? Do garsónky sa prisťahuje dcéra s piatimi deťmi, z toho jedno s ťažkým zdravotným postihnutím. Deti s matkou spia na zemi, inak sa nezmestia, a zriaďovateľ nemá zľutovanie, skončí nájom so starými rodičmi, a na ulici sa ocitne päť detí a traja dospelí. Nájsť náhradné bývanie pre nich je nemožné. Dospelých do ubytovne vezme majiteľ aj so psami, prípadne mačkami, či inými zvieratami, ale s deťmi nie! Dôvodom na odňatie dieťaťa, či detí, zo starostlivosti rodičov nemôže byť „problém bývania“, ale je tým ohrozené fyzické i psychické zdravie dieťaťa a zdravý sociálny vývoj maloletého. Deti následne končia v detskom domove. Stojí za zváženie aj iná situácia, umiestniť do detského domova osem detí. Prečo? Otec je vo výkone trestu, matka sa dostáva do obdobnej situácie v dôsledku záškoláctva detí. Rodina žije z dávok v hmotnej núdzi. Na príspevok na bývanie nemajú nárok a bývajú v chatrči. Náklady na cestu do školy pre šesť školopovinných detí predstavujú 79,20 €, t. j. viac ako jedna tretina finančnej dávky. Ako použiť túto dávku - neobliekať sa, nejesť, nepiť, nechodiť do školy, nekúriť, nesvietiť? Jednoduché riešenie je dať deti do detského domova - čo na tom, že ani detský domov nevie donútiť dieťa, aby navštevovalo povinnú školskú dochádzku? Pritom náklady na jedného maloletého jedinca v ústavnej starostlivosti predstavujú viac ako 1450 € na mesiac, čo výrazne prevyšuje náklady na podporu rodiny v kríze.
Štát fatálne zlyháva najmä v rodinách s ťažko postihnutými deťmi. Je až neskutočné, v akej bezradnosti sa ocitajú. Chýba tu sieť služieb, ktorá by umožnila dennú starostlivosť o postihnuté deti. „Donedávna tu totiž bola politika, že na prvé tri roky života rodina s postihnutým dieťaťom nedostala nič. Veď ešte nevieme, ako sa postihnutie vyvinie, tak nemôžeme im dať nejaké peniaze alebo kompenzačné pomôcky. Možno bude časom dieťa zdravšie. Keď sa to vykryštalizuje, tak potom im dáme,“ opisuje štátnu filozofiu v tejto oblasti Marek Roháček. Situácia, keď prvé roky po narodení dieťaťa neprichádza žiadna podpora od štátu, dokázala dostať mnohých rodičov na kolená. Rodiny to nezvládli, mnohé manželstvá sa rozpadli. „Alebo tí ľudia kolabovali fyzicky či psychicky. Svoje deti milovali, chceli sa o ne starať, ale nakoniec ich nechali v starostlivosti štátu,“ opisuje ich situáciu Roháček. Dostať ich do tohto psychického stavu niekedy pomôžu aj samotní lekári. Tí často namiesto podpory rodičov povzbudia, aby dieťa dali do ústavu, lebo sa nebudú vedieť o neho postarať.
Systém Náhradnej Rodinnej Starostlivosti na Slovensku
Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane detí a spolupráci pri medzištátnych osvojeniach. Tento dohovor kladie dôraz na zabezpečenie rodinného prostredia pre každé dieťa. V súčasnosti žilo na Slovensku mimo svojich rodín tisíce detí. V klasických detských domovoch, ako ich poznáme ešte z čias minulých, už nie sú žiadne deti do šesť rokov. Tie idú do profesionálnych rodín. Na konci septembra 2020 žilo na Slovensku mimo svojich rodín 13 820 detí. Z nich najviac, takmer 7-tisíc, je v náhradnej osobnej starostlivosti. To znamená, že sa o ne starajú ich príbuzní, napríklad starí rodičia, strýkovia, tety alebo aj dospelí súrodenci. Až keď nie je možné zabezpečiť starostlivosť o dieťa ani v jeho širšej rodine, sprostredkuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately dieťaťu novú rodinu. Ďalších vyše tisíc detí žije v pestúnskej starostlivosti. Biologickí rodičia v tomto prípade nestrácajú svoje práva a za istých podmienok je možné, aby sa k nim dieťa vrátilo. Niekoľko ďalších stoviek detí je v polepšovniach. V klasických detských domovoch, po novom premenovaných na Centrá pre deti a rodiny (CDR), zostáva aktuálne 4 668 detí. Menšie, ktoré pôjdu ďalej na adopciu, sú v profesionálnych rodinách.
Zriaďovateľom krízových a resocializačných stredísk sú vyššie územné celky a akreditované subjekty. Zriaďovateľom detských domovov a detských domovov pre maloletých bez sprievodu je Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny a akreditované subjekty. Zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately môže zriadiť aj obec. Podrobnejšie informácie o sprostredkovaní náhradnej rodinnej starostlivosti poskytuje každý úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, obec, vyšší územný celok, alebo akreditovaný subjekt, ktorý vykonáva prípravu na náhradnú rodinnú starostlivosť. V prípade zverenia dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti alebo pestúnskej starostlivosti sa poskytujú finančné príspevky na podporu náhradnej rodinnej starostlivosti. Príspevky sú za zákonom stanovených podmienok poskytované aj poručníkovi, ak sa osobne stará o dieťa. Ak sú splnené zákonom stanovené podmienky, môže byť dieťa osvojené. Keďže Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane detí a spolupráci pri medzištátnych osvojeniach, osvojiteľné (právne voľné) dieťa môže byť osvojené aj medzištátne, samozrejme iba za predpokladu, ak sa nepodarilo pre dieťa zabezpečiť rodinné prostredie na území Slovenskej republiky. Na čas, pokiaľ sa neupravia rodinné pomery dieťaťa alebo za účelom výkonu súdom uloženého výchovného opatrenia, môže byť dieťa umiestnené aj v zariadení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Výzvy Adopcie a Pestúnskej Starostlivosti
Tieto fakty vysvetľujú, prečo sa v súčasnosti čakacia lehota na osvojenie dieťaťa počíta na dlhé roky. Momentálne je v poradovníku na adopciu 1075 žiadateľov. O adopcii väčšinou premýšľa pár, ktorému sa nedarí mať vlastné deti. Je len prirodzené a nemôžeme im to nijako zazlievať, že chcú čo najmenšie dieťa, zdravé a "biele". A na také dieťa sa čaká aj dlhé roky. „Čím sú žiadatelia otvorenejší k prijatiu detí, tým je doba čakania kratšia. Napríklad, keď má väčšina žiadateľov záujem o novorodenca bez akýchkoľvek znevýhodnení a chcú ho výlučne len do osvojenia, čakacia doba môže byť aj štyri až päť rokov. Ak by však prijali ročné dieťa a etnicita by u nich nehrala rolu, čakajú napríklad dva roky. Ak chcú prijať aj dieťa, ktoré nie je právne voľné - teda sú stotožnení s myšlienkou pestúnskej starostlivosti -, môže im byť dieťa ponúknuté aj hneď po ukončení prípravy,“ povedala psychologička Soňa Očkášová z občianskeho združenia Návrat.
Neochota adoptovať si rómske dieťa má širší spoločensko-kultúrny rámec. Podľa psychologičky sa mnohé páry obávajú reakcií okolia, najmä svojich rodičov a širšej rodiny. Obávajú sa aj rasizmu na škole, s ktorým by sa dieťa v budúcnosti stretávalo. Väčšinou sú v domovoch Rómovia, viaceré výskumy hovoria približne o 60 percentách. Sú staršie a do domova prišli s viacerými súrodencami. Mnohé z nich trpia rôznymi poruchami správania či inými diagnózami. Deti sa nevedia z detských domovov dostať aj preto, že sú z viacdetných rodín a v ústave sa ocitli všetci súrodenci. Nemalo by sa zabúdať ešte na jeden dôležitý fakt, prečo deti zostávajú v domovoch. Nie všetky deti v nich sú právne voľné. Ak sa rodičia či starí rodičia o deti zaujímajú a sporadicky alebo pravidelne ho v domove navštevujú, nemôžu byť adoptované.
Ďalšou skupinou sú ťažko postihnuté deti. Ich situácia je najhoršia. Šanca, že raz opustia detský domov, je minimálna a ani v dospelosti sa ich život nijako nemení. Len ich presunú do zariadenia pre dospelých. Marek Roháček opisuje, že situácia sa za posledných päť rokov trochu zlepšila vďaka sieti Centier včasnej intervencie (CVI), ktoré sa zameriavajú na pomoc ihneď po narodení dieťaťa. Dostať postihnuté deti do rodiny je však stále nesmierne ťažké. „Pestúni, ktorí takéto dieťa prijmú potrebujú podporu svojho okolia, podporu zo strany štátu a často aj odbornú pomoc.“ Návrat ponúka takýmto náhradným rodinám svoje služby v rámci svojich možností. Rodín, ktoré by ich potrebovali, je oveľa viac. Bolo by potrebné, aby sa stali súčasťou systému starostlivosti o opustené deti. Rodina, ktorá príjme dieťa z detského domova, robí tým vlastne službu štátu, ktorý má za toto dieťa zodpovednosť. Marek Roháček hovorí: „To je už služba štátu, poskytnúť väčšiu nielen finančnú, ale aj sociálnu a technickú podporu.“ Táto služba však v praxi nefunguje. Napríklad, keby si postihnuté dieťa zobral niekto do pestúnskej starostlivosti, sám sa uvrhne do chudoby. Pestúni totiž nie sú ako profesionálni rodičia zamestnancami detských domovov, teda štátu. Musia chodiť do práce. Adopcia ťažko postihnutých detí je výnimočná. „Poznám ľudí, ktorí si zobrali dieťa s Downovým syndrómom do adopcie, ale to sú prípady, ktoré spočítate na jednej ruke,“ doplnil na záver Roháček. Keď sa ťažko postihnuté dieťa prepadne do starostlivosti štátu, len výnimočne sa z nej dostane von.
Právo na Styk s Rodičmi a Podpora Vzťahov
Dôsledkom toho, že je dieťa v ústavnej starostlivosti, ešte nie je zánik jeho práva na styk s jeho rodičmi. Právo styku s dieťaťom by zaniklo len za predpokladu, že by rodičia boli pozbavení svojich rodičovských práv a povinností. Podľa ust. § 53 ods. 1 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele: „Dieťa, pre ktoré je v centre (rozumej v detskom domove) vykonávané pobytové opatrenie súdu, má právo stretávať sa s rodičom, ak nebolo rozhodnutím súdu ustanovené inak. Centrum, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a obec poskytujú dieťaťu a jeho rodičovi pomoc na uľahčenie priebehu stretnutí, na rozvoj a úpravu ich vzájomných vzťahov a na úpravu ich rodinných pomerov.“ Súčasne zákon uvádza aj obmedzenia, že v prípade, ak je to v záujme dieťaťa nevyhnutné, centrum je oprávnené určiť, že rodič dieťaťa sa nemôže stretnúť s dieťaťom alebo, že sa môže stretnúť napríklad len za prítomnosti zamestnanca detského domova.
„Janka vedela, že je adoptovaná od svojich 3 rokov. Keď začala chodiť do školy, prichádzala s otázkami typu: Prečo ma moja mama nechcela? Čo sa jej na mne nepáčilo? Myslí na mňa niekedy? Bolo to pre mňa ťažké, nevedela som, čo jej hovoriť, trochu som žiarlila a bála som sa, či ju (jej biologickú mamu) predsa len neľúbi viac než mňa, hoci ju nepozná. Neskôr som pochopila - potrebuje aspoň dajaké odpovede a potrebuje mňa - svoju adoptívnu mamu, aby sa oprela o mňa, pretože to, o čom premýšľala, moc bolelo.“ Tento úprimný pohľad adoptívnej matky ilustruje zložitosť vnútorného sveta detí, ktoré prežili odtrhnutie od pôvodnej rodiny, a pretrvávajúcu potrebu pochopenia svojich koreňov, aj keď sú už v milujúcej náhradnej rodine. Takéto skúsenosti zdôrazňujú, že aj po adopcii je dôležitá psychologická podpora a priestor na spracovanie prežitej traumy.
Psychologická Podpora a Rozvoj Zručností v Centrách
V CDR (detských domovoch) sa pracuje s duševným zdravím dieťaťa: sú tam sociálni pracovníci a psychológovia, deti chodia na rôzne kurzy a tábory, dbajú na to odborníci a dohliada na to štát, prostredníctvom ministerstiev a platnej legislatívy. Marek Roháček, predseda OZ Návrat, však hovorí: „My si myslíme, že v detských domovoch sa s duševným zdravím detí nepracuje, ale zažíva. Lebo vzťahom sa dá naučiť len zo vzťahov.“ To, že niekto je tu pre neho, je pre deti, ktoré zažili traumu, to najdôležitejšie. Vzťahy sú základom pre nadobúdanie sociálnych a vzťahových zručností, ktoré nás pripravujú na život - na hľadanie riešení, na zvládanie problémov a výziev, ktoré život prináša. Preto aj praktické zručnosti nadobúdame najlepšie vo vzťahoch, nielen z kníh, krúžkov a kurzov. Deti z Centier pre deti a rodiny vyjadrujú, že sa cítia málo pripravené na život. Učenie sa praktickým zručnostiam ako je príprava jedla alebo zaobchádzanie s peniazmi sa postupne integrovalo do denného režimu detí v inštitúciách. Ale aj tieto zručnosti sa najlepšie učia prirodzene v rámci stabilného a podporného vzťahu.
„Vždy ma prekvapí ako vyzerajú oči dieťaťa, ktoré nie je alebo nebolo dosť láskané, ktoré prahne po láske a prijatí, ktoré nežije v pevných a hlbokých vzťahoch. Včera som to zažila opäť v "predosvojiteľskej rodine". Tie oči sú smutné a hlbokohlboké, ale takou zvláštnou hĺbkou… bolestivou, a sú vydesené a prepichávajú vás… alebo od vás utekajú do diaľav… Pohľad na 1-ročné dieťa s takýmito očami nie je ľahký.“ Tento popis od psychologičky podčiarkuje potrebu hlbokej emocionálnej práce a podpory, ktorá presahuje formálne kurzy a terapie. V rámci inštitucionálnej ochrany (detského domova) sa nie vždy dá pomôcť dieťaťu zvládnuť psychicky všetko, čo sa mu stalo. Chce to dlhší čas a vhodné podmienky, ktoré sú často v prostredí veľkého kolektívu a striedajúcich sa vychovávateľov ťažko zabezpečiť.
Program BUDDY a Iné Iniciatívy Podpory
Návrat je nezisková organizácia, ktorá od roku 1993 presadzuje a podporuje návrat opustených detí z inštitúcií (detských domovov) do rodín. Združenie sa venuje dlhodobo terénnej práci v rodinách, kde hrozí vyňatie detí. Sociálni pracovníci, psychológovia, poradcovia cestujú priamo do rodín, nadväzujú spoluprácu a budujú si vzťah s rodičmi aj deťmi. „Pre malé deti je veľmi dôležité, že ich môžeme navštíviť u nich doma, kde sa cítia bezpečne. Veľa rodín nemá prostriedky na to, aby cestovali do vzdialeného mesta, kde sídli nejaký úrad, aby požiadali o pomoc.“ V domácom prostredí pri dobre vybudovanom vzťahu vedia pomôcť rodičom prekonať niektoré problémy, sprevádzajú ich pri vybavovaní rôznych záležitostí na úradoch a súdoch, ktorým často nedostatočne rozumejú. Pomôcť ale môže každý, kto si všíma, čo sa deje v jeho okolí, v dome, na ulici a keď vidí rodinu, ktorá niečo potrebuje, ponúkne svoju pomoc.
Ďalšou významnou iniciatívou je program BUDDY. Vyškolený BUDDY pravidelne, dlhodobo a dobrovoľne trávi voľný čas s konkrétnym dieťaťom mimo inštitúcie. Tieto deti majú už z domu traumy, na ktoré sa nabaľuje šok z odtrhnutia od rodiny. Následne sa ocitajú v nepodnetnom prostredí inštitúcie, kde žijú v skupine s inými deťmi. „Pomôcť dieťaťu tým, že mu dáme svoj čas, je to najkrajšie!“ „Učím sa, že maličkosti ako pozornosť, pár milých slov a to, že niekto je tam pre nás, sú oveľa dôležitejšie ako čokoľvek iné,“ hovorí jeden z dobrovoľníkov. Ďalší dodáva: „Som lepší poslucháč. Som trpezlivejšia.“ A iná dobrovoľníčka opisuje vzťah: „Náš vzťah je priateľský. Dôverný. Ja jej neradím. Iba ju smerujem. Vnímam, že sme na jednej úrovni. Ona a ja.“„Každý by mal raz za čas vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Najcennejší je čas, ktorý niekomu darujeme - máme ho všetci tak málo, každý sa niekam ženie a povie si, že toto by nestíhal. Dá sa to bez problémov.“„Mám pocit, že dostávam lásku.“„Som menej drzá ako predtým.“„Sme veľmi radi, že program BUDDY funguje aj v našich končinách. Dieťaťu to prináša veľa pozitivity, spokojnosti, zmysluplné trávenie času, otváranie nových obzorov voči okoliu… Zo skúsenosti vidíme, že tento program má pre dieťa zmysel. Dokáže byť šťastné.“„Menej sa hanbím. Mám menší stres, keď napr.“„Začala som byť viac zhovorčivá, usmievavá.“„Silno si uvedomujem, že úprimné priateľstvá a podporujúca a milujúca rodina nie sú v živote samozrejmosťou. Práve preto, že som si v mladosti vybudovala kvalitné vzťahy, mám potrebu dopriať a posunúť to ďalej. Túžim byť pre niekoho rovnako dobrou priateľkou, tak ako sú moji priatelia a rodina mne.“„Prínosom je v prvom rade to, že deti vďaka tomuto programu majú osobu, ktorá im venuje svoju plnú pozornosť a nemusia sa o ňu deliť s ostatnými deťmi v skupine.“„Ukázala mi, že život sa dá prežiť aj inak a nie trápením.“„Všetko, čo robíme, ma baví. Som rada hlavne za to, že som s ňou. Aj keby sme mali len sedieť a nudiť sa…“„Chápe ma, vie mi pomôcť, povzbudzuje ma. Vždy si na mňa nájde čas.“Oxana Rybárová dnes študuje v Austrálii, manželia Kropáčkovci jej pomáhajú postaviť sa na vlastné nohy. „Nemám čas.“ Veta, ktorá sa ponúka vždy, keď uvažujeme o niečom navyše. O niečom, čo má zmysel, ale nezmestí sa do nášho plného kalendára. Darovaním času, môžete podporiť konkrétne dieťa. Tieto svedectvá potvrdzujú, že individuálna pozornosť a stabilný vzťah mimo inštitucionálneho prostredia sú pre deti z domovov neoceniteľné.
Pomoc potrebujú aj iné skupiny rodičov. V detských domovoch totiž často končia deti tých, ktorí sami v tomto prostredí vyrastali. Nielen že nevedia odovzdávať svojim deťom rodičovské zručnosti, oni ani nevedia, čo im majú odovzdávať. „Je veľmi dôležité, aby im úrady nehovorili len to, čo robia zle, ale aj ako majú robiť. Potrebujú podporu. Čo je podľa neho dôležité a nerobí sa to? Podľa neho tieto rodiny potrebujú oceniť, že u nich aj niečo funguje, hoci by to bola pre nás samozrejmosť. Napríklad, že dieťaťu treba dať jesť viac ako jeden raz za deň. To ich povzbudí, aby správne veci opakovali.“ Rodičov sprevádzajú aj v zručnostiach, aby deťom čítali rozprávku, lebo to nie je banalita. Buduje to veľmi veľa vecí, je to dôležité pre deti i rodičov. Je to príležitosť pre rozhovor, vzťah, pre dôveru, intimitu, dotyk, pre spracovanie dňa. Vedú ich k tomu, aby mali vzťah ku škole, aby do nej chodili a zvládali prípravu. To ich musí niekto naučiť. Podľa Roháčka by štát spravil dobre, keby viac investoval do podpory neštátnych a cirkevných subjektov, ktoré v tomto prostredí prirodzene fungujú. Prebudiť sa musia aj samosprávy, ktoré by mali oživiť spoluprácu so školami. „Sú to prirodzené inštitúcie, poznajú tie deti, kontext rodiny a vedia nájsť nejaké riešenie.“ „Niekedy sa hovorí, že je zlý zákon a je málo peňazí. Ja si myslím, že ani jedno ani druhé v tomto prípade nie je pravda,“ myslí si šéf Návratu. Horšie je to však už s efektívnosťou prerozdelenia peňazí. O tom, ako namiesto reálnej pomoci ľuďom v núdzi zbytočne plytváme peniazmi na projekty, ktoré nedávajú zmysel, cituje vyššie spomínaná štúdia aj sociálnu pracovníčku z jedného neštátneho detského domova v Prešovskom kraji. „Rómovia sami svoju situáciu ovplyvniť nevedia a nám (spoločnosti) to takto vyhovuje. My sa tým živíme, vymýšľame EÚ projekty a my ich učíme, dajme tomu 30 Rómov, ako zapnúť počítač.“
Prechod do Dospelosti: Výzvy a Finančná Podpora
Ústavná starostlivosť v centre pre deti a rodiny sa pre dieťa končí dosiahnutím plnoletosti alebo predĺžením ústavnej starostlivosti do 19 rokov veku. Podmienky zotrvania mladého dospelého a plnoletej fyzickej osoby po dovŕšení 25. roku života sú špecificky upravené. Pri odchode mladého dospelého z centra pre deti a rodiny poskytne centrum pre deti a rodiny mladému dospelému jednorazový finančný príspevok na uľahčenie jeho osamostatňovania sa v sume desaťnásobku životného minima pre nezaopatrené dieťa, toho času v sume 980,80 Eur. O finančný príspevok musí mladý dospelý požiadať centrum pre deti a rodiny písomne najneskôr v deň jeho odchodu z centra pre deti a rodiny. V žiadosti mladý dospelý uvedie spôsob vyplatenia finančného príspevku buď v peňažnej, vecnej alebo v kombinovanej forme. Centrum pre deti a rodiny poskytne vecnú formu príspevku na uľahčenie osamostatňovania sa mladého dospelého alebo vecnú časť kombinovanej formy tohto príspevku právoplatným rozhodnutím. Príspevok na uľahčenie osamostatňovania sa mladého dospelého sa neposkytne, ak mladý dospelý nepodal žiadosť o jeho poskytnutie.
Príbeh Tibora, otca troch detí, ktorý odišiel z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) už dávnejšie, názorne ilustruje výzvy spojené s osamostatňovaním. „V čase, keď som odchádzal z detského domova (po novom centra pre deti a rodiny) nás na odchod nikto nejako zvlášť nepripravoval. Tam to bolo na báze slobodnej vôle, mňa to netrápilo, nikdy som nebol postavený pred situáciu vybaviť si dávky. Zaujímala ma len čo najkratšia cesta z decáku k bankomatu, kde som si mohol vybrať svoj finančný príspevok na osamostatnenie. Bolo to asi 600 Eur. Po odchode z domova som sa dostal do zariadenia (domov na pol ceste) v Kremnici, kde mi tiež pridelili prácu a mohol som tam bývať. Keď som mal zhruba 19 rokov, rozhodol som sa, že navštívim svojho biologického otca. S bratom, ktorý mal ešte ústavnú starostlivosť, nás zaujímalo odkiaľ sme. Svojho otca som prvýkrát v živote videl vtedy; bolo to tesne pred Vianocami. Kým sme ten krátky čas boli pri ňom, stále od nás pýtal peniaze, až sme na koniec ostali na Vianoce úplne bez peňazí. A od 24.12. do 3.1. sme aj s bratom žili na ulici. Na to nikdy nezabudnem. Chodili sme jedávať do kontajnerov. Keď som videl brata ako jedol banány, ktoré už mali všetky farby dúhy, tak ma to zlomilo.“
Tibor sa z ťažkej situácie dostal vďaka svojej priateľke, s ktorou bol spolu od chvíle, keď prišla do detského domova. „V deň, keď som ju prvýkrát uvidel, som jej povedal, že si ju raz vezmem za ženu. Pochopil som, že jediné bohatstvo človeka je rodina. A čo nebolo dopriate mne, chcem ja dopriať mojim deťom. To bolo vôbec prvýkrát v živote, keď som sa cítil ako chlap.“ Tibor si uvedomuje, že mu chýbali informácie: „Myslím si, že informácie hýbu svetom. A ja som ich mal málo. Keby som si teraz predstavil situáciu, v akej som bol, zaujímal by som sa, na čo všetko mám nárok. Viac by som sa informoval. Nevedel som si vypísať dávku v hmotnej núdzi. V tom čase som to vnímal celé inak. Myslel som si napríklad, že dievčatá to budú mať ľahšie, lebo sú krajšie. Realita je však taká, že práve kvôli tomu, že sú ženami, stáva sa, že sú obeťami prostitúcie.“ Tiež si hovoril, že veľa jeho spoludomovákov, o ktorých si myslel „Z tohto nikdy nič nebude, lebo má napr. rečovú vadu“, tak sú z nich slušní ľudia. Jedinú dôveru, ktorú vtedy mal, bola dôvera voči Úsmevu ako dar. „Chodili k nám, brali nás von, na výlety. Keď som z detského domova odišiel, nikto tam nebol a ja som nechápal, kde sú, prečo tu tu nie sú.“
Ako sa dá zvládnuť zaradiť sa do spoločnosti a vedieť fungovať bez pomoci? Prvým krokom bolo mať nejaký príjem. „Ťažká situácia nastala, keď sme sa s manželkou vzali. Príspevok vo výške 60 Eur, na ktorý mal predtým nárok každý z nás, sa znížil na 90 Eur, keďže sme po svadbe boli považovaní za pár. Bývali sme v Kremnici, kde bolo práce veľmi málo. Keď som si prácu našiel, nedokázal som v nej vydržať, ani tých 8 bežných hodín. Ráno som nedokázal vstať, chýbali nám pracovné návyky. Pre mladého fagana ako ja, ktorý si myslel, že je kráľ sveta a svet má v malíčku, bola práca niečo, čo dovtedy neriešil.“ Tiborov život sa zmenil s príchodom detí. „Keď sa nám narodilo prvé dieťa, bál som sa, že vlastnému dieťaťu spravím zo života peklo. Sám som to mal zložité, bol som náročné dieťa a vyrastal som na striedačku asi v siedmich domovoch, robil som hlúposti. Keď sa narodil môj syn, uvedomil som si, že dieťa je závislé na mne a ja sa musím začať správať zodpovedne. Teraz obsluhujem stroj na výrobu sójových potravín. Žijem vo Zvolene a mám troch synov.“ Dodnes je v kontakte s vychovávateľmi centier pre deti a rodiny. „Tieto stretnutia sú také príjemné, človek by povedal, že sme rodina. Každá moja spomienka je spätá s detským domovom (po novom centrom pre deti a rodiny).“ Je v pravidelnom kontakte tiež s pracovníčkami Úsmevu ako dar v Banskej Bystrici. „Nikdy som však nebol naučený dávať najavo emócie. Cudziemu aj dnes nemám problém povedať, ako veľmi ľúbim svoju rodinu. Do očí to však neviem povedať ani manželke.“ Keď budú deti väčšie a budú veciam viac rozumieť, chce im ukázať, aké náročné je vyrastať v detskom domove.
Vyživovacia Povinnosť Rodičov a Jej Dôsledky
Rozhodovanie o vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je bežnou praxou slovenských súdov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Pri zisťovaní majetkových pomerov povinného rodiča súd berie do úvahy jeho zdaniteľné príjmy a vlastníctvo majetku. Ak povinný rodič nepreukáže súdu všetky požadované dokumenty o jeho príjme a majetku, súd môže rozhodnúť o výške výživného na základe predpokladu, že rodič má mesačné príjmy vo výške 20-násobku životného minima dospelej osoby. Existujú prípady, kedy súd stanovil zaplatenie výživného na niekoľko mesiacov vopred. Minimálne výživné je stanovená zákonom. Jeho výška je 30% zo sumy životného minima nezaopatreného dieťaťa. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Vyživovacia povinnosť voči deťom nie je časovo obmedzená. Nezanikne teda ani dovŕšením 26 rokov, ako sa občas nesprávne interpretuje. Rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, ktoré študujú dennou formou na strednej škole alebo na vysokej škole. Môže sa však stať, že súčasťou dedičského konania sú nedoplatky na výživnom vypočítané ku dňu smrti. Obnovenie vyživovacej povinnosti nastáva vtedy, keď dieťa nemá schopnosť samo sa živiť.
Pre deti, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej rodiny, ostávajú len dve možnosti - buď ostanú v detskom domove aj niekoľko rokov, alebo ich prijme náhradná rodina. Aj keď mnohé inštitúcie, akreditované subjekty a neziskové organizácie ako Návrat či Úsmev ako dar robia maximum pre zlepšenie podmienok detí a ich návrat do rodinného prostredia, zostáva mnoho systémových výziev, najmä v oblasti prevencie odňatia, podpory pôvodných a náhradných rodín, a efektívnejšieho prechodu mladých dospelých do samostatného života. Pomôcť môže každý, kto si všíma svoje okolie a ponúkne pomoc tam, kde je to potrebné.
tags: #dieta #v #detskom #domove