Úvod
Problematika detí pochádzajúcich z malopodnetného prostredia predstavuje závažnú výzvu pre spoločnosť, vzdelávací systém aj oblasť sociálnej práce. Výchova a rozvoj osobnosti sú procesy, ktoré sa začínajú formovať už v ranom veku, kedy dieťa postupne začína vnímať dianie v rodine a začleňuje sa do spoločnosti prostredníctvom socializácie. V tomto procese socializácie zastáva významný podiel práve rodina ako prvá sociálna skupina, s ktorou dieťa prichádza do kontaktu. Podstatnú úlohu v tomto procese má jedna zo základných funkcií rodiny, a to socializačná funkcia. Úlohou tejto funkcie je sprostredkovať dieťaťu vplyv konkrétnej kultúry a oboznámiť ho s jej hodnotami a zvyklosťami. Ako uvádza Pružinská (2005, s. 26), „Rodina dieťaťu sprostredkováva vplyv konkrétnej kultúry, oboznamuje ho s jej hodnotami, zvyklosťami.“ Dieťa si začína postupne uvedomovať svoju osobnosť, svoje vlastné „ja“ a vplyvom rodiny, vlastného poznania a skúseností, ktoré postupne získava, sa jeho povahové a charakterové črty rozvíjajú a upevňujú. Nejde pritom len o význam slov, ale aj o neverbálnu komunikáciu. Skôr, ako vôbec rozumie významu slov, reaguje na tón hlasu, podľa neho sa učí rozoznávať úprimnosť, či neúprimnosť, klamstvo či lož, pochvalu alebo pokarhanie. Toto všetko tvorí základ, na ktorom sa buduje celá osobnosť.
Vplyv Rodinného Prostredia na Formovanie Osobnosti
Výchova a formovanie charakteru sú neoddeliteľne spojené s rodinným prostredím, v ktorom dieťa vyrastá. Každý, kto vyrastal v rodinnom prostredí, ktoré bolo vytvorené akýmkoľvek zväzkom, je ovplyvnený či už úsmevom rodiča alebo jeho zdvihnutým prstom. Tieto rané skúsenosti majú hlboký dopad na psychiku a správanie. „Sila príkladu je mimoriadne pôsobivá v rodine.“ Na príklade rodičov, či už v kladnom alebo zápornom zmysle, sa formuje charakter dieťaťa. Vzťah rodičov, ich vzájomná úcta, láska, ohľaduplnosť, pomoc, porozumenie a pozornosť vytvárajú v dieťati pevné morálne zásady. Ak tieto základné prvky chýbajú, dieťa je vystavené riziku vzniku porúch správania a nedostatočného rozvoja sociálnych kompetencií. Nedostatočné podnetné prostredie, ktoré je charakterizované absenciou týchto pozitívnych vplyvov, môže viesť k vážnym vývojovým deficitom, ktoré sa prejavujú v neskoršom živote.
Charakteristika Malopodnetného Prostredia a Jeho Dopady na Vývoj Dieťaťa
Podnetné prostredie je také prostredie, ktoré napomáha dieťaťu v rozvoji, povzbudzuje ho k určitému konaniu, motivuje, inšpiruje a ponúka možnosti. Takéto prostredie však okrem samotných podnetov poskytuje dieťaťu tiež pocit bezpečia, lásky a spolupatričnosti. Toto prostredie sa nazýva emočné a pre dieťa je často dôležitejšie ako to fyzické. Ak dieťa pociťuje stres alebo sa bojí, nedokáže plne využiť svoje schopnosti. V takých podmienkach nevie slobodne objavovať, skúšať, učiť sa, sústrediť sa ani sa hrať. Preto podnetné prostredie nie je iba prostredie plné podnetných predmetov, ale predovšetkým ponúka vhodné vzory, láskavú komunikáciu, porozumenie a vzájomný rešpekt. Je bohatým zdrojom získavania skúseností, učenia sa z chýb, riešenia konfliktov aj chápania medziľudských vzťahov.
Je dôležité zabezpečiť takéto prostredie dieťaťu v každom veku. No pre zdravý vývin dieťaťa sú najpodstatnejšie prvé tri roky života. V tomto období detský mozog doslova „rozkvitá“. Mozog novorodenca má približne 80 - 100 miliárd neurónov, ktoré sú len veľmi riedko poprepájané. U trojročného dieťaťa je to už trilión nervových spojení. Pre zaujímavosť, je to asi dvakrát viac ako majú dospelí. Obdobie rýchleho rozvoja mozgu dieťaťa trvá do šiestich rokov. Toto obdobie by sa tiež dalo popísať ako podvedomé nahrávanie všetkého, čo dieťa vidí, počuje, vníma, cíti aj ochutná. Dieťa všetkými svojimi zmyslami mapuje svoje okolie a pozoruje všetko a všetkých, ktorých má vo svojej blízkosti. Prvých šesť rokov je pre rozvoj mozgu absolútne výnimočným obdobím.
Zdravé emocionálne prostredie je také, kde sa dieťa smie hrať, radovať či smútiť, smie sa pýtať, skúšať, objavovať aj robiť chyby. Je to prostredie, kde dieťa dostáva útechu, plnú pozornosť dospelých, ako aj rešpekt svojho okolia, čo znamená, že sa zohľadňujú jeho potreby i priania. V zdravom emocionálnom prostredí dieťa dostáva podporu a povzbudenie od ostatných. Je si vedomé svojich hodnôt aj svojich schopností, ktoré aj naplno využíva. Smie prejavovať svoje city aj o nich hovoriť a tým sa ich učí regulovať. Dospelý v takomto prostredí nie je diktátor, ale sprievodca. Dieťa vie, že sa naňho smie kedykoľvek obrátiť, lebo získalo skúsenosť, že dospelý je ten múdrejší a skúsenejší. Dieťa z takto podnetného prostredia nasáva radosť, optimizmus a inšpiráciu, vníma spravodlivosť, spolupatričnosť a ctí si spoločné hodnoty. V bezpečnom prostredí sa oveľa viac naučí a rozvíja svoj potenciál.
Naopak, nezdravé emocionálne prostredie je miestom, kde sa dieťa bojí trestov, zlých nálad a nepredvídateľného správania dospelých. Neisté emocionálne prostredie zriedka poskytne dieťaťu útechu. Musí sa samo vyrovnávať s odmietnutím, strachom, nedôverou a ponižovaním. Takéto prostredie oberá dieťa o istotu, že bude prijímané, aj keď nesplní očakávania dospelých. Dieťa verí, že si musí lásku a rešpekt druhých najprv zaslúžiť. Je závislé na pochvale a odmenách, lebo podľa nich si určuje svoju sebahodnotu. V takomto prostredí je dieťa neisté, lebo sa nevie spoľahnúť ani samo na seba, alebo sa ženie za výsledkami, aby ostatným dokázalo svoju cenu. Rovnako nezdravé je prostredie plné úzkosti a neprimeraného strachu o dieťa. Pocity strachu dieťa zväzujú, nedovolia mu objavovať svet, zameriavajú jeho pozornosť na potencionálne nebezpečenstvo, chorobu a neúspech. Negatívne myšlienky vedú dieťa k nedôvere a prehnanej opatrnosti, čo bráni jeho prirodzenému rozvoju.
Rozvoj mozgu u malých detí dochádza pomocou zmyslov. Deti neustále sledujú prostredie, v ktorom sa práve nachádzajú a ich mozog spracováva obrazy, ktoré vidí. Behom jednej hodiny dokáže spracovať až 36 000 obrazov, čo je asi deväťdesiat percent všetkých vnemov. Príjemné prostredie má teda zásadný vplyv na náladu dieťaťa, jeho pocity, sústredenosť aj na proces učenia. Rodičia doma a učitelia v školách by preto mali dbať na striedmosť, estetiku a praktickosť. V tomto kontexte platí, že menej je niekedy viac. Priestor, kde sa dieťa hrá, by mal byť prehľadný a každý predmet by mal mať svoje miesto. Priveľa hračiek spôsobuje, že si dieťa nevie vybrať, s ktorou sa bude hrať, obzvlášť keď ich má nahromadené vo veľkých krabiciach. Malým deťom je vhodné hračky po čase obmieňať, teda schovať tie, s ktorými sa momentálne nehrajú a dať im tie, s ktorými sa hrali pred časom. Minimalisticky zariadené prostredie nabáda dieťa k hre, kreativite a k lepšiemu sústredeniu sa. Deti milujú stavanie bunkrov z diek a starých plachiet, čo je príklad jednoduchého, ale vysoko podnetného využitia priestoru.
Okrem množstva hračiek sú dôležité aj ich vlastnosti. Hračky by mali dieťa nielen zaujať, ale aj nabádať ku kreatívnej hre, k čomu výborne poslúžia rôzne predmety v domácnosti. Jednoduché drevené kocky, farebné nádobky, ktoré sa dajú stavať na seba alebo bežné plastové misky a varechy, často zabavia batoľa viac ako sofistikované hračky, ktoré svietia, vydávajú zvuky a samy sa pohybujú. Navyše, sú na mieste obavy, že takéto hračky, ktoré nadmerne stimulujú zmysly malých detí, sú pre ne nevhodné, pretože môžu preťažiť vyvíjajúci sa mozog. Mozog dieťaťa sa dá rozvíjať od raného detstva aj vďaka stimulácii ostatných zmyslov. Hranie sa s rôznymi prírodnými materiálmi, s plastelínou, navliekanie, strihanie, maľovanie prstovými farbami, kriedami na chodník či na veľké formáty papiera sú príklady aktivít, ktoré podporujú zdravý senzorický a motorický vývoj.
Kľúčová Úloha Dospelého vo Výchove a Komunikácii
Nech už je fyzické prostredie akokoľvek podnetné, najdôležitejšiu rolu v ňom pri malých deťoch zohráva dospelý. Plne prítomná, láskavá a komunikujúca mama, ocko či starí rodičia sú pre dieťa nenahraditeľní. Pre vývin reči je pozornosť dospelých absolútne kľúčová. Dlho sa verilo, že sú to práve dlhé rodičovské monológy smerované k dieťaťu, ktoré rozvíjajú jeho rečové schopnosti. Posledné zistenia však ukazujú, že kľúčom k efektívnemu vývoju reči u bábätiek je správne reagovať na ich džavotanie, ukazovanie a gestá. To znamená byť plne prítomný a vnímať svoje dieťa, ako sa len dá. V dnešnej dobe sú to aj rodičia, ktorí sú neustále rozptyľovaní mobilnými telefónmi a pracovnými povinnosťami, a plnú pozornosť dieťaťu z tohto dôvodu nedoprajú. Nejde teda o množstvo slov, ktoré bábätko denne počuje, ale o vzájomnú komunikáciu, a to verbálnu aj neverbálnu, ktorá je obojsmerná a reaktívna. V ideálnom prípade by mali rodičia pozorovať dieťa, pomenovávať veci, na ktoré sa pozerá alebo na ne ukazuje, reagovať, keď vydáva zvuky, prihovárať sa mu a dívať sa mu pritom do tváre, aby dieťa mohlo vidieť pohyby ich pier a napodobovať ich. Zistilo sa, že nie je ani také dôležité zahajovať konverzáciu s dieťatkom, ako včas a správne reagovať, keď dieťa začne komunikovať, čím sa posilňuje jeho motivácia k rečovému prejavu. Ďalšou veľmi prospešnou aktivitou pre mozog dieťaťa do troch rokov je učiť ho znakovú reč. Znaková reč pomáha počujúcim batoľatám vyjadriť to, čo ešte nevedia povedať slovami, a tým predchádzať frustrácii z neschopnosti vyjadriť svoje potreby.
Množstvo expertov skúmalo vplyv prostredia v ranom veku dieťaťa na zvýšenie jeho inteligencie. Dnes sa vedci prikláňajú k názoru, že vplyv prostredia a výchova hrajú významnejšiu rolu ako zdedené gény. Podľa najnovších zistení ani inteligentné hračky, ani vzdelávacie videá a iné technické vymoženosti pre najmenších nepodporujú dieťa vo vývoji viac ako interakcia s dospelou osobou. V tomto sa deti veľmi nelíšia od mláďat živočíchov, kde je pozorovanie a napodobňovanie kľúčové. Najintenzívnejšie výchovné lekcie prebiehajú pozorovaním a napodobovaním rodičov, čím sa prenášajú nielen zručnosti, ale aj hodnoty a postoje.
Faktory Vedúce k Ohrozeniu Dieťaťa a Potreba Špeciálnej Podpory
Ako už z názvu odborného článku vyplýva, venujeme sa deťom s poruchami správania, ktoré často pochádzajú z malopodnetného alebo dysfunkčného prostredia. Sociálne kurátorky oddelení často identifikujú najčastejšie dôvody, ktoré vedú k nutnosti zásahu a umiestnenia detí mimo biologickej rodiny. Medzi ne patrí neschopnosť rodičov starať sa o svoje deti, čo znamená, že nedokážu dieťaťu poskytnúť dostatočnú starostlivosť. Časté sú prípady, keď sú rodičia vo výkone trestu odňatia slobody, trpia zlým zdravotným stavom, alebo sú závislí od návykových látok. Dopĺňame k nim aj pestúnskych rodičov, ktorí majú dieťa v osobnej starostlivosti, ako sú starí rodičia. Tu môže nastať nezhoda vo výchove, napríklad generačný problém, a často nastáva choroba. Ďalej uvádzame skupinu profesionálnych rodičov, ktorí poskytujú starostlivosť.
Poláchová a Bryndzák (2011) uvádzajú ďalšiu skupinu, a to rodinu, ktorá potrebuje pomoc na určitý čas. V dobe, keď je kríza v rodine z dôvodov nesúladu rodičovskej výchovy, ktorá je označovaná ako „dvojkoľajná“, a kde je u dieťaťa diagnostikovaná porucha správania a ADHD, a kde v niektorých prípadoch u dieťaťa vzrastá trestná činnosť, je agresívne voči sebe, svojej rodine a k širšiemu sociálnemu okoliu, je potrebné na určitú dobu vyňať dieťa z rodiny. V tomto čase by nie len dieťa, ale aj rodičia mali navštevovať odbornú sociálnu, psychologickú alebo psychoterapeutickú pomoc. Tak ako dieťa pracuje na zmene správania, musia na nej pracovať aj rodičia. Tieto dôvody sa zvyčajne kombinujú a kumulujú, pričom často nadobúdajú charakter trestných činov, čo situáciu ešte viac komplikuje.
Z údajov poskytnutých jednotlivými zariadeniami vyplýva, že problémy s deťmi, ktoré experimentujú s legálnymi a nelegálnymi drogami, mali v minulosti najmä reedukačné centrá a diagnostické centrá. Dnes však tento problém už uvádzajú aj detské domovy, čo signalizuje šírenie tohto javu do širšieho spektra inštitucionálnej starostlivosti. Verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová upozorňuje na problém vzdelávania detí, ktorého výsledkom sú špeciálne školy a triedy plné rómskych detí. Bez možnosti ďalšieho úplného vzdelania sa tieto deti v dospelosti stávajú celoživotne závislé od sociálneho systému a bez perspektívy na iný život, aký poznajú doteraz. Na začiatku tohto procesu je diagnostika dieťaťa, na základe ktorej veľká časť rómskych detí putuje práve do špeciálnych tried, čo im často sťažuje prístup k plnohodnotnému vzdelávaniu a uplatneniu v spoločnosti.
Špeciálno-Výchovné Zariadenia a Proces Reedukácie
V kontexte detí s poruchami správania a z malopodnetného prostredia zohrávajú kľúčovú úlohu špeciálno-výchovné zariadenia. Práca popisuje konkrétne pracovné činnosti odborných a pedagogických pracovníkov v špeciálno-výchovných zariadeniach, podrobnejšie prácu s klientom pri tvorení individuálnych reedukačných plánov. Oboznamuje so základnou klasifikáciou špeciálno-výchovných zariadení, ich úlohou a cieľmi v reedukačnom procese. Autor sa zameral na reedukáciu v školských výchovných zariadeniach, na sumár pedagogických a psychologických postupov, ktorých cieľom je resocializácia reedukovaných osôb. V priebehu reedukácie ide o prácu s deťmi a mládežou, ktorá je prevažne ťažko vychovateľná najmä v dôsledku narušených sociálnych vzťahov. Ako hovoria Sarka a Matula (1977): „Prevýchova začína tam, kde výchova končí, kde buď zlyhali metódy a prostriedky, alebo výsledok výchovy je proti záujmom spoločnosti.“ To podčiarkuje náročnosť a špecifickosť tejto práce v porovnaní s bežnou výchovou.
Efekt prevýchovy je ťažšie merateľný a hodnotiteľný ako efekt výchovy. Vychovávatelia v každodennej vychovávateľskej činnosti môžu, ale i nemusia mať jasne formulované ciele svojho úsilia, ale vždy k nim smerujú, majú ich na zreteli. Tieto ciele sú dané normami spoločnosti, v ktorej sa výchova odohráva. Pri prevýchove si však nevystačíme so všeobecne formulovanými cieľmi; je nevyhnutné stanoviť špecifické a individuálne ciele, ktoré zohľadňujú konkrétne potreby a problémy jedinca. Zavedenie individuálneho reedukačného plánu (IRP) predpokladá istú unifikáciu formy diagnostickej správy, pretože jej obsah má byť východiskom reedukačných stratégií v priebehu prvých 30 dní pobytu dieťaťa v reedukačnom centre, alebo v detskom domove. IRP je metodologicky konštruovaný tak, aby bolo možné v krátkom čase analogickým spôsobom „formalizovať“ odbornú činnosť školských zariadení podieľajúcich sa na prevencii a reedukácii, a to najmä centier výchovnej a psychologickej prevencie, ktoré by mali celoplošne svojím odborno - preventívnym pôsobením predchádzať činnosti diagnostických centier, čím sa snažia riešiť problémy v skoršom štádiu. Úspešnosť výchovného a prevýchovného procesu je tým väčšia, čím viac sa postupné zmeny osobnosti približujú uvedeným hľadiskám. Je prirodzené, že existujúce obvyklé podoby domovov dosť dobre nemôžu efektívne napĺňať niektoré požiadavky, čo si vyžaduje neustále inovácie a prispôsobovanie metodiky. K významným prostriedkom výchovy a prevýchovy nepochybne patrí režim. Režim je možné vymedziť ako cieľavedomé usporiadanie života, ktorý zabezpečuje optimálne plnenie všetkých úloh a prispieva k stabilite a predvídateľnosti prostredia, čo je pre deti z malopodnetného prostredia kľúčové.
V rámci prieskumu boli použité štandardizované nástroje na hodnotenie správania. V prieskume používame štandardizovaný Mezerov dotazník školského správania žiaka (Mezera, 1998,a) a Dotazník rizikového správania sa žiaka (Mezera, 1998,b). Respondenti sú chlapci z Diagnostického centra Bratislava. Porovnávali sme hodnotenie chlapcov z rokov 2012 a 2013, čo umožnilo získať prehľad o dynamike ich správania v čase. Pri realizácii v individuálnom plánovaní boli najčastejšie využívané témy a problémy chlapcov: Práca s rodinou alebo pracovníkmi DeD - 75 krát, Dôslednosť, režim, disciplína - 58 krát, Pozitívna motivácia - 45 krát, Usmerňovanie správania, sociálne zručnosti. Tieto údaje poukazujú na prioritné oblasti, v ktorých je potrebná intenzívna práca s deťmi v špeciálno-výchovných zariadeniach.
Výzvy Resocializácie a Dôležitosť Následnej Starostlivosti
Resocializácia nemôže končiť prepustením jedinca na „slobodu“, respektíve ukončením ústavnej starostlivosti v detskom domove (DeD) alebo reedukačnom centre (RC). Z nepripravenosti metódy individuálneho reedukačného plánu (IRP) väčšinou zlyháva celý proces. Veľká časť prepustených detí - mladých dospelých - sa dostáva do problémov už o pár dní, či mesiacov. Niektorí sa vrátia do rodín, ktoré ich podporia, niektorí do rodín, ktoré ich odmietnu, alebo zostanú u kamarátov z detstva, respektíve na ulici, kde sa vrátia do zlej rovesníckej partie. To zdôrazňuje potrebu komplexného systému následnej starostlivosti a podpory, ktorá pretrváva aj po opustení inštitucionálneho prostredia.
Terénna Sociálna Práca ako Prevencia a Podpora
Nitrianska Spoločnosť priateľov detí z detských domovov - Úsmev ako dar - sa v oblasti sociálnej práce zaoberá ohrozenými a dysfunkčnými rodinami. Jej cieľom je zabrániť zlyhávaniu biologických rodín a následnému umiestňovaniu detí do detských domovov. Realizovali rozsiahly projekt, ktorý trval rok a začal týždňovým rozvojovým pobytom. Počas tohto pobytu sa rodičia posilňovali v ich rodičovských zručnostiach a pomáhali nanovo si hľadať a upevňovať vzťah so svojimi deťmi. Spoločne sa modelovali rôzne situácie, v ktorých si mohli vzájomne vyskúšať reakcie na záťažové momenty. Poskytla sa im odborná konzultácia a korekcia niektorých nevhodných reakcií, čo bolo kľúčové pre zmenu ich prístupu. Na konci pobytu sa s každým rodičom vypracovala dohoda o spolupráci, v ktorej sa títo zaviazali plniť určité podmienky a úlohy, aby tak mohli časom získať dieťa späť do svojej starostlivosti.
Po skončení pobytu sa počas nasledujúcich jedenástich mesiacov raz mesačne stretávali a vyhodnocovali priebežné plnenie úloh rodičmi, ktorým poskytovali sociálne poradenstvo pri riešení ich sociálnej situácie. Zároveň sa pre rodičov zakaždým pripravili ďalšie zážitkové aktivity zamerané na podporu, rozvoj a posilnenie ich rodičovských zručností. Súbežne sa počas stretnutí uskutočňovali s deťmi voľnočasové aktivity, do ktorých boli zapojení aj ich rodičia, čím sa posilňovali vzájomné väzby. Celkový výsledok tohto pôsobenia v piatich rodinách bol nasledovný: Dve deti sa vrátili späť do biologickej rodiny na základe rozhodnutia súdu o zrušení ústavnej starostlivosti. V tretej rodine sa zintenzívnil kontakt rodiča a dieťaťa. Dievčatku zo štvrtej rodiny sa našli osvojitelia, čo je tiež úspešným výsledkom.
Koncom júna 2006 sa začalo v spolupráci s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre (ÚPSVaR) pôsobiť v osemnástich vybraných rodinách pri sanácii rodinného prostredia detí z detských domovov. V ďalších desiatich rodinách sa spolupôsobilo pri výkone uložených výchovných opatrení, aby sa tak zabránilo umiestneniu detí do detských domovov. Do procesu sanácie bolo zaradených 76 detí vrátane súrodencov detí umiestnených v detských domovoch, nakoľko sa pracovalo s rodinou ako s jedným celkom. Po získaní základných informácií zo strany ÚPSVaR v Nitre sa začalo v rodinách vykonávať aktívna terénna sociálna práca. V prvej fáze sa prostredníctvom sociálnej diagnostiky nadviazal kontakt s klientmi a predstavili sa im cieľ našich návštev a formy pomoci. Ďalším pozorovaním sa získali bližšie informácie o rodine, sledovali sa vzájomné interakcie jej členov a požiadali sa o definovanie ich problému a ich predstavy, ako chcú svoju situáciu riešiť. Následne sa spoločne s rodinami vypracoval plán sociálnej práce, v ktorom sa zadefinovali silné stránky a potreby rodín. Do spolupráce pri riešení problémov rodín boli prizvaní aj zástupcovia jednotlivých mestských a obecných úradov, škôl a členovia širšej rodiny, s ktorými sa pravidelne stretávali na spoločných stretnutiach.
Vybraným rodinám sa poskytovalo sociálne poradenstvo pri riešení ich špecifických problémov a aktívne sa podieľalo na zmene ich situácie. Nešlo len o verbálny prejav apelujúci na zmenu životného štýlu klientov, ale o praktické kroky, akými bolo sprostredkovanie a vybavenie pracovných miest pre klientov, drobná finančná výpomoc, príspevok rodičom na cestovné za deťmi do zariadenia, vybavenie výnimky na Mestskom úrade v Nitre aj rodinám, ktoré mali deti umiestnené do ústavnej starostlivosti pred 1. 1. 2006 a poskytovanie financií tým rodičom, ktorým obecné úrady nechceli poskytnúť finančné prostriedky na tento účel.
V spolupráci s detskými domovmi sa zabezpečovali víkendové pobyty detí v domácnosti rodičov, individuálne sa navštevovali deti aj v detských domovoch a veľa sa s nimi komunikovalo o situácii v ich rodinách, s cieľom podporiť ich vzťah k rodičom. V samotnej sociálnej práci s rodičmi sa snažili usmerniť ich pri hospodárení s rodinným rozpočtom, hoci to bolo ťažké, nakoľko väčšina rodín disponovala s veľmi malým množstvom finančných prostriedkov. Práve preto sa vyvinula snaha na nájdenie zamestnania pre tieto skupiny ľudí, ktorí sú ťažko umiestniteľní na trhu práce, ako sú ľudia s nízkym vzdelaním a bez praxe. Spolupracovalo sa s rodinami aj na vylepšení ich vnútorných rodinných vzťahov a zapájal sa tak aj širší okruh rodiny na pomoc nukleárnej rodine. V prípade záškoláctva detí sa úzko spolupracovalo so základnými a strednými školami na eliminácii tohto správania a podarili sa skutočné veľké posuny: v prípade dvoch detí, ktoré mali v uplynulom roku neospravedlnených 280 - 400 hodín, počas nášho pôsobenia nemali zaznamenanú ani jednu neospravedlnenú hodinu. V ôsmich rodinách začali rodičia častejšie navštevovať svoje deti v detskom domove (DeD), posilnili sa emocionálne vzťahy s pozitívnou perspektívou udržiavania a zlepšovania vzťahov aj v budúcnosti. Jeden mladistvý nastúpil na protidrogovú liečbu, čo bolo významným krokom k jeho resocializácii.
Projekt z roku 2006 bol veľmi úspešný, a preto sa aj v roku 2007 pokračovalo v spolupráci s ÚPSVaR v Nitre na sanácii rodinného prostredia dvanástich rodín. Taktiež sa vypracoval projekt zameraný na pomoc pri integrácii deviatich mladistvých a mladých dospelých vracajúcich sa z výkonu trestu odňatia slobody a z reedukačných zariadení späť do bežného života. Zrealizoval sa výchovno-rekreačný pobyt pre tridsaťštyri detí z biologických a náhradných rodín. Uskutočnil sa takýto pobyt aj pre pätnásť detí z málopodnetného prostredia, čím sa im poskytol cenný zážitok a podporné prostredie. So spoluprácou s ÚPSVaR v Nových Zámkoch sa vstúpilo do sanácie šiestich rodín. V rámci terénnej práce vykonávanej v prirodzenom rodinnom prostredí sa priamo pracovalo s tridsiatimi deviatimi deťmi. V dvoch rodinách bola zrušená ústavná starostlivosť nad dvomi deťmi a v jednej rodine bolo zrušené predbežné opatrenie nad dvomi deťmi. V ďalšej rodine sa sprevádzal mladistvý pri návrate do bežného života, poskytujúc mu tak potrebnú podporu.
V roku 2008 sa spolupracovalo s ÚPSVaR v Nitre na sanácii trinástich rodín a sedemnástich detí z detských domovov. Výsledkom tohto pôsobenia v rodinách, v ktorých boli prítomné všetky typy sociálnopatologických javov, bolo zrušenie ústavnej starostlivosti nad štyrmi deťmi. V roku 2009 sa podarilo dosiahnuť ďalšie výsledky v projektoch sanácie. Trinásť detí sa pomohlo umiestniť do náhradnej osobnej starostlivosti starým rodičom a blízkym príbuzným a jedno dieťa sa vrátilo do biologickej rodiny, čo svedčí o efektívnosti terénnej práce.
Konkrétne príklady úspechov v terénnej sociálnej práci sú obzvlášť inšpiratívne. Úspešne skončil prípad dvoch chlapcov - súrodencov. Po smrti otca boli umiestnení v detskom domove, ich matka bývala s ich sestrou v Zariadení núdzového bývania. Matka k chlapcom nemala vytvorený citový vzťah najmä pre nezhody s nebohým manželom, ktorý chlapcov vychovával. Terénnou sociálnou prácou sa podarilo osloviť staršieho brata týchto chlapcov s otázkou, či by mal podmienky ako aj záujem prevziať bratov do svojej starostlivosti. Spočiatku brat takúto situáciu odmietal. Pracovalo sa preto súbežne aj s matkou na zmene jej postoja k chlapcom a naďalej sa pokúšalo ovplyvniť aj postoj staršieho brata. A pozitívne výsledky sa dostavili. Brat dal súrodencom najkrajší darček - podal návrh na súd na ich zverenie do náhradnej osobnej starostlivosti.
Ďalším pozitívnym výsledkom v sociálnej práci s rodinou bolo, že sa zabránilo vyňatiu siedmich detí z biologickej rodiny. Rodičia zlyhávali vo svojich rodičovských funkciách a napriek niekoľkomesačnému sprevádzaniu sociálnymi pracovníkmi rodičia neuskutočnili podstatné zmeny vo svojom správaní. V prospech záchrany siedmich súrodencov sa spolupracovalo aj s mestským úradom, nakoľko rodine hrozilo vysťahovanie pre dlhodobé neplatenie nájomného. Rodičov sa nabádalo na hľadanie pomoci v ich širšom príbuzenstve. Sestra matky, teta siedmich detí, sa nakoniec spolu s manželom rozhodli, že si všetky deti dajú zveriť do náhradnej osobnej starostlivosti, čím sa predišlo ich umiestneniu do detského domova. Záchranu detí pred umiestnením do detského domova sa uskutočnila aj v ďalšej rodine, čo potvrdzuje širší dopad týchto intervenčných programov.
V roku 2010 sa dostavili ďalšie, tentoraz dodatočné výsledky pôsobenia v rodinách, v ktorých sa pôsobilo aktívne ešte v roku 2007 a neskôr pokračovali v spolupráci s nimi ešte ďalšie akreditované subjekty - detský domov a ÚPSVaR. V prípadoch troch detí bola zrušená ústavná starostlivosť ako výsledok dlhoročného pôsobenia v rodinách, v ktorých sa naštartovalo prvotné nastavenie k spolupráci, ako aj prvé kroky ku zmene. V roku 2011 sa prostredníctvom výkonu terénnej sociálnej práce sprevádzali aktívne tri biologické rodiny, z ktorých sa za spolupráce biologickej rodiny podarilo vrátiť dve deti z detského domova do starostlivosti biologickej matke. S rodinami sa doteraz spolupracuje a sprevádzajú sa ich pri riešení ich životných ťažkostí, čo ukazuje na dlhodobý záväzok a udržateľnosť intervencií.
Vzdelávanie a Kariérové Poradenstvo v Prostredí so Zvýšenými Potrebami
Jedným z kľúčových aspektov podpory detí z malopodnetného prostredia je prístup k vzdelávaniu a motivácia k jeho absolvovaniu. Ako uvádza PhDr. a riaditeľka Základnej školy v Petrovanoch, pani Gabriela Kazimírová, vo svojej dlhoročnej praxi sa riadi krédom: „Ku všetkým deťom pristupujeme ako k partnerom. Nabádame ich, aby sa nám zverili, aby povedali, čo ich trápi, v čom im vieme pomôcť. Snažíme sa s nimi rozprávať, nájsť spoločnú reč, v prípade problému hľadať východisko.“ Keďže v tejto východoslovenskej obci má svoje komunitné centrum aj Človek v ohrození a často so školou spolupracuje, pani riaditeľka sa podelila o radosti aj strasti zo života školy, ktorú navštevuje približne tretina detí z rómskej komunity. Jej viac ako 31-ročná prax v Petrovanoch jej umožnila poznať miestne deti, ich rodičov, a dokonca aj ich starých rodičov. Hovorí: „Mám famóznych kolegov, vieme sa spolu zasmiať, ale aj vymeniť si názory, ktoré sa nemusia vždy zhodovať, vieme prijať vážne opatrenia a rozhodnutia, ktoré zlepšujú smerovanie školy.“
Keďže majú v škole pomerne veľa detí práve z malopodnetného prostredia, motivujú ich najmä k pravidelnej školskej dochádzke. Najväčším problémom týchto detí je totiž nepravidelná školská dochádzka. Ide o takzvané víkendové deti, teda také, ktoré sú dva dni v škole a päť dní doma. Ak by chodili do školy pravidelne, dokázali by si osvojiť viac vedomostí a zručností, naučiť sa oveľa viac. Mnohé z nich by mohli skončiť stredné odborné školy a uplatniť sa na trhu práce. Bohužiaľ, zázemie a rodina ich častokrát nemotivujú, keďže ani samotní rodičia neprikladajú vzdelaniu veľký význam. Pani riaditeľka podotýka: „Samozrejme, máme aj rómskych rodičov, ktorí sa uplatnili na trhu práce, či už ako živnostníci alebo zamestnanci.“
V tejto práci sú zapojení terénni sociálni pracovníci a dobrú spoluprácu má škola aj s komunitným centrom. „Komunikujeme, riešime spolu otázky vzdelávania a výchovné problémy zverených detí, pomáhame im s učivom. Učíme ich hľadať informácie napríklad pri tvorbe školských projektov. Nerobíme za nich, ale vedieme ich k tomu, aby boli samostatné.“ Pani Kazimírová dodáva: „Ak vidím, že niektoré dieťa potrebuje pomoc, zavolám vášmu kolegovi Marcelovi a poprosím ho, aby sa spojil s rodinou a dieťaťu pomohol.“ Tieto deti majú podľa nej veľký potenciál, a škola sa im snaží vytvárať podmienky, aby ho využili. Uvádza príklad chlapca, ktorý opakoval ročník, avšak dnes sú jeho vedomosti oveľa väčšie, čomu zodpovedajú aj jeho známky. A to len vďaka tomu, že začal chodiť poctivo a pravidelne do školy. Počas vyučovania pomáhajú aj asistenti a asistentky, ktorí pracujú aj s deťmi, ktoré sa vrátili zo zahraničia a musia si osvojiť vymeškané učivo (pozn.: mnoho rodín z Petrovian odchádza za prácou do Veľkej Británie). Pani riaditeľka však zdôrazňuje, že „máme aj zodpovedné rodiny, ktoré pokladajú vzdelanie za dôležité. Prízvukujeme im, aby deti posielali do školy za každých okolností. Aj keď zaspia, aj keď nie sú pripravené.“ Končí sa tak obdobie „bez papierov“, ktoré tolerovalo neospravedlnenú absenciu.
Vo svojej škole sa rozhodli ako prví implementovať obsah metodickej príručky kariérového poradenstva a jej praktickú časť zaradiť do vyučovania. Výsledkom je predmet s názvom Príprava na povolanie, ktorý vyučuje pani učiteľka Zuzana Žarnayová ôsmakov a ôsmačky. Pani riaditeľka zhodnotila záujem a odozvy na tento predmet: „Práve tento 8. ročník nám z hľadiska kognitívnych schopností a cieľavedomosti detí prišiel najvhodnejší. Je veľmi dobré, aby získali prehľad o rôznych povolaniach. Hodiny ich bavili, záujem o ne bol. Dokonca sme tu mali aj ukážky jednotlivých profesií, aby žiakov a žiačky namotivovali ešte viac študovať daný odbor a absolvovali aj exkurzie.“ Pani učiteľka sa podľa nej zhostila úlohy veľmi dobre, a tento predmet zároveň vypĺňa priestor výchovného poradenstva.
„Je to len o nastavení mysle. Dieťa, nech je z akéhokoľvek prostredia, potrebuje byť vzdelávané a to je už naše poslanie.“ Pani riaditeľka priznáva, že nie vždy to ide hladko a častokrát majú aj obavy, napríklad z nového kurikula, boja sa, či to zvládnu, ako budú pracovať s deťmi z vylúčených komunít. „Potrebujeme podporné tímy, asistentov, bez ktorých si ja už neviem prácu v škole predstaviť. Aj my sa chceme posúvať, konkurencia medzi školami je veľká, bojujeme o každého žiaka.“ Na záver dodáva, že si cení rodičov, ktorí do školy prídu hoci s problémami, ale kultivovane sa rozprávajú. Takí, s ktorými vedú dialóg, ktorí chápu, že škola deťom nechce ubližovať, ale pomôcť. Ambíciou je, aby sa metodika kariérového poradenstva dostávala do učebného procesu aj naďalej, čím sa deťom z malopodnetného prostredia otvárajú nové perspektívy do budúcnosti.
tags: #dieta #z #malopodnetneho #prostredia