Obdobie vzdoru, neutíšiteľný plač či nočné nepokoje predstavujú pre rodičov niečo nové, nepoznané a často nevedia, ako na tieto situácie reagovať. Pravdou je, že asi žiadny rodič nebol nadobro oslobodený od záchvatu zúrivosti svojho dieťaťa, alebo od chvíľ, keď dieťa plače z neznámych dôvodov. Tieto chvíle sú pre rodičov často nepríjemné a vyčerpávajúce, a mnohí nevedia, ako reagovať vo chvíli, keď si chce dieťa niečo vydobyť, nielen na verejnosti, ale aj doma. Pochopiť príčiny takého správania a osvojiť si efektívne stratégie je kľúčové pre budovanie pevného vzťahu s dieťaťom a pre zvládanie každodenných výziev.
Pochopenie detského plaču: Brána k ich vnútornému svetu
Plač je pre bábätko stavom najvyššej pohotovosti, prirodzenou súčasťou vývoja a komunikácie. Je to spôsob, akým deti komunikujú svoje potreby, pocity a frustrácie, keďže sa ešte nevedia vyjadriť inak. Matky sú v období pôrodu a po pôrode pod vplyvom množstva takýchto autorít a o tom, že "plač je v poriadku", sa dozvedajú rozličným spôsobom. Každá matka v hĺbke duše túži reagovať na plač dieťaťa, trpí, keď jej dieťa plače, a svojmu dieťaťu odovzdať svoju nežnosť a lásku. A predsa je v rozličných situáciách presviedčaná o opaku. Plač pre dieťa neprináša nič dobré; je presne taký urgentný, ako znie, a v matke spúšťa celú škálu reakcií a veľkú túžbu, aby bábätko plakať prestalo. Plač je stavom najvyššej pohotovosti aj pre matku.
Existuje mnoho dôvodov, prečo dieťa plače, a je dôležité, aby rodičia dokázali tieto signály rozpoznať a správne na ne reagovať. Plač dieťaťa môže signalizovať rôzne potreby - od hladu a nepohodlia až po potrebu blízkosti a upokojenia.
Dve štádiá plaču bábätkaPlač u bábätka možno rozdeliť do dvoch etáp. V prvej etape bábätko plače s cieľom nájsť správne miesto (matku), nájsť prsník a dojčiť, alebo preto, že napríklad potrebuje zaspať. Potreba zaspať, vyčerpanosť či prílišná miera podnetov sú častým dôvodom na plač bábätka. Táto etapa sa nazýva protest, a keď sa v tejto etape potreby bábätka naplnia, tak tento plač nie je pre bábätko kriticky nebezpečný.
Slzy obsahujú kortizol, stresový hormón. Keď dieťa plače, odbúrava stres z vlastného tela. Určite ste zažili, že keď je dieťa v záchvate plaču, nič nie je dobré, je nazlostené, frustrované. Mnohí dospelí by sa tiež potrebovali dobre vyplakať a dať svojim emóciám voľný priechod, keď sú nervózni alebo nahnevaní.
Deti sú individuálne a každé reaguje na svet inak. Zatiaľ čo niektoré deti sú od narodenia pokojnejšie a prispôsobivejšie, iné môžu byť citlivejšie a plačlivejšie, pričom intenzívnejšie reagujú na nové podnety. Tieto rozdiely sú čiastočne dané genetikou a čiastočne individuálnym vývinom dieťaťa. Napriek tomu, že plač dieťaťa môže byť pre rodičov veľmi náročný, je dôležité pochopiť jeho príčiny a naučiť sa naň primerane reagovať.
Obdobie vzdoru: Keď "nie" znamená rast
Vrieska vaše batoľa tak, že sa oká otriasajú? Búcha po stole, hádže veci o zem, dupe nohami? Vzlyká, plače a kričí pri akejkoľvek maličkosti? Mali by ste sa tešiť. Detským vzdorom nazývame obdobie, keď sa dieťa začína separovať od rodičov a uvedomovať si svoje ja. Objavuje sa obyčajne v druhej polovici druhého roku života. Je to prirodzený vývojový míľnik a bolo by skôr zvláštne, ak by sa u dieťaťa neobjavil. Hoci je pravda, že niektoré deti prežijú toto obdobie pokojnejšie, každé si potrebuje otestovať hranice svojho vplyvu a možností. Líši sa len spôsob, akým to robia. Niektoré dieťa používa pri každej príležitosti „Nie“ a zamietne aj výlet do cukrárne, iné sa hodí o zem, ďalšie vrieska a niektoré dokonca prestane od zlosti dýchať.
V období vzdoru je dôležité uvedomovať si, že dieťa sa správa neovládateľne z toho dôvodu, že nedokáže ovládať svoje emócie. Nerozumie im, prekračujú hranice jeho skúseností a schopností, aby dokázalo s rozvahou spracovať svoje negatívne pocity, ktoré ho ovládli. Často nevieme, ako reagovať vo chvíli, keď si chce dieťa niečo vydobyť, nielen na verejnosti, ale aj doma.
Ako zvládnuť výbuchy hnevu u detí?
Rodičia si často poviete: „To sa ľahko hovorí! Toľko nahromadeného vyčerpania, nedostatku spánku… mi nie vždy dovoľujú premýšľať a robiť všetko tip-top. Tiež som len človek.“ A máte pravdu. O to dôležitejšie je, aby ste si tieto naše tipy osvojili a budete mať v rukáve hneď niekoľko riešení, ak takáto situácia nastane.
Stratégie zvládania detského vzdoru a záchvatov hnevu
Zvládanie detského vzdoru a záchvatov hnevu si vyžaduje trpezlivosť, konzistentnosť a pochopenie. Existuje množstvo stratégií správania, ktoré by ste mohli pri svojom dieťati vyskúšať. Sami však budete musieť prísť na to, čo v ktorej situácii zaberie lepšie - pokusom, omylom.
Prevencia a príprava
Skúste sa čo najlepšie pripraviť, aby ste chránili dieťa i seba pred zbytočnými problémami. Deti sa potrebujú učiť vyrovnávať s určitým množstvom frustrácie, rovnako ako budú neskôr narážať mnohokrát, keď nebudú vedieť nájsť svoju cestu.Ak vidíte, že sa schyľuje k tejto situácii, pokúste sa dieťa vyrušiť a upriamiť jeho pozornosť na niečo celkom iné. Malé deti dobre reagujú na hudbu, tak skúste napríklad začať spievať jeho obľúbenú pesničku.Niekedy majú deti tieto stavy preto, lebo testujú hranice ich novej nezávislosti, ktorú objavili. Dajte svojmu dieťaťu pocit nezávislosti ponúknutím možností. Možnosti musia byť jasné a nevyjednateľné. Napríklad, vaša škôlkarka si môže vybrať oblečenie do škôlky spomedzi dvoch vami schválených variantov. Pozorovaním dieťaťa a citlivým reagovaním môžete niektorým nepríjemným situáciám celkom ľahko predísť. Dieťa netreba vystavovať zbytočným emočným búrkam. Ak napríklad viete, že cestou okolo ihriska sa bude hádzať o zem, pretože tam bude chcieť ísť, vyberte si inú trasu, ak je to možné. Tiež od neho nežiadajte zbytočné veci.
Reakcia počas záchvatu
Keď hnev dieťaťa raz začal, najlepšou politikou je uistiť sa, že vaše dieťa je fyzicky v bezpečí, a potom ho ignorujte. Nepokúšajte sa dieťaťu v záchvate vysvetľovať alebo argumentovať. Len by ste sa dostali do boja o väčšiu frustráciu. Predstavte si seba - chceli by ste počuť v takej chvíli, prečo sa nachádzate v zajatí emócií? Ak človeka ovládajú emócie, logické argumenty k nemu nepreniknú. Najprv sa emócie musia utíšiť.
Ak vaše dieťa skúša niekoho kopať, búchať, hrýzť a podobne, reagujte na jeho konkrétne správanie, nie na jeho záchvat. Pripomeňte mu, že ubližovanie iným nie je absolútne tolerované a vyvoďte z tohto správania dôsledky. Platí to v prípadoch, keď dieťa ničí veci, ubližuje sebe alebo niekomu inému, alebo keď porušuje hranicu, ktorú ste zadali. V týchto prípadoch je nevyhnutné ho upozorniť a v prípade, že neposlúchne i fyzicky obmedziť. Jednoducho mu musíte v takomto správaní zabrániť.
Nezahanbujte dieťa zosmiešňovaním jeho správania. Ani si nenechajte rozhnevať dieťaťom do bodu, kedy viete, že stratíte kontrolu a poviete alebo urobíte niečo, čo by ste neskôr ľutovali. Nezáleží, aké ťažké to môže byť udržať sa pokojným.
Nastavovanie hraníc a konzistentnosť
Neustále zakazovanie a prikazovanie nemá zmysel, a už vôbec nie v období vzdoru, kedy je akýkoľvek pokyn zbytočným polienkom do ohňa hnevu. Stanovte si však základné hranice, za ktoré nie ste ochotní ísť a tých sa držte neoblomne. Ak napríklad raz poviete, že vaše dieťa nesmie jesť cukríky, keby sa aj postavilo na hlavu, nedajte mu ich. Platí trikrát meraj a raz rež. Radšej si vždy trikrát premyslite, skôr než nejaký zákaz alebo príkaz vyslovíte, ale potom už nepoľavte. Vaše dieťa musí pochopiť, že niektoré hranice jednoducho platia. Ak niečo zakážete a po päťminútovej scéne svoj názor zmeníte, svoje dieťa naučíte, že stačí urobiť scénu a dosiahne svoje.
Napriek tomu, aké lákavé to môže byť podvoliť sa túžbe vášho dieťaťa a ukončiť jeho zdanlivo nekonečný hnev, nerobte to. Naučíte ho tým iba jednu základnú lekciu: „Hádzanie sa o zem“ mu nakoniec dá presne, čo chce, ak vydrží dostatočne dlho. Myslite na dlhodobé následky pri učení tejto lekcie. Záchvaty hnevu sú určite veľmi nepríjemné, keď sú deti malé, ale uvedomte si, aké to môže byť, keď budú väčšie či prípadne tínedžeri. Je ideálne nastaviť si vzory správania tak skoro, ako sa len dá.
Po skončení záchvatu a budovanie vzťahu
Keď hnev dieťaťa skončil, uvedomuje si, že ste neboli šťastní z jeho správania, ale nájdite na situácii niečo pozitívne, čo mu povedať. Vzdor môže byť jediným spôsobom, ako si dieťa môže získavať vašu pozornosť. Uistite sa, že mu poskytujete dostatok pozitívnej pozornosti. Vaše deti sa na vás stále pozerajú. Buďte si preto istí, že im ponúkate vhodný vzor dobrého správania na vyrovnávanie sa so svojou vlastnou frustráciou, keď rastú. Nechajte svoje dieťa, keď ho niečo rozruší, pomenovať svoje pocity.
Emócie sú pre nás nesmierne dôležité, poskytujú nám informácie o našich potrebách. Nemôžeme preto povedať, že sú správne alebo nesprávne (aj keď to často robíme - „Predsa nebudeš plakať/hnevať sa pre takú hlúposť?!“). Môžeme však požadovať reguláciu prejavu emócií. Malé deti sa však ešte len učia zvládať svoje emócie a ich vonkajšie prejavy. Bábätká sa nevedia utíšiť samy, potrebujú na to nás, dospelých. Základné dva kroky na zvládanie emócií sú: 1. rozpoznať emócie a 2. pomenovať ich. Preto deti potrebujú, aby sme pomenúvali, čo cítia - „Aha, si smutný, že ideme domov. Tešil si sa, že si dáš čokoládu a teraz si sklamaný.“ Neznamená to, že tým dovoľujeme dieťaťu to, čo by chcelo.
Máme však aj iné postupy, ktorými zvládame emócie aj my, dospelí - najčastejšie je to fyzická aktivita a dýchanie. Prirodzene to vedia aj deti, preto dupú a hádžu sebou. Keď budete v pokoji, začnite pomenúvať, čo synček cíti a modelovať mu, čo môže spraviť - ‚Môžeš mi povedať: „Mami, mne sa tie nohavice nepáčia!“‛ Nečakajte, že plač hneď prejde, emócie trvajú, lebo majú fyziologický podklad.
Záchvaty na verejnosti
Áno, môže to byť veľmi zahanbujúce, ak vaše dieťa dostane záchvat hnevu v dave ľudí na verejnosti, ale pamätajte si, že znepokojení môžete byť z vášho dieťaťa, ale nie z neznámych ľudí. Tak potichu ako len môžete, vezmite svoje dieťa na tiché miesto, napríklad do auta a nechajte ho upokojiť sa. Ubezpečte ho, že čím skôr sa upokojí, budete môcť pokračovať robiť to, čo ste prerušili. Neukazujte mu svoju netrpezlivosť alebo hnev na svojej tvári či v tóne hlasu.
Technika pevného objatia
Technika pevného objatia vychádza zo známeho psychoterapeutického smeru Jiřiny Prekopovej. Predpokladá, že v náručí blízkej, milujúcej osoby, negatívne emócie postupne stratia na svojej intenzite. Ak sa však rozhodnete objať vzdorujúce dieťa, musíte počítať s tým, že spočiatku sa bude brániť ako lev. Jeho hnev najskôr prudko vzrastie. Dôležité je mať na pamäti, že krikom a hnevom na vašej strane len znásobíte hnev svojho dieťaťa. Snažte sa vždy hovoriť tichým, no ráznym hlasom. Pri rozhovore udržujte s dieťaťom očný kontakt.
Vo väčšine prípadov nie sú záchvaty hnevu niečo, prečo by ste sa mali strachovať. Ak si nastavíte pevne vaše hranice, dieťa pochopí veľmi rýchlo, že toto správanie nie je pre neho riešením a nefunguje. Ak však napríklad nie ste s partnerom či manželom jednotní v tom, čo dieťa môže, či vo vašich reakciách na takéto správanie, môžu takéto záchvaty pretrvávať aj veľmi dlhú dobu. Preto si vždy v prvom rade úprimne zodpovedajte, ako fungujete ako rodičia, či ste jednotní, lebo iba to naozaj dieťaťu prospieva.
Špecifické prejavy plaču: Od dychovej zástavy po nočné desy
Plač nie je vždy len prejavom vzdoru. Niekedy môže signalizovať zložitejšie fyziologické alebo psychologické stavy.
Respiračný afekt: Hororový, no neškodný prejav
Poznáte situáciu, keď sa dieťa plače, nenadýchne sa, zmodrie, odpadne a potom sa nadýchne? Ak vám niekedy dieťatko predviedlo tento súbor prejavov, pravdepodobne ste sa na pokraji infarktu ocitli vy. Dieťatko však nie, lebo vo väčšine prípadov ide síce o hrôzostrašne vyzerajúci, no nie nebezpečný prejav - tzv. respiračný afekt.
Príčiny a prejavy respiračného afektuTejto príhode predchádza udalosť, ktorá dieťa naštve, frustruje, vyľaká alebo bolí, napríklad ide o rodičovský zákaz, ktorý sa dieťatku nepáči, alebo sa malý výmyselník potkne a spadne na zem. Následne zo seba vylúdi jeden až dva dlhé plačlivé výkriky a potom akoby nedokáže chytiť dych. Preto zmodrie (niekedy zbledne) a často odpadne (nie vždy). K obnove dýchania dochádza v časovom úseku kratšom ako 1 minúta, k úplnému prebratiu musí dôjsť do 2 minút. Niekedy sa objavia svalové zášklby či odchod moču a stolice.
„Modrý“ záchvat je častejší, tvorí cca 85% respiračných afektov a obyčajne sa spája s hnevom či frustráciou dieťaťa. „Biely“ záchvat, kedy dieťa zbledne a nezmodrie, je menej častý a spája sa skôr s nejakým zranením či úľakom. Dôležité je, že vždy k tejto príhode dôjde len ak je dieťa bdelé, nikdy k nej nedochádza v spánku! Najčastejšie sa respiračný afekt objavuje u detí vo veku 1-2 rokov, ale vek výskytu sa udáva od 6 mesiacov a môže pretrvávať až do 6 rokov. Bežne sa udáva výskyt u 5% zdravých detí, niekedy sa tento jav objavuje častejšie v rámci rodiny. Častejšie sa tiež objavuje u detí s anémiou (u zdravých detí je anémia najčastejšie spôsobená nedostatočným prísunom železa).Hoci to môže niekedy tak vyzerať, že dieťa chce svojich rodičov riadne vystrašiť za to, že mu niečo zakazujú, v prípade respiračného afektu nejde o vedomé a účelové konanie dieťaťa. Ide o silnú reflexnú reakciu na nejaký podnet. Niektoré zdroje uvádzajú, že príčinou môže byť aj oneskorené dozrievanie nervovej sústavy. Je dôležité vedieť, že tieto afekty nespúšťajú epileptický záchvat. Sú neškodné, ale je potrebné potvrdiť, že ide o respiračný afekt - lekár vylúči iné možné príčiny týchto stavov. K normálnemu návratu dýchania dôjde vždy spontánne - teda dych sa objaví sám od seba.
Čo robiť pri respiračnom afekte?Pri objavení sa respiračného afektu zachovajte chladnú hlavu. To sa ľahko povie, ťažko urobí, avšak pri troche tréningu sa to môže začať dariť. Ak má dieťa lekárom vylúčené iné príčiny a potvrdený respiračný afekt, treba si uvedomiť, že ide o neškodnú epizódu a k obnoveniu dýchania dôjde.
- Pri hroziacom afekte je vhodné odviesť pozornosť dieťaťa od podnetu, ktorý vyvoláva plač.
- Pri stupňovaní plaču, prípadne už vo fáze, kedy sa dieťa nevie nadýchnuť, mu skúste jemne fúknuť do tváre, často pomôže už len tento jednoduchý manéver.
- Je možné skúsiť aj pofŕkanie dieťaťa studenou vodou.
- Ak sa záchvat rozvinie, dieťa uložte do stabilizovanej polohy, avšak predtým sa uistite, že nemá v ústach žiadne jedlo ani predmety. Táto poloha podporuje prekrvenie mozgu, aby nedošlo k svalovým zášklbom.
- Dieťatkom netraste.
- Určite dieťaťu nepodávajte lieky na upokojenie.
- Pri zisťovaní času, koľko záchvat trvá, používajte hodinky či mobil. Nespoliehajte sa na vlastný odhad času, lebo sa môže zdať, že to trvá večnosť.
- Po odoznení záchvatu dieťa objímte a pokračujte v bežnom dennom režime.
- Veľa záchvatov vzniká preto, lebo rodič odmietol dieťaťu v niečom vyhovieť. V žiadnom prípade kvôli záchvatu dieťaťu neustupujte, a to ani v snahe sa mu vyhnúť, ako ani po záchvate v snahe dieťa upokojiť. Práve naopak, je vhodné pevne, no láskavo vymedziť hranice tak, aby sa dieťa vedelo v nich orientovať.
Kedy volať záchranku alebo navštíviť lekára?
- Volajte záchranku, ak:
- zástava dychu trvá viac ako 1 minútu.
- ak si myslíte, že dieťa je ohrozené na živote.
- Navštívte pohotovosť, ak:
- dieťatko vyzerá alebo sa správa ako veľmi choré.
- máte pocit, že dieťatko by mal vidieť lekár, lebo sa vám niečo na ňom nezdá a je to akútne.
- Navštívte svojho lekára, ak:
- sa záchvat objavil bez vyvolávajúcej príčiny.
Nespavosť a nočné nepokoje: Keď spánok nie je pokojný
Spánok je pre deti veľmi dôležitý. Zabezpečuje rast, ukladanie spomienok a ich prechod z krátkodobej do dlhodobej pamäti, umožňuje oddych fyzickému telu aj mozgu ako takému v REM a nonREM fázach. Deti, ktorých spánok nie je dostatočne kvalitný alebo dostatočný, mávajú často ťažkosti so správaním a neskôr aj učením. Problémy so spánkom malých detí často súvisia s presvedčením rodičov, že najlepšie je záchvatu plaču sa vyhnúť. Potom sa emócie dieťaťa dostávajú na povrch v čase, keď mozog oddychuje, teda často v noci. Preto sa u nich často objavuje zmätené správanie počas spánku. Najhlbšia - 4. fáza NonREM spánku - je u nich tvrdšia ako u starších detí a dospelých.
Existujú rôzne typy spánkových porúch, známych ako parasomnie:
Rozprávanie v spánku: Dieťa počas spánku niekoľko sekúnd rozpráva alebo vydáva zvuky - môže to byť hlasný krik alebo v prípade maličkých detí plač, ktorý prejde do spánku.
Zlé sny (Nočné mory): Najčastejšou poruchou spánku v REM fáze sú zlé sny, inak nočné mory. Zlý sen sa deje najčastejšie nad ránom respektíve v poslednej časti noci. Sprevádzané je plačom. Dieťa je utíšiteľné, zobuditeľné. Po zobudení je rozrušené a nepokojné. Snívať o utopení, zlom levovi, či iné zlé sny, ktoré môžu znepríjemniť život. Nočné mory sa objavujú v REM fáze spánku - snívania, približne od dvoch rokov. Až vo veku cca 5 rokov dieťa vie po prebudení zo sna, že to bol len sen a rozumie tomu. Predtým sa mu mieša sen s realitou, preto ak 3-ročné dieťatko sníva o uštipnutí včelou, ešte aj po zobudení si myslí, že je stále v miestnosti a počuje ju bzučať. Počas strašidelného sna dieťa ťažko a nahlas dýcha. Častejšie sa objaví, keď dieťa spí na chrbte. Z nočnej mory môže rodič bez problémov dieťa zobudiť a utíšiť. Podľa najnovších štúdií nočné mory nesúvisia so žiadnymi špecifickými emocionálnymi či osobnostnými problémami, ale úzkostné stavy či psychologické problémy môžu byť spúšťačom. Všetky sny reflektujú emocionálne konflikty, ktoré pramenia zo života dieťaťa. Niekedy nočnú moru spustí choroba a niekedy sa zdá, že nemá odôvodnenie. Objaví sa napríklad keď dieťa separujú rodičia do inej izby, alebo keď začne chodiť do škôlky, či keď je hospitalizované. Medzi 7. a 11. rokom sa už nočné mory vyskytujú len príležitostne (ak sú v tomto veku pravdepodobne ide o neriešený zlý sen, ktorý začal už v skoršom veku).
Nočný des: Je omnoho intenzívnejší ako nočná mora. Nebýva tak častý, ale pre rodičov je veľmi znepokojujúci. Dieťa začne zrazu veľmi kričať a plakať, môže sa hádzať na posteli. Je sprevádzaný strašným krikom, dieťa má vypúlené oči, je úzkostné a vystrašené. Často sa pridá aj potenie a rýchle búšenie srdca. Dieťa je neutešiteľné a vyzerá doslova ako keby do neho vstúpil sám diabol. Zvyčajne sa nočný des objaví medzi 2. a 12. rokom života. Môže byť následkom narušenia bežného spánkového režimu napríklad na výlete, v škôlke alebo choroby spojenej so silnou horúčkou. Ráno si dieťa des nepamätá. Ide o krátke prebudenia počas noci, v trvaní od 5 do 15 min alebo aj dlhšie, keď rodičia nie sú schopní dieťa zobudiť. Hoci sú prebudenia intenzívne, dieťa sa spontánne vráti do spánku samé a to celkom rýchlo. Sú typické pre deti do veku 5-6 rokov, súvisia s vývinom a sú potvrdením normálneho zrenia mozgových funkcií. Ak máte ale dieťatko, ktoré má nočné desy alebo zmätočné zobudenie, tak potom dieťatko nebuďte a netraste ním.
Zmätočné zobudenie: Je jemnejšia forma nočného desu. V tej jemnejšej forme prebudenia môžu deti mrmlať, niečo si nezrozumiteľne rozprávať, prípadne sa posadiť na posteľ. Vo viac intenzívnej forme môže dieťa chodiť, utekať po byte a ak aj nájde rodičov, v danom momente ich nepozná, nereaguje.
Námesačnosť: Vyskytuje sa zväčša u detí od 6-16 rokov a môže sa objaviť 3-12 krát za rok. Výskumy ukazujú, že v námesačnosti nezohráva úlohu stres dieťaťa, či typ jeho osobnosti. Mnohokrát je reakciou na nepravidelný spánkový režim dieťatka, prílišná unavenosť alebo aj chorobu sprevádzanú silnou horúčkou. Prejavuje sa vstávaním z postele, prechádzkami po miestnosti/byte a to v čase dve až tri hodiny po uložení na spánok. Dieťa vtedy vyzerá znepokojene, neodpovedá ak sa ho rodič na niečo pýta. Často krát sa k nočnému blúdeniu pridá aj otváranie dverí, okien, obliekanie či jedenie. Spôsob, ako námesačnosť riešiť, je len jeden, a to snažiť sa o čo najbezpečnejšie prostredie pre dieťa. Zatvoriť okná, aby nehrozil možný pád, odpratať hračky spod nôh, aby nedošlo k zakopnutiu, upraviť nábytok tak, aby nebol pre dieťa nebezpečný. Tichý a pokojný námesačný sa prechádza po byte, rozpráva akoby sám so sebou, používa jednoduché frázy ako „nechcem“ alebo „odíď“. Tu je potrebné dieťa len opatrne a jemne chytiť za plece a odprevadiť ho naspäť do postele. Zvyčajne deti poslúchnu a ľahnú si, s tým, že rýchlo zaspia a ráno si nič nepamätajú. Niekedy sa stane, že sa námesačný na krátky čas úplne preberie a zahanbí sa, keď sa ocitá na inom nevysvetliteľnom mieste. Rozrušený námesačný zvykne pobehovať, kričí, vyzerá nahnevane. V tomto prípade by ho dotyk ešte viac rozrušil, preto len treba vydržať a počkať, kým stav odznie.
Ako pomôcť dieťaťu pri zlých snoch?Dôležité je v čase zlého sna dieťa utíšiť, dať mu pocit bezpečia, prípadne vysvetliť sen. Ak má dieťa časté nočné mory, treba s ním komunikovať o tom, čo ho trápi, hľadať ich podstatu. Zistiť, čoho sa obáva a odstrániť úzkosť.
- Zlý sen u 3-4 ročných detí: Tíšenie, dodanie istoty, pokojné vysvetlenie situácie, že rodič má všetko pod kontrolou a preto sa dieťa nemusí ničoho báť. Dôležité je aj rešpektovanie požiadaviek dieťatka (nechať zasvietené, alebo pootvoriť dvere do izby). Niekedy si deti želajú prítomnosť rodiča, pokiaľ nezaspia, alebo aby ho rodičia vzali k sebe do postele. Tu si však treba dávať pozor, aby sa to nestalo zvykom.
- Zlý sen u 3-6 ročných detí: Dobrou formou sú knižky, ktoré píšu o snívaní, strachu zo sna, prípadne priamo dieťatku vysvetliť jeho strachy a obavy. Vyhnúť sa televíznym programom a reklamám, kde je veľa násilia.
Čo robiť pri akejkoľvek z uvedených porúch spánku?Ak má dieťatko zlé sny, skúste ho utíšiť a ubezpečiť. Dieťatko môžete zo sna prebrať, ak plače. Ak máte ale dieťatko, ktoré má nočné desy alebo zmätočné zobudenie, tak potom dieťatko nebuďte a netraste ním. Pri akejkoľvek z vyššie uvedených porúch spánku je dobré skontrolovať spánkovú hygienu, režim spánku a výživu. Zaistiť dieťaťu adekvátny spánok, dodržať pravidelný režim dňa, eliminovať nočné aktivity a návyky (hojdanie, kŕmenie, predspánkové aktivity, ktoré nahnevajú alebo príliš preberú dieťa), nastaviť veku primerané limity, zabezpečiť pokojný a bezpečný spánok pre dieťa.
Ako zvládnuť výbuchy hnevu u detí?
Nosenie detí: Prirodzený kontakt a upokojenie
Nosenie detí v šatkách alebo nosičoch je pre ne prirodzené, podobne ako dojčenie. Deti sú na neustály kontakt od útleho veku zvyknuté z maternice. Nosiace pomôcky sú len nástrojom na zabezpečenie tohto kontaktu počas bežných denných činností. Detičky sú na nosenie "zvyknuté" už od nosenia v brušku. Základom nosenia je kontakt, ktorý vyžadujú a potrebujú. Nosiče a šatky sú len pomôcky pre zabezpečenie bezprostredného kontaktu pri vykonávaní akejkoľvek činnosti bežného života.
Detský plač je vyvolaný z rôznych dôvodov. To, že plačú alebo sa vzpierajú pri ukladaní do nosiča alebo šatky, nemusí hneď znamenať, že je problémom práve nosiaca pomôcka. Môže ich čokoľvek bolieť alebo sú práve v nepohode. Skúste sledovať signály, kedy dieťatko zaplače a dá tak najavo, že sa mu niečo nepáči. Dôvodov môže byť totiž viac:
Keď dieťa plače už pri vkladaní do nosiča/šatky
- Silné alebo voľné dotiahnutie: Niektoré detičky potrebujú byť utiahnuté akoby viac, iné menej. Skúste doťahovať pomaly, sledujte reakcie dieťatka a podľa jeho potrieb dotiahnite celú šatku.
- Nevhodný čas: Dieťa môže byť príliš unavené alebo chce vykonávať inú činnosť - napr. vylučovať, dojčiť sa a pod. Ponúknutie dojčenia v šatke môže dieťa upokojiť.
- Neznáma poloha: Deti, ktoré sú nosené bezprostredne po narodení, zvykne vloženie do nosiacej pomôcky naopak upokojiť behom niekoľkých sekúnd. Deti, ktoré nie sú nosené bezprostredne po narodení, ale napr. po pár mesiacoch, sa môžu vzpierať, lebo nevedia, čo sa s nimi deje. Netušia, že sa ich snažíte dať do polohy, ktorú už poznajú a upokojovala ich 9 mesiacov. Potrebujú si to akoby znova zažiť a zapamätať.
- Preferencie dieťaťa: Niektoré preferujú viac šatku, iné nosič. Niekedy pomôže zmeniť nosiacu pomôcku a dieťa zázrakom prestane plakať. Nosiče zvyknú mať nastavenú pevnú šírku látky/šatkoviny medzi nožičkami a tá im bráni v ich prirodzenej schopnosti rozkročenia (väčšinou sa to týka menších bábätiek, preto sa do cca 3 mesiacov odporúča skôr nosenie v šatke) - s výnimkou nastaviteľných nosičov. Šatku dokážete pre potreby dieťaťa nastaviť dokonale, no niekedy mu môže naopak vyhovovať práve nosič.
- Potreba vidieť okolie: Detičky, ktoré už sú väčšie a zvedavejšie (môžete to badať už aj pri trojmesačnom dieťatku), nechcú byť v polohe vpredu, keď sú v bdelom stave, ale sledovať okolie. Nespokojnosť môžu prejavovať buď pri vkladaní do nosiča/šatky alebo aj po pár minútach v nej. Odporúčame nosenie na boku alebo na chrbte.
- Netrpezlivosť: Pri menších bábätkách je to väčšinou netrpezlivosť, aby čím skôr dostali materské mlieko. Odporúčame už pri uväzovaní ponúknuť prsník. Väčším sa nechce prečkať „nekonečná doba“ viazania. Vtedy je lepšie voliť nosiacu pomôcku, ktorú máte upevnenú čo najrýchlejšie (plne prackový nosič, Ring Sling).
- Blízkosť matky a stimulácia sania: Blízkosť matky stimuluje potrebu sania. Preto sa nosenie odporúča aj pri dojčiacich štrajkoch. Odporúčame, ako v predošlom prípade - už pri viazaní ponúknuť prsník.Ponúknutie prsníka hneď na začiatku viazania znižuje stres dieťatka a vy ešte lepšie rozoznáte jeho signály a dokážete sa im prispôsobiť.Tiež je veľmi účinné uložiť dieťatko do nosiacej pomôcky najlepšie, ako sa len dá v danom momente (bez ohľadu na to, či je v správnej polohe alebo nie - keď ho máte na rukách a vzpiera sa, tiež nie je v ideálnej polohe) a ísť sa prejsť hneď na vzduch, na balkón, kamkoľvek, hlavne zmeniť prostredie. Čerstvý vzduch, pohyb, kolísanie, poskakovanie, monotónnosť či dojčenie v nosiči veľmi pomáhajú. Akonáhle sa dieťatko upokojí a uvoľní, môžete ho presunúť do „správnej“ polohy v nosiči/šatke. Ak ste začiatočníčka, určite využite tieto metódy hneď pri nácvikoch viazania. Odbúra to aj váš prvotný stres z techniky viazania. Detský plač stimuluje aj váš stresový hormón a nie ste schopná sústrediť sa na viazanie aj sledovanie signálov, kým sa vám tieto činnosti plne zautomatizujú.
Keď dieťa plače až po pár minútach nosenia
Do šatky ste vložili a uviazali šťastné dieťatko, no po pár minútach prejaví nepokoj. Alebo dokonca zaspí a zobudí sa s veľkým plačom. Môže to mať na svedomí viacero dôvodov:
- Vytrhnutie zo spánku: Mohlo byť v istej hladine spánku, niečo ho z nej vytrhlo a zľaklo sa. Potrebuje sa opäť upokojiť. Prsník, kolísanie, spievanie.
- Zlý sen alebo spracúvanie podnetov: Opäť pomôže prsník, kolísanie, spievanie.
- Náhly pocit nepohodlia: Týkajúci sa vyprázdňovania, nadúvania, spracúvania potravy/materského mlieka žalúdkom a následného odgrgnutia. Poloha, v ktorej je, ho môže v tom momente tlačiť. Skúste dieťatko len rukami nadvihnúť v nosiacej pomôcke. Ak sa stav nezlepší, prípadne nenastane uvoľnenie (v podobe vyprázdnenia, odgrgnutia, uvoľnenia vetrov) a dieťa nechce prijať ani prsník na upokojenie, vyberte ho z nosiacej pomôcky úplne. V tomto momente sa väčšinou príčina ukáže. Niektoré detičky totiž plačú, keď potrebujú vykonať potrebu a sú na matke, lebo ju nechcú vykonať na ňu (viac sa môžete dozvedieť pod heslom BKM - bezplienková komunikačná metóda). Keď sa dieťatku dostaví úľava, nebojte sa a vráťte ho naspäť do nosiča/šatky.
- Zmeny teploty: Dieťatku môže byť v šatke príliš teplo alebo zima. V prvom prípade odporúčame zvoliť priedušnejšiu šatku, vyskúšať priedušnejší úväz (klokan, jednoduchý kríž, dvojitý kríž, Ring Sling, na chrbát batoh, dvojitý kríž; v zásade jednovrstvové úväzy, v ktorých dieťatko neobopína z bokov šatkovina) alebo použiť nosič, ktorý pomáha prúdeniu vzduchu zo strán. V druhom prípade dieťa prikryť ďalšou vrstvou teplého oblečenia - nosiaca bunda, nosiaca mikina, nosiaca kapsa.
Dôvodov môže byť skutočne neúrekom. Bude na vás odsledovať, čoho konkrétne sa ktorý týka. Nemusí mať totiž ani každý jeden rovnakú príčinu. Raz ho mohli oziabať nôžky, druhýkrát sa môže zľaknúť, tretíkrát potrebuje vykonať potrebu atď… môže to byť, samozrejme, ale aj niečo úplne iné. Silný neutíchajúci plač nielen v nosiacej pomôcke je následne potrebné riešiť inak, pretože jeho spúšťač môže pochádzať už z prenatálneho obdobia.
Vývojové míľniky a výzvy pre rodičov
Každé dieťa sa vyvíja vlastným tempom a dosahuje vývojové míľniky v rôznom čase. Je dôležité, aby rodičia neporovnávali svoje deti s inými a nekladli na ne prehnané očakávania.
Odplienkovanie: Trpezlivosť a správne načasovanie
Odplienkovanie je významným krokom vo vývoji dieťaťa. Je dôležité rešpektovať jeho individuálne tempo a nepodliehať mýtom o tom, kedy by malo byť dieťa bez plienok.
Signály pripravenosti na odplienkovanie:
- Dieťa vykonáva veľkú potrebu približne v rovnakom čase.
- Rozumie jednoduchým pokynom.
- Zaujíma sa o to, čo sa s ním deje počas vyprázdňovania.
- Vadí mu špinavá plienka.
Nútenie dieťaťa na nočník, na ktoré nie je pripravené, môže vyvolať odpor. Trpezlivosť a pozitívny prístup sú kľúčové. Odmeny by nemali byť hlavnou motiváciou; dieťa by malo vnímať chodenie na toaletu ako prirodzenú súčasť života. Regresia po odplienkovaní (napr. po nástupe do škôlky alebo narodení súrodenca) je prirodzená a dočasná. V takýchto prípadoch je vhodné na určitý čas vrátiť plienku a počkať, kým obdobie prejde.
Sociálna adaptácia a detské správanie
Adaptácia na nové prostredie, ako sú jasle či škôlka, môže byť pre dieťa náročná. Plač pri odlúčení od rodičov je bežný, ale postupne by sa mal zmierňovať. Ak dieťa plače pri každej žiadosti o niečo, čo nedostane, alebo namiesto vyjadrenia svojich potrieb používa plač, je dôležité naučiť ho komunikovať svoje pocity slovami. Pomenovanie emócií dieťaťa ("Si smutný, lebo si chcel čokoládu.") a modelovanie vhodných spôsobov vyjadrenia (napr. "Môžeš mi povedať: 'Mami, tie nohavice sa mi nepáčia.'") sú kľúčové. Rodičia by sa mali snažiť zostať pokojní, aj keď sú emócie dieťaťa intenzívne. Použitie techník na upokojenie (hlboké dýchanie, zmena prostredia) môže pomôcť.
Zdravie detí a kolektívne zariadenia
Najmladšie deti do šesť rokov patria medzi najčastejšie choré v sezónach respiračných ochorení. Dôvodom je nielen ich imunitný systém, ale aj fakt, že niektorí rodičia nosia do jaslí či škôlok deti s príznakmi ochorenia, čím ohrozujú ostatné. Zákon stanovuje, že do predškolského zariadenia môže byť prijaté len dieťa, ktoré je zdravotne spôsobilé, neprejavuje príznaky prenosného ochorenia a nemá nariadené karanténne opatrenie. Vyžaduje sa potvrdenie zákonného zástupcu. V prípade podozrenia na ochorenie počas dňa je pracovník zariadenia povinný izolovať dieťa a informovať zákonného zástupcu, ktorý je povinný dieťa bezodkladne prevziať. Bežná chorobnosť u detí do piatich rokov zahŕňa šesť až osem prípadov infekcií dýchacích ciest ročne s normálnym priebehom. S budovaním imunitného systému sa chorobnosť postupne znižuje.
Rodičovská pohoda a sebareflexia
Reagovať na nepríjemné emócie druhých je náročné pre každého a pre rodičov je to možno jedna z najťažších komunikačných zručností pri výchove detí. Často nevieme ako na to, lebo ani nám sa nedostávalo (alebo ani v súčasnosti nedostáva) primeranej reakcie, takže sme zaskočení. A keď sa do toho pridajú aj naše emócie, výsledkom je, že emócie všetkých zúčastnených sa zintenzívňujú. Emócie ovplyvňujú aj naše myslenie a vnímanie. Na emócie druhých nezaberie žiadne vysvetľovanie ani logické argumenty. Ak človeka ovládajú emócie, logické argumenty k nemu nepreniknú. Najprv sa emócie musia utíšiť. Na emócie druhých sa nám ťažko reaguje, ak nás samotných ovládajú emócie a takisto preto, že naša sivá mozgová kôra je menej dostupná a mozgová činnosť sa prevažne odohráva v nižších častiach mozgu.
Rodičia sa niekedy cítia ako v blázinci, keď dieťa plače denne a pre všetko - či už nechce jesť, umývať si zuby, keď sa buchne, alebo keď okolo preletí mucha. Obzvlášť náročné je, keď plače aj v noci, pre zlé sny alebo zrazu cíti bolesť. V takýchto chvíľach je ľahké stratiť trpezlivosť a cítiť sa bezmocne. Keď dieťa okríknete, môže spustiť taký rev, že sa nevie zastaviť. Niekedy sa začne vyžívať v stave bezmocnosti a nespraví nič sama. Pýta si prikryť perinou, podať veci. Keď sa jej spýtaťe, či nemá ruky, odpovie „NEMÁM, NEVIEM, NEBUDEM.“
Je dôležité si uvedomiť, že materstvo nie je súťaž. Každé dieťa je jedinečné a rastie vlastným tempom. Výchova detí je niekedy veľmi kontroverzná téma. Skoro každá mamička má iný názor na to, čo je správne a čo nie. Vo všeobecnosti by mal skôr platiť zdravý rozum a zobrať si z každej metódy práve to, čo platí práve pri konkrétnom dieťati a má pozitívne výsledky.
Skúste pre seba nájsť nejaký spôsob, ktorým sa viete upokojiť, aby vás znovu, keď uvidíte syna plakať, neprepadol hnev alebo sklamanie. Môže to byť zopár nádychov a výdychov alebo sa na chvíľu otočte, choďte sa napiť, zatnite a roztvorte dlane… Keď budete v pokoji, začnite pomenúvať, čo synček cíti a modelovať mu, čo môže spraviť.
Ako zvládnuť výbuchy hnevu u detí?
Cítime sa ako skvelí rodičia, ak sa naše dieťa usmieva a je poslušné. Záchvaty zlosti sú dôležitou súčasťou emocionálneho zdravia detí a my ako rodičia sa môžeme naučiť, ako ich lepšie zvládať. Je dôležité si uvedomiť, že „výbuch je pre rodiča veľký kompliment“ (aj keď si to asi nemyslíte). Deti obvykle nepoužívajú výbuch zlosti, či záchvat plaču, aby rodiča manipulovali. Je to proste vyjadrenie ich frustrácie, či zúfalstva (že rodič niečo nepovolil, že dieťa dostalo jasnú STOPku). Malé dieťa má výbuchy a záchvaty plaču často. Ako rastie, postupne sa zmierňujú, sú zriedkavejšie.
tags: #dieta #zmatene #placlive #chce #sa #nosit